Předseda (zvoní):
Slovo dále má pan dr. Dérer.
Posl. dr. Dérer: Ctená snemovňa! Rozpočet, ktorý tvorí základ nášho pojednávania, má určitú špeciálnu zvláštnosť v rade rozpočtov, ktoré už v tejto snemovni prejednávané boly. Táto zvláštnosť pozostáva v tom, že pri tomto rozpočte došli sme v našich štátnych financiách k určitému, kľudnému bodu. Kým predošlé rozpočty vyznamenávaly sa voči dnešnému rozpočtu určitou progresivitou, stúpaním štátnych výdavkov a príjmov, ktorýžto zjav mohol byť pozorovaný pri všetkých minuloročných rozpočtoch, naproti tomu tento rozpočet tejto progresivity nevykazuje. Toto musí byť konštatované, poneváč boly nábehy a boly tendencie, ktoré vzor predošlých rozpočtov chcely aplikovať i pri tomto rozpočte; ač môžeme sa stavať na to stanovisko, že pri dnešných pomeroch nestačí prísť k bodu ukľudnenia, že by bolo bývalo treba ísť o krok ďalej a vykázať v rozpočte progresivitu v opačnom smere, predsa konštatovať a s uspokojením konštatovať musíme tento fakt. V tomto fakte sa javí zásada, ktorá sa má uplatniť v celom našom hospodárstve, heslo sporenia. Bolo by žáducné, aby toto heslo uplatnilo sa nielen vo finančnom hospodárení tohoto štátu, ale aby heslo sporenia, heslo hospodárskeho narábania s faktickými silami sa stalo cieľom tých, ktorí tvoria tento štát, aby toto heslo sa uplatňovalo pri riešení všetkých problemov, ktoré tlačia na tento štát, aby pri riešení všetkých problemov odhliadnuté bolo od elánu, ktorý tu nastal následkom poválečných pomerov, aby pri riešení tých problemov nastalo ukľudnenie, aby nastalo skutočné uvažovanie faktických a nám k disposicii stojacích síl a aby podľa tohoto uvažovania prikročilo sa k riešeniu všetkých úkolov. To by platiť malo nielen u strán, ktoré sú koalované za tým účelom, aby vypomáhaly štátu k vybrednutiu z ťažkých poválečných pomerov, v ktorých sa nachádzame, ale toto heslo by malo platiť pre všetky strany a vrstvy národa, tých, ktorí obývajú tento štát.
Vážení pánovia! Keď sledujeme reči, ktoré boly mluvené priebehom tejto debaty, nutno konštatovať, že k istému ukľudneniu sa už prišlo, ač nemožno týmto pochváliť tie strany, ktoré stoja v oposícii. Priebehom debaty pán prof. Kafka, prejednávajúc otázku nemecko-českú, citoval výrok Napoleona I., podľa ktorého to Rakúsko vždycky prehralo preto, že prišlo pozde o jeden deň, buď nejakou armádou alebo nejakou reformou. Rakúsko, to predošlé, predválečné Rakúsko, dirigované bolo tou vrstvou panujúceho národa nemeckého, ktorá vrstva i dnes oposíciu robí nášmu štátu. Si duo faciunt idem, non set idem. On hovorí, že v Rakúsku prišli vždycky pozde s nejakou reformou, s nejakou armádou, prišli vždy pozde s ich politikou a ja myslím, že jestli podobnú politiku prevádzať chcú a prevádzajú v našej Československej republike, jestli oni napodobovať chcú odpor, ktorý kladol národ československý v starom Rakúsku, jestli z tohoto miesta jedon ich význačnejší člen a vodca vyhlásil, že povinnosťou každého Nemca je velezrada na tomto štáte, tedy, myslím, upadajú do tej istej chyby, do ktorej upadali za starého Rakúska s tým rozdielom ovšem, že tam vždy s nejakou reformou alebo armádou prišli pozde, tu u nás, s týmto prostriedkom prichádzajú príliš skoro, lebo ten odpor, ktorý československým národom kladený bol starému Rakúsku, objavoval sa hlavne, keď to staré Rakúsko, to habsburské Rakúsko, po viac 100ročnom jestvovaní uchyľovalo sa ku koncu, keď vzdýchalo v poslednom dechu, keď nastala historická nutnosť takého jednania a keď tento útvar zmizel by bol i bez takého prostriedku, kdežto predsa len aksi je neuznávaním a nesprávnym považovaním situácie, jestli porovnáva sa tento štátny útvar a táto republika k Rakúsku v poslednom vzdychu ležiacemu. Toto je štátny útvar nový, mladý, demokratický a myslím, že voči takémuto útvaru nenie správne i z ich vlastného stanoviska sledovať takú taktiku a politiku, ktorá bola správna proti útvaru umierajúcemu.
