Ale, veľactené Národné shromaždenie: Prv než by som sa mal zaoberať so zahraničnou politikou, prv než by sme mohli siahať a mohli podať pravicu našu aj bratskému národu poľskému, či by nebolo najprve našou svätou povinnosťou pozreť, čo v minulosti a čo prípadne aj v prítomnosti kalí náš dobrý pomer k Poľsku. Mne prišiel do ruky časopis "Lidové Listy" a tam je jedon článok napísaný od Babinského pod menom "Poláci a Čechoslováci". Poliaci a Čechoslováci a v tom ohľade nálada poľská, mentalita poľská u nás je nie tá najkrásnejšia a najlepšia. Hovorí to český časopis, hovorí to vládny časopis. Tento poľský časopis píše nie veľmi prajne o Čechoch. Píše o nich s najväčším opovržením, prívlastky, aké sú na príklad "slovenský Prušák" - nechceme vás urážať - "násilník", "vychytralý brat" atd., sú ešte najslušnejšie z tých, ktorými nás Čechov častujú. Dávajú prednosť dokonca Nemcom, trebas sú oni otvorenými nepriateľmi Poľska, kdežto Česi sú zrádci.
Bývalý redaktor "Zlaté Prahy" Ad. Boh. Dostál keď vydal tieto neblahé slova, tedy obrátil sa aspoň na pomazanca mús a osvety a píše list 21. januára 1919 na umelcov Prahy a adresuje ho na majstra Jiráska a píše takto - dobré si to bude uvedomiť: "Mistře, stalo se neštěstí! Jako blesk s jasného nebe spadla na Polsko zpráva o vojenské akci Čechů proti Těšínsku. Bylo nám to potřebné? Nemohu nalézti na tuto otázku kladné odpovědi. Jsou dvě možnosti: Buď bylo Těšínsko od koalice již napřed přiznáno naší republice a tedy jsme měli trpělivě čekati. Nebo příslušnost Těšínska ještě od koalice rozhodnuta nebyla, pak jsme se dopustili násilí a podepřeli největšího nepřítele Slovanstva, Němce, který nechce vydati Polákům Poznaňsko, od východu vede proti Polsku bolševické tlupy a řídí též ukrajinský útok na Lvov. Uzavřeli jsme tak prsten vrahů Polska, jehož jsme měli býti nejvěrnějšími spojenci.
Žiji tu v Polsku již 4 leta a usiluji o shodu českopolskou, poněvadž ji pokládám pro svůj národ za velmi prospěšnou. Jak trpko je mně proto u srdce, když všechny své krásné a uskutečnění blízké sny vidím teď snad navždy znemožněné.
Jak jen bylo možno poskvrniti čistý štít slovanský Čechů takovým zločinem? Jaká to ironie osudu, že i našich slavných legionářů bylo použito k bratrovražedné válce, která cti nepřidává a ve které i vítěz je přemoženým.
Kdo žil v poslední době mezi Poláky, ten viděl jejich upřímnou touhu po bližších stycích s Čechy přes to, že vídeňští jejich poslanci provozovali rakouskou politiku. Věděli o tom čeští vůdcové, věděli též, nebo měli aspoň věděti, že přátelství s Poláky je pro naši republiku nanejvýš potřebné, přece však podávanou bratrskou ruku odmítli a pro nahodilé neshody sáhli ke zbrani."
A takýmto elegickým a takýmto akýmsi trúchlivým hlasom je písaný celý dopis, ten veľký list a napomína, že je už čas, aby sme si aspoň my bratia ruku podali. My Slováci snáď sme Poliakom bližší a viac interesovaní, náš záujem je bližší Poľsku ako váš, alebo pri všetkej našej všeslovanskej duši a slovenských citoch nemôžem pomlčať a musím dať to na jevo, že odrieznutie a odervanie Oravy a Spiše sa nám Slovákom nikdy nezahojí. (Výkřiky posl. dr. Jurigy.)
