Pruští junkeři v domnění, že slovenský lid je úplně pod kulturní úrovní, dávali mu stravu, která se nehodila ani pro dobytek. Tím se stalo, že veliká většina dělnictva v zoufalství vystoupila z práce a cestovala žebrotou od vesnice k vesnici, až se dostala na hranice našeho státu. Když odborové organisace oznámily tyto nepřístojnosti ministerstvu v Bratislavě, vyslalo toto sice úředníka Vyhlídala do Pruska vyšetřovati poměry, ale jak zemědělští dělníci z Meklenburku a z Pomořanska do Růžomberka oznámili, vyšetřoval tam Vyhlídal poměry slovenských dělníků tak, že se nechal odvézti z nádraží, voziti automobilem po dvorcích pruských junkerů, nechal se těmito hostiti a se Slováky ohledně jejich stížností vůbec nejednal. Tomuto poměru musí býti učiněn konec. Ministerstvo zemědělství provádí zde na slovenském dělnictvu tentýž zločin, který maďarský stát považoval za prostředek na vyhubení Slováků. Zprostředkování práce zemědělských dělníků se může díti účelně, jedině prostřednictvím organisací zemědělského dělnictva.
Ministerstvo zemědělství spravuje na Slovensku a v Podkarpatské Rusi státní erární lesy, které byly před převratem maďarským státním majetkem. Jest dokázáno, že lesy tyto byly maďarským státem podvodem a loupeží získány na negramotném lidu Slovenska a Podkarpatské Rusi. Jsou ještě dnes pamětníci, kteří přísahou dosvědčí, že určité lesy patřily obcím nebo drobnému lidu. Za Maďarska měl lid dovolený vstup do lesů, ať tam sbíral dřevo nebo pásl dobytek. Ba dokonce roku 1910 vydala vláda maďarská výnos, aby určité obce měly právo vzíti si tolik dříví ve státních lesích bezplatně, kolik na palivo potřebují. Tak bylo dovoleno za mírnou cenu obcím, aby si lesní pozemky nazpět vykoupily. Avšak po převratu nastaly pro chudý lid Slovenska a Podkarpatské Rusi časy poněkud horší. Vstup chudého lidu do lesa je úřady státními brutálně zakazován a každý přestupek proti zákazu stíhá se soudně. Téměř 60% přestupkových trestů u okresních a sedriálních soudů Slovenska a Podkarpatské Rusi je pro tak zv. lesní pych. Tak obyvatelé obce Hrušova při Terešvě vyplatili za 10 let před převratem kus lesa maďarskému státu za cenu 220.000 zlatých. Na toto měli občané v rukou kvitance. Avšak po převratu přišel do obce podžupan dr. Rudi, polský příslušník, a vedle něho policejní komisař, bývalý rakouský zupák Freiwald, kteří odnesli obecní pokladnu i s důležitými spisy a dodnes toho občanům nevrátili. Lesní správa v Buštině nechala vysekati nejméně za 2 mil. korun část dubového lesa, majetku to občanů obce Hrušova a prodala duby tyto polským židovským keťasům. Občané obce Hrusova žádali o vrácení majetku u župana, u guberniálního úřadu v Užhorodě, ba i u ministerstva v Praze. Třebas jsme již přes 3 roky ve vlastním státě, doposud hrušovští nesmí do svého vlastního lesa vkročiti a musí s bolestí přihlížeti k tomu, jak polští keťasové odvážejí z jejich lesa drahocenné dubové dříví. V Žarnovicích na Slovensku stala se krádež na ředitelství státních lesů. Když úředníci mohli bez jakékoliv manipulace zpronevěřiti v krátké době 11 mil. korun, představte si, pánové, jak ministerstvo zemědělství se stará, aby s majetkem, kterého republika nabyla, řádně se hospodařilo. Dělnictvo při státních lesních správách není na tom o nic lépe než dělnictvo v kapitalistických podnicích, a co jistě neslouží ke cti jest to, že když soukromí majitelé dřevařských podniků vyhlásí výluku, že se k nim co nejochotněji připojí lesní správy čsl. státních lesů.
