M. Číž, podpredseda NR SR: S faktickými poznámkami sa hlásia poslanci Tóthová, Jarjabek, Halecký, Kvorka. Pokiaľ nikto iný sa nehlási, uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

Slovo má pani poslankyňa Katarína Tóthová.

K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Ja by som chcela po právnej stránke reagovať. Pani poslankyňa horlí za to, už aj z minulosti mám výpis jej vystúpenia, prečo v tomto tlačovom zákone nie je, že cenzúra sa zakazuje. Pani poslankyňa, máme to v ústave a legislatívne pravidlá sú jednoznačné, to, čo už máme niekde upravené, nemá sa opakovať. Pokiaľ to má nemecký zákon, je to iná právna situácia, pretože tam sú zákony na úrovni federácie a zákony v určitých spolkových republikách. To je jedna otázka.

Ten váš príklad s tým opitým šoférom pre mňa bol úsmevný. A myslím, že vôbec nie je to pre prax aplikovateľné z tohto zákona.

A k tomu, čo hovoríte, že čo kto sľuboval. Nuž ja si pamätám, že Dzurindova vláda pred nástupom sľubovala, ako si bude ctiť médiá, ako zaručí slobodu tlače. A prvý krok po prevzatí vlády bolo sústredenie na 28. poschodí, ktoré si treba stále pripomínať, pretože niečo takého sa v demokratickom štáte nikde nevyskytlo, že redaktorov všetkých, ktorí boli v televízii, sústredili, a nechcem tomu dať pravý názov, do jednej miestnosti, kde ich stráž strážila a odkiaľ mohli vyjsť len na toaletu, pričom sa nesmeli stýkať s inými pracovníkmi, naviac, všetci dostali výpoveď. Tak to bol prístup bývalej vlády k médiám. Takže pokiaľ z tohto poslaneckého klubu idú ponaučenia, pre mňa sú neprijateľné.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Teraz má slovo pán poslanec Jarjabek.

D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Pani poslankyňa hovorila, že počula niečo od nášho priaznivca. Ja som tiež počul čosi od vášho priaznivca, a to nie od jedného, ale od viacerých priaznivcov tuná v Bratislave. Vy ste tá vlastne, ktorá hovorí stále o nejakej demokracii na váš spôsob. A práve títo ľudia hovoria, ako vy môžete hovoriť všeobecne o demokracii a v tomto prípade v rámci tlačového zákona o nejakom náhubkovom zákone, keď vlastne vy máte náhubkové metódy v strane a vlastne vylučujete ľudí za iný názor. To nehovorím ja. To hovoria vaši priaznivci v Bratislave, vaši voliči a vaši členovia vašej strany SDKÚ - DS. Ďakujem za pozornosť.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Teraz má slovo pán poslanec Halecký.

J. Halecký, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda, za slovo. Chcel by som niekoľko poznámok k vystúpeniu pani poslankyne Vášáryovej uviesť. Hlavne by som sa chcel dotknúť toho bodu, kde hovorila, že táto novela zákona nepomôže bežným občanom, ale iba politikom a podobným celebritám. Chcem podotknúť, že hlavne na regionálnej úrovni, na úrovni tzv. krajských regiónov práve potreba ustanovenia tohto zákona je ešte vypuklejšia, ako bola na centrálnej úrovni. Tam, aby sa mohli dovolať niektorí občania práva na opravu alebo zverejnenia pravdivých údajov, je ešte naliehavejšia ako pre politikov v Bratislave.

Ešte mám pripomienku k vášmu pozmeňujúcemu návrhu o cenzúre. Myslím si, že rieši to dosť jednoznačne ústava. Takže v tomto zákone to považujem za nadbytočné.

Chcem sa vyjadriť aj k tomu, kde ste spomínali dosť významnú zásluhu opozície a médií k tomu, že v tomto mediálnom zákone budú určité korekcie. Chcel by som pripomenúť, nechcem spochybňovať prínos ani opozície, ani médií, ale chcem povedať, že skutočnú podstatu v zákone dokážu zmeniť väčšinou prístupy koaličných partnerov alebo vzájomné určité tlaky alebo určité postupy. Takže chcel by som len pripomenúť, že Ľudová strana - HZDS, ako už ukázala aj v mnohých predchádzajúcich svojich postupoch, dokáže svojím vysvetľovaním, požadovaním, vzájomnými stretnutiami urobiť takéto zmeny, pri ktorých bolo by dobré, aby zostali... (Vystúpenie prerušené časomierou.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec, uplynul čas.

Teraz má slovo pán poslanec Kvorka.

J. Kvorka, poslanec: Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Trošička o tom, o čom som chcel diskutovať a k čomu faktickou poznámkou som sa chcel zamerať na pani poslankyňu Vášáryovú, hovorila pani poslankyňa Tóthová, kde som chcel ozaj poukázať na to 28. poschodie. To je dobrý príklad, na ktorý netreba zabudnúť. Aj kolega Jarjabek spomenul veci, ale nechcem, aby som sa opakovať.

