Národní shromáždění československé / Poslanecká sněmovna1920 – 1925

Předseda (zvoní): Slovo má dále pan posl. Ertl.

Posl. Ertl: Slávna snemovňa! Môj úkol je v tejto rozpočtovej debate zaoberať sa s otázkou školstva na Slovensku. My Slováci sme iste so stanoviska kultúrneho veľmi pozadu voči druhým zemiam v Československej republike. Iste že v tejto otázke na vedúcich činiteľov, ktorí sú povolaní, aby povzniesli slovenské školstvo, čaká obrovská práca. Našou povinnosťou je, aby sme týmto vedúcim činiteľom poukázali na tie smernice, dľa ktorých je možno na Slovensku vybudovať zdravé a terajšej demokratickej dobe odpovedajúce školy. Toto je povinnosťou každého verného republikána. My socialisti sme presvedčení o obrovskom význame školstva. Vieme, že koho je škola, toho je budúcnosť, a jaká je škola, taký je i človek so stanoviska kultúrneho a taký je i sám štát. Myslím, že z toho vyplýva, že svätou povinnosťou štátu je, ak chce svoju budúcnosť zabezpečiť, školu vziať do svojej ruky. Štát sa musí starať o výchovu svojich občanov, poneváč je to jeho eminentným záujmom existenčným. Naša strana celou svojou silou, ale myslím aj všetky pokrokové strany budú pracovať v tom smere, aby čím rýchlejšie bola vybudovaná v celej republike demokratická a jednotná škola ľudová. To, čo je na Slovensku v školstve, myslím, že je v celej Europe osamotnené, a neni takého štátu, kde by bol tak obrovský zmätok a anarchia v školstve ako práve u nás. Toto musí byť rýchle odstránené a musí byť utvorená škola jednotná, odpovedajúca dnešnej modernej dobe. Chceme mať školu takú, ktorá naše dietky bude vychovávať pre terajší moderný a praktický život, vychová ich života a boja schopných, aby ten boj, ktorý v spoločenskom živote na nich čaká, šťastlive prebojovali a ten, od jednotlivcov na druhom svete sľubovaný blahobyt tu docielili.

Myslím, že v budúcej jednotnej škole výchovný duch a vyučovacia methoda bude celkom iná ako v škole terajšej, kým terajšie školy sú ducha ubíjajúce, ktorý ľudský charakter a snahu ničia, pre život nevychovávajú, proti tomuto nová škola bude a musí byť vychovávateľkou silného charakteru vznešených sociálnych citov, v ktorých sa bude vyučovať čistá a pochopiteľná pravda a nie pojmy, ktoré sú detským rozumom nepochopiteľné a nezakladajú sa na pravde. Pravda, jemná láska citu, vzorný poriadok majú a musia ovládať budúcu školu národnú. Máme-li skutočne obrodiť školu národnú na Slovensku a odčiniť ten úpad, ktorý nám zapríčinila tisícročná poroba, musíme vo škole národnej vyučovať a štepiť do detských sŕdc zásadu, že u nás sú občania úplne rovní, vychovávať naše dietky mravnými a výchovou ich učiniť schopných, aby dôsledne mohly pracovať za ideál humanitný. Budúca škola na Slovensku musí sa stať opravdovou dielnou ľudskostí, školou detského života, školou detských záujmov pri radostných činnostiach a prejavoch, pri čom sa dietkam uplatnia všetky stránky duševné a všetky sily schopnosti. Takáto škola bude vychovávať skutočne k životnej zdatnosti a toto bude, myslím, najcennejšia hodnota národa, chceme-li sa dožiť a dopracovať lepšej budúcnosti v oslobodenej vlasti.

Musíme sa vynasnažovať, aby výchova v naších školách bola prirodzená a to v prvom rade ohľadom na dieťa, lebo príroda chce, aby deti boly detmi. Tejto modernej zásade pedagogickej sa musí prispôsobiť každý moderný učiteľ. Nesmieme zabúdať, že školy sa vyvíjajú podľa vývoja národa a presvedčíme sa, že čím ďalej pokročil jeden národ vo všeobecnej vzdelanosti, tým viac vzdelania zo školy prešlo do života. A preto každý socialista je hlboko presvedčený, že nás štát musí venovať najväčšiu pozornosť ľudovým školám, ako najcennejším vychovávateľským inštitúciám, ktoré vychovávajú najširšie spoločenské vrstvy v našom štáte. Ľudová škola je ten pevný fundament, na ktorom leží a sa vystaví celá kulturná stavba v našom štáte. A práve preto my socialisti musíme žiadať od vlády, od terajšieho pána ministra školstva a národnej osvety, aby so všetkými svojimi silami pracoval na vybudovaní republikánskej modernej národnej školy, v ktorej ťažkej práci široká verejnosť a učiteľstvo bude radostnú účasť brať, aby čím dokonalejšia práca sa vykonala.