Vážení pánovia, vážené dámy! Pochybená je táto taktika, pochybené je vyťahovať najťažšie konóny, najťažšie kalibry a strieľať nimi tam, kde nieto žiadneho nepriateľa. Pán prof. Kafka vzpomínal a insinuoval tomuto štátu tendenciu chceť nemecký národ vyhubiť v tomto štáte, chceť ho zničiť, chceť ho počeštiť. Myslím, že je toto tvrdenie úplne bez základu, a ja bych upozorňoval na jedon fakt, ktorý nebol ešte dostatočne vyzdvihnutý, a ktorý pri každej takej príležitosti mal by byť priklincovaný a zdôrazňovaný, a to je, že chovanie Československej republiky proti čiastke nemeckého národa, ktorý žije na Slovensku, vyvracuje tvrdenie tu predpísané. Na Slovensku Nemci boli pred prevratom asi v takom položení, v akom sa nachádzali Slováci. Stáli pred úplným národným vyhubením. Proti nim používané boly starým štátom maďarským stejné prostriedky odnárodňovania, stejné prostriedky národného, politického a sociálneho potlačovania, aké používané boly voči Slovákom. Československá republika bola tá, ktorá tomuto procesu učinila koniec, a jestli svetovú válku prehral nemecký národ, tak nemôžeme toto povedať o Nemcoch, žijúcich na Slovensku, lebo slovenskí Nemci túto válku neprehrali, ale vyhrali. Slovenskí Nemci, vážení pánovia, ktorí pred prevratom nemali jednej jedinej školy strednej, ktorí pred prevratom nemali jednej jedinej školy mešťanskej, ktorí pred prevratom mali snáď vo dvoch tretinách úplne pomaďarisované školstvo ľudové, títo Nemci práve Československou republikou dostali sa k tomu, že dnes majú tou mierou ako to ich počtu obyvateľstva odpovedá, ba dokonca ešte väčšou mierou školstvo stredné, mešťanské i školstvo ľudové, ačkoľvek je treba konštatovať, že práve bola to trieda nemeckej buržoasie na Slovensku, ktorá sa proti tomuto prirodzenému postupu Československej republiky najviac bránila, poneváč práve oni to boli, ktorí na príklad v Bratislave a vo Spišskej Novej Vsi protestovali proti tomu, aby Nemcom boly dané nemecké školy, a chceli si podržať maďarské školy. Asi ten istý zjav, žiaľ bohu, dnes vidíme u určitej čiastky ľudu slovenského, že sa ešte aksi z tej sotrvačnosti starého otroctva bráni a chráni sa proti všemu, čo prichádza v jeho dobro a vo všom vidí nejaký zbytočný zásah do prirodzených vývojov vecí.
Ale, vážená snemovňa, keď faktá mluvia takto a voči tomuto slyšíme reči iné, toto nás nesmie odvrátiť od kľudného a triezlivého posudzovania celej otázky. Preto, že v nemeckom tábore nachádzajú sa ľudia, ktorí klonia sa k extrémnostiam, nemôžeme sa postaviť na stanovisko druhé extrémne, ktoré i s tohoto miesta bolo vyjadrované, ktoré jaksi považuje za chybu, že v našej ústave a v ostatných zákonoch zabezpečili sme Nemcom tie minimálne práva, ktoré im mierovou smluvou zagarantované boly, že toto je pokladané za chybu, že sa uchyľujú k určitým prostriedkom fascismu a k určitým prostriedkom národnej prepjatosti. Problém tento riešený byť musí s reservou, ktorá učinená byť musí na oboch stranách.
Vážené shromaždenie! Toto je stanovisko naše k týmto problémom a za týchto uvážení boli sme nutení hlasovať proti návrhu, ktorý prišiel so strany nemeckej ohľadne vyslania výboru na riešenie národnostných otázok. V tomto výbore my nevideli sme garancie toho, že otázka bude s tou žiaducnou reservou, s tým žiaducným kľudom pojednávaná a vyriešená. Vážení pánovia! Problém nemecko-československý, nemecko-český považujeme za veľmi vážny problém tohoto štátu, ktorý vyriešený byť musí, ale nenie tu ešte atmosféra, ktorá by dávala predpoklady ku zdarnému vyriešeniu tohoto problému, a takej atmosféry by nebolo bývalo ani v tom výbore, ktorý tu bol navrhovaný. Sme toho názoru, že predovšetkým robotnícka trieda oboch národov je tá, ktorá dáva garanciu k tomu, že problém tento uspokojujúcim spôsobom môže byť vyriešený. Preto myslíme, že vyjednávanie a pertraktovanie tejto otázky medzi triedami a zástupci robotníckymi týchto dvoch národov môže priviesť túto otázku k nejakému uspokojivému koncu.
