Národní shromáždění československé / Poslanecká sněmovna1920 – 1925

Přítomni:

Předseda: Tomášek.

Místopředsedové: dr. Hruban, dr. inž. Botto, Buříval, dr. Czech.

Zapisovatelé: J. Marek, dr. Spina.

207 poslanců podle presenční listiny.

Zástupci vlády: min. předseda Švehla; ministři inž. Bečka, Bechyně, dr. Beneš, dr. Dolanský, dr. Franke, Habrman, dr. Hodža, Malypetr, dr. Markovič, inž. Novák, Srba, Šrámek, Udržal.

Z kanceláře sněmovní: sněm. tajemník dr. Říha, jeho zástupci Nebuška, dr. Mikyška.

Předseda (zvoní): Zahajuji 229. schůzi poslanecké sněmovny.

Byla provedena změna ve výboru. Žádám o její sdělení.

Zástupce sněm. tajemníka dr. Mikyška (čte):

Klub poslanců "Deutsche christl. soc. Volkspartei" vyslal do výboru zahraničního posl. dr. W. Feierfeila za poslance dr. Luschku.

Předseda: Došel dotaz posl. Svobody ministru školství a nár. osvěty o definitivním obsazení místa ředitelského na měšťanské škole v Brně-Julianově.

Přejdeme k projednávání pořadu schůze:

Uděluji slovo dalšímu řečníku zapsanému, jímž je pan posl. Hlinka.

Posl. Hlinka: Slávna snemovňa! Ctení pánovia a dámy! Kto sledoval s pozornosťou neúmornú prácu rozpočtového výboru behom 2 týždňov, ten iste bude vedieť stanovisko strany, ktorú mám česť pri rozpočtovej debate zastupovať. Člen rozpočtového výboru za ľudovú stranu, posl. Bobok nepremeškal ani jedného okamžiku, ani jednej položky, ani jednej hlavy, aby ju nepodrobil vážnej, objektívnej kritike, jak z celoštátneho, tak menovite z národohospodárskeho a slovenského stanoviska. Poslanec Bobok pri každej hlave povedal, čoho si žiada a praje slovenský národ. Poneváč však jedná sa tu o ťažkých 16 miliard, jedná sa o veľké groše slovenského národa celkom tak ako českého a ostatných národov a že rozpočtová debata poskytuje príležitosť jednému každému poslancovi, aby voči vláde svoje stanovisko, dôveru alebo nedôveru odôvodnil, preto dovoľujem si i ja svoje stanovisko nasledovne tlumočiť.

Ľudová strana voči dnešnému systému dôvery neprechováva a prechovávať nemôže, a síce preto, poneváč dnešný systém na plece národa také ťarchy valí, ktoré národ ani nemôže ani nemá za čo platiť.

Slávne Národné shromaždenie, slovenský národ ako složka štát tvoriaceho národa iste vie svoje povinnosti a iste sa nebude chcieť vytiahnuť zo svojej štátnej povinnosti, ale žiada si, aby proti tomuto rovnocennú odmenu dostal. (Tak je!)

Dovolím si malú exkurziu historickú. 26. mája r. 1921 mal dôverník národnej demokracie Sís prednášku pred vybraným obecenstvom v Paríži a ja si dovolím prečítať, čo tu Sís povedal o stanovisku českého národa voči starému Rakúsku (čte): "Ve starém Rakousku byly dva proudy Čechů, jeden, který chtěl uzdravení českých poměrů v rámci Rakouska, druhý, který chtěl tento stát rozbít, aby se tak osvobodil." A tento posledný názor odôvodňuje doslovne takto: "Co je vyšší? Zájem státu či zájem národa? Ani na okamžik jsme nepochybovali - a vím, kdo to nepochyboval: byla to maffie, byl to dr. Kramář, dr. Rašín, Habrman a tuším, že i moje maličkost měla nějakou částku v tom . . . . . kteří jsme se postavili na stanovisko "národní orientace" - pánové moji, "národní orientace" - "že máme závazky jen vůči svému národu a nikdy ne vůči státu, a že musíme tyto závazky plniti bez ohledu na to, zda se tím proviníme zločinem proti psaným rakouským zákonům, a kdybychom ty zákony plnili, byli bychom se provinili nejtěžším zločinem na vlastním národě". Takto hovoril Sís v Paríži dňa 26. mája 1921.

