Úterý 16. června 2009

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. V rozprave ďalej vystúpi Ivan Štefanec.

I. Štefanec, poslanec: Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, dámy a páni, vážení hostia, rozumiem uvedenému návrhu zákona, tak ako to formuloval môj predrečník pán kolega Farkas. Nerozumiem ale taktiež dôvodom na skrátené legislatívne konanie. Podľa môjho názoru sú tu omnoho väčšie a dôležitejšie priority ako práve skrátené legislatívne konanie v prípade tohto návrhu zákona.

Dnes sme zaznamenali najnovšiu prognózu, ktorá hovorí o 6,2-percentnom prepade slovenského hospodárstva na tento rok. Tieto čísla sú skutočne v ostrom protiklade s tým, o čom nás presviedčala vláda, najmä predseda vlády ešte donedávna.

Dovolím si vám odcitovať to, čo povedal Robert Fico 12. 10. 2008. "Nemáme problém ako iné štáty, kde ide všetko do recesie." Alebo 8. 1. 2009. "Pri globálnej kríze by rast ekonomiky na Slovensku v roku 2009 mal patriť medzi najvyššie v Európe."

Nuž podľa posledného vývoja tomu tak určite nebude a ten prepad na Slovensku patrí medzi najväčšie prepady v strednej Európe a dokonca už aj medzi najväčšie prepady v Európskej únii. Som preto presvedčený, že to, čo je prioritné, je predovšetkým revízia štátneho rozpočtu, ktorý ešte stále míňa, ako keby sme ešte za pol percenta rástli a nie ako keby sme mali hospodársky prepad. To, čo je prioritné, to je zastavenie plytvania s nevýhodnými zmluvami. Zastavenie plytvania s verejnými zdrojmi, ako sme toho dennodenne svedkami.

Aj dnes v tejto snemovni sa hovorilo o nevýhodných zmluvách o predaji emisií. Pamätáme si na predražený tender na elektronické mýto. Pamätáme si na naše návrhy na povinné verejné elektronické obstarávanie. Toto sú všetko veci, ktoré podľa môjho názoru treba riešiť prioritne. Tak ako prioritne treba riešiť to, čo je dôležité pre pracovné miesta. A to je otázka zjednotenia daní, odvodov, otázka odvodov ako takých a odbúravanie stále existujúcej byrokracie.

Preto mi dovoľte v tejto súvislosti podať jeden návrh, o ktorom sme hovorili aj vo výbore, a totiž, aby sa k skrátenému legislatívnemu konaniu a osobitne k situácii v slovenskom finančnom sektore vyjadril k tomuto bodu aj pán guvernér Národnej banky Slovenska, pretože dennodenne počúvame zo strany bankových inštitúcií, že tento problém tu nie je, že takáto urgentná situácia pre aplikáciu tohto zákona momentálne nehrozí. Takže budem rád, ak sa k uvedenej téme vyjadrí aj pán guvernér. Ďakujem pekne.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. To bol posledný prihlásený do rozpravy písomne. Pýtam sa, kto sa hlási do rozpravy ústne? Konštatujem, že nikto. Preto vyhlasujem rozpravu za skončenú. Chce sa k rozprave vyjadriť pán minister? Nech sa páči.

J. Počiatek, minister financií SR: Zareagujem skutočne len krátko. Najprv možno na vysvetlenie. Návrh zákona je obdobou záchranných balíčkov, ktoré sú prijímané v iných štátoch v Európe, ale na rozdiel od niektorých z týchto uvedených krajín sa prijíma ako preventívne opatrenie. Čiže našťastie tá situácia na Slovensku nie je v tomto momente taká, že by vyžadovala aplikáciu týchto ustanovení, avšak prevencia nie je nikdy podľa mňa na škodu. Takže nechápem, čo máte proti skrátenému konaniu v tomto duchu. Sú to naozaj nové veci.

Dôvodom, prečo ten zákon prichádza takto, je aj ten, že sme sa dlho zaoberali touto problematikou a v podstate od januára sme sledovali najlepšiu aplikačnú prax iných krajín a vytvoriť takýto zákon nie je vôbec jednoduché a vôbec to legislatívne prostredie prenastaviť je veľmi zložitá vec. Preto nám už nezostal čas na normálne legislatívne konanie, a keď chceme mať túto preventívnu sadu noriem pripravenú, bolo nutné to urobiť takto.

Ale keď máte nejaký problém aj s prevenciou, tak môžete pokojne zahlasovať proti tomuto skrátenému konaniu. Je to vaše právo. Ale potom budete niesť vy zodpovednosť v prípade, že by bolo niečo z toho potrebné aplikovať.

V princípe tento zákon prináša najmä zvýšenú pripravenosť ministerstva financií, vlády, Národnej banky. Taktiež to ale prináša zvýšenie právnej istoty bánk a transparentnosti podmienok poskytovania pomoci v prípade, že by to bolo nevyhnutné, ako aj minimalizáciu právnych prekážok rýchleho postupu riešenia v čase krízy, keby niečo také nastalo.

A čo sa týka vystúpenia pána guvernéra, určite veľmi rád vystúpi, pretože absolútne zdieľa tento môj názor a pripravovali sme tento návrh spoločne s Národnou bankou. Čiže asi toľko. Ďakujem.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán minister. Chce spravodajca zaujať stanovisko k rozprave?

