Tretí deň rokovania

5. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky

19. októbra 2006 o 9.00 hodine

 

P. Paška, predseda NR SR: Dobré ráno. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, otváram tretí rokovací deň 5. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

O ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovacom dni písomne požiadali páni poslanci Ivan Mikloš, Viliam Veteška, Rudolf Pučík, Mikuláš Dzurinda, Béla Bugár, Pavol Goga, Dušan Galis, László Nagy.

Pani poslankyne, páni poslanci, budeme pokračovať v rokovaní 5. schôdze a pristúpime k prvému čítaniu o

návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii.

Návrh ústavného zákona máte v tlači 103, návrh na pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 90.

Za skupinu poslancov návrh ústavného zákona uvedie pán poslanec Vladimír Palko. Nech sa páči, máte slovo, pán poslanec.

V. Palko, poslanec: Vážený pán predseda, ďakujem vám za slovo.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte na úvod niekoľko faktov. V lete 1995 bol zavlečený do cudziny slovenský občan, syn vtedajšieho slovenského prezidenta. Od prvých dní vyšetrovania smerovali stopy k podozrivým osobám z radov Slovenskej informačnej služby, ktorú vtedy riadil Ivan Lexa. Postupne v priebehu niekoľkých týždňov museli odísť z polície vyšetrovatelia tohto trestného činu. Až keď tretí vyšetrovateľ dostal prípad, vyšetrovanie začalo byť utlmované.

Jedným zo svedkov bol príslušník Slovenskej informačnej služby Oskar Fegyveres, ktorý otvorene svedčil o svojej účasti na akcii SIS, ktorá mala vykonať zavlečenie. V ďalších mesiacoch sa mohla slovenská verejnosť oboznámiť s nahrávkou telefonického rozhovoru medzi riaditeľom SIS Lexom a ministrom vnútra Hudekom, v ktorom riaditeľ SIS ďakujem ministrovi vnútra za odstránenie vyšetrovateľa.

V marci 1998 udelil pán Vladimír Mečiar, vtedy vykonávajúci niektoré funkcie prezidenta Slovenskej republiky, amnestiu páchateľom trestného činu zavlečenia. Neskôr túto amnestiu upresnil v júli 1998. V decembri 1998 vtedajší predseda vlády Mikuláš Dzurinda, tiež vtedy vykonávajúci niektoré právomoci prezidenta, obe amnestie, ktoré udelil Vladimír Mečiar, zrušil. V priebehu roku 1999 policajný vyšetrovateľ obvinil z trestného činu zavlečenia bývalého riaditeľa SIS Lexu a desať bývalých príslušníkov SIS. V decembri 1999 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie o obvinení jedného z obvinených, bývalého námestníka riaditeľa SIS Jaroslava Svěchotu, ktorý sa obrátil na Ústavný súd s tým, že mali byť porušené jeho práva. V roku 2000 vyšetrovateľ ukončil vyšetrovanie zavlečenia návrhom na podanie obžaloby proti ostatným desiatim príslušníkom SIS, keďže už Svěchota bol mimo na základe rozhodnutia Ústavného súdu. Vzápätí prokurátor podal voči nim obžalobu. V roku 2001 Okresný súd Bratislava III, ktorý sa zaoberal obžalobou, zastavil trestné stíhanie voči všetkým obžalovaným s odôvodnením, že platia amnestie, ktoré udelil Vladimír Mečiar. Od tohto okamihu bolo jasné a zrejmé, že jediná cesta, ako možno na súde objasniť prípad zavlečenia, je schválenie ústavného zákona, ktorý by zrušil amnestie, ktoré Vladimír Mečiar udelil.

Vážené dámy, vážení páni, tento prípad je notoricky známy. Stokrát bol mediálne prepieraný, diskutovaný, podávaný. Základný problém, ktorý v amnestiách spočíva, je tento: Je tu dôvodné podozrenie, že orgány štátu, štátne orgány Slovenskej republiky, funkcia prezidenta Slovenskej republiky boli zneužité na krytie páchateľov, ktorí tiež boli súčasťou štátnej moci. Nič viac ani nič menej. Tento problém je bremenom, ktorý poškodzuje našu štátnosť. Nič viac, ale ani nič menej. Tento prípad je i výrazom, dôkazom plytkosti spoločenských, mediálnych a politických diskusií na Slovensku. Stokrát sa diskutovalo o rôznych podružných, podružných kauzách SIS z rokov 1994 až 1998. Komentovalo sa to všelijakými športovými výsledkami, 10 : 0, 12 : 0 a tak ďalej, pritom sa nezdôrazňuje to podstatné, to podstatné, že je tu kľúčový prípad zavlečenia, ktorý bol objasnený v zmysle vznesenia obvinenia políciou už pred šiestimi rokmi, žalovaný prokurátorom pred šiestimi rokmi, ale neobjasnený na súde pre prekážku amnestií. Mimoriadne významná je súvislosť medzi prípadom zavlečenia prezidentovho syna a prípadom vraždy Róberta Remiáša. Súvislosť spočíva v tomto: Róbert Remiáš bol sledovaný SIS v období pred svojím zavraždením, Róbert Remiáš bol v kontakte so spomínaným príslušníkom SIS, ktorý svedčil o zavlečení a potom sa ukrýval v zahraničí.

Je samozrejmé, že vraždu tohto typu, kde je použitý nástražný výbušný systém, je ťažké objasňovať. Vyjadrovanie ľútosti nad tým, že nebola objasnená na súde ani po desiatich rokoch, je však pokrytecké, ak neodstraňujeme všetky prekážky, ktoré stoja tomuto objasneniu v ceste. Ak nám je to ľúto, schváľme zrušenie amnestií, umožnime objasnenie zavlečenia na súde a možno, možno dôjde k tomu, že niektorí obžalovaní začnú spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní aj v iných veciach, trebárs z dôvodu, aby s nimi bolo zaobchádzané zhovievavejšie. Toto je v súlade s naším zákonodarstvom. Môžeme to urobiť.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, povedzte, prečo toľké roky toľký odpor proti tomu, aby sa ukázala pravda o minulosti? Vážené panie poslankyne a páni poslanci, prečo toľká nechuť proti tomu, aby pred súdom mohli stanúť podozriví zo spáchania závažného násilného trestného činu? Prečo majú ísť poslanci zákonodarného zboru príkladom nie v snahe o naplnenie spravodlivosti, ale, naopak, v snahe o nespravodlivosť? Lebo brániť objasneniu zločinu na súde je nespravodlivosť. Vážené dámy, vážení páni, ak v tomto prípade nie sme ochotní poslúžiť spravodlivosti, ako nám majú ľudia veriť, že v inom našom konaní sa o spravodlivosť snažíme? Vážené panie poslankyne, páni poslanci, ako vyznievajú naše náreky nad problémami v súdnictve, keď v tomto prípade tolerujeme zneužitie štátnych orgánov a sami nečinnosťou chceme brániť objasneniu zločinu na súde?

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, návrh na zrušenie amnestií sa predkladá v tejto Národnej rade, myslím, už piatykrát. Tento prípad sa k nám bude vracať stále, znova a znova, či to chceme, alebo nechceme, a zbaviť sa ho môžeme len naším činom, splnením svojej povinnosti, poslúžením spravodlivosti, ochotou ukázať pravdu.

Dámy a páni, v mene predkladateľov vás prosím, aby ste ústavný zákon o zrušení amnestií podporili. Nech sa pravda ukáže.

Ďakujem vám za pozornosť.

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne navrhovateľovi.

Požiadam teraz pani poslankyňu Katarínu Tóthovú, ktorú určil navrhnutý gestorský ústavnoprávny výbor, aby sa ujala slova. Ďakujem.

K. Tóthová, poslankyňa: Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážené kolegyne, vážení kolegovia, Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky ma uznesením z 11. októbra 2006 určil za spravodajkyňu k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii. Podľa príslušných ustanovení zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní nasledujúcu spravodajskú informáciu.

Predovšetkým konštatujem, že uvedený návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v zákone o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia návrhu ústavného zákona je zrejmý a jasný účel navrhovateľov a účel navrhovanej úpravy. Návrh ústavného zákona nepredpokladá zvýšené nároky na štátny rozpočet, rozpočty obcí, rozpočty vyšších územných celkov a nezakladá nároky na pracovné sily a organizačné zabezpečenie prípadnej realizácie tohto ústavného zákona. Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie ustanovení navrhovaného ústavného zákona. Taktiež je pripojená doložka zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie, t. j. spĺňa náležitosti určené v čl. 3 legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Informuje, že problematika návrhu právneho predpisu nie je upravená v práve Európskych spoločenstiev ani v práve Európskej únie.

Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla, že podľa § 73 ods. 3 písm. b) rokovacieho poriadku nebude pokračovať v rokovaní o návrhu predmetného ústavného zákona.

Pán predseda Národnej rady, to je všetko a hneď ako prvá sa hlásim do rozpravy.

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne, pani spravodajkyňa.

Otváram všeobecnú rozpravu. Konštatujem, že písomne som nedostal prihlášku. Dávam možnosť prihlásiť sa ústne. Pán poslanec Mečiar? (Reakcia poslanca.) Technika, skúste, zrejme... Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Do rozpravy sa prihlásili pán poslanec Slafkovský, pán poslanec Mečiar, pán poslanec Lipšic. Končím možnosť... (Reakcia z pléna.) Áno, jasné, myslím, pán poslanec Mečiar sa hlásil ako prvý, avizoval, že mu nefunguje technické zariadenie.

Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy a dávam slovo pani poslankyni Tóthovej.

K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem za slovo. Moje vystúpenie v rozprave, vážené kolegyne, vážení kolegovia, bude veľmi stručné.

Keď som počula predkladaciu správu za navrhovateľov pána poslanca Palka, bolo mi úplne jasné, že ide o politikum. Politikum veľmi silné, politikum, ktoré má záujem prezentovať sa vo verejnosti s touto agendou, ktorá poprípade má riešiť aj vnútropolitickú otázku v rámci KDH.

Samozrejme, chcem konštatovať i to, čo som už veľakrát uviedla, a to, je moje stanovisko známe, jasné a nemenné, že amnestia v právnom štáte sa zrušiť nemôže. Je to jedna z axióm kontinentálneho práva a ako vieme, zmeny axióm majú veľmi výrazné dosahy na celý právny systém. Takou axiómou je napríklad mnoho ďalších ustanovení a táto axióma ma jeden základný znak, že amnestiou zaniká trestnosť. A keď niečo raz zanikne, môžete prijať desať ústavných zákonov o zrušení amnestie, trestnosť nikdy neobnovíte. Je to taká axióma, ak si môžem dovoliť porovnať, že keď zruším jeden zákon a zrušujúci zákon je zrušený, nikdy už opäť nenadobúda platnosť a účinnosť bývalá právna úprava. Vedela by som viacej modifikáciami, ako je preklúzia a ďalšie axiómy práva, ktoré sú v kontinentálnom práve nemeniteľné.

