Vypište neprodleně v Podkarpatské Rusi volby do Národního shromáždění, do sojmu a do obcí, proveďte řádnou a radikální reformu pozemkovou a nehleďte uspokojiti lid Podkarpatské Rusi střelbou, četnickými pažbami a policejními pendreky. Proveďte župní a obecní volby na Slovensku!
Provádíte v celé republice docela vyloženou diktaturu buržoasie od Beneše, Černého a Mičury až po předsedu Národního shromáždění.
Rozpusťte tento pseudoústavný
cirkus lžidemokracie...
Místopředseda Buříval (zvoní):
Volám pana poslance za tento výrok k pořádku.
Posl. Tausik (pokračuje):
... který neodpovídá dnešnímu politickému rozvrstvení národů
Československé republiky. Vypište nové volby! (Potlesk komunistických
poslanců.)
Místopředseda Buříval (zvoní):
Dále uděluji slovo p. posl. Hrušovskému.
Posl. Hrušovský: Slávna snemovňo! K ponosu, ktorý je obsahom súrnej interpellácie poslancov slovenskej ľudovej strany a poslancov nemeckých a k odpovedi vlády na túto interpelláciu chcem veľactenej snemovni predniesť stanovisko svojej strany. (Posl. dr. Buday: Na Slovensku niet vašej strany!) Ja sa nebudem pýtať, pane kollego, či je tam naša strana, alebo nie, o tom rozhodovať neni p. kol. dr. Buday kompetentný. Chcem úplne objektívne stanovisko zaujať, stanovisko prosté každej predpojatosti.
Interpellanti sa ponosujú, že do redakcie a administrácie časopisu "Slováka", úradného orgána slovenskej ľudovej strany, násilne vnikol dav ľudu, legionárov i ľudí iných a rozmetal sadzbu časopisu, zničil rukopisy a vôbec spôsobil strane citeľnú škodu. Veľactená snemovňo! Iste že ten, komu záleží na zahojení veľkých rán, ktoré svetová válka spôsobila obyvateľstvu celého sveta, prirodzene tiež obyvateľstvu nášho štátu, komu záleží na tom, aby miesto neistoty a hospodárskeho rozvratu nastal normálny a pokojný život, ten musí si žiadať pracovať k tomu, aby nebol stržený právny pomer.
Strana naša, ktorá síce zo všetkých svojich síl pracovala na rozbití starej monarchie, zúčastnila sa však tiež na tvorbe tohoto štátu, Československej republiky a preto nemôže jej byť ľahostajné to, keď násilnými činy urážajú sa zákony tejto republiky a keď, treba z intencií chvályhodných a nám sympatických, násilnými skutkami je ohrožovaná právna bezpečnosť obyvateľov tohoto štátu.
Keď tento názor klubu svojho uvádzam, nemôžem nechať bez slova tú skutočnosť, že so strany druhej, so strany pánov interpellantov, ale menovite spôsob písania práve vzpomenutého ich orgánu "Slováka" dial sa práve na úkor konsolidácie poválečných pomerov a republiky, zavrženia hodnej, k rozvratu smerujúcej práce. Chcem toto tvrdenie svoje doložiť len niekoľkými čísly "Slováka", ktorý pred udalosťou predmet interpellácie tvoriacej vyšiel.
Poznamenávam to, že nevybral som jednotlivé krikľavejšie čísla, ale len tie, ktoré v tomto mesiaci, keď sa ona udalosť stala, tedy v mesiaci máji vyšly. V každom z nich, tedy každodenne, tedy sústavne čítatelia časopisu sú podnecovaní proti Čechom a toto podnecovanie je doplňované zrejmým zľahčovaním nášho štátu a spôsobu, jak vznikol. Chcem tedy citovať, pri čom poznamenávam, že pomlčím o tých premnohých šťavnatých nadávkach, ktorými sú v tomto časopise traktovaní Slováci tí, ktorí nie sú členmi ľudovej strany. To pomijam.
V čísle zo dňa 6. mája uverejnená je táto hrubá pohana českého ľudu: "Na čom sa urazily české noviny?" To je nadpis. "Všetky české noviny sa oborily na posl. Jurigu, ktorý povedal, že Česi pochodia z opice. Vtedy, keď to ich vlastní synovia, českí profesori spomínali v školách a chceli to nahovoriť aj slovenským žiakom, sa neozvali títo pánovia, ale presviedčali, že oni najlepšie síly sem posielajú. Nuž povedz im pravdu do očí a hneď si štváčom." (Výkřiky posl. dr. Jurigy.)
