Keď si ale pozreme do zprávy štátneho štatistického úradu o rozdelení celkovej plošnej výmery celého štátu i jednotlivých zemí dľa druhu kultúr, vidíme, koľké procento pastvín a lesov majú jednotlivé zeme nášho štátu. Na príklad Čechy majú pastvín 4·98%, Morava 5·66%, Sliezsko 5·22%, Slovensko 12·44%, Podkarpatská Rus 15·34%. Lesy pripomínam preto, lebo v lesoch na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi nachádza sa tiež množstvo pastvín, - lesov majú Čechy 30·14%, Morava 28·70%, Sliezsko 34·95% Slovensko 34·13%, Podkarpatská Rus 48·85%. Z uvedenej štatistiky vidíme, že v Podkarpatskej Rusi nachádza sa o mnoho viac pastvín, ako na Slovensku.
Pasenie dobytka na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi udržuje sa stále v rovnakej výške ako minule. Ono bolo a zostane v budúcnosti základom hospodárskeho vývoja vzhľadom na priaznivé podmienky pôdy.
Prez svoju veľkú dôležitosť zostávajú pastviny stále vo veľmi zanedbanom stave, takže ani zďaleka neposkytujú toho užitku, akého by mohly poskytovať pri lepšom udržovaní a zužitkovaní.
Maďarská vláda v minulých dobách nielen že nevenovala žiadnej pozornosti a pečlivosti zlepšeniu pastvín, lež naopak, sledovala priamo snahu, pastviny zalesniť a tak slovenský roľnícky živel zatlačovala, a jeho obživu, závislú v horských župách jedine na chovu rožného dobytka a ovci, ako len mohla najviac snižovala a ubíjala. Až v posledných rokoch nastal obrat, lebo ministerstvo obrátilo väčšiu pozornosť na nápravu pastvín. Akcia táto bola zahájená zákonom z r. 1913, zákonným článkom XII. Týmto zákonom, ktorý je i do týchto čias v platnosti, bolo nariadené utvoriť nútené družstvá pašienkové pri určitý h nerozdielnych spoločných pastvinách, ako sú pastviny urbárske, komposesorátne a iné. (Předsednictví převzal místopředseda dr. Hruban.)
Zákon tento podrobne upravuje predpisy o sriadení týchto družstiev a o ich pôsobnosti a ďalej vyhradzuje ministerstvu orby veľký vliv a vrchný dozor na správu, udržovanie a užívanie pastvín. Následkom mimoriadnych pomerov, vzniklých svetovou válkou, bolo oddialené úplné prevedenie tejto úpravy po stránke organizačnej. Zvýšená pečlivosť o pastviny na Slovensku bola zahájená aspoň tým, že pri bývalých expozitúrach ministerstva orby v Žiline a Prešove, ako aj pri niektorých župných hospodárskych inšpektorátoch, boli ustanovení pastevní dozorci, ktorí sa venovali čiastočne zveľadeniu pastvín. Táto akcia bola prerušená politickým prevratom r. 1918. Naša štátna správa zaviedla hneď v prvom jare po prevrate r. 1919 na Slovensku veľkú výhodu širokým vrstvám roľníckeho obyvateľstva, že zvláštnym nariadením zplnomocneného ministra pre správu Slovenska dr. Šrobár a zo dňa 11. apríla 1919, čís. 68, a zo dňa 15. mája 1919, č. 90, vyriešila otázku používania a úpravu pastvín.
Podľa § 1 a § 2 uvedeného nariadenia musela byť všetká vhodná pôda pre pastviny použitá k tomuto účelu a majiteľ bol povinen pôdu túto za stanovených podmienok pre pastviny prepustiť. Jestli to dobrovoľne urobiť nechcel, mohol byť k tomu pašienkovým výborom prinútený. V II. inštancii rozhodoval s konečnou platnosťou župan.
Týmto spôsobom dostalo sa obciam a jednotlivcom asi 100.000 jutár do užitku pastvín. Vo všetkých horských župách, a to temer v polovici Slovenska, je výživa roľníckeho ľudu z väčšej časti závislá od chovu rožného dobytka a ovcí, ktorým jedine pastviny môžu poskytnúť hlavnú výživu. Pri pastvinárskych poradách, konaných niekoľkoráz v Turč. Sv. Martine, roľníci zúčastnení otvorene prehlásili, že neurobí-li sa čím skoršieho rozhodného opatrenia pre zlepšenie pastvín a nepostaví-li sa vláda o čím skorší prídel pastvín do vlastníctva, bude ľud z týchto chudobných horských krajov Slovenska nútený utekať do cudziny.
