M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem za vystúpenie spravodajcovi v rozprave.

S faktickými poznámkami sa prihlásili pani poslankyňa Darina Gabániová, Jozef Rydlo, Rudolf Bauer. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

Slovo má pani poslankyňa Darina Gabániová.

D. Gabániová, poslankyňa: Ďakujem. Viete, ťažko hovoriť o naivite, treba si uvedomiť, že myšlienka sa raz musí zrodiť. Nebudem hovoriť o genézach Maďarska 1956 a podobne. Treba si uvedomiť jednu vec, že v roku 1968 ešte neboli veľmoci naklonené zmeniť vzájomné vzťahy a revidovať dohody po druhej svetovej vojne. Ale doba zrela a vďaka roku 1968 u nás pokračovalo dozrievanie a došiel rok 1986 v Rusku, keď Gorbačov začal s perestrojkou. A potom sme sa mohli dočkať aj roku 1989. A preto, vážení a milí, naivne si predstavovať, že niečo ide bez zásahu veľmocí, je skutočne naivné. Ale začať treba, doba zrela a došlo k prerodu.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej vystúpi s faktickou poznámkou Jozef Rydlo. Nech sa páči.

J. Rydlo, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda. Mám iba jednu naozaj faktickú poznámku. Alexander Dubček nepodpisoval zákon č. 143/1968 Zb. o česko-slovenskej federácii, podpisoval ho iba prezident republiky Svoboda, predseda vlády Černík a, ak si dobre pamätám, Josef Smrkovský. Pán Dubček bol iba prvým tajomníkom Komunistickej strany Česko-Slovenska. Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Posledný pán poslanec Rudolf Bauer s faktickou poznámkou. Nech sa páči.

R. Bauer, poslanec: Ďakujem za slovo. Pán poslanec, vy ste asi dobre nečítali tento návrh zákona, kde sa hovorí, že Alexander Dubček sa mimoriadne zaslúžil o demokraciu, o slobodu slovenského národa a o ľudské práva. Chcel by som upozorniť na jednu súvislosť, ktorá tu ešte v tejto diskusii nebola spomínaná, že táto Národná rada prijala v marci 1996 roku zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu, kde v preambule sa píše, len krátko odcitujem, "Národná rada... uvedomujúc si povinnosť vyrovnať sa s komunistickým totalitným režimom vyhlasuje, že Komunistická strana Česko-Slovenska a jej odnož Komunistická strana Slovenska sú zodpovedné za spôsob vlády v našej krajine v rokoch 1948 až 1989," čiže včítane rokov 1967, 1968, 1969, "a to najmä za cieľavedomé ničenie tradičných hodnôt európskej civilizácie, národných a náboženských práv, za úmyselné porušovanie ľudských práv a slobôd" a tak ďalej. Čiže keď Komunistická strana úmyselne porušovala ľudské práva, ako vyplýva z tohto zákona, a Alexander Dubček bol jej čelným predstaviteľom, ako na druhej strane mohol sa zaslúžiť o ľudské práva? Tento zákon je v rozpore s týmto zákonom, a preto, samozrejme, ho nemôžeme prijať.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Reagovať na faktické poznámky chce ešte pán poslanec Jarjabek. Nech sa páči.

D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem pekne. Ja budem pre krátkosť času reagovať len na pána poslanca Bauera. Pán poslanec Bauer, vy pletiete hrušky s jablkami. A je to neuveriteľne jednoduché z vášho pohľadu a z pohľadu dnešného vášho vedomia a z dnešného pocitu vašich informácii hodnotiť dobu rokov 1968/1969. Samozrejme, mimoriadne sa Alexander Dubček zaslúžil o demokraciu a slobodu z hľadiska doby, v ktorej žil. Ja neviem, koľko vy ste mali rokov, ja si to ešte pamätám, možno by ste boli od mňa ja neviem mladší, možno starší, naozaj vtedy sa celá republika nadýchla. Veď keď už o ničom inom nechcete hovoriť a nechcete to zobrať na vedomie, no tak veď keď si len zoberiete, sloboda tlače bola napr. v tom roku 1968 ďaleko väčšia a vyššia, ako je sloboda tlače dnes, preto, lebo jednoducho nebola materiálne znehodnocovaná istými monopolmi. Proste to sú všetko veci, ktoré jednoducho boli nebývalé, neopakujú sa. My sme ich naozaj vtedy zažili. A vnímali sme ich jednak cez prizmu svojich rodičov a jednak cez svoje skúsenosti. Však sme všetci chodili do školy, vieme, čo sa dialo. No a by ma veľmi zaujímalo, ako z tohto kontextu by ste skutočne vy zo svojho pohľadu hodnotili napr. prínos Gorbačova v rámci svetovej politiky. Aj k tomu sa určite dostaneme tuná v tomto parlamente. Veď takéto čiernobiele videnie je v tejto chvíli, dovolím si tvrdiť, absolútne nie naivné, ale scestné, pán poslanec. Ďakujem za pozornosť.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej do rozpravy sa prihlásil pán poslanec František Mikloško. Nech sa páči.

F. Mikloško, poslanec: Vážený pán podpredseda, dámy a páni, v prvom rade chcem povedať, že tak ako často čítame v novinách alebo v publicistike počujeme, že sa na Slovensku volá po istom intelektuálnom diškurze o rôznych témach, tak musím ja nie so žiaľom, ale s istým zadosťučinením konštatovať, že slovenský parlament je zatiaľ snáď jediným miestom, kde sa diskutuje aj o veciach, ktoré sa týkajú vertikálnych rozmerov dejín Slovenska, o istých problémoch, ktoré vôbec v tejto krajine zatiaľ neboli ani otvorené. V tomto smere teda som rád, že som v tomto parlamente a že sme tu mali diskusiu o rôznych problémoch, ako boli lex zákony, lex Hlinka, lex Štefánik ešte predtým, teraz lex Dubček a mnohé iné problémy. Čiže to je v poriadku.

A teraz tri poznámky k celej tejto problematike.

