M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Teraz vystúpi pán poslanec Rafael Rafaj. Pripraví sa pán poslanec Ján Slota.
R. Rafaj, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Dámy a páni, zažívame opäť jeden významný deň, keď si máme povedať pravdu. Čo a aké prijmeme, aké uznesenia alebo deklaráciu Národnej rady k udalosti, ktorá je zapísaná medzi pamätnými dňami Slovenskej republiky.
Jedni majú názor, že išlo o tragickú udalosť ako pri dopravnej nehode, pre iných je to tragédia, pre niektorých masakra. Je to prirodzené, je to logické, pretože subjekt vnímania má inak nastavený senzor citlivosť na udalosti, ktoré sa stali.
Pre Slovenskú národnú stranu, ktorá je najstaršou stranou na Slovensku, je to jednoznačne obrovská tragédia, čo sa stalo, ale je to súčasne aj obrovské memento, aby sa nič také už nestalo. Tí 15 mŕtvi a 47 sirôt nemohli zomrieť nešťastnou náhodou, nemohli zomrieť len tak, nemohli zomrieť len tým, že zomreli 27. októbra 1907 a zavrela sa za nimi zem, a nechajme ich tam a nevyťahujme ich viac na svetlo Božie. Nechajme ich zapísaných len na pamätníku, ktorý je v Černovej.
Takéto udalosti, ktoré sa stali pri bránení ľudských, národných, politických alebo náboženských práv, sa stali aj v iných národoch. Len na rozdiel od slovenského tieto národy si pripomínajú tieto udalosti jednotne a s náležitou úctou. Je teda na nás, či budeme rozmýšľať po 100 rokoch a prijmeme text, ktorý bude pravdivý alebo len politický, či zmysluplný, alebo zmyslu obsahu zbavený, či nájdeme kľúč k podstate pravdy, alebo nám bude stačiť univerzálny šperhák do zámku a budeme mať vyhlásenie za sebou.
Je mi ľúto, že nedošlo k úplnej zhode a že boli predložené až štyri deklarácie, ale súčasne mi je ľúto, že iniciatíva Slovenskej národnej strany, ktorá je na stole tohto parlamentu už od 11. septembra, mala taký osud, aký mala, a že sa rozbehli opäť nejaké preteky. Ale to podstatné, čo sa týka tohto dňa, ku ktorému by sme sa mali slobodne vyjadriť, je, že je tu príčina a je tu následok a je tu jav a je prejav. Čo z tohto je pre nás kľúčové?
Doteraz mlčali aj historici, a česť výnimkám, ktorí napísali pravdu o tom, že tieto udalosti boli vyvrcholením krutovlády konkrétneho režimu, ktorý mal prvky etnickej segregácie a potláčania iných národov v tzv. spoločnom štáte. Neboli to len Slováci. Boli to Nemci, Chorváti, Rumuni, Židia, Ukrajinci a iné národnosti.
Podľa nás teda nešlo ani o náhodu, ani o nehodu, ale o tragickú udalosť s vyústením systematickej celoplošnej asimilácie nemaďarských národov v bývalom Uhorsku. Možno vinou niektorých príliš aktívnych ministrov, možno príliš aktívnych premiérov, ako barón Bánffy, alebo možno vinou aj niektorých príliš horlivých spolkov, akým bol FEMKE, a možno nedostatkom demokracie a úprimnej vôle realizovať to, čo ten režim konkrétny hlásal voči iným, aby neparazitoval a nežil tak, že mohol údajne prežiť iba asimilačným útlakom iných národov a národností.
A preto mi dovoľte, aby sme si len pripomenuli, že tento proces niekedy začal a nevyústil len v Černovej, tam bola len obrovská tragédia a masakra, on mal ešte aj neskôr dohru, a preto by sme si mali pravdivo povedať, že už od februára 1898 obce mohli mať len jeden jediný úradný názov a ten si vynútil maďarskú podobu.
Generálny konvent cirkvi v roku 1895 podáva žiadosť a ubezpečuje vládu v Pešti, že naša generálna cirkev, citujem, "bola vždy prednou bojovníčkou maďarskej štátnosti a maďarských národných cieľov a touto bojovníčkou ostane aj v budúcnosti". Historik poznamenáva, že takýmto spôsobom prebiehala asimilácia aj v cirkevných zboroch. V roku 1900, v januári, v Banskej Bystrici sa konal súdny proces s 28 slovenskými vlastencami a boli obvinení len z toho, že privítali Ambra Pietra, ktorý sa vracal z väzenia.
V rokoch 1898 - 1909 vyvrcholili perzekúcie slovenských národovcov, ale aj sociálnych demokratov a v 89 procesoch ich asi 500 odsúdili dovedna na 83 rokov väzenia. Bolo množstvo vylúčených či už katolíckych, alebo evanjelických bohoslovcov len preto, že sa odfotili spolu s kamarátmi a na spoločnej fotke si napísali slovenský odkaz. Takéto prípady boli napríklad v roku 1900 v Teologickom evanjelickom ústave v Prešove, kde vylúčili 6 bohoslovcov. V roku 1902 vydal minister vnútra Vlašič nariadenie, ktorým sa veľkým školám, aj konfesijným, prísne ukladá, aby, citujem, "s horlivosťou učili maďarčinu". V roku 1904 predložil minister Berzeviči návrh nového školského zákona, podľa ktorého má byť maďarčina vyučovacím jazykom všetkých obecných škôl, kde minimálne pätina detí bola maďarských. Môžeme spomenúť aj odnárodňovací spolok FEMKE, ktorý to mal vo svojich stanovách. Ale pripomeňme si napríklad aj hlasistu, uvedeného demokrata Milana Hodžu, ktorý v januári 1900 v časopise Hlas napísal k solidarite nemaďarských národností článok, citujem: "Čo mieni sa pod menom myšlienky maďarskonárodného štátu, nakoľko táto myšlienka pojí sa k národu iba jednému a tvoriacemu menšinu." A toto bola podstata.