Veľactená snemovňa! Myslím, sú to jasné slová, že môžeme tieto slová preniesť my Slováci na seba. My nehovoríme, že zaujímame úplné stanovisko národného demokrata Sísa, že u nás by boly tie dva prúdy vyhraničené ako boly u vás, ale sú 2 prúdy, jeden prúd chce pomocou vašou, a trebárs zadaním národných práv sa uplatniť, ale my, ktorí stojíme na základe národnom, ačpráve sme niekoľkokrát osvedčili, že sme štátotvorní, chceme byť štátotvornými, - že táto republika je našou republikou. (Posl. dr. Kramář: U vás je rozdíl mezi národem a státem? Není ten stát váš? - Výkřiky ľudových poslanců slovenských. - Předseda zvoní.) Áno, je náš.

My, slávna snemovňa, nestojíme na stanovisku Sísovom, že by sme chceli tento štát rozbiť, ale zločin na národe svojom nespáchame. (Tak je! Výborně! Potlesk slovenských ľudových poslanců.) My, slávna snemovňa, vidíme dnes našu národnú existenciu ohroženú. (Tak je!) Centralizmus slovenský národ neuznáva, trebárs my pred r. 1918 výraz "československý národ" sme vôbec nepoznali. Poznali sme Československú jednotu (Hlas: Vzájemnost!) "vzájomnosť", - proti tomu nič nemám. Ale samostatnosť, suverenitu slovenského národa so všetkými atribúty nikdy nezadáme. Ani za štát. (Tak je! Výborně! Potlesk slovenských ľudových poslanců.)

Slávne Národné shromaždenie! Pred týždňom vyznela tu veľká debata . . . (Výkřiky poslanců ľudové strany.)

Předseda (zvoní): Prosím, aby pan řečník nebyl vyrušován.

Posl. Hlinka (pokračuje): . . . debata o proslove dr. Beneša. Dr. Beneš o slovenskom národe sa nikdy a nikde nezmienil. Jediný dr. Kramář bol ten, pánovia, ktorý mal smelosť nám tu povedať: "Áno, na Slovensku je zle. Slovensko je choré a Slovensko treba liečiť", a dokonca potvrdzujeme, že to dr. Kramář urobil z lásky ku svojmu národu a z lásky ku svojmu štátu, ale, vy pánovia, slovenskí renegáti, československý národ uznávate a tvoríte z egoistických ohľadov. Na koľko je nad vami dr. Kramář, že to bere ideálne, z lásky, ale vy, pánovia moji, to robíte za výhody, pane Dérer a ostatní slovenskí Čechoslováci.

Slávna snemovňa, dr. Kramář sám sa usiľoval byť lekárom, lenže, bohužiaľ, pravú diagnózu nekonštatoval, nepoložil úplne ruku svoju na tepnu národa a nepovedal, že slovenský národ má byť uzdravený v rámci síce Československej republiky, ale v autonomii Slovenska. (Tak je! Výborně!) Dr. Kramář tú chybu spáchal, že upadnul do toho, že hovoril o československom národe a tu sa bohužiaľ my s dr. Kramářom rozchádzame. My sa nikdy nedopustíme zločinu zrady na svojom národe. To nech je vám dostatočné. (Výkřiky posl. Špačka.)

Slávna snemovňa. My uznáme, že my sme dr. Kramářovi po istý stupeň dali právo, aby takto hovoril, poneváč 30. októbra deklarácia Sv. Martinská tiež hovorí o československom národe, ale i to musíme uznať, že trebárs je nám táto deklarácie svätou a veľkou, predsa len autentického jej vydania nemáme. Sami jej pôvodcovia Krčméry, Zoch a dr. Hodža doznali v "Slov. Denníku", že po našom odchode bola korigovaná. (Výkřiky ľudových poslanců slovenských.) Ale dajme tomu, že to nebolo nič vážneho, nič esencionelného, čo bolo korigované. Ale predsa - dato, non concesso - táto martinská deklarácia sa takto končí: "snaživý a nadaný slovenský národ žeľá si byť účastným výdobytku pokoja a kultúry všetkých národov". Tu sa hovorí o samostatnom slovenskom národe, ktorý národ dr. Dérer za inferiornejší deklaroval. (Výkřiky ľudových poslanců slovenských.) My len plníme svoju povinnosť, slávna snemovňa, trebárs nás vy fanatikmi budete menovať, my budeme a zostaneme národnými fanatikmi. Ale, vznešená snemovňa, keby tu nesedel dr. Dérér a jemu podobní pánovia, my by sme sa skoro sblížili. Tých tu nie je potreba a tí rozbíjajú nás a umelú hradbu kladú medzi nás, aby sa tu udržali. (Tak je!)