Je mi naprosto jasné, že 40. výročie augusta 1968 sa pre našu generáciu už asi nezopakuje, o 10 rokov na jeho 50. výročie bude tu istotne nejakým spôsobom stále zaznievať legenda Alexandra Dubčeka, pretože Dubček sa stal a zostane legendou. To nie je v moci parlamentu, aby ju vytváral alebo potláčal, to je vec doby, ľudí. A tá vec sa nedá nejakým spôsobom ani umenšiť ani uväčšiť. Čiže je tu príležitosť, aby táto generácia, ktorá ho aj poznala, nakoniec, Boris Zala bol predseda jeho strany, nejakým spôsobom ukončila tento oblúk. Na druhej strane sa nemôžeme diviť, že to vyvoláva istú kontroverznú diskusiu. Hurbanova socha bola inštalovaná po 100 rokoch, teda od jeho smrti, Štefánikova 80 rokov po jeho smrti, Hlinkova 70 rokov po jeho smrti. Čiže 16 rokov po smrti je ešte príliš krátka doba na to, aby sme mohli mať taký pokojný nadhľad a aby sme nemuseli v diskusii používať argumenty, že poznám jeho syna 40 rokov, resp. že bol som pri jeho oslave sedemdesiatky ap., čo sú citovo trošku zavádzajúce veci. Ale už s týmto nič neurobíme.

To, čo sa mi zdá byť vážnejší problém, na ktorý by som chcel poukázať, je jedno konštatovanie, ktoré ja osobne cítim. Dnes máme vo vestibule parlamentu Hurbana ako prvého predsedu Slovenskej národnej rady, máme Štefánika, máme Hlinku. Ak tam dáme ešte Dubčeka, tak nastane skutočne pokoj. Nastane akýsi rovnovážny stav, proste nastane tu isté vyváženie, budeme tam mať každý niekoho toho svojho. A nastane akási atmosféra, že teraz je to v poriadku, toto sme my. Toto je zvláštny jav. Na jednej strane teda hovorí o tom, že vlastne tento vestibul parlamentu predstavuje politické dejiny vlastne Slovenska, našej krajiny a politické dejiny Slovenska boli takéto, že sme tu mali Štefánika, ktorý dneska oslovuje možno skôr liberálne založenú časť obyvateľstva, Hlinku, ktorý možno oslovuje kresťansky založených, a Dubčeka, ktorý vypĺňa priestor ľavicovo zameraných alebo ľudí, ktorí nejakým spôsobom boli prítomní aktéri aj tej éry za posledných štyridsať rokov. Toto je problém, s ktorým sa raz budeme musieť vysporiadať, pretože toto sú naše politické dejiny Slovenska a ony sú takéto, že tam máme všehochuť. Na druhej strane, samozrejme, musíme si otvorene povedať, že tam potom chýba nejaká vnútorná línia, vnútorný ideál, vnútorný pohľad, čo vlastne by malo byť posolstvom slovenských dejín. Toto je problém, s ktorými si nejakým spôsobom v budúcnosti budeme musieť dať rady, lebo práve tento lex Dubček ukazuje na to, že ak tam bude Dubček, tak nikto nebude môcť napádať už viac Hlinku, ak je tam Hlinka, nikto nemôže napádať Štefánika, je tam rovnovážny stav.

Toto konštatovanie, že tam máme každý svojho a že teda v tom nastáva istý zmier na Slovensku, zároveň otvára ďalší taký vážny problém. A to je ten, vlastne čo vôbec s našimi dejinami z pohľadu na naše dejiny, čo chceme urobiť s obdobím šesťročným slovenského štátu v našich dejinách, ale ešte viac, lebo to predsa sa nás netýka, my sme vtedy ešte nežili, ale čo chceme urobiť so štyridsaťročným obdobím komunizmu. To je problém, ktorý aj pre mňa je veľkým problémom, pretože sa pýtam: Chceme to úplne vymazať? Chceme hovoriť len o nejakých odporcoch režimu? To sa celkom dobre nedá. Nespomínam vôbec ľudí, ktorí boli v tzv. šedej zóne, ktorí budovali tu život, žili veľmi slušným životom a zažili asi všetku aj tú najvyššiu úctu. A zároveň sú tu aj tí, ktorí teda tvorili ten režim. Čo s nimi? Čiže lex Dubček nejakým spôsobom otvára aj tento problém, čo chceme v budúcnosti, ak sa chceme postaviť tvárou v tvár k vlastným dejinám, ak budeme k tomu tlačení čím ďalej, tým viac, pretože práve zjednocujúca sa Európa nás bude nútiť hľadať si svoju vlastnú tvár, čo chceme urobiť aj s obdobím komunizmu tak, aby sme ho pravdivo pomenovali. A to budú potom otázky všetkého druhu aj toho, čo bude s tým obdobím medzi republikami a tak ďalej. Čiže tuto je druhý problém, ktorý nechtiac navrhovatelia otvorili.

A tretí problém je taký trošku praktický. Ja si osobne myslím, že s Dubčekom sa to trošku preháňalo. Dubčeka sa každý chytal ako nejakého symbolu. A teraz už neviem, z akých dôvodov to bolo. Pamätám si, že už v roku 1995 bola po ňom pomenovaná nejaká škola v Karlovej Vsi. Už vtedy bola diskusia, či tri roky po smrti je doba na to, aby nejako sa už otváralo toto meno. Nebudem nijako pokúšať sa vysvetľovať motívy, v poriadku, Základná škola Alexandra Dubčeka tam je. Potom to zašlo ešte ďalej, tam mne osobne to už škrípalo, keď v roku 1997 vznikla Trenčianska univerzita a v roku 2002 bol prijatý zákon, kde bola premenovaná na Univerzitu Alexandra Dubčeka. Úplne sa priznám, že som to absolútne nepochopil, prečo jedna univerzita by mala byť pomenovaná po Alexandrovi Dubčekovi. Bolo to nejaké hľadanie možno identity od Trenčianskeho kraja, že Dubček odtiaľ pochádza, Dubček tam bol tajomníkom, čiže potrebujú aj oni si hľadať nejaké svoje symboly. Ale myslím si, že tam došlo prvýkrát k nejakému posunu, ktorý som nepochopil. Potom vzniklo, nazvime to dosť umelo, ale prosím, Námestie Alexandra Dubčeka. Odjakživa bola táto Národná rada na Mudroňovej, ale vzniklo aj s bustou, ktorá tam je. To námestie vlastne má jedno jediné popisné číslo a to je parlament, prosím, je tam busta, videli sme aj teraz v predvečer 40. výročia, bol tam prezident Heinz Fischer, rakúsky, s naším prezidentom, je to pietne miesto. Len teraz mám istý problém, že teraz tu, teda tam na Námestí Alexandra Dubčeka pred parlamentom bude busta, busta bude v parlamente, tak už len čakám, a teraz mi prepáčte, nechcem to zosmiešňovať, aby ste vy prijali zákon, že busta bude v každej kancelárii a už z toho Dubčeka vyjde nejaká matrioška, že kdekoľvek sa pozrieme, všade bude nejaká jeho busta. A tu by som teda veľmi dal na zváženie navrhovateľom, aby si zvážili, či do panteónu, by som povedal, nazvime to panteónom slovenských dejín alebo panteónom parlamentu, nemožno zahrnúť prostredie aj pri parlamente, pretože mám pocit, že niekedy menej je viac. A keď bude tých Dubčekov veľa, tak v jednej chvíli to nebude na pohoršenie, ale bude to trošku na srandu. Čiže v tomto smere dávam na zváženie, aby v rozmedzí 100 metrov boli dve busty, s tým istým symbolom, s tým istým základom, s tou istou charakteristikou že ktorá by to mala byť, tu kdesi mám vážny problém, ak, opakujem, nechceme vyzerať trošku na srandu, ako často pri našich niektorých rýchlych zákonoch, či chceme alebo nechceme, vyzeráme.