V týchto neblahých pomeroch, ktorých prežíva roľníctvo na Slovensku, môže zjednať nápravu jedine ministerstvo zemedelstva a pozemkový úrad. Ministerstvo zemedelstva má možnosť a vlastne povinnosť, aby tam, kde sú štátne majetky, štátne pastviny, prišlo v ústrety chudobnému roľníctvu tak na Slovensku ako v Podkarpatskej Rusi a dalo mu do užitku potrebné pastviny. Týmto ale nebude zadosť urobené požiadavkom chudobného roľníctva. Tu musí pristúpiť pozemkový úrad a dovršiť to, čo ľud od neho už od päť rokov netrpelive očakáva. Jeho povinnosťou je, aby tie dávno spáchané křivdy na slovenskom roľníkovi boly čím skôr odčinené a aby mu bolo čím skôr vrátené to, čo mu bolo kedysi ukradené. Ale pozemkový úrad nekoná na Slovensku jemu prikázané povinnosti v tom rozmere, v ktorom by ich konať mal. Jeho povinnosťou je a má byť, aby tam, kde sa parcelácia prevádza, ľud bol uspokojený a nie pobúrený, kdežto ja mám zkúsenosť, že kde sa previedla parcelácia, tam ľud ani najmenej uspokojený nebol.
Nechceme tu hovoriť o tom, čo ho znepokojuje. Mám ale prosbu na našu vládu. Nech upozorní pánov od pozemkového úradu na to, aby pri parcelácii veľkostatkárskeho majetku nerobily sa krivdy chudobnému slovenskému roľníkovi na úkor odrodilého maďarónskeho a maďarského veľkostatkára. (Hlas: Navrhněte to, pane referente!) Ja to navrhnem.
Nech páni úradníci od pozemkového úradu dajú pocítiť slovenským roľníkom, že žijú v Československej republike a že nemajú už viac čo činiť s úradníkmi maďarskými, ale s úradníkmi republiky Československej.
Jestliže uznávame, že pozemková reforma potrebná je Československej republike, v prvom rade uznať musíme, že potrebné je, aby ona prevedená bola v prvom rade na Slovensku a síce preto, poneváč jak slovenský malorolník, tak i domkár začína chápať, že nemá inde možnosti pre seba a pre svoju rodinu chleba najsť než v pôde. Keď povážime, že 99% hospodárskych usedlostí drží v užitku 55% ornej pôdy a to jedno zbývajúce procento v užitku má 45% ornej pôdy, tedy skoro polovicu a keď k tomu dodáme pastviny a lesy, vidíme, že to 1% veľkostatkárov na Slovensku drží v užitku 60 % celej plochy. Z toho vidíme, aký kriklavý nepomer je v užívaní pôdy medzi malým roľníkom a veľkostatkárom.
Keď sa podívame do očí tým, ktorí v moci svojej držia tak vysoké procento slovenskej - hovorím "slovenskej" zeme - vidíme, že viac ako polovicu slovenskej zeme držia v pazúroch svojich najväčší nepriatelia j k slovenského roľníka, tak Československej republiky.
Nuž, a ktože oslobodí túto našu drahú slovenskú zem z tých nespoľahlivých pazúrov " Jedine pozemkový úrad rychlou a svedomitou a spravedlivou parceláciou. Musí každý uznať, že pozemková reforma musí byť prevedena rýchle, lebo je veľmi potrebné, aby ľud hladujúci po pôde bol čím skorej uspokojený, aby sa nemusel vysťahovať za hranice.
Keď uznávame, že pozemkovú reformu na Slovensku je potrebné čím skorej previesť, musíme uznať aj to, že tým viace je potrebné jú previesť na Podkarpatskej Rusi. Ale nakoľko ju poznám, mám to domnenie, že ako zemerobotník, tak i maloroľník v Podkarpatskej Rusi rôznými elementy a hlavne elementom židovským je úplne vyssáty zo šťávy finančnej a následkom toho je veľmi na uváženú vláde československej, akým problémom táto akcia riešiť sa má. (Výkřiky.)
Místopředseda dr. Hruban (zvoní): Prosím o klid.