Slávna snemovňa, keby dr. Dérer a jeho kolegovia boli ústavní ľudia, po 30. septembri by nemali tu čoho pohľadávať. (Tak je! - Potlesk ľudových poslanců slovenských.) Slávna snemovňa, títo pánovia nás volali pred súd národa. Títo páni boli napomínaní, že štvaním proti autonomii a proti Hlinkovcom sa sami zabijú. Chcel by som povedať, že šli sme pred súd 30. septembra pred najvyšší súd národa, národ vás odsúdil a 420 tisíc hlasov za námi stojí, o ktorých som povedal, že sú naše a ostanú naše.

Slávna snemovňa, ešte na vyššiu auktoritu dovolím si odvolávať sa. Pred 74 roky, v r. 1849 v 309. čísle vašich "Národních Novin" veľký historik Palacký toto napísal o centralizácii a národnej rovnoprávnosti v Rakúsku: "Dle našeho mínění jednota říše rakouské, má-li býti neklamná a nerozvratná, požaduje pro svoje centrum čili pro říši vůbec nutné a naprosto jen následující záležitosti a předměty: 1. Císaře a dům čili jeho rodinu, 2. záležitosti zahraničné, 3. vojsko pozemní a námořní, 4. říšské finance, 5. záležitosti obchodu, 6. orgány čili prostředky komunikační v říši vůbec".

Porovnajme túto výpoveď historika Palackého s naším návrhom o autonomii. Ako vajce vajcu sa podobá. Nič iného sme nežiadali v návrhu autonomistickom ľudovej strany, než čo žiadal Palacký pred 74 roky a tento návrh zapadá prachom, tento návrh vy vôbec nechcete prejednávať. Spoločné záležitosti, hovoríme, my tiež máme to isté, vojsko, zahraničné záležitosti, štátne právo, voľbu prezidenta a na toto sa vzťahujúce financie a zákonodárstvo.

Ctení pánovia, sme iní ako Palacký, žiadame iné ako on žiadal? Ani na vlas menej a máme k tomu nielen právo, ale i povinnosť, poneváč slovenský národ r. 1918 šiel s dobrou a slobodnou vôľou do útvaru Československej republiky.

Ale čujme ďalej, čo hovorí Palacký: "že jest důležité, ač ne naprosto potřebné, ale aspoň žádoucné, aby co jest v jedné částce říše právo, v druhé za křivdu považováno nebylo. Všechny ostatní záležitosti státní i národní v Rakousko mohly by býti ponechány mocem a sněmom zemským čili autonomii národů."

Len odpovedať musím na výčitku, ktorá sa odporcom centralizácie činí. Obyčajne vraví sa, že vláda rakúska musí byť silná, dôrazná a preto predovšetkým sústredená na jednom mieste a v jedných rukách. My síce nevieme, či býva vždy silný ten, kto sa pustí do boja s prírodou a právom, že ale v tom boji podľahnúť musí, o tom nepochybujeme. A preto všetky tie dôtky o našej vraj neloyálnosti, o našom rýpalstve, separatizmu atď. odkazujeme zas tam, odkiaľ pochádzajú, do oboru lží a utrhania. (Souhlas a potlesk ľudových poslanců slovenských.)

Keby dnes Juriga totiež prehlašoval! (Posl. dr. Dérer: Juriga a Palacký!) Zdá sa, že Juriga sa môže porovnávať s Palackým, aspoň rovnako ako Dérer. Zdá sa, že naší odporcovia ani Palackého nechcú uznať, že naší odporcovia vo svojich rečiach snáď mimovoľne rozličné pochopy do hromady mluviac totiž o vláde silnej a myslia pod tým vládu pohodlnú.

Ak je tomu tak, nechceme v tom odpierať naprosto, máme však za to, že pohodlie nenáleží medzi predné požiadavky vlády konštitúčnej.

Pohodlný, čo do vládneho zariadenia je len despotizmus a barbárstvo. Vlády osvietené a slobodomyseľné boly od jakživa pilné v šetrení tisícerých interesov štátnych a občianskych. A preto nemohol vyhlašovať svoje pohodlie za vec štátnemu organizmu nad iné dôložitejšiu.

Ctená snemovňa! Myslím tedy, že tejto auktority postačí úplne na odôvodnenie môjho stanoviska. (Hluk. Výkřiky slovenských poslanců ľudových. Různé výkřiky. - Předseda zvoní.) Slávna snemovňa, uviedol som dva dokumenty historické, ktoré úplne ospravedlňujú naše stanovisko.