Čiže toto je môj príspevok k tomuto zákonu o hodnotení Alexandra Dubčeka. To bolo hodnotené z každej strany. Ja osobne som ho poznal veľmi dobre. Poznal som jeho osobné názory. Ale osobne si myslím práve preto, že tá doba je krátka na to, toto, ani nevidím dôvod teda z mojej strany, aby sa tu nejakým spôsobom odohralo. Ďakujem. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Registrujem pána poslanca Jarjabka, spravodajcu? S faktickou sa chcete prihlásiť, pán kolega? Dobre, registrujem. Ďalej sa hlásia s faktickou pán poslanec Podmanický, pán poslanec Palko. Ak je to všetko, uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou na vystúpenie pána poslanca Mikloška. Slovo má s faktickou pán spravodajca. (Hlas z pléna.) Ste na prvom mieste uvedený.

Takže na základe pokynov pána spravodajcu máte slovo, pán Podmanický.

J. Podmanický, poslanec: Ďakujem pekne. Pán poslanec Mikloško, musím povedať, že ste ma veľmi príjemne prekvapili vaším takým, by som povedal, nadčasovým a s vysokým nadhľadom predneseným príspevkom do tejto diskusie. Ja osobne tiež zdieľam veľmi podobné názory. Myslím si, že ak sa aj dnes delíme na ľavicu, pravicu, na konzervatívcov, liberálov, je to súčasná aktuálna politická situácia, je to dobré. Vznikajú niekedy konštruktívne spory, niekedy menej konštruktívne. Ale myslím si, že je to pre ten politický život a rozvoj nášho štátu dobre.

Čo sa týka dejín, myslím si, že tam by sme už to rozdeľovanie mali vnášať čo najmenej a mali by sme zaujať určitý taký pohľad, ako ste vy povedali, rešpektovať, že je to za nami, že už to nemôžeme ovplyvniť a napriek tomu tu boli určité prúdy, boli tu určité skupiny, boli tu určité osobnosti, ktoré na svojom mieste vo svojom čase urobili maximum, čo vtedy oni považovali za správne, a pre veľkú časť ľudí sa stali určitým symbolom. Ja neviem v prvej polovici 20. storočia to bol Hlinka, ale, povedzme, v tom roku 1968 to bol Dubček. A mohli by sme takto hovoriť o ďalších osobnostiach. A myslím si, že ten parlament a tie busty a tie pripomínania, tie tabule by naozaj mali odzrkadľovať prierez tými politickými dejinami Slovenska. A mali by sme tam vyberať osobnosti, ktoré naozaj na svojom mieste vo svojom čase boli určitým symbolom. Takže ďakujem vám veľmi pekne za tento príspevok. Po dlhom čase som počul v parlamente naozaj veľmi rozumné slová. Ďakujem pekne.

M. Číž, podpredseda NR SR: Teraz má slovo pán poslanec Jarjabek.

D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem pekne. Ja chcem začať tam, kde skončil môj predrečník pán kolega Podmanický. Ja sa chcem tiež veľmi poďakovať pánovi Mikloškovi za absolútne vecný príhovor, za absolútne pragmatické vystúpenie, kde teda skonštatoval veci absolútne presne. A myslím, že všetci nad tým budeme rozmýšľať, čo si povedal, pán poslanec.

A pri tomto mojom malom príhovore by som sa chcel pozastaviť len nad tým, že vždy sa v rámci toho hodnotenia parlamentu a hodnotenia nejakých takýchto situácii alebo hodnotenia nejakých takýchto zákonov nevyhýbame tomu čiernobielemu videniu, že vždy si vyberáme tie negatívne veci, či už hodnotíme slovenskú históriu z hľadiska istých jej úsekov alebo či hovoríme o jednotlivých osobnostiach slovenskej histórie. Keď hovoríme o Hlinkovi, hovoríme len o negatívach. Keď hovoríme o slovenskom národnom povstaní, hovoríme len o negatívach. Je to tak aj o slovenskom štáte, o Tisovi a tak ďalej a tak ďalej. Ja skutočne čakám veľmi úctivo na všetkých historikov, ktorí nám konečne povedia z hľadiska istého nadhľadu čosi, čo sme tuná ešte nepočuli. Naozaj to čiernobiele videnie nemá miesta a nemá miesta ani pri hodnotení osobnosti Alexandra Dubčeka.

Takže ešte raz, pán poslanec Mikloško, veľmi pekne ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou teraz, pán poslanec Palko.

V. Palko, poslanec: Vážený pán poslanec Mikloško, ja si dovolím nadviazať na svojich predrečníkov, pána poslanca Podmanického a pána poslanca Jarjabka. Chcem vám poďakovať za toto vaše vystúpenie od rečníckeho pultu. Ten prejav bol aj vecný a bol aj hĺbkový, bol aj kritický, ale zároveň si uchoval k tým slovenským dejinám takú noblesnú láskavosť. A to je asi to, čo slovenský národ často potrebuje. A ja si myslím, že kolegovia Podmanický a Jarjabek to nepomenovali úplne natvrdo, ale ja si dovolím to pomenovať natvrdo, to bol prejav, ktorý bol prezidentský. A ja som naozaj veľmi rád, že vám budem môcť odovzdať svoj hlas. A myslím si pritom, že zďaleka nebudem z tejto poslaneckej snemovne jediný.

M. Číž, podpredseda NR SR: S reakciou na faktické poznámky, pán poslanec Mikloško.

F. Mikloško, poslanec: Dámy a páni, ja som tak dojatý vašimi príspevkami, že nevládzem odpovedať, prepáčte. Ďakujem pekne.

