Na poli školskom sa pracuje
na Slovensku velmi intensívne, poneváč škola
je prvým pilierom a najvážnejšou oporou
našej republiky. Škola a učiteľstvo zasluhujú
najväčšej pečlivosti. (Souhlas.)
Toľko, prosím, na prvý dotaz.
Ctené Národné
shromaždenie! Na dotaz t. zv. národnej autonómie
pre Slovensko mam česť odpovedeť takto:
Slovo "Autonómia"
má u nás dvojaký význam: jedným
je mlhavým heslom, drohým je dobre premysleným
programom. Jako heslo je signálom pre opozíciu na
Slovensku, ako program - je prostriedkom na odtrhnutie
Slovenska od zemí českých, prostriedkom na
rozbitie československej republiky. Dovolím si Vám,
pánovia, v stručnej reči načrtať
stav otázky autonómie a pokusim sa objasniť
tieto dva politické zjavy za tým cieľom, aby
sa národ, neznajúc stav vecí, jednak zbytočne
neznepokojoval, jednak aby sme si upovedomili všetky chyby,
ktoré dávajú a v budúcnosti mohly
by dávať živnú pôdu pre zle chápanú
takzvanú autonómiu Slovenska. "Autonomia"
pre Slovensko ako politicky a štátoprávny program
nevyrástol z pôdy slovenskej, ale vypestovali ho
vonku, v cudzine, naší úhlavní nepriatelia
Maďari. Je pochopiteľné, že od prvého
dňa vyhlásenia československej republiky
Maďari podnikajú všetko, aby Slovensko dostali
zpäť. Predstavme si len, čo značí
pre Maďara ztrata Slovenska. Značí ztratu 3
milionov úsilovného, nadaného a verného
obyvateľstva. Mohlo by sa povedať, že 3 miliony
Maďarov ztratilo 3 miliony osobných otrokov, lebo
pomer Slováka k Maďarovi pred prevratom nebol nič
iného, ako pomer otroka a pána. Slovák budoval
Maďarovi mestá, zametal ulice a čistil stoky,
slovenské dievčatá slúžily v
panských domoch, slovenské chôvy kojily maďarské
deti, Slovák obrábal Maďarovi za mizernú
mzdu zlatoklasé lány Dolnej zeme, slúžil
mu ako podriadený úradníčok vo všetkých
úradoch, počnúc dedinským notárom
až po pisára v ministerstve. Slovák mu strážil
ako verný pes hranice, hájil bezpečnosť
krajiny, slúžil ako najlepší voják,
učiteľoval a profesoroval po celej krajine. A čo
si nadovšetko vážil Maďar - pán u
Slováka - otroka - bolo najdrahší poklad národa
- Slovák dával Maďarovi zadarmo svoju vlastnú
krv, rozmnožujúc a udržujúc pri živote
sterilnú, vymierajúcu rasu maďarskú.
Štatistika vypočítala, že slovenský
národ dal Maďarom za posledných sto rokov -
celý jeden milion zdravých, vysokonadaných
duší slovenských. Slovensko pod maďarským
panstvom nehynulo preto, že by bolo chudobné a biedne
- veď je Slovensko jednou z najbohatších zemí
strednej Europy - ale Slovensko hynulo maďarizáciou.
Maďarizáciou rozumiem ten celý ničivý
systém kulturného, hospodárského a
politického útisku a tyranie, jakého nebolo
viacej nikde v Europe. Systém tento za ďalších
päťdesiať liet bol by úplne vyhubil a so
zeme vyhladil na dva miliony scvrklých Slovákov,
nech nepríde svetová vojna a nech sa neutvorí
republika československá. A tak, pánovia,
pochopíte, prečo je ztrata Slovenska pre Maďara
tak bolestná, tak nenahraditeľná a prečo
Maďari s toľkou húževnatosťou
vymýšľajú politické programy pre
Slovákov a vnucujú všetkými možnými
cestami a prostriedkami program slovenskej Autonomie pre Slovensko.
