Předseda (zvoní):
Prosím o klid. (Různé
výkřiky.)
Posl. Hlinka (pokračuje): Páni moji! (Hluk.) Veľactené Národnie shromáždenie! My sme za to, aby každý prechmat a neprávo, nech pochádza odkiaľkoľvek, bol stíhaný a trestaný; ale aby sa niekto pre stranícké presvedčenie prenásledoval a stíhal, proti tomu sme nuteni protestovať.
Prišly mi do ruky dve zápisnice, ktoré boly napisané práve na tom východe, kde je to najväčšie nebezpečie, a z týchto zápisníc alespoň jednu si dovolím prečítať (čte): Zápisnica horevzatá dne 19. augusta 1921 vo Vranove v byte Štefana Kocúna, za prítomnosti Štefana Kocúna, tajomníka ľud. strany vo Vranove, a Jana Hlada, rolníka z obce Soli:
Ján Hirčák, obyvateľ a príslušník do Soli, župa Zemplínská, 52ročný, rímsky katolík, vypráva toto: Dňa 18. augusta 1921 večer idúc spokojne z roboty, bol som v obci zastavený tromi četníkmi, obecným rychtárom a nočným strážcom. Jeden z troch četníkov ihneď zdvihl na mňa ruku a začal mi hroziť, že vraj on ma naučí, a že by bolo lepšie, kebych sa modlil a proti republike nič nerobil. Pýtali sa ma, zkadiaľ som letákov názvom: "Čo musí každý statočny človek vedieť . . .", "Čo to bude s námi", vydané ústrednou kanceláriou ľudovej strany v Ružomberku, sobral. Odpovedal som, že od sekretára vranovského okresu. Šli so mnou do môjho bytu, kde všetko rozhádzali, tiež slamu z postele vyhádzali, ba ešte aj pod svätými obrázky čosi hľadali. Keď sa však moja žena pýtala, majú-li právo na takéto nedôsledné prevracanie, ktoré oni vyšetrovaním nazývajú, jednoducho sa odvolávali, že maju k tomu ministeriálne nariadenie. Čo môžeme však já a moja manželka vykonať oproti četnickému násiliu? Prinútený som bol čušať, počuvať ich maďaronské nádavky - "vraj aby sme šli do Maďarie", kdežto my sme statóčnými a vernými občani Československej republiky, veď maďarsky ani sloviečka neznáme.
Prihlášku našu ku kresťanskej rolnickej organizácii, v rámci ľudovej strany, vzali sebou a konečně odišli.
Ja s mojím priateľom Janom Hladom a u nás bydliacim farárom boli sme vzatí na žalobu k hlavnému slúžnemu, ktorý o nariadenom vyšetrovani nič nevedel. Svědkovia sú Ján Hirčák, Štefan Kocún a Ján Hlad."
Podobného obsahu je druhá a tretia zápisnica. Tomuto slávnemu člověkovi nariadil, aby nechodil k telefonu a telegrafu. On iste nevie, čo to je telefon a telegraf. (Veselost.)
Pýtam sa, veľavážené Národné shromáždenie, či pri takomto počínaní, pri takomto zavádzaní stranických bojov do tohoto ľudu môže medzi nami nastať pravá, uprimná láska a kooperácia? Já myslím, že ťažko.
Čo sa stalo v Dubnici. Jedna železničiarka podala rečníkovi ľudovej strany kyticu a na druhý deň bola prepustená. S týmito malými vecmi a detaily sa ďalej zaobierať nebudem, bárs by ich bola celá kopa. My žiadame, aby medzi nami nastal pokojný vývoj a za podklad toho žiadame úplné reorganisovanie úradníctva, učiteľstva a, profesorstva a prepustenie tých, ktorí nijak nevedia porozumeť duši Slovenska.