Ale celý tón tejto drobnôstky je namierený k tomu, aby hanobili Čechov. Ja by som sa pýtal pánov z ľudovej strany, či by si to opovážili za starého Maďarska, písať takto proti Maďarom? (Výkřik posl. dr. Budaye.) Nielen hrubými nadávkami, lež aj tendenčnými, pre isté irredentistické kruhy v Pešti veľmi vítanými články, ktoré majú náter vedecký.
V čísle zo dňa 20. mája nachodzí sa článok pod názvom: "Česi na Slovensku." Zkreslením historických fakt dáva vinu toho, že Česi zapríčinili to, že sa Maďari neposlovenčili. Píše: "Historický faktum je, že Maďarom nechybovalo mnoho, aby sa čiste a úplne premenili na Slovanov. Na to, čo sa v Pannonii, menujme ju ďalej starouhorským územím, odohrávalo, veľmi netrpezlive a žiarlive dívala sa česká Praha. Musíme si uvedomiť že Česi už vtedy aspirovali na všetky územia obydlené Slovanmi, totiž za Arpádovcov. Úžasné prehnaný expanzívismus je starou chybou českej vetvy slavianského národa. Oni ešte aj dnes vidia pred sebou úlohu: Vzkriesiť a opanovať celý slavianský svet, lebo vraj Bismarck sám bol povedal: Kto je pán Čiech, ten je pánom Evropy". Česi tedy, ktorým sa vzrast slovenského živlu v susedstve nijak nepáčil, snažili sa poslovenčenie Maďarov prekaziť. Šikovne a s plným úspechom previedol túto úlohu pražský biskup Vojtech, ktorý v hlavnom meste, v Ostrihome, zarazil slaviančiaci cirkevný prúd a viedol Maďarov cez Rím k úplnému polatinčeniu. Zabránila to Praha, aby sa Maďari úplne poslovančili a to je prvý strašný úder Čechov na srdce vývinu slovenského národa. Husitské a iné vpády na územie Slovenska smerovali k získaniu Slovákov pre české záujmy. Hovorím, že pre české záujmy a toto si musíme dobre zapamätovať. O Slovensko, ako také, o Slovensko ako národ, Čechom nikdy neišlo. Oni potrebovali len žiernu zem slovenských nív, voňavé seno slovenských lúk, hučiace pralesy našich hôr, do boja hnaných otrokov, pracujúcich Číňanov a dane platiacich občanov, bez národného povedomia, bez slovenského jazyka."
Jak píšu o zásluhách najmocnejších mužov našich jako bol Kolár a Šafárik: "Zásluhy Šafarikové, Kollárové, v klenotnej komore slavianstva môžu byť veľké, nám Slovákom, žiaľ Bohu, sú ony veľmi škodlivé. Kollár a Šafařík boli podľa názoru "Slováka" na škodu slovenskému národu. (Posl. dr. Buday: To je vědecká mienka!) To je vedecká mienka, ale tendencia týchto článkov je veľmi jasná. Je paralelná s úlohou exponenta Bela Tuku, v redakcii "Slováka". Článok v čísle z 19. mája pod názvom "Irredenta" má pomáhať úsiliu maďarskej vlády, očerniť československú vládu pred európskou verejnosťou tým, že vraj potlačovanie Maďarov a vysmieva sa sťažnostiam Slovákov na území dnešného Maďarska. Píše totiž: "Čechoslováci a centralisti krokodýlske slzy ronia nad smutným osudom v Maďarii žijúcích Slovákov, ako nad tragičnou smrťou generála Štefanika, ale doma na oslobodenom Slovensku zo všetkých síl pomáhajú pražskému centralizmu a imperializmu. Toto utláčanie je voda na budapeštianský mlýn, je prvotriednym zdrojom všetkého nepokoja a rozvratu Slovenska. Keby na Slovensku panovala pravda a spravedlivosť, keby sme maly svoje národné práva, márne by bolo všetko maďarské namáhanie. Naši bratia majú v rozvratnej práci starú, neodškriepiteľnú zbehlosť. Najprv s pomocou husitizmu ožobračili svoju vlastnú vlasť, zatým prekotili Rakúsko. Debuisset pridem! A teraz vrhli sa na Slovensko. Možno sa im aj toto podarí. Čert nespí."