Vážení pánovia! Nielen túto otázku treba tedy zo zorného úhlu ukľudnenej umiernenosti riešiť, ale i pomer robotníckej triedy k tomuto štátu, otázku, akou taktikou má pokračovať robotnícka trieda v tom smere, aby vliv robotníctva na vývoj udalostí bol čím väčšou mierou zabezpečený. Vážení pánovia! Predrečník sa dotýkal i tejto otázky a hovoril veľmi radikálne. Hovoril tak, jak v poslednej dobe nehovorí tlač komunistická, ktorá práve v poslednej dobe u príležitosti brnenskej schôdze začala jaksi iné tóny prizvukovať. Predrečník povedal, že taktika, ktorá nenasleduje spôsob, ktorého použil proletariát v Rusku, nikdy k žiadnemu úspechu robotníckej triedy viesť nemôže, a užil výrazu toho, že iba somári z robotníckej triedy môžu v budúcnosti voliť do tohoto parlamentu. Ja nechcem sa dotýkať toho či pri tom myslel len na tých svojich prívržencov, ktorí používajú aktívneho volebného práva do tejto snemovne, alebo či myslel tým aj tých, ktorí sú subjekty pasívneho volebného práva, ale, vážení pánovia, toto stanovisko ním tu prizvukované, zdá sa byť predsa len prekonané.
Vážení pánovia! V Rusku samom prichodia už k iným názorom. V Rusku samom len na poli vnútornej politiky držia sa - ešte zásad a hesla diktatúry, už na ostatných poliach politického života opustili túto taktiku, už na poli zahranične-politickom sledujú úplne staré cárske metody a starú cársku politiku. Na poli hospodárskom už opustili diktatúru, na poli hospodárskom prizvukujú novú metodu, určili hospodársku politiku t. zv. smiešaných spoločností, kde v každom hospodárskom podniku povedľa odborníkov - inými slovy kapitalistov - sedia vo správnych radách ľudoví komisári a význačnejší komunisti. Kým tu v Československej republike a v západnej Europe učinili sme kompromis na poli politickom, za ten čas oni síce zostali nekompromisnými na poli vnútornej politiky, avšak na poli hospodárskej politiky tam, kde my kompromisov sa nedopúšťame, kde my nedržíme za možné, aby účastnili sme sa správnych rád kapitalistických spoločností, na tomto poli práve oni sa stávajú kompromisnými a práve na tomto najchúlostivejšom poli spravili tie najväčšie koncessie kapitalismu.
Ale sami komunisti v Rusku sú si vedomí toho, že jedine politickou diktatúrou nedosiahnu cieľov a stoja veľmi skepticky voči tejto nimi ešte dosiaľ vykonávanej politickej diktatúre. Ja bych si dovolil poukázať na poslednú veľkú reč Leninovu, ktorú mal v Moskve na 11. sjazde komunistickej strany v apríli t. r. a niektorými citáty dosvedčím, že i on sám uznáva, že politickou mocou, politickou diktatúrou nemožno odstrániť všetko, čo tlačí robotnícku triedu, a že vlastne ich samých i vzdor politickej diktatúre, vzdor tomu, že majú neobmedzenú politickú moc v rukách, tlačia tie isté problémy, ktoré tlačia robotníctvo v iných štátoch západných, kde robotníctvo neužilo prostriedkov diktatúry, ale kde buďto zúčastňuje sa v koaličných vládach alebo stojí v oposícii. Politická diktatúra ničím neprispela triede robotníckej. Citujem z Lenina, ktorý povedá: "My máme nadostač politickej moci, úplne nadostač. Sme v situácii, ktorá sa ešte nikdy neudála vo svetových dejinách, že má proletariát úplne nadostatočne politickej moci, prípadne ešte viac moci ako je potrebné. Vy komunisti, robotníci, vy čiastka proletariátu, ktorá prevzala rídiť štát, ste v stave docieliť, aby štát, ktorý ste prevzali, jednal dľa vašej vôle. Zase sme o krok ďalej, čo je štát v našich rukách. Jednal štát v tomto poslednom roku na poli hospodárskej politiky dľa našej vôle? Nie. Štát dľa našej vôle nejednal. Dľa čiej vôle jednal tedy? Človek ztratí vládu nad strojom. Tak sa zdá, že stroj rídený je človekom, ktorý na ňom sedí, vo skutočnosti však stroj neide tak, kde ho chceme mať, lež tak, kam ho niečo vedie. Toto niečo ťažko sa dá definovať. Sú to špekulanti alebo súkromí kapitalisté, alebo obidvaja? Ale nech je to ktokoľvek, fakt je, že stroj neide tak, jak si namýšľa ten, kto na kormidle sedí."
Celkom to isté uvažovanie z úst Leninových, konštatovanie, že vzdor neobmedzenej politickej moci sú to iní, ktorí doliehajú na osudy robotníckej triedy, ako keď počujeme naších kritikov, ako keď počujeme z úst predrečníka riekať to, že v tomto štáte robotnícka trieda vzdor tomu, že účastňuje sa koaličnej vlády, vlivu nemá, že nie koaliční socialistickí ministri určujú politiku tohoto štátu, ale určujú ju iní, ktorých Lenin tam nazýva špekulantmi a kapitalistmi a ktorých tu oni nazývajú Rašíny a Šrámky.