Mimo toho boli bysme očakávali, že vsoká vláda bola porozumela tomu výkriku naších národních robotníkov, naších učiteľov. Páni poslanci zo Slovenska vedia, akú výsadu mali národní pracovníci a učitelia na Slovensku, že keď boli povolaní do domobrany k vojsku, boli povolaní len v prázdninách na 2 mesiace na výcvik, a potom boli poslaní domov do práce. Ale dnes na Slovensku na 300 škôl je zase bez učiteľov a bez národných pracovníkov, lebo sú povolaní k vojsku a v tom smere sa nič nedeje. Vy, páni zástupcovia slovenského ľudu to viete, že vo starom zákonníku, že za starého režimu v Uhorsku mali i rolníci istú výsadu, že prvorodzený syn a udržovateľ rodiny bol oslobodený od stálej vojenskej služby, a bol iba do reservy povolaný, takže za 8 týždňov sa vycvičil a šiel domov otcovi pomahať a ho opatrovať. Boli by sme očakávali, že si vysoká vláda vzpomenie a svoju pozornosť obráti na to, aby sa ten ľud tými rôznymi rekvisiciami a všelijakými ťažkými biedami postižený trochu uspokojil a videl akúsi hmotnú výsadu.
Poneváč, veľactené Národnie shromáždenie, videli sme veľmi zlé následky straniva domobrany a vojska, boli by sme od vysokej vlády i to očakávali, že riekne: vojsko je mimo strán alebo nad stranami, vojsko je pre všetkých, vojsko je naše spoločné na ochranu republiky, my ho chceme odpolitisovať a naučiť discipline a povinnosti voči vlasti. Potom po 22 rokoch dosť a dosť sa napolitisuje v tých koždodenných bojoch. Boli by sme očakávali, že četnictvo a vôbec i tí, ktorí majú zbraň v ruke, že budú od aktivnej politiky odtisnutí. Blížia sa - vy Slováci rozumiete - voľby na Slovensku do obcí; ako budú voliť tí vojaci, ktorí sú tam mesiac, dva, tri, i oni pojdú k urne volebnej; ako budú títo voliť? A ako budú vyzierať obecné zastupiteľstvá a to obecné hospodárstvo, to teprv nám po voľbe ukáže výsledok. Ten, kdo neprispieval k obecným dávkam, ten nech je z obecnej voľby vylúčený. To žiadame v záujme samej republiky a dobre pochopenom záujme našom a našej domobrany.
Keď sme slávnostne sprevádzali
pána presidenta na jeho triumfálnej ceste po Slovensku, mal som
príležitosť ho sprevádzať od Ružomberka po Košice a po Břeclavu
a videli sme prejavy davu ľudu. Videli sme, jak uprímne je oddaný,
tvrdý a nepoddajný Vážťan, Štrban, hlave republiky, tak ako trebas
nejaký mešťan alebo úradník. Videli sme krásné prejavy a sotva
že tieto slávnostné dni pominúly prešla časopisy zpráva, ako by
sa bol pán president vyjádril, že slovenský národ je vynálezom
maďaronského šovinismu. Neverím a nemôžem tomu veriť, poneváč
pán president sa osvedčil v Bratislave i v Ružomberku pre slovenský
národ, a preto takéto slová, ktoré sa mu kladú do úst, odsudzujeme
a osvedčujeme sa, že my Slováci jako osobitný, republike a štátu
verný národ chceme pracovať na jej rozkvete, chceme pracovať,
aby sa zkonsolidovala a žiadame od vás, abyste nás uznali za republikánov,
za činiteľov tejto republiky, ale zároveň za osobitný slovenský
národ. Osvedčenie vlády v známosť beriem. (Výborně! Potlesk.)
Předseda
(zvoní): Slovo dále má pan posl. Hrušovský.
Posl. Hrušovský:
Veľactená snemovňa! K vládnemu prehláseniu prehovorili z poslancov zvolených na Slovensku traja rečníci, ktorí sa zevrubnejšie zaoberali otázkou správy Slovenska, vlastne otázkou autonomie. Dotknem sa otázky tejto i ja.
Strany, ktoré tvoria vládnu väčšinu, dohodly sa o programe vlády, a prijaly ho zástupcami svojími vo vláde.