Ďalej chcem povedať jednu poznámku, pretože ak vidím prihlásených, zrejme pán poslanec Lipšic bude prezentovať nejaké názory určitých ústavných právnikov a podobne, chcem zdôrazniť nasledovné. Amnestia je kategória trestného práva. Učebnice v kontinentálnych štátoch Francúzska, Nemecka, Maďarska, Talianska, všetky učebnice obsahujú vetu o nezrušiteľnosti amnestie.

Prečo hovorím o učebniciach? Pretože do učební práva k otázkam, ktoré sú axiómy, sa zakladajú nespochybniteľné názory, poprípade verifikované spoločenské názory, prevažujúce názory, platné názory. Teda argumentácia stanoviskami učebníc je argumentácia, ktorú prípadne jeden názor autora nemôže zmeniť, pretože výučba právnikov musí byť založená na prevažne zastávajúcich názoroch.

Toto som chcela len povedať a toto je moje posledné vystúpenie aj v parlamente k tejto otázke. Nebudem reagovať ani faktickými poznámkami, aj keby tu zazneli veci, s ktorými absolútne nemôžem súhlasiť, poprípade. A chcem povedať, že nie z toho dôvodu, že by som bola zbabelá, ako bolo povedané, že niektorí ústavní činitelia nereagujú na niektoré názory určitého poslanca, lebo sú zbabelí, ja nie som zbabelá, ale nepovažujem diskusiu s určitými osobami za prínosnú.

Záverom chcem v rámci diskusie opätovne prejaviť názor, ktorý som prejavila aj ako spravodajkyňa, že navrhujem v rokovaní o tomto bode programu ďalej nepokračovať.

Ďakujem vám za pozornosť.

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne, pani poslankyňa. Budeme pokračovať v rozprave ústne prihlásenými. Ako prvý sa prihlásil pán poslanec Mečiar. Pán poslanec Mečiar nie je v sále. Budeme pokračovať vystúpením pána poslanca Slafkovského, takisto nie je v sále.

Poprosím pána poslanca Lipšica. Nech sa páči.

D. Lipšic, poslanec: Ďakujem, pán predseda. Tak predsa len poslední budú prvými, dúfam, že nie je problém s parkovaním v Národnej rade, že treba preparkovať, možno.

Vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, zameriam sa na dve právne otázky, ktoré považujem za vecné a ktoré sa týkajú návrhu ústavného zákona o zrušení niektorých amnestií, a to sú namietané otázky ohľadne princípu deľby moci a princípu zákazu retroaktivity.

Princíp deľby moci zabezpečuje nezávislosť moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej. Nezávislosť troch mocí, ako aj ich vzájomné vzťahy určuje ústava, teda moc ústavodarná. Ústavodarná moc stojí nad všetkými tromi mocami a samotný princíp deľby moci zakotvuje a definuje. Ústavný zákon je aktom moci ústavodarnej, nie zákonodarnej, a preto argument, podľa ktorého by prijatím ústavného zákona prišlo k zásahu zákonodarnej moci do moci súdnej, je zjavne pomýlený. V právnom štáte je možné revokovať alebo prelomiť rozhodnutie Ústavného súdu práve a jedine aktom moci ústavodarnej. Tento postup je legitímny a bol použitý aj v ústavnom systéme Slovenskej republiky, keď novelou ústavy z roku 1999 prišlo v čl. 111 ústavy k prelomeniu rozhodnutia Ústavného súdu z roku 1993, podľa ktorého prezident nebol povinný na návrh premiéra odvolať člena vlády. Aj v iných krajinách, či na kontinente, alebo v Severnej Amerike, prišlo zmenou ústavy alebo prijatím ústavného zákona k revokácii rozhodnutí ústavných súdov.

Druhým problémom je namietaná retroaktivita návrhu ústavného zákona. V prvom rade treba podotknúť, že návrh nie je o nič viac retroaktívny ako tzv. druhá Mečiarova či ako Dzurindova amnestia, ktorej je aj obsahovo podobný. Jedným z princípov právneho štátu je nepochybne zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý vyjadruje požiadavku právnej istoty. V oblasti trestnoprávnej je vyjadrený v čl. 50 ods. 6 ústavy, v zmysle ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Táto zásada je akceptovaná všetkými demokratickými štátmi.

Základným účelom zákazu retroaktivity je chrániť dôveru občanov v právo. Retroaktivita je totiž v protiklade so zásadou oprávnenej dôvery v právo, podľa ktorej ten, kto koná podľa práva v danej dobe účinného, sa môže spoľahnúť, že nebude spätne postihnutý sankciou za protiprávnosť svojho konania. Princíp zákazu retroaktivity v trestnom práve je teda naplnený, ak má každý možnosť vopred vedieť, aké konanie môže byť predmetom jeho trestnej zodpovednosti, inými slovami, nie je prípustné trestať bez existencie primeranej právnej výstrahy.

Práve takto vníma zákaz retroaktivity v trestnom práve nielen judikatúra ústavných súdov západných demokracií, ale aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Spomeniem rozhodnutia napríklad vo veci Kokinakis proti Grécku alebo C. R. proti Spojenému kráľovstvu.

Je celkom zjavné, že v prípade kauzy zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny, ako aj kauzy zmareného referenda tento základný zmysel zákazu retroaktivity úplne absentuje. Obidva skutky boli totiž aj v čase ich spáchania trestnými činmi. Páchatelia skutkov teda boli adekvátne varovaní v tom čase platným a účinným Trestným zákonom a prelomenie princípu retroaktivity preto nemôže sklamať ich dôveru v právo. Trestnosť ich činu síce udelením amnestie zanikla, ale to zároveň znamená, že ich skutok v čase spáchania trestným činom nepochybne bol.

A tu sa dostávame k základnej otázke. Je za týchto okolností možné porušiť princíp retroaktivity? Podľa Nemeckého spolkového ústavného súdu je neprípustnosť retroaktivity výsledkom rešpektovania občanovej dôvery v právo. Ide však o ochranu oprávnenej dôvery. Takže ochranu dôvery si nezaslúži neoprávnené spoliehanie sa na právo, najmä také, keď občan podľa právnej situácie v dobe, na ktorú sa retroaktívna norma vzťahuje, si musel byť vedomý jej morálnej závadnosti, a teda musel počítať s možnosťou jej retroaktívnej zmeny. Retroaktívna norma - ústavný zákon v tomto prípade - sa vzťahuje na právnu situáciu v dobe udelenia dvoch amnestií. Táto právna situácia bola pritom celkom zjavne morálne neprijateľná. Z uvedeného dôvodu je retroaktivita, ktorá však neohrozuje dôveru občanov v platné právo, prípustná.

Pani kolegyňa Tóthová spomínala, že neboli v minulosti prípady, keď boli amnestie zrušené. Neboli. (Reakcia poslankyne.) Tak sa ospravedlňujem, ale často sa argumentuje tým, že je to precedens, ktorý nemá obdobu. Nie je to celkom pravda, sú krajiny, kde došlo, najmä výrokmi súdov, k zrušeniu amnestií, ale napríklad aj podľa štatútu Norimberského tribunálu udelené amnestie a milosti nemali žiadnu záväznosť. To bolo priamo v štatúte konštatované. V opačnom prípade by nebolo možné postaviť pred súd osoby zodpovedné za stratu mnohých, mnohých ľudských životov. Formálne právo by teda zabránilo výkonu spravodlivosti. A to by bol v záujme morálneho zdravia spoločnosti aj v záujme autority práva absolútne neprijateľný výsledok.

Významný nemecký právny filozof Gustav Radbruch vyjadril riešenie rozporu medzi pozitívnym právom a spravodlivosťou v podobe, ktorá bola neskôr pomenovaná ako Radbruchova formula a ja si ju dovolím odcitovať: "Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť iba tak, že pozitívne právo zabezpečované predpismi a mocou má prednosť okrem prípadu, ak rozpor medzi zákonom a spravodlivosťou dosiahne takú neznesiteľnú mieru, že zákon musí ako nenáležité právo spravodlivosti ustúpiť." Nenáležité právo - unrichtiges Recht.

To, že aboličná forma milosti je problém, už potvrdil aj ústavodarca. Ako viete, v roku 1999 aboličná forma milosti a amnestie bola z našej ústavy vypustená. Dnes má hlava štátu možnosť udeliť amnestiu alebo milosť len po právoplatnom rozhodnutí vo veci. Teda možnosť trest buď zmierniť, alebo odpustiť, alebo zahladiť odsúdenie. Nemá možnosť zastaviť trestné stíhanie pred tým, ako rozhodnú na to povolané orgány činné v trestnom konaní a súd.

Amnestie bývalého premiéra Vladimíra Mečiara mali za cieľ zabrániť trestnému stíhaniu páchateľov násilných trestných činov. Je preto našou morálnou a právnou povinnosťou tento stav napraviť. Preto navrhujem, aby, a to je môj procedurálny návrh, aby Národná rada rozhodla, že prerokuje návrh ústavného zákona v druhom čítaní.

Ďakujem, pán predseda. (Potlesk.)

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne, pán poslanec. S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Lipšica - pán poslanec Mikloško a pán poslanec Cabaj. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

Nech sa páči, pán poslanec Mikloško.

F. Mikloško, poslanec: K problému retroaktivity, ktorý tak často tu opakuje pani profesorka Tóthová, podotýkam, profesorka práva teda, chcem povedať, že v rokoch 1968 - 1969 a najmä po roku 1990 prebehli rehabilitačné súdy s politickými väzňami, ktoré zrušili desaťtisíce, desaťtisíce platných rozsudkov, ktoré vtedy, v čase, keď boli vynesené, boli súdené podľa platných zákonov. Zrušili ich z jednoduchého dôvodu, že boli proti ľudskosti, že porušovali ľudské práva a že boli nemravné. Ak si niekto myslí, že amnestia, ktorá sa dala teroristom a zločincom, je mravný čin, ktorý podľa úst vtedajšieho zastupujúceho prezidenta mal upokojiť situáciu, nuž možno upokojil situáciu tých teroristov a zločincov, čo vykonávali ten čin, ale istotne neupokojil právny stav a spoločnosť a vôbec obsah štátu, ktorý vtedy vznikal na Slovensku. Takže v tomto zmysle, pani profesorka, by som rád veril, že aj vy ako univerzitná profesorka viete, že spravodlivosť stojí nad zákonom.

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne. Pán poslanec Cabaj, faktická poznámka.

T. Cabaj, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Na predrečníka chcem len reagovať, že jeho mladý vek by zvádzal k tomu, že niektoré veci nemusí vedieť, že prebehli vtedy, keď si ešte asi nevnímal reálny politický život a že vystupoval trochu inak. Na druhej strane, ak v tomto parlamente vystupuje ako Vševedko, tak by som predpokladal, že na svoje vystúpenie sa dôkladne pripraví, pretože to jeho vystúpenie v časti, kde hovorí o zmene ústavy v roku 1999, keby si preštudoval záznamy z rokovaní tejto Národnej rady, tak by niečo iné mohol potom hovoriť ako to, čo hovoril.

