Předseda: Slovo
dále má zpravodaj za výbor rozpočtový, pan posl. Kasík.
Zpravodaj posl. Kasík: Slavná sněmovno! Není mojí povinností, abych se zabýval zákonem dopodrobna, chci se jím zabývati jen potud, pokud jeho finanční efekty jsou zde vyzvednuty a vysvětleny. Je nesporno, nemá-li býti desolátní stav fondů našich nemocnic až ke katastrofě, že jest nutno, aby sbory zákonodárné zjednaly nápravu cestou, jak tomu chce odpomoci projednávaný právě návrh tisk 3243. Stav našich nemocnic veřejných nedá se dnešního dne přesně zjistiti, a to proto, poněvadž pasiva jednotlivých ústavů pohybují se denně v menších a větších variacích. Vysokými sazbami ošetřovacími, nízkými však ke krytí nákladů vydržovacích, zakrváceli se zakladatelé ústavů těch, ať to byly okresy, města nebo jen korporace, takže jen bezúročitelné zálohy v Čechách ke dni 30. června 1920 činily více než 10 milionů korun. Obnos tento však stoupá (Posl. Koudelka: Dnes to dělá přes 30 milionů korun!), ke konci roku 1920 činil již v Čechách 14 milionů korun, a nyní právě praví kol. Koudelka, že činí již 30 milionů korun.
Zemský správní výbor na základě zákona ze dne 5. března 1888 je povinen hraditi za osoby do Čech příslušné nedobytné léčebné náklady nemocnic, a proto vložil do rozpočtu roku letošního obnos 29 milionů korun mimo 5 milionů korun, které dostává všeobecná nemocnice v Praze, ač pro ošetřovací náklady mnohde zvýšena byla sazba o 200% proti roku předchozímu, a máme-li pak 92 veřejných nemocnic v Čechách, vidíme, jaká je to trapná situace. Ošetřovací taxy horentně stoupají, ale nestačí na krytí nákladů. Prosím, račte uvážiti: Roku 1914 byla průměrná sazba ošetřovací 2 K 5 h, roku 1916 - 2·66 K, roku 1918 - 3·26 K, roku 1919 - 3·96 K, roku 1920 - 10·25 K a roku 1921 průměrná ošetřovací sazba je 17·13 K, a již nyní nastává opět nové zvýšení, a všechno toto nestačí na krytí deficitu. (Posl. Koudelka: Teď jsou ošetřovací sazby 27 K!) Kdybychom se chtěli zeptati, jaký je stav ošetřovacích sazeb proti roku 1914 a jaké byly sazby na začátku tohoto roku, přišli bychom k cifře, že ošetřovací náklady zvýšily se o 735%. To však není nic platno. Stav záloh, který se musí nutně pro nemocnice zvýšiti, aby provoz jejich nebyl zastaven, činí 10 mil. korun jenom od obci a okresů, zápůjčky pak 8 mil. korun, nezaplacené ještě účty dodavatelům činily 7 milionů korun, to je 25 milionů celkem. Řekneme-li, že mají ještě správy nemocnic proti tomu dostati výlohy léčebné, které nebyly zaplaceny, a oceníme-li to do 17 mil. korun, máme zde nekrytý dluh ke konci roku 1920 8 mil. korun - nekrytý dluh pravím bez ohledu pak na schodky a hospodářství nemocnice pražské. To je obrázek jenom ze zemí českých, na Moravě a ve Slezsku není to valně lepší. Na Slovensku podle zákonů tamních připadá tato povinnost krytí státu a okresům a samospráva není tím ani valně ohrožena. Jak mnohé okresy se přímo zakrvácejí, o tom nejlepší obrázek nám podala okresní správní komise v Českém Brodě, jež na zálohách a bezúročných půjčkách ke konci měsíce března 1921 poskytla své nemocnici 756.392 K, což se rovná při zúročení 5% ročnímu příspěvku 38.119 K. Ten stav, pokud nejsou nemocnice převzaty státem, nebude lepší, a proto je třeba přemýšleti o tom, jakým způsobem by byly tyto nemocnice sanovány. Vláda přišla s návrhem čís. tisku 2061, aby k daním přímým, o nichž se ještě zmíním později, zavedena byla 8%ní přirážka. Mají býti postiženy tyto daně: pozemková ve výnosu 41 milionů, domovní ve výnosu 