J. Burian, poslanec: Ďakujem. Ja budem veľmi stručný. Problém je, že nevidím pána guvernéra Národnej banky. V prvom čítaní myslím, že je možnosť teda diskutovať, práve to som chcel navrhnúť, že asi k dnešnej téme nevystúpi, ale pri prvom čítaní. Tiež si myslím, že tento návrh nie je otázkou skráteného legislatívneho konania, ale potreby. Takže určite myslím, že je veľmi potrebný na to, aby pokračoval proces toho, ako to nazvem, nejakého cestovného poriadku v čase riešenia krízy v bankovom sektore. Ďakujem.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán spravodajca, len chcem informovať, že pri hlasovaní o návrhu na skrátené legislatívne konanie zároveň budeme hlasovať o tom, aby guvernér Národnej banky mohol vystúpiť k tomuto v prvom čítaní.

Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Pristúpime k druhému a tretiemu čítaniu o

zákone z 28. apríla 2009, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, vrátenom prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou Slovenskej republiky.

Materiál má tlač číslo 1084, spravodajcom je predseda ústavnoprávneho výboru pán Mojmír Mamojka, ktorého prosím, aby informoval Národnú radu Slovenskej republiky o výsledku prerokovania tohto vráteného zákona vo výbore. Nech sa páči.

M. Mamojka, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda, za slovo. Dovoľte, aby som prezentoval spoločnú správu Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní zákona z 28. apríla 2009, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, vráteného prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou Slovenskej republiky v druhom čítaní.

Zákon z 28. apríla 2009, ktorým sa mení a dopĺňa predmetný zákon, vrátený prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou Slovenskej republiky pridelil predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím č. 1101 z 15. mája 2009 na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky s tým, že ako gestorský výbor podá Národnej rade Slovenskej republiky správu o výsledku prerokovania vráteného zákona vo výbore.

Národná rada Slovenskej republiky 28. apríla 2009 schválila zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

Prezident Slovenskej republiky podľa čl. 102 ods. 1 písm. g) Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím zo 14. mája 2009 č. 1999-2009/Ba vrátil predmetný zákon na opätovné prerokovanie. Uviedol dôvody a v časti III navrhol, aby Národná rada Slovenskej republiky neprijala zákon ako celok.

Ďalej navrhol, ak Národná rada vrátený zákon opätovne schváli, upraví článok II takto: Tento zákon nadobúda účinnosť 1. septembra 2009.

Ústavnoprávny výbor prerokoval vrátený zákon v lehote určenej rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky. Uznesením č. 671 z 10. júna 2009 odporúčal zákon, vrátený prezidentom Slovenskej republiky opätovne schváliť v pôvodnom znení s pripomienkou prezidenta republiky čl. II tak, ako je v tejto správe uvedená.

Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol zákon pridelený neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko k predmetnému zákonu.

Gestorský výbor na základe stanovísk poslancov, členov výboru odporúča Národnej rady Slovenskej republiky schváliť, po prvé, pripomienku prezidenta republiky uvedenú v jeho rozhodnutí čl. II zákona, ktorá znie: "Tento zákon nadobúda účinnosť 1. septembra 2009."

Po druhé, zákon z 28. apríla 2009, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, vrátený prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou Slovenskej republiky v znení pripomienky uvedenej v prvom bode.

Správa Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní zákona z 28. apríla 2009, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, vráteného prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou Slovenskej republiky v druhom čítaní bola schválená uznesením Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky z 15. júna 2009 č. 680.

Všetko z mojej strany, pán podpredseda, prosím, otvorte rozpravu.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán spravodajca, otváram rozpravu. Konštatujem, že do rozpravy sa písomne nikto neprihlásil. Pýtam sa, kto sa do rozpravy hlási ústne? Do rozpravy sa prihlásili pán Jozef Rydlo, Daniel Lipšic. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Slovo má pán poslanec Rydlo, pripraví sa pán poslanec Lipšic.

J. Rydlo, poslanec: Ctený pán podpredseda, vážený pán spravodajca, slávna snemovňa, prezident Slovenskej republiky vrátil Národnej rade novelu zákona z 28. apríla 2009, ktorou sme novelizovali Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. pre nedostatky v normatívnej zložke zákona, teda nejasnosti, čo a ako sa má týmto zákonom dosiahnuť.

Hlavnou námietkou hlavy štátu je absencia vysvetlenia či vymedzenia nových pojmov, ktoré sa majú použiť pri kvalifikácii trestnej činnosti, a teda aj pri následnej výmere trestu. Chýba mu jasné vymedzenie pojmu "extrémizmus", "extrémistická skupina", "extrémistický materiál" a za nedostatok považuje definovanie extrémizmu výpočtom trestných činov namiesto vymedzenia skutkovej podstaty tohto činu, teda vymedzenie jednoznačných znakov trestného činu, pre ktoré takýto čin sa musí považovať za protiprávny.

Vzhľadom na tieto nedostatky prezident republiky odporúča, aby sme pri opätovnom prerokovávaní tento zákon zamietli ako celok. Inými slovami, hlava štátu je toho názoru, že tieto zásadné nedostatky schvaľovaného textu sa nedajú opraviť a odporúča nám, aby sme zákon odmietli ako celok.