Keď pozreme na terajší rozpočet a preštudujeme terajšie školstvo, musíme konštatovať, že tento rozpočet a celá naša ústava školská je výplodom jestvujúceho kapitalistického systému. Vidíme, že hospodársky dobre situovaný a silný má príležitosť sa vyučiť, daná je mu možnosť zadovážiť si to najvyššie vzdelanie, čím stane sa v hospodárskom boji silným. Na druhej strane vidíme chudobného proletára, ktorý skrz svoju slabú neblahú hospodársku situáciu musí postrádať intensivnú výchovu, nemôže si obstarať pre seba a pre svoje dietky vyššie vzdelanie, čímž sa stane slabším bojovníkom v hospodárskom živote proti svojim vykorisťovateľom. Táto nespravedlivosť musí prestať. Republika, menovite terajšia vláda musí celou svojou silou pracovať, aby označená kulturná nespravedlivosť bola odčinená, lebo toto nám predpisuje naša demokracia a sociálna spravedlivosť. Našej strany soc.-dem. československej eminentným požiadavkom je, aby v republike bola zákonitou cestou uskutočnená výučba zdarma, počínajúc odľudovej školy až po universitu. Sme presvedčení, keď bude výučba na celej čiare zdarma, tak otvorí sa skvelá peršpektiva pre rozvoj kulturný v Československej republike, poneváč kulturné brány budú otvorené novým veľkým proletárským massám, ktoré iste povznesú, očerstvia celý náš kulturný život v Československej republike.

Že terajší rozpočet je složený úplne dľa kapitalistického systému, svedčia o tom hlavne položky rozpočtu. Vidíme, že pre tie školy, ktoré navštevujú deti kapitalistov, sú pomerne väčšie ako položky tie, ktoré sú venované pre školy ľudové. Na vysoké školy je venované 145,810.474 Kč, na stredné školy 124,741.878 Kč. Na národné školy 223,700.779 Kč, o 137 milionov menej, ako na rok 1922. Toto jasne ukazuje, že zámožné triedy chcú vyššie vzdelanie a kultúru len pre svoje dietky vyhradiť. Toto neni demokratické, ale ani republikánske. S týmto nechceme sa vysloviť proti školám vysokým a stredným, poneváč sme presvedčení, že tieto školy sú so stanoviska kulturného nevyhnuteľne potrebné a vieme oceniť dľa svojej ceny, predsa myslíme, že prvou povinnosťou je každého štátu vybudovať školy ľudové. Naša republika má dvojnásobne dbať o ľudové školy, poneváč my Slováci na príklad len od r. 1918 budujeme naše ľudové školstvo. Myslím, že by to nebolo logické vybudovať moderné vysoké a stredné školstvo bez vybudovania moderných ľudových škôl. Fundament celého národného vzdelania leží na ľudových školách, lebo ľudová škola dá skutočný základ kultúry. Povedzme si uprímne, aký je fundament, tak bude vyzerať aj naša celá kultúrna stavba v našom štáte. Preto je potrebné, aby väčšia pozornosť bola venovaná školám ľudovým.

Veľmi pálčivá otázka je otázka menšín na Slovensku a ich školstvo. Táto otázka musí byť riešená dľa sociálnej spravedlivosti, nie len v republike našej, ale vo všetkých evropských štátoch. Po svetovej válke každá národnosť sa preorientovala, vedomou sa stala so stanoviska národného, vie, že má právo svoju materinskú reč a kultúru si pestovať, aby jej spokojný vývoj bol do budúcnosti zabezpečený. Dnes je toto kulturný princíp každej národnosti a toto musí byť principom každého demokratického štátu europejského, lebo zaujatie opačného stanoviska môže byť počiatok rozkladu toho samého štátu, ktorý neakceptuje právo menšín a ich kulturný vývin.

Sociálne demokratická strana československá s pokojným svedomím môže isť pred súd národov celého sveta, poneváč v minulosti ako i dnes bojovala a bojuje za kulturnú spravedlivosť a je hlboko presvedčená, že kulturne vyspelé národy sú schopné viesť taký boj sociálny, ktorý prinesie národom oslobodenie hospodárske.

My socialisti, ktorí hlásame triedny boj, ktorí urputný boj vedieme za oslobodenie utlačených národov, prirodzene nemôžeme súhlas dať takej politike, ktorá hlása utlačovanie iných národností. My z tohoto miesta s pokojným svedomím môžeme prehlásiť, že naša strana nikdy nebrala účasť na prehnaných nacionálnych bojoch, ba vždycky hájila spravedlivosť a názor kulturne utisknutých.

Pojední rečníci si sťažovali, že v Československej republike sú iné národnosti, menovite na Slovensku, Maďary utlačené. Aby sme mohli túto otázku riešiť úplne objektivne, tak sa musíme zaoberať s otázkou tou, aké pomery boly v bývalom Maďarsku.