Avšak i po stránce administrativní se hlavně v Podkarpatské Rusi u státních lesů nic nezměnilo. Československá veřejnost byla pobouřena nedávno návratem Karla Habsburského. Avšak, pánové, ministerstvo zemědělství úřaduje v Podkarpatské Rusi ještě dnes ve jménu tohoto Habsburka. Pánové, zde tato kvitance (ukazuje kvitanci), kterou vám předkládám v originále a kterou vám dám k disposici, jest podepsána jménem vrchního panství krále uherského. (Slyšte!) Takto vyplněnou kvitancí, jížto kvitován je obnos na 32 Kč příjmu za to, že dotyčný, který si ji zaplatil, může jíti do státních lesů. Pánové, potom se nebudeme smáti a diviti, když Karel Habsburk zažaluje správu státních lesů na Slovensku a Podkarpatské Rusi pro rušení držby. A také podle starých rakouských zákonů by to vyhrál, když by ještě takovýmto důkazem svou žalobu podepřel. Výmluva v tomto křiklavém případě, že se šetří papírem - se starými tiskopisy s jménem Jeho Veličenstva, nedostačuje. Jinde na propagační časopisy se nešetří - poukazuji na př. na "Prager Presse". Mohlo by se ušetřiti více než dosti pro jiné důležitější věci.
Vážení pánové! Jsou zjevy jistě smutné a jistě ani my nemáme příčiny, když je kritisujeme, abychom se z nich radovali, poněvadž víme, že jsme neučinili naprosto žádného kroku ku předu, nýbrž že po této stránce demokracie a práva lidu stále činíme čím dál tím více kroky zpět. Jest zvláštní, že v době, kdy se šetří na sociální péči a snižuje se rozpočet pro ni o 56 mil. K, zvyšuje se položka na zvěrolékaře o 4 1/2 mil. korun a věnují se ohromné sumy na chov dobytka, hřebčince a různé jiné agrárně-stavovské účely. Velkoagrárníci jsou význačnou kastou, která právě ve válce a po válce zbohatla a mohla by sama své potřeby krýti. Ale právě naopak. Tato hospodářsky silná koterie přichází a uplatňuje svoje stranické zájmy na úkor celku. Domkáři a malorolníci z celé tak zv. agrárně-kulturní akce nemají téměř užitku. S našeho hlediska zemědělské školství nepatří vůbec pod správu ministerstva zemědělství, nýbrž pod vrchní správu ministerstva národní osvěty. Jsme pro vzdělání dorostu venkovského, ale tak jako bojujeme pro odstranění třídních rozdílů ve školství středním a vysokém, průmyslovém a obchodním, tak jsme právě pro to, aby školství zemědělské stalo se skutečně lidovým a přístupným všem, nejen dětem bohatých sedláků.
Jaké zisky naši agrárníci měli z různých obchodů provozovaných pod patronancí státu, je viděti z výkazu konsorcia pro zužitkování lesů. Zporáželo celé lesy na území Československé republiky a bylo vedeno soukromými osobami výlučně jen za účelem obohacení malého počtu protekčních lidí. Myslím, že páni z agrární strany budou vědět, které to konsorcium bylo. Nebudu se ani zabývati známou aférou lihovou a cukerní. Jedno je jisté, že celá zemědělská politika odporuje sociálnímu cítění a v dnešní své podobě má charakter výslovně třídní, protidělnický, namířený také proti zájmům chudého venkovského lidu. Reforma pozemková a celá agrární otázka nebude rozřešena spravedlivě pod zorným úhlem stranických zájmů zemanských, nýbrž za účasti organisovaného zemědělského dělnictva a domkářů, spojeného s dělnictvem průmyslovým po vzoru ruském. Půda patří těm, kteří ji obdělávají, kteří se na ní potí. Podniky mají býti vedeny kolektivně spoluprací všech účastníků, nikoli k prospěchu určité vrstvy, nýbrž k prospěchu celku. Teprve potom agrární otázka bude rozřešena způsobem, který vyhovuje spravedlivým, sociálním požadavkům zaměstnanců a malých zemědělců.