A teraz poďme do našej ústavnej listiny! Poďme teraz, slávna snemovňa, ku 113. paragrafu, ktorý nám zabezpečuje slobodu osobnú, slobodu náboženskú, slobodu shromažďovania a slobodu tlačovú. Sloboda náboženská! Slávna snemovňa, my veľmi dobre vieme, ako to vypadá s ňou v tejto republike. 83-85 % obyvateľov v republike sú katolíci. Keď čítate rôzne časopisy, keď skúmate, čo sa do verejnosti dostane, vidíte, ako sme urážaní na celej čiare. Ja neurážam, nezávidím, som tolerantní voči každému. Protestantskej konfesii sa dostáva od štátu veľkej podpory, výše 4 milionov. Protestantská konfesia dostáva do štátneho rozpočtu viac než 4 mil. Kč. Ja toho nezazlievam, keby zahraničný minister dr. Beneš sa staral, kto bude evanjelickým biskupom, či Zoch alebo Jánoška. Ale čo sa robí s trnavským apoštolským administrátorom? Je vymenovaný, sedí tam, spravuje, administruje - a jeho statky mu vzali a dali ich akejsi komisii. (Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové.) To je, slávna snemovňa, nie žiadna náboženská sloboda, to je orabovanie cirkevného majetku. (Tak je! Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové.)

Slávna snemovňa, my hovoríme, že máme slobodu osobnú. (Výkřiky posl. Ulricha.) Konštatujem, že apoštolský administrátor je vymenovaný, že my máme so Svätou Stolicou konkordát, že zástupca Svätej Stolice je tu a pri tom že sa práva biskupa katol. cirkve v tejto republike nohama šliapajú. (Posl. Špaček: Ještě nic nevíme o žádném konkordátě!) Ale je tu zástupca Svätej Stolice.

Ako to vypadá s osobnou slobodou? Koncom mesiaca júna prišiel do Prahy spišský biskup Vojtašák. Žiadal o pas do Ameriky. Včera som dostal práve od ministerstva smernice, kto smie do Ameriky a kto tam nesmie. Šiel tam Dimitrevič, šiel tam dr. Rudinský, dr. Maule, šiel tam dr. Šrobár, a biskup katolíckej cirkve, pozvaný na žiadosť svojich veriacich, tam ísť nemôže. Môžem verejne riecť, že som splnomocnený tu dr. Dérera vyzvať, aby predniesol dokumenty, kde a kedy čítal výzvu biskupa Vojtašáka, že by bol nariadil kňazom, aby patrili k niektorej politickej strane. (Výkřiky slovenských ľudových poslanců.) Slávna snemovňa, aby ste videli, ako loyální, ako tolerantní je tem biskup Vojtašák, pohľaďte! Do župného výboru agrárnej strany sú volení 2 katolícki kňazi Ladislav Moyš a Michal Štofko. (Křik.) Čo máme robiť. "Ja sa" - riekol Moyš - "hanbím, ale musíme výjsť prijať kandidátku" a Vojtašák si nedovolil protestovať proti tomu, aby tam nešli. (Posl. Špaček: Jak by mohl protestovat?! To by bylo porušení ústavy!) Počkajte! Naproti tomu slovenská ľudová strana kandidovala na 6. miesto Jána Chalupku, evanjelického farára z Jolšvi a zvolili sme ho, ale následkom tlaku luteránského superintendenta, ktorý naň bol činený, riekol, že "nemôže ďalej zápasiť" a vzdáva sa mandátu. A vzdal sa. My vieme, odkiáľ to prišlo. (Hluk a výkřiky.) Tým krikom nenapravíte tú nepravosť. Vyvolili sme ho, mandát sme mu dali a zakázala mu to jeho vrchnosť. (Posl. Špaček: Nemusel odstoupit!) Nemusel, ale čo by s ním ďalej bolo? Vojtašák chcel ísť do Ameriky na výzvu katolíkov a slávna vláda na dôkaz tej slobody osobnej mu nedala pasu a odôvodnila to, pánovia moji, takým spôsobom, ktorý sa tu musí pribiť, že pán minister vnútra riekol, že zná biskupov, ktorí lžú, ako keď tlačí a preto so všetkou vážnostou ho tu vyzýváme, aby menoval tých biskupov, ktorí lžú. Ináč to odkážeme do sféry lži a pomluvy.