Ja som, veľactené Narodnie shromaždenie, o tejto veci napísal celý rad článkov a od samých svojich rodných bratov stavaný som bol na pranýr, že chceme Čechom odšantročit Javorinu. My sa tu verejne osvedčujeme, že ani Poliakom, ani bratom Čechom ani trochu pôdy nedáme, poneváč je to zem slovenská a zem slovenská patrí nám Slovákom. (Potlesk.) Ale čo nás bolí, veľactená snemovňa, to je to, že sa nás pán minister zahraničných záležitostí v tejto veci jako i vo veci Rusínska, nás tak veľmi blízko sa týkajúcej, nepýtal. Viete veľmi dobre, že v Podkarpatskej Rusi je tak zvaná "rusínska pětka" a do tej pětky prišli tiež Aster, Sedláček a Hrušovský. Vy, pánovia, najlepšie viete a musíte vedieť, že medzi nami a Rusínmi je istý bôľny bod, že Rusíni v memorandu, ktoré predložili vysokej snemovni, žiadajú od Slovenska tiež istú čiasť až snáď k Popradu ako Poliaci by chceli siahať. A kto má rozhodnúť tento spor, kto je povolaný do týchto sporov siahnúť? Či nie my, slovenskí bratia, ktorí sa s nimi najbližšie stykáme? Či nemáme my Slováci hovoriť, Poliak brat, Rusín brat, Čech brat, dohodneme sa s nimi a dáme si na vzájom, čo nám patrí. Ale môžeme našu vlasť trhať preto, že na pohorí, na nejakých vrškoch býva niekoľko chudobných Rusínov, o ktorých je otázka, či sú Rusíni, hneď zo slovenského tela kus? To by znamenalo vydať Slovensko novým otrasom. (Posl. Špaček: To nechceme! To se nesmí stát!) Ale Rusíni to chcejú.
Čo sa Poľska týče, snáď, veľactené Národné shromaždenie, máme my najviac práva o tom hovoriť. Na nás sa obracajú celé korporácie bratia zo Spiša, emigranti naši z Ameriky deň po dni píšu siahodlhé prosby a listy. Ráčte len pozreť na memorandum našich spišských bratov. Sú tu bez mála všetky obce Magury podpísané a žiadajú nás za všetky možné obeti, aby sme tých bratov v Orave a Spiši, ktorí sú od nás odrezaní, nazpeť priviedli a pritiahli. Preto musíme tu verejne zazlievať politiku zahraničnú min. predsedu dr. Beneša, ktorý hreší tým, že bez opýtania sa našich horalov Oravcov a Spišiakov jednoducho bez plebiscitu 13 obcí vo Spiši a 7 v Orave podaroval. Tu slyšíme veľmi bôľny a trapný hlas: Za každú cenu chceme byť s Vami. Ja tu verejne konštatujem, že tieto spišské a oravské obce Poľsku nič neprospejú. Keby snáď nebolo prišlo ku srážke tešínskej alebo keď by nebolo prišlo to, čo sa stalo najväčším nešťastím, Poliaci by sa boli s nami dorozumeli. Veď Jablonka a ostatné obce nikdy negravitovaly k Poľsku a ani jediný z našich bratov sa necíti ani dnes Poliakom. Nemajú komunikačných prostriedkov, nemajú ciest, súdov, škôl, oni patria duševne k nám, oni sami to uznávajú a veľactené shromaždenie, rozluštením našej vnútornej otázky autonomistickej, keď sa zadrží dané slovo, ano, autonomiu slovenskej krajine dáme - dúfam, že sa s Poliakmi ľahko dohodneme a vrátia nám Oravu a Spiš.
Potom máme prípisy z Ameriky, v ktorých celé kongregácie, celé odbočky, celé sväzy nás prosia, aby se za každú cenu pracovali za to, aby sa nám Orava a Spiš nazpäť dostala. 2000 Slovákov, shromáždených na schôdzi odbočky 45. Sdruženia slovenských katolíkov 20. Februára 1922 v Chicagu takéto uzavretie urobilo a nám odeslalo (čte): "Kto máš slovenské srdce, slyš! S boľavým a ťažkým srdcom sledujeme beh a pomery toho nám drahého, ťažko a krvou oslobodeného - nevýslovne milovaného Slovenska. Jak húževnate a energične pracovali sme v dobe svetovej války a v dobe revolúcie na jeho oslobodení, tak pozorne sledujeme pomery toho nám drahého Slovenska, tým viacej dnes, v terajšej dobe.