M. Číž, podpredseda NR SR: Takže ďakujem.

Pokračujeme v rozprave. Vystúpi pani poslankyňa Gabániová, pripraví sa pani poslankyňa Nachtmannová.

D. Gabániová, poslankyňa: Vážení prítomní, dámy a páni, dovoľte, aby som vám tlmočila vyjadrenia pána prof. Ivana Laluhu o Pražskej jari, o reformnom procese, ktorý začal koncom šesťdesiatych rokov, a o osobnosti Alexandra Dubčeka. Je to podľa môjho názoru najvýstižnejšie vyjadrenie významu udalostí pred štyridsiatimi rokmi, významu pre obdobie pred rokom 1989 aj pre dnešok. Citujem: "Kritický pohyb spoločnosti sa začal už v šesťdesiatych rokoch, keď sa evidentne ukázalo, že prax sa odchýlila od programovaných vízií, sľubov, nádejí a že navyše zaostávame aj za dynamikou vývoja v Európe. V pohybe je aj Slovensko po rokoch Novotného ignorácie slovenskej otázky dostáva národnoemancipačný proces nové impulzy federalizačných úsilí. Aktivizuje sa intelektuálna kapacita slovenskej spoločnosti, kultúrny úsek, vedecké a vysokoškolské pracoviská. Je snaha, aby sa namiesto politiky voči Slovensku kreovala slovenská politika. Výsledkom bol vznik Česko-slovenskej federatívnej socialistickej republiky."

Po nádejach a očakávaniach píše o Alexandrovi Dubčekovi vo februári 1969 bard slovenskej poézie Ján Smrek: "Vážený pán prvý tajomník..., že dnes máme federáciu a že náš národ štúrovský dospel po 50 rokoch naozaj tak, ako sme si to v mladosti s Krčmérym plánovali, nie je nejaký div, ale logika. A dejiny nám dali satisfakciu, aj vám, náš drahý, aj nám, kedysi mladším. Prebudená spoločnosť si vydýchla a aj nadýchla sa dúška slobody. Pochopiteľne, v krajine, kde vládol monopol jednej politickej strany, sa demokratický pohyb nielen mohol, ale aj musel začať odvíjať od kritickej sebareflexie samotného predvoja strany. Aj v tom bol záslužný počin reformných členov strany. Postupne sa začala aj revitalizácia prvkov občianskej spoločnosti. Vznikali spolky, združenia, strany, aj také, ktoré v prvých rokoch nastolenia moci Komunistická strana tvrdo likvidovala. Občiansky a národný rozmer v roku 1968 sa často dávajú do protikladu, hoci oba fenomény sú atribútom demokracie. Dôležitosť a poradie ich riešenia či optimálna synchrónnosť závisí od konkrétnej situácie a od vyspelosti partnerských národov. Programové ciele prvej etapy reformy, ktorá bola proponovaná na 2 - 3 roky, vyjadroval Akčný program strany. Dôraz kládol na prebudovanie spoločnosti na princípoch demokracie s využitím aj prvkov klasickej parlamentnej demokracie a podnetov trhovej ekonomiky, kládol sa dôraz na rozvoj malého a stredného podnikania a spoluprácu so západnými vyspelými ekonomikami. A vôbec rok 1968 nás znovu prihlásil k Európe. Alexander Dubček a reformátori hľadali inšpiráciu v demokratickom socializme a v sociálnodemokratických stranách vtedajšej Európy. Nebývalá podpora lídrom obrodného procesu tisícok občanov a najmä mládeže na verejných mítingoch a diskusiách, ich angažovanosť, miliónové dary na fond republiky, to bola neopakovateľná atmosféra doby. Práve v nej sa utvorila charizma Alexandra Dubčeka, umocnila jeho postojom voči nátlaku spojencov Varšavskej zmluvy a nádej, že sa dá žiť ináč ako v atmosfére strachu a diktátu. To bol skutočný reálny zmysel sloganu tých čias Socializmus s ľudskou tvárou. Išlo o poľudštenie a humanizáciu vzťahov a podmienok, v ktorých žijeme ako výraz dôstojnosti a úcty k človeku."

Prepáčte mi tieto podrobnosti, ale pri znôžke poloprávd a dezinterpretácií udalostí roku 1968 ich treba asi pripomínať.

Konkrétne reálie doby, manévrovací priestor v triedne rozdelenom a polarizovanom svete, povojnové zaradenie Česko-Slovenska do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu, ktoré Západ v tomto období, žiaľ, ešte akceptoval, to treba zdôrazniť, boli kameňom úrazu od začiatku pokusu o reformy. Ovplyvňovali tempo a nakoniec rozhodli o zastavení a zmarení a nebola to vnútorná reformná schopnosť českej a slovenskej spoločnosti. Reformný proces trval len osem mesiacov. Transformujeme už osemnásty rok.

Rok 1968 je stále a ešte bude predmetom diskusií, polemík a sporov. Ešte stále pôsobí ako politikum s nenaplnenými výzvami, ako každý veľký pohyb spoločnosti, ktorý sa dotkne záujmov a moci vládnucich alebo ich ohrozí. A to si treba uvedomiť. Zásadné výhrady voči obrodnému demokratickému procesu, ktorý je vo svete známy pod nie celkom presným názvom Pražská jar, to sú ešte aj dnes na jednej strane argumenty obhajujúce aj totalitný model socializmu. Hovorí sa dnes znovu o zlyhaní Alexandra Dubčeka. Isteže, Dubček mohol invázii zabrániť, ale za cenu zastavenia reforiem. Riešenia jeho kritici neposkytli dodnes. Ďalších 20 rokov sa nie veľmi pohlo dopredu, čo sa prejavilo v novembri 1989.

Význam osobnosti Alexandra Dubčeka je aj v tom, že opäť pripomenul, že politika nie je prechádzka po dunajskom nábreží, preto nezabudnime na odkaz jeho stúpencov, ktorých má a aj mal a kontinuálne mal. Politika sa dá robiť ako služba občanovi a musí mať morálny základ. Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou sa prihlásil pán poslanec Palko, nikto iný. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou na vystúpenie pani poslankyne. Slovo má pán poslanec Palko.

V. Palko, poslanec: Ja sa chcem poďakovať pani poslankyni Gabániovej za to, že konečne tu zaznelo vystúpenie, ktoré bolo za zákon o zásluhách Alexandra Dubčeka, čo nie je chyba pani poslankyne, že to bolo prvé vystúpenie také. Ja síce budem hlasovať proti a aj som vystúpil proti tomu, ale to si zase Alexander Dubček nezaslúžil, aby sme tu rokovali o jeho zásluhách a aby skoro nikto nevystúpil za prijatie tohto zákona.