Na druhej strane si treba ale jednoznačne uvedomiť, že však vidíme všetci, čo sa deje na verejnosti, ako vníma posun informácií cez médiá, či sú to už elektronické alebo sú to printové médiá a tak ďalej, akým spôsobom je to podávané a ako to vnímajú ľudia, ľudia tí, ktorých pani poslankyňa Vášáryová nevie rozlíšiť, pretože pani poslankyňa Vášáryová tu hovorí, že kto sú obyčajní ľudia. No obyčajní ľudia sú tí ľudia, ktorých je väčšina v tejto spoločnosti, ľudia, ktorí nemajú také možnosti, ako ich máme, dajme tomu, my, politici, ktorí tuná sedíme. Sú to ľudia, ktorí sa dostávajú do situácií v mnohých prípadoch nie pre nich výhodných. A sú to ľudia, ktorí nemajú možnosť sa obrániť, pretože nemajú právo na odpoveď, pani poslankyňa. Čiže toto si je potrebné uvedomiť, pretože tento zákon nie je o tom, že prispôsobujeme zákon pre politikov, ale že tento zákon sa prispôsobuje pre všetkých občanov tejto republiky.

A na záver chcem pripomenúť, že neodpustili ste si zase zobrať do úst nášho premiéra. Viete, nechajte ho na pokoji. Ten veľmi dobre vie, čo má robiť, kde má chodiť a ako sa má správať. Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Reakcia na faktické poznámky, pani poslankyňa Vášáryová.

M. Vášáryová, poslankyňa: Ďakujem, pán predsedajúci. Asi netreba reagovať na všetko.

Ale, pani poslankyňa Tóthová, veď vy môžete hlasovať proti tomu. Máte slobodu hlasovať proti môjmu zákonu, môjmu pozmeňujúcemu návrhu, že cenzúra je neprípustná. Máte túto možnosť.

A keď hovoríte o tých zavretých novinároch, ja vám poviem ešte jednu vec, aby som rozšírila váš repertoár. Predstavte si, že niektorí televízni tvorcovia strážili pána Nižňanského, tohto agenta ŠtB, štyri roky školeného v Moskve, po 17. novembri, pretože chcel zabrániť, aby sa vysielali zábery z námestia v Bratislave. A pán Nižňanský pravdepodobne bude budúcim generálnym riaditeľom Slovenskej televízie. Takže môžete aj tento príklad používať.

Pán poslanec Halecký, my máme právo na opravu aj teraz. V platnom tlačovom zákone máme právo na opravu. Každý môže protestovať, prosím. A nakoniec, viete, pán podpredseda Číž povedal vo svojom prejave, že táto zmena sa udiala pod neuveriteľným a nepochopiteľným tlakom. Skúste si prečítať ten prepis toho, čo povedal o tomto tlaku pán podpredseda Číž.

A, pán poslanec Kvorka, mne je to ľúto, ale asi ste ma nepochopili, ale nebudem vám to teraz vysvetľovať, prečítajte si to v zápise, ako som to myslela s tým obyčajným človekom. Myslela som to totižto úplne opačne, ako ste to pochopili. Ďakujem za možnosť reagovať.

M. Číž, podpredseda NR SR: Vážené kolegyne, kolegovia, máme teraz taký malý problém, ktorý vznikol osobitným postupom, o ktorý požiadala pani Vášáryová. Chcem vás informovať, že totiž v rokovacom poriadku je táto veta v § 27 ods. 3: "Ak rečník pri udelení slova nie je prítomný v rokovacej sále, stráca poradie." Strácať poradie rečníka znamená, že rečník môže v rozprave vystúpiť iba ako posledný. Hovorím to len vzhľadom na to, že všeobecný súhlas bol, že pani Vaľová aj pán kolega Senko v zmysle rokovacieho poriadku strácajú poradie a vystúpia v rozprave až ako poslední. Takže teraz nevystúpia vzhľadom na to, že stratili poradie.

Takže, vážené kolegyne, kolegovia, teraz vystúpili všetci rečníci, ktorí sa prihlásili písomne a nestratili poradie. Tak sa pýtam, kto sa do rozpravy hlási ústne. Čítam ich, sú to kolega Jarjabek, Halecký, Minárik, Frešo, Kvorka, Galbavý. Páni poslanci skúšajú poradie, takže prosím, najprv sa vyznačte nejako a potom prečítam tých, ktorí budú už v stanovenom poradí. Môže to tak byť? (Odpovede z pléna.) Skúste vytiahnuť a zastrčiť kartu, pán kolega. Dobre. Takže 15 poslancov sa hlási do rozpravy. Áno? (Odpoveď z pléna.) Ďakujem. Takže poprosím, keby ste mi to posunuli od začiatku, prečítam všetkých prihlásených. Sú to páni poslanci a poslankyne Jarjabek, Halecký, Frešo, Kvorka, Galbavý, Minárik, Senko, Dzurinda, Grečková, Bárdos, Cibulková, Vaľová, Kubánek, Slafkovský, Tóthová. Ďakujem pekne. Vážené kolegyne, kolegovia, budeme teda pokračovať v rozprave vystúpeniami poslancov, ktorí sa prihlásili ústne.

Vystúpi pán poslanec Jarjabek, pripraví sa pán poslanec Halecký.