Každý hárok listu, každú zvesť, ba nadovšetko noviny zo Slovenska, zarmucujú srdcia naše, lebo veď ani z tých najnestrannejších strán nič potešujúceho nepočujeme, len zase ten smutný ston srdce sverajúci. Bratovražedelný boj váš, nesvornosť vodcov a politikov slovenských, ženie celé Slovensko do záhuby. A vidiac ten Babylon berieme si za povinnosť sa ozvať a jestli možno zachrániť Slovensko od neho.
Neozvali by sme sa, keby sme nemilovali, to naše drahé Slovensko, naše rodné mestá, dedinky, lúky, hory, lesy a nadovšetko ten náš národný symbol, tie naše slovenské Tatry.
Snáď nám povie slovenský politik internacionálny, že nám americkým Slovákom do vnútorných záležitostí Slovenska nič. Daj Bože, aby mal pravdu a my, ktorí denne boríme sa v ťažkých prácach, vyhnaní synovia Slovenska v ďalekých krajoch Ameriky mali by sme dosť nestarať sa, ale bol by to syn matky, o ktorej by počul, že ju bijú, berú jej všetko, čo má, čo jej dal Boh, bol by to syn, aby tej krivdenej matke nepospiechal na pomoc? Nie, bol by to lotor. A my synovia toho Slovenska, ktorí súc v mladistvých rokoch života macošsky vyhnaní do ďalekej Ameriky, tu si nadobudnúc národné povedomie, pomohli sme oslobodiť to naše Slovensko, kde čiastočne žijú nám otec, matka, sestry, bratia atd., a kde zas čiastočne večne odpočívajú naši milí. Či máme mlčať na tie krivdy, aké sa páchajú na rodných nivách našich, a máme zatvoriť oči naše na zhubnom a nesvornom boji vašom? Nie, nesmieme, nemôžeme pre tie prečiny, ktoré počujte.
Nesvornosť vaša proti odboju samosprávy či autonomie Slovenska v rámci Československej republiky, ktorá Slovensku je najvýš potrebná a ktorá jedine môže zachrániť od úplného roztrhania a večnej zkázy republiku. Česť a národné povedomie vyžaduje pre Slovensko autonomiu.
Nesvornosť a národná ľahostajnosť vaša zavdala smrtelne cítiacu ranú Slovensku tým, že bez protestu slovenských poslancov, následkom tejto nesvornosti, bolo prijaté odtrhnutie zo Slovenska kusy od vekov slovenského Spiša a Oravy a ismaelským spôsobom transaktovanie Slovenska, pánom ministrom Benešom. Rana tá je nezahojiteľná a bude takou, kým Orava a Spiš nebudú nazad prinavrátené Slovensku. Anglickí, španělskí a pod. druhovia, ktorí v Afrike chytených černochov dovážali do južných štátov amerických, boli viac gentlemanskí, než pôvodcovia transakcie Spiša a Oravy.
Tí chytali a predávali jednotlivých negrov, kdežto Orava a Spiš boly čo celok od vekov slovenská zem, predaná bez najmenšej obrany."
Takto píšu jednoduchí roľníci, ktorí svojou tvrdou rukou vypracovali doláre, posielali a skládali milodary na vydobytie svobody a republiky a keď dnes vidia, že sú ich rodné viesky oddelené od našej republiky, cítia sa najnešťastnejšími. Dopisov mám celé kopy a hromady, kde nám píšu a sdeľujú, že i ten pohľad na naše Tatry, na naše Slovensko je pre nich najšťastnejším okamžikom života. A teraz keď poľské panstvo bude vidieť, že my to s nimi vážne smýšľame, iste tento ston našich bratov príde k ich ušiam a bude oslyšaný.
Preto my ako zástupcovia slovenského
národa nie tak ako ste to ráčili vy, pánovia štátotvornej strany,
písať, tri procentá slovenského národa, hovoríme ako jediná slovenská
strana, lebo ostatné boly v československé strany premenené, my
máme nielen právo, ale aj povinnosť chrániť a brániť to, čo je
vzácne, brániť našu slovenskú milú zem, našu milú slovenskú krajinu.
My sme slavjani, a to iste sme slovanskejší než vy. A sú nám bližší
všetci bratia slovanskí, ako Vám, sú nám bližší Rusíni, Poliaci
i Češi. (Hluk.)