Slováci tisíc rokov boli svrhnutí do najukrutnejšieho otroctva kulturného a hospodárskeho v Maďarsku. V posledných časoch vydali heslo: zmaďarisovať všetky v Maďarstvu jestvujúce menšinové národnosti, a to s tým najnebezpečnejším spôsobom: školou! Otvorene hlásali, že počet Maďarov sa rychle musí zväčšiť, aby čím rychlejšie mohli utvoriť silnú jednotu národnú, silnú a veľkú maďarskú ríšu. Za tento ideál s nadšenou oduševnosťou, s veľkou húževnatosťou pracovali v celom ich společenskom a kultúrnom živote, najcennejšie síly koncentrovali, aby vytýčený cieľ, ideál, čím rýchlejšie mohli dosiahnuť.

Výborne pedagogicky vyškolených maďarských učiteľov posielali na periferie, na Slovensko, s účelom tým, aby pod krátkym časom naše slovenské dediny, menovite mládež, bola zmaďarizovaná. Títo učitelia boli prvotriední so stanoviska pedagogického, ktorí s najmodernejšími pedagogickými spôsobmi pracovali za maďarizáciu. Že táto práca aká mohutná a intensivná bola, ba môžme povedať racionálne predvádzaná, svedčí o tom tá bohatá pedagogická literatúra, ktorá sa v tom čase vytvorila v Maďarsku a ktorá sa výlučne zaoberala, jak zmaďarizovať Slovákov. Najlepší pedagogovia utvorili spolok, ktorý spolok pedagogický vydával výborné školské knihy, pomôcky, v ktorých dávali učiteľom pokyny a direktivy, že ako je možné čím rýchlejšie dosiahnuť maďarizáciu.

Toto bola najnebezpečnejšia doba pre nás, Slovákov, poneváč sme videli, že maďarskí učitelia jak húževnate sa vynasnažujú zaštepiť do sŕdc našich slovenských detí lásku všetkého toho, čo je maďarské, a vyrvať, vymazať všetko to zo sŕdc slovenských detí, čo ich ešte upomínalo a primítalo k materinskej reči. V roku 1907 stal sa ministrom výučby gróf Apponyi, ktorý si vzal za svoj úkol vykoreniť v Maďarsku jestvujúce iné národnosti. Vydal nariadenie, že každá škola, ktorá dostáva štátnu podporu, vyučovacú reč si musí premeniť na maďarskú, lebo v opačnom páde nedostane štátnu podporu. Prosím, v tento čas vo zvolenskej župe - tak to bolo v celom Maďarsku - všetky cirkevné školy musely si vyučovaciu reč premeniť na maďarskú. Zatým všetci učitelia sme dostali dôverné sdelenie, že učiteľ pri výučbe slovenskú reč ako pomocnú reč nesmie upotrebiť, ale každý učiteľ musí vyučovať dľa direktného spôsobu. Čo to znamenalo pre Slovákov? Úplné zničenie slovenskej národnosti. Tento skutok Maďarov, tento strašný hriech ich - vo svojom barbarizme bol osamelý v celej Europe a musí presvedčiť i tunajších Maďarov, že bývalí maďarskí vôdcovia spáchali ohromný hriech na slovenskom národe!

Toto všetko som len preto uviedol, aby sme mohli objektivne posúdiť našú kultúrnu politiku. Jedno môžeme konštatovať: slovenský ľud v Maďarsku nemal vôbec nijaké kultúrne právo, panovala na celej čiare krutá maďarská nadvláda, ktorá železnou rukou viedla maďarizáciu. Na toto šovinisti maďarskí nám povedia: To neni pravda! Ale prosím, dľa maďarskej štatistiky z r. 1900 vo zvoleňskej župe bolo 164 ľudových škôl. Poznamenám, že zvolenská župa je čisto slovenská župa. Z týchto 164 škôl už v r. 1900 sa len na 30 školách vyučovalo slovensky. V r. 1907 dľa nariadenia Apponyiho vo zvolenskej župe sa už na všetkých školách vyučovalo maďarsky, takže r. 1907 v župe zvoleňskej 125 tisíc Slovákov vôbec nemalo slovenskej školy.

Naproti tomu pozrime, či Československá republika napodobňuje bývalé Maďarsko v školskej a kultúrnej práci, alebo nie. Keď pozreme našu štatistiku z r. 1920-21, tak sa presvedčíme, že tento rok sme mali všetkých škôl na Slovensku 3319, z týchto na 2300 sa vyučovalo slovensky, na 716 sa vyučovalo maďarsky, na 78 školách rumunsky, na 102 školách sa vyučovalo nemecky, na 35 slovensky-rusky, na 16 školách slovensky-nemecky, na 4 školách slovensky-maďarsky-nemecky, na 1 škole rusky-maďarsky, na 8 školách maďarsky-nemecky sa vyučovalo.