Vážení pánovia, ale citujem ďalej: "Čo nám chybí. Je jasné, že čo nám chybí? Vládnucej triede komunistov chybí kultúra. Podívajme sa na Moskvu, na masu byrokratov. Kto vedie koho? Tých 4700 zodpovedných komunistov vedú týchto byrokratov, alebo naopak? Nemyslím, že by sa mohlo povedať, že komunisti vedú túto massu byrokratov. Úprimne rečeno, komunisti nie sú vodcovia, ale oni sú vedení. V čele rôznych inštitúcií postavení komunisti často sú držaní za bláznov. Zodpovední komunisti sovietov a strany musia uznať, že nevedia štát spravovať."
Vážení pánovia! Nám vytýka sa moc byrokracie, že vzdor tomu, že sedíme v koaličnej vláde, predsa nemáme toho vlivu, abysme moc byrokracie zlomili. Ajhľa, v Rusku, kde je politická diktatúra, kde Lenin sám uznáva, že majú ešte viac politickej moci než je potrebné, hľa, tam tie isté stesky sa objavujú.
Ďalej citujem z Lenina: "Je detinská, úplne detinská myšlienka chcieť previesť socialistickú výstavbu len pomocou komunistov. Komunisti sú len kvapkou v mori ľudu, len keď komunisti budú v stave hospodárstvo vybudovať cudzou pomocou, len keď učiť sa budú u buržoazie, len v tomto prípade budeme v stave dirigovať hospodárstvo."
A na druhém mieste: "Znemožnenie, zničenie a podrobenie vykorisťovateľov je najnepodstatnejšou čiastkou nášho diela." ďalej: "Prišli sme k názoru, že zrno otázky, hlavná úloha leží v ľuďoch, vo voľbe ľudí. Nie dekrety, nie politika v užšom smysle slova, nie inštitúcie a ich organizácia, ale voľba ľudí musí byť našou hlavnou úlohou. Po tom, že sme spolu s massami sedliactva sa utiahli, podarí sa nám spolu s nimi stokráť pomalejšie, ale tým istejšie ísť napred. Spojiť sa s výrobným sedliactvom a započať sa pohybovať napred, nesmierne pomalejšie ako sme očakávali.... to znamená, dosiahnuť to, na čo v prítomnej dobe ani dúfať nemôžeme."
"Že zodpovední a najlepší komunisti všade sedia v štátnych trustoch a miešaných spoločnostiach, nieto žiadnej príčiny ku spokojenosti. To nič neosoží, lebo nevedia hospodáriť a sú horší, ako priemerný kapitalistický obchodní príručí, ktorý prešiel školou nejakej väčšej firmy."
"My musíme pochopiť, že sa pri novom a veľkom diele musí rozumieť vec započať niekoľko ráz od začiatku. Započni, započni znovu a prepracuj to aj desaťkráť, keď to je potrebné."
"Ešte mnoho, posledných a rozhodujúcich bitiev budeme musieť prebojovať."
Vážení pánovia, keď čujeme tieto slová Leninové, vtedy ako keby sme počuli hovoriť nie toho, ktorý má tú neomedzenú politickú moc v rukách, ale ako bysme počuli zvuky nám bližšie, zvuky, ktoré sa ozývajú z našich radov, zvuky, ktoré idú od nás, ktorí ohradzujeme sa proti tým metodám, ktoré nám majú byť nadiktované podľa moskevských príkazov, ktoré nevedú k cieľu tak, ako sa to hlása.
Vážení pánovia! V posledných dňoch ventilovaná bola v našom politickom živote otázka druhá, a to je otázka delnickej vlády a v súvise s tým otázka nových volieb. Bolo povedané, že delníckej triede prospejeme, jestli rozpustíme tento parlament a prevedeme nové voľby. Bolo rečené, že takým spôsobom dostaneme sa skorej k lepším výsledkom pre delnícku triedu. Vážení pánovia, ja myslím, že toto stanovisko je pochybené, a myslím, že nenie v záujme delnickej triedy, aby v tomto momente rozpustený bol parlament. Myslím, že netreba veľmi dokazovať, že delnícka trieda by sa nevrátila do tohoto parlamentu v takom počte, ktorý by umožnil utvorenie delníckej vlády, naopak z tých istých úst, ktoré propagovaly myšlienku nových volieb, bolo koncedované, že i následkom nových volieb nebola by možná iná konstelácia ako nová koalícia, a myslím, že v tejto koalícii by delnícké strany iste zaujímaly posiciu slabšiu, ako zaujímají v tejto vláde a v tejto koalícii.