Totižto v rokoch 1994 - 1998 nastal problém, keď bol prezidentom Michal Kováč, ktorý odmietol vymenovať niektorých členov vlády a začal si vyhradzovať právo, že on bude posudzovať a rozhodovať, či ho vymenuje, alebo nevymenuje. Tu v parlamente sa viedla veľká polemika o tom, že ústava hovorí jednoznačne, že v tomto ponímaní - a nechcem ani znižovať, ani povyšovať túto funkciu -, ale v tomto ponímaní prezident republiky je poštár. Ak mu predseda vlády doručí návrh na vymenovanie alebo odvolanie člena vlády, že toto vykoná. Michal Kováč sa tak nesprával. V tomto parlamente bola o tom polemika. My sme zastávali názor, že by tak mal urobiť. Vtedajšia opozícia tvrdila v čele s Ivanom Šimkom, že nie. Ivan Šimko, váš bývalý kolega v strane, bol ten, ktorý dával návrh potom do novely ústavy v roku 1999, kde si vlastne osvojoval ten názor, ktorý sme už my mali, že prezident by mal na návrh predsedu vlády vymenovať alebo odvolať člena vlády. Takže nebolo to žiadne prelomenie, ale jednoducho len potvrdenie toho názoru, ktorý už v tomto parlamente panoval a ktorý si niektorí právnici nechceli osvojiť.

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem. S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Lipšic.

D. Lipšic, poslanec: Vážený pán poslanec Cabaj, prekvapuje ma, že vy nepoznáte rozhodnutia Ústavného súdu. To nebol názor Ivana Šimka, pán poslanec, to bolo rozhodnutie Ústavného súdu, zacitujem vám spisovú značku, môžete si písať, spisová značka 1ÚS39/1993, kde Ústavný súd konštatoval, že podľa vtedy platného znenia ústavy prezident nie je viazaný návrhom predsedu vlády vymenovať a odvolať ministra, a preto - no je to tak, môžete sa nad tým pousmiať, ale je to tak, ja vám fotokópiu, samozrejme, toho rozhodnutia poskytnem - a preto bolo potrebné, aby sa prelomilo rozhodnutie Ústavného súdu zmeniť čl. 111 tak, aby prezident návrhom premiéra bol viazaný. Kedykoľvek vám judikát poskytnem a budem rád, keď sa s ním oboznámite.

Ďakujem.

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne, pán poslanec. Ako posledný v rozprave vystúpi pán poslanec Mečiar.

V. Mečiar, poslanec: Dámy a páni, návrh na zrušenie amnestie predkladá skupina poslancov Kresťanskodemokratického hnutia v počte 9, hoci klub má počet 14. Ďalej, ak budem v tejto súvislosti hovoriť o Kresťanskodemokratickom hnutí, myslím tým tých a len tých, ktorí právo zneužívali a zneužívajú, ktorí zavádzali do práva a spoločenského života veci právu cudzie, ktorí deformovali, klamali, organizovali kampane, zneužívali dezinformáciu na tvorbu politiky a zneužívali orgány činné v trestnom konaní. Ak budem hovoriť, hovorím o týchto, nie o tých čestných ľuďoch, ktorí Kresťanskodemokratickú stranu volili v presvedčení, že asi je to pravda, alebo o tých, ktorí už pozreli a dozreli v poznaní, že je to celé vec, ktorá nepatrí na ďalšie prerokovávanie, ale ešte nemajú silu zakričať v mene tejto strany a povedať: Radikáli, prestaňte!

Počúval som pozorne vystúpenie pána poslanca Lipšica a pripomínal mi Hamleta: "Slová, slová, slová." Až na to, že Hamlet bol šialený. A samozrejme, že pripomína mi to aj dvojité meradlá, pretože keď existuje všeobecne prijatý úzus u kresťanských demokratov, nech sa každý postaví pred súd - prečo sa tu pán Lipšic trepe a nepostaví sa pred súd? Veď má prečo. Namiesto toho urážky, pokriky a do konca roka by pred tým súdom mal stáť a tú svoju zodpovednosť by mal odniesť.

Pokiaľ ide o vlastný návrh ústavného zákona, dovolím si upozorniť, že ten zodpovedá a je výsledkom psychológie, ktorá tu začala veľmi intenzívne po roku 1994, keď Ľudová strana - Hnutie za demokratické Slovensko po vytvorení štátu, kde mimochodom celé KDH bolo proti, potom, ako dosahovalo vynikajúce výsledky v rozvoji stabilizácie tohto štátu a v integrácii, sa táto strana postavila proti a nemôžuc prelomiť pozitívny výsledok vlády, využila zásady, ktoré pozná aj demokracia, zvrátené, ale rešpektované zásady, že pracovala metódou, keď nemôžeme pozitívne, negatívne. Čistému je všetko čisté, ale v tomto prípade bolo všetko špinavé. A celý tlak smeroval z toho... (Reakcia z pléna.) Čo ste robili, Ferko, hej. Celý tlak smeroval z toho, že ako išiel, tak sa spochybňovalo všetko, čo sa urobilo, akýkoľvek krok, ktorý sa urobil, a v tomto boji sa zašlo tak ďaleko, že sa vyrábali legendy skutkov, ktoré sa nestali, že sa začali využívať orgány činné v trestnom konaní na to, aby konali inak, a po prevzatí politickej moci dochádzalo k masívnemu porušovaniu zákona proti mnohým ľuďom, tisícom ľudí z Ľudovej strany - HZDS, ktorí budú čakať, tak ako tí z 50. rokov, na rehabilitáciu moci kresťanskodemokratických hnutí posledných osem rokov. Budú čakať na morálne, zákonné, finančné odškodnenie. Nebude hneď, dočkajú sa ich. Keď tie skutky budú rozobraté a preukáže sa obludnosť systému, ktorý tu osem rokov na Slovensku pamätal a panoval a ktorý ľudia nedocenili, veď tie straty neboli až také veľké, veď v tom väzení sedelo len niekoľko desiatok ľudí nespravodlivo posadených do väzenia, veď nebol nikto odsúdený nakoniec, všetci boli po niekoľkých rokoch oslobodení, niektorí boli zbavení majetku, stali sa z nich žobráci, niektorí vytlačení z územia Slovenskej republiky - veď čože sa stalo? Ale to sú ľudia, občania tohto štátu, takže stalo sa. A treba na tieto veci reagovať.

Pokiaľ ide o vlastný návrh, existujú prípady desiatok a tisícov ľudí, ktorí majú právo sedieť a povedať: Prečo? V mene koho? Akých zákonov? V mene akej spravodlivosti? A táto tu porušovaná bola v masívnom meradle.

Pokiaľ ide o právne aspekty tohto, dostali sme sa do situácie, že rôzne orgány činné v trestnom konaní si počínali rôzne. Časť ľudí, najmä špeciálne útvary zriadené a organizované ministerstvom vnútra prijali filozofiu Kresťanskodemokratického hnutia a pracovali zásadou: Dajte nám človeka, my už niečo naňho nájdeme. A výsledok sú desiatky procesov, ktoré skončili, skutok sa nestal. Po rokoch. Kto vráti ľuďom náklady na obhajobu, náklady cti, utrpenia rodín, materiálne škody a aj spoločenské a politické postihy? Kto to chce rehabilitovať a napraviť? Kto to berie na seba? Z čích peňazí sa to urobí? Z peňazí štátu?

Tesne pred voľbami napríklad prišlo rozhodnutie Špeciálnej prokuratúry, podvod v Kúpeľoch Piešťany sa nikdy nestal a organizovaná trestná skupina nikdy neexistovala. Po ôsmich rokoch? Po emigrácii? Mŕtvej obeti, ktorá ide na konto tejto politiky? To ste chceli? Hláste sa k tomu, je to vaša práca.

Pokiaľ ide o aspekty, vôbec vo všetkých týchto oblastiach, návrh na vydanie skupiny poslancov ústavného zákona o zrušení niektorých amnestií by som veľmi rád podporil, keby som mohol, pretože by sa prichádzalo ku skutočným vinníkom. Tá pravda, ktorá zostala stále pred verejnosťou zakrytá, by sa ľahšie obhajovala, ale je tu niekoľko vecí, pre ktoré to možné nie je.

Prvá. V roku 1948 Česko-slovenská republika pristúpila k Paktu o ľudských a občianskych právach, ktoré prijala Organizácia Spojených národov. A v tomto pakte sa hovorí: "Ak trestnosť skutku raz zanikne, s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v prílohe, nikdy ju nemožno obnoviť." Nikdy ju nemožno obnoviť! Zanikla trestnosť, nie je možné, aby bola v neskoršom období opakovaná, s výnimkou skutkov uvedených v prílohe. Zavlečenie do týchto skutkov nepatrí.

Ďalej. Existuje Ústava Slovenskej republiky takisto o ľudských a občianskych právach, ktorá hovorí, kedy a za akých okolností je možné stíhanie občana, a znovu hovorí, "po zániku trestnosti nemožno obnoviť" a tá trestnosť zaniká štyrmi spôsobmi v danom prípade a vy v návrhu ústavy reagujete na jeden. Čiže bez ohľadu na to, či by to bolo prijaté, alebo nie, tri spôsoby garantujú pokračovanie zániku trestnosti ďalej. Veď ste smiešni! Tak máte právne vzdelanie absolventov prvého semestra Právnickej fakulty.

Pokiaľ ide o otázky Ústavy Slovenskej republiky, dôsledne rešpektuje trojdelenie moci, a to trojdelenie moci znamená: parlament rozhoduje a prijíma zákony, vláda zákony vykonáva a súdy podľa zákonov rozhodujú. Z moci síce tvoria cez zákonnú líniu jedno, ale sú rozdelené a nesmú si do seba zasahovať. V návrhu toho, čo predkladáte, hovoríte, že treba zrušiť všetky uznesenia orgánov, t. j. aj orgánov súdnych, okresného, krajského, Najvyššieho a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré všetky povedali: Trestnosť zanikla, nemožno pokračovať. Čiže ako teraz? Ide Národná rada vstúpiť do kompetencie súdov? Prosím vás, v ktorom Kocúrkove - veď už nerobte bláznov zo Slovákov -, v ktorom Kocúrkove sa stalo, že Národná rada zrušila individuálne rozhodnutia voči osobám súdnych orgánov? Tu je to návrh, že Slovenská republika ako unikát má právo rušiť rozhodnutia súdov, rozsudky súdov. Veď to nikde nerobia!

Pokiaľ ide o otázky trestnosti vôbec a posudzovanie ďalej, tak mi dovoľte, aby som trpký úsmev mal ešte ďalej a ešte viacej, pretože v danej situácii, čo je právo, povedal Ústavný súd. Tuto, že má pán poslanec jeden alebo druhý nejaký názor, no má. Občiansky má právo na názor, ale nemôže žiadať, aby sa štát riadil jeho názorom, keď inštitúcie k tomu legitimované rozhodli inak. Demokratický občan sa podriadi, chaotik nie.