Táto štatistika svedčí jasne, že lamentácia vodcov maďarských nacionálov neni oprávnena a vedená je demagogiou, robia to len preto, aby mohli udržať svoju popularitu u tunajšieho pospolitého maďarského národa, aby ukázali na vonok, že voľačo robia, ale myslím, že maďarsky ľud rýchlo pochopí klam svojich vodcov a presvedčí sa, že páni nacionalisti len do tedy bráňa záujmy národné, dokiaľ majú z toho materiálny a politický osoh.

Ďalej pozreme, že na Slovensku koľko majú Maďari politických, beletrických odborných novín, môžme konštatovať objektívne, že v republike ani jedna národnosť neni kultúrne utlačená. Že predsa maďarskí nacionalisti robia krik, to psychologicky vieme porozumieť. Vieme, že Maďary v Maďarsku mali nadprávo nad inými národnosťami. Roku 1918, keď sa utvorila naša republika, hospodárske a kultúrné pomery sa skutočne zmenily a Maďari ztratili svoje nadprávo. Ztratila sa tá nadvláda, s ktorú nás Slovákov otročili. Cit spravedlivosti nám to diktoval, odstrániť maďarské nadprávo, aby sme boli aj my slobodní a ponechali sme vám toľko práva, dľa ktorého sa maďarská kultúra môže slobodne vyvinovať v našej republike.

Jedno uznávam, že v maďarskom školstve na Slovensku je veľký nedostatok. Tento nedostatok ale je ešte väčší v školstve slovenskom. I my máme tisíce a tisíce dietok, ktoré skrz nedostatok škôl a učiteľov nemôžu chodiť do školy. (Výkřik: V Bratislavě je 1600 školních dětí bez školy!) My sami zápasíme s veľkou ťažkosťou a nedostatkom, ktoré musia býť odstránené po krátkom čase. Môžme smele konštatovať ten fakt, že u nás je úplná anarchia školská. Ľudové školy až na 75% sú v cirkevných rukách, ktorých vydržovatelia cirkevní - vzdor tomu, že od štátu dostávajú ťažké miliony na vydržovanie učiteľských síl - nekonajú svoje školské povinnosti. Cirkevné školy sú na Slovensku úplne zanedbané, ubohé, ktoré z ďaleka nezodpovedajú kulturným a pedagogickým požiadavkom. Tieto školy sú ozaj kultúrnou hanbou republiky.

My, ktorí vážne rozmýšľame nad školskou otázkou, za povinnosť si držíme, žiadať terajšieho pána ministra školstva a národnej osvety, aby konečne radikálnym spôsobom učinil koniec veľkému neporiadku, ktorý panuje v školstve na Slovensku. Aby sme porozumeli a vedeli si utvoriť jasný obraz o naších pomeroch školstva na Slovensku, podám vám zprávu zo dvoch okresov zo Slovenska. Je to okres zvolenský a veľkoslatinsky.

V týchto dvoch okresoch r. 1921 bolo školou povinných detí 9.049, z ktorých sa zapísalo 6.587, tedy minulého roku v menovaných dvoch okresoch nechodilo do školy školou povinných dietok 2.462. V procentech bolo zapísaných 72·7% a nezapísaných 27·3%. Školská dochádzka detí je smutná a nepotešiteľná. Že najlepšiu školskú dochádzku vykázaly školy štátne, priniesem ja príklad: Rybárska škola štátna za minulé 3 roky vykázala 94% školskej dochádzky, a najslabšiu školskú dochádzku vykazujú cirkevné školy, na príklad: Rímsko-katolícka škola očovská vykázala za minulé 2 roky školskú dochádzku 52%, škola rímsko-katolícka vo Viglaše vykázala 69% školskej dochádzky. Toto je tak riadom. To sú, slávna snemovňo, smutné faktá, ktoré jasne dokazujú, že výkonnosť cirkevných škôl je vôbec neodpovedajúca a s výkonosťou štátnych škôl že ani sa porovnávať nemôže. Ďalej, keď pozorujeme knižnice, vidíme tiež, že vykazujú smutnú štatistiku. Zo žiakovských knihovien v týchto dvoch okresoch vyhovuje 32% a nevyhovuje 68%. Hľa, prečo nevyhovujú riadne cirkevné školy! Z učiteľských knihovníc vyhovuje 56, nevyhovuje 44%. Počet tried v týchto dvoch okresoch je 98. Neodpovedajúce školské budovy sú následujúce v týchto dvoch okresoch: Ostrolúka, evangelícka ľudová škola, Veľká Lúka, evangelícka ľudová škola, Breziny, evangelícka ľudová škola, Kalinka, rímsko-katolícka škola, Viglaš, rímsko-katolícka škola, Očová, štátna škola, Očová, rímskokatolícka škola, Klokoč a Hriňová. Na jedného učiteľa padlo 57 dietok vo štátnych školách, ale v cirkevných školách na jedného učiteľa padlo v týchto dvoch okresoch 80 detí. Máme v týchto dvoch okresoch jednu cirkevnú jednotriednu školu, kde učiteľ vyučuje 191 dietok každodenne. (Slyšte! Slyšte!) Je interesantné, jak na vecné a osobné náklady prispieva štát, cirkev, obce atď. V týchto dvoch okresoch štát prispieva obnosom 1,895.132.85 Kč, obce 5.001 Kč, cirkve 31.847·39 Kč. Slávna snemovňo! Je toto malý kultúrny obrázok zo dvoch okresov zo Slovenska. Obraz smutný, obraz, nad ktorým každý kultúrne cítiaci človek sa zhrozí. 2.462 detí bez školy, bez výchovy - to je strašné, to je kulturný škandál, ktorý musí byť rychle odstránený. Tento kulturný obraz nám jasne dokumentuje, že cirkev ako vydržovateľka škôl vôbec nekonala a nekoná svoje povinnosti školské, že nech vedome alebo nevedome spáchala a pácha neodpustiteľné hriechy voči slovenskému ľudu a že je čas, aby štát silnou rukou zasiahol do týchto vecí, a aby zaistil školstvo na celom Slovensku, lebo len toto je jediný spôsob, ktorým je možno odstrániť školskú anarchiu na Slovensku.