Z programu vidíme, že vláda nemieni urobiť pokus prielomu do ústavných zákonov. Naopak, vláda chce z ních tie, ktoré pre rôzne príčiny zaostaly doteraz neprovedenými, uviesť do života. Tak menovite zákon o župnom zriadení. V súvisu s pretriasaním tejto otázky zmienení rečníci zo Slovenska spomínali otázku autonomie.
Vieme dobre, že Slováci na území vtedy ešte pod maď. imperiumom sa nachodiacou deklaráciou Slovenskej Národnej rady zo dňa 30. oktobra 1918 prejavom všetkých politických složek svojích, za účasti vedúcich svojích politikov, ako na pr. dr. Šrobára, Hlinku, dr. Hodžu, Matúša Dulu, dr. Dérera atd. vyhlásili jednotnosť národa československého. Vieme dobre, že revolučné Národné Shromaždenie, v ktorom zasedali všetky politické složky Slovákov, jednomyselne prijalo tú ústavu, na ktorú složili sľub všetci poslanci a senátori voleného Národného shromaždenia republiky Československej. A preto nemienim sa obšírnejšie zaoberať otázkou potreby autonomie pre Slovákov, poukazujem tu len na veľmi správne vývody o tejto veci pána kolegy dr. Hodžu, ktorý dna 15. júla 1919 v Národnom shromaždení o autonomii sa nasledovne vyjádril: "O teritoriálnej autonomii nechceme ani pocuť. My vôbec nechceme pri uskutočnení zásady samosprávnej ako nejakú modľu respektovať historické hranice, ktoré boly medzi rôznymi zemiami. Dovolte, abych menovite p. kol. Šrámka upozornil na to, že loňského decembra a v januári tohoto roku som bol v úradnom poslaní v Budapešti a tam v tých politických kruhoch, kde sa počítalo s faktormi Československej republiky, bola zbožná žiadosť: keď, tam už Slováci budú, nech tam aspoň majú výdatnú autonomiu."
Pán poslanec dr. Hodža včera veľmi pekne hovoril o maďarskej irredentistickej propagande v zahraničí a u nás. Iste má k tomu svoje doklady, zaiste - ako som to slová jeho citujúc viedol - vie i to, že so slovenskou autonomiou manövrujú zručne z Pešti. O pravdivosti toho, nepotrebujem snáď ani presviedčať veľactenú snemovňu, veď sme boli včera svedkami toho, že propaganda táto - vďaka tolerancii nasej deje sa ešte i z tejto rečníckej tribúny. Včera ju konal pán poslanec dr. Lelley, ktorý s drzosťou slovenského renegáta opovážil sa hovoriť - on, ktorý si udal za národnosť svoju národnosť maďarskú menom Slovákov. A prosím, pánovia a dámy, počas tejto jeho reči mohli ste pozorovať zaujímavú asistenciu tam v tej loži, v osobe diplomatického zástupca štátu maďarského. (Slyšte!)
Rečník slovenskej a národnej strany hovoril, že je potrebné, aby si verejnosť naša a príslušné kruhy uvedomily, že tá slovenská župa má nielen svoju tradíciu, svoju formu, ale i svoju dušu. Ja nerozumiem, akú to dušu pán poslanec dr. Hodža mienil. Snád má tá slovenská župa niečo špecificky slovenského? Tomu sám pán kolega sotva bude veriť. Lebo práve o župnej administrácii u nás veľmi správne naznačil v svojej reči v Národnom shromaždení dňa 22. marca 1920, že "bývalé Uhorsko, ku ktorému patrilo naše slovenské a karpatoruské územie, slulo síce klassickou pôdou správy autonomnej, ale muselo zkúsiť nevýhody tak zdravého autonomného úradnictva a jeho administratívnej činnosti k vlastnej škode. Verejná správa stala sa hračkou v rukách politizujúcich stoličných koterií. Bola patriarchálna, rodinkárska, slúžila sobeckým zámerom výsadných klík, a politika strannícka a feudálna postavila medzi úrady a ľud nepreniknuteľné hrádze." Podľa pána posl. Hodžu bola teda takouto duša slovenskej župy, a ja sa - k jeho názoru úplne pripojujem. Áno, duša slovenskej župy nebola slovenskou, ale bola gentryckou, maďarskou. A tak keď na jednej strane hlásame potrebu odrakúštenia sa, iste že je na Slovensku vo verejnej správe a vo verejnom živote vôbec ešte i dnes naliehavou potrebou odmaďarštenia sa.