Pokiaľ ide o otázky rozhodnutí, sú tu ďalšie medzinárodné normy, ktoré vylučujú možnosť obnovy trestnosti. Sú tu ďalšie - čas, lehota ako zánik trestnosti. No a tu je potom ešte ďalšie, čo vyplýva aj z návrhu, ktorý predkladajú navrhovatelia, o prirodzenej spravodlivosti a o slušnosti - krásne slová, čo? Hovoria, že treba stíhať Jaroslava Svěchotu a obnoviť trestné stíhanie voči Jaroslavovi Svěchotovi, lebo ten sa aj priznal. Vážení, vám "drblo". Jaroslav Svěchota je dva roky mŕtvy. Idete ho vyhrabať alebo čo budete robiť? To znamená, že prvýkrát v histórii sa majú porušiť nielen kompetenčné vzťahy, ale prvýkrát v histórii má byť právne stíhaný mŕtvy. To ešte tiež nebolo. A tiež môžete povedať, že ste novátori a vymysleli ste niečo, čo ešte nikto na svete nevymyslel. Ak budeme uvažovať "blbosť" za unikát. Takže smrťou podozrivého trestnosť tiež zanikla a tento zánik žiaden parlament sveta nemôže obnoviť. Ešte nikde na svete a nikdy, ani v tých najstarších časoch, mŕtvych neodsudzovali. Tí skončili, uzatvorili a táto cesta ďalej nebola.

Ďalej sa tu odvolávate na tú časť, v ktorej sa údajne Jaroslav Svěchota mal priznať. Nuž dovoľte, aby som vám niečo prečítal, ako sa vlastne u orgánov činných v trestnom konaní voči ľuďom, ktorí sa ocitli náhodou vo väzbe, postupovalo. Prečítam vám kópiu listu, z ktorého originál som videl. A tento list adresoval Jaroslav Svěchota 13. 8. 1999 z väznice istému človeku, pred ktorým sa časť ľudí aj verejnosti dodnes skláňa ako pred kapacitou a ktorého som nikdy neuznával a považujem za človeka porušovateľa zákona, a list sa začína veľmi pekným oslovením:

"Vážený pán Šátek, po našom rozhovore som rozmýšľal o celej veci. Pamätám si, že ste hovorili, že po mojej výpovedi ma pustíte z väzby. Potom ste hovoril, že po zadržaní Lexu ma prepustíte a potom, že keď Sujová v Plus 7 dní uverejní článok", čiže tri prísľuby na prepustenie z väzby, čo musí urobiť: vypovedať, pre Plus 7 dní vypovedať a povedať nepravdu, takisto aj tretiu, zatknutie Lexu, mali byť skutočnosťou, ktoré mali znamenať jeho prepustenie z väzby. Keď urobí, môže ísť domov. Podotýkam, že Svěchota bol človek, ktorý bol po dvoch infarktoch a mal ďalšiu srdcovú slabosť.

Ďalej píše Svěchota: "Ja sa domnievam, že by bolo správne, keby som bol z väzby von a potom budem hovoriť. Sám viete, že tie výpovede budú pre mňa veľmi nebezpečné. O amnestii môže byť reč až po mojich výpovediach." Páni, nie o akejkoľvek amnestii. Nech Svěchota nabrýzga na druhých a dostane ďalšiu amnestiu. Toto bol postup orgánov činných v trestnom konaní. Tu máte dôkaz, keď nechcete veriť ani tomu, čo sa tu všetko stalo. "Po zrelej úvahe som sa preto rozhodol, že hovoriť budem, až keď budem von z väzby. Prostredie väzby v Bratislave už neznesiem. A moje ďalšie zotrvanie tam... Budem..." Hneď, dosť dobre čítam. "Som už dosť starý, aby som už život neľutoval. Na toto rozhodnutie má vplyv aj sústavná mediálna kampaň generála Ivora voči mojej osobe. Nehnevajte sa na mňa, ale inak to nejde. Veľmi sa bojím. Jaroslav Svěchota."

Samozrejme, že jeho hlas nezostal jediný. A tento Jaroslav Svěchota takisto z tejto istej väzby na 11. mája 1999, t. j. dva dni pred tým, napísal list generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky, ktorý vtedajší generálny prokurátor Hanzel na to, keď som ho vyzval, aby list uverejnil, zamlčal. Poprel, že existuje, pritom ho mali skoro všetci členovia klubu poslancov Ľudovej strany - HZDS. Svěchota ho doručil iným spôsobom.

Výkon väzby a vyšetrovania - sťažnosť:

"Dňa 1. 2. 1999 o 6.05 hod. som bol zadržaný príslušníkmi Policajného zboru Slovenskej republiky v Bratislave a predvedený pred vyšetrovateľa sekcie vyšetrovania, kriminality a expertíz pani Králikovú Ľubicu a pplk. Hochsteinera." Tie mená nesmú zostať zabudnuté, preto ich budem zverejňovať v plnej výške. "Keďže vyšetrovateľka nemohla telefonicky zohnať mnou navrhovanú obhajkyňu, zabezpečila cez Okresný súd Bratislava I advokátku Dr. Vlhovú. Táto ihneď po príchode odmietla moje zastupovanie, ale napriek tomu jej vyšetrovateľka odovzdala dve uznesenia o začatí trestného stíhania a uznesenia." Čiže konala bez riadneho právneho zastúpenia osoby.

"V tejto situácii som odmietol vypovedať a bol som umiestnený v cele policajného zadržania. Až dňa 2. 2. 1999 asi o 14.40 hod. sa dostavil sudca Okresného súdu Bratislava I Mgr. Tomík, ktorý rozhodol o mojom vzatí do väzby. V uznesení č. 3NT9999 uviedol absolútne nepravdivé dôvody, ktoré sa dali preveriť cez tzv. personálny zošit. Proti tomuto uzneseniu som podal sťažnosť na súd v Bratislave, ktorý ju zamietol. Dňa 2. 2. 1999 asi o 17.30 hod. som bol prevedený do väzby v Bratislave, kde som bol umiestnený v prijímači s tým, že ráno budem preradený na inú celu na poschodí. Od 2. 2. 1999 do 25. 2. 1999 som však bol stále na prijímači a úplne sám. Dňa 25. 2. 1999 som bol prevezený do nemocnice v Trenčíne a 12. 3. 1999 opäť prevezený do Bratislavy a umiestnený v tej istej cele. Napriek niekoľkým ústnym a jednej písomnej sťažnosti mi bolo zdôvodnené, že vo väzbe nie je vhodná osoba, ktorá by sa mohla dať ku mne. Teda v novom ústavnom poriadku som bol stále sám. Až dňa 20. 4. 1999 v odpoludňajších hodinách mi bol na celu pridelený 19-ročný muž, ktorý je stíhaný pre vraždu spoluvojaka." To už bol vhodný kandidát pre Lexu, teda pre Svěchotu. U Lexu to bolo ešte horšie, tam bol štvornásobný vrah.

"V piatok dňa 23. 4. 1999 došlo u mňa opäť k zhoršeniu zdravotného stavu a v pondelok 26. 4. 1999 som bol prevezený do nemocnice v Trenčíne. Prijímacia cela č. 70, v ktorej som bol po celú dobu prakticky sám, patrí medzi najhoršie cely. Je tu ešte tzv. turecký záchod, umývadlo s rozmermi 12 x 15 cm a ďalšie. Podľa môjho názoru dlhodobé umiestnenie v osamotení v takomto prostredí pôsobilo na mňa tak ubíjajúco, že môj psychický stav sa veľmi zhoršil. K tomuto iste prispelo aj to, že mám takmer imobilnú manželku, ktorá naviac sa podrobila ťažkej onkologickej operácii. Ja sám som prekonal dva srdcové infarkty a niekoľko srdcových záchvatov. Som pod stálym lekárskym dozorom.

Vážený pán generálny prokurátor, v minulosti som pracoval ako druhý námestník ministra vnútra Slovenskej republiky a od apríla 1995 som pracoval v SIS, kde neskôr som zastával funkciu námestníka riaditeľa SIS. Aj keď sa na SIS kladie vina za veľa vecí, ktoré nerobila, myslím si, že aj vo väzbe by som mal mať aspoň také práva ako iné osoby. Pri zadržaní som odmietol vypovedať k prípadu únosu Michala Kováča len preto, že dňa 7. 3. 1998 bola vyhlásená amnestia 214 v Zbierke zákonov, v ktorej bolo nariadené, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mohli vzniknúť v súvislosti so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny, ku ktorému malo dôjsť.

Novovymenovaný predseda vlády Mikuláš Dzurinda však rozhodnutím zo dňa 8. 12. 1998 rozhodol o vypustení čl. 1 a 2 pôvodnej amnestie, čím sa protiústavne odstránila možnosť neuskutočniť úkony trestného konania vo veci údajného zavlečenia. Údajného zavlečenia. Podľa čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky prezident udeľuje amnestiu, odpúšťa a zmierňuje tresty a nariaďuje, aby sa konanie nezačínalo alebo aby sa v ňom nepokračovalo a zahládza tresty. Ústava SR nepripúšťa zrušiť dobrodenie, ktoré bolo priamo priznané ústavou ako následný zákon štátnosti v tomto odôvodnenom prípade, ktoré je potom prevedené aj do Trestného zákona a v ňom uplatňované. Preto som podal aj ústavnú sťažnosť na Ústavný súd, a preto som aj odmietol vypovedať.

Na základe psychického teroru vo väzbe, samoväzba, obavy o rodinu, na základe niekoľkých návštev pána Šáteka zo sekcie vyšetrovania a kriminality ministerstva vnútra, prísľubu prepustenia z väzby, vyhrozovanie likvidáciou a podobne som dňa 13. 4. 1999 vypovedal pred vyšetrovateľom sekcie kriminálnych expertíz ministerstva vnútra. Ako obvinený som vo výpovedi kritizoval skutočnosti, ktoré sú pravdivé, a viem o tom, že existuje dôkaz, ktorý tieto moje slová potvrdzuje. Z toho dôvodu preto aj odvolávam svoju výpoveď. Vážený pán... Ktoré nie sú pravdivé, tak. Skutočnosti, ktoré nie sú pravdivé. Odvolávam svoju výpoveď.

Vážený pán generálny prokurátor, obraciam sa preto na Vás so žiadosťou o prešetrenie mojej sťažnosti. Táto sťažnosť nikdy nebola šetrená, doručenie listu, a napriek tomu, že som sa obrátil o pomoc na médiá a média mi pomohli, prokuratúrou zrušené a nikdy sa vo veci nekonalo." Aj to je dôkaz práva.

Tak na čo sa to odvolávate? Na psychický, fyzický, morálny nátlak na väzňa? Na odvolané priznanie? Nehanbíte sa! Keď to považujete za fakt pre vás relevantný?

Ďalej v súvislosti s týmito zrušeniami tiež nie je ešte všetko v poriadku. Je tu veľa vecí, ktoré treba otvoriť a veľmi jasne k nim zaujať stanovisko. V záverečných ustanoveniach navrhujete, aby bola zrušená aj tá časť, ktorú rozhodol pán predseda vlády Dzurinda. Ale Ústavný súd predsa v tejto veci v dôvodovej časti uviedol, že je to časť neplatná. A teraz vzniká veľmi smiešny stav pre túto Národnú radu. Návrh hovorí, zrušte dve rozhodnutia o amnestii, ktoré vydala Mečiarova vláda, nie Mečiar, Mečiarova vláda ako celok ju schválila. Dzurinda vydal rozhodnutia, ktoré rušia tieto dve časti. Vy navrhujete zrušiť tieto dve časti, ale aj zrušenie rozhodnutia o zrušení týchto častí a vlastne zavedenie platnosti toho rozhodnutia o zrušení týchto dvoch časti. Dvakrát nie, nie je áno. Matematika nepustí. Čo to vlastne chcete?