Slávna snemovňa! V titule 12 je položka šestimilionová, ktorá je venovaná na ľudovýchovu. Je to obnos malý, nepatrný. Je to obnos, s ktorým vôbec nemôže sa prevádzať moderná výchova, ba môžeme poznamenať, že i len pre Slovensko je to málo. Predstavte si pomery na Slovensku, kde do prevratu nebola prevádzaná žiadna činnosť ľudovýchovná! I keď Maďari tam niečo podnikli, malo to vždy ráz maďarisačný. Preto myslím, že našou svätou povinnosťou je tam, kde je národ z kulturného stanoviska najzaostalejší, kde analfabetismus ešte vždycky dosahuje 30 až 40%, na takéto miesta musíme koncentrovať našu celú duševnú silu, a takéto miesta sú Slovensko a Podkarpatská Rus. Slovenský ľud upí ešte aj dnes v kulturnej tme, do ktorej ho vrhol bývalý maďarský režim a čierny klerikalismus. Preto bych žiadal terejšieho pána ministra školstva a národnej osvety, aby obnos, ktorý je venovaný na ľudovú výchovu, bol venovaný na tie miesta, kde je na výchovu najväčšia potreba.

Na sriadenie nových škôl je v rozpočte venovaná položka 6 milionov korún. Musím konštatovať, keď by sme chceli normálne školstvo previesť vo zvolenskom a slatinskom okrese, o ktorých okresoch som podal kultúrny obraz, tak by tých 6 millionov korún bolo málo i na tieto dva okresy. Menované 2 okresy majú 2.462 školou povinných dietok, ktoré skrz nedostatok škôl nemôžu navštevovať školy. K utvoreniu normálnych školských pomerov by nám bolo potrebné 49 nových jednotriednych škôl vystaviť a zariadiť. Toto by stálo asi 10 až 12 milionov korún. Teraz koľko milionov by bolo potrebné, keď by sme chceli školstvo doniesť do poriadku? Isteže tá chyba, ktorá bola od Maďarov od stá a stá rokov prevádzaná, za 3-4 roky sa nemôže napraviť. Ale predsa, keď v každom roku v rozpočte väčší obnos budeme venovať na školstvo, zakrátko i tieto pomery sa na Slovensku napravia.

A tu by som chcel uviesť do pozornosti slávnej snemovne, menovite všeckým pokrokovým stranám, že my ako socialisti proti tomu musíme bojovať, aby v rozpočte boly položky také a velice ťažké, ktoré by boly venované na veci také, ktoré sú úplne improduktívne tak z hmotného, ako z morálneho ohľadu, a ktoré mohly by sa upotrebiť na stavänie nových škôl. Je to náboženský kultus, na ktorý je v tohoročnom rozpočte venované 60 milionov korún. Za tento obnos by sme mohli ročite vystaviť 200 nových škôl v našej republike, toto by malo veľký význam pre našu kultúru a vôbec pre cely náš československý národ. My socialisti z tohoto miesta protestujeme, aby cirkve i na ďalej dostávaly podporu. Cirkev je organizácia podľa nášho názoru súkromá, ktorá sa musí sama financovať z príspevkov, ktoré platia alebo platiť budú ich členovia. Kto chce mať farára, kto chce v kostole počúvať kázne náboženské, kto toto duševne potrebuje, nech platí. Žiadame rozhodne, aby čím rýchlejšie bola prevedená rozluka cirkve od štátu, poneváč sme hlboko presvedčení, že jedine tento zákon bude schopný uviesť cirkev a jej duchovných činiteľov na pravú cestu, z ktorej oni tak ďaleko sa vzdialili.