Zpravodaj posl. Karlovský (pokračuje): Som toho presvedčenia, že sám národ, ktorý sveril svoje zastupovanie na najvyšších fórach do rúk istých jednotlivcov, ktorí pre túto akciu nemajú ani najmenšieho pochopenia, stane sa dosť skoro zklamaným a bude vyhľadávať cestu správnejšiu zo svojich neblahých pomerov.
Pevne dúfam, že i pozemkovému úradu podarí sa na Podkarpatskej Rusi tak pozemkovú reformu, ako i záležitosť pastvín priviesť do prirodzeného behu. Podkarpatská Rus nemala tak podrobnej úpravy o pašienkoch, ako to bolo na Slovensku podľa nariadenia ministra dr. Šrobára. Keď sa ale aj tam začaly ozývať stesky, že ľud nemá kde svoj dobytok pásť, a keď sa majitelia pôdy zdráhali za miernu náhradu pripustiť drobný zemedelsky ľud, aby na pôde cudzej dobytok svoj pásť mohol, videla vláda, že je nútená na základe všeobecného zmocnovacieho zákona čís. 337/20 upraviť túto otázku na rok 1921 i pre Podkarpatskú Rus. Totiež previedla i na Slovensku, ponechajúc pri tom nariadenie ministra dr. Šrobára v platnosti. V záujme mnoha tisíc drobných roľníkov bola úprava táto predlžovaná vždy o jeden rok, tedy na rok 1922 a 1923. Jednoročná úprava vyhovovala síce momentánnej potrebe, mala však jednu nedobrú stránku, že neistota, čo bude s pastvinami v budúcom roku, mala za následok stúpajúce pustnutie a úpadok pastvín, poneváč sa nikto o ne nestaral a nebolo na nich prevádzané ani tej najmenšej úpravy. Pastviny pustly a ľud nemajúci pre svoj dobytok dostatočnej pastvy, domáhal sa prídelov ďalších, a to často na značnú škodu lesného hospodárstva. Vláda tedy predložila osnovu zákona, ktorým sa upravuje otázka užívania pastvín na budúcich 6 rokov. Musím tu zdôrazniť, že osnovou touto nerieši sa otázka všetkých pastvín, ale len tých, ktorých bolo podľa nariadenia ministra Šrobára a podľa vládnych nariadení z r. 1 921, 1922 a 1923 užívané, alebo keď majitelia pôdy nechali tam drobným roľníkom dobytok pásť, alebo keď pastevné právo priznaly úrady. Prednosti vládneho návrhu zákona, ktorým sa práve plénum má zaoberať, označil bych v krátkosti takto:
Vláda chce týmto zákonom zaviesť v užívaní cudzích pastvín štabilizáciu na 6 rokov. Do tej doby bude zaiste vyriešená otázka pozemkovej reformy a tiež i najväčšia čiastka pastvín, ktoré upravuje osnova tohoto zákona, lebo ide tu hlavne o užívanie pastvín na pôde zabranej a na pôde štátnej, ktorá podľa dohody so štátnym pozemkovým úradom bude použitá pre pozemkovú reformu a ktorá bude prideľovaná podľa §u 9 prídelového zákona. Ďalej osnova táto snaží sa priviesť čiastočné vyrovnanie užívacích práv, poneváč je nesporné, že po politickom prevrate r. 1918 niektoré obce dosiahly značného väčšieho prídelu pastvín, kdežto iné nedostaly buď nic alebo celkom málo. Na základe tejto osnovy budú mať úrady možnosť, aby vyrovnaly kriklavé pomery, rozdiely medzi jednotlivými skupinami užívateľov, jako to praví § 3.
Ďalej snaží sa poskytnúť primeranú ochranu lesného majetku, na jehož devastáciu pasením bolo mnohoráz právom poukazované, § 4, na jehož podklade bude možno vymeniť pastevné plochy, ktoré sú určené podľa lesného zákona k zalesneniu i za iné náhradné pastevné plochy, ktoré pod povinnosť zalesňovaciu ešte nepadajú. Osnova táto ako to § 6 hovorí, vnáša do pašienkovej úprav tiež ráz výchovný. Zaručuje užívanie pastvín na viac rokov, vyslovuje však samozrejmú povinnosť, aby užívatelia prevádzali na pašienkoch aspoň tie najpotrebnejšie úpravy povrchové, aby sa zamedzilo ďalšiemu pustnutiu pašienkov. Náhrada, o ktorej hovorí § 7, ktorú budú užívatelia pastvín platiť, je stanovená veľmi mierne. Sadzby tieto ale platia len vtedy, nedohodnú-li sa strany medzi sebou inak.