7 milionů, činžovní 46 milionů, všeobecná výdělková 51 mil., výdělková daň z podniků veřejně účtujících 71 mil. a daň důchodová 2 miliony. Celkem předpokládá vláda, že bude obnos 219-225 mil. korun zde předmětem tohoto zvýšeného zdanění. Z toho ovšem dlužno připomenouti - Praha a okolí pražské bude míti tu úlevu, že přirážka tato, která byla již zavedena, jak kol. Johanis se zmínil, pro sanování nemocnice pražské, odpadne. Jsou sporné cifry, ale ať je tak či onak, předpokládá rozpočtový výbor, že osmiprocentní přirážka pro prvý rok je postačitelná a pro další rok pak má vláda možnost nařízením buď zvýšiti nebo snížiti tato procenta, nemá však práva zvýšiti je více než na 10%. Sanace těchto ústavů jest nanejvýše nutna a blahodárné účinky tohoto zákona mohou přinésti prospěch nejen uvedeným ústavům, veřejným nemocnicím, ale to je důležité, jak správně referent sociálně-politického výboru vystihl, také i podporu ústavům, které jsou podle § 7 řízeny právnickými osobami: spolky, na které dlužno znovu upozorniti, jako léčebny tuberkulosní atd. Toho jest jen si přáti, aby těch 25%, které jsou k tomu účelu přisouzeny, se mohlo skutečně tomu věnovati.
Kdo ze členů naší sněmovny četl
zprávu, jež se mu dostala do rukou, pozoruje, že byl zde jisty
malý rozpor mezi zdravotnickým a rozpočtovým výborem. Já jej
zcela krátce vysvětlím. Zdravotnicky výbor žádal, aby tato
osnova platila se zpětnou platností od 1. ledna 1921. Rozpočtový
výbor na to však nemohl přistoupiti z té příčiny, že by to přineslo
jen v předpisech celou řadu zmatků. Proto rozpočtový výbor stanovil
změnu datovou, ne dekursivně, nýbrž i do budoucna, a ustanovil
lhůtu jen dvě léta, a to na zjištění, jak daleko účinky tohoto
zákona budou sahati. Nebude-li sanace v této době provedena, má
možnost slavná sněmovna, aby zákon ten prodloužila a zjednala
nápravu. Bude-li provedena, věc bude vyřízena a zákon dnem 31.
prosince 1923 bude moci končiti svojí účinnost. Rozpočtový výbor
však považuje vynos přirážky za postačitelny, předpokládá, že
oněch 8% je dosti vysoká částka, protože z 18 milionů, které mají
ročně vynésti, mohl by tak během dvou až tří roků celý deficit
úplně býti kryt. Rozpočtový výbor nechce, aby přespříliš mnoho
při záplavě daní bylo zatěžováno naše poplatnictvo a proto doporučuje,
aby v tomto znění byla předloha plně přijata. (Potlesk.)
Předseda (zvoní): Přikročíme k debatě. Zapsáni jsou na straně "proti" pp. posl. Bobok a Najman; "pro" pp. posl. dr. Ivan Hálek, Petrovický a Slavíček.
Než udělím slovo prvnímu řečníku, navrhují lhůtu 10 minut. (Námitky nebyly.) Námitek proti tomu není. Návrh můj jest tedy přijat.
Uděluji slovo prvnímu řečníku
na straně "proti", jímž jest pan posl. Bobok.
Posl. Bobok: Slávna snemovňo! Medzi hlavné podmienky blaha, rozkvetu každého štátu patrí i telesný zdravotný stav tých občanov, ktorí patričný štát tvoria. Pestovanie zdravia, liečenie, odstráňovanie telesných chorob občanov je povinnosťou jedného každého, ktorý pre svoj štát, pre svoj národ šťastnú budúcnosť zabezpečiť si žiada. (Předsednictví převzal místopředseda Buříval.) Nám, slávna snemovňo, ako poslancom slovenskej strany, nie z prísnej povinnosti, lež z uprimnej lásky k našej slovenskej krvi, nášmu slovenskému národu, pripadá úloha, úzkostlive bedliť o zdravotný stav nášho národa, ba všemožne sa namáhať, aby telesné sily našej Slovače nielen v plnej miere udržané a zachované, ale s ohľadom na jej vážne, nedbalosťou zväčšené úkoly, ešte zveličené boly.