D. Jarjabek, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister kultúry, vážený pán spravodajca, dámy a páni, dovoľte mi, aby som veľmi jednoducho pokračoval v tom, o čom bol môj príhovor, keď sme ho prerušili na základe hlasovania. Skončili sme asi tým, kde sme hovorili o medzinárodných inštitúciách, ktoré teraz vehementne tvrdia, že sú proti napr. pokutám ohľadne tlačového zákona v súvislosti s ministerstvom kultúry. No a ja len podotýkam, že pokuty vznikli v roku 2004. Boli okolo 2 mil. korún. Novelizáciou, vlastne predlohou, ktorú predložilo ministerstvo kultúry, sa tieto pokuty rapídne znížili. A v súčasnosti existuje spoločná správa, kde sme dali návrh, aby sme tieto pokuty dali preč. A ja to hovorím len preto, aby som hovoril o týchto medzinárodných inštitúciách a vlastne sa zamyslel nad tým, prečo žiadna z týchto inštitúcií nereagovala na to v roku 2004. Asi im to vtedajšia koalícia a súčasná opozícia neoznámili, resp. sa to nedozvedeli, akým spôsobom by mohli reagovať. No a máme overené, že tie prvé správy ohľadne tlačového zákona aj tie prvé reakcie medzinárodných inštitúcií, kým prišlo k upresneniu, vlastne boli na základe pracovných predlôh ministerstva kultúry. Bolo ich zhruba 5 alebo 6 a v rôznych obdobiach. Vychádzali a proste tie prvé reakcie boli na jednu z tých pracovných verzií. Čiže ten, kto posielal tieto pracovné verzie týmto medzinárodným inštitúciám asi dobrú službu neurobil ani sám sebe, ani im.

Dámy a páni, neodpustím si poznámku, veľmi som sa skutočne zabavil, keď v utorok, iste si na to spomínate, exposlanec za SDKÚ - DS hokejista Peter Šťastný dvíhal v diskusnej relácii jednej z televízií prst a hovoril, že vraj táto vláda odmieta, aby sa na kampani pred zavedením eura podieľali médiá, ktoré sa o nej vyjadrujú kriticky, a inzerciu zadáva výlučne do provládnych médií. Teda ani slovenský poslanec v Štrasburgu a v Bruseli netuší, že na Slovensku dnes nejestvuje provládne médium, ani elektronické a ani denník, teda ani printové. Ak propagandisti našej opozície dokážu takto zmonitorovať svojho vlastného kolegu so slovenskými koreňmi, môžeme sa len čudovať, ak nám ich výhrady proti zákonu podpíše niekto, kto Slovenskú republiku vari najsamprv musí pohľadať na mape.

Útoky proti návrhu tlačového zákona sú perfídne, pretože ich aktéri nehovoria pravdu a zahmlievajú podstatu sporu. Momentálne sa opozícia naváža najmä do toho, že vraj netreba rozlišovať opravu a odpoveď. A diskutujeme tu už pol dňa o tejto oprave na opravu. Ako v dobách reálneho socializmu sa nám zjednotili všetky denníky v duchu nejakého vydavateľského národného frontu. A bijú na poplach, pretože vládna koalícia nechce prijať návrh, aby vydavateľ mohol kdesi na zastrčenom miestečku "opraviť" údaje, ktorými mu včera z titulnej strany vypredali náklad, a aby nemusel na rovnakom mieste a v približne rovnakej úprave a rozsahu uverejniť stanovisko človeka, ktorého noviny bezdôvodne a bez argumentov škandalizovali či napadli. Nuž ak to na nás, koaličných poslancov, nebude mať "prevýchovný" vplyv, čo navrhnete potom? Prídu potom nejaké liberálne milície, generálny štrajk a demokratická defenestrácia tej nenávidenej väčšiny? A naostatok už bude stačiť len vymeniť tak zo 4 milióny občanov a bude to tu ako v modrej rozprávke.

Dámy a páni, naozaj čakám, či sa nenájde jeden statočný, ktorý sa postaví k tomuto mikrofónu a povie, o čo v skutočnosti ide. Podľa môjho názoru príčinou všetkých týchto obštrukcií nie je ani právo na odpoveď, ani ochrana zdroja, ani pokuty, ale § 6 ods. 4, ktorý znie: "Vydavateľ periodickej tlače, ktorý je právnickou osobou, je povinný v prvom čísle periodickej tlače vydanej v kalendárnom roku uverejniť oznámenie o štruktúre vlastníckych vzťahov vydavateľa a periodickej tlači podľa stavu k 31. decembru predchádzajúceho kalendárneho roku." O tomto ešte nikto tuná nehovoril. Toto je proste nóvum, ktoré sa zavádza do tohto zákona a absolútne sprehľadňuje vlastnícke vzťahy. O tomto nikto nehovoril. Nie je toto kameň úrazu? A kadejaké práva na odpoveď a § 6, § 8 a § 4 sú len istým zahmlievaním tohto celého problému, ktorý vlastne tuná začína existovať a niekomu začína vážne vadiť? V tom je kameň úrazu a dôvod odmietania tlačového zákona, pretože dnešný postsocialistický zákon nič také vydavateľom neprikazuje. Čo je pre podnikateľa v oblasti printových médií krajšie a ľúbeznejšie ako absolútna podnikateľská sloboda? Ale ak chceme, aby ten, kto zásobuje naše domácnosti mäsom, vedel preukázať, že to nie je hovädzie z chovu napadnutého chorobou šialených kráv, a ak nútime výrobcov cigariet proti ich záujmu uverejňovať na škatuľkách varovanie, že tento zlozvyk môže zabíjať, máme nielen právo, ale i povinnosť umožniť čitateľom dennej tlače, aby vedeli, kto vydáva a financuje v slovenskom jazyku vychádzajúce denníky a časopisy.