Černová vyústila po roku 1906, keď boli voľby. Keď boli najúspešnejšie voľby Slovákov, pretože sa presadilo až 6 poslancov do Uhorského snemu, čo je naše maximum. Viete prečo? Preto, lebo v Trenčianskej župe mohlo voliť len 3,4 % Slovákov. Takáto bola demokracia v bývalom Uhorsku. A len preto, že Andrej Hlinka si v roku 1906 dovolil agitovať za Vavra Šrobára, nasledovala postupná mašinéria jeho perzekúcie, najskôr cirkevnej, potom aj svetskej, uväznenie na 2 roky väzenia, pokuta. A vyústilo to 27. októbra 1907, keď Černovčania chceli brániť svojho rodáka a svoje právo, ktoré im nikto nemohol vziať, pretože na ten kostol sa skladali oni. Oni sedeli v tomto kostole a chceli, aby ho vysvätil ich rodák Andrej Hlinka.
Toto je, stručne povedané, podstata tej tragickej udalosti, keď máme vychádzať len jednoducho matematicky z miesta A do miesta B. Čo sa medzitým stalo a prečo sa to stalo? Myslím, že sme dostatočne zrelé osobnosti na to, aby sme vedeli pomenovať, bez ohľadu na to, že či by niekto chcel jatriť rany, nikto jatriť rany nechce, naozaj. Ale ak máme zamiesť pravdu pod koberec, tak sa pýtajme, kto oslobodí svedomie tých mŕtvych a kto to naše?
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne. Do rozpravy je ešte písomne prihlásený pán predseda SNS, pán predseda Slota.
J. Slota, poslanec: Vážený pán predseda, vážení kolegovia, vážené kolegyne, ja by som skutočne chcel hneď na úvod povedať, že nikto tu nechce vyvolávať nejakých duchov a nikto nechce navodzovať nejakú neznášanlivosť alebo nenávisť. Ale zas na druhej strane by som chcel zdôrazniť, že by bol obrovský nedostatok, keby sme skutočne si nechceli pripomenúť tú zlovôľu maďarských orgánov, a hovorme maďarských, pretože vyhovárať sa na to, že to boli uhorské orgány, je skutočne veľmi trápna výhovorka.
Ja by som chcel len zdôrazniť hneď úvodom, že vieme veľmi dobre, aké boli silné maďarizačné opatrenia, či už cez spolok FEMKE, či cez Apponyiho školské zákony, či cez opatrenia, ktoré robil samotný gróf, premiér Bánffy. Keď si zoberieme len jeho výrok, že "len v najšovinistickejšom zmysle slova maďarským smerom sa rozvíjajúci maďarský štát je štátom, na ktorom sa dá budovať budúcnosť". No keď toto už niekto neporozumie, tak musí byť buď idiot, alebo je hluchý. Tak ja neviem, ako to, ja tam nečítam ani jedno slovo, že by hovoril o uhorskom štáte alebo o uhorskom národe. Tri razy zopakoval maďarský národ, maďarský štát. A to, že zdôrazňoval, že to proste "v najšovinistickejšom zmysle" považuje, no tak to tiež hovorí za všetko.
To, že v roku 1894 parížsky časopis Liber parole: "V Uhorsku sú tyranizované milióny Slovanov a Rumunov. Porovnať to možno iba s despotizmom Turkov." Apponyiho výrok po ceste v USA, kde mu na zákrok našich krajanov nedovolili prednášať v roku 1911, veď bodaj by mu dovolili po tej masakre, napísal, citujem, "ktorí sa pokúšajú zasiať v našej otčine národnostný rozkol," myslel Slovákov, "neprestanem prenasledovať, kým ich nerozdrvím svojím opaskom". No tak keď niekto si myslí, že to boli nejakí uhorskí predstavitelia, tak skutočne je to veľmi podivuhodné nazeranie na túto problematiku.
Príklad veľkomaďarského šovinistického fanatizmu a nenávisti voči Slovákom - Béla Grünwald, zvolenský podžupan a predseda spolku FEMKE, v nenávisti predstihol dokonca aj amerických Ku-klux-klan tvrdením, že: "Maďar, ktorý prosí, nie je taký ponížený, ako keď Slovák rozkazuje. Slovák si neváži svoju reč a len tí sprostejší hovoria po slovensky. Slovák nemá histórie, nemá hrdinov, nemá veľkých mužov, nemá majetku ani literatúry."
Tak toto boli Maďari na prelome 19. a 20. storočia a takto sa správali k nám Slovákom!
A my chceme rozprávať a tlačiť si vatu do uší, lepiť si voskom oči a nerozprávať o tom, pretože by sme urazili teraz niekoho, že navodzujeme nejakú atmosféru nenávisti. Atmosféra nenávisti bola pred 100 rokmi v Černovej, kde na základe takýchto skutočne nenávistných prejavov najvyšších predstaviteľov maďarského štátu, ktorý sa nazýval Uhorsko, nenávisti týchto, radšej si zahryznem do jazyka, došlo k takej masakre. Len na základe tohto mohlo dôjsť k tej masakre.
