Posl. Juriga: Slavné Národné
Shromaždenie!
Náš básnik Sládkovič
dáva nám taký príklad:
"Slovenský brat, objím si mať,
ľúb verne objatú,
zem slovenská je tvoja mať
miluj zem tú svatú.
Zem tá je slavná, krásna časť
v sveta desatine,
ak dal trpeť, zhynúť nedá
Boh toľkej rodine".
Tak poukazuje, že matkou národa
je skutočne zem, zo zeme sme sa zrodili, zem nás
pleká životnou šťavou svojou, do zeme sa
vrátime zpäť. Iste je zem našou matkou a
milovať ju a túžiť za ňou je najšľachetnejšou
túžbou. A zejména Slováci menujú
zem krásnou. Krásna je im ona, je im slavná
a je nádeja, že národ nezhynie, dokiaľ
má pustené korene do zeme a dokiaľ ho niekdo
nevylúpne zo zeme, není národ svetákom,
není holotou, a na tej svätej dedovizni otcovskej
že si stojí stále pevne jako múry hradné.
A preto iste dobre to vystihlo Národné shromaždenie,
čo je dôkazom, že terajšie složenie
nášho shromaždenia je súhrnom ľudí
dobrých, ktorí porozumeli tej túžbe
oprávnenej a je najväčšia zásluha,
že dva svety, socialistický a individualistický,
sa predsa vedely lebo musely vyrovnať, lebo sa bály
prehrešiť sa proti prírode, ktorá sa znásilniť
nedá. Musely sa vyrovnať smer centralistický,
ktorý je vlastne universalismom a socialismom. Iste že
neobstojí starý liberalismus, ktorý pochádza
z individualismu, zo slobodného vlastníckeho práva,
dľa zásady ktorého každý človek
toľko mal mať, koľko si nahrabal. Socialistický
universalismus hovorí, že súkromný majetok
je krádež, že nikdo nesmie mať nič,
že všetko je spoločné.
Nič tak nedokazuje silu prírody
i dobrotu tohoto Národného shromaždenia ako
to, že ľudia, o ktorých sa myslelo, že sa
musia pre socialismus a individualismus škrtiť, poslúchli
hlasu prírody. Slovenský brat, miluj si mať,
veď tá zem je tak krásna a majú v nej
svoju matku. Môžeš mať svoju mať, môžeš
žiť a nechať sa plekať, svojou vlastnou ju
menovať, lebo len vtedy je človek skutočne
slobodný a plný blaženosti, jestliže má
svoju matku. V žiadnom tom ústave, kde je spoločnou
matkou nejaká nadučiteľka, ako v sirotinci,
pravej detinskej a materinskej lásky nenachodíme,
nachádzame ju len, keď máme svoju mať.
Ovšem, jestliže dakomu zomre matka, lebo nemôže
dostatočne ho chovať, tenkrát môže
byť i takzvaná socialisácia, družstevnické
ovládanie zeme, účinkovanie spoločnými
silami, ale pravá blaženosť, pravý prameň
dokonalosti, krásy, sily, istoty, živnosti a slobody
je predsa len, mať svoju mať. (Výborně!)
Tým nezapieram možnosti družstevníckej
výroby, universálnej výroby a po istú
mieru i socialisácie, ale je to dôkazom, že
ani socialisácia, ani individualisácia nemôže
riadiť svet, ale len spravedlivé vyrovnanie toho,
že každému sa dá svoje a to je ten hospodársky
federatismus, pravé vyrovnanie medzi egoismom a altruismom,
medzi socialismom a individualismom. Ten pravý život
je federatismus, vyrovnanie, kompromis, ako je ním tento
návrh. A iste, že toto má nám dať
náuku i pre budúcnosť. Sme-li my ľudia
dobrí, poctiví a počestní a nie sme-li
si vlk vlku, teda sa vždy budeme vedeť vyrovnať
a spraviť tú vec tak, aby sa i koza najedla i kapusta
aby zostala. (Veselosť.) Tedy i socialisácia
i individualisácia, ale nie nenávisť s ohromnými
náruživosťami, krvavými boji jednoho s
druhým.