Shrňujem svoje vývody v ten smysel, že v záujme mnoho tisíc drobných roľníkov, či už je im roľníctvo hlavným zamestnaním alebo vedľajším a vôbec v záujme pokojného vývoja hospodárskych a politických pomerov na Slovensku a Podkarpatskej Rusi je, aby navrhnutá úprava stala sa čím skorej zákonom, poneváč pastevné obdobie je uži veľmi blízko a pri odďaľovaní uskutočnenia tohoto zákona nastaly by medzi obyvateľstvom zmätky.
Môžeme otvorene prehlásiť, že obyvateľstvo na Slovensku a Podkarpatskej Rusi s radosťou uvíta tento zákon, a myslím, že by bolo zbytočné, aby som sa ďalej zaoberal podrobnejším výkladom.
Navrhujeme, aby tento návrh zákona bol prijatý a odhlasovaný snemovňou tak, ako bol s podrobnejšími zmenami prijatý a odhlasovaný zemedelským výborom. (Výborně! Potlesk.)
Místopředseda dr. Hruban (zvoní): Zahajuji debatu. Ke slovu jsou přihlášeni pp. posl. Svetlik a Bobok.
Než udělím prvnímu řečníkovi slovo, navrhuji, aby řečnická lhůta byla stanovena dobou 15 minut.
Nejsou žádné námitky? (Námitky nebyly.)
Zůstává při tom, co jsem prohlásil. Dávám slovo p. posl. Svetlikovi.
Posl. Svetlik: Ctená snemovna! Predostretá osnova zákona je vo skutočnosti len omrvinkou toho, čo od nej očakávajú tisíce chudobných ľudí tejto krajiny. Táto osnova je nielen nedokonalá, ale aj neúplná, lebo upravuje len užívanie "niektorých" pašienkov. Preto nijako nerozriešuje nároky chudobného nášho obyvateľstva na pašienky. Odtiaľ tiež vyplýva náš názor na túto osnovu.
Pašienkové hospodárstvo je v horných obvodoch Slovenska a Podkarpatskej Rusi nesmierne dôležité. Sú tu veľké plochy zeme, ktorých nemožno použiť inakšie ako na pašienky. Do povahy prijde asi 800.000 ha pašienkovej pôdy. Avšak pašienkové hospodárstvo je hatené nespravedlivými vlastníckymi pomerami. V historických krajinách boly tieto pomery rozriešené pomerne priaznivejšie už po roku 1848. Na Slovensku však panoval feudálny pomer až do prevratu 1918. A dnes na miesto nového usporiadania prinášate mu len záplatu na ošarpaný kabát.
Slovensko a Podkarpatská Rus nie sú krajiny preľudnatelé, lebo ich zem je schopná vyživiť všetkých svojich obyvateľov. Zo 6,150.852 ha priestoru tu pripadne na každého z 3,525.169 obyvateľov 1·8 ha. (Posl. dr. Blaho: Ale koľko ornej pôdy?) Tiež k tomu prijdem. Napriek tomu tu celá tretina obyvateľstva nemá existenčných podmienok. Lebo najlepšia zem, role, lesy a pašienky nepatria ľudu, ktorý ich obrába. Podľa novinárskych článkov pána ministra dr. Hodžu z 1919 en 35% všetkej zeme Slovenska je v rukách slovenského ľudu. Toto tvrdenie môžeme dokázať. Pán dr. Kaláč vo svojej príručke uvádza, že na Slovensku je 450.649 poľnohospodárskych majetkov a z toho je 331.447 takých, ktoré majú len od 1 do 9 jutár zeme. Keď k tomu prirovnáme číslicu úradnej štatistiky z roku 1921, ktorá udáva, že na Slovensku je 751.155 osôb činných v poľnom hospodárstve, vidíme, že z nich je 301.566 bezzemkov. To sa tiež shoduje so štatistikou "Magyarországi gazdacimtáru" z r. 1910, z ktorého uvediem len niekoľko slovenských žúp.
|
Župa |
|
Související odkazy
Informace |