M. Číž, podpredseda NR SR: Teraz vystúpi v rozprave pani poslankyňa Nachtmannová pripraví sa pán poslanec Martin Fronc.

O. Nachtmannová, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne, milí kolegovia, nadviažem na to, čo práve povedal pán poslanec Palko. Vôbec to nie je pravda. Ak ste tu sedeli od rána, tak ste mali možnosť počuť viacero podporných stanovísk k danému návrhu zákona, ktoré predkladám spolu s kolegom Zalom.

Zaznelo tu v sále toho skutočne veľa. Ja sa nebudem opakovať. Spomeniem tie fakty alebo určité citácie, ktoré tu ešte nezazneli.

Na úvod si dovolím citovať prof. Gambettu, prorektora bolonskej univerzity. Dúfam, že aj o ňom nebudete hovoriť, že bol taliansky komunista, ako tu včera často zaznievalo: "Dubček bol stelesnením etiky v politike, politický človek, ktorý má odvahu. Na jednej strane sa môže zdať takmer bezmocný, nevedomý, no riadi sa princípmi etiky, ktoré mnohí iní politici považujú za znak hlúposti, slabosti, nepripravenosti. Za politika býva často považovaný človek schopný používať všetky nástroje na dosiahnutie cieľa. No ľudia sa chcú opierať o takých, ktorí kladú na prvé miesto princípy. Napr. ak raz dám slovo, tak platí, svoje sľuby som ochotný dodržať, aj keby to malo znamenať koniec kariéry. Toto Dubček veľmi hlboko symbolizoval. Nepodľahol snahe dôjsť k cieľu za každú cenu." Ešte raz, citovala som prorektora bolonskej univerzity.

Dubček bol vlastenec, demokrat, humanista a Európan. Už pri preberaní titulu doktor honoris causa na bolonskej univerzite v roku 1988 prvýkrát vyslovil myšlienku spoločného európskeho domu. A v roku 1990 ako predseda Federálneho zhromaždenia inicioval prvé kontakty Česko-Slovenska s Európskym parlamentom a Radou Európy. A znovu toto posolstvo európskym národom vyslovil, keď v roku 1989 pri preberaní Ceny Andreja Sacharova povedal, že európske národy by mali hľadieť na to, čo ich spája, a nie na to, čo ich rozdeľuje. Bol čestným predsedom Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika v Paríži v rokoch 1990 - 1992, členom Spoločnosti Taliansko-Československo. Udelili mu mnoho domácich aj zahraničných vyznamenaní. Spomeniem z nich len niektoré. Získal dvakrát Medailu SNP, Cenu Andreja Sacharova už spomínanú, Medzinárodnú humanistickú cenu za rok 1990, Výročnú cenu Medzinárodnej skupiny pre dodržiavanie ľudských práv v USA v roku 1990, Zlatý klas (Cenu mesta Cinisello Balsamo pre najvýznamnejšie osobnosti politického a verejného života) v Taliansku v roku 1990, Medzinárodnú cenu Alfonsa Comína v Španielsku v roku 1991 a Veľký zlatý čestný odznak na šerpe Rádu za zásluhy o Rakúsku republiku v Rakúsku v roku 1991. Udelili mu titul doktor honoris causa na viacerých univerzitách, v Bologni, v Madride, vo Washingtone, v Bruseli, v Dubline. Stal sa čestným občanom Florencie a Bologne. Už tu bolo spomínané, že na Slovensku mu bol udelený za jeho významnú a dlhodobú spoločenskú činnosť Rad Ľudovíta Štúra I. triedy v roku 1995, Pribinov kríž I. triedy v roku 2000. A štátne vyznamenanie dostal v Českej republike, a to Rad Bieleho leva za zvlášť vynikajúce zásluhy v roku 2003.

Na Slovensku nemáme veľa osobností, ktoré sú známe aj za našimi hranicami. Alexandra Dubčeka však vďaka jeho postoju spoznal celý demokratický svet, a to aj bežní ľudia. Nedávno som v jednom blogu čítala vyjadrenie mladého muža, ktorý bol na dovolenke na Novom Zélande a pri výlete s ďalšími do miestneho národného parku, ktorý je v odľahlej časti krajiny, sa stretol s miestnym obyvateľom. Prvá otázka bola, odkiaľ sú. Keď odpovedali, že sú zo Slovenska, okamžitá odpoveď tohto bežného občana bola, že, jasné, odtiaľ pochádzal Dubček. Pre mnohých ľudí v zahraničí bol Dubček osobou, ktorá sa snažila o reformu systému, ktorá sa nebála ísť proti prúdu a ktorá si vytvorila veľké množstvo prívržencov. A túto skúsenosť zo zahraničia máme viacerí. A rovnako som o tom presvedčená na základe sledovania tlače v týchto dňoch. Keď rezonujú v médiách, v blogoch reakcie bežných ľudí, tak som o tom presvedčená, že väčšina ľudí na Slovensku sa stotožňuje s tým, že Dubček bol symbolom demokratizačného procesu.

A na úplný záver si dovolím citovať slová Kennetha Skouga, vtedajšieho tajomníka veľvyslanectva USA v Prahe. Tieto slová zazneli v telefonickom rozhovore, ktorý sa konal teraz v auguste tohto roku. Takže slová Kennetha Skouga sú: "Dubčeka hodnotím ako výnimočnú osobnosť. Zaslúži si, aby sa na neho spomínalo ako na človeka, ktorému patrí popredné miesto v dejinách 20. storočia." Ďakujem pekne za pozornosť.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pani poslankyňa.

S faktickými poznámkami sa hlásia pani poslankyňa Damborská, pán poslanec Halecký, pán poslanec Palko. Ešte niekto, prosím, sa hlási? Nie. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

Slovo má pani poslankyňa Damborská.

M. Damborská, poslankyňa: Áno, ďakujem pekne za slovo. Tak chcela by som povedať všetkým predrečníkom asi toľko, že áno, pán Dubček bol veľká osobnosť a idol v určitom priestore, a teda na určitý čas. Jeho politika však, je mi to ľúto, ja to musím povedať, bola zbabelá, pretože v dňoch okupácie sa nechal zavliecť do Moskvy a tam za pomoci prezidenta Ludvíka Svobodu podpísal hanebnú kapituláciu, po ktorej nastala tvrdá totalita a teror na ďalších 21 rokov. V tom období ja som mala 19 rokov a my, čo sme sa neohli, lebo sme mali pevnú chrbticu, sme skutočne doplatili na týchto 21 rokov zdravím. Ja som na všetko zabudla. Bolo to, ale skutočne keď máme riešiť teraz túto problematiku, tak naozaj ja nebudem hlasovať za návrh. Ďakujem vám. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pani poslankyňa.