Iste, že je to dokladom ľudí
dobrých, a práve tento návrh považuje
sa za dôkaz, že členovia N. S., jak som to videl,
vedia si vždycky porozumeť a vzájomne si uznať.
Najprv začali agrárnici. Začali
ten extrémny boj, a teraz začali pomaľučky
poľavovať; socialisti s počiatku nehovorili nikomu
nič, ale potom pomaľučky sa to vyrovnalo vzhľadom
na slušnosť; a povedalo sa 150 alebo 250, a že
možno zase isť i do 500, kde to vyžaduje zájem
hospodárstva, jestli to ale požaduje zájem
sociálny, môže sa isť i pod 150, až
trebárs k nule. (Veselosť.) To je znakom iste
ľudí dobrých, ktorým záleží
na pevnosti a stálosti našej republiky. A i keď
tak ten výbor pozostával z rôzných
ľudí, z rôzných smerov, z najzarytejších
socialistov a najprepiatejších agrárníkov,
vedel sa vyrovnať, aby v tej našej republike riadne
sa uplatnila zásada rovnoprávnosti stavov. Tu vlastne
ide o rovnoprávnosť stavov, takže iste v budúcnosti
nebudeme museť škrtiť brat brata, ale budeme všetci,
jak tu stojíme, do posledného človeka prejavovať
najväčšiu obetavosť za svoj štát.
V tomto návrhu vidíme ohromný
postup sociálny lebo sa približujeme k rovnoprávnemu
stavu; ten triedny rozdiel medzi veľkostatky a holotou bol
ohromne veľký. Je to vlastne uskutočnenie zásad,
aby každý mal svoje, čo mu patrí.
Jestliže my ten zákon prevedieme,
nesmie byť zemedelského proletariátu, komu
sa chce, nech pracuje individuálne, na základe práva
vlastníckého, kdo necíti v sebe toľko
samostatnosti, a kdo nemá tej odvážnosti a
podnikavosti, aby samostatne ako vlastník pracoval na pôde,
kdo nechce brať na seba zodpovednosť a necíti
radosť vlastníka zeme, nech si pracuje družstevne.
Ale nesmie byť tu nikdo neuspokojený, jetliže
má byť zákon spravedlive a svedomite prevádzaný.
Pre nás znamená zákon ten nielen veľký
sociálny vývin, ale znamená oslobodenie z
poroby. Oslobodenie vojskom je snadné. Pred bodákmi
musí ustúpiť každý. Ale osvobodenie
slovenského národa z jarma velkostatkárov,
tých najväčších trýzniteľov,
znamená, že ako slávik pozdvihne sa slovenský
národ vo svojej slobode, oddýchne si, keď nebude
videť toho grófa pachtýra nadutého a
vypaseného, ktorý nebude mu už nadávať,
nebude videť svojho politického tyrana a otročiteľa,
svojho politického a národného ubijcu; ten
ubíjal dosiaľ každý ohlas, ozvenu tej
duše slovenskej na krásnych nivách slobody
a radšiej si zjedna cudzích, než aby doprial
chleba Slovákom. Čo mal potom Slovák robiť?