Aby sme dokázali, slávna vláda, či máme tu slobodu alebo nemáme, pôjdeme ďalej. Keď pán dr. Šrobár, Maule a dr. Rudinský šli do Ameriky a žiadali o dovolenie, tu im vrchnosť dovolenie dala. Ale o nás nestojí. Ja som minulý týždeň zadal žiadosť u mojej vrchnosti o pas na cestu do Ameriky. Uvidíme, čo urobia, akú máme slobodu. (Posl. dr. Blaho: Keď tam jel Šrobár, tak tam ty musíš tiež byť!) Veď my sme už ako Castor a Polux.

Slávna snemovňa! My máme podľa ústavnej listiny slobodu tlače a shromažďovania. Vyzývam dr. Dérera, vyzývam kol. Zeminovú, Kříža, Tayerla a ostatných pánov: Boli v Ružomberku a či nemohli rečniť? Pánovia moji, dr. Dérer rečnil a celá reč nebola nič iného než nadávanie na Hlinku. Ani jediný môj prívrženec tam nevošiel, ani jedno slovo nepovedali, ba naložili sme, aby na ich shromaždenie nechodili, ale my nemôžeme ísť do Košíc. To je sloboda. Ja som šiel do Košíc na pozvanie svojich súdruhov a čo tu poviem, nemám sa za čo hanbiť. Ako mňa tam okrikovali Česi, ale chvála Bohu, nebol ani jediný Slovák tam. Ja by som našiel snáď 50 Slovákov, ktorí by sa mňa mohli tu v Prahe zastať. Ale čo by ste tomu povedali, keby na Václavskom námestí zatlačili ministra financií dr. Rašína, dr. Kramář a alebo Švehlu a pľuvali by na nich, a v Košiasich sa to robilo s Hlinkom. To je sloboda? To my nerobíme a nadávate nám do sadistov a potom nás žalujete, preháňate a k súdom vláčite. Keď prídete do Ružomberku, nezkriví sa vám ani jediný vlas na hlave. A to isté právo slobody nám dajte, rovnou mierou nám merajte a potom uznáme, že máme slobodu.

Slávna snemovňa! (Hluk a výkřiky. Předseda zvoní.)

Dr. Dérer dnes týždeň hovoril o akomsi terore, že sme terorizovali pred voľbou. Pánovia moji, toho je tu niekoľko kilogramov dôkazov (ukazuje množství letáků), kde na náčelníkov a notárov je ponos, čo robili, pohľaďte na svoje svedomie (ukazuje na letáky a čte): "Bol na spovedi", "Bol na púti", "Ohlas legionárov", "Komuže dáte svoje hlasy vo voľbách", "Výsledok klerikálneho hospodárenia v ľudovej banke v Ružomberku", "Katastrófa ľudovej banky v Ružomberku". (Výkriky ľudových poslanců slovenských.) Toho sa tlačilo na vagóny. Keď šiel Šrobár do Ameriky, mal to sebou, ale národ mu odpovedal: Vo Spišskej Novej Vsi má ľudová banka filiálku, tam, kde sme nikdy nemali hlasu ani výborníka. Do výboru sa dostalo 15 ľudákov, ačkoľvek tam žiadnych ľudákov nikdy predtým nebolo, a z odovzdaných 1250 hlasov dostala vládna strana len 325 hlasov, ostatné my. (Hlas: Co to má co dělat s rozpočtem?) To, že ste chodili vzdelávať národ za vládne peniaze. (Hluk. Výkřiky.) To patrí natoľko k rozpočtu, poneváč to bolo za štátne peniaze tlačené. Preto to s tým súvisí. Pánovia, za ľudovú banku ja sa nemám začo stydeť. Vy ste dali interpeláciu vzhľadom na situáciu ľudovej banky. Ja nebudem odpovedať, aby ste nehovorili: Cicero pro domo sua. Tam bol vládny komisár Styk, tam bol účetný Zemskej banky Jirásek, tam je Mylfaitl, zástupca americkej slovenskej banky, nech ukážu, ja môžem verejne pred vami tu riecť, čo som dal, čo som vzal a čo som na banku obrátil, ale vy ste nás o hromadu statisícov pripravili. Ešte na to prijdeme. (Výkřiky posl. Tománka.)