Úplne v šlapajách maďarskej delegacie na mierovej konferencii v Paríži, ktorá žiadala plebiscit na Slovensku, či má totiž Slovensko zostať Maďarsku alebo nie, kráča "Slovák" článkom svojim zo dňa 18. mája s nadpisom: "Paralýza pražskej politiky" (čte): "Nie tak ďalej pánovia! To chladnokrvné zlodejstvo nech už konečne prestane, lebo vám nespomôže vaše "plánovité paralysovaní" za hranicami, oklamať svet. To môže byť vynález len paralytických modzgov, poneváč hnusné hriechy, vaše, krivdy spáchané na slovenskom národe kričia už do nebe. Nie že sa dajú paralisovať, lepšie: odtajiť, ale dnes to už celý kultúrny svet vie." A ďalej (čte): "Žiadame len to, čo celý národ žiada; keď tomu neveríte, oprobujte to, spýtajte sa ho, eventuelne plebiscitom." (Posl. dr. Buday: Žiadame plebiscit pre autonomiu!) - Vy viete dobre, čo by znamenal plebiscit i v tomto smysle.
Povzbudiť nenávisť k Čechom medzi Slovákmi je pre úradný orgán slovenskej ľudovej strany každý prostriedok dobrý, každá politická udalosť vnútorná, každý zahraničný problém s pomocou zrejmých neprávd slúži k tomuto rozvratnému cieľu. Tak v čísle "Slováka" zo dňa 7. mája v článku pod nadpisom: "Šialený útok na dra Kaminského a na nás", píše (čte): "Je pravda, že si Rusíni žiadajú niektoré čiastky z tela Slovenskej Krajiny, ale aj to je pravda, že Praha by im ich vďačne dala, len aby nás znepriatelila s Rusínmi, ako nás už znepriatelila pre Spiš, Oravu a Javorinu s Poliakmi." (Posl. Tománek: A prečo dali Oravu a Spiš?) - I na to dôjdem, odpoviem vám na to.
Myslím, že veľmi dobre vedia členovia poslaneckého klubu ľudovej strany, že otázka hraníc medzi Podkarpatským Ruskom a Slovenskom bola prejednávaná hneď od počiatku r. 1918, 1919, dobre vedia to, že rešenie tejto otázky bolo vyhradené výlučne Slovákom a Podkarpatským Rusom. Dobre sa pamatujem na to, že boli vyslaní zo slovenského klubu povereníci, ktorým bolo s Rusy jednať. Bol som tehdy v tej komisii sám (Hlas: Ejhľa, sám!) - nie sám, bol i Škultéty, ale hovorím, že i ja sám bol som tam, a na hranici, aká je dnes, sme sa dohodli prozatýmne s tým, že otázka zostane otvorená. Česká vláda prehlásením ministra Beneša, ktoré urobil v plénu tohoto Národného shromaždenia, tiež to potvrdila, a že v budúcnosti, keď príde k určeniu definitívnych hraníc, táto otázka bude vyhradená dohode medzi Slovákmi a Podkarpatskými Rusmi. Tedy tak je to. (Hlas: A by nás znepriatelili, ako nás znepriatelili pre Spiš, Oravu a Javorinu s Poliakmi!)
Ja musím konštatovať to, že prvým, kto priniesol otázku odovzdania Javoriny do rúk poľských, kto urobil prvý plán čachru s Javorinou, to boli poslanci ľudovej strany terajšieho Národného shromaždenia. Keď pán biskup Kmeťko sbieral podpisy, obrátil sa na poslancov iných stran, aby sme postúpili Javorinu Poliakom za 3 obce. Otázku Javoriny nadhodila vlastne ľudová strana a bola hotová popustiť Javorinu za 3 obce. Musím podotknúť, že tvrdenie "Slováka" v otázke hranice našej s Podkarpatskou Rusou je veľmi zaujímavé. Prečítám, čo píše v svojom 23. čísle z 12. kvetňa v článku "Z pomerov na Podkarpatskej Rusi". Ačkoľvek "Slovák" všade háji - alespoň tvrdí, že háji - záujmy slovenské, tak tu postavil sa v článku "Z pomerov na Podkarpatskej Rusi" proti tomu, aby trebas i katolická organizácia, ale pod menom československá, alebo slovenská, bola v Užhorode založená. V článku tom sa píše "Niekoľko vojakov Čechov a dobromyselných Slovákov pozvalo si ihneď na budúcu nedeľu (na 30. apr.) tajomníka nášho sekretariátu orolského v Trnave, br. Váleka, ktorý nič netušiac a nedajúc sa dobre informovať, šiel do Užhorodu a pri veľkom proteste stúpencov "Karpatoruského Orla", za pomoci Vološinových niekoľkých stúpencov, založil odbočku československého (sic!) orla v Užhorode."