A to se stane teprve tehdy, až
i celé zřízení bude socialisováno nejen v obci, nýbrž i ve státě
a v celém společenském životě. Pak bude možno mluviti o spravedlivém
rozřešení problému zemědělského, ovšem že i zde rozhodující a
konečnou úlohu bude míti revoluční proletariát. (Výborně! Potlesk
komunistických poslanců.)
Místopředseda dr. Hruban
(zvoní): Dalším řečníkem je pan posl. Tománek. Dávám
mu slovo.
Posl. Tománek: Slávna snemovno! Ujímam sa slova pri prejednávaní rozpočtu poľneho hospodárstva preto, abych použil príležitosti a aspoň niekoľkými slovy predostrel tie myšlienky a žiadosti, ktoré som si osvojil, žijúc medzi roľníckym ľudom, ktoréhož ľudu krev i v mojich žilách cítim.
My Slováci, slávna snemovňo, sme klassickým národom demokrácie. Nemáme žiadnych vyšších urodzených pánov, zvaných aristokraciou, alebo zvaných džentrickým zemianstvom, ale máme naše haleny, máme robotné ruky, máme remeslá a zdravé hlavy. Nám nečnejú do neba, slávna snemovno, vysoké nádherné paláce, ale máme chalupy, máme domce, v nichž panuje zdravie a láska. Ani nerodia žiadnym vyšším slovenským pánom, vážená snemovno, desatitisíc jutrové veľkostatky, nasháňané zbojstvom a zradou, ale máme naše skromné roličky, ktoré sme si nadobudli poctivou prácou v potu tváre. A preto pravdu poviem, keď rieknem, že my Slováci ani nežialime ani nenariekame nad tým, že sme národ bez pánov, bez grófov, bez urodzených džentríkov; my sme národ ľudu, národ demokracie. Lebo, pýtam sa, slávna snemovňo, zda vyššie vrstvy môžu prevadzovať vyššiu hospodársku politiku takú, ktorá by i chudobnému ľudu prospešná bola? My Slováci sme zkusili pod Maďary, že nad urozeného zemäna, nad toho veľkostatkára rolník väčšieho nepriatela na tom božom svete nemá. A preto my Slováci sme radi, keď pánov nemáme, že nás Slovákov nemá kdo klamať. Sme národ pozostávajúci zo samých roľníkov, remeselníkov a robotníkov, a z roľníckych, remeselníckych a robotníckych synkov, ktorí, treba sú učenejší, ale cítia a žijú s ľudom.