Aby sa obživil, musel zanechať svoju rodinku a dedinku
a isť za more. Jeho dedinka je len tovarychárske hniezdočko,
lebo tí páni v roku 1848 mu udelili pôdu,
takže na zomrenie toho bolo mnoho, ale na živobytie
málo. Večer musel doháňať vo
svojej živnosti nádeníctvom a tak si to zariadili,
aby mali istých nádenníkov. Keď sa ľud
rozmnožil, ani to tovarychárstvo mu nestačilo
k živnosti, musel ísť svetom. Včul poznal,
že je slobodný a tu odvalil sa veľký balvan
s jeho duše. Bratia, ktorí so slzami v očiach
zanechali svoju pôdu a tam v cudzine v potu tváre
bezmernou sporivosťou nahospodárili si peniaze, prichodia
ako lastovičky nazpät a hľadajú si každý
svoje hniezdočko tam, odkiaľ pochádza. A uvidíte,
jak Slovák miluje svoju zem, že tam v cudzine zanechá
farmy a továrne a vráti sa do toho hniezdočka
a skropí slzami tú zem a bude ju objímať
a okusovať či je dosiaľ tak sladká a milá,
jak ju bol zanechal. A preto, takto chápajúc túto
vec, mame hľadieť k individualisácii. Neprotivíme
sa socialisácii, družstevníckemu obrábaniu,
no len individualisačný spôsob nedostačí.
Není dosť osôb, ktoré chcejú pracovať
individuálnym spôsobom. Musíme tomu ľudu,
ktorý chce naplniť a rozmnožiť sa, dať
možnosť vývinu a rozšírenia na tých
veľkostatkoch, aby nebol otrokom na tej zemi jeho potom kropenej,
ale aby bol na nej pánom. A kým není pánom,
dotiaľ je márna československá republika,
a vždycky bude tyranom ten cudzí pán.
Potom bysme mali náležitý
zreteľ brať k tomu, že nutno vyvlastniť pôdu
bez náhrady, aby tak Maďari a Nemci museli dať
náhradu za všetky škody, ktoré nášmu
národu učinili a za to, že nás tak dlho
udržovali v potupe a otroctve, nás, ktorí sme
bývali v tej zemi driev než oni tam prišli. Náš
ľud miloval tú pôdu a oni sa po ňom vozili,
až konečne prišla Nemesis dejín a bezpríkladný
pád, takže po toľkých rokoch konečne
prišiel trest na tých, ktorí ubíjali
národ náš, na tých rabunkošov,
ktorí zabíjali za časov Svätopluka,
Mojmíra a Rastislava našich dedov, ktorých
nahádzali do Dunaja u Devína a nahádzali
zverom za pokrm, ti si sadnú za stôl a povedia Maďarom:
Ja som tu pánom! Nechcem povedať: väčším
pánom, ale neškodilo by, keby sme väčšími
pánmi boli, než oni.
Potrebovali by sme k tomu silného
individuálneho slovenského národa a my musíme
si tiež vychovať inteligenciu. Ovšem že českí
bratia musia nám vypomáhať. Ja by som mal dokonca
tú výčitku voči nim, že málo
ich ide na Slovensko. Potrebujeme tam tisíce a tisíce
kvalifikovaných Čechov, ale nielen vyškolených
roľníkov, živnostníkov, obchodníkov
a remeselníkov, my potrebujeme tam tiež kapitál
(Hlas: Hlinka je nechce! Posl. Časný: Pošlete
Hlinku sem a my půjdeme tam!) To sú samé
maličkosti, také tresky - plesky. Niečo na
tom je tresk, niečo je pravda, ale tak tragické
to není, nezrobte z človeka viac než je, vy
mu tým robíte len zbytočnú popularitu.
Ja tedy vravím: iste že kvalifikovaných
ľudí je nám na Slovensku treba, ale nestačí,
abyste vy prišli nám vypomôcť, lebo by
nastala újma u vás doma. My musíme sami sebe
vychovať kvalifikovaných ľudí, aby čo
možné nejrýchlejšie mohli vás Čechov
zastupovať. Ale môžeme vychovať ľudí
vyškolených lebo kvalifikovaných remeselníkov
a robotníkov zo žobráka? Zo žobráka
nič múdreho nevzijde. Ja ovšem nemienim len
biedu, ja vážim si biedy, ale prezto považujem
ich za skutočný pelech všetkých nedostatkov,
za najväčšiu krivdu, poneváč nedovoľuje
človeku vyvinúť sa tak, aby volne a dôstojne
mohol byť živý. My potrebujeme si preto vychovať
kvalifikovaných živnostníkov, delníkov
a remeselníkov, ktorí práve majú sa
vyvinúť zo zdravého rolnického ľudu.