Pokiaľ ide o rozhodnutie Mikuláša Dzurindu v tejto veci, Ústavným súdom bolo konštatované, urobil ho bez oprávnenia a splnomocnenia vlády, preto ide o úkon neplatný, o tzv. paakt - predstieraný akt bez právnych účinkov. Ako možno zrušiť to, čo nie je? Keď ten úkon neexituje? A Ústavným súdom potvrdené, že neexistuje. Ale tých deväť ľudí sa rozhodlo, že je viac ako Ústavný súd, viac ako orgány štátu a oni povedia, že to existuje. Na názor máte pravdu, ale presadiť ho ešte ako princíp rozhodnutia Národnej rady už vôbec nemožno.

Ďalej. Pokiaľ ide o otázky morálky a nemorálky v tomto prípade, by som sa veľmi rád zastavil, pretože to nie je jeden prípad izolovaný, že bolo zastavené konanie o zavlečení. Veď tých amnestií v tejto súvislosti bolo viacej. Prvá amnestia bola predsa o tom, že otec Michal Kováč dal amnestiu svojmu synovi dôvodne podozrivému z trestných činov v Nemeckej spolkovej republike a aj z postupu orgánov činných v trestnom konaní pri vyšetrovaní jeho podozrenia z trestnej činnosti na území Slovenskej republiky. Tieto skutky tu boli. Otec synovi. To je morálka?

Ďalej. V súvislosti s tým, aby bol omilostený celý skutok, otec udelil amnestiu aj spolupáchateľom Michala Kováča ml. Jeden z nich sa teraz tuším uchádza o funkciu primátora Bratislavy. A išlo o celkovú škodu a zisk, ktorý mali títo páchatelia 280 mil. korún. Čiže na základe amnestie sú nevinní pred zákonom. Zostalo im 280 mil. korún a nemusia nikde ísť. Očistení.

Ďalej. Aby sa zabránilo stíhaniu Michala Kováča kedykoľvek v budúcnosti, ho štátne orgány tohto štátu legalizovali tak, že ho prijali do diplomatických služieb. Dali mu diplomatický pas a diplomatickú ochranu v Indii na to, aby bol zbavený možnosti ďalších stíhaní, aby uplynul istý čas a tým časom tá jeho trestnosť zanikla. Toto bolo v súlade s akou morálkou?

Pokiaľ ide o vyšetrovanie skutku Michala Kováča ml., mal som záujem na vyšetrení väčší ako vy ktokoľvek. Existuje dôkaz, a nie jeden, vo výpovediach svedkov, ktorí potvrdzujú, že jediný úmysel tohto skutku bolo doviesť vládu Vladimíra Mečiara k pádu okamžite a začať preberať inak. To malo dôjsť na základe tohto skutku k politickému prevratu a to svedkovia potvrdzujú, že je to tak, a hovoria, aj ktoré osoby z vedenia KDH tieto názory vyslovovali, akým spôsobom ich realizovali a realizoval ich aj sám Michal Kováč.

Pokiaľ ide o otázky objektívneho vyšetrovania, prvý vyšetrovateľ Šimunič odišiel preto, že po návrate od prezidenta ohlásil, vláda padne, ja budem generálny prokurátor a robte všetko tak ako ja. To bolo mediálne dokázané, aj všade inde. Robil tieto skutky tak, sú to zmedializované, zdokumentované vystúpenia. Tie vystúpenia boli. U prezidenta bol.

Pokiaľ ide o otázky ďalšieho priebehu vyšetrovania, bolo dôležité, aby vypovedal tzv. kľúčový svedok Oskar Fegyveres vo veci a mohlo byť zdokumentované, že k trestnému činu došlo a kto ho spáchal. Ale div sa svete, začínajú sa diať divné veci. Neviem, ktorý z funkcionárov KDH doviedol Róberta Remiáša (pozn. red.: správne má byť "Oskara Fegyveresa") k prezidentovi. Viem určite, že Fegyveresa doviedol k prezidentovi advokát Havlát v kufre auta. Viem, že ho z kufra auta vytiahol a uviedol k prezidentovi hore, je to svedecky preukázané, že rozhovor s ním prebiehal tak, že boli pootvorené sklenené dvere. Na jednej strane bol Fegyveres, na druhej pán prezident. Rokovali o tom, že bude vypovedať. Rokovali o tom, že za túto výpoveď, mimochodom krivú výpoveď, dostane amnestiu na celý život a dostane peniaze na pobyt v zahraničí. Za túto krivú výpoveď preukázateľne z výpovede svedkov vyplýva, že prevzal milión šilingov. Delenie potom toho milióna bolo vo vnútri tejto skupiny. A ozaj sa začal najprv schovávať v Maďarsku a potom prešiel do iných štátov - Čechy, Rakúsko, Švajčiarsko. Chceli ste ho vyviezť aj do Kanady. A Oskar Fegyveres bol skrývaný pred orgánmi činnými v trestnom konaní, takže úkony vykonať nemohli.

Keď sa riešila otázka, odkiaľ boli peniaze na takýto dlhodobý pobyt v zahraničí, tak predseda Kresťanskodemokratického hnutia vo výpovedi pred orgánmi činnými v trestnom konaní povedal, že to bolo z peňazí Kresťanskodemokratického hnutia. To bolo v čase, keď ste nás chceli zakázať pre porušenie zákonov. Toto bolo čo? To ste chceli v mene akej morálky a spravodlivosti uložiť vyšetrovanie? Veď tak široko mediálne a spoločensky chránenému človeku by sa predsa nič nemohlo stať a prvá úloha štátnych orgánov by bolo garantovať, že sa mu nič nestane.

Ďalej. Aby sa pokračovalo ďalej, jeden z predstaviteľov KDH, konkrétne je tam zdokumentovaný Ladislav Pittner, hovorí, že "tomuto národu je jedna vražda málo, ešte jedna by sa zišla na to, aby sa spamätal". No a kto potreboval národ, aby sa spamätal a prestal podporovať moju vládu? A prestal podporovať mňa osobne? My? My sme iné v zásobe nemali, len podporu ľudí a na tom sme stavali celú politiku.

Ak teda takéto úvahy vo vnútri boli, bolo logické, že sme chceli prípad vyšetriť a zistiť páchateľov, nech by to bol ktokoľvek, a brať ich na prísnu zodpovednosť. Kto teda maril vyšetrovanie? Pred vyšetrovateľom je aj záznam, výpoveď Milana Kňažka, ktorý hovorí, že aj z peňazí Demokratickej únie sa platil pobyt Oskara Fegyveresa v zahraničí. Boli stanovení novinári, ktorí preberali informáciu od neho, spôsob a komu poskytovať informácie. A starali ste sa o tohto utajeného svedka skvele, keď bol vonku. Vybavovanie pobytu vo Švajčiarsku, pokus o pobyt v Kanade. Pokus vydať ho za škaredú Švédku do Švédska, aby cez svadbu získal občianstvo. A tá bola škaredšia ako Kónyová, takže si ju nezobral, tá bolo s ním vonku. A starali ste sa skvele o všetky jeho potreby, ktoré si len človek môže predstaviť, z peňazí vašej strany, poplatkov štátu a vašich členov, daňových poplatníkov tohto štátu, vy ste to robili. A robili ste to preto, aby ste to vyšetrovanie znemožnili.

Ak teda bolo rozhodnutie o amnestii vykonané v roku 1998, tak vychádzali sme z tohto: prvá vec, ktorá bola na útvaroch posúdená, spis bol vyšetrovateľom odložený. Vyšetrovateľ pri výsluchoch potvrdil, že najviac ho marili úkony vyšetrovacie, Ján Čarnogurský z KDH a Milan Kňažko z SDKÚ, SDK to vtedy bolo alebo DÚ, z DÚ-čky. Tento otvorene povedal: Nie HZDS marilo, HZDS bolo hnacím mottom, zistíte páchateľa, zistíte motívy, nech nejdeme s týmto biľagom do ďalších rokov.

Samozrejme, že to nebol jediný pokus o kriminalizáciu, ale neviem, kto organizoval výpovede pred niektorými ambasádami, aj Fegyveresa. Neviem, kto organizoval, ale viem, že to bola Ľuba Lesná, nazývaná inak Besná, ktorá robila a dokumentovala záznamy o tom, že som dal zavraždiť ďalších dvoch ľudí, a pripravovala ich ako kampaň na voľby, keď mali byť tieto záznamy spustené, ibaže tí dvaja dostali strach: Čo keď ich ozaj z vášho prostredia voľakto zavraždí len preto, aby ma mohol obviniť? Tak sa priznám. Tam sme mohli zabrániť vražde.

Amnestiu, keď zoberiete a vysvetľujete akokoľvek, objektívne nepomohla vláde. Vláda končila, odchádzala preč. Amnestia pomohla Michalovi Kováčovi mladšiemu aj staršiemu. Ostatným nie. Bola vedená na skutok, nebola vedená na osobu. Aj dneska niet osoby, ktorá by stíhaná mohla byť.

Keby všetko vám Národná rada vyhovela, vo všetkom, tak na druhý deň musí prokurátor zrušiť, keď už by všetko, zavrel oči a postupoval by tak ako predchádzajúci servilne a oddane voči vám, tak by musel povedať, že smrťou trestnosť zanikla. Mŕtveho nevyhrabeš. Takže tak sa konať nemá.

Ďalej je tu legenda o tom - inak o Fegyveresa ste sa starali, aj keď prišiel domov. Dostal prácu v Policajnom zbore, napriek interpeláciám v Národnej rade ho pán Palko slušne živil a zamestnával. Dokonca mu zmenili aj meno. Takže pod cudzím menom pracuje v polícii dodnes. Gratulujem! Ozaj príkladná starostlivosť o falošného svedka. A priekupného svedka! Na základe toho ste chceli viniť stranu, ľudí, chodiť medzi ľudí a rozprávať to, čo nebola pravda? Je to hanba, ale nie naša. Je to hanba vaša.

Pokiaľ ide o princíp retroaktivity, spätného obnovenia trestnosti, takisto nie je možné.

Pokiaľ ide o zneužívanie práva, je preukázané, kto právo zneužíval, ktoré orgány činné v trestnom konaní to robili, ktorí politici to robili. To je.

Pokiaľ ide o okolnosti, keď odôvodňujete Radbruchovou formulou. Tak čo je právo a čo je výkon práva, to by bývalý minister spravodlivosti mal vedieť. Ale nedivím sa, že to nevie, aký je v tom právny rozdiel.