A ja by som si dovolil prečítať článok z jedných novín, sú to noviny Literárny týždenník, kde spisovateľ Imrich Kružliak cituje slovenského historika Júliusa Botta, ktorý v tom období žil. Napísal, že: "27. októbra 1907 sa stalo v Černovej niečo neslýchané, donebavolajúce. Neagresívny ľud, statočných Slovákov, strieľali ako divú zver. 14 mŕtvych, 13 ťažko ranených a mnohých ľahko ranených spomína úradná správa. Prečo sa to stalo? Slováci chceli kostol, postavený ich grošom, dať posvätiť slovenskému kňazovi Andrejovi Hlinkovi. Biskup Párvy rozkázal, aby ho posvätili maďaróni. Ľud sa zhromaždil, aby protestoval, a nešťastie bolo hotové. - Taká je výpoveď súčasníka černovskej tragédie. Treba ho však kvôli správnosti poopraviť, lebo konečná listina bola 15 mŕtvych, 12 ťažko zranených a 80 ľahko ranených. - Mŕtvoly nechali ležať v kalužiach krvi. Najmladšou obeťou bolo 14-ročné dievča. Pohreb bol 30. októbra 1907 na cintoríne v Černovej. Pohrebné obrady vykonal ružomberský slovenský kaplán Andrej Oravec. Svoje zážitky opísal takto: "Dostal som sa do Černovej v stredu 30. októbra 1907 okolo 9. hodiny ráno. Černová bola preplnená vojskom a žandármi. Černovci ma s plačom vítajú a doprevádzajú do ulice, ktorá vedie k cintorínu. Tam stála stodola. V nej pitvali postrieľaných. Tam museli všetkých doniesť. Pekne poobliekané, ovenčené mŕtvoly vybrali v stodole z rakiev. Keď už boli asi v polovici tejto strašnej práce, prikradol sa ku mne s jednou uplakanou ženičkou roľník Kaliar Klopta a hovorí mi: "Pozrú, pán kaplán, čo robia. Tých našich mŕtvych tak strašne rozsekali a popárali. Pohádzali ich do rakvy nahých a šaty do uzla zmrazené pohádzali na ich chladné telá." Hneď som išiel k pánom a prosil som ich, aby dali mŕtvoly po pitve riadne obliecť, aby tento ubitý ľud neroztrpčovali ešte aj takto. Potom som šiel do cintorína pozrieť vykopané hroby. Čo ma zarazilo a čo nikdy nezabudnem, okolo cintorína ďaleko, ďaleko od neho bol hustý kordón vojska a za ním, hlavne ponad cintorín..."
Viete čo, to sa nedá čítať, to vám hovorím jedno - to bolo jedno, jedno, jedno, jedno, jedno gaunerstvo entého rangu! A ešte teraz, po 100 rokoch, si tu niekto rozmýšľa a dovoľuje povedať, že či si máme pripomínať túto masakru?! To je niečo neskutočné! (Potlesk.)
P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne, pán poslanec.
S faktickými poznámkami na vaše vystúpenie pani poslankyňa Belásová, pán poslanec Mikloško a pán poslanec Rafaj. Pani poslankyňa Belásová. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
M. Belásová, poslankyňa: Ďakujem za slovo, pán predseda. Ja by som len chcela doplniť ešte pána predsedu Slotu a zdôvodniť aj na ilustráciu, že ako skutočne obludný systém bol v bývalom Uhorsku, resp. pod vládou maďarských orgánov ako to fungovalo. Po černovskom masakre si nedovolilo v rámci Slovenska, nenašiel odvahu nik, ktorý by vystúpil a odsúdil túto tragédiu, pretože každý sa bál o svoj život. Jediný pokus, ktorý na Slovensku bol, bol 10. novembra a bolo to v meste Považská Bystrica, kde hneď po zahájení maďarské orgány nabehli medzi dav a jednoducho rozprášili tento dav.
Ja by som pri tejto príležitosti chcela pripomenúť vám všetkým, že bude v Považskej Bystrici tiež v súvislosti s týmto černovským masakrom pietny akt 10. novembra a bude na dom jedného z aktivistov v Plevníku, v obci blízko Považskej Bystrice, umiestnená tabuľa. A urobila som to aj preto, aby sa pripomenuli tieto činy, ktoré vlastne alebo tento taký, by som povedala, odhodlaný čin, ktorý v tomto meste bol na margo černovskej tragédie.
Ďakujem.
P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem. Pán poslanec Mikloško.
F. Mikloško, poslanec: Pán poslanec Slota, všetko, čo ste povedali, ste citovali, to sú fakty, ktoré sa nedajú, samozrejme, nejakým spôsobom oddiskutovať. Všetko toto povedal pokojným a jasným spôsobom v roku 1987 historik Jozef Jablonický v Černovej na cintoríne. Presne 27. októbra na 80. výročie. Vzdajte sa svojho vyhlásenia, ktoré vyhlasuje Slovákov za traumatizovaných ľudí, a podporte nie kádehácke vyhlásenie, podporte text Jozefa Jablonického, historika, ktorý sa v živote nezlomil - a je to vybavené! Tam je to presne povedané. Tam je tá pravda povedaná, tak ako vy.
P. Paška, predseda NR SR: Pán poslanec Rafaj.
R. Rafaj, poslanec: Ďakujem pekne. Ja by som len chcel doplniť ešte pána poslanca Slotu citáciou, aby aj pán Ferko Mikloško pochopil, o čom to bolo, že českí intelektuáli Eduard Lederer, Adolf Heyduk a Karel Kálal upozornili nórskeho spisovateľa Björnsona na, citujem, "duchovnú genocídu Slovákov maďarskými orgánmi". Koniec citácie.
A ak má niekto v tomto parlamente pocit, že je bez traumy, tak je to pravdepodobne jeden náš kolega, ktorého nepáli tá Esterházyho placka na prsiach. A preto on chudák ani nemôže vlastne cítiť nejakú inú traumu, pretože každý normálny Slovák, ktorý by takúto placku nosil na svojich prsiach, tak ten by bol tak straumatizovaný, že by bol na traumatológii a nie v tomto parlamente. (Potlesk.)
P. Paška, predseda NR SR: Pán poslanec Slota - reakcia na faktické poznámky.
J. Slota, poslanec: Ja skutočne nechcem devalvovať túto situáciu, pretože ja som chcel prečítať toho podstatne viacej, ale nedalo sa. Ale v každom prípade chcem povedať Ferkovi Mikloškovi. Ferko, prosím ťa, veď ty si jediná moja trauma. Tak radšej mlč už! (Potlesk.)
P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne. Pán poslanec Slota bol posledný písomne prihlásený. Teraz dávam možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Pán poslanec Mikloško. Končím možnosť prihlásiť sa... Aj pán poslanec Köteles do rozpravy ústne? Takže končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.
Pán poslanec Mikloško, nech sa páči, máte slovo.
F. Mikloško, poslanec: Vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, celé dnešné zhromaždenie, všetky texty, o ktorých hovoríme, sú texty týkajúce sa dôsledkov nacionalizmu. Dôsledkom nacionalizmu, vulgárneho nacionalizmu prelomu 19. storočia uhorských orgánov bola Černová.