Vážení pánovia! My nie sme proti novým voľbám pre to, že by sme sa ich báli. Už z tohoto miesta náš súdruh Němec prehlásil, že my sa volieb nebojíme. (Výkřiky slovenských ľudových poslanců.) Či máme o jeden mandát viac alebo menej, to nepadá na vážky. My sme išli do volebného boja s tým, že sme si napísali na zástavu uzákonenie a uskutočnenie starobného a invalidného poisťovania. Pod týmto heslom vyslaní sme boli do tohoto parlamentu. Tri vlády predstavily sa v tomto parlamente s programom, v ktorom bolo uskutečnenie tohoto nášho požiadavku. Táto otázka dospela už tak ďaleko, že už v najbližších dobách bude môcť byť návrh zákona predostretý v poslaneckej snemovni. Je našou morálnou povinnosťou, abysme dostáli tomu sľubu, ktorý sme delníckej triede dali. Je morálnou povinnosťou tohoto parlamentu a tejto koalície, aby vydržala tak dlho, až tento požiadavok bude môcť byť uskutočnený. (Potlesk.) Vieme, že nové voľby neznamenaly by uspiešenie a urychlenie tohoto pre robotnícku triedu tak prepotrebného požiadavku, ale skôr oddialenie. Pri tých pomeroch, ktoré okolo nás sa objavujú, kde sa pristupuje na príklad ku zrušeniu ôsmihodinovej doby pracovnej, na príklad v Itálii, kde v Nemecku utvoruje sa nová vláda a najvýznačnejšiu rolu bude hrať strana, v čele ktorej stojí muž, ktorý verejne hlása zrušenie osmihodinovej doby pracovnej, myslím, že z nových volieb vyšlý parlament by nebol v stave tento náš požiadavok uskutočniť, ale nové voľby znamenaly by odklad na veľmi dlhú dobu a snáď i znemožnenie celého tohoto požiadavku.
Vážení pánovia! Hovoril som o našom stanovisku ku komunistickej strane a taktike, ktorá nám má byť diktovaná nútene z komunistickej Moskvy. Toto naše stanovisko nesmie akýmsi spôsobom vlievať na stanovisko, ktoré my v zahranično-politických otázkach zaujímať máme k sovietskému. Rusku. Bolo tuná prizvukované a v zahraničnom výbore našej snemovne bol v tomto smysle podaný návrh so strany komunistickej, aby naša vláda spoponáhlala sa a uznala sovietské Rusko de jure. Ja myslím, že táto otázka nenie tak veľmi zahranično-politického rázu a snáď súvisí viac s vnútropolitickými pomery sovietskeho Ruska, do ktorých sa pliesť nechceme, a práve tak ako zase nechceme akceptovať od nich diktát, keď sa jedná o zariadenie si našich vnútropolitický) ch pomerov. Myslím, že nie my by sme sa mali zabývať otázkou, by Rusko bolo uznané de jure, ale že je to vecou spíš samého sovietského Ruska a sovietskej vlády a je to jej úlohou, aby predovšetkým vlastným svojim národom dala sa sama uznať de jure. A jestliže ona sama túto otázku si doma vyrieší, tedy to nebude potom viac žiadnou zahraničnou otázkou.
Vážení pánovia! Vzdor nášmu stanovisku, ktoré zaujímame voči tendenciám sovietského Ruska v otázkach taktiky delníckych strán, predsa vítame to, že so sovietskym Ruskom konečne ujednala sa smluva a že táto smluva má tvoriť základ hospodárskeho spojenia so sovietovým Ruskom, ktoréžto spojenie je v záujme nielen našej republiky a našej delníckej triedy, ale myslím, že to prispeje i ku konsolidácii pomerov v samom Rusku.
Vážení pánovia! Ešte bych niekoľko slov riekol o otázkach, ktoré sa dotýkajú špeciálne nás Slovákov a ktoré myslím maly by byť tiež vyriešené jaksi pod tým zorným úhlom triezlivosti, umiernenosti, uvažovania a posudzovania faktických a reálnych pomerov. Už jedon raz mal som príležitosť vysloviť svoje mienenie, že slovenský problem je, že je to súhrn takých otázok, ktoré sa týkajú špeciálne Slovenska, s ktorými sa musíme zabývať a ktoré musíme riešiť. Je to jednoduchý a prirodzený následok utvorenia našej republiky. Je to prirodzený následok toho, že republika táto utvorila sa z dvoch rôznych častí toho istého kmeňa - ak nechcete, abych používal toho slova "národa" - z dvoch častí toho istého kmeňa, ktoréžto dve čiastky žily tisíc rokov odlúčene, ktoré vyvinuly sa úplne rozdielnym spôsobom, pod úplne rozdielnymi štátnymi a spoločenskými pomery. Vážení pánovia! Tedy keď sjednotily sa dve čiastky toho istého kmeňa v jedon štátny celok, samozrejme, že nie je možno predstaviť si vec ináč, ako tak, že musia nastať určité diferencie, určité ťažkosti, určité nesnádze, poneváč to príroda vecí nesie, že musí tu nastať nejaký kvas, že musí sa tento kvas vykvasiť. Ale vážení pánovia, veľmi mýlne by bolo stanovisko, jestliže by sa myslelo, že tento problém dá sa vyriešiť nejakým zákonom, že tento problém dá sa vyriešiť nejakou zmenou ústavy, že tento problém dá s vyriešiť a zavedením nejakej tak zvanej autonomie. Tento problém nedá sa vyriešiť žiadnym diktátom. Tak, ako sa problémy socialismu nedajú vyriešiť komunistickým diktátom a diktatúrou proletariátu, práve tak sa nedá vyriešiť ani tento náš problém uzákonením autonomie. Príčiny väzia hlbšie a ten problém by bol tu, i keby sme zaviedli nejakú slovenskú autonomiu, tie boľasti a tie ťažkosti by boly tu a neďaly by sa odstrániť ani tak zvanou slovenskou autonomiou.