Slávna snemovňa! Zmieniť sa musím ešte o veľmi pálčivej otázke, ktorá tiež čaká na rychlé vybavenie a nemôže sa odkladať. Je to otázka pensionovaných učiteľov na Slovensku. Títo od maďarskej vlády pensionovaní učitelia ešte dnes živia sa z tej malej 500-700 Kč pensie, čo im dala bývalá maďarská vláda. Je to obnos, ktorý nestačí ani na mesačnú výživu, nie na celý rok. Títo učitelia dnes chodia po žobraní po Slovensku. Terajšia vláda, myslím, okamžite musí poskytnúť mimoriadnu podporu, ktorú musia dostávať do tých čias, dokým ich otázka nebude riešená definitívne. Títo učitelia sú v úplnom zúfalstve a v takej strašnej hospodárskej situácii, že každý sociálne cítiaci človek musí strnúť nad ich smutným osudom. Konštatujeme, že tu sa stala chyba, ktorá musí byť bezodkladne a rychle riešená. Ešte by som chcel upozorniť pána ministra školstva na bratislavský školský referát, kde práve teraz prevádzajú definitívy na ľudových školách. Je to veľmi dôležitá vec, ktorá potrebuje veľkú obozretnosť a tú najprísnejšiu objektívnosť so stránky tých, ktorí majú túto vec v rukách; lebo jak túto vec budú prevádzať dľa rodinných pomerov, dľa dobrej známosti, dľa protekcie, nastane ten najväčší zmätok medzi učiteľstvom, ešte väčšia nenávisť proti Čechom, nevôľa k učiteľskej práci, čo môže zapríčiniť neblahý vplyv na výkonnosť vyučovací a vychovávací. Ja žiadam pána ministra, aby upovedomil školský referát v Bratislave na nestranné a objektívne vykonávanie značenej dôležitej veci. A tu bych ešte chcel poznamenať, že u bratislavského školského referátu od istého času - nechcem ho podceňovať, nechcem riecť, že by nekonal své povinnosti - panuje najväčšia byrokracia. Na pr. prišiel učiteľ z Ruska, - zajatý v apríli, hlásil sa do služby 1. mája a ešte ani dnes nedostal ani haliera platu. Slávna snemovňo! Takéto veci sa nesmú takto vybavovať. Mnoho a mnoho takých záležitostí je, ktoré bych zde mohol uviesť. Ja bych si len prial, aby už konečne v bratislavskom referáte sa stal poriadok a aby sa pracovalo dľa spravedlnosti a aby sa pracovalo usilovne.

Ja končím moju reč tým, že i keď nás tento rozpočet úplne neuspokojuje, predsa vidíme v ňom akýsi postup a nádej k tomu, že tie naše socialistické ideály sa splnia a práve z týchto dôvodov naša strana bude hlasovať za rozpočet. (Výborně! Potlesk.)

Předseda (zvoní): Slovo dále má pan posl. dr. Charvát.

Posl. dr. Charvát: Slavná sněmovno! Kulturní politika v naší republice uchýlila se v posledních dvou letech od oněch směrnic a cest, které jí vytyčila revoluce. Podléhá vlivům vnějším a vnitřním, v nichž zřetelně a výrazně rýsuje se tendence zpátečnická, v nichž obráží se zahraniční a vnitřní reakce, jevící se nejen v oblasti hospodářské a sociálně-politické, ale také na poli kulturním. V pátém roce trvání naší republiky musíme bojovat o kulturní požadavky mnohem úporněji a houževnatěji než před 4 roky. A přece poslání našeho odboje doma i v cizině obsahovalo vedle hlubokých sociálních motivů určité prvky kulturní výstavby, bez jejichž uskutečnění naše revoluce byla by neplodná a existence československého státu kolísavá a nejistá. Duch našich dějin přímo nás nutí k uskutečnění zásadního kulturního programu, jehož kořen tkví v spravedlivém sociálním ústrojí. Proto již ve washingtonské deklaraci byla proklamována odluka církve od státu, nikoliv proto, že to bylo líbivé heslo, ale z důsledků našeho dějinného vývoje, charakterisovaného na prahu nové doby velikými zápasy za svobodu svědomí a za sociální spravedlnost. Tyto dva veliké mravní principy oduševnily naše revoluční hnutí, tvořily duchovní strukturu našeho státu a musejí býti vodítkem veškerého našeho podnikání ve věcech hospodářských i politických, nemá-li býti nebezpečně ohrožen náš vývoj a naše existence. Proto nesmíme ani na okamžik smířiti se nebo lhostejně se podrobiti dnešní evropské reakci, proto ani ve svých nejtajnějších myšlenkách nesmíme zraditi myšlenku odluky církve od státu, která musí býti provedena do všech důsledků. Od tohoto požadavku nesmíme ustoupiti ani tehdy, kdyby se zdálo, že reakční vlna zaplaví veškeren náš život, neboť jsme povinni budovati náš kulturní život v duchu myšlenkové volnosti a svobody svědomí, na zásadách nejširšího lidového vzdělání, zbaveného všech přítěží a vlivů církevních.