Týmto naším tužbám a snahám ohromne prekážajú chudobné, macošské pomery Slovenska a z nich pochádzajúce ťažkosti. Núdza, nedostatok, ktoré samy v sobe sú hlavnou príčinou úpadku telesnej sily a zdravia nášho národa. K tomu pride ten nedostatok, že náš ľud v takej miere tak všeobecne biedne žije, poneváč toľko vychvalované bohatstvo slovenskej zeme s jednej strany patrí štátu, s druhej strany však len niekoľko málo vyvoleným. Náš slovenský ľud v minulosti mal jedno privilegium: chudobne žíť a opuštene umierať. (Hlas: Tak i dnes!) A zdaliž tieto smutné pomery na Slovensku sú už odstránené? Pri tejto otázke musíme s bolasťou vyznať, že od času prevratu vo zdravotnom stave nášho národa nenastala potešiteľná zmena. Ba, hrozné následky svetovej vojny ešte hojnejšiu korisť pripravujú úmrtnosti u nás, než za časov starej poroby. Ale tomu niet ani divu. Nové ochranné prostriedky sa vôbec netvoria, ba to, čo už bolo zavedené a prospešné, sa odstránilo. Koľko sme si sľubovali od zákazu predeja liehovín na Slovensku! Ľud náš pekne začal odvykať tejto strašnej náruživosti. Miesto vady a bitky pokoj a porozumenie zavítalo do rodín, a ten predošlý otrok pijanstva začal dostávať zdravú barvu vo tvári a deťom z neprepitých peňazí sa dostalo viacej chleba. Než prišla nenasýtna špekulácia a udelala našej radosti koniec. Liehoviny na úplnú zkazu telesnú i duševnú nášho národa predávajú sa na Slovensku ďalej (Výkřiky.) Alkoholisovanie Slovákov spojené so systematickým morálnym kazením nášho národa chvastajúcich sa kulturtrégrov napomahajú mnoho k rozšireniu najrozličnejších chorôb, ktoré strom nášho národa v samých koreňoch napadajú.
Každý, národ svoj milujúci Slovák po uvážení týchto okolností s hroznou obavou hľadí do budúcnosti a s radosťou víta každú takovú vec, ktorá chce čeliť tomuto Slovač ohrožujúcemu nebezpečiu.
Za takúto vec, slávna snemovňo, považujeme i prítomný návrh, ktorý chce finančnému stavu verejných nemocnic a liečebných ústavov v republike odpomôcť. Označený cieľ tohoto návrhu je potrebný, preto schvaľujeme ho i my. Ale, slávna snemovňo, s tým spôsobom, jak dľa tohoto návrhu tento cieľ dosažený byť má, súhlasiť nemôžeme. (Tak jest!) Návrh tento totižto za prostriedok dosiahnuť svojho cieľa u nás na Slovensku chce predpisovať zvýšenie dosavadných 5% zdravotnej prirážky; chce ju zvýšiť na 8%.
Mimo zvýšenia tejto dane vidíme nedodržanie sľubu samou vládou daného, ktorá sama slávnostne prehlásila, že ďalšie daňové prirážky, daňové ťarchy na obecenstvo uvalovať sa nebudú. Ale, slávna snemovňo, tento návrh zákona nové bremená chystá na dávajúci národ, o ktorom vláda sama implicite uznala, že viac novými ťarchami, novými dávkami ho obťažovať nemôže. Ano, my verejne hlásame, nie implicite, že špecielne náš slovenský ľud ďalšie a väčšie nové dane neunesie, poneváč i dosavádne dane dľa našej mienky vyplatiť sotva bude s to. Všetky tie podklady, na ktoré sa v minulosti odhlasovanie dane u nás opiera, u nás pri slovenskom ľudu z velkej časti z rolníkov pozostávajúcom následkom ohromného poklesnutia cien hospodárskych výrobkov na toľko sa zmenily, že vyberanie týchto starých daní pre finančnú správu dľa našej mienky bude veľmi ťažkým problémom. (Tak jest!) Odhlasovanie zvýšenia akejkoľvek dane za takýchto okolností, slávna snemovňo, je pre nás holou nemožnosťou. (Hluk.) Nová daň znamená novú ťarchu, nová ťarcha zväčšuje biedu a bieda je tá, ktorá ešte zhorší zdravotný stav nášho ľudu a v tomto stave potom platí: Medicina peior morbo, totiž, že liek je horší než choroba.