Teraz má slovo pán poslanec Halecký.

J. Halecký, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda, za slovo. Ja by som chcel oceniť viaceré body, ktoré pani poslankyňa Nachtmannová tuná prezentovala.

A chcel by som vyjadriť svoj názor k hodnoteniu a k postoju k Alexandrovi Dubčekovi. Počúvame tuná viaceré názory a viaceré hodnotenia, ktoré sú možnože viacej negatívne ako pozitívne, ale myslím si, že je skutočnosťou, že Alexander Dubček patrí medzi Slovákov, ktorí sú pozitívne vnímaní vo svete, v Európe a pozitívne hodnotení od samého začiatku. Myslím si, že aj väčšina ľudí na Slovensku jeho pôsobenie a jeho činnosť v svojej dobe, keď pôsobil, vníma pozitívne. Preto aj ja sa pripájam k tým, ktorí sú za to, aby týmto spôsobom, ako je tuná prezentované, sa jeho činnosť ocenila.

Chcem ešte pripomenúť, že je trošku paradoxné, že pokiaľ pomenujeme námestie, kde sídli parlament, podľa Alexandra Dubčeka, má bustu vonku, my sa bojíme a nechceme ho pustiť dnu. Čiže nechceme ho pustiť do parlamentu. Považujem to len za prirodzené, že vkročí a vnikne takto aj do parlamentu.

Takže aj napriek rozporuplným niektorým informáciám myslím si, že je to osobnosť pozitívna aj v terajšej dobe osoba, ktorá sa zaslúžila o demokraciu, o reprezentáciu Slovenska vo svete, a preto ja budem hlasovať za tento zákon. Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Takže, keď sa nikto nehlási už s faktickou, takže teda s reakciou, pani poslankyňa Nachtmannová, máte slovo.

O. Nachtmannová, poslankyňa: Ďakujem pekne za slovo. Ja iba reakciu na pani poslankyňu Damborskú, ale nie je tu, žiaľbohu. Ale cez to všetko poviem - Dubček určite za to, že sme tak dlho museli čakať na skutočnú demokraciu, nemohol. Ale on sa nezlomil, on pevne zotrval vo svojom postoji, aj keď prišiel o kariéru. Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Teraz má slovo ako posledný v rozprave pán poslanec Martin Fronc.

M. Fronc, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Táto Národná rada začala vyrábať zásluhové zákony pre mnohé osoby. A obávam sa, že spustila istú infláciu, ktorá bude pokračovať. A tu nechcem vyňať nikoho ani seba z tohto procesu. Na druhej strane keď sme sa už rozhodli my tuná v Národnej rade ako poslanci budovať panteón slovenských osobností, tak celkom prirodzene sa natíska otázka, aké sú kritériá na to, aby niekto sa v tomto panteóne ocitol. No žiadne kritériá sme nestanovili, i keď dlhodobo fungujúce inštitúcie, ako aj napr. cirkev má pri blahoslavení veľmi zložitý a vážny proces, pokiaľ sa rozhodne. Ale k tomu my nedospejeme. Chcem iné povedať, že minimálne by sme sa mali držať dvoch zásad pri takomto rozhodovaní, toho, že človek, ktorého chceme posadiť do toho panteónu, urobil veci veľké, ktoré mali ohlas a uznanie v celej spoločnosti, a druhej zásady, že nebol nositeľom veľkých zlyhaní. To je, myslím, také minimum, ktoré by malo platiť.

Celkom iste ja nechcem spochybniť, že Alexander Dubček je najznámejší Slovák minulého storočia. A dnes môžeme debatovať o tom, ako hovoria historici, že celá tá pozícia toho generálneho tajomníka a následne Pražskej jari, ktorej je nositeľom, mu padla takpovediac do lona medzi dvoma zápasiacimi skupinami vo vedení Komunistickej strany Česko-Slovenska. A môžeme hovoriť, že bol naivný, pretože, ako hovoria odborníci, myslieť si, že dôjde k zmene režimu bolo naozaj naivné. Ale to nehovoria odborníci dnes, ja si pamätám presne v roku 1968, ako mi to v tom nadšení, ktoré bolo vtedy a ktoré sme mali, jeden skúsený muž povedal, že viete tam, kde vstúpili rímske légie, tam boli rímske légie dovtedy, pokiaľ Rím bol Rímom. Pokiaľ Česko-Slovensko patrilo do východnej socialistickej zóny, pokiaľ bola sila Sovietskeho zväzu, ťažko to bolo zmeniť. Ale to nevidím ako podstatné. Podstatné v jeho prípade vidím to, že po tých desiatkach rokoch, ktoré boli rokmi krutovlády komunistickej, bol Alexander Dubček nositeľom nádeje. Z nás asi nikto, kto tú dobu zažil, nechce to ani tú atmosféru spochybniť. A vôbec za toto, si myslím, mu naozaj patrí uznanie. Na druhej strane ale si musíme uvedomiť, že Alexander Dubček bol stále verný komunista. A nebol to človek, ktorý nebol takpovediac poučený. On už mal s tvrdým komunistickým stalinským režimom skúsenosť priamo v Sovietskom zväze, cez Interhelpo, v ktorom tam boli. A Alexander Dubček, to je všeobecne známe, bol v tom období najhroznejšej krutovlády komunizmu, keď zatvárali kňazov, keď zatvárali inteligenciu, keď boli justičné vraždy, likvidovali roľníkov, jednoducho v tom období bol významný člen Komunistickej strany. Roku 1951 bol okresný vedúci tajomník, roku 1953 bol vedúci tajomník krajský. To nebol človek, ktorý o týchto veciach nevedel. A predsa sa nedokázal vzoprieť v takejto vážnej situácii. Nakoniec, toto a následne celú jeho kariéru vnímam ako človeka, ktorý možno ako človek bol dobrosrdečný, ale v krízových situáciách sa naozaj nedokázal postaviť proti tomu, čo nebolo v poriadku.