Povznesení kulturní úrovně širokých pracujících vrstev lidových musí proniknouti naši kulturní politiku. Proto budeme účinně podporovati každou akci, která umožňuje přístup ke zdrojům vzdělání lidovým vrstvám, která jednotnou školou položí základ k organisaci tvůrčích sil, utajených v lidové duši.

Politický převrat nejméně se dotkl organisace školství, která v horečném chvatu při vybudování našeho státu zůstala téměř nepovšimnuta, ač právě tato instituce měla býti důkladně provětrána, ač právě v organisaci školství měl se projeviti revoluční duch a myšlenkový přerod. Přejali jsme rakouské školství, které zabezpečovalo mládeži hospodářsky silných vrstev vzdělání na školách, vydržovaných z veřejných peněz, k bojům o uchování politických, hospodářských a sociálních výsad.

Měšťanské školy nejsou stále organicky včleněny do školské organisace a tvoří isolovanou skupinu vedle škol obecných, středních a vysokých. Proto nadaná mládež pracující třídy, která absolvovala měšťanskou školu, stojí opuštěna u dveří vyšší střední školy a marné jsou všechny její snahy, aby prolomila staré byrokratické přehrady a otevřela si přístup k širšímu a hlubšímu vzdělání. Již na př. r. 1919 vydalo ministerstvo školství nařízení, jímž upravilo přijímání žactva do obchodních akademií. Zatím co žáci nižších středních škol mají do obchodních akademií dokořán otevřené dvéře, na žácích měšťanských škol žádá se, aby se podrobili přijímacím zkouškám.

Školská administrativa ovládána je starým řádem školním a vyučovacím. Živý školní organismus, složeny ze dvou živlů, mládeže a učitelů, podléhá dozoru správců a ředitelů škol, okresních a zemských školních inspektorů, a nutí tak učitele, aby veškerou svou pedagogicko-didaktickou práci, jež má býti co nejsvobodnější a jež se má přizpůsobiti dítěti, konali pod tlakem zastaralých předpisů. Tyto zastaralé předpisy zajišťují rozhodný vliv ve škole dozorčím orgánům, vtlačují výchovu do plesnivých rámců a brzdí svobodnou tvůrčí činnost učitelovu a dusí volny vývoj dítěte.

Dnes dokonce reakce hrozí definitivou školních inspektorů plánem, který poslanecké kruhy již nesčetněkrát odmítly a proti němuž se veškeré učitelstvo v zájmu školy brání, neboť škola, výchova nesmí býti zbyrokratisována, škola není mechanický úřad. Jak reakce snaží se ovládnouti školství, o tom svědčí přísně důvěrný oběžník zemské školní rady moravské, rozeslaný v těchto dnech, v němž mluví se o inspektorské definitivě podle vzoru starého maďarského zákona z let 70tých z minulého století. Tak si představuje moravská zemská školní rada "reformu školství"! Byrokracie byla vždy největším škůdcem školy, byla tím zlem, které doléhalo těžce na bývalé Rakousko a vtiskovalo mu svůj odporný a ztuchlý ráz. Byrokracie vysušuje a ubíjí lidské duše, mění živé lidi, vstupující do praktického života, v čechovovské "lidi v pouzdře", v nudné, bezduché lidské stíny. Byrokracie je jedovatou plísní na našem mladém státním organismu a vlivem vzrůstající reakce proniká do všech pórů státního a společenského života. Vnikla i do těch oblastí, v jichž ovzduší má býti vytvářen nový člověk, nový myšlenkově a duševně svobodný národ. Ráda by vychovala mladé pokolení podle obrazu svého, učinila je nudným, slabovolným, neschopným k činorodému životu. Nenávidí novot a změn. Opředla republiku pevnou sítí zastaralých a neživotních zákonů, norem a formulí, a proto ozdravění našeho kulturního života žádá především povalení byrokratického systému, jeho intrikářství, licoměrnosti, šosáctví, bezpáteřnosti, odstranění myšlenkového měšťáctví a vytrvalého potírání té mravní korupce, která je strašným dědictvím Vídně a která byla mladému státnímu organismu vočkována.