Je tu ešte jeden problém, o ktorom sa tuná vehementne rozpráva. Stále sa dávajú dokopy novinári a vydavatelia. Vy určite neviete, ako sú novinári tlačení vydavateľmi do tém článkov a formulácií, ktoré by sami nikdy neurobili, alebo novinár urobí článok, ale titulok článku už nerobí novinár, ale editor, teda majiteľ alebo šéfredaktor, proste človek, ktorý tie noviny predáva. A on preto mení ten titulok na základe toho článku, no proste aby predal. Lenže zodpovednosť za to nesie novinár. Aj toto rieši tlačový zákon. Aj toto je problém v rámci tlačového zákona, o ktorom by sa malo hovoriť. Čiže nedávajme dokopy novinárov a mediálnych podnikateľov.

Novinári, stáva sa niekedy, niektorí podľa mojich informácií sú často dokonca aj vydieraní tzv. mediálnymi podnikateľmi. Často musia robiť témy, ktoré jednoducho nechcú robiť. A často v rámci týchto tém aj musia ísť do istých rizík, do ktorých nechcú ísť, preto, lebo sú, samozrejme, vydavateľmi tlačení. Čiže aj toto je problém. Aj o tomto treba hovoriť, nielen o nejakom práve na odpoveď. Život ukáže, či to právo na odpoveď bude také, ako o ňom hovorí pravá strana alebo ako o ňom hovorí predkladateľ. A keby sa, nedajbože, niečo stalo, že by skutočne mediálni partneri boli ohrození, alebo že by sa naozaj stalo čosi, s čím nikto v tejto chvíli neráta, stále je tu situácia, že zákon sa dá o šesť mesiacov opraviť, preto, lebo je to nový zákon, je to zákon, o ktorom v tejto chvíli málokto môže predpokladať ako o každom takomto prijímanom tlačovom zákone, ako sa prejaví v budúcnosti, preto, lebo veď my nieže máme tlačový zákon z roku 1966, my nemáme žiadny tlačový zákon.

Dámy a páni, pri našej prvej diskusii v pléne o návrhu tlačového zákona som uviedol rad konkrétnych príkladov, ako sa isté veci bez vzrušenia a nie nedemokraticky riešia v iných štátoch a ako sa riešili v našej histórii. Napokon aj Parlamentný inštitút nám spracoval rozsiahlu analýzu situácie vo vybraných štátoch a každý si to mohol potichu pracovne preštudovať. Nie som zástancom toho, aby sa v Bruseli unifikovalo, čo sa len unifikovať dá, ale celkom vážne sa zaoberám myšlienkou, že požiadam niektorého z mojich kolegov, aby tam vystúpil a navrhol prijať celoeurópsky vzor či model na legislatívnu úpravu v tejto oblasti. Myslím, že by tu potom viacerí ronili slzy a nostalgicky spomínali na Maďaričov tlačový zákon. A tí, ktorí radšej iba aproximujú a správajú sa ako miestodržitelia v závislej krajine, len aby, nedajbože, nemuseli urobiť nejaké vlastné politické rozhodnutie, budú potom mať tiež dušu namieste. Veď keď to bude smernica z Bruselu, nemôže to nebyť skvelé. Ani vydavateľom v takom prípade už nezostane nič iné, len normu akceptovať a nostalgicky spomínať, ako kedysi mohli zamestnávať kohokoľvek, kto bol ochotný písať, ako si priali, pričom stačilo ak z desiatich mienkotvorných novinárov mala príslušné vzdelanie tretina, ako to na webe Slovenského syndikátu novinárov popisuje doc. Brečka, citujem, majitelia médií sa usilujú šetriť na výdavkoch, a preto zamestnávajú lacnejších, teda aj menej vzdelaných novinárov, je iste paradoxné, že s výrazným zvýšením počtu absolventov novinárskych škôl klesol počet aktívnych novinárov s novinárskym vzdelaním, a pripomeňme, keď minister ešte len nahlas uvažoval o tom, že by v zákone zadefinoval elementárne kvalifikačné predpoklady na výkon novinárskeho povolania, strhla sa búrka protestov a komentárov a komentáre môže ďalej písať každý, kto v podstate trafí na písmenká klávesnice. Ale toto, prosím, berte len ako konštatovanie, lebo toto je naozaj slobodná vôľa majiteľov médií.