Slávna snemovno! Poneváč každému národu určí jeho politiku jeho hospodárske položenie, práve preto i nám Slovákom určuje hospodárske položenie našu politiku, a poneváč medzi nami žiadnych vyšších pánov a vydriduchov niet, preto my Slováci máme jednaké a rovnaké položenie všetcia. My Slováci máme jednaké záujmy, jednaké bôle a jednaké žalosti. A ktoré sú to? Tie, že na Slovensku nesmie byť iná politika prevádzaná, len jedna, a sice národná politika, a tá je za roľníkov, za remeselníkov, za robotníkov. (Výborně! Tak jest!) Ohľadne poľného hospodárskeho budgetu, slávna snemovno, so žiaľom vidíme, že v tomto ohľade, ačpráve je roľník, čo sa týka práce a produkcie, prvým človekom v našej republike, prvým človekom v našom štáte, predsa v rozpočtu nenachádzame tie obnosy, tie sumy, ktoré by slúžily k napredovaniu nášho roľníckeho ľudu, ktoré by slúžily v prospech roľníckeho stavu. Mojím presvedčením je, slávna snemovno, že my musíme sa vynasnažovať v prvom rade, ano prizvukujem, v prvom rade pomáhať rolníckemu ľudu a pozdvihovať ho. A aby tento roľnícky ľud skutočne pozdvihnutý byť môhol, je potrebné, abysme tomu roľníkovi dali zemi. Bola pozemková reforma, pravda, uzákonená. Zákonom bolo a je určené i to, že v jedných rukách asi koľko pôdy smie byť. A tiež bol určený zákonom minimálny majetok. A vzdor tomu, slávna snemovno, pozemková reforma, ako to mnohí páni moji predrečníci konštatovali, ešte po dnešný deň spí a neprevádza sa dľa žiadosti ľudu. Ja upozorňujem, že bude-li pozemková reforma, totižto parcelovanie veľkostatkov na Slovensku, pokračovať len slimáčim krokom, ako doposiaľ sa deje, buďte presvedčení, že my ten slovenský národ, ten slovenský ľud nepozdvihneme na nohy ani za 20 rokov. Ale tu musíme, slávna snemovno, pripomenúť to, že vinu na tom, že sa pozemková reforma neprevádza, že len slepačím krokom napred ide, nesú v prvom rade páni z agrárnej strany (Ta k jest!), lebo títo páni majú pozemkovú reformu vlastne vo svých rukách. V pozemkovom štátnom úrade a v iných úradoch zasedajú samí argaláši, nuž prečo neprevádzajú tú pozemkovú reformu? Však majú moc, majú vládu, maly prostriedky k tomu a predsa neprevádzajú po dnes tú pozemkovú reformu. A mňa najviacej mrzí a trápi to, že sa chvastajú vonku medzi naším ľudom, že aj oni sú priatelia pozemkovej reformy, že aj oni si žiadajú prevádzanie pozemkovej reformy.
Slávna snemovno! Tedy zodpovednosť pre neprevádzanie pozemkovej reformy pred národom slovenským, zodpovednosť pred chudobou nesú v prvom rade páni argaláši.
Slávna snemovno! Mojim presvedčením je dialej to, že my musíme sa vynasnažovať a musíme byť na pomoci tomu roľníckemu stavu, aby ten rolnický stav tú zem, tú pôdu milovať môhol. Vy ste sa mohli presvedčiť, veľactené Národné shromáždenie, o tom nedávno, pri prevádzaní našej mobilisácie, že tí slovenskí rolnícki synovia s akým veľkým oduševnením spechali na brehy Dunaja a vôbec na hranice Slovenska. Prečo? Preto, lebo tí slovenskí synovia milujú tú zem, milujú tú pôdu a sú hotoví i životom svým ju brániť. (Výborně!)