Ľudovú banku stihla katastrófa, ako každú inú banku. Ja to verím, že bola vina, že ľudová banka dávala ľahko na veru. Ale kto dával? Bol som na Mírove, vašim ľudom to dávali a vaši to dávali. Ovšem máme vinu na tom, že sme v nich bratov videli, natoľko som ja vinen, že som nešľahnul po nich. Ale dokážem vám všetkým, otvorene pred vami stojím, že ste všade prehrali, i v Magursku ste prehrali, my tam máme filiálku, máme tam prez 6 milionov vkladu, tam je prez 6 tisíc voličov a vláda dostala iba 275 hlasov, ostatné hlasy dostali Hlinkovci. Potom sa povedá: Hlinka je zlodej; teraz vidíme, že ľud ide so zlodejom.

Prejdeme na školskú otázku. Máme mať slovenské školy. Dovoľujem si ukázať na Počtovedu spisovateľa Karla Petzla, ktorú prepracoval Pavel Gallo, alebo na Mravovedu, ktorú pre slovenské školy napísal Sivák, alebo na Vlastivedu, ktorú napísal Ján Ditrich. Teraz vám ukážem, ako slávny inšpektorát nakladá s knihami. Tu mám prípad inšpektora ružomberského, ktorý píše pod č. 1661, že knižky tieto sú jednoducho zo škôl vykázané. Kto i ch vykázal? Podpísaný je Klimko, inšpektor. Dvakrát 2 prestane byť 4, keď štátny nakladateľský ústav spisy tie nebude tlačiť? To je kšeft. Pánovia moji, to je záujem. To všetko je tlačené u akéhosi nakladateľa v Prešove. Keď už všetci školáci na Slovensku si kúpili tú mravovedu, vtedy ju vykážu zo školy. Pokiaľ si môžem uvedomiť, 2 krát 2 ostane 4 aj vtedy, keď to nebudú tlačiť v Prahe.

Slávna snemovňa, tieto knižky prepadly osudu slovenskej knihy. Spolok svätovojtešský, ktorému mám česť v čele stáť, vydal za éry maďarskej čítanky, abecedáry a katechizmusy Macvejdu a Zaymusa. Z počiatku to šlo, potom ale keď prišly tie časy maďarskej perzekúcie, ako dnes prežívame, už sme ich nemohli vydávať. Tie čítanky a abecedáry boly vykázané, nepustili ich do škôl, za to, že slovenský junák bol tam oslavovaný, maďarský inšpektor jednoducho ich vykázal. Že sme napísali Ružomberok a nie Rózsahegy, Žilina a nie Zsolna. Čo sme nevykonali pred rokom? My sme podali žiadosť, aby tieto knižky, keď už máme náš štát, keď sme už doma, štátotvorní, - aby nám jednoducho tieto knižky dovolili vytlačiť. Ale poslali nám jednoducho žiadosť nazpät a povedali, že je to anachronizmus, poneváč tam je "pochválen Ježíš Kristus". Sivák musel abecedáry prepracovať a vynechať každé slovo, ktoré sa vzťahuje na kristianizmus a táto Počtoveda je pravdepodobne preto vykázaná, lebo je tam tento veršík:

Splnenie dvoch túžieb prosím len od Boha;

sú to: blaho svoje, svojho národa.

Keby Boh však pravil: Jednu voliť môže!

Hoj, tak mi tú druhú, tú mi vyplň Bože.

A viete kto to napísal? To napísal Gregor Tajovský, legionár. Kolego Špačku, legionár to napísal. (Posl. Špaček: Kde máte důkaz, že je to proto vykázáno ze škol?) To ja nehovorím, že preto, ale pravdepodobne preto, lebo ste antikatolíci.

Mohol by som ešte hodne a hodne dát o školách dokázať, čo sa robí s našimi učiteľmi konfesionálnymi, čo sa robí s našimi staropenzistami. Jeden zo Štubne, Jozef Beňov, kde mal dostať 3000 Kč núdzovej výpomoci na 3 roky, mi včera riekol: hlady zmieram. Dal som to Hanckovi, nech to vymáha.

Ale prejdeme na slobodu, akú máme v časopisectve. Nedoniesol som si Slováka, 2 týždne pred voľbami sme ho museli zastaviť, 26. augusta sme nemohli vydávať svoj orgán, lebo nás jednoducho finančne zahrdúsli. 46 čísiel nám cenzor za rok zhabal. Čo to znamená po 5 tisícich korunách? To znamená 300.000 korún. Slováci sa sami obetovali. Šlo sa vyberať na Slováka. V Brezovej sbieral chudobný človek Jozef Lukáš. Za to, že sbieral na Slováka, pokutovaný je 50 Kč. Tu máte výrok. (Výkřiky posl. dr. Jurigy.) My sme úplne šťastní, keď nám do týždňa aspoň 4 čísla nezhabú a ja od tých čias svoje články otiskujem v českých novinách, lebo tam prejdú cenzúrou. To je sloboda slova! Nech sa hovorí čo chce, my nemáme slobody, a to aj budeme písať,. Ale keď máme ústavu, my protestujeme verejne proti tomuto ubíjaniu slobody tlače. (Výkřiky ľudových poslanů slovenských a posl. Ulricha.)