Pán poslanec dr. Hodža hovoril o tom, že musí trvať na tom, aby na Slovensku panovala slovenčina. (Hlas: To je jistě věc každého Slováka!) Iste rozumel tomu tak, že doteraz tam nepanuje slovenčina, ale maďarčina. Nedivím sa tejto žiadosti pána rečníkovej, veď sám orgán jeho strany takmer každodenne bičuje ľahostajnosť takzvaných slovenských inteligentov k slovenčine, ktorí sa nehanbia v obchodoch a inde vo verejnom more patriu užívať maďarského jazyka, ačkoľvek sa radi vystatujú za radikálnych Slovákov. Iste to takto myslel pán poslanec, a sotva cielil inde. Lebo uňho, autora vlani vydanej zaujímavej knihy jeho "Československý rozkol", dočítame sa hneď v úvode vrúcny československý cit prezradzujúce nasledovné vety: "Áno, slovenčina, tak ako nám ju osnoval Štúr a stvrdil vývoj uhorských vecí r. 1859, bola "politicum", a to, povedeme si doprosta, "politicum hungaricum". A písatel končí svoj úvod slovami: "Jedno za druhým to znamená, že sa tieto dve formy niekdajšej českoslovenčiny (t. j. čeština a slovenčina) chtiac-nechtiac budú doplňovať. Beztak prechodí svet do obdobia veľkých integrácií." Toľko dr. Hodža v svojej knihe vlani vydanej.
Áno, svet prechodí do obdobia veľkých integrácií. U nás však žial ešte dusí každý zdravý vývin úzkoprsý a sobecký partikularizmus.
A ešte raz vraciam sa k reči pána poslanca dr. Hodžu. On poukazoval na význam Slovenska pre Čechov pre jeho zemepisnú polohu po stránke medzinárodnej. Nepamätám sa na presné znenie tohoto odseku jeho reči, ale mal som ten dojem, a myslím že ho mali i ostatní poslucháči, ani čo by v tomto jeho upozornení skrývala sa istá výstraha.
A tu je vlastne príčina, prečo som sa v poslednom momente hlásil k slovu. Ja si jednoducho neviem predstaviť spravodlivého človeka, ktorý by hlásal v politike niečo iného, než čo je bežným v morálke jednotlivca. Vernosť za vernosť, lásku za lásku! Toto heslo platí pre spravodlivého človeka i v pomeroch kollektívnych.
Som presvedčený o tom práve tak ako bude o tom presvedčený i pán posl. dr. Hodža, že oslobodenie naše pomocou českou a jedine pomocou českou prišlo v dvanástej hodine. Ešte dve-tri generácie pod maďarským panstvom a stala by sa pravdivou veta starého Tiszy že "niet slovenského národa". Na rozhraní národnostnom ztrácali sme obec za obcou, zmaďarčené mali sme už mestá, a rakovina maďarizácie povážlive sa sírila i medzi vonkovským ľuďom. Slovenskí ľudia už-už zúfali, politický život slovenský bol ovládaný katastrofálnou teoriou a javil sa v mrtvej passivite. A vtedy, v tých najťažších chvílach zúfania, vtedy keď nám zavreli naše stredné školy a Maticu, prišlo k nám bezžistné pozbudenie z českej strany, Adolfom Heydukom, Rudolfom Pokorným, na hospodárskom poli českí ľudia pod vedením súcitného dr. Mattus a umožnili nám prvé počiatky nášho úvernictva, z maďarských škol vyhodení slovenskí studenti našli druhý domov svoj v kruhu českom, v českých domácnostiach, v českej škole. Áno, dávno pred budovaním československého štátu česká láska udržovala nás pri národnom živote, zachovala nás pred takým úpadkom, do akého sa dostali naši bratia karpatskí Rusi.