Ctené Národné
shromáždenie! Stručná história
programov autonomie pre Slovensko so strany Maďarov je táto:
Hneď po prevrate vyhlásili Maďari Východnú
republiku slovenskú pro župy: Spiš, Šáriš,
Abauj, Zemplín a Užhorod. Na čelo tejto republiky
postavili Maďara slovenského pôvodu pána
Dvortšáka. Po okúpácii východného
Slovenska ušiel p. Dvortšák do Pešti a odtiaľ
viedol propagandu za východnú republiku slovenskú
pod protektorátom a za výdatnej peňažnej
podpory p. Michala Károlyiho, ktorý až do dnes
požíva pohostinstva Československej republiky
v niektorých lázniach českých. Vláda
táto s obvyklou húževnatosťou propagovala
jednak program autonómie Slovenska pod správou maďarskou,
jednak nikdy neuznávala privtelenie Slovenska k republike
Československej. Vláda táto vydávala
zákony a nariadenie vždy i pre Slovensko a zaplavovala
Slovensko milionami letákov, tlačených v
Pešti, v ktorých vyzývala obyvatelstvo Slovenska
k vzbure a povstániu: ona organizovala všeobecné
štrajky na železniciach a poštách, posmeľovala
prepustených úradníkov k neposlušnosti,
posielala prepusteným a prijatým platy, povbudzovala
ích aspoň k passívnej rezistencii alebo k
sabotáži. Známe sú vám, pánovia,
povstánia košické a bratislavské. V
Bratislave musela tiecť krv, lebo sfanatizované maďarské
delníctvo dľa vypracovaného plánu a
peniazmi, opatrenými z Pešti od vlády p. Michala
Károlyiho, chystalo sa zajať vládu a vyhlásiť
odtrhnutie Slovenska od československej republiky. V najťažších
dobách hladu v službe ponechaní železničiari
vzdor sľubu vernosti našej republike zo stodvadsat rušňov
zničili nám 54, takže vybrali podstatné
čiastky strojov a potom bez vody topili kotle. Toto bolo,
ctené Národné Shromaždenie, časť
programu maďarskej autonómie pre Slovensko: V duchu
a štýlu šľachetného rytierského
národa maďarského a jeho vlády, zastupovanej
osobou p. M. Károlyiho.
Ctené Národné
shromaždenie! Po páde vlády M. Károlyiho,
ba vlastne po vymenení kulís a po preložení
masky a s tváre p. Károlyiho na tvár p. Bélu
Kúna - autonómia Slovenska zostala i na ďalej
nezmeniteľným programom tejto staronovej vlády.
Rozdiel medzi Károlyim a Kunom bol len v metode a kvantite,
nie však v podstate. Károlyi aspoň slovami
a notami od počiatku zakrýval svoj úmysel
a svoje skutky. Kún nerešpektujúc ani medzinárodného
práva ani mierovej konferencie - svojim brutálnym
spôsobom prevádzal program šovinistického
nacionalizmu maďarského proti československej
republike. Nám vypovedal vojnu a na čas zaujal svojim
bolševickým vojskom skoro tri čtvrtiny slovenského
územia. Medzitým za program autonómie Slovenska
podnikala jeho vláda všetko to, čo robila vláda
Károlyiho. Len ešte v miere stupňovanej a spôsobom
brutálnejším, cynickým a bezohľadným.
Zostaly tedy štrajky, sabotáž, podplácanie,
puče a vzbury; milióny letákov, pašovanie
falošných kolkov a ekrazitu na Slovensko, hojne špiónov
a agentov - len miesto pána Dvortšaka nastúpil
"vládu" nad Slovenskom pan Janoušek a Slovensko
nevolalo sa "Slovenskou krajinou" ako za p. Karolyiho,
ale "Slovenskou republikou rád".
Nastolením vlády Josefa
Habsburka v bludišti medzinárodného zápasu
o existenciu a budúcnosť štátov a národov
pozorujeme celkom nové osoby a prirodzene celkom nové
methody vzhľadom na prevedenie programu autonomie pre Slovensko.
Už sa nepracuje viacej hlúpym a slepým šovinizmom
nacionalizmu vlády p. Károlyiho, ani cynismom a
brutálnými prostriedkami dobrodruha Bély
Kúna - ale nastupuje práca dôkladne vyškolených
diplomatov, učencov a politikov maďarských.
Práca táto ide dvojakým smerom; jednak informuje
cudzinu na mieste v jej jazyku a v jej žurnáloch a
jednak hľadá si spojencov doma na Slovensku. Je to
metoda na oko zdlhavá - ale temer istá a pre nás
najnebezpečnejšia. Čo je povinosťou našej
vlády vo smere prvom konať, aby sme podkopnú
činnosť tých svetoznámých maďarských
informátorov a ich ochotných pomáhačov
marili - o tom nie som povolaný tu sa šířiť,
vediac, že tento obor činnosti dôkladne bude
paralysovať naše ministerstvo pre zahraničné
veci. Ja, ctené Národné shromaždenie,
poukážem len na zjavy, ktoré sú v nespornej
súvislosti s druhou čiastkou programu maďarskej
vlády: ako vniesť do slovenských duší
túžbu po osamotnení Slovenska ako in ultima
analysi odtrhnúť Slovensko od Československej
republiky.