Ale, slávna snemovňo, vedľa vzpomenutej príčiny je ešte aj iná okolnosť, pre ktorú my s týmto návrhom zákona súhlasiť nemôžeme. My sme zo zásady proti každému centralismu, poneváč tento sa po prvej protiví geografickej polohe Slovenska, ale čo je hlavného, že právom Slovače, jakožto osobitého slovenského národa nado všetko prekáža. Tento systém centralismu nás tým viacej uráža, keď vidíme, že on sám pri niektorých záležitostiach v historických zemiach zo svojej prísnosti upúšťa a jedine len na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi v úplnej miere sa usiluje uplatniť. My máme v príslušnom návrhu zákona u §u 8: Podpory nemocnicím ve smyslu předcházejících ustanovení rozděluje ministerstvo veřejného zdravotnictví a tělesné výchovy ve srozumění s ministerstvem financí. Za tím účelem přidělí ministerstvo veřejného zdravotnictví a tělesné výchovy ve shodě s ministerstvem financí zemským výborům: českému, moravskému a zemské správní komisi slezské každoročně dotaci ve výši 75%. Zemské výbory rozdělí pak samy podpory jednotlivým nemocnicím, nad nimiž mají dohled.
A čoho Slovensko a Podkarpatská Rus? Podpory nemocniciam na Slovensku a Podkarpatskej Rusi udeľuje ministerstvo zdravotnictva a telesnej výchovy samo.
Prečo je rozdelovanie podpôr zo slovenských a rusínskych peňazí pochádzajúcich už ten rozdiel medzi historickými zemiami a medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusí? Úradná odpoveď bude tá, že nemáme zemského výboru, totiž krajinského výboru. Ale, dovolím si povedať, že príčina je tá, že Slovensko má svojho ministra s plnou mocou (Hlas: Ktorý moci nemá!) ktorého moc pán minister z Prahy vykonáva a Podkarpatská Rus má zákonom zabezpečenú svoju autonomiu.
Slávna snemovňo! My úplne uznávame
potrebu finančného sanovania zdravotníctva, ale túto otázku by
sme iným spôsobom riešili. So zásadou sporivosti odo všech nás
a od samej vlády hlásanou veľmi dobre by sa srovnávalo zrušenie
diet na Slovensko exponovaných úradníkov a hovorím, že keby to
vláda spravila, že by tým s jednej strany odstránila nedorozumenie
medzi Čechmi a Slovákmi a s druhej strany čo je hlavné - že totíž
by tým bez ďalšieho daňového obťažovania občianstva získala v
budúcom rozpočte mnoho milionov a tým by mohla vyhoveť hygienickým
a sociálnym potrebám ľudu, za čo myslím, že massy pracujúceho
ľudu by boly vláde povďačné. Naša strana proti návrhu bude hlasovať.
(Potlesk. Různé výkřiky. Hluk.)
Místopředseda Buříval (zvoní):
Slovo má dále p. posl. dr. Ivan Hálek. (Hluk.) Prosím
o klid.
Posl. dr. Ivan Hálek: Slávny snem! V Československej republike bude sriadený vzorný štátny hygienícky ústav. Sriadenie tohto ústavu znamená ohromný pokrok, znamená predovšetkým krok k tomu, že naša republika po stránke verejne zdravotníckej môže se stať vedúcim štátom vo strednej Europe. K hygienickému ústavu dopomôhol nám International Healt Board, Medzinárodný zdravotnícky úrad Rockefellerovej fundácie. Táto pomoc prichádzajúca zo Spojených Štátov amerických je pre nás nadmieru lichotivá. Lebo niet pochybnosti o tom, že International Health Board, prv kým sa rozhodnul umiestiť investíciu 27 milionov v našej republike, dôkladne sa poobzeral nielen u nás, ale vo všetkých mladých stredoeuropských štátoch; informoval sa o politickej konsolidácii a menovite o pokročilosti a intensite verejne zdravotníckych snáh v jednotlivých z týchto štátov.