A prehovoril zaiste z duše každého slovenského človeka miestopredseda Národného shromaždenia dr. Bella, keď na prvej schôdze menom Slovákov 14. listopadu 1918 vyhlásil: "Národ slovenský v dnešných dňoch vstupuje po 1000 ročnom ťažkom utrpení do historie, do spojenia nás Slovákov s Čechmi. Proces tohoto spojenia, ktorý bol násilne Maďarmi prekážaný a zastavený, je dnešným dnom dokonaný, čoho dôkazom je, že v tomto vysokom shromaždení je po prvý krát zastúpená i slovenská vetva nášho národa československého. Národ slovenský vyslovuje ústy našími nasu vďaku najhlbšiu národu českému a jeho veľkým synom a veľkým duchom, ktorým jedine a výlučne môže nás národ slovenský ďakovať svoje oslobodenie. - Národ nás slovenský tlumočí našími ústy lásku bratrskému národu českému, lásku zo srdca čistého, z tej duše 1000 rokov jarmenej pochádzajúcu, lásku čistú, která dosiahla najvyššieho ideálu svojho milovania v českom národe. Tú lásku vám prinášame, lásku úprimnú, srdečnú. - Slova slubu sme ešte nepovedali. Známa vec, že národu slovenskému už ponúkajú slobodu, slobodu mu ponúkajú Maďari. Ponúkaná nám je sloboda slovenská. My za to osvedčujeme verejne a tohoto slubu pridržať sa budeme a na to prísaháme, že my takúto slovenskú slobodu nechceme. My chceme, veríme, dúfame a pridržať sa budeme len slobody československej v slobodnej československej republike!" (Výborně!)
Súčasne dr. Bella menom Slovákov volal i o pomoc a hovoril: Národ slovenský je ešte v položení veľmi vážnom, kritickom. Národ neustane sám trhať si putá, preto poslal nás, aby sme vám tlumočili prosbu bratskú, prosbu, o ktorej národ slovenský iste, iste vie, že nebude oslyšaná, prosbu, ktorá vyznievá v tom krátkom slove: pomôžte!
Na tento appel volané bolo búrlive z lavic českých: Pomôžeme!
A veľactená snemovňa, národ český vyplnil tento sľub svoj, a Slovensko osvobodil. Krv česká tiekla po dvakrát za krátkeho trvania štátu tohoto na bojištiach slovenských. Znovu a to krvou svojou prejavil český národ lásku svoju k Slovákom.
Vernosť za vernosť, lásku za lásku!
Tu počína povinnosť naša voči českému národu.
Člen klubu nášho, brat Jiří Stříbrný, zaiste ostrými slovami odsúdil byrokratismus, zaiste výstižne prejavil, ako trpel národ prechmaťmi alebo vôbec nedokonalosťou administrácie byrokraticky spravovanej. Týmito vadami trpel práve tak človek český ako človek slovenský.
Z týchto nedostatkov kuvať zbraň k rozkolu československému žiaden Slovák nesmie, nechce-li tým páchať zradu navlastnej krve! (Výborne!) My bez tesného súžitia s Čechmi na tomto svete neobstojíme ani dnes ani v budúcnosti. Neukazujme na to, že my Slováci tvoríme ten most, ktorý Čechov chráni od úplného obklopenia ích národného územia Nemectvom. Veď to je práve dôkazom vynikajúcich mravných hodnôt českého živlu, že je obklopený Nemectvom, ale nepodľahnul, kým iné slovanské kmeny utopily sa v cudzote, a nie len že nepodľahnul, ale už púhou existenciou svojou nehovoriac o kultúrnom poslaní jeho u nás, zamedzil, že by sa v mori maďarskom ztratilo to, čo my hrdo nazývame mostom, totiž naše Slovensko.