Veľmi dobre vedia tí páni, že máme značnú slovenskú menšinu v Užhorode a nutia týchto Slovákov k tomu, aby chodili nie do svojho spolku slovenského, lež do karpatoruského. Tak to vo skutočnosti vypadá. Zaujímavé je, jak dôsledne sa štve proti Čechom v úradnom orgáne ľudovej strany, že nie evidentne od Čechov pochádzajúci čin, urážlive pripisuje sa Čechom. V článku uverejnenom v "Slováku" zo dna 23. kvetňa 1922 pod nadpisom "Takto hovorí jeden Čech" sú otlačené dva listy písané predsedovi ľudovej strany Hlinkovi, oba anonýmne. Je nepravdepodobné, že by takýto list písal Čech, alespoň dôkazu k tomu žiadneho niet. "Druhý list, písaný zrejme českou rukou" (Hlas: Pravdepodobne!) - ne, "Slovák" hovorí, že Čech písal určite tieto dva urážlivé listy. - "Druhý list, písaný zrejme českou rukou, je maďarský, my ho podávame ve slovenskom preklade (čte):
"Vysokovážený pane, pozdravujeme vás ako nepriameho bojovníka za svätú ideu integristickú. Ubezpečujeme vás o hodnej odmene. Naše napnuté nervy konečne si odpočinú pod šibeniciami Hodžovcov. Vive le roi! Dolu s Masarykovou tvorbou! Napred nech žije slovenská autonomia! Nech žije Hlinka náš svätý, bude poznačený zlatými literami do našich dejín. Vytrvanie prosíme od Boha pre vás, dolu s Čechmi, nech žije naša tisícročná vlasť. Piešťany, 18. mája 1922."
To je anonýmny list písaný súkromej osobe, nie do novín, ale "Slovák" to uverejnil a tvrdí, že je to český čin. To je štvanie. Takéto žurnalistické grify "Slováka" sú veľmi časté. Musím ukázať, akú úlohu má vlastne "Slovák" na Slovensku, obzvlášte za redaktorstva Bélu Tuku. Je prirodzeno, že takýto časopis musí proti sebe naladiť každého uprímneho Slováka a Čecha. Pochopujeme tedy rozčúlenie, ktoré nastalo v Bratislave a ktoré vyvrcholilo útokom na redakciu a administráciu "Slováka", ačkoľvek ako som to bol úvodom spomenul skutok sám neschvaľujem. Ale tehdajšie rozhorlenie klubu poslancov slovenskej ľudovej strany je nám ťažko pochopiteľné, keď uvážime, že i z ľudovej strany dejú sa akty násilia (Posl. Tománek: Násilie? "Slovenské Slovo" bolo demolované?) - nie práve na tejto ceste, ale inde o mnoho dôraznejšie. Násilie páchané proti príslušníkom iných strán. Pripomínam len prípad slovenského básnika a katolíckeho kňaza Donovalského, ktorý bol pri verejnom shromaždení ľudovej strany, na ktorom vášnivú reč preniesol pán poslanec Tománek, zavraždený. (Posl. Tománek: Jakživ som nerečnil spoločne s Donovalským!). Ale on tam bol prítomný a bol zavraždený len preto, že náležal inej strane a že činne v nej pôsobil. Skutku násilí páchaných zo strany ľudovej je celé množstvo. A nič iné necharakterisuje morálnu neoprávnenosť ich interpellácie, než to číslo "Slováka", ktoré vyšlo bezprostredne po zmienených udalostiach v Bratislave. V tomto čísle nápadným spôsobom sa sdeľujú udalosti, ktoré sa odohrály v Bratislave. Na prvej strane sa oznamuje, že sa časopisu "Slovákovi" niečo nepríjemného stalo v Bratislave, ale na strane 3. tohože čísla v článku "Traja borcovia za slobodu v Prievidzi" prichvaľuje sa akt násilia, spáchaný práve ľudákmi na príslušníkoch inej strany. Prichvaľuje sa, ak sa vyporiadali s tými, ktorí volali nie proti ľudovej strane, ale za Šrobára. "Akýsi Cvikota čosi zavolal za Šrobára a za Čechov. Nebolo viacej treba. Robotníci a remeselníci chytili chlapa za golier, vyniesli zo zástupu a pustili ho do bočnej uličky. O 10 minút asi pätnásť mamľasov ide do osemtisícového zástupu. Vyzdvihly sa na tom kraji palice, mamľasi "cúfli", naši ich odriadili tak ticho, že o tom ani rečník na tribune a ani na druhom konci zástupu stojaci nič nevideli a nezbadali." - Tedy v tom samom čísle sa prichvaľuje vlastne tiež to násilie.