Jestliže sa medzinárodný zdravotný úrad rozhodnul touto investíciou predurčiť našu republiku k úlohe štátu vedúcieho vo verejnej hygiene, nuž to znamená, že striezlive a veľmi reálne posudzujúca Amerika pozerá na našu republiku ako na štát v tomto ohľade vo strednej Europe najsľúbnejší. Znamená to, že Amerika, ktorá v oboroch representovaných hygienickým ústavom nesporne sa nachodí na prvom mieste, vidí v našej republike najsúcejšieho a najlepšie pripraveného exponenta svojich verejne zdravotníckych snáh. O tejto mienke Ameriky nemôže byť pochybnosti. Tým menej lebo International Health Board ako americké zdravotníctvo vôbec spravuje sa zásadou, obracať svoje úsilie tam, kde ono pri minimálnom nákladu sľubuje maximálny výsledok.
Preto tato mienka Ameriky o našom verejnom zdravotníctve je pre nás nad mieru lichotivá. Ale na druhej strane je ona mementom, ktoré nás nabádá zpytovať svedomie: sme v ohľade verejného zdravotnícva skutočne tak daľeko, že môžeme s plným uspokojením prijať toto uznanie Medzinárodného zdravotního úradu? A či sme nie skôr akýmsi jednookým medzi slepými? Ja sa pokusím o odpoveď na túto otázku, lebo pravé zodpovedenie jej veľmi úzko súvisí s predmetom prejednávaného zákona.
Verejné zdravotníctvo do nedávnej doby vyčerpávalo sa všade starosťou o zdravotnícke ústavníctvo, o liečebné ústavy, o nemocnice. Inými slovami, vyčerpávalo sa úsilím kuratívnym v užšom smysle slova. Iba posledné desaťročia prebudily snahy administratívne vo verejnej hygiene, ktoré znamenajú prevšetkým hygienu sociálnu a prevenciu.
Následkom tohto historického vývinu vo väčšine kulturných štátov europských, v ktorých dnes už došlo aj k realizovaniu týchto moderných snáh preventívnych, nachodíme ústavníctvo ako prvnú etapu verejnej hygieny v plnom rozkvete.
Nechcem tvrdiť, že hygienickej administrative, to jest predovšetkým preventívnej činnosti mohlo by sa dariť iba tam, kde prvá etapa už dokonale uhradila potreby hygieny kuratívnej. Dokonca uznávam, že historický vývoj dial sa tu nelogicky. Ale vzhľadom k tomuto - čo ako nelogickému historickému vývinu, je dnes možno očakávať, že kultúrne štáty, ktoré vstupujú do druhej fáze svojho verejného zdravotníctva aspoň z väčšej časti svojím potrebám ústavníckym učinily zadosť; pokrok v ústavníctve je teda dnes iste dosť dobrým merítkom zralosti verejnej hygieníckej toho ktorého štátu.
Niet pochybnosti, že naša republika posiaľ sa nachodí v prvom štadiu verejne zdravotnického vývoja. Vo štáte, kde úmrtnosť na tuberkulósu dosahuje takmer 30 na 10.000, kde v niektorých krajoch je dosiaľ endemickým škvrnitý týfus a takmer všade brusný týfus, kde na zdravotnícku edukáciu vo státnom rozpočte je nepatrná samostatná položka 100.000 K, mezi tým, čo v královstve SHS. bolo v rozpočte na rok 1920-1921 pamätované na tento ciel obnosom 1,410.000 dinárov - v takom štáte nemôže byť pochybnosti, že sa on ešte nenachodí vo znamení hygieny preventívnej.
To sú, panie a pánovia, faktá, ktoré musia naše verejne zdravotnícke sebapovedomie pri všetkom lichotivom uznaní Medzinárodného zdravotného ústavu priviest na patričnú mieru.
Naša republika teda nesporne nachodí sa iba v prvej fáze vývoja, vo znamení medicíny kurativnej a učí sa robiť len prvé nesmelé kroky v hygiene sociálnej a preventívnej.