Ale čo ešte v súvislosti s týmto návrhom zákona pokladám za dôležité povedať, je čosi, čo si, myslím, ani Alexander Dubček si nezaslúži. Je to tak trochu podľa mňa politická hra s jeho menom. V roku 1989 vyletel odtiaľto komunizmus na smetisko dejín. A teraz prostredníctvom Alexandra Dubčeka, malým okienkom, mám pocit, že sa ho niektorí snažia rehabilitovať. To pokladám za zlé. A to je veľmi jednoduchý proces. V spojení s Alexandrom Dubčekom a človekom, ktorý bude v panteóne, budeme tu vidieť školské výpravy, ktoré budú pri buste Alexandra Dubčeka. A potichu a iste sa bude aj rehabilitovať komunistický systém. A toto, si myslím, ani Alexander Dubček si nezaslúži. A to sú dôvody, pre ktoré za takýto zákon nemôžeme hlasovať, musíme byť proti zákonu. Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne.

Registrujem, pán Kužma sa zrejme chce prihlásiť s faktickou poznámkou. Prosím, karty, páni kolegovia. Ďakujem. Kto ešte iný sa hlási? Prosím, zapnite ešte s reakciou na pána poslanca Fronca pána poslanca Kužmu.

Š. Kužma, poslanec: Ďakujem pekne. Skončila porada, ktorá niesla v sebe obrovský paradox, paradox s tým, že mnohí vystúpili poukázaním na určitý nesúhlas s návrhom, a to práve tí, ktorí sa roky rokúce za doby najťažšieho prenasledovania dokázali postaviť za rok 1968. Dokázali povedať, že okupácia bola okupáciou a proces roku 1968 bol demokratizáciou. Po roku 1968 došlo k tvrdému prenasledovaniu ľudí, ktorí hlásali idey demokratizácie, idey Dubčeka. A asi najvyššou podporou boja proti Dubčekovi, proti týmto ideám bolo, keď niekto vstúpil do strany, ktorá prenasledovala ľudí, lebo už viac podporiť nejakú ideu ako vstúpením do organizácie sa ani nedá. Je veľmi, veľmi, paradoxné, že mnohí z týchto ľudí, ktorí vyjadrili veľkú osobnú podporu prenasledovaniu Dubčeka a jeho druhov, dnes obhajujú v rozprave tento návrhu. Ja viem, že aj zo Šavla sa stal Pavol, ale ten konal veľké, veľké pokánie. On nielen neprezliekol len kabát. Preto pre mňa táto rozprava je skutočne veľmi paradoxná. Na jednej strane sú umiernení tí, ktorí v ťažkých dobách sa nebáli obhajovať Dubčeka a jeho idey, na druhej strane sú najodhodlanejší bojovníci tí, ktorí vstúpili do strany, ktorá prenasledovala idey a ktorí vlastne všetkou činnosťou tam sa za to museli zasadzovať.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne.

Nikto sa nehlási s reakciou. Ďakujem pekne.

Vážené kolegyne, kolegovia, vystúpili všetci rečníci, ktorí sa riadne prihlásili do rozpravy, preto mi dovoľte, aby som rozpravu vyhlásil za skončenú.

Pýtam sa navrhovateľa, či chce zaujať stanovisko. Chce. Pán poslanec Zala, máte slovo.

B. Zala, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, zaznelo tu všeličo pestré, za, proti, výber z rôznych častí, z rôznych období, z rôznych aktivít.

Ja by som chcel zdôrazniť, že keď som s kolegyňou Nachtmannovou pripravoval tento návrh, vôbec sme nemali na mysli iba krátke obdobie januára 1968 až novembra roku 1968. Alexander Dubček z môjho uhla pohľadu, z toho, čo poznám, aj z historických prameňov, bol osobnosťou s integritou. Je to hlboký omyl, ak si niekto myslí, že iba naraz sa nechal v roku 1968 vliecť udalosťami a že ho niekto iný na špic týchto udalostí postavil. To nie je, prosím, pravda. Nepochybne môžeme riešiť problém päťdesiatych rokov, ale to je zložitá a komplikovaná debata, pretože päťdesiate roky boli reakciou na vojnové udalosti, boli výsledkom toho, čo sa udialo z hľadiska rozdelenia sveta. Vytvorili priestor pre stalinizáciu, my veľmi dobre vieme, že to, čo sa dialo v päťdesiatych rokoch, nebolo len výsledkom chcenia komunistov, či už bývalej Česko-slovenskej republiky, ale predovšetkým stalinizáciou, ktorá znamenala uplatnenie si nároku sovietskej moci nad územím Česko-Slovenska. A s tým boli spojené ďalšie procesy.

Nezakrývajme si to, že v tých päťdesiatych rokoch využila voči Slovensku a na potlačenie mnohých slovenských nárokov aj česká reprezentácia dominanciu Komunistickej strany Česko-Slovenska a konala i z tohto hľadiska. Nechcem rozoberať tento historický rozmer, ktorý je mimoriadne zložitý. Ale treba povedať, že Alexander Dubček sa ocitol, a to je príznačné, v rehabilitačnej komisii ako člen rehabilitačnej komisie, kde prvýkrát skutočne ako člen tejto komisie mohol vidieť, čo sa v päťdesiatych rokoch dialo. A skutočne si myslím, že jeho účasť v týchto komisiách reálne formovala to, čo sme neskôr nazvali a všeobecne sa nazýva humanizmom alebo humanizmom spôsobu jeho myslenia. Od tohto momentu Alexander Dubček neustále, a to chcem zdôrazniť, otvára dvere. Alexander Dubček nebol mysliteľom, reformátorom mysliteľom, bol človek s humanizmom, ktorý otváral priestor tomu, aby sa mohla politika humanizovať, demokratizovať a aby sa mohol vytvoriť aj priestor pre ľudské práva. Takto pokračoval aj v sedemdesiatych rokoch. Ak hovorím o ľudských právach, mám na mysli predovšetkým to, čo sa dialo od roku 1971. Ak si pozriete dokumenty, tak uvidíte, že jeho aktivity voči vtedajšiemu vedeniu Komunistickej strany boli opreté a založené na presadzovaní a na koncepcii ľudských práv, ktoré potom nabrali jednoznačný výraz v helsinskom akte, ktorý skutočne znamenal z hľadiska medzinárodnej politiky postupný vnútorný rozklad v komunistických režimoch a to, jedine na základe čoho napr. mohla vzniknúť Charta 77. Bez tohto helsinského procesu by žiadna Charta 77 nemohla existovať. A hovorím o nej iba ako o ideovej stránke veci, pretože keby sme detailne veci analyzovali, prakticko-politický význam na páde režimu Charty 77 by sme vedeli vyjadriť vo veľmi nízkom percente. Ale to nie je podstatné, podstatná je ideová stránka, ktorá z tohto pohľadu vznikla. A Dubček takto kontinuitne predsa pokračoval aj po roku 1989. Hneď od začiatku stál na špici celého procesu, procesu demokracie a vytváranie pluralitnej spoločnosti. Ani jeden jediný raz sa nepokúsil veci zvrátiť späť na obnovenie komunistického režimu alebo socializmu s ľudskou tvárou tak, ako to bolo dobovo charakterizované a dobovo situované. Práve Dubček bol ten, ktorý vedel, že plná pluralita je absolútne potrebná. A zapojil sa do procesu vytvárania pluralitnej demokratickej spoločnosti.