Preto, prosím, tá miera, ktorá sa zdala veľkou,
i tá najvyššia miera není tak veľkou,
jak by si niekdo myslel. Je naopak veľmi skrovná,
vezmeme-li v úvahu dôstojnosť života, uvážíme-li,
že človek není k tomu povolaný, aby
sa po svete žebrotil a otročil, ale aby žil dôstojný
život, a aby neplahočil se po zemi ako holota. Aj
my povolaní sme k tomu, aby sme neblúdili svetom,
ale aby sme vyriostli aspoň na vyšší stupeň
dokonalosti. Z 30 až 50 ha nemôže zaiste nikdo
dôstojne byť živý tak, aby neotročila
tiež jeho žena a deti. My potrebujeme dôstojných
roľníkov, my potrebujeme dokonalých delníkov,
ktorí by mohli vyvinúť sa k nejdosažiteľnejšiemu
stupňu blahobytu. Preto tiež proti tej miere 150 až
200 ha, keby sa niekomu zdalo, že to je mnoho, tvrdím,
že to je na Slovensko ešte málo. Prosil by som,
aby sme o mieru jednotnú sa zasadili a aby sme ju aj odhlasovali
a nedali jej využiť agitačným spôsobom.
Aby niekdo chcel robiť sa pred ľudom hezkým a
demokratickejším, povie: Ber! Ale brať druhému
môžeme len vtedy, keď mu nekrivdíme, len
čo má on prebytočné a s čím
neoprávnene vládne. Ale čo človek
do svojej živnosti potrebuje, to brať mu nemá
nikdo práva.
Mal by som pripomenúť ešte
otázku, ktorá bola dosť pretriasaná,
otázku náhrady. Vážení pánovia!
Práve preto predrečník môj spomenul,
že siahnúť musíme k tomu, že náhrada
se nemá dať; je to veľmi nebezpečná
vec. Keby som to považoval len za agitáciu, je to
dobré, ale zodpovednosť za to vziať je ťažko.
Lebo jestli vidíme, že druhý prevezme majetok,
sú tam rôzne záväzky a povinnosti a preto
není možno, aby sa mu nejaká náhrada
nedala. (Hlas: Oni to ukradli!) To heslo vydať je
jednoduché - bez náhrady - to sa môže
riecť pred ľuďmi nedostatočne orientovanými
v tých spletitých pomeroch finančných
v bankách a obchodoch, ovšem seknúť do
toho mečom, je to zvučné slovo, zvučí
to ako čepák, ale je to hospodársky nereálné,
lebo reálnosť vyžaduje, aby všetky oprávnené
a spravedlivé požiadavky byly vyplnené.
Naposledy menom Slovenského klubu
dovoľujeme si podať k paragrafu tretiemu premenu slova
"Majetok urbarní, kuriální a obecné
kompossessioráty", aby to bolo vypúšteno
a na konec paragrafu aby prišlo: "O majetku urbárnom,
obecných a kuriátnych kompossessiorátoch
bude rozhodnuté osobitým zákonom." V
krátkosti to odôvodním tým, že
urbárnym majetkom rozumie sa na Slovensku majetok taký,
ktorý mali bývalí sedliaci od panstva ako
spoločný majetok. Ako spoločný majetok,
ktorý patrí tým urbárnym obciam, nikdo
by nezamýšľal ho vyvlastniť, poneváč
je to majetok pracujúceho ľudu. Mnohé obce
urbárne majú pašienky, ktoré obsahujú
500-600 ha; ako by to vypadalo, keď by jedna obec urbárna
bola niekdy rozorala tento spoločný majetok, a niekdo
z tohoto spoločného majetku si kúpil horu,
alebo veľké lúky. Tedy urbárny majetok
sa stal súkromným a mohlo by sa stať, že
urbárneho majetku má 300-400 ha a súkromného
zase 300-400 ha. Aby nám neušiel, musíme naňho
najsť nejaký lepší háček.