Takže to je jedna časť, ktorá hovorí o tom, že kde sú právne dôvody, kde sú politické dôvody, spôsoby robenia politiky tak, že kriminalizujeme odporcu. To sa tu porobilo v 50. rokoch. Vydávanie falošných dokumentov, obvinením sa upravovala verejná mienka, to sa stalo na Slovensku teraz. A ak sa treba tým zaoberať preto, aby sa to viacej nezopakovalo.

Ďalej ste tu použili jednu veľmi peknú definíciu, že "nedá sa vyšetriť trestný čin vraždy Remiáša, lebo existujú amnestie". Nuž, keby ste to mali názor, tak by som to bral ako názor, ale vy cigánite. Cigánite, kade idete, a nehanbíte sa za to a ešte sa staviate do pózy, že ste bohviekto a bohvieako spravodliví. Pričom vyšetrovanie vraždy Róberta Remiáša vôbec, ale vôbec nebolo ovplyvnené amnestiami, prebehlo dokazovanie niekoľko rokov, dokonca 10 rokov, ale toto dokazovanie prebehlo s veľkým porušovaním práva. A nakoniec záver: Skutok sa nestal. Ešte raz, skutok sa nestal. (Reakcia z pléna.) Skutok sa nestal, ešte raz. Rozhodnutie je, že skutok sa nestal. To znamená, že žiadne ovplyvňovanie, objednávanie vraždy nebolo. Rozhodol o tom ten, kto je oprávnený rozhodnúť. Ostatní ste gágaji, táraji a pre mňa prďúsi! Nemá viac význam väčší názor ako toto.

Pokiaľ ide o otázky dôkazov o tom, kto bol a kto nebol, tak dovoľte, aby som uviedol aj tie stránky životopisu Róberta Remiáša, ktoré sa vedome zamlčiavali a nikdy ste ich neprezentovali verejne, ani pre médiá, ani pre občanov, a klamali ste. Predstavovali ste matku, ktorá trpí, a zabudli ste povedať, že túto matku ste vybrali, zamestnali v Správe technických a rekreačných zariadení v Bratislave a táto matka vo výpovedi pred vyšetrovateľom priznala, že za tieto náreky pred verejnosťou bola zaplatená v rámci volebnej kampane. To je jej výpoveď. Nie moja výpoveď. Urobila ju pred vyšetrovateľom, pred obhajcom svojou prítomnosťou. Je to pravda? Bohužiaľ. Takéto sprosté zneužitie udalostí je príliš sprosté na to, aby mohlo takto zostať.

Pokiaľ ide o Róberta Remiáša, veď vy ste vedeli, kto to je Róbert Remiáš. Existovali predsa policajné spisy. Bol najprv príslušníkom pohraničnej stráže, potom príslušníkom polície, kde klesal dole, až bol zo zboru prepustený a po prepustení začalo voči nemu trestné stíhanie. Ako sa tento Róbert Remiáš trestne stíhaný dostal k prezidentovi republiky?

Pokiaľ vyhodnocujeme všetky dôkazy, tak zisťujeme potom, že svedkovia, ktorí všetci hovorili o jeho priamej angažovanosti v ilegálnych aktivitách, a to predovšetkým v nezákonných činnostiach typu krádeže áut spojené s falšovaním dokladov k vozidlám, predaj do zahraničia, obchod s drogami, obchod s bielym mäsom, obchod so zbraňami, obchod s kradnutou elektronikou, ovplyvňovanie športových výsledkov a korupcia príslušníkov Policajného zboru. To bolo to, čím sa zaoberal. A môžem povedať, že na Slovensku je jediný unikát, keď okrem Escobara v Bolívii, ktorý bol narkomanom, sa k dílerovi drog chodia kresťanskí demokrati modliť v Bratislave. Zaviedli krásny pojem "mafia-friendly". Kto sa chodí k mafiánom modliť okrem Kresťanskodemokratického hnutia?

Pokiaľ ide o otázky Róberta Remiáša, ktorý sa narodil v Bratislave, v čase úmrtia mal 26 rokov, po absolvovaní vojenskej služby bol prijatý do rôznych postupov. Ale aj uvediem tú časť života, ktorá má vzťah k tejto veci. V roku 1994 vzhľadom k slabej výpovednosti práce bol Róbert Remiáš prevelený na Oddelenie kriminálnej polície expozitúra Bratislava II. V zmysle správy bezprostredne nadriadeného veliteľa zo 7. 10. 1996 vyplýva, že jeho pracovná aktivita spočiatku bola priemerná, neskôr ochabovala a dosahoval podpriemerné výsledky. Sám nemal iniciatívu a ochotu vykonávať činnosti v zmysle služobných predpisov. Z dôvodov jeho slabých výsledkov a neschopnosti výkonu služby bol v rámci reorganizácie Policajného zboru zaradený k Poriadkovej polícii. Ani na tomto úseku riadne nepracoval. Neprevzal si ani uniformu a na vlastnú žiadosť bol prepustený k 31. 12. 1995 do civilu. Z výpovede svedka, tú opomeniem, ďalej vyplýva, že Róbert Remiáš a Oskar Fegyveres neustále navštevovali diskotéky a podniky s pochybnou povesťou, kde sa schádzali osoby z kriminálneho podsvetia, a obaja mali prezývku "Tanečníci", ktorú dostali z toho dôvodu, že po prebdených nociach dokázali chodiť ešte do práce.

Podľa svedka Remiáš využíval na svoju prax a kontakty osoby z prostredia polície a prostredníctvom nich získaval heslá potrebné na nelegálny vstup do policajných databáz. Nedodržiaval služobnú disciplínu ani pracovnú disciplínu.

Tam, kde podával veliteľ, viceprezident pre kriminálnu políciu, vysvetlenie, hovorí, že Remiáš bol konfliktný typ. Za slabé pracovné výsledky mu bol viackrát uložený disciplinárny trest. Z krajskej úrovne bol prvostupne preraďovaný až na najnižší stupeň, a to Poriadkovú políciu Bratislava II. Zo služobného pomeru policajta bol na základe negatívneho hodnotenia uvoľnený bez akýchkoľvek ďalších finančných záležitostí.

Vo svojej výpovedi upresňuje ďalej, kto to bol Róbert Remiáš, a z toho vyplýva, že mal pracovné problémy s pracovnou morálkou, mal byť zapletený do činnosti s kriminálnym podsvetím. Touto informáciou sa pokračovalo ďalej a ďalší svedkovia z tohto prostredia, všetci do jedného, tieto skutočnosti kriminálneho prostredia potvrdili.

Pokiaľ ide o výpoveď ostatných, hovoria, že v podstate to bol človek jednoduchý, v zmysle akcie Čisté ruky musel opustiť rady polície, nevedel vysvetliť biele auto BMW, ako sa zistilo, čo bolo. Ďalej zhodil akciu na Zlatých pieskoch, ktorá bola vedená proti bývalým občanom Juhoslávie, ktorí robili obchod s drogami. Uvádzal závadovo kriminálnym osobám skutočnosti o akciách polície, čo dosvedčujú viacerí. Styky s podsvetím boli zadokumentované štyrmi výpoveďami. Pred jeho smrťou istý čas načierno, bez živnostenského oprávnenia zmluvného vzťahu, vykonával činnosť pre súkromnú firmu, pričom patrila táto firma príslušníkovi polície Hochsteinovi a Jaroslavovi Šimuničovi, ktorá mala ako predmet činnosti vymáhanie dlhov.

Remiáš identifikoval, navštevoval a "dohováral" dlžníkom, aby zaplatili. A uvedenú činnosť vykonával aj v deň svojej smrti v Trenčíne a v Dubnici nad Váhom. V zmysle výsluchov svedkov vyplýva, že chodil neustále ozbrojený, mal zbraň, bol držiteľom zbrojného preukazu, ale trpel aj stihomamom.

Pokiaľ ide o otázky získaných poznatkov, Róbert Remiáš sa podieľal na obchodovaní s drogami. Bol neustále v kontakte s osobami z drogového prostredia. Dokonca tam dochádzalo k tomu, že z Juhoslávie nezaplatil za viacero drog a mal dlhšiu dobu problémy so sledovaním a prenasledovaním z toho dôvodu, že drogy zadržal, ale nevyplatil.

Prečo tieto skutočnosti neboli nikdy predmetom šetrenia? Prečo to boli orientované v smere len na Lexu a HZDS? A neboli povedané, zaznamenané skutočnosti a vyšetrované tieto pravdy až do roku minulého, keď potom vďaka Špeciálnej prokuratúre boli prípady vrátené a obnovené veci tak, aby boli vykonávané riadne. Šetrenie jeho súvislosti s podnikaním s drogami bolo už pred jeho smrťou zahájené, nebolo to účelovo vyrobené skôr. Malo sa jednať o cca 6 kg drog, mala pochádzať droga od osôb z tureckého podsvetia.

Ďalej bolo potvrdené, že tam bol aj obchod s bielym mäsom. Dokonca na hraniciach s Rakúskom ho vrátili, keď prevážal prostitútky a jednej z nich zakázali vstup na pôdu Rakúska. Ale treba sa k nemu pomodliť.

Pokiaľ ide o otázky dôkazov, ktoré boli zhromaždené, sú dva druhy dôkazov. Jeden sú svedecké výpovede, boli spočiatku až dve. A druhé sú technické a znalecké odborné dokazovanie.

Pokiaľ ide o svedecké výpovede, boli dve. Jednu svedeckú výpoveď dal obvinený a väznený Szatmári o tom, že počul - že počul, čiže nie prvé počutie, ale druhé počutie -, že mal byť Sýkora požiadaný Ivanom Lexom, aby dal Sýkora zavraždiť Remiáša. Ďalej tento Szatmári, ktorý to počul, uviedol, že v roku 1998 to počul od Oláha. Na základe tohto ministerstvo vnútra pod vtedajším vedením ministra Szatmáriho prepustilo z väzby, zaradilo do zoznamu chránených svedkov, odkiaľ zdrhol. Szatmári zostal na slobode, až po niekoľkých rokoch ho našli mŕtveho. Ale tento Szatmári svoju výpoveď odvolal písomne aj vyšetrovateľovi, aj prokurátorovi, priznal sa, že klamal, že boli to nepravdivé veci a chcel byť na slobode. Prečo vrah dostal za krivú výpoveď takúto výhodu?

No a ešte to nebolo všetko. Tento Szatmári bol hodnotený ako človek s mimoriadnymi vlastnosťami. Preto keď hovoril, že rozprával s Oláhom, tak rozprával s duchom. V čase hovoru bol Oláh rok mŕtvy. Jeho smrť podľa dôkazov polície zavinil Szatmári. Čiže na úkor Lexu dával alibi sám sebe na vraždu, ktorú spáchal. Nikto to nešetril, či tá výpoveď je pravdivá, či sa tieto skutočnosti zakladajú na pravde. Ale na základe stretnutia s duchom a alibi sebe krivo vypovedá, potom to síce napravuje, ale vy sa domáhate, že treba hľadať ďalšiu súvislosť k tejto vražde. Čiže tento dôkaz nebol. Ani to nemožno hodnotiť ako dôkaz.