Preto ja tak myslím, slávna snemovno, že sa musíme vynasnažovať dať roľníkovi prostriedky, aby tú zem milovať môhol. Jak si to ja predstavujem? Tak si to predstavujem, že my musíme mu byť na pomoci, že zapodievajúc sa a milujúc zapodievať sa s pôdou, narastie v tom roľníkovi taká veľká láska vôči vlasti, akú lásku líči Tolstoj vo svých poviedkach, keď praví, že ruský mužík hladká, ľúba-bozkáva zem-matku a jeho volky zlatými holúbkami menuje. A táto obyčaj, slávna snemovňo, sa zachováva i medzi slovenským ľudom. Slávna snemovno, idme ďalej ohľadom toho, jak roľníkovi nápomocní budeme, že by tú zem miloval, a pri tej príležitosti musím položiť jednu vážnu otázku a to otázku tú, zdali v rozpočte ministerstva poľného hospodárstva a zdali vôbec v programu vysokej vlády je dobre vykrystalisovaná tendencia, aby ten slovenský národ tú pôdu svoju milovať môhol? Ja myslím - a konštatujem, že v rozpočte poľného hospodárstva a vôbec v programu vysokej vlády táto tendencia dobre vykrystalisovaná nenie. Idem to dokázať. Keď pred 2 roky stavala sa druhá železničná kolajnica na dráhe Bratislava-Břeclava, tehdy vysoká vláda expropriovala roľníkovi pôdu, lebo, že to vraj vyžadoval verejný záujem, aby sme mali železničnú premávku. To by bolo v poriadku, ale čo teraz prijde, to je už v neporiadku. Obyvateľom obce Kúty vyvlastnila, expropriovala vysoká vláda pôdu tiež a vyvlastnila im ju aj s úrodou, ba vyvlastnila im aj veľký kus bôrového hája. A keď to učinila, myslíte snaď, že sa tázala tých majiteľov pôdy, toho dreva, a tých hájov, čia je to vlastne tá pôda, ktorá má byť expropriovaná, čie je to drevo, ktoré má byť vzaté? Nie. Ona sa nepýtala nikoho a čo je najpalčivejšie a nejboľastnejšie, že tá vysoká vláda, tí inžinieri a tí páni vonkoncom nevyjednávali s nikým a nikomu za tú pôdu expropriovanú a za to drevo ani haliera podnes nezaplatili. (Výkřik: Tak to jest po bolševicku!) Áno, po bolševicky expropriovali tú zem. Slávna snemovňo, myslím, že na tento spôsob sa vonkoncom nedá pestovať láska k pôde a k vlasti našej. Dovoľte mi, slávna snemovňo, abych venoval niekoľko minút tomu, touto krivdou bitému slovenskému ľudu, a dovolím si jeho riadky citovať a predčítať:
"Veľavážený pane ablegáte! Roku 1919 počala sa nová stavba železničnej kolajnice na dráhe Bratislava-Breclava. K tejto novej dráhe štát potrebný pozemok vyvlastnil následujúcim spôsobom: Rozšírila sa povesť po obci kútskej, že štát stavia dráhu - ale my majitelia pozemkov sme o tom upovedomení neboli. Nič. Ani vtedy, ani podnes, vzdor tomu, že vlaky tam už dávno jezdia. Čakali sme doposavaď trpelive, boli sme si povedomí toho, že: Vlasť predo všetkým! Ale naša trpelivosť a vlastenecké povedomie nevedie dosiaľ k žiadnemu výsledku, lebo štát nám zabral cirka 30 katastrálnych jutár (@a 12.000 Kč) pôdy. Role naše boly zabudované: na rolách bola rež, ktorá dozrievala, ale nás hospodárov ani na to neupozornili a nepoveleli, aby sme si našu krvopotne zarobenú úrodu sožali a skľudili, že by sme aspoň krmivo mali. Nielen, že nám tie pozemky, na ktorých dráhu, kolajnicu staväli, vzali, ale i tú zem nám zničili, kde nestaväli, ale kde zem brali tak, že kopali len zvrchu to, čo bolo úrodné a zabudované.
Rozhorčení stojíme nad touto krivdou na nás spáchanou. Veď po dnes deň, tedy vyše už 2 roky - žiadnej náhrady ani za pôdu, ani za úrodu, ani za drevo lesa nášho sme nedostali. Sme nútení, pane ablegáte, na Vás sa obrátiť, byste boli tak laskaví a našu do nebe volajúcu krivdu predniesli v parlamente a vôbec na patričnom mieste, poneváč naša škoda činí 360.000 korún, zbavili nás našich rolí, z ktorých sme žili, ktoré sme milovali a náhradu, na ktorú potrebu máme, nám nedávajú. Taká republika veru, v ktorej sa roľníkom pôda bere bez náhrady, tak po bolševicky, nás veru neteší." Podpisy občanov.