Pán poslanec Bauer, to je presne to, že celý ten čas, ktorý popisujem, Dubček pôsobil práve v civilizačných intenciách toho, aby podporil zákon, ktorý ste vy spomenuli, zákon, ktorý odsudzuje komunistický režim, práve odsudzuje Dubček, vždy išiel kontinuitne práve v ideovej stránke v súlade s tým, čo tento zákon presadzuje, čo tento zákon hovorí, bez ohľadu na to, či bol alebo nebol v Komunistickej strane.

Dovoľte mi vyjadriť sa k citlivej stránke, ktorá sa tu neustále opakuje. A to je problematika Moskovských protokolov. No, samozrejme, ten, kto je apriórne zameraný proti osobe Dubčeka, vidí to, čo v tých Moskovských protokoloch je. Ale musím vám povedať, a tu v parlamente sedia politici, nie teoretici, z politického pohľadu je absolútne rozhodujúce to, čo v tých Moskovských protokoloch nie je, to, o čo sa práve Dubček snažil svojím tvrdým postojom a trucom. Je to popísané v knihe Mráz prichádza z Moskvy veľmi podrobne. Odtiaľ predsa vypadli všetky podstatné body, ako bol návrat pred január 1968, vlastne teda zabránenie stalinizácii, kde boli predstavitelia, ktorí padli, ako Novotný a iní v roku 1968. Tento návrat tam nie je. Je tam akceptácia Akčného programu, v ktorom sú základné prvky demokratizácie spoločnosti, to, pod čím sa skvie, ja to tak musím povedať, skvie, pani Damborská, Dubčekov podpis je to, čo nie je v tých protokoloch, a nie to, čo v nich je. A to je ten podstatný rozdiel, či sa pozerám na veci z pohľadu reálnej politiky alebo nie. Ak by skutočne Moskovské protokoly neboli podpísané, tak vám garantujem, že nenastupuje dokonca ani roľnícko-robotnícka vláda, že je tu priamy režim, ktorý ovláda Leonid Brežnev a ktorý túto krajinu veľmi jednoznačne ovláda priamo z Moskvy, a nie z Česko-Slovenska. Nezachovalo by sa ani jedno štátne vedenie Česko-Slovenska, stali by sme sa protektorátom priamo a bezprostredne riadeným z Moskvy. Toto sú podstatné otázky. (Potlesk.)

Dovoľte mi, aby som sa vyjadril ešte... (Hlasy v sále.) Pán Kubovič, áno, k vám. Chcem povedať toľko, vy ste sa tu odvolávali na historikov. Ja si myslím, že práve tu v tejto snemovni si treba uvedomiť, že historici skúmajú fakty, ale vôľu občanov reprezentujeme a vyjadrujeme my. Tu v tomto parlamente musíme zaujať hodnotové stanoviská. To nám žiadni historici nedodajú. Nedá sa hľadať obezlička a alibi u historikov. Je nevyhnutné, aby sme my svoje základné hodnotové postoje tuto postavili. V tom si cením tých, ktorí sú aj proti návrhu, ktorí sú aj za návrh z hodnotového postoja. To je úplne nevyhnutné.

K problému federácie. Znovu treba povedať, a to je otázka aj štátnej línie, v ktorej Dubček jednoznačne od začiatku otvoril priestor a aj pokračoval v tom, aby sa vytvorila federácia, aby sa vytvorila republika česko-slovenská s dvomi rovnoprávnymi, nielen národmi, ale aj štátnymi útvarmi. A tie sa federáciou skutočne stali. Rozhodujúcu zásluhu v tomto skutočne nemá Gustáv Husák. Gustáv Husák má veľkú, obrovskú zásluhu z hľadiska Slovenského národného povstania, a to v národnom slova zmysle, teda nie len odbojovom, pretože bez Slovenského národného povstania by Slovensko v medzinárodnom zmysle nebolo subjektom, ktorý by mohol vstúpiť do medzinárodného práva. Z tohto pohľadu skutočne má aj túto zásluhu. Ale na federácii má rozhodujúcu zásluhu Dubček. A treba povedať, že pri vznikaní Slovenskej republiky sa kontinuitne nadväzovalo na česko-slovenskú federáciu, na jej federalizačný proces, z nej sa odvodilo mierové rozdelenie Česko-Slovenska na dva štáty. A toto je výsledok práve federalizačného procesu, pri zrode ktorého stojí Alexander Dubček.

Vážení kolegovia, nebudem ďalej pokračovať v detailnom rozbore situácie. A, myslím, argumenty, ktoré som uviedol pre toho, kto rozmýšľa a rozmýšľa nezaujato, sú veľmi jednoznačnými argumentmi v prospech tohto zákona.

Chcel by som na záver oceniť dva príspevky vo vystúpení, príspevok alebo vystúpenie kolegu predsedu poslaneckého klubu SNS pána Rafaja, ktorý sa veľkoryso postavil k riešeniu tejto problematiky, rovnako ako pána poslanca Mikloška. Áno, takto si predstavujem pohľad na slovenskú históriu z nadhľadu. Som ako predkladateľ aj so svojou kolegyňou Nachtmannovou pripravený, ak zákon prejde do druhého čítania, riešiť situáciu umiestnenia busty, pretože nepatrím medzi tých, a súhlasím s argumentom, ktorý som si ja neuvedomil na začiatku pri predkladaní tohto zákona, ktorí by chceli množiť busty. Skutočne máme námestie. Na tomto námestí máme bustu Alexandra Dubčeka. Myslím si, že vieme nájsť také riešenie, aby sme to nerozmnožovali a nedostali sa do situácie, ktorá by mala komický charakter. S týmto skutočne plne súhlasím. A som pripravený v druhom čítaní tento problém čiže § 2 zákona riešiť tak, aby sme našli spoločné a akceptovateľné riešenie. Ďakujem pekne. (Potlesk.)