Páni z ľudovej strany v poslednom čase osobujú si práva, rozprávať menom slovenského národa. Osobujú si právo, vynášať úsudky o tom, či je niekto dobrým Slovákom alebo nie. Pán posl. Onderčo v poslednej svojej reči podobným spôsobom dovolil si zaoberať sa i mojou osobou a riekol, že "Hrušovský nie je Slovákom, lebo náleží k českej strane". Takéto tvrdenie je nepravdou. Nepravdou preto, lebo som bol kandidovaný a hlasované bolo na mňa, ako na kandidáta československej strany socialistickej práve tak, ako p. posl. Onderčo bol kandidovaný ako kandidát československej strany ľudovej. (Posl. Tománek: Ale Slovák nie ste!) Nemôžete tvrdiť pri tajnom hlasovaní, koľko českých hlasov išlo na vašu kandidátku a koľko na našu. (Hluk.)
Ja bych vôbec veľmi odporučoval pánom z ľudovej strany, aby nechodili na denné svetlo s tou otázkou, vlastne kto koho volil na Slovensku. O koho sa ľudová strana na Slovensku opiera, vidieť jasne z toho, za koho pracuje. (Výkřiky poslanců strany ľudové.) Dobré ukázky poskytuje nám tiež v tejto veci časopis "Slovák" v čísle zo dňa 16. mája. Pod nadpisom: "Dokiaľ ešte", píše následovne (čte): "Odkedy je v rukách českých moc nad Slovákmi, celá reťaz krívd sa tiahne nad slovenskou krajinou. Tu máme zas niekoľko príkladov. Hlavný slúžny, 44ročný v jednej šarišskej obci, veľkú službu konal za búrlivých čias prevratu a i po prevrate svojej obci. Chránil ju, budil v ľude národného ducha a svojich ľudí obránil pred zkázou, ktorá im hrozila ako v pohraničnej obci. Svoju kvalifikáciu potrebnú k vykonávaniu hlavne slúžnovských prác - mal, skončil potrebné zkúšky ešte ako mládenec a odvtedy pracoval vo svojom okrese. Súčasne v ministerstve je jeden nedávno sem došlý Čech v oddelení likvidatúry. Je mladý, 24ročný, a už má titul "pán revident" a sľúbený titul účtovného radcu. Teda Slovák zkusený a súci pracovať, je podriadený Čechovi, 44ročný slovenský pracovník 24ročnému mládencovi.
Adjutant p. Dolejša, 22ročný Čech, bez právnického vzdelania, sedí denne s dohodovým remenom, francúzskou čiapkou a zlatými páskami v nábrežnej palote Šrobárovej medzi klubovnými fotelami." Takto sa zastáva ľudová strana maďarského úradníka! (Posl. dr. Buday: A vy sa zastáváte Rakušáka!) To bol legionár.