Veľactené Národné shromáždenie! Ja sa tedy nečudujem, ja sa nedivím, že spravodlivý hnev tohoto roľníckeho ľudu s veľkým úderom padá na hlavu tých zodpovedných vládnych činiteľov, ktorí sa tejto krivdy na tomto ľudu dopustili. Je to veľká krivda, slávna snemovňo, bo jak si môžeme mysleť, že ten roľnícky ľud bude milovať zem, že bude milovať vlasť, keď miesto toho, abysme mu pôdu dali, alebo abysme prispeli k tomu, aby pôdu dostal, my mu ju ešte odberáme a žiadnej náhrady nedávame. (Předseda Tomášek ujal se předsednictví.)
Vážnou otázkou, slávna snemovňo, je ešte niečo. Veľkú pozornosť zasluhuje v prvom rade zanedbávanie našich dedín pokial sa týče výchovy roľníckeho ľudu a roľníckeho stavu. A tu niekoľko poznámok učiním na toto zanedbávanie našich dedín. V meste, slávna snemovno, sú pravda koncentrované všechny kulturné institúcie. Mestá kúpajú sa v prepychu v pravom slova smysle a v nádhere. V meste horia až do bieleho rána elektrické lampy. V meste máte asfaltom vydláždené ulice, ale na dedine musí sa človek brodiť až po kolená v blate. V meste je všetko to, čo človeku akúsi radosť k životu prináša. Toho však na dedine nemáme. Keď, slávna snemovňo, venujú sa z daní týchto chudobných ľudí celé miliony na divadlá, pre také vrstvy, ktoré by boly vstave i samy zo svojho vačku si takéto zábavné miestnosti vybudovať, ja myslím, že spravodlivé by bolo, keby alespoň z poloviny týchto obnosov boly vystaväné v našich dedinočkách t. zv. ľudové domy, ktoré by slúžily k rozkvetu našich dedín. Tedy nemalo by sa všetko venovať len mestám, ale malo by sa niečo dať aj na rozkvet a vývin našich dedín. To všetko, prosím, potrebuje i náš roľník, bo toho nemá. Je pravda, keď v mestečku každá panička, ktorá sa chce baviť a nemá s čím, vezme si aspoň psíka a špacíruje sa s ním po chodníkoch a v parku. Ale na dedinách, keď vybehne sedliakovi pes zo dvora, tu četník ihneď pribehne a zapisuje pre psa roľníka, ktorý musí zaplatiť 300 K pokuty. Pán minister by mal dbať teda aj na rozkvet našich dedín, a to na príklad usporiadaním ciest, zavádzaním elektrického osvetlenia do dedín a iných institucií, že by i ten roľník v potu tváre pracujúci nejakú tú radosť a nejaké to veselie aspoň počul. (Hlas: Majú peniaze pre četníky!) Ano.