Povedal som, že pokročilosť v tejto prvej fáze vývoja verejne zdravotníckého prejavuje sa v liečebných ústavoch. V ích kvantite a v ích kvalite.
Nuž na koľko sme zodpovedali v Československej republike aspoň požiadavkom tejto prvej fáze? Sme aspoň v nej na výši situácie? Čo do kvantity a čo do kvality svojich liečobných ústavov? Ako je postarané o naších občanov, keď ochorejú a potrebujú nemocničnú opateru?
Hygienikovia požadujú na kultúrnom štáte, aby istému počtu obyvateľstva odpovedal istý počet nemocničných postelí. Rubner, Grotjahn, Praussnitz, Esmarch berúc za základ morbiditu evropských zemí, požadujú súhlasne ako minimum 5 postelí na 1000 obyvateľov mestských, 3 postele na 1000 obyvateľov na vidieku. Do tohto počtu rátajú sa iba postele pre telesne chorých, nie na príklad postele pre choromyselnych, ďalej nie nalezince, sanatoria a pod. Väčšina europských veľkých miest tomuto hygienikmi požadovanému minimu zodpovedá. V roku 1912 bolo na tisíc obyvateľov v Londýne 5·6, v Paríži 9·8, v Ríme 18·2, v Petrohrade 9·1, ve Stokholme 6·9, vo Viedni 4·8 nemocničných postelí. Keď chceme viesť paralelu s našimi pomerami, nuž za veľke mestá ve smysle Rubnera lebo Grotjana, môžeme povazovať iba mestá so 100.000 obyvateľmi. Všetko druhé je vonkov. K paralele s europskými veľkými mestami beriem teda iba Veľkú Prahu, Veľké Brno, Mor. Ostravu s predmestskými obciami, Plzeň a vzal som aj nasledujúce za nimi najväčsie mesto Bratislavu, bárs ona číta iba 93.329 obyvateľov.
Celá republika má 25.497 nemocničných postelí. Z tohto počtu pripadá: v Prahe na 1000 obyvateľov 4·2 postele, v Brne na tento počet 6·1 postele, v Mor. Ostrave 3·2 postele, v Plzni 2·7 postelí, v Bratislave 14·1 postelí. Bratislava je na mieste prvom, Plzen na poslednom. Požadovaného minima dosahuje Bratislava a Brno, nedosahujú ho Praha, Plzeň, Ostrava.
O veľa horšie je ale postavenie nášho vonkova. V celej Československej republike pripadá priemerne na 1000 venkovských obyvateľov 0·39 postele miesto žiaduceho minima 3 postelí.
Zo všetkých uvedených dát najpozoruhodnejšie je práve toto číslo, označujúce, ako je krytá potreba nášho vonkovského obyvateľstva. Miesto 4,921 postelí mali by sme mať 36.969, to je chýba nám ích pre vonkov vyše 22.000; pre vonkov chýba nám ích takmer toľko, koľko ích máme v celej republike.
Z uvedeného vyplýva, že v onej fáze vývoja, ktorá bola charakterizovaná zakladaním nemocníc, naše zeme - pravda, nie svojou vinou - nedostály plne svojmu úkolu a že predskok, ktorý proti nám majú západoeuropské štáty, hlavne Nemecko, prichodí nám horko-ťažko doháňať.
Miesto toho čo vidíme? Stav našich mnohých nemocníc je taký, že hrozí nám ešte aj úbytok nemocničných postelí. Mnohé župné a iné verejné nemocnice na Slovensku úpenlive prosia o pomoc, hroziac zastavením provozu. A kto stav týchto nemocníc pozná, musí dosvedčiť, že nie sú to plané hrozby, ale že sú to výkriky skutočnej beznádeje. Uvádzam len nemocnicu v Rimavskej Sobote, Báňskej Bystrici, v Lučenci a mohol bych som uviest ešte plno iných príkladov.
Stojíme vo znamení úspor. Lež práve u týchto nemocníc znamená sporenie často ohromné ztraty. Keď je v cennej budove deravá strecha, znamená odeprenie nepatrného nákladu na správu, nepomerne veliké hospodárske škody. Ušetríme niekoľko tisíc a prehospodaríme desiatky tisíc.