Podobne tiež pri kompossessiorátoch je treba, aby
zemanské kompossessioráty, ktoré sú
spoločným majetkom malých zemedelcov, ktorí
schudobneli a nie sú tými bývalými
veľkými pány a sami vzdelávajú
zem. Ale sú také kompossessioráty, kde niektoré
rodiny aristokratické o 20-25 členoch vládnu
nejakým majetkom, zvolia si seniora, ktorý to vedie.
Jestli by sme to všeobecne vyriekli, že kompossessioráty
by sa mohly vyvlastniť, je prirodzená vec, že
žiadneho vykorisťovateľa nemôžeme nechať,
aby i na ďalej ostal na šiji nášho národa.
Len vo chvatu stylisácie nenapadlo to všetkým,
že je to nedostatočne zreteľné. Prosili
by sme, aby pán referent a všetci páni, ktorí
majú do toho čo hovoriť, na to pristúpili,
by sa to prijalo.
Ku koncu by som len to prosil, aby ste čo
najrýchlejšie vykonali tento zákon. Neodkladajte
to. A nie byrokraticky s touto reformou nakladať, nechať
to ležať 3-4 mesiace, v novinách sa dať
napádať, kedy sa budú veľkostatky deliť.
Ľud na to čaká. Je to tak ako s tou vojnou.
Pýtal som sa jednoho roľníka: "strýčko
Martine, ako je to s tou vojnou?" - na to mi povedali: "Ja
si to myslím, že pána za pána ľahko
dostaneme. Bude-li lepší, budeme bo chváliť,
bude-li horší, budeme sa trápiť ako dosiaľ,
ale tá robota a placení nás neminie."
Tak to náš ľud jednoducho
chápe. On chce mať krajíc chleba z tej vojny,
väčší blahobyt, viac sýtosti, viac
dôstojnosti. Proto nepostačí premeniť
len úrad a nechať ľud robotiť a platiť
jako dosiaľ.
Čím driev začnete deliť
tú zem a každému dáte krajíc,
aby bol sytý, aby nehladovel, tým lepšie. Pri
tom prosím, aby byrokratismus nezabil ten zákon,
aby ste sa 8 týždňov nehádali o tom
ústave, ktorý to bude mať v rukách.
Čím skôr k činu, lebo toto je najideálnejší
čin revolučný a vývojový pre
celý národ, z ktorého aspoň pocíti,
že tá vojna nebola nadarmo.
Mimo to však prosím, aby dľa
možnosti fysickej bolo to prevedené čo najdriev,
ale na druhej strane musíme všetci v tom smeru pracovať,
aby ľud vedel byť trpelivým a vedel na koľko
rokov má byť trpelivým.
Není radno ľud huckať,
potom by naša reforma bola marná. Nech v trpelivosti
ľud očakáva, ale v oprávnenej trpelivosti,
ktorá je odôvodnená, že tí pánovia,
ktorí majú povinnosť tú pôdu deliť,
že tí pracujú svedomite. Preto maly by sa o
pokročilosti tej práce vydávať zprávy,
aby ľud vedel, čo robíte. Bože uchovaj,
aby zase spalo dlho zvŕšenie tejto reformy, lebo túžba
ľudu skutečne žiada, aby mala čo najskôr
zem vo svojom majetku, aby sa uskutočnilo to na ňom,
čo básnik povedal, aby mohol s ním spievať,
že už má svoju matku, miluje svoju matku: slovenskú
zem, tú krásnu slávnu časť sveta,
a dal-li Boh tisíc rokov trpeť, predsa nedal zhynúť
a nedá zhynúť slovenskému ľudu,
lebo má svoju zem a bude na tej svojej zemi pánom.