Jako v otázce organisace školství, tak v otázce učitelského vzdělání nebylo dosud vykonáno nic zásadního. Máme sice dvě vysoké školy pedagogické, v Praze a v Brně, ale tyto školy vydržuje si učitelstvo vlastním nákladem. Ba dokonce ministerstvo školství nevyřídilo dosud žádosti o schválení pražské školy vysokých studií pedagogických, ač byla podána již před rokem. Rovněž péče o vzdělání učitelstva škol měšťanských je úplně rázu soukromého, ačkoliv rakouský zákon z r. 1869 mluvilo státních kursech vysokoškolských pro vzdělání učitelstva škol měšťanských. Stát k těmto otázkám chová se netečně, oddaluje jejich řešení, ale horlivě poskytuje právo veřejnosti klerikálním ústavům učitelským, kterých nedovedla republika zrušiti. O vysokoškolském vzdělání učitelstva mluvilo se již v polovici minulého století. Vzpomeňme jen Amerlinga a Lindnera! Holedbáme se před cizinou svým školstvím, ale cizina již vyřešila zmíněné otázky zásadně a účelně. Tak na př. v Německu a v Jugoslavii zřízeny byly vysoké školy pedagogické. V Záhřebu a Bělehradě založila je jihoslovanská vláda. U nás v Praze vysoká škola pedagogická, kterou navštěvuje 500 posluchačů, je zbudována soukromou učitelskou svépomocí, zatím co v téže Praze vydržuje stát theologickou fakultu pro 39 posluchačů.

Katolická církev čím dále tím intensivněji a rušivěji zasahuje do organisace školství. Škola musí s ní denně sváděti prudké boje. Veškeré výnosy a zejména t. zv. "malý školský zákon" jsou dílem kompromisu s klerikály. Klerikálního mocenského postavení v republice využívají zemské školní rady, jichž se naše revoluce vůbec nedotkla, přes to, že tu ve sněmovně nesčetněkráte bylo poukazováno na neudržitelnost této přežilé instituce.

Výnosy ministerské o vyučování o marianských svátcích způsobily chaos na školách a jsou dokladem toho, že problémy církevní nelze řešiti polovičatě podle místních poměrů a podle libovůle místních činitelů. Překvapilo, že ministr vyučování v odpovědi na klerikální interpelaci nepřímo považuje varhaničení za důstojné moderního učitele a zaujímá stanovisko, že varhaničení nemůže býti zakázáno, ačkoliv tato funkce nejen nesluší pedagogovi, ale je na závadu školní práci.

Máme sice t. zv. zákon o zneužívání kostelů k politickým agitacím, ale v kostelích politisuje se dnes veseleji než za Rakouska. Stačí připomenouti pastýřský list československých biskupů rázu vysloveně politického, štvavého a protistátního, který byl v kostelích čten a jímž čile v kostelích se agituje pro klerikální požadavky. Na Slovensku vydržujeme církevní školy nákladem státním, zatím co výstavba státního školství pokračuje hlemýždím tempem, zatím co menšinové školy nemají vyučovacích místností, zatím co z úsporných důvodů jsou zavírány přes protest veškerého občanstva. Církevní vliv a koncese klerikálům jsou patrny také v návrhu na vybudování pomocných škol, v němž soukromé školy pomocné jsou povolovány. To znamená, že kláštery mohou v tomto směru rozvinouti veškerou činnost. Od zásady: "jenom veřejné školy" nelze ustoupiti v žádném druhu školství.

Je zjevno, že všechny socialistické a pokrokové živly musejí se postaviti na obranu našeho kulturního díla. Nesmí se zaleknouti nynější reakce, která jest jenom přechodným dočasným zjevem, nesmí složiti ruce v klín a čekati fatalisticky, co se stane, nýbrž právě v této chmurné době je nutna osvětová práce a činnost zejména mezi pracujícím lidem. Kulturní a vzdělané dělnictvo snáze dobývá úspěchu v politickém a hospodářském zápase. Nový život sociální, o nějž usilujeme, předpokládá mravní a kulturní obrodu společnosti, předpokládá vytrvalou a plodnou práci, neboť svět nebyl stvořen slovem, nýbrž činem. Úkolem kultury, jak překrásně vyjádřil se Gorkij, je rozvoj a upevnění sociálního svědomí a sociální morálky v člověku, je zpracování a organisace všech schopností a všech jednotlivých talentů. Nesmírné důležitosti je úkol socialismu, totiž zvýšení kulturní úrovně, uvědomění jednotlivce, povznesení osobnosti a povznesení lidové vzdělanosti. Heslem budiž: Široce a dokořán otevřme dveře slunci, kráse a vědění pro všechen lid, aby nebylo neinteligentních lidí, aby naše dělení na inteligenty a neinteligenty co nejdříve bylo divošským přežitkem starého režimu, starých škol a starých systémů. (Výborně! Potlesk.)