Lásku českú potrebujeme my i naďalej. A ja práve z nej čerpám nádeje do budúcnosi, lebo ona je stálou, nezmenenou, i keď zo slovenskej strany z istých kruhov začasto sa nedodržuje to, k čomu sme sa boli pri vzniku tohoto štátu zaviazali, a na čo sme boli prisahali.
Ja verím pevne, že príde doba,
keď mladá, zdravá generácia slovenská oplatí českému národu to,
čo výplyvom maďarskej výchove dnes ešte oplatiť nemôžeme. (Výborně!
Potlesk.)
Předseda
(zvoní): Slovo má dále pan posl. Mlčoch.
Posl. Mlčoch: Vážené Národní shromáždění! Bylo mně uloženo, abych promluvil k vládnímu prohlášení jménem živnostenského středostavovského klubu.
Za několik dní vcházíme do 4. roku naší státní samostatnosti. Zároveň vcházíme do nové éry vnitrního politického a parlamentního života. Po vládním prohlášení a po utvoření vládní většiny z pěti t. zv. velkých českých stran, zdá se alespoň podle toho, co prohlásili mluvčí vládní koalice, že po politice demagogie, politických licitací, které se odehrávaly zejména v této sněmovně, otrávení veřejného života nejhrubšími útoky stran navzájem, po bezohledném vyčerpávání finančních prostředků naší republiky, resp. jejího poplatnictva, po katastrofální politice provádění radikálních hesel a různých politických hospodářských a socialistických hokus pokusu, po usazení celé armády politických agitátorů do služeb státních - dochází konečně k tomu, že nastává vystřízlivění a nastane - doufejme - politika zdravého rozumu, které republika zajisté k zajištění své existence nutně potřebuje.
Přiznejme si otevřené, že na desolátních poměrech, v nichž se ocitla naše republika, z velké části mají právě vinu strany, které dnes si konečně podaly ruce a chtějí převzíti vládu v republice. Budou-li opravdu poctivě a seriosně pracovati, jistě najdou plné porozumění také u nás a u všech poctivých republikánu. Až do této doby namnoze právě tyto strany neprávem si přisuzovaly titul stran státotvorných. Dochází tedy k parlamentní vládě, k vystřídáni po více než jednoročním mezidobí v demokratické republice naprosto nezdravého zjevu, vlády úřednické. Vážené Národní shromážděni, chápeme, že novým politickým útvarem mají prokázati odpovědné strany a vedoucí činitelé v republice těžkou zkoušku státnickou, neboť jistě nebude malým uměním koalici tak různorodých politických živlů kulturně a sociálně, jako je koalice vládní, držeti v rozumných mezích tak, by byla opravdu schopnou poctivé a pořádné práce, zejména pokud se týče politiky sociální, hospodářské a kulturní. Jestliže na jedné straně vidíme extrémy politiky socialistické spojovati se s extrémy zástupců velkokapitalismu a jestliže vidíme po stránce kulturní pokrokové strany v koalici se stranou reakční, nebude maličkostí tyto strany spjati v součinnost. Chápeme těžkou úlohu, kterou na se převzal ministerský předseda a celá vláda. My také, pokud nás se bude týkati a půjde o práci pro republiku, rádi budeme spolupracovati. Chápeme, že po této vládě, jak bylo již prohlášeno právě ústy řečníků koaličních a zejména kolegy Stříbrného, může přijíti pouze k novým volbám, neboť je to poslední pokus dosíci spolupráce dnes tak zvaných velkých stran českých.