Všetko to staré maďarské úradnictvo isteže so sympatiami sprevádza činnosť ľudovej strany, ale popieram, že by široké massy slovenského ľudu za touto stranou išly. Už raz jasne dokumentovala to prejavená vôľa slovenského ľudu, keď pri voľbách roku 1920 vo väčšine svojej zamietla autonomisticky program, zpiatočnický smer ľudovej strany. Nech si je československá verejnosť na čistom, že ani v minulosti ani dnes, a som presvedčený, že ani v budúcnosti ľudová strana nebude mať mandátu oprávnene rozprávať menom slovenského národa. Nadávate nám, páni, za to, že sa hlásime k československej národnej jednote. Vytýkate nám, že tým, keď túto jednotu hlásame, zrádzame slovenský ľud. Činíte nám tým krivdu. Veď predsa vodca strany vašej, pán kol. Hlinka, bol spolutvorcom deklarácie Slovenskej národnej rady z 30. októbra 1918, v ktorej deklarácii bola slávnostne vyhlásená národná jednota československá. Haníte nás tým, že nám vykrikujete, že sme zavedení Prahou, a predsa hlásaním ideálu československého ideme len v šlapajách otcov svojich, kriesiteľov národného vedomia slovenského ľudu. Môžem vám ukázať, že roku 1836, keď sa odvolávate tu často na Štúra, Hodžu, Hurbana, ako tí písali o národnej jednote československej, totiž v tých časoch. Tu máte básničku Michala Miloslava Hodžu (čte): "Dcerko Slávy, ty jsi krásná, Slovanských hvězd hvězda jasná, řeči československá!" (Předsednictví převzal místopředseda dr. Hruban.) Reči československá! Tedy Michal Miloslav Hodža už znal československú reč. Poneváč vymeraný čas ubehnul, nechcem sa odvolávať na Sládkoviča, nechcem sa odvolávať i na pracovníka z tak zvanej trnavskej školy Juraja Fandlyho, ktorý mal celkom iné názory na národnú jednotu ako máte vy. Nechcem sa odvolávať na Hurbana. (Posl. dr. Buday: Ale odvolávajte se na slovenský národ, ak on teraz smýšľa!) Chceme vám len na koniec predčítať odkaz Hviezdoslavov, ktorý celkom jasne znázorňuje náš vzájomný pomer československy (čte):
Sme tedy jeden národ československý, bez spojky v tomto názve, lebo jednotný, jednoliatý, celistvý. Národ, pravda, s dvomi prostriedky, nástrojmi ku kultúrnej práci na poliach verejného života. Jeden je - čeština: vážna, rázna, vytríbená, zaocelovaná, čerstvá, v úzadí ako by s bateriami: svojho dlhého historického vývoja, skvelej, slávnej minulosti, a v prítomnosti dvojmyselne vystrojená priemyslove hlbokou a širokou vedou a vysokým krásným umením.....
Druhý zas - slovenčina: bez všetkých podobných šancov pre seba, leda, že má svojú prirodzenú prostotu, pôvodnosť, sviežosť, a hádam ľubozvučnosť, no a tú trochu peknej literatury, pokladníčok piesní a pospolnej múdrosti: ináč prostý, jednoduchý prostriedok a či nástroj. Tým viac naliehavých príčin, pobádavých ostrôh, záprah poháňajúcich i dráždiacich podnetov pre tých činiteľov, ktorý ním narábajú, majú a budú narábať v budúcnosti v kultúrnom boji, spolu s činiteľmi narábajúcimi oným zdatnejším, vyprobovanejším prostriedkom či nástrojom.
Ja už viac len trpným obdivovateľom, ako činiteľom, budem tohoto tuhého, no i veľkolepého kultúrneho zápasu, slávneho to turnaja v šrankách našej krásnej vlasti spoločnej. Pokojne sa budem dívať naň i vtedy, ak doziem a zbadám: že tento nástroj mne bližší, kto rým i ja narábal som vyše 50 rokov nepôsobí tak, ako by žiaducné bolo, že štrbí sa, ochabuje, tratí na ohebnosti, britkosti svojej; lebo viem, nie on bude príčinou nedostatočnosti, ale tí, ktorí ho trímu v rukách ducha a ním narábajú. Ba, nerozčulím sa ani vtedy, hoc by som mal sa dožiť Metuzalemovho veku a uvidiel konečný výsledok, že nástroj ten upadá z rúk zápasníkov, i vtedy pokojne zavrem oči a sladko budem odpočívať v hrobe: klesnúc doň s tým upokojeným ň povedomím, že Slovák, trebárs sa stal Čechom, zostal byť jednako - Slavianom a vtopil sa ako mu už-už hrozilo, do onej cudzej mu, cudzopasnej, lebo len panovačnej, divokovýbojnej rasy."
To je mienka Hviezdoslavova. (Hlas: Za to mu Slováci nebudú vďačni!) Takí Slováci, ako vy, pane kollégo, nebudú mu vďační, ale myslím, že sa nájdu Slováci, ktorí mu budú vďační.