Príčiny nespokojenosti
na Slovensku, mohli bysme povedať, sú predne rázu
hospodárskeho. To sú tisíce chýb v
zásobování (Posl. Juriga: Zemská
zásobovacia rada!), tisíceré chyby ľudí,
ktorí idú medzi slovenský ľud a tam
takým spôsobom vykupujú a kšeftujú,
že sa tým slovenský ľud búri, je
urážený a vidí často nesvedomitosť,
podvod v tomto jednaní atď.
Druhá príčina
je rekvirovanie dobytka. Na Slovensku se vlastne rekviruje od
počiatku roku 1918, ale nie pre vládu alebo obyvateľstvo
československej republiky. Z počiatku rekvirovala
vláda Károlyiho, keď ustupovala pred našimi
vojsky od 11. prosinca do začiatku ledňa. Potom
rekvirovali naše vojská, přišli bolševici
a zase vzali všetko, potom zase naše vojska, a dnes
rekviruje se dobytok roľníkovi stále pre ten
veľký počet vojska, ktorý zostal na
ochranu našej vtasti. Tedy slovo rekvizície dobytka
je, moji pánovie, psychosou pre slovenského roľníka,
ktorý sa trasie, keď to slovo počuje. To nespravedlivé
a často samovoľné rekvirovanie do krajnosti
poburuje pokojnú inak a dobromyseľnú dušu
slovenského roľníka. (Posl. Juriga: To je
rabovanie!)
Radili sme sa, ako by sa tomu odpomohlo
a myslím, že budeme museť vykonať niečo
od samého základu, aby zde neboly dávané
dôvody k cudzozemskej agitácii maďarónov
a odrodilcov. Táto hospodárska otázka takýmto
činom nabýva politického významu.
Ďalšia príčina
rôznych nespokojeností je príliv českých
ľudí na Slovensko. Na Slovensko, pánovia moji,
prišlo niekoľko tisíc úradníkov
a niekoľko desaťtisíc vojákov. Tedy Slovensko
dnes je dosť silne saturované (Posl. Juriga: Okupované!)
českým elementom. Nebolo a nenie možno, aby
celý národ bol jednej kvality, je to nemožná
vec, aby celý národ bol samý čestný
gentleman, v každom národe na svete bez rozdielu sú
ľudia prvej triedy, druhej, tretej a štvrtej triedy,
a tí ľudia štvrtej triedy sú vlastne tí,
ktorí kalia náš pomer. To sú ľudia,
ktorí buďto zo zisku, alebo zločinne súc
založení, obchodujú nedovoleným, raffinovaným
spôsobom, my sa na nich nemôžeme dostať
(Hlas: Pověsiti!), my ich trestáme, chýtame,
ale deje se to ďalej a vždy sa vyskytnú takí
jednotlivci.
Celý kraj sa pobúrí,
a behať za ním a vysvetlovať, to je práca
Sysifova. Je ťažko s týmto elementom na Slovensku
bojovať. Ale ľud slovenský je tak spravedlivý,
že vidí tie rozdiely, vidí tých úradníkov
a hovorí, že u nás na Slovensku je to ako za
doby Bachovej, že tenkrát prišli Česi,
spravili nám cesty, administrácie a súdy
a že takový poriadok tam nikdy nebol, ako tenkrát.
Dnes že je to isté, že prišli Česi,
trochu nás sice sekýrujú, ale my tomu privykneme
a bude zase poriadok. (Posl. Pelikán: My sami žádáme
od vás propuštění českých
zřízenců, kteří se provinili!
Já vám dám celú listinu týchto
ludí! Já vás p. kolego prosím, dejte
nám to)!