Tlmočiac želanie svojich voličov i svoje osobné presvedčenie som 9. mája 2009 prezidenta republiky požiadal, aby novelizáciu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov vrátil na dopracovanie.

Slávna snemovňa, vo svojom vystúpení pri druhom čítaní návrhu predmetného zákona som upozornil na absenciu definície extrémizmu a na aspekty šoa (viac zaužívaný je nepresný pojem "holokaust"), ktorej popieranie je tiež predmetom tejto novely. Za týchto okolností by som mohol byť spokojný, že môj názor bol a je do značnej miery totožný so stanoviskom hlavy štátu a nič by mi nemalo brániť v tom, aby som pri nadchádzajúcom hlasovaní o tomto zákone hlasoval proti schváleniu tohto zákona, teda proti prelomeniu veta pána prezidenta. Obávam sa však, že sa nemôžeme uspokojiť len s vyjadrením nášho stanoviska vo forme hlasovacieho aktu. Bolo by to nemiestne zjednodušenie povinností, ktoré máme ako volení zástupcovia ľudu a ku ktorým patrí povinnosť dbať na zdravý vývoj spoločnosti a na upevňovanie demokratických základov politického zriadenia v našom štáte. Lebo - i keď je tento zákon chybne koncipovaný a v nejednom smere dokonca hrozí likvidovať tie občianske slobody, ktoré pôvodne chcel chrániť - je to zákon, ktorý reaguje na aktuálne i dlhodobé problémy našej spoločnosti. Sú to problémy, ktoré vážne ovplyvňujú vnútropolitickú i bezpečnostnú situáciu, ako aj zahraničnopolitické renomé našej republiky.

Keď sa už stalo, že sme v prvom kole (možno neuvážene) schválili zákon, ktorý je vlastne neprijateľný, musíme si tiež položiť otázku, ako sa mohlo stať, že na konci legislatívneho procesu vyjde z dielne našich odborníkov zákon, ktorý nesvedčí o dôkladnom poznaní problematiky a neprispieva k právnym istotám našich občanov.

Nechcem legislatívcom strkať čierneho Petra do vrecka, ale naopak - chcel by som prispieť k ich obhajobe: ich neúspech je dôsledkom úrovne poznania problematiky extrémizmu, dôsledkom toho, že namiesto cieľavedomého a objektívneho politologického a psychologického skúmania javov, ktoré zákon označuje ako extrémizmus - sa problematika rôznych typov a prejavov extrémizmu rieši v médiách a v pseudovedeckých prácach osočovaním inštitúcií, osôb a neraz dokonca nášho politického systému. V takejto klíme sa ťažko koncipujú jasné a prehľadné zákony, ktoré spoľahlivo vymedzujú predmet, cieľ, následky atď.

Slávna snemovňa, dovoľte mi, aby som sa pokúsil aspoň niekoľkými slovami priblížiť zložitosť tejto problematiky.

Výrazy extrém, extrémny, extrémizmus tvoria súčasť bežnej slovnej výbavy. Ak hovoríme, že ide o extrém, chceme tým povedať, že daný jav sa nachádza na hodnotiacej škále ľudského konania na jednom alebo druhom okraji pomyselnej stupnice. Máme extrémne počasie (mrazivé alebo tropické), poznáme extrémne vysokých a nízkych ľudí alebo ľudí s extrémnym nadbytkom alebo nedostatkom odvahy - osobnej alebo politickej. Ľudia môžu byť extrémne skromní aj extrémne nároční, extrémne opatrní až zbabelí alebo extrémne odvážni. U niektorých osôb je extrémne správanie štandardom, u iných výnimkou - vtedy hovoríme, že ide o exces.

Extrémne polohy správania, ktoré sa vyznačujú osobnou pasivitou, málokedy budia pozornosť okolia a už vôbec nie pozornosť spoločnosti alebo politických orgánov. O extrémne polohy správania sa zaujímame až vtedy, keď ide o prejavy nadmernej aktivity, ktorá sa líši od priemeru - ak pozorujeme niekoho pri riskantnej jazde dopravným prostriedkom, pri hazardnej hre, pri všetkých tých "adrenalínových" činnostiach, ktoré sú pravdepodobne novou formou narkománie (napätie z nadmerného rizika je spojené s tvorbou endorfínov v mozgu, ktorých účinok je podobný morfínu, takže pocit po zvládnutí extrémne riskantnej situácie sa podobá účinku dávky tohto narkotika).

Stále hovoríme o extrémnom správaní, ktoré môžeme označiť aj ako osobný extrémizmus.

Postoj verejnosti voči týmto javom je veľmi rozpačitý: niekto si všíma mieru rizika, iný obdivuje odvahu a fyzický výkon a málokto si všimne celospoločenský význam týchto javov. Ani rezignácia, ani nadmerná aktivita v extrémnej záťaži nie je záležitosť, ktorá by nás mala nechať ľahostajnými! Ak niekto rezignoval na normálne ašpirácie, znamená to úbytok na jeho výkonnosti, ktorý má svoje spoločenské dôsledky. Ak niekto naopak prepína svoje sily, riskuje zdravie či dokonca život (a neraz aj životy iných), má to taktiež mnohoraké spoločenské dôsledky - napríklad vo forme dlhodobej práceneschopnosti, nákladov na liečenie alebo definitívnej straty ľudského života v detstve, dospievaní alebo v aktívnom veku. (Bolo by zaujímavé, keby nám pán minister zdravotníctva predložil analýzu nákladov na liečenie úrazov, ktoré boli spôsobené extrémnymi aktivitami ľudí rôzneho veku; asi by sme boli prekvapení nákladmi na liečenie následkov extrémneho správania, aké musia znášať zdravotné poisťovne).