Imrich Kružliak, ktorého tu spomínal pán predseda Slota, čítal, sa vyjadril raz, že Slováci nie sú ani hlúpejší národ, ani horší národ, ani menej nadaný národ ako ktorýkoľvek iný národ na svete, len sa nevedia správať.
A toto je tragédia slovenského nacionalizmu a tragédia nacionalizmu niektorých predstaviteľov Slovenskej národnej strany, že sa nevedia správať a potom na celom svete a v celej Európe sa píše o Slovákoch, že je to jeden vulgárny národ, ktorý nevie používať iné slová, ako používajú niektorí predstavitelia Slovenskej národnej strany. Opakujem, nehovorím o všetkých, hovorím o niektorých. Toto je tragédia slovenského nacionalizmu, ktorý sa dostáva do úplne slepej uličky a dostávame sa takto na okraj všetkých, by som povedal, slušných národov.
Samozrejme, ak hovoríme dnes o Černovej, nemôžeme sa vyhnúť ani maďarskému nacionalizmu. Maďarskému nacionalizmu nielen na prelome 19. a 20. storočia, maďarskému nacionalizmu aj v súčasnosti. Len problém je znovu v tom, že pokiaľ my im dávame k tomu dôvody a príčinu, tak, samozrejme, oni s naprostou eleganciou, myslím teraz politikov Maďarska, Budapešti, vedia toto využiť a vychádzajú pred celým svetom veľmi slušne.
A chcem sa dotknúť aj maďarského nacionalizmu, maďarských politikov. Ak prezident Sólyom sústavne navštevuje naše menšiny, je to úplne v poriadku, aj keď, no, je to čosi nezvyklé. Už čosi, čo mi trošku viac vadí, ak povie, žeby sme aj my navštívili naše menšiny v Maďarsku. No, ak by takéto niečo povedal, tak by mal dodať, že tie menšiny dneska sú už veľmi biedne a že biedne zostali po maďarizačnom zákone Jánosa Kádára v 60. roku, ktorý zlikvidoval slovenské školstvo.
Ak Szili Katalin hovorí, že je za to, aby sme prijali nejaké vyhlásenie zmierenia, tak musím povedať ako očitý svedok, že bola to Szili Katalin, ktorá odmietla na rokovaní maďarských predstaviteľov SMK a predstaviteľov KDH to najmiernejšie možné vyhlásenie, ktoré hovorilo, že ak sme vám v niečom ublížili, tak prepáčte.
Teda ak príde bývalý minister, tento, no, vypadlo mi, na cintorín na Koziu, to bol z Antalovej vlády minister zahraničia, ale ospravedlňujem sa, Jeszenský, no tak je to pekné, ale počul som teda mojich evanjelických priateľov, ktorí hovorili, že bol by nerád, keby z jeho cintorína, kde on sa cíti, akože to je jeho cintorín evanjelický, niekto chcel robiť nejaké miesta nacionálnych zhromaždení.
Dámy a páni, nacionalizmus treba odsúdiť, treba ho odsúdiť. KDH sa dištancuje od vulgárneho nacionalizmu niektorých predstaviteľov SNS. Ale to neznamená ešte, že sa nevyjadríme aj veľmi jasne k nacionalizmu súčasných maďarských politikov, a teraz nech môj priateľ súčasný predseda SMK Pál Csáky prepáči, aj niektorých jeho krokov, ktoré potom tu vyvolávajú úplne zbytočné reakcie. Tu sa roky budovalo, 17 rokov sa tu budovala akási cesta k sebe, budovala sa s politikom Bélom Bugárom, a tá vyzerá všetko na to, že táto politika sa zrúti len pre nezodpovedné správanie jednej aj druhej strany.
Áno, buďme vlastenci, uctime si minulosť, uctime si obete. My sme to robili aj za komunizmu. A ja to nechcem stále pripomínať, ale pripomínam to najmä tým, ktorí tu vyťahujú nejaké moje pliešky a pripomínajú nejaké moje hlasovania. Vtedy som tam nikoho z SNS nevidel. Rovnako som nevidel nikoho, keď Ivana Polanského v 1988 odsúdili a súdili v Banskej Bystrici a v Bratislave za to, že rozširoval samizdat o Andrejovi Hlinkovi. Dostal 4,5 roka v Banskej Bystrici a Najvyšší súd v Bratislave mu to potvrdil. Na tomto súde som bol aj v Banskej Bystrici, aj v Bratislave. Nikto z vás tam nebol. Ani ty, pán kolega Rafaj, ani ty si tam nebol s nejakým plieškom Andreja Hlinku. Bol si schovaný pod duchnou. (Potlesk.)
Dámy a páni, nacionalizmus začína kvitnúť v Európe, lebo sa vyprázdnila Európa zo svojich pozitívnych hodnôt, ale nacionalizmus je slepá ulička. Ak KDH o niečo ide, ide o pozitívne vlastenectvo, ide o hodnoty, ktoré uzná aj okolitá Európa, aj okolitý svet. Každý slušný človek, každý slušný štát sa na váš nacionalizmus dneska vykašle!
Ďakujem. (Potlesk.)
P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. S faktickými poznámkami na vaše vystúpenie: pani poslankyňa Damborská, Rafaj, Slota, Bugár, Palko, Pučík, Vestenický. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Nech sa páči, pani poslankyňa Damborská.
M. Damborská, poslankyňa: Áno, ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán poslanec Mikloško, len tak na objasnenie pamäti trošku a len na oživenie pamäti. Kto začal slovensko-maďarskú prestrelku? Prosím vás veľmi pekne, pokiaľ ja viem, tak to bol nový pán predseda Strany maďarskej koalície, pán Csáky. A jednoznačne Slovenská národná strana, pokiaľ je osočovaná, nemôže byť ticho. Nehnevajte sa. Či už takým, alebo onakým spôsobom.
Ale jednoducho my si vyprosujeme a odmietame počúvať v médiách neustále osočovanie a ataky, útoky na Slovenskú národnú stranu. V posledných obdobiach sa vyjadrujú v médiách politici za Stranu maďarskej koalície v tom zmysle, že Slovenská národná strana pomaly nemá čo robiť teda na politickej scéne, tobôž nie v Národnej rade Slovenskej republiky.