Vážení pánovia! Zrno tohoto problému väzí asi v nerovnej pripravenosti k samostatnému štátnemu životu, ktorý je medzi živľom českým a živľom slovenským. Nemožno odtajiť ten fakt, že živeľ český, národ český je pripravenejší k samostatnému štátnemu životu, ako národ slovenský, ktorý, vážení pánovia, tak dlho úpel pod tým neutešeným a najhroznejším útlakom. (Potlesk.) Všetky vrstvy slovenské, vážení pánovia, sú dnes inferiorné voči vrstvám českým. (Tak je!) Nemožno odtajiť ten fakt, že dnešná slovenská generácia je inferiorná voči dnešnej generácii českej. Ale, vážení pánovia, túto inferiornosť, ktorá sa objavuje medzi dnešnými generáciami a ktorá zapríčinená bola rôznym spôsobom, hlavne vinou rôznych politických pomerov a okolností, nijakým spôsobom neodstránime, žiadnou tak zvanou slovenskou autonomiou, nie slovenská autonomia je na to prostriedok, ale sú tu celkom iné prostriedky.
Vážení pánovia! Vy ste poukazovali na určitú okolnosť a bolo rečené s tohoto miesta z úst jedného vášho rečníka, že Slováci sú utlačovaní Čechmi, že Češi vytlačujú Slovákov z úradov, z rôznych miest a funkcií. Vážení pánovia, jestli máme posudzovať, či toto tvrdenie je správné alebo nesprávné, ráčte pred očima držať ten fakt, ku ktorému ste, vážení pánovia, prizvukovali, keď som toto zdôrazňoval a povedal, že dnešná slovenská generácia je inferiorná voči dnešnej českej generácii. A ten fakt, ktorý nasleduje z toho, je, že nikde snáď v žiadnom civilisovanom štáte nesedí v štátnych úradoch toľko neschopných ľudí na veľmi význačných miestach, ako práve na Slovensku. Práve z toho jediného dôvodu, poneváč respektovaná byť musela jaksi tá snaha, ktorá tu je, že Slováci musia byť zastúpení v tých štátnych úradoch, vidíme, že práve medzi tými Slovákmi nachádzame tých najneschopnejších úradníkov tejto republiky. (Potlesk. - Odpor a výkřiky ľudových poslanců slovenských.)
Mluví sa, že nielen z vedúcich miest, ale i z iných sú vytlačovaní Slováci, a poukazuje sa stále na to, že uchadzačom, ktorí sa chcú dostať do štátnej služby, dostane sa vyrozumenia: "nelze vyhověti". Ale ja poviem, kde tu väzí hlavná príčina tohoto zjavu. Keď roku 1919 z maďarského zo strany maďarskej vlády bol učinený pokus zvrátiť stav, ktorý nastal tu následkom prevratu, keď následkom a na základe systematicky vypracovaného plánu tejto maďarskej vlády vo všetkých následníckych štátoch potažmo na tom území následníckych štátov, ktoré pred prevratom náležalo bývalému Uhorsku, vypuknul ako na jedno komando všeobecný politický štrajk, jak na poštách a železniciach a v ostatných podnikoch štátnych, za tým účelom, aby bol podviazaný životný nerv tohoto mladého štátu, vtedy vážení pánovi, ktorí to boli, ktorí tak poslušným spôsobom radosť učinili diktátu budapeštianskych pánov? To boli práve tí, ktorí dnes hlásajú o sebe, že sú tí najväčší Slováci a za ktorých sa dnes práve pánovia z ľudovej strany s najväčšou vehemenciou stavia. (Potlesk. - Odpor ľudových poslanců slovenských.) Vážení pánovia! Vtedy ešte to neboli Slováci, vtedy ešte oni boli orientovaní proti Československej republike, vtedy v najrozhodnejšej chvíli sa postavili proti tomuto štátnemu útvaru, a keby neboli prišli českí železničiari a českí poštári a neboli vyplnili tie medzery, ktoré vaši veľkí Slováci na úkor a škodu nášho štátu urobili, vtedy neviem, ako by to bolo s tým Slovenskom dopadlo a ako by to dopadlo s tou slovenskou autonomiou, a neviem, či by ste ju boli dostali od tých, ktorí by boli toto Slovensko dostali zpäť pod svoju vládu. A teraz žiadate od nás, aby sme my tých, ktorí v najosudnejšej chvíli priskočili na pomoc nielen republike, jako v prvom rade slovenskému ľudu a Slovensku, vyložili von a odstránili ich a ich miesto nahradili s tými, ktorí sa postavili proti republike.