Nepostupovali ste takto len v tomto prípade. Druhý svedok utajený, ktorý najprv vypovedal, potom nevypovedal, bol Mikuláš Černák. Bola paradoxná situácia. Vo svete predsa len existuje suma náhod, ktorá mení organizátorov takýchto podujatí na niečo iné. Mikuláš Černák dostal totožnú ponuku na pobyt na slobode za predpokladu, že povie, že počul - že počul -, že to Lexa objednal. Černák ako utajený svedok toto urobil a ozaj bol na slobodu prepustený. Len o tom, že je prepustený za odmenu na slobodu, nevedel Mikuláš Dzurinda, do ktorého narazil na lanovke, a Mikuláš Černák sa vrátil naspäť do väzenia.

Samozrejme, výpoveď zrušil a viacej vo veci nevypovedal. Ale existuje jeho list, ktorý poslal z väzenia tento rok a kde hovorí: Ešte pred voľbami roku 2006 boli za ním vyšetrovatelia, traja boli, jeden mal vrkôčik, a hovoria mu: "Ak nedáš dôkazy na Mečiara a Lexu pred voľbami, tak zhniješ v tomto väzení." A opakovane toto žiadali. Ak teda na základe vyjadrenia toho istého Mikuláša Černáka bolo možné zahájiť trestné stíhanie voči Lexovi, prečo tieto vyjadrenia Mikuláša Černáka o nahováraní na krivú výpoveď voči mne ako politickému protivníkovi Kresťanskodemokratického hnutia, Černák je pre mňa osoba neznáma, prečo toto má zostať nepotrestané? A má legalizované podať, nič sa nestalo. (Reakcia z pléna.) Ako? Stalo. Na základe krivých, vyrobených výpovedí, ktoré vyrobili príslušníci polície, učili, ako vypovedať, čo vypovedať a dávali za to odmeny pobytom na slobode, legalizovali vrahov na slobode a vraždy. Tak ako v danej situácii možno hovoriť o nejakej spravodlivosti a zákonnosti? Viacej svedkov nebolo. Bolo preukázané, že je vylúčené, aby sa v tom čase Sýkora a Oláh vôbec poznali, je vylúčené, aby to títo urobili, čo bolo potvrdené výsledkami vyšetrovania.

Ďalšie posudky, keď zoberiem, že kresťanskí demokrati na tlačovú konferenciu doniesli nejaký plech, ktorý tam ukazovali a nevedeli povedať, prečo majú plech tam a nemajú ho orgány činné v trestnom konaní, kde sa zobrali fotografie o tom, ako prebiehal samotný vývoj a ostatné. Vychádzali z jedného posudku, ktorý urobil kriminálno-expertízny ústav, ale to nebol posudok, to bolo odborné stanovisko na otázky vyšetrovateľa v dobe, keď mu nebolo ukázané auto a nemal k dispozícii výpovede svedkov. Preto aj vyjadrenie bolo nie znaleckým posudkom, ale úvahou, čo sa mohlo stať, a vlastne motív tejto úvahy nebude nikdy dokončený, lebo príslušný pán Ronic(?) je tiež mŕtvy.

Vzhľadom na to, že sme zistili, že počas vyšetrovania advokáti majú zmrazené úkony a do spisu sa nedostali, až po zásahu špeciálneho prokurátora advokáti získali prístup k časti spisu, o veľkej časti spisu nemajú ani tušenie, čo v ňom dneska je. Nepustili k overeniu si dôkazov, bolo organizované nezávislé získavanie dôkazov a nezávislé znalecké posudky tak na území Slovenska, ako Českej republiky aj Nemeckej spolkovej republiky.

Pokiaľ ide o sumy týchto poznatkov - čo hovoria? Predovšetkým pokiaľ ide o vlastný priebeh smrti, všeobecne sa usudzovalo a aj vychádzali tí, čo uzatvorili prípad ako vraždu, z toho, že vraždiaci element bol kúsok kovu, ktorý v tejto časti mal vniknúť do mozgu Róberta Remiáša a usmrtiť ho. Svedeckými výpoveďami, odbornými posudkami bolo preukázané, že je to lož. Tá lož je založená na niekoľkých momentoch.

Prvá lož. Kúsok kovu, ktorý bol predložený ako úlomok z hlavy Róberta Remiáša, bol falzifikát. Róbert Remiáš mal veľmi zriedkavú krvnú skupinu, a vzácnu, A1 Rh pozitív, ale to, čo bolo v hlave, bola skupina 0. Aj keby to bolo v tele dvoch osôb, musia byť na tom úlomku znaky obidvoch krvných skupín. Kto vložil falošný dôkaz do spisu preto, aby sa legenda potvrdila? Kto mal k nemu prístup a kto to urobil? Lexa nie. Od nás nikto, veď my sme boli bití, to boli desiatky ľudí pred vyšetrovateľmi.

Ďalej. Pokiaľ išlo o vlastné miesto obhliadky činu, bolo dokázané, že v aute bola pištoľ, v aute bol fotoaparát, v aute bol pager, v aute bola striekačka naplnená neznámou tekutinou. Tí, ktorí robili záznamy a obhliadku miesta činu, konštatovali, že to tam je, a nafotili to do dokumentácie. Ale keď sa začalo vyšetrovanie, tak tieto veci sa z neznámych dôvodov stratili. Čiže to, čo bolo v injekčnej striekačke, čo to bolo, k čomu, za akým účelom to má slúžiť, kde bol pager, zaznamenané posledné hovory a ďalšie, a nazbieraná dokumentácia vo foto sa stratili. A neboli viacej k dispozícii. Samozrejme, potom keď advokáti začali do spisu vstupovať a hľadať, kde to je a čo to je a prečo to je, tak vystupovalo niekoľko príslušníkov Policajného zboru, ktorí hovoria: ja som zadokumentoval, ja som doviezol, odovzdal, ja som odovzdal, ja som odovzdal, ale po tej línii odovzdávaní závažné dokumenty dokazujúce konanie v tom momente zmizli.

Ďalej. V celej veci sa opomenul okrem toho kriminalistického aj druhý moment náhodilého výbuchu spôsobeného zlou montážou plynového zariadenia do auta typu BMW, čo ani dnes nie je dovolené a je zakázané. Nielenže bola zakázaná táto časť, ale vyšetrovaním bolo preukázané, že celé montovanie plynového zariadenia do auta bolo v rozpore so všetkými zákonmi tohto štátu a laicky zbabrané tak, že vlastne bolo zárukou toho, že to exploduje. Napríklad namiesto kovových hadíc gumené hadice, namiesto utesnenia kovového utesnenie lepiacou páskou. Čiže keď auto dostalo istý odklon, narazilo bokom, dochádza k tomu, že sa dej začal rozvíjať najprv zahorením tohto potrubia. Vyšetrovateľ napísal znalcovi, aby uvažoval tak, že tam ten plyn nebol. Ale neskúmali, či bol, či nebol. Preukázalo sa, že bol. Prečo to vyšetrovateľ robil? Veď on má postupovať nestranne v prospech každej alternatívy. A vyšetrovateľa nemôžete spochybniť, toho dodnes berieme ako oddaného kádeháka.

Pokiaľ ide o ďalšie dôkazy súvisiace s teóriou výbuchu, tak táto teória je neobhájiteľná. Neobhájiteľná! Ide o niekoľko vecí.

Prvá. Keby tam bolo nástražné výbušné zariadenie, tak vyžaduje, aby tam bolo niečo, v čom je to uložené, vyžaduje iniciátor, vyžaduje to výbušnú zmes, ktorá by mala explodovať, a vyžaduje zvyšky spalinového procesu. Na mieste ani výjazdová skupina polície, ani nikto druhý nenašiel absolútne nič. Bolo pripojené zdokumentovanie výbuchu 200 g výbušniny na lietadle Boeing, čo to urobí, takže keby tu bolo k výbuchu 200 - 215 g výbušniny došlo, musí byť na mieste urobená jamka, niečo roztopené, a nie jamka, ale jama riadna, musí ten kov, ktorý smeruje, niekde ísť dole a musí byť na tej ceste. Ale nikde nič nebolo. Po akomkoľvek výbuchu zostávajú stopy aj hmotné, aj chemické. Nikde nič nebolo. Pričom ohradené územie bolo veľmi veľké. Dôkaz o výbuchu nebol. Oheň z plynového zariadenia sa preniesol na motor.

Pokiaľ ide o prenasledovanie SIS-kou, ktoré sa hovorilo, veď predsa všetci vedia a priznal sa ku tomu člen ďalšej organizovanej skupiny z Nitry Ferus, že Remiáša naháňali oni, pretože im nevyplatil za kradnuté veci. To boli siskári? Vybavovanie účtov. Prečo to bolo zatajené pred verejnosťou a nepovedané verejnosti, že to takto bolo?

Niekoľko znalcov, svedkovia, všetci dokázali, že ak by to bolo tak, ako to hovoria kresťanskí demokrati, a viacerí z nich sú z Matematicko-fyzikálneho ústavu, tak vlastne matematické a prírodné zákony, fyzikálne, chemické zákony v tomto prípade neplatia. Napr. pre domnienku výbuchu tam jeden tiež expert tvrdí, že sa 18 kg vyparilo. Ďalší na výbušniny hovorí, to je možné pri výbuchu atómovej bomby. A ten je rozhodne kvalifikovanejší v tejto veci a vysvetlil predsa tie druhy. Takže lekári, odborníci na výbušniny, odborníci aj výrobcovia áut hovoria, že tu niekto moc zneužíval, materiálmi manipuloval a robil preto, aby desať rokov podporoval tézu o Lexovej vine a desať rokov robil tézu a dokazovanie o pozadí Hnutia za demokratické Slovensko.

Vážení, vy ste mali vtedy ministra vnútra, ministra spravodlivosti, vy ste museli vedieť, že sa tieto svinstvá robia. Alebo na čo tam tí vaši ľudia boli? Dneska sedíme ako kolegovia v tomto parlamente, pozeráme na seba a ja vám kladiem otázku:

Prečo ste mi tie svinstvá robili? Prečo ste chceli za cenu falošných svedkov z kriminálneho prostredia urobiť zo mňa kriminálnu osobu? Z politickej nenávisti, ideovej nenávisti? Môže tá nenávisť prekročiť túto hranicu? Nemyslíte, že ste urobili niečo, čo sa nedá ospravedlniť a vysvetliť, čo musí z politiky slovenskej odísť - a rozprávam o tom preto, aby sa to viacej neopakovalo, ale aj preto, aby tí, ktorí to organizovali, dostali po nose a boli potrestaní pred súdmi. Ide o príslušníkov Slovenskej informačnej služby, ktorí vedome vyrábali nepravdivé dôkazy. Vedome vyrábali. Niekoľkí sa odmietli týchto nepravdivých výrob zúčastniť, no tak ich Mitro vyhodil. Ale v spisoch je zaznamenané, že oznamujú, že ich chcú zneužiť pre nepravdivé veci. Z vyšetrovateľov zo Šátekovej skupiny, koľko ľudí doslova ušlo preto, že cítili, že robia niečo iné. Aj výbery do tejto skupiny, poverovanie úlohami - aké bolo?