Je veľmi smutné, že sa potiera existencia Slovenskej národnej strany ako najstaršej politickej strany, ktorej národný program bol vždy a je aj bude hájiť národné záujmy Slovenska. Veľmi sa však nečudujem, pretože v minulých dvoch volebných obdobiach sa Strana maďarskej koalície stala radcami vládnej koalície a udávala tón smerovania Slovenska, podotýkam, ale že vo svoj prospech. Ja sa ospravedlňujem, ja to musím povedať, pretože už veľmi dlho je to v mojej duši, a ja to povedať musím. Tak prosím vás pekne, skutočne nie sme proti nikomu. Máme sa všetci radi, ale jednoducho odtiaľ-potiaľ.
Strana maďarskej koalície za bývalej vlády si zrekonštruovala svoje školy. Do našich škôl na južnom Slovensku, aj vôbec teda v celom Nitrianskom kraji, na celom Slovensku tečie. Zrekonštruovali si múzeá, sochy, busty, pamätné tabule rôznych maďarských potentátov, pričom keď starosta slovenskej... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pani poslankyňa. Teraz má slovo pán poslanec Rafaj s faktickou poznámkou.
R. Rafaj, poslanec: Ďakujem. Dúfam, že pán poslanec Mikloško ma bude pozorne počúvať, pretože mu pripomeniem niečo, čo by mal počúvať každú nedeľu: "Hovorte áno, áno alebo nie, nie. Všetko, čo je medzi tým, je od zlého." Slovenská národná strana hovorí, keď je niečo biele, je biele, keď je niečo čierne, je čierne. Presne tak ako hovoril Kristus Pán. (Reakcia z pléna.) Ak je niečo áno, tak potom je druhé nie. Ale, bohužiaľ, pán Mikloško, pre pána Mikloška je biela najtmavší odtieň čiernej a čierna je najsvetlejší odtieň bielej.
Ale podstata tejto diskusie, dámy a páni, si myslím, a tu sa minul cieľa pán v rozprave pred nami, pretože je o Černovej a je o narušených slovensko-maďarských vzťahoch a nie o narušených slovensko-slovenských vzťahoch medzi politickými stranami alebo medzi politikmi. Ale, bohužiaľ, pán poslanec predrečník zrejme opätovne cíti nejakú vnútornú potrebu pomáhať svojim priateľom zo Strany maďarskej koalície a neviem, prečo to robí a prečo dehonestuje takú vážnu udalosť, akou je 100. výročie Černovej. Z našej strany nezaznelo nič vulgárne! Tak neviem, kde po tieto hlúposti stále už len chodí!
M. Číž, podpredseda NR SR: Teraz má slovo pán poslanec Béla Bugár.
B. Bugár, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda. Chcem reagovať, samozrejme, na pána poslanca Mikloška, ktorý hovoril, že ten tzv. akt zmierenia pani predsedníčka maďarského parlamentu Szili odmietla. Ja som bol priamym účastníkom, dá sa povedať, tohto procesu a viem, že došlo k zmene vtedy maďarskej vlády a potom, samozrejme, došlo k zmene aj u nás. To znamená, že sme sa dostali do menšinového postavenia, preto sa to nakoniec nezrealizovalo.
Ale chcem ešte ďalšiu vec povedať, lebo to neustále počúvame, a to hovorím pre všetkých, ale hlavne pre poslancov SNS. Bývalé dve vlády pána Dzurindu, ja si myslím, že okrem toho, že sem doniesli mier aj národnostný, okrem toho dostali Slovenskú republiku do orgánov, do ktorých sme vždy chceli, či NATO, alebo Európska únia. Práve týmto aktom dnes kľudne tu môžete rozdávať, dnes sa môžete sporiť o to, kto koľko peňazí bude rozdávať z európskych projektov. Takže to si uvedomte, že tým, že sme boli vo vláde, fakticky sme pomohli k tomu, čo dnes môžeme nazývať, že Slovensko je nejakým mladým alebo neviem akým tigrom v rámci tejto oblasti.
M. Číž, podpredseda NR SR: Teraz má slovo pán poslanec Palko s faktickou.
V. Palko, poslanec: Ďakujem. František Mikloško sa počas svojho prejavu dotkol výhrad, ktoré voči nemu vznášajú poslanci za Slovenskú národnú stranu. Tie výhrady sú stále toho typu, že František Mikloško spolupracoval s Maďarmi. Prosím vás, ale on naozaj spolupracoval s Maďarmi, ale vždy, keď bolo treba. Vždy, keď bolo treba, tak sa vedel zastať slovenských národných záujmov.
Vážené pani poslankyne, poslanci za SNS, veď to isté, čo vyčítate Mikloškovi, by ste vyčítali aj Andrejovi Hlinkovi, ktorý si počínal presne takisto. Tiež spolupracoval s Maďarmi v rámci Ľudovej strany, a keď bolo potrebné, no tak proste založil svoju stranu a bojoval za slovenský národný záujem.
M. Číž, podpredseda NR SR: Skončili ste, pán poslanec? Áno, ďakujem. Teraz má slovo pán poslanec Pučík.
R. Pučík, poslanec: Vážení páni poslanci z KDH a najmä pán Mikloško, opäť ste dnes neprekvapili a obliekli ste si kroj vyšívaný zlobou a aroganciou. Dve volebné obdobia ste restovali v kuchyni KDH muchotrávky na paprike a varíte ich ďalej. Ale mali by ste ich ponúknuť však voličom SDKÚ, lebo tí vám najviac ležia v žalúdku. Za dnešné vaše vystúpenie, pán poslanec Mikloško, vám už v Budapešti chystajú druhé vyznamenanie. Ale chcem vám pripomenúť jedno už máte, zajtra si ho pripnite v Černovej a prihovorte sa k občanom.
Ďakujem. (Potlesk.)