Môžeme tu hovoriť o extrémizme? Isteže. A to preto, že spravidla nejde o nejakú náhodu, ale o cielenú aktivitu, ktorá vyrastá z určitého spôsobu života, z určitej životnej filozofie. Ide o zle usmernenú vitálnu energiu, ktorá by sa mala realizovať v osobnostne i spoločensky užitočných činnostiach. Keďže mladý jedinec túto formu nepozná, volí si extrémne formy sebapresadzovania, sebauvedomovania, usiluje sa vyniknúť aj za cenu vlastného života.

Ak si niekto povie, že to je jeho osobná vec, tak je na veľkom omyle. Takéto správanie je dôsledkom zlyhania rodičovskej a školskej výchovy, ktorá nedokázala priblížiť mladému človeku štandardné ciele a formy sebarealizácie - v povolaní, v športe, v záľubách a iných aktivitách voľného času, ktoré slúžia telu i duchu, zdraviu i morálnej integrite jedinca. A je to neraz aj zodpovednosť zamestnávateľa a celej spoločnosti, ktorej klíma mladých ľudí demotivuje a demobilizuje.

Možno aj bez štatistických údajov a prípadných prieskumov verejnej mienky by sme sa mohli zhodnúť na názore, že tu ide predovšetkým o extrémne javy osobného a spoločenského správania a o problém, ktorý si každopádne žiada legislatívnu úpravu. Extrémne správanie, športy a iné aktivity, ktoré ohrozujú zdravie mladistvého či dospelého občana, ako aj ostatných spoluobčanov by malo byť predmetom trestnoprávnych sankcií voči vykonávateľom, rodičom a ďalším zodpovedným, ako aj predmetom trestnoprávneho alebo aspoň občianskoprávneho konania voči osobe, ktorá takto konala. Stačilo by dať každému automobilu do auta čiernu skrinku a podmieniť náhradu škody, ktorú v prípade nehody platí poisťovňa, dodržaním predpísanej rýchlosti a videli by ste, ako by sa naše autá vliekli po uliciach a cestách!...

Slávna snemovňa, súhlasíte, že som hovoril o niektorých formách extrémizmu a ich spoločenskej závažnosti? Myslím, že áno. Hoci sme prijali novelu Trestného zákona o extrémizme, máte dojem, že táto novela tieto prejavy extrémneho správania rieši alebo vylučuje? Nie, ani jeden z nich.

Náš zákon má na mysli výlučne prejavy politického extrémizmu. Pokúsme sa ho aspoň v krátkosti vymedziť.

Charakteristickým znakom politického extrémizmu je jeho odmietanie demokratického ústavného poriadku a v konečnom dôsledku jeho nahradenie totalitnou diktatúrou. Všetky obmeny politického extrémizmu sa vyznačujú jedným spoločným znakom - odmietaním plurality záujmov a s ňou spojeného systému viacerých politických strán a právom na opozíciu. Politický extrémizmus sa vyznačuje značným stupňom dogmatického myslenia a fiktívnou predstavou akéhosi misijného poslania, ba dokonca mesianizmu.

Formy politického extrémizmu sa odlišujú nielen cieľmi, ale aj prostriedkami, ktoré na ich dosiahnutie využíva. Opäť tu máme do činenia so škálou, ktorá siaha od taktiky prísneho dodržiavania zákonnosti, ktorá odmieta použitie násilia, až po cielené nasadzovanie násilia (terorizmus). Medzi týmito krajnosťami sa stretávame s rôznymi obmenami kombinácie legálneho postupu a násilných metód. Je to dôležitý aspekt identifikácie politických extrémistov, pretože teroristický násilník je určite extrémista, no nie každý, kto nepoužíva násilie, je zástancom demokratického poriadku.

Podľa cieľov rozlišujeme pravicový extrémizmus a ľavicový extrémizmus. Je paradoxné, že obe formy extrémizmu sú na seba odkázané: jednak kvôli vyhraňovaniu postojov, jednak kvôli zámienkam pre zviditeľnenie sa. Ľavicoví radikáli varujú pred pravicovým extrémizmom práve tak oduševnene, ako to robia pravicoví radikáli voči ľavicovým extrémistom. Vždy, keď zosilnie jedno krídlo E, má to za následok aktivizáciu opačného krídla. Rozvoj pravicového E aktivizoval ľavicovú scénu v Česku, napríklad kde sa šíri tzv. militantný antifašizmus.

Hoci konflikty týchto strán vyvolávajú v skupinách niektorých sympatizantov dojem, že napríklad boj ľavicových radikálov nás chráni pred pravicovým radikalizmom, konečným efektom je narušenie verejného poriadku, spochybnenie politického poriadku a destabilizácia pomerov.

Skutočné nebezpečenstvo politického extrémizmu sa dá odhadnúť podľa celého radu kritérií. Najdôležitejším kritériom sú volebné úspechy, stupeň organizovanosti, ideológia, extrémistické spôsoby vystupovania na verejnosti, ako aj penetrácia radikálnych ľavicových alebo pravicových myšlienok do rôznych vrstiev spoločnosti. Zatiaľ čo v intelektuálnom prostredí rezonujú ľavicové idey, pravicové radikálne hnutia nachádzajú podporu skôr v širokej populácii, medzi mládežou a sociálne znevýhodnenými skupinami.