Aké ciele sledujú - nehovorím všetci členovia ľudovej strany, naopak som ďalek toho, abych niekoho podozrieval - je videť z článku v "Slováku" zo dňa 4. mája pod názvom: "Slovákov už pred prevratom klamali," a tu schvaľujete ten nepochopiteľný skutok, že dr. Janko Mudroň zprostredkoval za svetovej války u maďarskej vlády, aby bol jediný tehdajší časopis slovenský "Slovenský denník" v Pešti, trebas bol písaný v duchu československom, aby bol zastavený.
Píšete: "Aby tí naši čítatelia, ktorí tieto články pána senátora nečítali, veci rozumeli, na objasnenie uvádzame, že dr. Janko Mudroň na naliehanie Jozefa Škultétyho a Vajanského zprostredkoval zastavenie v Pešti vychodiaceho "Slovenského denníka"."
Pánovia, v tom čase, keď za hranicou
Slováci a Česi spoločne pokračovali, tehdy vy ste ich išli udávať.
Nie vy, ale tí, ktorých dnes za svojich uznávate. Nemáte právo,
pánovia, nám zrádcov nadávať. (Výborně! Potlesk.)
Místopředseda dr. Hruban (zvoní):
Dalším řečníkem je pan posl. dr. Juriga. Dávám mu slovo.
(Hluk.) Prosím o klid.
Posl. dr. Juriga: Slávna snemovňo! Debata nad demolovaním "Slováka" rozplynula se v bahno jakési, oddialili sa, tak rečeno, všetci rečníci od samého predmetu, od ideového významu demolovania "Slováka", od štátneho významu demolovania "Slováka", od významu s hľadiska slobody, demokracie a voľnosti ducha. Každý rečník nado všetko, ktorý proti nám rečnil, prokazoval ducha zpiatočníckeho. Česť a chvála ináč p. Hrušovskému, ale čuli ste z reči jeho: starý Rakušák, ten by nebol mohol tak rekriminovať a rečniť proti slobode tlači ako pán Hrušovský. Kde sme my, starí bojovníci za slobodu ducha, za demokraciu! Tak sa mi to zdá, že mnohí z nás takí sú, ako keď učiteľ postaví zlého chlapca za pozorovateľa škole a ten je potom horší jak ti druhí, horší a ostrejší pozorovateľ, každého zapíše, udáva a denuncuje, aby sa zalichotil.
Slávna snemovňo! Ja tento smer nepovažujem za správny a myslím, že naschvál to bolo tak robené, naschvál bola tá vec na túto pobočnú koľajnicu oddialená, aby význam všeštátny, význam demokratický, význam s hľadiska slobody občianskej voľnosti ducha, význam všeľudský bol takto zatušovaný a zamlčaný.
Slávna snemovňo! Jak povstala vlastne demolácia "Slováka"? Nebola to tá príčina, jak sa tu hovorí. Jak mluvil pán Oríšek; legionári sa vraj sišli pre to, že sa dvaja zastrelili, poneváč ich sekýrovali, aby hovorili proti byrokratickému šikanovaniu; to je všetko pravda, ale prečo neišli demolovať byrokratickú kancelláriu, prečo sa dali do bezbranného, do najslabšieho, do najutlačovanejšieho časopisu a strany, oproti ktorej si každý dovolí, čo chce? Slávna snemovňo! Zdá sa mi to byť ten smer, ktorý velice dobre označil tu kol. Benda, že my sme mysleli, že sa vy budete držať ducha kresťanského: kto na teba kameňom, ty do neho chlebom. Prosím, to je ten duch starého Uhorska a Rakúska, že potrebujú mnohí ľudia i v našej republike vlastizrádcov, aby mohli koho biť, tupiť, koho kameňom hádzať, aby potom touto cestou sa uplatnili a svoje vlastenecké zásluhy predstierali. To je taktika zo starého Rakúska a Uhorska, že vyhlási sa niektorá vrstva občianska alebo niektorá strana za vlastizrádcu a všetci zbabelci, ktorí sa boja mocných a silných, bijú toho, do ktorého všetci kopajú. (Tak je!) Alebo čo chcete všetcia proti nám? Nemáte četníkov, štátne zastupiteľstvo? Nie sú naši ľudia v žalároch a necensurujete nás? Je k tomu potreba veľkého hrdinstva, koho každý bije, ešte i ja mu dám jednu? S tým sa bijte, ktorý je mocným a silným! Je pravda, keď ty čakáš, keď do nás kameňom, že potom budete z toho mať chlebíčok - tak to neni pravda, to neni vlastenectvo, to neni pravý smer, to neni demokracie, ale to je chlebárstvo lačne zaslúžené vymyslenou vlasteneckou zásluhou a nepoctivé vyhlašovanie druhých ľudí za vlastizrádcov. Kto je povolaný i v niektorom štáte jedine vyhlásiť niekoho za vlastizrádcu? Ani nie páni legionári, len štátný súd. (Tak je!) Kto o druhom tvrdí, že je vlastizrádca, ten ho najviac uráža na cti a neoprávnene a má byť tiež skutočne trestaný ako každý zlodej, nebo iná urážka na cti. (Předsednictví převzal místopředseda inž. Botto.) A podívajte sa, my si v našej republike osobujeme ten manýr starého Rakúsko-Uhorska, kde pomaly sme boli všetci vlastizrádci a vy keď urobíte toľko tých vlastizrádcov, kto bude vlastne ten vlastenec? A keď sa sami vyhlásite za štátotvorných a nás spravíte za revolucionárov, čo potom, kto tú republiku povedie? Čo tomu riekne cudzina, jaká je táto Československá republika, keď je tam toľko vlastizrádcov? (Tak je!) Slávna snemovňa! Tak na takéto grify sa odbavuje taká vec.