M. Číž, podpredseda NR SR: Teraz má slovo pán poslanec Vestenický.
E. Vestenický, poslanec: Pán Mikloško...
M. Číž, podpredseda NR SR: Mikrofón si, prosím, dajte pred ústa. Nie, len tak, tak. Ďakujem.
E. Vestenický, poslanec: Ak ste pred chvíľkou dávali lekciu o vyjadrovacích schopnostiach Slovákov, mám taký dojem, že ste zabudli alebo nepočuli vyjadrovacie frázy niektorých mnohých zahraničných politikov, v tomto prípade vrátane aj maďarského premiéra Ferenca Gyurcsánya, keď hovoril do vlastných radov.
Dovoľte mi však v tejto súvislosti zopár iných poznámok. Načo sa snažíme za každú cenu baliť bodliaky do hodvábnych obrúskov? Načo je to dobré?! Keď som si ich chcel overiť, v akej reči sa napríklad vydávali povely, keď žandári hore Černovou tiahli, v akej reči sa vydával povel na streľbu, tak som zistil, že to bol povel "Lőnyi!" - "Strieľať!", maďarčina. Taká je pravda! A ja sa ju tu nerozpakujem povedať. A ten, kto má rád pravdu, tak ma veľmi dobre pochopí.
Pýtam sa tak znova, načo sú teda dobré tie preexponované výrazové neurčitosti, ktoré zahmlievajú skutočný stav vecí a vtedajší chod udalostí v Černovej? Obávam sa, že touto vytrvalou snahou o kompromisy sa dostávame do veľmi zvláštnej situácie, situácie, ktorá sa dá zneužiť. Nám to bráni síce len prezentovať, ale inými aj vidieť a uvedomiť si pravdu v čistej podobe.
Ja nemám nič proti ústretovosti a veľkorysosti, ak je táto veľkorysosť chápaná ako konštrukcia a nie ako slabosť. A tuná sa už začína, čím ďalej tým ostrejšie, ukazovať, že veľkorysosti z našej strany neprajníci už dávno považujú za slabosť. Postrehli príležitosť, spoliehajú sa na ňu a zneužívajú ju. A to neraz aj pod zámienkou mnohokrát zmieneného precizovania formulácií. Obávam sa, že kvôli týmto diplomatickým výrazom a snahe byť diplomatický častokrát strácame smer, ktorým by sme sa mali pohybovať. (Potlesk.)
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Teraz s faktickou pán poslanec Slota.
J. Slota, poslanec: Ja by som skutočne chcel zdôrazniť, Ferko Mikloško, že nijaký nacionalizmus na Slovensku, agresívny nacionalizmus, určite nie je. Nijaký slovenský nacionalista nikoho nestrieľal na pôde okolitého štátu, nikoho nelikvidoval, nevešal, ani sa nechystá, ani nemieni niečo také robiť a znížiť sa k tomu. Hovorme o veľkomaďarskom šovinizme, nie o nacionalizme, pretože oni sa otvorene k tomu hlásia a hlásali.
Chcem povedať, keď už chceme rozprávať o tom, ako je kto arogantný a ako vulgárne používa svoje výrazy, tak veď pán Gyurcsány, ak to nemáš, Ferko, ja ti to dám, ako na tom sneme alebo kongrese ich strany sa vyjadroval: "podrbali sme to", "skurvená krajina", "posrali sme to" - no tak, ale to som ja nepovedal, to citujem, lebo to naše skvelé médiá, ktoré sú tiež, ja neviem, v akých rukách, nakoniec povedia, že som to ja zase povedal (smiech v sále) - toto povedal pán Gyurcsány, terajší premiér Maďarskej republiky.
A potom ešte jedna taká poznámka o tom, ako to tí naši partneri v Maďarsku myslia s menšinami. Odchádzajúci ombudsman etnických menšín Katenbach jednoznačne sa vyjadril o menšinách v Maďarsku: "Tie v podstate zanikli, asimilovali sa a je reálna hrozba, že úplne zmiznú. Kultúrny život Slovákov, Nemcov je dnes iba historickou spomienkou. Tieto menšiny sú na vonkajších natalách natoľko asimilované, že táto hodnota takmer vymizla." To povedal ombudsman Maďarskej republiky. To nepovedal... (Prerušenie vystúpenia časomierou.) (Potlesk.)
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán poslanec, uplynul čas na faktickú poznámku. So stanoviskom k faktickým poznámkam pán poslanec Mikloško.
F. Mikloško, poslanec: K pánu kolegovi Rafajovi: áno, áno, nie, nie. No tak videli sme včerajšie hlasovanie, som zvedavý na hlasovanie o európskej zmluve. Takže teším sa na, ako to bolo povedané, Kristove slová - áno, áno, nie, nie.
K pánu poslancovi Pučíkovi, hovoria mi tu, že červená muchotrávka je jedlá a že ju len treba obariť, takže trošku si pozmeňte svoje vedomosti z tohto kulinárstva, potom môžete... (Ruch a smiech v sále.)
K pánu kolegovi Vestenickému. Pán kolega Vestenický, v čase, keď ja som bol v 1987 v Černovej, nás potom - Jozefa Jablonického, Jána Čarnogurského a mňa - naháňala komunistická ŠtB. Pýtam sa vás len veľmi slušne... (Reakcia poslanca.) Pýtam sa vás veľmi slušne, vy ste boli členom Komunistickej strany v tom čase, v 1987? (Reakcie z pléna.) Takže, viete, opatrne trošku s posudzovaním toho obdobia.
A k pánovi kolegovi Slotovi, naopak, dneska si bol veľmi slušný a to veľmi kvitujem, začínaš sa meniť, ten vplyv KDH na teba vidno, no. (Smiech v sále a reakcia poslanca.)
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Vážené kolegyne, poprosím trošku dodržiavať štandardy v sále. Teraz vystúpi v rozprave pán poslanec László Köteles, má slovo.