Priamo školský príklad takého nehospodárneho hospodárenia je župná nemocnica v Lučenci. Ona žiada štátnu subvenciu v obnose 6900 K, aby mohla popraviť komíny a krytbu hlavnej budovy, pavilon pre infekčné nemoce, kuchyne, mrtvolne, drevárne, na pospol poškodené tým, že po letá neboly udržované v riadnom stave. V hlavnej budove tejto nemocnice zatieka na poval, takže za chvilu bude znemožnené ukladať chorých v prvom poschodí.
Nenájde-li vláda možnosť novým žriedlom príjmov tieto a podobné nedostatky včas odstrániť, vtedy veru nielen, že svoj e hygienické pasíva nezmenšíme, ale naopak ony ešte vzrástu a spolu s tým ztratime hospodársky nepomerne viac, ako činia gazdované náklady.
Ako tieto pasiva skutočne už rástu, toho uvediem len niekoľko príkladov.
V Dolní Dlouhé Loučke na Morave v blýkosti paseckého sanatoria nachodí sa kaštiel s pekným parkom, ktorý bol po mnoho rokov špitálom rádu nemeckých rytierov. Kaštiel tento nachodí sa dnes pod vnútenou správou. Dve poschodia kaštielu sú úplne prázdne. Zástupcovia ministerstva zdravotníctva, sociálnej pečlivosti, národnej obrany a zemského výboru dohodli sa na tom, aby kaštiel bol odovzdaný pre tuberkulózne a skrofulózne deti počtom vyše 100 ako aj o modalitách provozu. Provoz a úhrada boly celkom zabezpečené. Napriek tomu, že 2 poschodia sú úplne prázdne, ministerstvo prác v dohode s ministerstvom zemedelstva odoprelo v r. 1920 tento objekt uvolniť.
Jediné preventorium na Morave v Březolupech pri Uherskom Hradišti, v kaštieli, ktorý majiteľ dal na 10 rokov zdarma k dispozícii a kde bolo umiestených 60 detí muselo byť pre nedostatok prostriedkov zatvorené. Napriek nariekaniu rodičov a protestom rôznych korporácií.
V Třebíči postavený bol v čas vojny pri verejnej mestskej nemocnici pavilon pre choroby vysoko virulentné z uprchlíckeho úveru. Pavilon bol zriadený pre 60 postelí a v dohode s obcou mal byť určený pre tuberkulózu. Dnes pre finančné ťažkosti nemožno najsť nikoho, kto by sa podujal provozu, a je nebezpečie, že pavilon prepadne zkaze.
Takýto luxus, vážené panie a pánovia, nesmie si dovoliť štát, ktorému do prípustného minima chýba 20.000 vonkovských postelí.
Tieto všetky zjavy dotýkajú sa práve kvantity naších liečobných ústavov. Lebo dosiaľ bola reč o kvantite.
Ako si stojíme ohľade kvalitatívnom, to by bola snáď kapitola ešte smutnejšia Lež pomery tieto sú už hodne známe, takže možno byť stručným.
Štátna nemocnica v Bratislave je nemocnicou universitnou. Je to najmladšie dieťa republiky a pokladá se všeobecne za matkinho maznáčka. Pri tom všetkom z najnútnejších potrieb provozu nedostáva sa tejto universitnej nemocnici 350 matrací, 1570 plachát, 1030 povlakov, 470 zimných, 320 letných pokrovcov, 570 mužských košieľ, 560 spodkov, 685 ženských košieľ, 620 sukní, 680 halien, 380 detských košieľ, 500 plien, 160 zápon, 75 kepeňov a 1580 ručníkov.
Tak je to pri nemocnici universitnej. Ako to teprve vyzerá u nemocníc iných, na príklad niekde v Palúdzke. Najväčší nedostatok je všade ložného prádla, ktorého je v nemocniciach sotva na dvoje obloženie miesto minimálneho trojho obloženia. A to hovorím len o hospodárskom zariadení, liečebných pomôcok se ani nedotýkam.
Povedal som, že nemocnice representujú kuratívnu medicinu v užšom slova smysle, ako zase zdravotnícka administrativa representuje prevenciu. Nemocnice sú na to, aby liečily, verejne zdravotnícka administrativa je na to, aby predchádzala chorobám.