Vážení pánovia! Tá slovenská autonomia a tá slovenská krajina, ako vy to v posledných časoch hlásate, to je také kukučie vajíčko, ktoré uložené bolo do slovenského hniezda a na ktoré si niektorí naivní Slováci nasadli, teraz ho chránia a bránia a myslia, že je to skutočne nejaký slovenský plod a že z toho skutočne vyjde niečo, čo je v záujme Slovenska. Ale, vážení pánovia, to vajíčka uložené bolo tam tou kukučkou, tým profesorom Tukučkom, (Veselost.) tým profesorom maďarského štátneho práva, (Hluk.) tým profesorom, ktorý je veľmi zbehlý v tom t. zv. "magyar közjogu", v tom štátnom práve starého džentrického a oligarchického štátu maďarského. Toto štátne právo, vážení pánovia, pod korunou svätoštefanskou zahrňovalo nielen tie teritoriá, ktoré v danom momente ovládala fakticky maďarská vláda, ale aj všetky teritoriá, ktoré kedysi i ten najkratší čas prináležaly k tej svätoštefanskej korune, a vy veľmi dobre viete, že k tej svätoštefanskej korune prináležalo na príklad i dnešné Srbsko, i Halič, vôbec všetky tie územia, ktoré kedysi raz sústredené boly pod korunou nejakého bývalého uhorského kráľa. A po revolúcii r. 1918, vážení pánovia, vyniesol snem budapešťský rôzné zákony. Jedon zákon vyniesol o autonomii ruskej krajiny, jedon zákon vyniesol o autonomii Sedmihradska a jedon zákon vyniesol o autonomii Slovenska, o autonomii slovenskej krajiny.
A ten výraz, ktorý vy kolportujete dnes na Slovensku, to je terminus technicus maďarského štátneho práva. Tento výraz dosadený bol vašim rozumom, tým profesorom toho maďarského štátneho práva, a keď to ím dosadené bolo do tých duší toho slovenského ľudu a propagované je to skrze vás, vtedy to malo ten určitý smysel a cieľ udržovať jaksi kontinuitu so starým Maďarskom (Hluk.) a, vážení pánovia, je veľmi smutným zjavom, že tomuto počínaniu mohli niektorí ľudia sadnúť na lep.
Ale, vážení pánovia, hovorí staré
rímské poriekadlo, že mater semper certa est, pater incertus.
Kto je matkou tohoto vajíčka, na to som už poukázal. Ale sú okolnosti,
ktoré poukazujú na to, kto je otcom tohoto plodu, a vážení pánovia,
ja by som pri tejto príležitosti poukázal na tieto momenty, ktoré
toto otcovstvo tušiť nechajú v záujmoch klerikalismu. (Hluk.
Výkřiky slovenských ľudových poslanců.)
Předseda (zvoní):
Prosím o klid.
Posl. dr. Dérer (pokračuje): Otázka slovenskej t. zv. "autonomie" vznikla najprv v hlavách niektorých slovenských ľudí v Amerike a tam uzavrená bola ešte behom vojny tak zvaná pittersburgská dohoda, ktorú vy tak veľmi hlásate, ktorú činíte predmetom útokov ešte i na osobu samého presidenta. Ale túto dohodu, vážení pánovia, ste už niekoľkokrát zradili. A zradili ste ju hlavne vtedy, keď sa jednalo o to, aby Československej republike bola daná ústava, vtedy keď v starom Národnom shromaždení táto otázka sa prejednávala, a vtedy, keď vy pánovia a vaša strana neuznala za potrebné, aby táto dohoda bola vzatá do ústavy Československej republiky, a vtedy, keď ste jednomyselne a s veľkým oduševnením odhlasovali našu ústavu republiky Československej aj s tou úvodnou vetou: My, národ československý ....... (Výkřiky slovenských poslanců ľudových.)
My, ktorí zastupujeme robotnícke strany voči tejto pittersburgskej dohode, môžeme v našej kritike postupovať voľnejšie, poneváč na tejto pittersburgskej dohode zástupcovia slovenského robotníctva neboli zúčastnení a zástupcovia slovenského robotníctva nepodpísali túto smluvu. A pittersburgská dohoda bola, vážení pánovia, vlastne úmluvou slovenského kléru amerického s určitými poprednými organizáciami českého a slovenského ľudu v Amerike. Slovenský klérus v Amerike nevedel sa rozkývať k tomu, aby vtedy, keď zurila najväčšia svetová vojna, vtedy, keď naši legionári mreli v zákopoch a nezpytovali sa, bude-li autonomia, či nie a obetovali ich život bez každej takejto garancie, ten klérus americký len pod takou podmienkou bol ochotný pristúpiť ku boji oslobodenskému, len pod takou podmienkou bol v stave postaviť sa proti starej rakúsko-uhorskej monarchii, keď mu nejakým spôsobom tu doma zabezpečený bude vliv nad ostatnými čiastkami obyvateľstva.