Na Slovensku potrebovali sme mnoho
učiteľov, úradníkov a profesorov. V
tej dobe keď sme potrebovali českú pomoc, jak
už som na to v školskej otázke ukázal,
vtedy na Slovensku sa nehlásilo mnoho slovenskej inteligencie,
lebo jej nebolo. Ale dnes, pánovia, tak ako u vás,
ale menovite na Slovensku, mnoho tých októbristov,
tých Novoslovákov, ktorí vedia, že s
Maďary nič nebude, hlási sa už k nám,
a vo svojej prerodovej psychológii miesto aby sa kajeli
z toho, že rodom Slováci trýznili slovenský
národ, sú najhlučnejší a žiadajú,
aby sme z tých miest kde sú teraz českí
úradníci, učitelia a profesori, týchto
vyhnali a na ich miesto posadili ich. To nemôže nikdo
žiadať, ani žiadna vláda, žiadny systém
vykonať, aby si miesto tých úradníkov,
ktorí tie najkrušnejšie doby u nás pretrpeli
a ktorí často museli i zbraňou hájiť
svoj úrad, ktorým ani byty nedávali, aby
dnes tito Novoslováci zaujali ich miesta a povedali Čechom:
Tak vám ďakujeme, choďte s Pánom Bohem!
To je jedna príčina
štvaníc proti Čechom a československej
republike a i príčina toho, že sa kričí
s týchto maďarónskych strán po autonómii
na Slovensku. Oni autonómiu rozumejú takto: Keď
zaženieme Čechov, rozdelíme si zase celú
správu na Slovensku, ako bolo za onoho času.
Nechcem ani domysleť, čo
by dnes znamenala autonómia pre Slovensko. Veznime autonómiu
v administrácii. V administrácii sme nemali vôbec
ľudí, nebolo jednoho župana, ani podžupana,
ani notára, ani iných úradníkov. Dosiaľ
sme obsadili pri administrácii len malý počet
miest a ani vy tu nemáte dosť takých úradníkov
a u nás ich nebolo vôbec. Tedy dnes žiadať
autonómiu in punkto administrácie znamená
reaktivovať všetkých Maďarónov a
vydať Slovensko tomu starému režimu feudálne
gentryckému, maďarskému, maďarónskemu,
vydať Slovensko znova do moci Maďarov.
Vezmite si autonómiu v školstve.
Čítal som už, že sme našli na Slovensku
len 20 slovenských profesorov, ale ani o tých sme
nevedeli, že sú to Slováci, tí sa až
pri prevrate prihlásili. Pre 24 stredných škol
je treba najmemej 600 professorov.
Čo znamena to, vyhnať
Čechov? To znamená vydať zase školstvo
maďarským profesorom a zaradiť všetko tak,
ako bolo za onoho času.
Na poli cirkevnom, myslím,
že brat Juriga veľmi dobre vie, čo to
znamená dať vládu tým biskupom, ktorých
nám maďarská vláda namenovala. Poslať
ich na Slovensko, znamená maďarizáciu, počínajúc
od najodľahlejšej filíálky církevnej
až do vysokej auly biskupskej.
Tedy kdekoľvek siahnete, vidíte,
že Slovensku dať, povedzme, takú samosprávu,
že by tí ľudia, ktorí sú teraz
na Slovensku, spravovali Slovensko, je jednoducho vydať Slovensko
Maďarom do rúk, alebo vydať ho do takého
stavu, aký bol pred 28. ríjnom.
Na Slovensku v poslednej dobe menovite
strana pátera Hlinky, t. zv. slovenská ľúdová
strana mnoho sa oháňa pri tomto požadovaní
slovenskej autonomie t. zv. pittsburgskou dohodou. Ja vám,
pánovia, musím prečítať tú
pittsburskú dohodu lebo táto pittsburgská
dohoda bola podpisaná a učinená v Pittsburku
30. kvetňa 1918. Tu jest text "Nového Slovenska",
časopisu vydávaného v Amerike, a úradného
orgánu Slovákov v Amerike. Tá dohoda doslovne
znie takto:
"Predstavitelia Slovenských
a Českých organisácií vo Spoj. Štátoch,
Slovenskej Ligy v Bohemian National Alliance, porokovali za prítomnosti
predsedu Česko-Slovenskej Nár. Rady prof. Masaryka
o česko-slovenskej otázke a o našich posavádnych
programových prejavoch a usniesli sa:
"Schvaľujeme politický
program usilujúci sa o spojenie Čechov a Slovákov
v samostatnom štáte z Českých zemí
a Slovenska. Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu,
svoj snem a svoje súdy. Slovenčina bude úradným
jazykom v škole, úrade a verejnom živote vôbec,
Česko-slovenský štát bude republikou.
Jeho konštitúcia bude demokratická. Organisácia
spolupráce Čechov a Slovákov ve Spoj. Štátoch
bude podľa potreby a meniacej sa situácie, pri společnom
dorozumení, prehlbená a upravená."