L. Köteles, poslanec: Vážený snem Slovenska, 27. októbra 1907 v malej liptovskej dedine Černovej došlo k obrovskej tragédii. Po streľbe žandárov do protestujúcich dedinčanov zomrelo 15 ľudí. Táto tragédia bola už presne, menej presne viackrát interpretovaná, veľakrát využívaná a zneužívaná aj z jednej, aj z druhej strany. Teraz, po 100 rokoch, už je načase, aby sme čím presnejšie, v chronologickom poradí oživili, čo prebiehalo vtedy, nielen za tých 5-6 minút, ktoré možno predurčili osud slovenského národa a pravdepodobne nielen slovenského národa. Dodal by som, že so snahou odhaliť, čo sa stalo vtedy, prvýkrát ako politik vystúpil v uhorskom parlamente jeden z najväčších slovenských politikov Milan Hodža.
A teda k veci. V malej liptovskej dedine Černovej na začiatku 20. storočia sa obyvatelia rozhodli postaviť si vlastný kostol, aby nemuseli dochádzať do vzdialeného Ružomberka. Rodák z Černovej Andrej Hlinka z vlastnej iniciatívy už 22. decembra 1905 v Katolíckych novinách uverejnil výzvu na verejnú zbierku z dôvodu, že z oficiálnych miest nedostali pomoc, postavili ho z vlastných financií. Spišská diecéza im neposkytla žiadnu materiálnu pomoc, preto bolo logické, že dedinčania chceli, aby chrám posvätil ich rodák, ktorý má najväčšie zásluhy na jeho zrode.
Tejto žiadosti však nebolo možné vyhovieť, keďže v tom čase Andrej Hlinka bol odsúdený za národnostné poburovanie počas kortešačiek Vavra Šrobára v roku 1906 a čaká na nástup dvojročného väzenia. Zároveň ale bol suspendovaný spišským biskupom Alexandrom Párvym. Dôvodom na suspendovanie bola simónia pri získaní ružomberskej fary, teda že sa fary zmocnil svätokupectvom, čiže podplácaním. Biskup Párvy ho 18. júna suspendoval, teraz citujem, "ab officio et ordine", teda z úradu všetkých kňazských práv a povinností. Dôsledkom bolo, že Andrej Hlinka nemohol slúžiť omše a v podstate vstúpiť do kostola ako kňaz.
Černovčania, ktorí právom považovali kostol za svoj, na ktorý sa z vlastných súkromných prostriedkov zložili, ich spišské biskupstvo nepodporovalo, nezmiernili sa s tým a opätovne žiadali zrušenie suspendácie Andreja Hlinku. Spišský biskup Alexander Párvy napriek tomu tak rozhodol, že vysviacka bude, ale bez Hlinku. Odmietol čakať, kým jeho prípad Svätá stolica neuzavrie. Dátum stanovil na nedeľu, najprv na 20., nakoniec na 27. októbra.
Poveril kanonika Kurimského, aby ho zastupoval. Kurimskému však Černovčania poslali telegram a citujem: "Posviacku kostola nezadržíme." Koniec citácie. Kurimský preto do Černovej radšej necestoval. Namiesto neho bol vysviackou poverený farár z Lieskovej Martin Pazúrik.
Hlinka bol v tom čase na prednáškovom turné na Morave. Dekan Pazúrik až 24. októbra obdržal Hlinkov dopis, v ktorom bolo uvedené jednoznačné vyjadrenie Hlinkovho postoja. Citujem ho: "Na posviacku za žiadnych okolností neprídem. Odraď Kurimského a kostol vysväť sám." Koniec citácie. Pazúrik chápal list ako poverenie od Hlinku na posviacku. Černovčania ale o liste nič nevedeli. Tak sa zvyšovalo napätie najmä v Černovej až do krajnosti. Pazúrikovi naďalej chodili anonymné listy napr. s výzvou, že "my do Teba vpustíme guľku".
Predvečer plánovanej posviacky neznámi odlomili zámok kostola a odniesli všetky zariadenia - ozdoby, zástavy, svietniky a obrusy. Podľa oficiálnej verzie sa vlámali do kostola. Z tohto dôvodu poslal ružomberský hlavný slúžny Andaházy žandárske hliadky do dediny, aby obnovili poriadok. Žandárom sa v prvom rade podarilo všetky ukradnuté veci dostať späť do kostola, prirodzene, sa to neobišlo bez slovných potýčok. Ráno o piatej dorazili na čele s okresným strážmajstrom Jánom Ladiczkým do dediny aj ďalší žandári. A potom už len sled udalostí, ktoré sa veľmi nešťastne naakumulovali do tragického diania.
V nedeľu 27. októbra skoro ráno dekana Pazúrika navštívili ešte dvaja Černovčania, ktorí ho žiadali, aby do Černovej nechodil. O deviatej prišiel na faru k ružomberskému administrátorovi Jozefovi Fischerovi sám hlavný slúžny Andaházy. Aj on ho prosil, aby do Černovej nešiel. Napriek tomu o desiatej vyrazil do Černovej. V koči s ním sedel dekan Martin Pazúrik, katechéta Izodor Kalocsai a ludrovský administrátor František Hanzély. Na ceste tesne pred dedinou - tragická náhoda osudu - stretli sa s ďalším kočom, so slúžnym Zoltánom Peveszlényim, ktorý práve išiel kontrolovať dianie v Černovej. Tragédia osudu. Keď ich už aj tak vystresovaní miestni spolu uvideli, právom to považovali za fakt, že cirkevná a štátna moc opäť ignoruje ich oprávnené požiadavky.
Potom, čo sa odohralo, netrvalo ani minútu. Pred vchodom do dediny pri škole v tesnej uličke zástup ľudí, bolo ich okolo 400, zahatali kočom cestu. Dedinčania vítali prichádzajúcich s výkrikmi: "Nechceme vás!", "Obaríme vás!", citujem výkriky, "Nevpustíme do dediny židovských kňazov!", "Preč odtiaľ, idú Maďari, zabite ich!" atď. Koniec citácie. Vtedy kone pred zástupom zastali. Tam prítomní siedmi žandári s bajonetmi na puškách neúspešne tlačili ľudí čo najďalej od kočov a márne sa snažili uvoľniť cestu a vytvoriť koridor pre vstup do dediny.