Slávny sneme! Teraz chcem poukázať niekoľkými slovy na to, ak sa ten náš roľník vykorisťuje, ak sa hmotne poškoďuje. Veľmi sa teším a radujem tomu, že je p. minister poľného zemedelstva prítomný. Hovorí sa, že človek podľa ľudového výrazu má 7 koží. Jestli má 7 koží, tak, slávny sneme, tú prvú kožu zvlášte roľník, ktorý pre všetkých musí vyrábať chlieb, musí dať v prvom rade zvieractvu, vrabcom, myšiam, škorcom, syslom, vranám atď. Keby nevyrábal roľník, pokapalo by to všetko. Druhú kožu musí dať zlodejom, kmínom a všelijakým tulákom, ktorí v mene Boha z hladu mu dobívajú do dvier, alebo hneď z poľa mu úrodu odvlačujú. Tretiu kožu musí dať na prirážky obecné: pre notára, pre rychtára, pre bubeníka, pre hlásnika ano i pre farára. (Veselost.) Štvrtú kožu musí venovať na stoličné prirážky, to sú, prosím, páni služní, nadslužní, podslužní, kominári, cestári atď. Piatu kožu venovať musí, slávny sneme, na krajinskú daň, na štát, na pánov ministrov, na pánov úradníkov, na pánov četníkov, vojákov, dôstojníkov, financov atď. (Hlas: A pre poslancov!) A i pre poslancov... Šiestu kožu musí venovať, slávny sneme, na múku na kontinget pre pánov socialistov. (Výborně!) Keď pri tomto, slávny sneme, hovorím o kontingente, nech mi dovolí vysokoctený p. minister, abych ho na jedno upozornil. Prosím pekne, čo sa týče toho kontingentu, musíme konštatovať, že je dnes väčšmi drancovaný náš roľnícký ľuď než pred tým. Pravda, bolo určené nariadením, že ten roľník, ktorý chleba dorába, bude mať jakúsi úľavu. Väčšmi sa mu krivdí ako sa mu krivdilo, keď se rekvírovalo vojskom, keď fungoval ten povestný "Obilný ústav" Prosím pekne, u nás určí kontingent služný i v takých obciach u takých občanov, ktorí nemajú 3 hektáre polí, ač to bolo nariadením určené, že do 3 ha je roľník osvobodený. Nemá 3 ha pole, ale za to služní mu určia odviesť 140 až 150 kg zbožia. (Hlas: To je protizákonné!) To je všetko proti zákonu a najviac pohoršlivé je, že ač bolo ustanovené, že tá prirážka tých 30% sa môže uvaliť na tie bohatšie roľnické vrstvy, na tých grófov a na tie grófské majetky, tedy na veľkostatkárov, oni, prosím, uvalili 30% prirážky na tých najchudobnejších ľudí. Mám česť predostrieť, že na príklad kto má 5 katastrálnych holdov polí, ten musí odviesť 134 kg zbožia. Ale teraz idme ďalej: keď má ten človek len niečo viacej než 5 holdov, už musí odovzdať celý kontingent ako keby mal 10 holdov. Kde je tu, prosím, pomožené tomu chudobnému roľníkovi? Myslím, že tu není pomožené v žiadnom ohľade nášmu roľníkovi. Dosiaľ mal ten roľník aspoň tú siedmu kožu ušetrenú. Ale ročný krajinský rozpočet sahá slovenskému roľníckemu ľudu až na tu 7. kožu. 19-20 miliard krajinských výdajov, to jest, slávna snemovňo, hrozné číslo. Hrozné jest pomysleť i na to, že ačpráve sme už tri roky samostatnými hospodármi v republike, po troch rokoch svojej samostatnosti a svojho samostatného hospodárenia vidíme a zkúsujeme, že hospodárstvo naše stojí pred finančnou katastrofou. Ja som počul i čítal v českých novinách niekoľkokrát, že pred vojnou vydržovali ste vy, totiž Čechy, Morava a Sliezsko finančne celé Rakúsko a i Halič. A hľa! Dnes po troch rokoch svojej samostatnosti, po troch rokoch svojho hospodárenia samostatného, keď už nemusíme svým grošom vydržovať Viedne a Rakúska, dnes sú naše štátne pokladny prázdne, dnes nemáme v nich krajcara a máme miliardy a miliardy dlhov v cudzine a cudzina nám nechce ani haliera požičať, poneváč nemá pražiadnej dôvery