Zmeny na prokuratúre zákonnosti pomohli, ale aj tak veci trvali príliš dlho, a keď nie je dôkaz o vine, tak pokračovanie stíhania je vlastne zneužitím funkcie verejného činiteľa. Za starého prokurátora Hanzela sa vám robilo dosť dobre. Ukazuje sa, že bolo vynikajúce prepojenie medzi bývalým riaditeľom odboru závažnej činnosti na Generálnej prokuratúre a Šátekovcami na vnútre a Ivorom na vnútre, a tak sa vyrábali kauzy za kauzou a médiá išli a valila sa vlna za vlnou na vedomie ľudí a mnohí ľudia tomu uverili a dodnes vedia a veria. Nedivím sa tým, čo veria, kým nemali možnosť poznať inú pravdu. Je mi ľúto tých, čo nebudú sa vedieť s tým, že boli podvádzaní, vyrovnať ani po dnešku.

My sme vždy hovorili, že tá pravda je iná. Ako mi chcete povedať, a tuto ma bude voľačo poučovať pán Lipšic, keď dal návrh ako minister spravodlivosti a zúčastňoval sa týchto vecí? Myslím, že vtedy ešte nebol minister, to bolo pred voľbami. Ale za jeho obdobia bol Lexa v druhej väzbe pre skutky, kde 13-krát súdy povedali: Skutok sa nestal alebo nie je trestný čin. Ako je možné, že rok sedí niekto vo väzbe, dehonestovaná rodina, dehonestovaná politická príslušnosť, a táto Národná rada sa tiež pod tým podpísala? Veď tu bolo rozhodnuté, Lexa nesmie byť v žiadnom výbore - že, pán Palko? -, lebo je to budúci zločinec. A ešte nebol zločinec.

Vláda prijíma uznesenie o tom, že prípad Lexa je pre ňu politicky dominantný na riešenie, ako kriminálny skutok je dominantný pre vládu, alebo teda ešte ani nezačaté stíhanie a už vláda vyhlasuje - zločinec. Ako takto v tomto prípade robiť? Ako robiť v tých prípadoch, keď sa vedome v kriminálnom prostredí zháňajú dôsledky, nech za výhody skutočným kriminálnikom nech kriminalizujú politikov.

Sú komunisti z 50. rokov horší ako vy alebo ste rovnakí?! Tí, čo ste to organizovali. Naprosto rovnakí! Robíte to isté, len našťastie ten demokratický spôsob umožnil súdom sa s tým vyrovnať trošičku iným spôsobom. Už tam potom ste tlačiť na súdy nemohli.

Pokiaľ ide o množstvo vykonaných dôkazov, bolo urobené obrovské množstvo. Zúfalo sme hľadali pravdu, pretože ide o vyčistenie mena aj môjho, aj strany, ktorú som viedol. A mám česť ešte stále viesť. Boli sme zainteresovaní na pravde a hovoril som aj pri každej príležitosti Lexovi, že ak je zrnko pravdy, že zavinil, prídem ho navštíviť, ale nepravdu brániť nebudem. Ukázalo sa, že sme robili dobre, lebo sme bránili pravdu.

Všetky prípady skončili tým súdom, na ktorý ste sa odvolávali. Rozhodnutie súdu: väčšina skutkov sa vôbec nikdy nestala. Ako je možné, že tam obviňuje znalec vo vecí zbraní, a pritom zbrane nikdy nevidel a hodnotí ich cenu a technický stav? Ako sa to môže stať? Ako je možné, že napr. Slovenská informačná služba vyfabrikuje balík o tom, ako neznáme osoby ukradli neoprávnene peniaze, a pritom sa zistí, že to sú jej vlastní dôstojníci, o ktorých všetci vedia, len sú v legalizácii. Poberajú platy a za to...(?) A tí poberajú platy aj za Pittnera.

Ako je možné, že obžalujú príslušníka SIS-ky, že deformoval materiály na území Slovenskej republiky, a v tom istom čase tá istá SIS-ka ho posiela plniť úlohy v zahraničí a celú dobu je v zahraničí a nie na území Slovenska? K čomu sa to vyrábalo? Prečo to takto bolo?

Ako je možné v ďalších prípadoch vyrábať takéto falošné dôkazy len preto, aby ste mohli dehonestovať politického partnera? Demokracia predpokladá medzi nami súťaž a súťaž isté pravidlá. Ale pravidlá ľudí, nie pravidlá luzy. Riešenie a využitie moci v prospech upevnenia zákonnosti. Nie zneužitie moci na politický zápas s politickým protivníkom.

Do toho rámca zapadá aj tento návrh, ktorý ste urobili. Vo všetkých Lexových prípadoch ste kričali: Vinný! To kričali aj na Krista. A dneska ho prosíme o odpustenie všetci.

Kto vám dal splnomocnenie na to? Ste sudcovia, prokurátori? Čo ste? Aby súdy povedali: Nevinný. Čo chcete povedať jeho rodine, jeho známym, jeho priateľom a verejnosti? Veď ste kričali ako vonku, akí sme zločinci. Pán Palko, pamätáte si. Aj frajerka ho opustila, aj vraždu urobili, aj Kováča zaniesli a živili ste s tým celé Slovensko. Otravovali ste vedomie ľudí len preto, aby sa teraz preukázalo - klamali ste! Môžem vám do očí hovoriť: Klamali ste - a robili ste to vedome.

A takisto chcete pokračovať s tým ešte aj v roku 2006. Len preto vystupujem teraz, aby to niekto urobili. A inak mi tie vaše vystúpenia a výlevy nestoja za to, aby som sa im dlhšie venoval a riešil.

Pokiaľ ide o otázky chápania zákonnosti na Slovensku, ak sa má obnoviť, tento druh politiky musí byť verejne odsúdený a musí preč. Ľudia, ktorí porušovali zákony, dostávame sa kdesi do stavu rokov 1960. Nemyslím, že to súvisí s našou účasťou vo vláde, ale s tým, aby sa zabránilo systému zneužívania polície, prokuratúry, spravodajskej služby na politické ciele, že musia byť osoby, ktoré takto konali, brané na právnu zodpovednosť. Musí byť táto cesta uzatvorená, povedané: Takto v demokracii nie. Nech sa rieši vina, keď zaviní. Nech sa nerieši vina, že sa niekomu znepáčim a urobí zo mňa zločinca.

Dámy a páni, pokiaľ ide o moju osobnú skúsenosť, nebudem sa zastavovať pri celej svojej životnej ceste - načo? Časť z nej sa pozná, časť nie. Ale zastavím sa pri ceste k demokracii.

V roku 1991 som odchádzal z funkcie predsedu vlády. Kresťanskí demokrati vtedy rozhodli, že sa zavedie vyšetrovanie voči mne cez Národnú radu v dobe, keď som nebol predseda vlády, a prijme sa dokument, ktorý bude uvádzať, prečo som vlastne z tej funkcie predsedu vlády odišiel. Bol prijatý Národnou radou alebo vzatý na vedomie dokument, ktorý bol živý a nikto mi neumožnil nikdy sa k nemu vyjadriť, a dokonca ani pre tie závery, ktoré teraz už nebohý poslanec KDH urobil, nevyplývali z dôkazového stavu.

V roku 2002 bol daný návrh Federálnemu zhromaždeniu, aby som bol väznený. Návrh išiel zo Slovenskej republiky, napísala to tam jedna prokurátorka, potvrdený bol ministrom vnútra Slovenskej republiky Ladislavom Pittnerom. Predsedníctvo Federálneho zhromaždenia nevydalo návrh na moje zatknutie alebo neschválilo návrh na moje zatknutie len preto, že tam bol nesprávne klasifikovaný dôvod, resp. nebol uvedený dôvod, prečo mám byť vydaný na väzbu. Rozhodnutie Predsedníctva Federálneho zhromaždenia zadokumentované, predsedníctvu vtedy predsedal Alexander Dubček.

Prichádza rok 1994, naša vláda padá. Nepadá tak preto, že tí vonkajší boli lepší, ale preto, že sme nezvládli viacero vnútorných procesov práve zo vzniku štátu, rozpätia, ktoré to vyžadovalo.

Prichádza rok 1994 - 1998, s ním nový tlak na kriminalizáciu, obviňovanie, vyhadzovanie špín na verejnosti. Zúčastnil sa ho prezident, smerovali voči nám, reagovali sme niekedy lepšie, niekedy horšie. Ale zúčastňovali sa aj politické strany. Už nie je čas na takúto politiku. Tá politika práve pre vonkajšie prostredie nás núti k lepšej kooperácii.

Na Zelený štvrtok ma odvádzali na políciu, na vyšetrenie, pomocou výbušnín, hoci dvere boli otvorené. Boli ohrozené životy viacerých ľudí, môj kolega Stano Husár je dodnes na jedno ucho hluchý. Ďalší sa váľali po zemi. Na mňa osobne z bezprostrednej blízkosti jedného metra mierili siedmi príslušníci polície, laserové lúče som mal na prsiach. Mali príkaz ministra použiť zbrane proti mne. Aj za cenu, že by som tam bol skončil. Moja komunikácia s nimi viedla k nejakému inému záveru. Všetko uzatvorili. Bol porušený disciplinárny poriadok, pričom boli hrubo porušené zákony. A dám možnosť revokovať celý proces. Aby divadlo bolo dramatické, tak sa ho zúčastnilo 170 uniformovaných príslušníkov polície, 30 príslušníkov jednotiek kukláčov; 200 ľudí. Príslušníci polície nevedeli, o čo ide. Vydali im ostré náboje a povedali, idete na ostré streľby, a potom ich otočili, idete k Mečiarovi, po ceste.

Ďakujem vám, páni, takúto návštevu, toľkopočetnú, som ešte nemal. Ste vynikajúci! Dobre ste to zorganizovali. Patrí vám uznanie. Aj na Zelený štvrtok. Je v tom skrytá symbolika.

Napriek tomu, že toto takto všetko bolo, som za to, aby sme odsúdili metódy politiky. Som za to, aby osoby, ktoré takúto politiku robia, boli verejne obnažené. Ale uvedomujem si aj to, že Slovensko musí hľadať cesty k porozumeniu a spolupráci. Nie je náhodné, že po životných skutočnostiach nový podpredseda KDH Ján Čarnogurský a ja hovoríme: Treba hľadať cesty dohody. A toto musí preč. V mene toho vystupujem.

Mohol by som rozprávať veľa o životných skúsenostiach a zážitkoch a prenasledovaní, odpočúvaní, sledovaní, vyrábaní falošných káuz. Nie o tom chcem hovoriť. Ale ak stojím pred vami, tak som a som napriek tomu, že 17 rokov chcete niečo iné. Silu pravdy nepovalíte, silu dôkazov nepovalíte. A nemyslite si, že bola šikovná iba Pittnerova služba. Vedeli sme dôkazy zaobstarať tiež a budeme ich vedieť aj poskytnúť, keď bude záruka, že budú vyšetrené objektívne.

Preto postaviť sa za váš návrh je ľudským, mravným a právnym úpadkom.

Ďakujem. (Potlesk.)