Dňa 6. februára som z tohto miesta o. i. povedal, že keď sa tento návrh zákona dostane do druhého čítania, určite príde k zmenám, príde ku kompromisom a to viete presne vy aj ako ja, lebo ani jeden zákon, ktorý prišiel do tohto parlamentu a bol napísaný tak či onak tou či onou vládou, nikdy z tohto parlamentu vládny návrh neodišiel tak, že by doň poslanecká snemovňa nezasiahla. To isté bude aj, samozrejme, s tlačovým zákonom, ale na základe konkrétnej profesijnej debaty, a nie na základe nejakého politikárčenia, vy nám zmeníte toto, my vám zmeníme toto alebo proste nejaké neidentifikovateľné počty kupecké. Škoda, že sa tlačový návrh zákona stal tým zákonom, cez ktorý sa vynucuje vydieraním súhlas s Lisabonskou zmluvou, lebo, viete, dnes je to tlačový zákon. No a zajtra to bude čo? Bude to školský zákon? Aký iný zákon to bude zajtra? Čím budete vydierať, že nezahlasujete za Lisabonskú zmluvu, keď nezmeníme to alebo ono v nejakom sociálnom alebo inom zákone, ktorý sa bude prijímať v tomto parlamente? Ja by som však od všetkých oponentov tlačového zákona chcel počuť odpoveď, a znovu to rozhovorím, na základnú otázku, ktorú som aj položil vo faktickej poznámke: Bude po prípade tohto tlačového zákona printové mediálne prostredie kvalitnejšie, demokratickejšie, prehľadnejšie ako to, ktoré tu máme v súčasnosti? Prosil by som skutočne odpoveď na túto otázku, lebo, ešte raz, opieram sa o predstaviteľov syndikátu, opieram sa o vydavateľov. Jednoznačne na výbore pre kultúru a médiá zástupca vydavateľov povedal, že zákon je dobrý na 95 % a treba ho len vylepšiť o takýto kúsok. Predsedkyňa syndikátu povedala mesiac predtým, že zákon je dobrý a ide len o to, aby ho poslanci v parlamente nepokazili. Dámy a páni, nepokazme ho. Ďakujem za pozornosť.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne.

S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Jarjabka sa prihlásila pani poslankyňa Ágnes Biró, pán poslanec Pavol Minárik. Končím možnosť prihlásenia sa s faktickými poznámkami na vystúpenie predrečníka.

A slovo má pani poslankyňa Ágnes Biró. Nech sa páči.

Á. Biró, poslankyňa: Áno, ja som, bohužiaľ, bola trošku von, takže som veľmi chcela počuť celé vystúpenie pána Jarjabka, ale som si zaznamenala jednu vetu, ktorá ma tak primala k tomu, aby som využila možnosť na požiadanie opravy na nepravdivé skutkové tvrdenie. Ide mi o to, že pán Jarjabek povedal, že medzinárodné inštitúcie, ktoré boli informované, dostali nepresné informácie. A ja som si dala vyhľadať vyjadrenia. Pán premiér 29. januára sa vyjadril na brífingu, že sú pripravené anglické preklady pre OBSE. Vy ste 6. februára tu hovorili o tom, že ide o amatérsky preklad. A mám tu aj preklad, ktorý má logo ministerstva kultúry. A je tam napísané, že je to anglická verzia, ktorá bola teda preložená ministerstvom kultúry. Len toľko som chcela povedať k tomu vyjadreniu, čo ste vo svojej reči predniesli. To je všetko.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Ďalej vystúpi pán poslanec Pavol Minárik. Nech sa páči.

P. Minárik, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega, ja nechcem reagovať na vás, len by som vás poprosil ešte raz o tú otázku, pretože na to by som rád ako odporca tohto zákona reagoval a odpovedal, tak ako ste to chceli od nás, ktorí máme k tomuto zákonu výhrady.

M. Hort, podpredseda NR SR: S reakciou, pán poslanec, sa hlásite?

D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem pekne za pripomienky.

Pani poslankyňa Biró, mal som na mysli situáciu hlboko, ďaleko pred prvým čítaním v tomto parlamente, kde prišli niektorým medzinárodným inštitúciám pracovné verzie. A zistili sme to tak, že títo kolegovia namiesto o § 6 hovorili o § 8. A proste bolo posunuté paragrafové znenie, čo už v tej verzii, ktorá prišla do prvého čítania, bolo inak. Čiže preto hovorím, že niekto bol veľmi rýchly, aby informoval veľmi rýchlo medzinárodné inštitúcie a informoval ich proste hlúpo. Dal pracovné verzie, ktoré boli pracovnými verziami, a bol v tomto smere nedôsledný.

A k otázke pána Minárika teda moja otázka. Bol by som veľmi rád, by som vás veľmi pekne poprosil, ako alebo v čom bude iné, v čom bude nedemokratickejšie prostredie, keby sa prijal tlačový zákon, ktorého predkladateľom je ministerstvo kultúry, oproti tomu prostrediu, ktoré tu máme doteraz. Totiž aj výhrady syndikátu najskôr neboli a výhrady vydavateľov v tejto chvíli sú mierne obmedzené, ale pritom tá rozprava a tá debata, ktorá tuná vlastne v parlamente vzniká, vlastne stupňuje ten tlak. A zdá sa mi to také trošku v protirečení a také trošku protichodné, preto, lebo namiesto toho, aby sme teda hovorili o tom prostredí, ako sa zmení alebo nezmení, hovoríme tu o kadejakých situáciách, ktoré si vymýšľame a ktoré jednoducho, samozrejme, vôbec s najväčšou pravdepodobnosťou nenastanú. Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Ďalším ústne prihláseným je pán poslanec Jozef Halecký. Konštatujem, že pán predseda výboru nie je prítomný, preto stráca poradie.