Předseda (zvoní): Žádám o klid.

Posl. Hlinka (pokračuje):

Nechávam školy a prejdem na železnice a pošty. (Hluk.)

Předseda (zvoní): Žádám znovu o klid. (Hluk neustává.) Žádám pány, aby zachovali klid a aby nevyrušovali pana řečníka.

Posl. Hlinka (pokračuje): Slávna snemovňa! Dňa 10. novembra 1923, pod č. 2936/XI/23, bol daný do penzie 48 ročný Richard Wachs z Novej Vsi, Slovák, narodený v Mikuláši. Počujte! Sväz slovenských železničiarov v Žiline takúto apeláciu proti tomu podal: "K tomuto ale s ľútosťou musíme zdôrazniť tú najpálčivejšiu vec, ktorej nech ráči ministerstvo železníc venovať plnú pozornosť, že protiví sa toto hospodárnosti u železníc v našom štáte, keď do Spišskej Novej Vsi pred časom bolo exponované 25 rušňovodičov, ktorý tam aj službu vykonávajú, ovšem na úkor Slovákov a z ktorých dnes ešte berie diety 17 rušňovodičov, z ktorých mnohí majú nárok na plnú penziu, sú zbytoční v spomenutej kuriteľni, lebo ich služobným výkonom trpia na nedostatku služby Slováci a riaditeľstvo košické týchto nepenzionuje, ale so stranníckosti a politického prenasledovania dáva do penzie

Slovákov, ktorý neberú diety a nemajú vyslúženú svoju služobnú dobu z tej príčiny, aby Slovákom nemusela byť priznaná slovenská úprava". - Pánovia mojí, takto hovorí Sväz a nie Hlinka!

Náš dôverník v rozpočtovom výbore Bobok, posvietil veľmi krásne, ako to vyzerá u tých našich dráhach a štátotvorné strany mu daly k tomu príležitosť. Vy, pane Benda, sám ste si sťažoval, že Slováci sú utiskovaní. Podívajme sa, ako to vyzerá na tom Slovensku s tými železničiarmi. Čujte, náhradní správcovia sú dvaja, z tých je jeden Slovák, dopravných kontrolorov je 94, ani jeden Slovák, prepravných kontrolorov je 7, z nich ani jeden Slovák. Traťoví kontrolori sú 4, z nich ani jeden Slovák, aktívni kontrolori sú 20, z nich 4 sú Slováci. V I. oddelení je 84 úradníkov, z toho je 64 Slovákov. V II. oddelení je 110 úradníkov, z nich je 20 Slovákov. V III. oddelení je 84 úradníkov, z nich sú len 7 Slováci. (Různé výkřiky.) Vo IV. oddelení je 44 úradníkov, z nich sú 2 Slováci. V V. oddelení je 162 úradníkov, z toho je 18 Slovákov. V VI. oddelení a VII. oddelení je 200 úradníkov, z toho je len 25 Slovákov. V VIII. oddelení je 157 úradníkov, z nich 12 Slovákov.

Slávna snemovňa, tu hovoria číslice, tu hovorí chlieb, tu hovorí žalúdok. Preto nedivte sa, že na Slovensku sa ozývajú hlasy, že kedy prídu preč Česi, ako to bolo včera. Pánovia moji, chlebová otázka se nedá napraviť slovom a rečmi. (Různé výkřiky.)

Pánovia, vy hovoríte, že my štveme, ja si dovolím konštatovať, že na každom mojom shromaždení je prítomný náčelník alebo zástupca vlády. Potom sa riekne, že štveme. Ale nech neuráža sa slovenčina, my neurážame nikoho. My hovoríme a tvrdíme stále a chceme tvrdiť, že sme za túto republiku, že sme za spoluprácu českého a slovenského národa, ale zločinu na národe sa nikdy nedopustíme". (Tak je! Potlesk ľudových poslanců slovenských.)

Preto slávna snemovňa, z týchto dôvodov rozpočet neprijímame a proti nemu budeme hlasovať. (Souhlas a potlesk ľudových poslanců slovenských.)