Kdyby mělo dojíti snad k tomu, že by se poslední tento pokus nezdařil, pak musím upozorniti, že odvolání k národu mělo vy jistě docela jiné výsledky a jiné zastoupení stran ve sněmovně, než je dosud. Domnívám se, ze právě obava před novými volbami z veliké části u některých stran to byla, že konečně dostaly zdravý rozum, podaly si s ostatními stranami ruku a chtějí s nimi spolupracovati, neboť, přiznejme si - a kdo zná dnes politické poměry a jejich vývoj, přizná - nastává zásadně radikální politický přesun na pravo. Středostavovská idea, idea stran občanských nesporně vítězí. Socialistické vlny opadají. Toho jsou důkazem každé doplňovací volby, ať v republice Československé, ať v jiných státech. Nechci tím tvrditi, že socialisté upadnou tak, že jich nebude, nebo že se s nimi nebude musit počítat. Vím a jsem o tom přesvědčen, pokud bude dělnictvo třídně uvědomělé a pokud bude chtíti být opravdu významným, rozhodujícím živlem ve společnosti a ve státě, jistě bude také socialismus a budeme s ním musit jistě počítat a také i spolupracovat. Ale ukazuje se, že abnormální rozmach socialismu a socialistických stran přestává. Většiny socialistické na radnicích padají, a dojde-li k volbám v obcích příštího roku, jak podle zákona opravdu dojíti má, jistě ve veliké většině obcí nebude již socialistických většin na radnicích, nastoupí vláda a většina stran občanských.
Zdravá idea demokratická vítězí. Z velkých stran vývojem stávají se strany střední a malé a v tom případě právě bych varoval některé dosavadní t. zv. velké strany zde ve sněmovně, aby nepostupovaly snad násilným způsobem nebo příliš nepodceňovaly t. zv. malých stran a nemyslily, že politika státní se bude dělat pres ně a bez nich diktátem. Neboť vývoj politický jest už takový, že z malých stran stávají se velké a z velkých malé. Tento proces zrovna prožíváme v teto době, že dokonce, kdyby dnes přišlo k volbám, jistě by některé velké strany hodně ve zřídlém poctu do sněmovny přišly. (Hlas: Udělejte volby, uvidíme! Hluk. - Předseda zvoní.) Tak na příklad není sporu - a dokazují to právě všechny doplňovací volby - že zastoupení naše ve sněmovně, zastoupení strany živnostensko-středostavovské už daleko neodpovídá skutečné síle strany a hnutí, které jest daleko silnější a mohutnější, než když do sněmovny jsme přišli. Živnostnictvo se politicky konsoliduje, živnostnictvo a s ním stejnorodé vrstvy střední chápou, že po způsobu ostatních sociálně-hospodářských stran, kterým náleží budoucnost v každém kulturním státě, musí se také sjednotiti, ono chápe, že v moderním státě jedině stejnorodé, nebo aspoň hodně sobě blízké složky mohou tvořiti mohutné politické celky a zdravé politické strany. Na této idei stojí dělnictvo, stojí rolnictvo a stojí dnes také z velké části živnostnictvo. A právě zkušenosti živnostenských pracovníků a jejich odstrkování z předních míst v jiných politických stranách musí poučiti i ty živnostníky, kteří dosud nejsou ve středostavovské straně živnostenské, že nejsou na pravém místě. I po této stránce nastane vyjasnění a bude nutno vážným politikům a vlivným kruhům počítati s tím, že v příštích volbách jistě se bude musiti mnohem vážněji počítati se zástupci živnostenské a středostavovské strany v parlamentu, než dnes.
Nás poměr ke státu jest jasný. My, živnostníci a střední vrstvy, zrovna tak jako ostatní vrstvy národa, přinesli jsme vybudování tohoto státu těžké oběti, jest to stát nás, my chceme mu dáti vše, veškeré své schopnosti, všecko co máme, a bude-li potřeba hájiti svobodu našeho státu, republikánské rády státu, jsme ochotni kdykoliv dáti své životy i své finanční prostředky. Jsme státotvorným činitelem, jsme strana státotvorná a vědomi si toho, že co stát ke své existenci potřebuje, jsme povinni mu dáti a také mu dáme. Proto se nás trpce dotýká, že jestliže v každém případě ve všem nesouhlasíme s tím, co dočasná vláda snad požaduje, když prostě nejsme v každém případě a ve všem ochotni dáti, co si vláda nadiktuje, že jsme označováni hned za nepřátele ne vlády, nýbrž nepřátele státu. Dokonce jsme vylučováni z národa, my zástupci a representanti stavu, který jistě poctivě s republikou smýšlí, který je poctivě republikánský a který opravdu pro stát veliké oběti přinesl a rád své povinnosti koná a konati bude. Právě proto, že milujeme svou republiku Československou, bráníme se houževnatě proti všemu, co podlamuje její budoucnost a zejména její hospodářskou potenci, poněvadž jako lidé praxe víme, že základem prosperity, existence a neodvislosti Československé republiky jest zdravý hospodářský základ státu. Proto se bráníme proti všem příživníkům republiky, proti šantrocení a nehospodářství, proti politickému protekcionářství, proti přeplňování úřadů politickými agitátory, poněvadž v tom vidíme zatěžování našeho státu a nebezpečí, které by dokonce bylo s to, aby podlomilo vůbec existenci našeho státu. Chceme rádné, pečlivé hospodářství. Chceme zachovati zdravý kořen poplatnictva, výrobní a obchodní podniky a chuť k intensivní a poctivé práci.