A teraz, prosím, konec:
"Podrobné ustanovenia
v zariadení česko-slovenského štátu
ponechávajú sa oslobodeným Čechom
a Slovákom a jich právoplatným predstaviteľom."
Ja som si, prosím, z povolaného
miesta vyžiadal vysvetlenie o tejto dohode a dostal som tento
výklad:
Páter Hlinka dovoláva
sa pittsburgskej dohody z 30. kvetňa 1918 nesprávne
a neprávom. Túto pittsburgskú dohodu uzavreli
české a slovenské organizácie Spojených
štátov za prítomnosti tehdajšieho predsedu
Národnej rady prof. Masaryka. Je to tedy dohoda spolkov
amerických, nie tunajších. Páter Hlinka
vo svojich agitáčných letákoch a článkoch
vynecháva z textu dohody dôtežité ustanovenia:
"Podrobné ustanovenia v zariadení česko-slovenského
štátu ponechávajú sa právoplatným
predstaviteľom oslobodených Čechov a Slovákov".
Tedy ten poslední punkt. A
tito představitelé 30. října na Slovensku
svorně se prohlásili pro naprostou jednotu československého
národa a toto důležité a závazné
ujednání pan Hlinka sám podporoval a navrhl.
Stal se členem národního shromáždění
a složil slib na ústavu Československé
republiky. Ostatně autonomii, kterou pan Hlinka žádá,
Slovensko skutečně má a to v nejširším
rozsahu, majíc splnomocněného ministra a
rozhodujíc o svých záležitostech. Pro
jednání s dohodou v Paříži náš
stát má své splnomocněnce; jestliže
tedy páter Hlinka si osobuje s dohodou jednati, nebo alespoň
jí dodávati materiál, již tím
staví se mimo stát a překročuje obor
působnosti, zákony a státními nařízeními
určené.
Dovolil som si, veľactené
shromaždenie, ukázať, jak dnes na Slovensku nemožno
v tom smysle, ako nám Maďari vypracovali ten program
autonómie, zaviesť na Slovensku autonómiu.
Ale i my sami Slováci musíme si v hľbke svojho
srdca priznať, že dnes, keby nám český
národ povedal: "my vezmeme Čechov nazpäť
domov, raďte si sami", celá slovenská
intelligencia i celý slovenský národ musel
by na kolenách prosiť bratov Čechov, aby sa
nehnuli z toho Slovenska, lebo inak tam zahynieme. (Výborně!)
My, páni moji, vieme, že
istú autonómiu Slovensko má. Táto
autonómia bude museť byť z roku na rok viac a
viac republikánska, dokonalejšia a demokratickejšia.
Táto autonómia nebude ale budovaná, páni
moji, podľa plánu v Pešti zhotoveného,
ale v duchu našom, na prospech jednoty československej
republiky a k blahu národa československého.
(Výborně! Dlouhotrvající potlesk.)
Předseda.(zvoní):
Do schůze dostavil se nově jmenovaný pan
ministr železnic dr. Franke, jehož tímto
Národnímu shromáždění
představuji. (Potlesk na levici.) Podle § 15.
prozatímní ústavy pan ministr slíbí
před Národním shromážděním
na svou čest a svědomí, že bude své
povinnosti svědomitě a nestranně konati a
zákonů šetřiti. Pane ministře
železnic!
Ministr dr. Franke (přistoupil
k stolci předsednickému a předsedovi podal
ruku): Slibuji.
Předseda:
Přistupuji k ukončení schůze
a navrhuji, aby se příští schůze
konala v úterý, dne 23. září
1919 o 2. hod. odpol. s tímto denním pořadem:
1. Zpráva výboru sociálně-politického
o návrhu člena Národního shromáždění
Johanise a soudr. (č. t. 342) na doplnění
zákonných předpisů o vyživovacích
příspěvcích. Č. t. 1512.
2. Zpráva l. branného
výboru,
II. finančního
výboru o návrhu resoluce prof. dra Mareše,
dra Syllaby a spol. (tisk 681), aby byla umožněna
praxe nemocniční, zvýšena vědecká
úroveň a umožněna demobilisace lékařů,
kteří po promoci nemohli pro mobilisaci nabýti
praxe v nemocnici vojenské ani civilní a kteří
jsou dosud ve vojenském svazku. Č. t. 1484.
Jsou snad proti mému návrhu
jak pokud se týče času, tak pokud se týče
denního pořádku nějaké námitky?
(Nebyly.)
Námitek není, návrh
můj jest přijat.
Končím schůzi.