A ďalej je prihlásený pán poslanec Pavol Frešo. Pán poslanec, nech sa páči.

P. Frešo, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán minister, vážený pán spravodajca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, otázka tlačového zákona, tak ako je nastolený, tak sa zdá aj z tejto diskusie, naozaj nie je otázkou jednoduchou.

A ja začnem tým, že zareagujem na svojho predrečníka, ktorý vymenoval, ako vydavateľom, ako syndikátu novinárov tento zákon v zásade vyhovuje. A v podstate tým demytologizoval to, čo tu bolo popoludní v emotívnom prejave pána podpredsedu Číža povedané, akýsi triedny pohľad na otázku médií. Opozícia tu nie je za to, aby hovorila v prospech novinárov alebo v prospech vydavateľov. To je niečo, čo tu možno podsúvajú niektorí kolegovia z koalície. Ale opozícia je tu preto, lebo si ju zvolili občania a hovorí v ich najvlastnejšom záujme. A myslím si, že už je polovica volebného obdobia a bolo by dobré, keby si vážená koalícia na to zvykla, že jednoducho toto zjednodušené videnie, kedy každý rozpráva za nejakú skupinu, najlepšie lobistickú, možno platí u vás v kluboch, ale u nás nie celkom.

A čo je najlepšie pre občana, na to máme rozdielne názory. To, čo hovoril pán podpredseda Číž, boli citácie z rôznych zmlúv, ktorými sme viazaní, citácie rôznych názorov, ktoré v zásade hovoria o tom, že mediálne prostredie by bolo dobré viac regulovať, aby bolo slobodnejšie. To, čo hovoríme my a čo hovorí SDKÚ - DS aj ďalšia časť opozície, je, že regulácie obmedzujú túto slobodu. Toto je zásadný, ja sa nebojím použiť ten výraz, ideologický rozpor, na ktorý narážame a pravdepodobne pre ktorý si nerozumieme. Ten ideologický rozpor spočíva v tom, že my sme presvedčení, že ďalšími reguláciami a sprísňovaním kritérií nad rámec toho, čo je nutné a pre občana prospešné, znížime slobodu a keď chceme mať naozaj úprimný záujem o pluralitu názorov, tak by sme mali, naopak, slobodu zvyšovať, neklásť bariéry. Aj predrečník spomínal vzdelanostnú úroveň novinárov a hovoril o tom aj častejšie sa o tom vyjadrovali dokonca niektorí ďalší koaliční politici ako o istej nutnej nejakej novinárskej komore, o nejakých skúškach, že by bolo dobré, keby existovali a tak ďalej, a to všetko v línii obmedzovania a prikazovania, v záujme lepšej plurality názorov, v záujme kvalitnejších médií.

Dôvody, prečo práve právo na odpoveď sa stalo tým takým neuralgickým bodom, o ktorom sa tu najviac diskutuje, nie sú nejaké vymyslené. Právo na odpoveď bol termín, ktorý začal používať pán premiér v súvislosti s tým, keď začal vážne kritizovať a opakovane kritizovať médiá. Ja tu mám pár citátov, o chvíľu budú nasledovať. A mnohé z tých citátov sú na internete pekne povypichované. Sú to citáty, ktoré priniesli agentúry. Ja by som odporúčal aj váženým kolegom z koalície, aby si ich prečítali, pani Glendová čo a aké druhy odpovedí v platených správach zverejňuje. Bol by som možno aj zvedavý, keby sa niektorí z nich prihlásili, že on podpisuje takýto druh vyjadrovania sa ako gro odpovedí k reakciám. Pán premiér, a tým aj celá vláda je neustále v konflikte s médiami, a to napriek tomu, že médiá mu nerobia opozičnú službu, ako to on hovorí, ale robia mu kontrolnú službu. A takisto napomáhajú aj opozícii kontrolovať. Spomeniem dve kauzy, ktoré média odhalili, za ktoré, si myslím, by mal pán premiér poďakovať médiám, pričom by mal naozaj uznať ich rolu. Kauza pozemkového fondu, bez prispenia médií v žiadnom prípade by táto kauza nebola skončila tak, že teraz máme aspoň akú-takú nádej, aj keď je snaha tejto vlády odďaľovať riešenie systémové, na to, že tieto veci sa nebudú opakovať a ak sa opakovať budú, tak sa aspoň zverejnia jednotlivé kauzy a dozvieme sa dnes, po viac už pomaly ako po roku, o tom, ktorých 15 zmlúv bolo podpísaných, nakoľko v médiách ich bolo uvedených len 7. Druhú kauzu, ktoré médiá odhalili, pričom aktívne k tomu prispeli, bola kauza Privilégia. O probléme, ktorý mala pani ministerka na ministerstve, ktorý, mimochodom, dodnes nie je zaplatený, takisto informovali médiá. A pokiaľ by túto prácu nerobili kvalitne, tak si neviem predstaviť, ako by sa o tejto kauze dozvedela verejnosť, ako by sa o tej kauze dozvedeli poslanci a ako by sa aspoň ako-tak, aj keď veľmi liknavo, snažilo dôjsť k náprave. Tretia kauza, ktorá mi príde na myseľ a už stála kreslo ďalšieho ministra, boli upratovacie práce na ministerstve obrany. Detto, ten mechanizmus, ktorý tam je nasadený, vo vláde sám na to nijako nereagoval. A až keď sa táto kauza medializovala, tak podľa mňa správne, pod tlakom opozície, minister odstúpil.