Demolovanie "Slováka", slávna snemovňo, znamená v prvom rade otázku občianskej slobody. Smie niekto siahnuť na súkromý majetok niekoho? Nikdy nikto nemôže neoprávnene za žiadnych okolností súkrome niekomu niečo demolovať. Čo to znamená? To znamená ubíjanie ducha, to je duchovražda. My, ktorí sme bojovali za slobodu tlače, my máme teraz demolovať niektorý časopis? Čo byste hovorili, keby sme my demolovali niektorý časopis? Bola by to krivda. Tak je to so slobodou tlače. To je duchovražda, terror. Kde tedy ostala demokracia, slávna snemovňo, keď podmienkou demokracie je voľnosť a sloboda tlače? Lebo človek zle hovorí a sprosto hovorí a každý sa mu vysmeje, sám zo svojich úst vydáva svedoctvo, že je hlúpy a nikto ho nebude poslúchať. A keď mluví múdre, tedy ten rozum republika potrebuje. A jak sa môže vyvinúť demokracia? I sám president hovoril, že "demokracie je diskuse". Jak vy to so mnou diskutujete? Ty môžeš písať, čo chceš, a keď ja sa bránim, ty mňa censuruješ a po prípade prídeš na mňa kyjom, to je potom diskusia? Medzi takou diskusiou a medzi absolutismom rakušáckym alebo uhorským niet žiadneho rozdielu. Tedy kde je tá sloboda?
Slávna snemovňo! Ale za chrbtom celej tejto aféry stojí v celku iná vec. Ja z mojej stránky veru nie som odporcom legionárov. Som ctiteľom všetkých tých, ktorí dobrovoľne sa prihlásili a obetovali celý život svoj za oslobodenie českého a slovenského národa. Nemusím to hovoriť. Ja som na príklad v starom Národnom shromaždení pri legionárskom zákone - referentom bol dr. Markovič - hovoril za prijatie toho zákona, jediný, kdežto ostatní páni - bolo tam 15 alebo 16 pánov poslancov - málo sa z ujímali o to. To by si mali páni legionári prečítať. Tedy iste ctím a vážim si legionárov a uznávam ích zásluhy a pri rovných podmienkach uznávam, že majú mať prednosť. Ale táto afféra povstala z tejto veci: Videl som jednu vdovu, ale tá, ktorá mala šesť detí, muž jej vo vojne zabitý, jej syn mal lýtko odtrhnuté, mimo toho mala 5 malých detí, ktoré boly najvýš 15 rokov a keď pri la, jak mi žalovala, do úradu a žiadala si svojho väčšieho práva - její syn mal 40 K mesačnej podpory - riekli jej: "Iďte za Karlom, vy sa tu nemáte čoho dohadovať, lebo váš muž bol zrádca." Videl som invalidu, ktorý prišiel do redakcie jedného časopisu - mal pred tým licenciu na trafiku - a plakal, ukazujúc okyptenú nohu svoju, v rozhorčení strhol svoj drevený rukáv pripjatý a uderil ním o stôl a plakal ako malé dieťa, lebo mu sobrali licenciu na trafiku s odôvodnením: Vy ste zrádca, vám licencia nepatrí - lebo on na fronte uhorskom ztratil ruku a nohu.