(Výborně! Potlesk.)
Předseda
(zvoní): Byl mi podán návrh pana kolegy
Duly, o němž ostatně se zmínil předešlý
pan řečník, který přečtu.
(Čte):
"K paragrafu 3. navrhujeme tuto změnu:
V odstavci b) buďtež škrtnuta slova: "Majetek
urbární a kuriální obecné kompossessioráty."
Jako odstavec nový budiž připojeno:
"O majetku urbariálných obcí a kuriálných
kompossessiorátech bude rozhodnuto zvláštním
zákonem."
Návrh jest dostatečně podepsán a jest předmětem jednání.
Uděluji slovo dalšímu
řečníku, panu kolegovi Šollemu.
Posl. Šolle: Vážené
shromáždění!
Po vývodech, podrobných vývodech
pana zpravodaje a po prohlášení všech
politických stran omezím se na stručné
prohlášení strany vlastní. (Výborně!)
Nemusím ani zdůrazňovati stanovisko této
strany naší k otázce vyvlastnění
velkostatků. Stačí pouze poukázati
na usnesení svatodušního sjezdu strany v Brně
dávno před tím, nežli se sešlo
Národní toto shromáždění.
Na sjezdu tom bylo jednomyslně přijato, aby velkostatky
byly zákonem přidrženy k nucenému odprodeji
polí za mírné ceny a na dlouhodobé
splátky z toho důvodu, aby řady malorolnictva
co nejvíce a co nejdříve posíleny
byly. Toto usnesení stalo se na základě zásad
sociálně-reformního programu. Zásady
jeho jsou: Soukromé vlastnictví jakožto sociální
instituce nespočívá ani na lidské
smlouvě, ani na lidském zákonu, nýbrž
na tomtéž přirozeném právu jako
společnost sama, se kterou jest toto soukromé vlastnictví
organicky spojeno. Užívání pak soukromého
vlastnictví podléhá v zájmu všeobecného
blaha omezení a to jak přirozeným tak i positivním
zákonem.
Tento důvod všeobecného
blaha pak opravňuje stát k regulaci privátního
majetku, jmenovitě když dosáhne tento privátní
majetek takového stavu, že na jedné straně
nahromadí se v rukách jednotlivců majetku
mnoho, kdežto na druhé straně postrádají
široké vrstvy lidu pozemkového majetku vůbec,
anebo jsou na něm existenčně pouze nedostatečně
súčastněny. Z toho pak povstává
právo nebo povinnost státu, aby patřičně
rozdělil vlastnictví v zájmu všeobecného
blaha a aby přihlížel k upevnění
a posilnění zvláště malých
a středních vrstev obyvatelstva, jmenovitě
po tak obrovských katastrofách, jakou byla právě
minulá světová válka.
Proto vítám osnovu zákona
jako mluvčí československé lidové
strany, zákona, který nesmírně zasáhne
do vnitřního ústrojí republiky a který
bude předmětem posudku zajisté všech
kulturních států na celé zeměkouli.
Zabrání velkého majetku pozemkového
je problém takové důležitosti, že
vtělení jeho do zákona předpokládá,
aby formulace tohoto zákona byla pečlivě
promyšlena, aby každé slovo bylo náležitě
uváženo a aby také odůvodnění
bylo zevrubně vypracováno. V tom směru se
ovšem naše Národní shromáždění
až dosud proslavilo smutně. Jestliže v prvních
dobách a v těch prvních týdnech revolučního
hnutí po převratu dala se omluviti nezbytná
opatření chvatem, se kterým bylo nutno je
uzákoniti, nelze omluviti po půlletním sněmování
povrchnost, s jakou se namnoze sdělávají,
odůvodňují a projednávají zákony,
a nelze dosti kritisovati způsob, s jakým legislativní
činnost Československé republiky se provádí.
Jednotlivá slova zákona nejsou agitační
hesla, nýbrž jsou právní výroky.