ku štátnemu hospodáreniu našej republiky. Nemá, slávna snemovňo, dôvery k nášmu hospodáreniu a ja sa ani nedivím, slovutný pane ministre, tomu, že nemá dôvery k nášmu štátnemu hospodáreniu cudzina. Jak by tiež mala, keď pán minister zemedelstva na pr. ide vyhodiť 10 milionov Kč, len na revisorov povestného Ústredného družstva na Slovensku! Na tých revisorov a na to družstvo, slávna snemovňo, (Různé výkřiky!) v ktorom od jeho vzniku boly také obrovské nesriadenosti, akých svet nevidel. Veď hneď od jeho prvého roku ukázalo sa, že družstvo malo obrovské milionové deficity. Ale keď prijde náš chudobný roľník, - pohorelec lebo roľník, ktorému uhynul dobytok, aby mu navrátené boly aspoň tie peniaze, ktoré mu boly zadržané pri okolkovaní, patričný pán minister praví, že štátna pokladna je prázdna, že neni peňazí, ale na revisorov Ústredného družstva, na tých je peňazí dosť. Slávna snemovno! Náš národ je veľmi trpelivý, náš národ, dokiaľ niečo má, dá sa svliekať zvlášte rolník, dokiaľ len môže, dá. Dá košeľu, dá kožuch, dá perinu, dá huňu, dá všetko, čo má, ale keď mu niekto sahá už až na tú siedmu kožu, keď vidí, že mu pod prešom a zpod nechtov krev strieka, tu zavolá mohutným hlasom: Dosť bolo tej trpelivosti! Dosť bolo tej ústupnosti! Tak to ďalej ísť nemôže, áno, povie - ak to riekol ten náš Kysučan a ten Trenčan: Či tak skapať a či tak skapať, tu nič nepomôže, než siahnúť po zbrani.
Takto, slávna snemovno, cíti a myslí až do nekonečna bitý slovenský roľnický ľud. O toho roľníka sa nestará nikto, ani keď je nemocný. Čo chvíla dostane každý, kto ochorie, zdarma lieky a lekára, ale keď nemocný je roľník, nedostane zdarma liekov a lekára. Není ani na starobu poistený ten roľník, ani pensie nedostáva náš roľník, ako iní dostávajú. Slávna snemovňo, myslím, že i ten roľník, ktorý je fundamentom štátu, ktorý všetkých pánov a gmánov živí, zaslúži, aby aspoň taký štátnu penziu dostával, akú dostáva povedzme ktorýkoľvek posledný štátny sluha.
Ešte mám jednu prosbu na pána ministra, a to tú, že regulácia Moravy nepokročila ani o krok. Ohľadom regulácie Moravy sa nezrobilo venkoncom nič. Rieka Morava vylieva vodu na naše slovenské lúky a roličky ako pred tým a zaplavuje nám obrovské priestory poľa. Jestliže pán minister zemedelstva v tejto veci niečo neurobí, jestli neprikročí k činu, nech vezme na vedomie, že ten roľnický ľud z toho kraja utečie. Z tohoto vidieku, nepríde-li náprava, štát nedostane ani dane, ani vojska, lebo sa ľud vysťahuje do Ameriky. Prosil bych pána ministra, aby v tejto veci skutočne už niečo urobil.
Na konci mojej reči, slávny sneme, dovoľte mi ešte pripomenúť slová vzťahujúce sa na boháčov, slová, ktoré napísal ešte vo 4. století sv. Basilius. Čo píše ten Basilius? Ten Basilius píše: "Vy, boháči, vy ste srdca tvrdého, ak odpoviete pred súdom božím, ak odpoviete Bohu? Nahotu stien kaštielov svojích zaodievate pokrývadlami a koberci jemnými, ale nahotu svých chudobných bratov nezaodievate rúchom. Jemné koberce venujete i na svoje kone, ale opovrhujete do hadier zaodiatým človekom, ktorý je vaším bratom. Nechávate hniť na poliach i v stodolách zbožie, aniž byste si všimli tých, ktorí chleba nemajú. Vezte, že chlieb, ktorý si ponechávate vy, ačkoľvek ho máte nadbytok, patrí tým, ktorí hlady umierajú, totiž chudým."
Slavný sneme! Bárs tieto slova
boly písané veľmi dávno, vo 4. století, tak myslím, že velice
pekne sa hodia i na naše dnešné smutné časy. Tým končím. (Výborně!
Potlesk.)