To je pravda vo všeobecnosti, lež celkom bez výhrady to nemožno povedať. Sú isté obory úzko spiaté s nemocnicou, ktoré nemajú úkolov liečobných, alebo nemajú aspoň výlučne liečobné úkoly, a vo veľkej miere napomáhajú prevenciu: sú to prosektúry s bakteriologicko-diagnostickými laboratoriami, sú to infekčné nemocnice a infekčné pavilony - vesmes to vecné zariadenia z arsenálu, bez ktorého sa neobídeme, akonáhle sa u nás rozvíri preventívna kampaň, akonáhle sa boj proti nákazám rozvinie na celej čiare.
I poukazujem v tejto súvislosti na to, že zriadené prosektúry sú iba v Brne, Olomúci, Ostrave, na Vinohradoch, v Plzni, v Košiciach, v Opave a v Bratislave. Samostatnú infekčnú nemocnicu máme v republike len jednu a to čo sa vydáva v župných a okresných mestách za infekčné nemocnice, to je obyčajne hanba a posmech ale nie infekčná nemocnica.
A v tejto súvislosti zmienim sa ešte o úkoloch naších nemocnic v boji proti tuberkulóze. Posl. Johanis správne akcentoval tieto úkoly po stránke liečobnej, ja dodávam len to, že v celej republike máme pre tuberkulózu 4000 postelí, kdežto podľa anglickej zásady, že na jedno úmrtie tuberkulózou má pripadnúť jedna postel, mali by sme ích mať 20.000.
Lež mojím presvedčením je, že i v tomto oboru naše zdravotné ústavy sú povinné viac sa podujať aj preventivnej akcie. Ja naskrze nepodceňujem kuratívny význam sanatorií pre tuberkulóznych. Nebudem ho podceňovať ani vtedy, ak by sa dalo dokázať, že resultáty nie sú úmerné k vynaloženej energii a nákladom finančným. V otázke ľudského zdravia, zdá sa mi, rozhoduje iný kľúč. A kde ide o taký majetok, akým je ľudské zdravie a práceschopnosť, je veľmi možné smieriť sa aj s prostriedkami, pri ktorých vynaložená energia a vynaložené peniaze prevyšujú výsledky.
Pri tom všetkom niektoré naše vedomosti o tuberkulóze ukazujú nám na nové prostriedky a methody boja, ktoré by boly účinnejšie method dnešných a ktoré by pravdepodobne boly i menej nákladné. O tuberkulóze vieme dnes, že je v ohromnom procentu nemocou detského veku. Skoro výhradne deti podliehajú nákaze, bárs ona vedie k smrti až v strednom veku. Ďalej vieme, že tuberkulóza je najviac nakažlivá v poslednom štádiu pri rozpadu plúc.
Z toho vyplývajú dve poučky: Prvá, že treba chrániť predo všetkým deti v útlom veku a to tým väčšmi, čím sú mladšie, a druhá, že treba ích chrániť menovite pred stykom s nemocným v poslednom štádiu choroby. Cesty k tomu sú rôzne. Jednu z nich nastúpily i niektoré z našich dispensárov, ktoré zriadily pre deti z rodín, kde je suchotinár, noclehárne. Druhou cestou idú vo Francúzsku: deti z takýchto rodín odovzdávajú k stálemu pobytu do rodín zdravých - systém známy pod ménom ľoeuvre Grancher. Tretia cesta po vzoru norvéžskom spočíva v isolovaní pokročilých suchotinárov vo zvláštnych asyloch. Takýmto spôsobom zmohlo Norvéžsko lepru a poučené dobrými zkúsenostiami aplikuje tento spôsob i na tuberkulózu.
Zriadenie asylu je nepríliš nákladné: dom v blízkosti vonkovskej obce, kde tuberkulóza je značne rozšírená, obyčajne stará budova adaptovaná pre 8 až 15 nemocných; velmi málo vecného zariadenia, ošetrovateľka a občasný lékarský dozor. Málo čo pripomína nemocnicu, prostredie a spôsob života podobný domáciemu, blízkosť rodiny, dovolujúca častejšiu návštevu aspoň dospelých, to sú výhody týchto asylov.