Úlohu ideologického základu môže prevziať aj náboženstvo; v takom prípade hovoríme o náboženskom radikalizme. Keďže náboženskí radikalisti zdôrazňujú militantné sociálne učenie ako podstatu svojho vierovyznania, hovoríme o náboženskom fundamentalizme. Každá z týchto foriem politického extrémizmu má svoje špecifické znaky a predpokladá diferencovaný prístup. Predpokladá to vyspelú políciu a vyšetrovacie zložky, ale rovnako vyspelý spoločenský život, aby sa celý duchovný pohyb spoločnosti dokázal s týmito javmi cielene vyrovnať.

Predstava, že prejavy politického extrémizmu na Slovensku sú akýmsi dedičným fenoménom slovenskej spoločnosti, je absurdná. Stačí si pripomenúť názor britského marxistického historika Erica Hobsbawma, ktorý označil ku koncu sa chýliace 20. storočia ako "storočie extrémnosti". A ako zdôrazňuje nemecký politológ Hans Gerd Jaschke vo svojej knihe z roku 2006 Politischer Extremismus (Politický extrémizmus), "vzostup a pád komunizmu a nacionálneho socializmu, teda extrémne ľavicových a extrémne pravicových politických režimov včítane vývoja, ktorý im predchádzal a dlho pretrvávajúcemu doznievaniu vtlačili tomuto storočiu svoju pečať". Hobsbawm vidí hlavný protiklad nie, ako by sme predpokladali, medzi obidvoma formami vlády - komunistickou totalitou a nacionálno-socialistickou diktatúrou, ale medzi kapitalizmom a socializmom, teda medzi ekonomickými a sociálnymi základmi totalitnej vlády.

Teda Slovensko s jeho prejavmi extrémizmu - či v osobnej, alebo spoločenskej, alebo dokonca organizovanej forme nie je v Európe výnimkou. Čo problém nezľahčuje, ale naopak - poukazuje na jeho závažnosť.

Je prirodzené, ak víťazí nástup demokracie v Európe a v celom rade krajín sprevádzajú komplikácie zapríčinené extrémistickými tendenciami. Prirodzeným podhubím tohto procesu je základná otázka sociálnej spravodlivosti, ktorá je riešená v demokracii veľmi rozporuplným spôsobom. Na jednej strane sú tu deklarácie najvyšších politických orgánov globálneho významu i jednotlivých štátov o rovnosti všetkých ľudí, všetkých občanov, o ich práve na dôstojný život, na slobody všetkého druhu, a na druhej strane je tu systém, ktorého podstatou je nerovnaký prístup k materiálnym hodnotám, podmieňujúcich sociálny štandard.

Demokratické štáty hľadajú a musia nevyhnutne hľadať formy prerozdeľovania bohatstva, ktorým by zabezpečili rovnosť šancí pre všetkých. Táto úloha sa podobá riešeniu kvadratúry kruhu: na jednej strane je tu základné právo na súkromné vlastníctvo a na druhej strane je tu úloha štátu prerozdelením spoločenského bohatstva vytvárať základy sociálne spravodlivého štátu, ktorý všetkým, teda aj občanom na okraji spoločnosti zabezpečí základné potreby alebo presnejšie základné možnosti k uspokojeniu svojich materiálnych a duchovných potrieb. To si vyžaduje diferenciáciu spoločnosti, ktorá je nevyhnutná preto, aby pomoc štátu občanom bola adresná a odôvodnená. Tí, ktorí sú s politikou štátu nespokojní, vytvárajú si rôzne platformy, pomocou ktorých zdôvodňujú svoje nároky, práva, podiely. Volia sa pomocné kritériá - raz národnostné, inokedy kultúrne, občiansko-právne, rasové, náboženské a pod. A tie sa podkladajú ideologickými koncepciami, ktoré majú raz jedno či druhé stanovisko podoprieť, či odmietnuť.

Slávna snemovňa, verím, že všetci alebo prinajmenšom mnohí si uvedomujeme nedostatky prijatého zákona. Moje relatívne obsiahle expozé nemalo za cieľ zdôrazňovať potrebu vymedzenia pojmu extrémizmus, ale predovšetkým a najmä poukázať na jej nesmiernu zložitosť a závažnosť a ďalekosiahly dosah, ktorý si vyžaduje, aby sa orgány štátu, ale aj intelektuálne inštitúcie a vrstvy zapodievali problémom do hĺbky a hľadali riešenia, ktoré pomôžu upevniť demokratický charakter nášho štátu.

Aby som bližšie ilustroval prejavy fundamentálneho extrémizmu s jeho deštruktívnymi dôsledkami pre spoločnosť, dovoľte pripomenúť jeden z takýchto prejavov, s ktorým sme sa naučili žiť a ktorého erozívne pôsobenie už ani nevnímame. Ide o tzv. sgrafity - výtvarné prejavy na voľných plochách verejných i súkromných budov stien, na stenách podchodov či celých súpravách vlakov.

Časť z nich má charakter jednoduchého symbolu, ktorým si nejaký adolescent vyznačuje svoje teritórium.