Časť vytlačených vrátane výrastkov obišli miesto stretu a znova sa vrátili, tentoraz od chrbta kočov i žandárov. Koče sa naraz ocitli v úplnom obkľúčení. To ešte viac zvýšilo napätie v obkľúčenej skupine. Poslúžny Peveszlényi, podľa niektorých aj dekan Fischer napriek tomu vydali príkaz: "Dopredu!" Hluk ľudí, márna snaha žandárov utvoriť priestor pre koče, práskanie bičom vyplašili kone, ktoré sa začali vzpínať. Zopár dedinčanov uchopilo ich uzdy, pokúsili sa ich zastaviť. Na čo zoskočil hajdúch Ján Veverica, mimochodom, takisto je rodák z Černovej, a jedného z nich, Jozefa Demka, ktorý držal kone za uzdu, s úderom do hlavy zrazil na zem. Vtedy už lietali prvé kamene, objavili sa prvé zranenia po kameňoch. Vtedy, až v tej neprehľadnej situácii, zaznel povel veliteľa žandárov Jána Ladiczkého na streľbu: "Strieľať!" Namieste zostalo ležať 9 mŕtvych. Ďalší 4 v bolestiach vydýchli až druhý deň, 2 po viactýždňovom utrpení v peštianskej Nemocnici sv. Rócha. Okrem nich 12 ťažko ranených, 40 ľahšie ranených sa stalo obeťou tragédie. Bola nedeľa 27. októbra 1907 v Černovej.
Následky udalostí boli také:
27. októbra boli zavraždení:
- Pavel Janči, 45-ročný, strelený do brucha, zostala po ňom vdova a 2 deti,
- Michal Polievka, 45-ročný, strelený do krku, zostala po ňom vdova a 2 deti,
- Katarína Demková, 35-ročná, strelená do brucha, zanechala muža a 4 siroty,
- Antónia Lejková, 15-ročná, strelená do pŕs,
- Jozef Hlinka, bratranec Andreja Hlinku, 50-ročný, strelený do pŕs, zostala po ňom vdova a 4 deti,
- Jozef Lejko, 45-ročný, strelený do srdca, zostala po ňom vdova,
- Ružena Fagová, 18-ročná, strelená do pľúc,
- Jozef Demko, 35-ročný, strelený do brucha, zostala po ňom vdova a 3 deti.
28. októbra, ďalším deň, ťažko zranení zomreli:
- Ignác Janček, 25-ročný, strelený do brucha, zostala po ňom vdova a 3 deti,
- Karol Otiepka, z Likavky, 26-ročný, strelený do brucha, zostala po ňom vdova,
- Terézia Demková, 28-ročná, zanechala 2 deti, muž v Amerike,
- Jozef Lajčiak, 55-ročný, strelený do brucha, zostala po ňom vdova a 4 deti.
V peštianskej nemocnici zomrel 4. novembra Jozef Fulla, 32-ročný, strelený do hlavy.
A 25. novembra v Budapešti skonal Andrej Šulík-Kučera, 35-ročný.
Česť ich pamiatke!
Ale si musíme konštatovať aj diania, že 27. októbra 1907 v Černovej sa nejednalo o národnostnú otázku z týchto dôvodov: Veď piati z tých siedmich žandárov, ktorí strieľali, podľa tajnej vyšetrovacej správy generála Panajotta mali slovenský pôvod. Všetci boli naverbovaní z Liptova a z dôvodu, že vtedy ešte bolo zvykom ovládať jazyk miestnych. (Reakcie z pléna.) Otázka ich národnej identity vzhľadom na miesto v štátnej službe vtedy každého považovať naozaj za Uhra, najmä v štátnej službe, nie je jednoduchá. Veliteľ, ktorý vydal rozkaz na streľbu, Ján Ladiczký mal takisto slovenský pôvod.
Biskup Párvy - dodal by som, maďarský pôvod -, ktorý nesie obrovskú zodpovednosť za to, čo sa dialo v Černovej, dodatočne urobí všetko, aby zmiernil následky tragédie a dosiahol u ministra vnútra amnestiu pre tých Černovčanov, ktorí boli ešte v roku 1909 vo väzení, medzi nimi aj pre Annu Fullovú, pre sestru Andreja Hlinku. Hajdúch Ján Veverica, ktorý svojím nešťastným zásahom vyprovokoval potýčku, bol takisto rodák z Černovej. Znie to kruto, ale keby žandári boli aj Maďari, ani vtedy by sa nejednalo o protislovenské konanie, veď podľa vtedy platných predpisov, keď žandár je ohrozený, je povinný strieľať a len niektorí miestni boli presvedčení o tom, že majú k dispozícii slepé náboje.
Za životy postrelených Černovčanov, ako napr. Dr. Šrobár, takisto bojovali aj maďarskí lekári. Pre siroty z Černovej organizovali zbierky nielen Slováci a Česi, ale okrem nich aj Maďari a ešte aj dovtedy ostro protislovenská ružomberská organizácia Celoštátneho maďarského zväzu.
Poučenie pre dnešnú dobu? Bolo to zlyhanie štátnej moci, nie v tom zmysle, že prišlo k samotnej streľbe, nie v tom, že sa streľba nakoniec "údajnej" sebaobrany zmenila na masaker. Tam očividne zlyhal ľudský faktor. Odsúdeniahodnou skutočnosťou však zostalo, že štát vtedy nemal odvahu priznať chybu a minimálne zmierniť tie fatálne následky. Spolitizoval celú kauzu, nastúpil cestu hľadania ospravedlnenia pre žandárov. Našiel ho v tvrdení, že išlo o akt sebaobrany. Potom sa už nedalo robiť nič iné, iba žandárov odmeniť a z Černovčanov urobiť útočníkov a exemplárne ich odsúdiť.
Z tohto dôvodu nepolitizujme to. Na černovské obete si treba v piete ticho spomínať. A odkaz pre naše zákonodarstvo, čo sme už aj to napísali, že odsudzujeme všetky formy intolerancie a násilia, ktoré sa kedykoľvek, kdekoľvek sa stali zo strany štátnej moci. Tragické udalosti v Černovej nech sú odkazom a odhodlaním na uskutočnenie politiky na základe demokratických hodnôt a princípov tolerancie a vzájomného porozumenia.