Inými slovami, úloha médií v tejto spoločnosti je významná. Tu nevidím žiadny dôvod, prečo by tu bola nejako narušená pluralita názorov, ani nevidím nejaký dôvod, pre ktorý bolo treba obmedzovať médiá tým, že bude taxatívne dané právo na odpoveď. Dokonca, pán minister, vo vašom návrhu zákona vlastne je povinnosť zverejniť odpoveď. A myslím si, že naozaj toto vychádza z jedného hlbokého nepochopenia demokratických mechanizmov. Tie demokratické mechanizmy hovoria o tom, že vláda vládne, opozícia kontroluje a médiá informujú verejnosť. To, že sa nám nepáči, akým spôsobom informujú verejnosť, to som hovoril aj vo faktickej poznámke, že prakticky neexistuje žiadne vyjadrenie, koalično-opozičné, v ktorom by hlas koalície alebo opozície chýbal. Ja taký poznatok za túto dobu tejto snemovne nemám. Pokiaľ ho máte, nech sa páči, tak ho ukážte. Ale ja viem od novinárov, ktorí sú vonku alebo ktorí sú na balkóne, že vždy si obstarávajú vyjadrenie druhej strany. To, že vo svojom hodnotiacom úsudku trebárs neuveria tomu, čo hovorí či koalícia alebo opozícia, je predsa ich právom. Je to úplne normálne a prirodzené. A skutočne do tohto dávať akési právo na odpoveď práve pre politikov a práve pre takto verejne činné osoby mi príde absolútne nezmyselné. Príde mi to absolútne nezmyselné a už úplne nezmyselné v kontexte dnešnej doby, kedy máme k dispozícii internet. Čiže nie sme odkázaní len na printové médiá, ktoré si môžete, nemusíme vydávať, vlastné stranícke. Ale môžete si tieto odpovede zverejniť napr. na internete.

A tváriť sa, že všetci novinári sú vlastne v jednom vreci proti koalícii, je tá najnebezpečnejšia vec, ktorú som ohľadne tohto zákona počul. Inými slovami, keď možno nepresvedčíte jedného novinára alebo komentátora, predsa máte šancu vyhľadať ďalšieho alebo ďalších, môžete zvolať tlačovú konferenciu, na ktorú, pokiaľ to urobí minister alebo premiér, určite prídu všetky kamery, dokonca niektoré televízie to zahrajú v priamom prenose. Čiže stavať sa do situácie, že vlastne naozaj vy ste diskriminovaní médiami, je niečo, kde staviate vec z nôh na hlavu. Ten, kto má suverénne najväčšie pokrytie mediálne, je stopercentne vláda. To platí za tejto vlády, platilo to za minulej vlády, platí to stále. To, že vláda ale nedokáže presvedčiť občanov alebo médiá, to už je váš problém. A tento problém sa nedá riešiť tým, že budeme prijímať zákony, ktoré budú mať v sebe ustanovenia, alebo umožnia to tomu, kto sa cíti dotknutý, čo je subjektívny pocit, a to môže byť v tomto prípade hlavne politik, keď sa bude cítiť dotknutý, že nebol pochopený alebo že to nebolo dosť dôstojné, alebo bude mať iné pocity, tak médium bez rozhodnutia súdu zaviažeme k tomu, aby zverejnilo odpoveď.

Tu je taká krátka exkurzia do toho, čo pán Číž tu vymenoval, rôzne príklady práva na odpoveď, práva na opravu, rôznym spôsobom to zmiešaval jedno s druhým, ale ani jedno nebolo definované tak agresívne, že si vlastne ten, kto sa cíti dotknutý, napíše odpoveď, je povinnosť túto odpoveď zverejniť. Je už, samozrejme, logické, že pokiaľ by takýto inštitút existoval, tak by to viedlo k tomu, že novinári by písali omnoho, omnoho opatrnejšie, ako píšu dnes. A to je to, čo podľa nášho názoru neprospeje. V žiadnom prípade to neprospeje pluralite názorov, po ktorej voláte. To je práve to, čo prospeje tomu, že budú názory unifikované a názory budú veľmi tak, povedal by som, politicky korektné, až, by som povedal, autocenzurované. Tie noviny potom budú naozaj vyzerať tak, ako noviny vyzerali trebárs za doby, ktorú pán Číž nespomenul, teda za komunizmu, kedy písali o všetkom možnom, len nie o tom, čo naozaj spoločnosť trápilo, kedy v žiadnom prípade nešli do žiadnej kritiky. Ja som v živote nepočul o tom, že by nejakej opravy alebo niečoho podobného sa domohol nejaký disident v komunistických novinách a tak ďalej a tak ďalej. Všetci sa tvárili, že problémy nie sú, len aby neprišli do styku so štátnou cenzúrou. A toto bude fungovať podobne. Pokiaľ budeme mať takto koncipované právo na odpoveď, že tam nie je rozhodnutie súdu, že sa to týka naozaj politikov a že je tam povinnosť automaticky tú odpoveď zverejniť, dokonca na tom istom mieste, kde bol pôvodný článok samotný, tak sa dostaneme do situácie, že tí redaktori naozaj budú podliehať akejsi vnútornej cenzúre a budú písať o všetkom možnom, tak ako to bolo za komunizmu zvykom, napr. o imperialistoch alebo o situácii v ďalekých krajinách, kde ešte stále je možné dúfať, že tam sa nedostanú tie noviny a nebude možné uplatniť právo na odpoveď.