Předseda (zvoní): Slovo dále má pan posl. dr. Engliš.

Posl. dr. Engliš: Slavná sněmovno! Dovolte mně, abych dříve než přejdu k vlastní své řeči v otázce rozpočtové, aspoň několika slovy reagoval na úvod řeči p. posl. Hlinky. Pan posl. Hlinka postavil problém národu a státu a táže se, který je z nich vyšší, zda-li národní anebo státní. (Posl. dr. Gažík: To Palacký postavil a nie Hlinka, on citoval Palackého!) My všichni jsme s ním zajedno, že ten problém národní stojí výše, (Tak jest!) poněvadž kdyby nestál výše, tož by také president republiky nebyl čestným mužem, poněvadž on porušil slib, který měl jako profesor vůči Rakousku, šel do ciziny, aby osvobodil svůj národ. A poněvadž ten problém národní stojí výše než státní, proto president je v naších očích čestným mužem.

Ale tady se tážeme, proč je tomu tak. (Posl. dr. Hanreich [německy]: To je velmi nebezpečně!) Tomu je proto tak, poněvadž stát je kulturní formou, je uskutečněním národních tužeb, a v Rakousku menšina vládla národům a proti nim. (Výkřiky slovenských ľudových poslanců.) Pan kol. dr. Hanreich mi promine: kdyby německý národ jako celek byl podřízen komukoli jinému, já bych také ani na chvíli neváhal říci, že to býti nemá a že německý národ má býti jako celek svobodný. Ale my nemůžeme řešiti otázku menšin, právě tak jako otázku samostatnosti národa. U nás v Československé republice ten pojem stojí jinak proto, poněvadž náš stát je uskutečněním právě těch národních tužeb. (Výkřik: To nevidíme!) Dovolte mně, až domluvím. Náš národ a stát je jedno a každý, kdo by stavěl stát a pomíjel národ, byl by podezřelý a ten stát by se mu z nějakého důvodu nelíbil. Naše vlastenectví je státní vlastenectví; a pro vás ten problém stojí jen za jednoho předpokladu: Jsme jeden národ nebo nejsme jeden národ? (Výkřiky: Niesme!) Já vám na to odpovídám, že tato otázka není otázkou deklarací, není otázkou demagogie, nýbrž je otázkou historické pravdy, je otázkou krve, je otázkou kultury. (Výborně! Potlesk českých poslanců. - Posl. dr. Gazík: Nikdy sme neboli jedon národ, ani historiu neznáte!)

My Češi, Moravané . . . (Hluk.)

Předseda (zvoní): Žádám vás, pánové, abyste nevyrušovali řečníka!

Posl. dr. Engliš (pokračuje): My Češi, Moravané a Slezané jsme toho názoru, (Hluk. - Předseda zvoní.) že jsme jedním národem, protože vás a váš lid milujeme jako své bratry, (Hluk. - Různé výkřiky.) protože máme stejnou krev, a nemyslete, že ten názor máme proto, že vás chceme využitkovati. (Hluk. - Výkřiky.)

Předseda (zvoní): Žádám znovu o klid a pana posl. dr. Jurigu prosím, aby nevyrušoval řečníka! (Výkřiky posl. Špačka.) Žádám pana posl. Špačka o klid!

Pana posl. dr. Engliše žádám, aby pokračoval.

Posl. dr. Engliš (pokračuje): Vy si myslíte, pánové, že tuto thési držíme proto, abychom . . . (Hluk. - Výkřiky.)

Předseda (zvoní): Znovu prosím o klid!

Posl. dr. Engliš (pokračuje): Vy myslíte, že my stojíme na tomto stanovisku proto, abychom snad využitkovali slovenských zemí a slovenského lidu? (Hluk.) Já vám na to řeknu, ač nerad, že jsme tam miliardy dali. (Potlesk. Různé výkřiky.) Ale já to neříkám proto, abych to vytýkal a vyčítal, nýbrž, abych konstatoval jednotu, a že se neptáme, kam jdou tyto peníze.

Bylo zde řečeno . . . (Výkřiky.)

Předseda (zvoní): Prosím znovu o klid!

Posl. dr. Engliš (pokračuje): Stěžovali jste si na nedostatek svobody, a jako bychom vám chtěli bráti váš svéráz; ale v této sněmovně z úst Slováka jsem slyšel, (Výkřiky. - Předseda zvoní.) že viděl mnoho poslovenštěných Čechů, ale že neviděl ještě počeštěného Slováka.