Druhá skupina týchto výtvarných produkcií siaha od vyznaní lásky až po vulgárne nadávky či symboly.

Tretia skupina má charakter výtvarného prejavu v klasickom slova zmysle, no vzhľadom na úzky diapazón výtvarných prostriedkov (tvar, farba, veľkosť a pod.) prestávame ich vnímať ako estetický artefakt, ale pôsobia ako znehodnotenie pomaľovanej či "posprejovanej" plochy.

Tieto artefakty rušivo zasahujú do života každého z nás: nanucujú nám niečo, čo nechceme vidieť, narúšajú nám naše životné prostredie a v mnohých prípadoch poškodzujú architektonické diela chránené autorským zákonom. Inštitúcie aj spoluobčania vynakladajú značné prostriedky na zatepľovanie domov, ktoré skrášľujú naše panelákové štvrte čistotou, sviežimi farbami, aby skrášlili prostredie. Verte, radosť z týchto nových plôch trvá tak týždeň: to je asi doba, po ktorej sprejeri objavia novú plochu. Keďže sprejeri zvádzajú na týchto plochách neľútostný súboj vzájomným prekresľovaním nákresov, zakrátko je na ploche chaotická zmes tvarov, čiar, nápisov, ktorá nič nepovie, iba dokumentuje chaos vo vnútri autorov, ich sociálnom prostredí a subkultúre a prenáša ho do vedomia občanov.

O národohospodárskych škodách by vedeli povedať svoje železničiari či pracovníci dopravných podnikov. Ale to nás necháva chladnými. No len čo niektorý sprejer nakreslí svastiku alebo nejaký iný zakázaný politický symbol, aktivizuje sa bezpečnostný aparát a vyšetrovacie zložky. Pritom si viem predstaviť, že nejeden sprejer nakreslí svastiku bez toho, aby poznal jej význam, alebo len preto, že jej použitie je zakázané. Pochybujem, že by tieto výtvarné produkty dokumentovali umelecké nadanie širokých vrstiev našich mladistvých pred tisíckami našich návštevníkov. No táto tzv. galéria ostáva zachovaná a jej tvorcovia - hoci ide o poškodenie cudzej veci - ostávajú nepotrestaní.

A hoci ide tiež o istú formu násilia, návrh zákona si tento extrémistický fenomén ani len nevšimne. A takéto extrémistické fenomény, ktoré sú prejavom intolerancie, agresie, pohŕdania podloženého odlišnou politickou orientáciou nám servírujú neraz naši poprední predstavitelia na televíznych obrazovkách v rámci pravidelných publicistických relácií. Skákanie do reči protivníka, prerušovanie, súčasné rozprávanie dvoch i viacerých rečníkov je pravidelná lekcia intolerantného správania, ktorú politici dávajú širokej verejnosti. Našli ste v zákone o extrémizme nejakú zmienku o tejto forme intolerancie? Nie.

Okrem všetkých nedostatkov predloženého zákona mám pocit, že jeho znenie, ako aj spôsob prijatia má predovšetkým zavádzajúci charakter. Akási náhlivosť, nedočkavosť nás vedie k prijatiu znenia, ktoré má skôr charakter gesta, než by bolo spoľahlivým návodom, ako riešiť problém politickej, náboženskej a rasovej znášanlivosti, ako odstrániť z nášho života to, čo podkopáva demokratické a ústavnoprávne základy nášho štátu.

Ak máme týmto javom venovať primeranú, vedecky, odborne a politicky, ako aj ústavnoprávne fundovanú pozornosť, mali by sme predložený zákon zamietnuť a vytvoriť predpoklady na prípravu takej novely Trestného zákona, ktorá pôjde na podstatu veci a ktorá bude riešiť rôzne formy extrémizmu - nielen toho politického, ale aj extrémizmu na individuálnej, osobnej rovine, keď ľudia vďaka nezmyselnej snahe vyniknúť riskujú svoj život a životy iných ľudí.

Príprava takého zákona predpokladá cielený a systematický proces - celospoločenskú diskusiu, vedecké bádanie, sociologické prieskumy, štatistické analýzy jednak o formách extrémizmu u nás, ale aj o jeho koreňoch, príčinách, ako aj o následkoch. Takto pripravená novela Trestného zákona o extrémizme by mala byť jedným z mnohých opatrení, ako odstrániť z nášho osobného spoločenského života deštruktívne prvky, ktoré ohrozujú naše demokratické spoločenské zriadenie a zásady tolerancie, znášanlivosti, skrátka rešpektujú kresťanský princíp lásky k blížnemu. Výchovno-vzdelávacia sústava, vedeckovýskumná základňa, ako aj médiá by mali k tomuto procesu prispieť závažnou mierou.

Hlavným cieľom navrhovanej "inventúry" extrémistických postojov a konaní jednotlivcov a skupín by mala byť analýza toho, do akej miery slovenská legislatíva pokrýva tú časť extrémistických postojov a konania, ktorá predstavuje priestupok, prečin alebo trestný čin, aby bolo jasné, či vôbec treba nejakú novelu Trestného zákona. Možno omnoho akútnejšie sú vykonávacie predpisy, ktoré by poskytovali orgánom v trestnom konaní i orgánom súdnictva spoľahlivý návod na to, ako spravodlivo postihovať a trestať činy tohto druhu.