Pittersburgská dohoda, vážení pánovia, nikdy nebude slúžiť vám ku cti, na pittersburgskú dohodu nikdy nebudete sa môcť odvolávať, (Hluk. Výkřiky slovenských poslanců ľudových. - Předseda zvoní.) poneváč vy nevedeli ste sa odhodlať za československý štát a za Československú republiku bez nejakej zadnej myšlienky. (Hluk.) Vážení pánovia, celá ta otázka, ktorá sa skrýva pod heslom slovenskej autonomie, nenie ničím iným ako bojom kléru, (Výkřiky poslanců slovenské ľudové strany.) aby udržal svoju moc nad slovenským ľudom, moc, ktorá mu zabezpečená bola starým režimom maďarským. Vážení pánovia, vy ten požiadavok slovenskej autonomie nehájite vždy do posledných konsekvencií. Vy ste ju nechali padnúť, keď sa jednalo o ústavu Československej republiky. A vy, vážení pánovia, prez to, že vo vašom návrhu, ktorý ste podali o uskutočnenie slovenskej autonomie, žiadate, aby školy, školské otázky a školstvo vôbec bolo dané do správy zemskej, do správy autonomnej, predsa, vážení pánovia, nijakým spôsobom nechcete pristúpiť k tomu, aby školy boly odcirkevnené. (Odpor poslanců slovenské strany ľudové.) Vážení pánovia, estli štát má určité práva na školy, ktoré týmto štátom sú platené, vtedy kričíte a voláte, že nedovolíte, aby cirkvám boly tieto školy vzaté. Jakým spôsobom tedy srovnáte so svojim stanoviskom ohľadne slovenskej autonomie, jestli vy tie školy, ktoré by maly byť autonomné, nechcete z cirkevnej moci do autonomie pustiť? Vážení pánovia, dnes na Slovensku zurí boj protičeský, dnes tí pánovia, ktorí si tam zabezpečiť chceli určitú moc nad slovenským ľudom a chceli by túto moc vykonávať nad slovenským ľudom i naďalej, vedú zurivý boj proti všemu, čo je české. (Různé výkřiky poslanců slovenské strany ľudové. - Předseda zvoní.) Dnes, pánovia, zurivý boj sa vedie proti českým ľuďom, poneváč doniesli na Slovensko školu, z tej příčiny, pánovia, vedie sa na Slovensku kultúrny boj. Dneska z ich kazatelníc, z ich spovedníc (Odpor poslanců slovenské strany ľudové.) sa brojí, otravuje sa duša národa (Opětovné výkřiky slovenských ľudových poslanců.) a otravujú sa duše národa vtedy, keď sa jedná o najprimitívnejšie, najelementárnejšie i kultúrne podmienky života toho ľudu. Okolo každej školy, okolo sriadenia každej školy, vážení pánovia, rozpútava sa ten najtuhší, neutešený boj. Ja bych mohol citovať celé rady prípadov. (Hluk. Výkřiky slovenských ľudových poslanců. - Předseda zvoní.) Ja viem, že vy argumenty neradi počúvate.
Vážení pánovia, (Stálý hluk.) v uhorskej Vsi bojuje obyvateľstvo za mešťanskú školu. Kto to bol a kto to je, ktorý sa proti tomuto požiadavku tam stavia? Sú to vaši ľudia. Je to váš prívrženec, tamojší mestský farár, ktorý všetky možné prostriedky mobilisuje, ktoré k disposícii stoja katolickému kňazu k tomu, aby znemožnil túto školu. Ten istý prípad máte vo Veľkých Levároch, to isté videť v závodoch, a hovorím len o tých krajoch u nás v blízkosti Bratislavy, v kraji kulturnejšom, dospelejšom, a jak to vyzerá teprv tam, kde sú kraje zaostalé.
Vážení pánovia, není to boj o slovenskú autonomiu, o slovenskú samosprávu, ale je to boj o tú najprimitívnejšiu nadvládu tých pánov voči massám slovenského ľudu, ktorý dostal sa ku kulturnejším podmienkam v tomto štáte. (Hluk. - Předseda zvoní.) A preto ja bych pánu ministrovi školstva a nár. osvety do pozornosti venoval návrh zákona, ktorý je už vypracovaný v ministerstve školstva a nár. osvety a ktorého predmetom je soštátnenie učiteľstva na cirkevných školách na Slovensku. Na Slovensku, vážení pánovia, na tie cirkevné školy cirkve prispievajú len 3 miliony a 400.000 K, kdežto v tomto rozpočte, ktorý odhlasovati máme, štát na toto školstvo prispieva 65 mil. korún bez toho, že by toho najmenšieho vlivu mal na učiteľstvo týchto škôl. Vážení pánovia, (Hluk. -Předseda zvoní.) tento stav nebude môcť byť trpený na ďalej a iste tá predloha, ktorá už vypracovaná a hotová je, dúfam, že prijde na stôl tejto snemovne.
Vážení pánovia! My v tomto rozpočte,
ktorý pred námi leží, vidíme dané všetky tie prostriedky slovenskému
ľudu a slovenskému robotníctvu za tým účelom, aby zabezpečiť si
mohol v poriadku svoje kultúrne a hospodárske potreby, a preto
my tento rozpočet prijímame. (Potlesk.)