Vrátim sa k tej podstate. Tá podstata je v tom, že dnes podporovať demokraciu neznamená zavádzať viacej regulácie. Dnes podporovať demokraciu znamená zaviesť viac slobôd. To znamená, aj tento tlačový zákon pokiaľ má mať zmysel pre túto spoločnosť, tak by mal slobody rozširovať, nie tam dávať povinnosti, ktoré majú priamy dosah na obsah samotný. My veríme na to, že občianska spoločnosť má zmysel. A dokonca v tomto sme v protiklade s vaším ideologickým vystúpením, pán Číž, kde ste hovorili, že tá nestačí na to. My veríme na to, že na to stačí preto, lebo človek si môže kúpiť ten druh novín, ktorý mu vyhovuje, človek si môže vybrať, že nebude teda čítať noviny, keď mu nevyhovujú, bude čítať internet, človek môže pozerať televíziu, človek má mnoho možností, ako k informáciám dostúpiť. My si myslíme, že nie je v záujme tejto spoločnosti, aby v každých novinách boli všetky názory úplne rovnaké, unifikované, tak ako by sa to dosiahlo, pokiaľ by bolo takto široko koncipované právo na odpoveď. Nech si občania vyberú. A nech skorej politici súťažia. A v tomto prípade mám na mysli hlavne vládu a terajšiu vládu, ktorá s tým má úplne najväčší problém asi zo všetkých vlád, ktoré tu boli po novembri. Táto vláda nech sa snaží cez tie médiá teda presadzovať svoje názory a nech ona urobí sebareflexiu, pokiaľ nie je médiami prijímaná tak, ako uzná za vhodné, a nech hľadá iné kanály. Ja si myslím, že toto by bolo zodpovedné, a nie snažiť sa zmeniť pravidlá hry a využiť vlastne to, že táto vláda je pri moci, že tu má v parlamente 85 poslancov, ktorí odhlasujú to, na čom sa koalícia dohodne, a už vôbec nie obviňovať opozíciu z toho, že organizovala nejakým spôsobom zahraničný tlak. V každom prípade táto otázka nestojí, tak ako to bolo povedané vo viacerých prejavoch, že sú to vydavatelia, že sú to novinári, ktorí by tak mali robiť, táto otázka stojí tak, či ľudia budú mať v tlači prístup k názorom, medzi ktorými si budú môcť vybrať, alebo táto tlač sa ocitne pod obrovským tlakom práve takýchto práv na odpoveď, kde viacerí politici sa prihlásili k tomu, že to budú aktívne využívať.

Čo sa týka pozície tlače, ktorú táto vláda definuje ako svoju vlastnú politickú opozíciu. A napr. toto budú citáty práve z jednej takejto, nazval by som to, odpovede v platených agentúrnych okruhoch, kde obviňuje tlač, že rozširuje mediálne klamstvá, manipulácie, a kde definuje médiá ako politickú opozíciu proti sociálnodemokraticky orientovanej vláde (4. 8. 2007). To je jedno z tých vyhlásení pani Glendovej. Ja si myslím, že toto je úplne scestné, to je jednoducho úplne scestné, pokiaľ vláda zápasí s médiami. A hlavne keď potom nasleduje zhruba po pol roku, tri štvrte roku mediálny zákon, ktorý kritizujú nielen opozícia, ale aj občania, ale aj novinári a koniec, koncov aj vydavatelia, a potom sa tváriť, že tieto dve veci nesúvisia, je veľmi, veľmi neúprimné. To znamená... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Pán poslanec, prepáčte, musím vám skočiť do reči. Naplnila sa 19.00 hodina. Pokiaľ mám od vás informáciu, vaše vystúpenie je plánované na dlhšiu dobu ako na 14 minút, ktoré ste dostali k dispozícii od skončenia faktických poznámok na predrečníka.

Takže prerušujem v tejto chvíli rozpravu k tomuto návrhu zákona s tým, že zajtra o 9.00 hodine budeme pokračovať v prerušenom vystúpení pána poslanca Pavla Freša a potom v zmysle poradia prihlásených do rozpravy ústne bude vystupovať ďalší, pán poslanec Ján Kvorka.

Prajem vám všetkým príjemnú dobrú noc, do rána o 9.00 hodine dovidenia.

(Prerušenie rokovania o 19.01 hodine.)