Ak som správne informovaný, tak pokus o takúto novelu Trestného zákona sa uskutočnil v roku 2005, no návrh bol stiahnutý z rokovania a vtedajší minister vnútra Vladimír Palko vydal iba vyhlášku, ktorá síce nemá právnu platnosť, no využíva sa pri práci policajných orgánov. Absurdnosť situácie najlepšie ilustruje okolnosť, že predstaviteľ Slovenskej pospolitosti - zneužijúc 14. marec, pamätný deň našich národných dejín - mohol neprerušene prednášať prejav plný ostrých útokov proti režimu bez toho, aby polícia zasiahla. Len čo však zodvihol ruku k pôvodne skautskému pozdravu "Na stráž", polícia ho zadržala a zhromaždenie ukončila. Tento príklad ilustruje najväčší problém zápasu s extrémizmom: ako dokážete mladistvému, ktorý nakreslil svastiku, hajluje alebo sa bije s rovesníkmi (údajne) opačnej politickej orientácie, či vôbec vie, čo znamenajú tieto symboly, či rozumie pravicovým, alebo ľavicovým ideám a pod. A pokiaľ sa nedá dokázať vedomý úmysel, je ťažké niekoho uznať vinným.

Slávna snemovňa, dovoľte mi, aby som ako muž pera skôr, ako skončím, ako muž pera preživší s myšlienkou pravdy, práva a spravodlivosti pre svoj slovenský národ, pre svoju rodnú vlasť najlepšie roky svojho života v dobrovoľnom exile, aby som povedal ešte niekoľko zásadných slov na obhajobu slobody prejavu a vedeckého bádania.

Nemožno súhlasiť so zákonom, ktorý drasticky obmedzuje slobodu prejavu a vedeckého bádania. Každý človek dostal od Boha rozum a slobodnú vôľu. To znamená, že má právo povedať, čo on subjektívne pokladá za rozumné, pravdivé a správne. Iný člen ľudskej spoločnosti má rovnaké právo mu protirečiť a oponovať. Z tézy a antitézy sa rodí syntéza. Bez slobody slova a prejavu niet pokroku.

Prominentný anglický básnik 17. storočia John Milton vášnivo obhajoval slobodu slova. Citujem: "Daj mi slobodu skúmať, hovoriť a slobodne argumentovať podľa hlasu môjho svedomia a dal si mi tú najvyššiu slobodu." A ďalší britský mysliteľ, politický teoretik, ekonóm a poslanec John Stuart Mill o dvesto rokov neskôr k slobode myslenia pridáva aj požiadavku rešpektu k názorom iných. Citujem: "Keby celé ľudstvo mínus jedného jediného človeka malo určité presvedčenie a tá jedna osoba by bola opačnej mienky, ľudstvo nemá právo umlčať tohto človeka práve tak ako on - keby mal tú moc - nie je oprávnený umlčať ľudstvo." A keď sme už pri tých citátoch, dovoľte mi spomenúť ešte jeden. "Nesúhlasím s tým, čo hovoríte, ale na smrť budem hájiť právo, aby ste smeli a mohli svoje názory vysloviť." Tieto slová v 18. storočí vyriekol symbol francúzskeho osvietenstva filozof a spisovateľ Francois Marie Arouet, ktorého všetci poznáme pod menom Voltaire.

Tieto princípy - a všimnite si, že boli vyslovené už v 17., 18. a 19. storočí - boli neskôr zakotvené v početných deklaráciách práv človeka, v deklaráciách ľudských práv a slobôd.

V našich časoch ešte stále platí Deklarácia Spojených národov o ľudských právach, ktorá vo svojom 19. článku hovorí, že každý človek má neodcudziteľné právo na slobodu myslenia a prejavu. Toto právo zahrňuje nehatenú slobodu mať svoj vlastný názor a hľadať, prijímať i rozširovať poznatky a idey cestou všetkých oznamovacích médií.

Demokracia je charakterizovaná tým, že poskytuje každému jednotlivcovi priestor na slobodnú výmenu názorov. Demokracia, ktorá nevie uhájiť svoju existenciu a opodstatnenie bez cenzúry, bez zákonov obmedzujúcich slobodu slova a vedeckého výskumu, ktorá potrebuje vynášať zákony, aby umlčala kritikov, či už konštruktívnych, alebo aj vyložene nepriateľských, je chorá demokracia. Pravá demokracia nesmie zapchať ústa tým, ktorí majú čo povedať, nesmie klásť prekážky slobode vedeckého výskumu pracovníkom, ktorí sa usilujú posunúť hranice nášho poznania. Veda nemôže zastaviť svoj pokrok zo strachu pred tým, čo svet urobí z nových objavov a z nových výsledkov bádania.

Samozrejme, uvedomujem si, že demokracia má právo obmedziť slobodu slova a prejavu v záujme národnej bezpečnosti, teritoriálnej integrity, môže vyniesť zákony, aby zamedzila neporiadkom, zločinnej činnosti, aby chránila zdravie a morálku spoločnosti, aby zaručovala práva menšín a skupín na okraji spoločnosti. Ale toto všetko už tu je. Existujúce zákonodarstvo slovenského štátu je viac než dostatočne schopné zabezpečiť pokojný a slobodný život slovenských občanov.