Vážení, to je však podmíněno správným a zdravým hospodářstvím, spravedlivým a zdravým demokratickým daňovým systémem. Nám se říká, že prý jsme zalarmovali živnostnictvo československé k protestům protidaňovým a že jsme vyhlásili heslo: "neplatit daní"! Táži se celé slavné sněmovny i pánů z lavic vládních, každého z veřejnosti, kdo by mohl dokázati, že jediný odpovědný řečník živnostensko-středostavovské strany, a jmenovitě její poslanec, vyřkl kdy heslo: "neplatit daní"! Nikoliv, právě naopak, my chodíme mezi živnostnictvo, obchodní a výrobní vrstvy a říkáme, že musí platit rádně daně, poněvadž bez daní nemůže existovati stát. Co však žádáme, jest: spravedlivé rozdělení daní, odstranění daňové diktatury, daňového bolševismu, který v naší republice zavládl, odstranění toho, aby jedni platili a druzí poroučeli a rozhazovali. (Výborně!) Toho prostě jako hospodářsky cítící lidé nesneseme; nesneseme, aby protizákonně a byrokraticky byly vyměřovány daně, nýbrž žádáme a žádali jsme s tohoto místa opětovně a nyní opět žádáme to od vlády parlamentární a doufáme, že bude konečně splněn náš požadavek, aby se vyměřování daní dělo za součinnosti poplatnictva, poněvadž jen tak mohou býti rozdělovány spravedlivě.
Šetřit! To heslo a ta zásada ve vládním programu je nám jistě nejpříjemnější. Ano, to hlásáme od začátku, co v Národním shromáždění jsme: šetřit, ale nikoliv vynalézat nové prameny příjmů a nové daně, nýbrž uspořádati hospodářství státu tím způsobem, že musí se konečně přikročiti k rozumné politice šetrnosti. Obávám se však, že toto heslo, tento závazek daný parlamentní vládou, zůstane po většině jen pouhým heslem, neboť přiznejme si otevřeně, bude-li se chtít radikálně šetřit, pak se bude muset začít šetřit shora a začít zejména u těch stran a exponentů těch stran, které dnes převzaly odpovědnost za vládu. Budou musit tedy vládní strany býti hodně upřímny vůči sobě samým. Bude mnohdy hodně hluboko se zařezávat setření do jejich vlastních stoupenců a mám vážné obavy, aby setření nezůstalo pouhým heslem.
Pan ministerský předseda hned v úvodu své řeči prohlásil na příklad, že bylo nutno v prvých dobách republiky vybudovat správu státu a vybudovat 16, resp. 17 ministerstev. My národohospodáři a národohospodářští politikové myslíme, že by v naší Československé republice docela dobře stačilo 10, nanejvýš 12 ministerstev, poněvadž jich více nebylo ani v bývalém rakouském státě a ne také více i v jiných větších státech než nás. Docela dobře by se několik ministerstev mohlo spojit dohromady... (Hlas: A také některá zrušit docela!) A po případě některá, jako je ministerstvo zásobování, ministerstvo pro zahraniční obchod, ministerstvo unifikační, docela klidně by se mohla ihned zrušit. Uvidíme tedy, jak v praksi se bude provádět politika šetření.