My zákonodarcovia sme povinní dohliadať na to, aby životy ľudí, ktorí nás zvolili, boli čím menej regulované predpismi a zákazmi. Jednota národa a výchova k spoločenskej zodpovednosti sa má vytvárať voľnou výmenou názorov, zosúladením rozdielností, a nie zákonmi a nariadeniami zhora.

Caveant consules ne quid detrimenti res publica capiat (Nech konzuli dávajú pozor, aby štát neutrpel nijakej ujmy) - týmito slovami varoval rímsky senát štátnik a filozof Marcus Tullius Cicero. To platilo pred 2 000 rokmi v antickom Ríme a to platí aj dnes v Bratislave. Neobmedzujme slobodu našich spisovateľov, vedeckých pracovníkov, kriticky zmýšľajúcich občanov a našich poctivých voličov, neklaďme na nich ďalšie a nepotrebné bremená.

Slávna snemovňa, z podnetu prezidenta republiky sa vraciame k novele Trestného zákona. Zhodou okolností sa to odohráva krátko po inaugurácii hlavy štátu pri príležitosti nástupu jej druhého funkčného obdobia. Prezident republiky bol zvolený do tejto funkcie občanmi na základe širokej podpory strán vládnej koalície, vyjadrenej veľkou väčšinou získaných hlasov. Spolupráca prezidenta republiky a parlamentu je jedným zo základných prvkov nášho politického systému.

Ak nás prezident republiky na začiatku svojho druhého funkčného obdobia žiada o zamietnutie predloženého textu, mali by sme našu vôľu k dobrej spolupráci prejaviť tým, že jeho návrh prijmeme a predložený text zákona zamietneme.

Ak dôjde k prelomeniu prezidentovho veta, uisťujem vás, že môj hlas sa na tom nebude podieľať.

Vďačím sa vám za pozornosť, ktorú ste venovali týmto mojim slovám - čo sa vám páčilo, povedzte, prosím, iným, čo sa vám nepáčilo, povedzte mne. Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. S faktickými poznámkami na vaše vystúpenie sa prihlásili pán poslanec Peter Miššík, ďalej pán poslanec Martin Pado. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou na vystúpenie predrečníka a slovo má pán poslanec Miššík. Nech sa páči.

P. Miššík, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pán podpredseda. Ja by som pánovi poslancovi, predrečníkovi snáď pár myšlienok povedal.

Čo sa týka sprejerov, ktorých on označuje ako za extrémistov, myslím, že toto je dnes riešené v Trestnom zákone. Sprejeri sú obyčajní vandali, pokiaľ svojím konaním spáchajú škodu a pokiaľ, samozrejme, kreslia nejaké znaky svastiky, tak potom to spadá pod iné skutkové podstaty trestných činov. V tom mal pravdu.

Ale vrátim sa k tomu vládnemu zákonu, ktorý bol vrátený pánom prezidentom. Takýto zlý, nejednoznačný a nekvalitný návrh zákona sme tu už dávno nemali. Tie pripomienky, ktoré sú uvedené v sprievodnom liste a v dôvodoch pána prezidenta sú podľa mňa tie pripomienky, ktoré sme my spomínali už v ústavnoprávnom výbore a následne na pléne Národnej rady Slovenskej republiky.

Žiaľ, trápi ma, že tento zákon bol rýchlo urobený ako akási odpoveď na to, čo si práve v tej chvíli spoločnosť vyžadovala, lebo rástli tu rozličné nálady v čase, keď v Maďarsku pochodovali maďarské gardy, tu sa aktivizovala slovenská pospolitosť a vláda potrebovala ukázať, že ona vie zatočiť na území Slovenska s extrémistami. Súhlasím, treba s nimi treba zatočiť, ale zákonným spôsobom, ktorý bude v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, a preto prezidentom vrátený návrh zákona nepodporím.

Snáď ešte pár slov k tomu, ako vyzerá vládna legislatíva. Toto nie je prvý ani posledný zákon, ktorý prišiel z dielne niektorého ministerstva a bol schválený vládou Slovenskej republiky, ktorá má zákonodarnú iniciatívu. A naozaj, potvrdia to viacerí kolegovia v ústavnoprávnom výbore, že tie vládne návrhy zákonov sú veľmi nekvalitné.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej s faktickou poznámkou sa prihlásil pán poslanec Martin Pado. Nech sa páči.

M. Pado, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pán podpredseda parlamentu. Ja sa priznám, že budem trošku zrejme hovoriť niečo podobné ako kolega Miššík. Pán poslanec Rydlo, chcem sa vám poďakovať, pretože to, čo sme my tvrdili pri prerokovávaní zákona, ste potvrdili vy dnes. Zákon je zlý. Tvrdili sme to vtedy, tvrdíme to aj teraz a tvrdíte to aj vy. Tento zákon, to bola len naozaj snaha vlády pochváliť sa, že vie tvrdo zakročiť proti extrémizmu, má na to aj právne normy. Bola to fakticky len snaha mať v kolónke boja proti extrémizmu jednu čiarku. Takže tá čiarka tam je a konštatácia zostáva. Zákon je zlý a my ho nepodporíme. Ďakujem pekne.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pán poslanec Rydlo nechce reagovať na faktické poznámky, a preto dávam teraz slovo poslednému prihlásenému do rozpravy k tejto problematike, a to je pán poslanec Daniel Lipšic. Nech sa páči.


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP