B. Bugár, podpredseda NR SR: Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, žiadam vás, aby ste sa vrátili do rokovacieho priestoru. Už sú rozdané aj správy, poprípade teda informácia gestorského výboru a začneme rokovať. Takže žiadam vás, aby ste sa vrátili do rokovacieho priestoru, lebo najprv musíme zistiť, či je Národná rada uznášaniaschopná.

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, otváram rokovanie 59. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. Prosím, aby ste sa prezentovali stlačením hlasovacieho zariadenia.

(Hlasovanie.) Prítomných 91 poslancov. Konštatujem, že Národná rada je schopná sa uznášať.

Na 59. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky overovateľmi budú poslanci Gábor Gál a Jaroslav Jaduš. Náhradníkmi budú poslanci Beáta Brestenská a Pavol Abrhan.

Podľa § 23 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku o ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovaní požiadali poslanci: Peter Bódy, Ferdinand Devínsky, Ján Drgonec, Karol Džupa, Ivan Hopta, Jaroslav Ivančo, Alexej Ivanko, Eduard Kolesár, Zuzana Martináková, Milan Murgaš, Viliam Novotný, Jarmila Tkáčová a Renáta Zmajkovičová.

Dnešná schôdza bola zvolaná podľa článku 83 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 17 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku na požiadanie skupiny poslancov, teda 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Poslanci žiadajú na tejto schôdzi prerokovať

návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery členovi vlády Slovenskej republiky Františkovi Tóthovi, poverenému riadením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (tlač 1480).

Podľa článku 88 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky návrh na vyslovenie nedôvery vláde Slovenskej republiky alebo jej členovi prerokuje Národná rada vtedy, keď o to požiada najmenej jedna pätina jej poslancov. Návrh ste dostali ako tlač 1480. Prosím teraz povereného člena skupiny poslancov poslankyňu Danu Podrackú, aby uviedla návrh a súčasne oboznámila Národnú radu s dôvodmi, ktoré viedli skupinu poslancov k podaniu návrhu na vyslovenie nedôvery ministrovi kultúry. Pani poslankyňa, nech sa páči.

D. Podracká, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, osobitne pán minister kultúry, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, s kultúrou je to ako s láskou. Ak má trhovú hodnotu, za veľa nestojí. To, čo si v priebehu nasledujúcich minút vypočujete v zdôvodnení návrhu na odvolanie ministra kultúry pána Františka Tótha, nie je hanopis, skôr dlhopis toho, čo sme kultúre dlžní všetci ako politici bez ohľadu na koalíciu alebo opozíciu. Je to vyjadrenie hlbokého znepokojenia o osud kultúry na Slovensku, ktorú nechápeme len ako záujmy inštitúcií špičkových umeleckých kolektívov a umeleckej obce, ale aj ako zápas o formovanie kultúrnej spoločnosti s kultúrnymi prejavmi pre všetkých, s kultúrnymi právami, ktoré by sa podľa nášho názoru mali zakotviť aj v Ústave Slovenskej republiky. Toto je naša platforma. Chápanie kultúry ako sociálneho kapitálu uloženého v ľuďoch, pretože sú to práve oni, čo tvoria históriu, tradíciu, morálku osobnú aj národnú kultúru. Znepokojenie, o ktorom hovorím, vyplýva zo súčasného nastavenia trhových parametrov v kultúre u nás, ktoré sú, či sa to niekomu páči, alebo nie, komerčné a len v malej miere iné. Slová ako Boh, svedomie a národ len na trh zameraní liberáli neradi používajú aj počúvajú, hoci obsahy týchto slov spoločne tvoria podstatu kultúry nielen starej, ale aj novej Európy. Neradi ich používajú, omnoho agilnejší sú na obsahy slov ako trh, manažment a financie, lebo ony sú skutočnými aktérmi politických hier, ibaže sú oslobodené od hodnôt a od veľkých otázok. Neviem sa zbaviť presvedčenia, že vo vzťahu k duchovným otázkam žijeme dobu infantilizmu a narcisizmu, z ktorých akoby sme nechceli vyrásť.

Nielen na Západe sa otvorene začína hovoriť o epoche kultúry liberalizmu ako o kultúre vyprázdňovania hodnôt. Zvykli sme si na pôde Národnej rady Slovenskej republiky často hovoriť o sociálnych vplyvoch jednotlivých reforiem na občana, ale o kultúrnych vplyvoch na občana sa nehovorí, lebo to sa dá ťažko vyčísliť v tabuľkách, v percentách či miliónoch. Ani kultúrne argumenty politikov veľmi nezaujímajú, pretože sú príliš abstraktné, rozvláčne, možno ich niektorí považujú za ducharinu. Sú to argumenty na dlhé trate a vlády sú len na štyri roky. Kultúra sa roky označuje za popolušku, ale keď snímeme z nej tento detský pláštik s dobrým koncom, aby sme sa dostali hlbšie na otázku, čím dnes kultúra naozaj je, dostaneme takúto odpoveď: Kultúra je samota osamelých nositeľov hodnôt, kultúra je samota uprostred liberálov. Tento termín či heslo samota uprostred liberálov nie je len z mojej hlavy, prezentuje sa napríklad aj na poľskej kultúrnej scéne katolíckym filozofom Józefom Zyćinským a ďalšími.

Dobre viem, že pán minister bude dnes pri svojej obhajobe hovoriť najmä o číslach a peniazoch, o štatistike. Bude sa brániť, ako spomenul v jednom rozhovore pre tlač, že na ministerstve, citujem, "musí chrániť finančné prostriedky". Pred kým, prosím vás? Pred umelcami? Pred zlými sanderovcami z pokladu na Striebornom jazere? Pred tvorivými ľuďmi, ktorým úradníci nerozumejú, rovnako ako im nerozumie pán minister? Je až zarážajúce, pán minister, ako milujete štatistiku, hoci vcelku sa to dá pochopiť. Štatistika robí všetko jednoduchým a bezproblémovým, prehľadným, ale práve útek do priemeru, spriemerňovanie je niečím, s čím umenie neráta, pretože práve umenie uteká od priemeru do nadpriemeru, uteká od uniformity k osobnosti, ktorá ho tvorí.

Prepáčte, pán minister, ale argumentovať v dialógu s umelcami a umeleckou obcou spriemerňovaním vyznieva v prostredí, ktoré reprezentuje nadpriemernosť, trochu úsmevne. Uvediem niekoľko príkladov. Keď galerijníci hovoria o posolstve obrazov, vy hovoríte o priemernej návštevnosti, mám na mysli onú povestnú šestnástku a šestnástich návštevníkov, pretože ak takéto kritérium platí, štatistické kritérium, tak treba pravdepodobne galériu zavrieť. Keď divadelníci hovoria o pôvodnej tvorbe, vy vyrukujete so štyrmi upratovačkami na 2 500 miestností, čo je v priemere 622,22 miestností na upratovanie mesačne. Keď tvorcovia hovoria o divákovi, vy ho hneď premieňate na sedadlo a vidíte v ňom priemerne 1 800-korunový doplatok za lístok. Alebo keď pamiatkári hovoria o genius loci, vy rátate počet poschodí na mrakodrape. To sú štatistické monológy, a nie kultúrny dialóg. Za takýchto okolností sa dá len veľmi ťažko hovoriť o špéciách, ktoré realitu presahujú.

Umelci a ich výzva, ktorú považujem priam za kultúrnu chartu roku 2006, pretože chcela upozorniť na to, ako nechápavo sa vláda stavia k podstate kultúry ako takej, predpokladanú širokú diskusiu o kultúre nepriniesla. Priniesla len malé víťazstvo pre divadelníkov, ktorí sa chopili svojej šance a podaril sa im dohovor v medziach možného. Ak okrem iného pomenovali problém kultúry ako vulgárne chápaný ekonomický liberalizmus, tak ste im cez médiá odkázali, pán minister, že výzvu na svoje odvolanie považujete za nekonkrétnu a nebudete na ňu reagovať.

Martin Porubjak, dramaturg Slovenského národného divadla povedal jasne: "Takéhoto ministra nechceme." Pridali sa režiséri, herci, spisovatelia, výtvarníci, dizajnéri, osvetoví pracovníci a ďalší. Radoví občania bez toho, aby boli hlbšie ponorení do problematiky, povedali, nie je to správny človek na správnom mieste. Funkcie riaditeľa činohry sa vzdal Martin Huba, ktorý zdôvodnil svoj odchod tým, že minister vedome skresľuje a zneužíva informácie o Slovenskom národnom divadle. Znamená to niečo? Znamenajú tieto hlasy niečo? A znamená to niečo pre vás, pán minister? Alebo jedným uchom dnu a druhým von. Ak takéto hlasy nemajú žiaden význam ani pre vás, aký význam môžu mať pre vás ich názory na kultúru a umenie. Aký význam majú ich hlboké otázky, pre ktoré nemôžu možno spávať.

Z hĺbky môjho umeleckého presvedčenia, 30-ročného pôsobenia v literárnej obci, musím povedať, obchodník nemôže spravovať chrám, pretože nevie, načo slúži. Kto má vyhnať kupcov z chrámu? Nový zákon vie čo s tým. Umelcom sa to nepodarilo, a ak sa to nepodarí tomuto parlamentu, budú to musieť urobiť občania až vo voľbách.

Ministerstvo kultúry by malo byť podľa našich predstáv kupolou, vrcholom duchovnej emanácie nad spoločnosťou. Malo by byť inštitúciou, ktorá za žiadnych okolností nemôže spadnúť do stredového pásma priemernosti a jednoduchosti či mechanickej tvorby legislatívy, do úradníckeho dozoru nad tvorbou, ktorej úradníci nerozumejú, a predsa rozhodujú o jej bytí alebo nebytí.

Ministerstvo kultúry by malo byť inštitúciou, ktorá finančne zastrešuje tie činnosti, kde verejný a súkromný sektor nestačí. Malo by byť nositeľom kultúrnej originality štátu, bez ktorej v hospodárskej súťaži ostatných európskych štátov v budúcnosti nemôžeme obstáť.

Z tohto pohľadu je ministerstvo kultúry najťažší rezort. Spravuje totiž veci, ktoré patria rovnako do minulosti ako do budúcnosti. Vyžaduje si najväčšiu predstavivosť a najväčšiu citlivosť zo všetkých ministerstiev. Výsledky jeho pôsobenia nevidieť za mesiac ani za rok, ani za jedno volebné obdobie.

Zatiaľ čo pôsobenie v ostatných rezortoch je merateľné hrubým domácim produktom, pestovateľskými výnosmi, kilometrami diaľnic a tak ďalej, kultúra je najneuchopiteľnejšia. Presne to pomenoval jeden zo signatárov výzvy spisovateľ Pavel Vilikovský. "Umenie je rizikové podnikanie s neistým výsledkom a posúdiť, či ide o novátorské dielo, alebo nepodarok, nevie často ani odborník, nieto publikum či ministerský úradník." A ďalej. "Ak moc stráca kontakt s kultúrou, odsudzuje sa na to, aby vládla zlej krajine a zlému národu. Ak necháme všetko na kultúrny samospád, staneme sa ľahkou korisťou kultúrnej adopcie silnejších štátov, silnejších kultúr a silnejších ekonomík."

Povestné nožnice medzi trhovým manažovaním kultúry a funkciou kultúry ako takej sa za vašej pôsobnosti, pán minister, otvorili na maximum. Manažéri kultúre nerozumejú, málo si ju cenia, lebo sa nej zarába menej ako na drahých softvéroch alebo na zbraniach. V podstate sú dva základné modely, s ktorými sa stretávame pri riadení rezortov. Buď sa prilievajú peniaze do systému, alebo sa začne predávať, ale keď sa robí jedno aj druhé odrazu, je to konštrukcia, ktorá stojí na hlinených nohách vo vode a chcem tým povedať len toľko, že bez vízie sa kultúra zachraňovať nedá.

Do programového vyhlásenia vlády sa dostalo vo vzťahu ku kultúre žalostne málo. Jediným konkrétnym bodom bol program Obnovme si svoj dom, a to bolo zhruba všetko. Žiadna zo strán nemala vo svojom programe pred voľbami 2002 verejnoprávne médiá ani filmovú a audiovizuálnu tvorbu.

Viem, pán minister, že budete hovoriť o 150 miliónoch na filmovú tvorbu a pozitívnom naštartovaní súčasnej slovenskej kinematografie, čo vám slúži ku cti. Najlikvidačnejší bol návrh OKS - Občianskej konzervatívnej strany vo voľbách 2002, ktorá chcela zrušiť ministerstvo kultúry a organizácie v jeho pôsobnosti, sprivatizovať tie múzeá, galérie a divadlá, ktoré sú schopné samostatnej ekonomickej existencie a celé to zabaliť. OKS chcela maximálnu decentralizáciu kultúry a prenesenie všetkých kompetencií na samosprávy. Obávame sa, že postupy súčasného ministra nie sú ďaleko od výziev zrušiť ministerstvo kultúry, a to na niekoľko etáp postupnými krokmi, pričleniť ho ako finančnú sekciu na rozdeľovanie grantov buď ministerstvu školstva, alebo ministerstvu financií a ponechať všetky kultúrne aktivity na samosprávy.

Máme dôvody byť znepokojení, pretože výsledky auditu z roku 2002, ktoré si každý môže prečítať na www stránke Úradu vlády Slovenskej republiky - gouverment.go.sk, odporúčajú také kroky, ktoré v dlhodobom horizonte môžu smerovať k zániku ministerstva kultúry. Pravdaže nie zo dňa na deň, ale v reťazci postupných krokov. Audit totiž odporúčal zrušiť Mediálne informačné centrum, odstrániť a sprivatizovať ÚĽUV, zrušiť Národné osvetové centrum, preniesť vedeckovýskumnú činnosť, muzeálnu a výstavnú činnosť Domu zahraničných Slovákov na vysoké školy, ústavy Slovenskej akadémie vied, muzeálne inštitúcie a tretí sektor a ďalej odporúčal len v krátkodobom horizonte zachovať také centrá a ústavy v priamom riadení ministerstva kultúry, ako sú Literárne informačné centrum, Hudobné centrum, Slovenský filmový ústav, Divadelný ústav, Slovenské centrum dizajnu a Ústav pre vzťah štátu a cirkví, pretože podľa audítorov sami manažéri týchto inštitúcií tvrdia, že viaceré aktivity, ktoré vykonávajú, by mali prejsť do tretieho sektora, prípadne do pôsobnosti stavovských a iných záujmových organizácií.

Ako členovi vlády vám tieto návody či likvidačné scenáre zaiste neboli a nie sú cudzie, pán minister, rovnako ako tretí sektor. Dva roky ste boli členom grémia MEOPS. A neboli cudzie ani strane ANO, ktorej ste boli trójskym koňom, tiež takéto myšlienky neboli cudzie. Išlo o proklamované a verejne známe veci či tézy o radikálnom zoštíhlení ministerstva a jeho prípadný zánik vaša materská strana nevylučovala v ďalšom volebnom období. Je to celkom bežné pravidlo, že keď sa plánuje inštitúcia zlikvidovať, najprv treba usporiadať finančné vzťahy, odpredať čo najviac majetku a potom zavrieť bank.

Ďalej sa v audite odporúča postupne zrušiť odbor zahraničných stykov a preniesť ho na Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, zrušiť odbor prierezových aktivít v rámci sekcie kultúrneho dedičstva miestnej kultúry, sekcie ekonomizovať a postupne previesť na ministerstvo financií a agendu týkajúcu sa ľudských práv prideliť príslušnému podpredsedovi vlády. Niektoré veci sa už udiali, niektoré sú v procese, niektoré sa v náznakoch začínajú diať a nie sú ešte dokončené. Skúša sa, ako na to zareagujú samotné inštitúcie a čo na to povie verejná mienka. Hlavné je, že máme audit, aby riadiaci pracovníci vedeli, čo majú urobiť.

Znepokojuje nás to, lebo napriek decentralizácii štátnej správy štát bez ministerstva kultúry je kalika. Znepokojuje nás to, lebo aj v samotnom jazyku vládnych činiteľov, a ako vieme, jazyk zrádza a prezrádza, sa namiesto slova národ začína používať slovo krajina. Sme toho názoru, že krajina nepotrebuje kultúru, kultúru potrebuje národ, ktorý v nej žije. Národ potrebuje žiť v kultúre vo svete hodnôt, pretože človek oddychuje hodnotami, nie drahými kožuchmi, luxusnými topánkami a autami. Konzument je lokaj trhu, ktorý stráca tvorivé schopnosti, pretože hodnoty premieňa na peniaze a prestáva im rozumieť. Oslobodzuje sa od hodnôt, je vo vzťahu k zodpovednosti za ne vo svojom vnútri voľný a nazdáva sa, že sa ocitol v skutočnom priestore slobody. Aj to mali umelci na mysli, keď sa pýtali, ktorá politická strana vládnej koalície preberie zodpovednosť za nevyčísliteľné kultúrne a s tým súvisiace ekonomické a sociálne škody spôsobené nekvalifikovanými a nekompetentnými mocenskými zásahmi ministra a jeho úradníkov.

Znepokojuje nás, pán minister, zahraničné vysielanie Slovenského rozhlasu Radio Slovakia International, skratka RSI. Napriek tomu, že zákon č. 619/2003 Z. z. o Slovenskom rozhlase stanovuje povinnosť štátu poskytovať transfer zo štátneho rozpočtu na financovanie tohto rádia, ministerstvo kultúry ako kompetentný orgán už druhý rok túto povinnosť neplní s odôvodnením, že ministerstvo financií im na tento účel neuvoľnilo financie. Z troch právnych expertíz, či má Slovenský rozhlas pravdu, ste sa, pán minister, dozvedeli, že štát má povinnosť financovať zahraničné vysielanie. Ministerstvo kultúry však nedokázalo situáciu riešiť ani za predpokladu, že krátke vlny Slovenského rozhlasu, na ktorých sa realizuje aj vysielanie pre Slovákov žijúcich v zahraničí, bude z celkovej sumy 55 miliónov hradiť Slovenský rozhlas vo výške 20 miliónov sám.

Kroky zo strany ministerstva kultúry, ale aj zo strany vlády smerujú k zrušeniu Radio Slovakia International, a to najneskôr do 30. júna 2006, čím dôjde nielen k zániku licencie na krátke vlny, ale dôjde aj k prehodeniu Slovákov žijúcich v zahraničí cez palubu. Ďalej nás znepokojuje, pán minister, vaše úsilie presadiť vo vláde aj v parlamente novelu zákona č. 13/1993 Z. z. o umeleckých fondoch v znení zákona č. 283/1997 Z. z. Znepokojuje nás to preto, lebo navrhovaná novela smeruje k likvidácii fondov. Najprv zrušením 2-percentnej dane z autorských honorárov s prechodným obdobím na zavedenie 1-percentnej dane, čím fondy prídu približne o 20 miliónov korún, aby sa postupne museli vysťahovať z budov, ako sa to už udialo s Literárnym fondom.

Napriek veľkorysej možnosti získať dobrovoľný 2-percentný príspevok z daní fyzických osôb, nebudú môcť pre narastajúcu platobnú neschopnosť prevádzkovať činnosti, na ktoré sú určené, a postupne zaniknú. Len na margo pripravovanej novely spomeniem, že ste napriek konferenčnému medzirezortnému pripomienkovaniu vylúčili z legislatívneho procesu verejnosť, čím bol porušený čl. 30 Ústavy Slovenskej republiky ods. 1 - občania majú právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Dobre viem, pán minister, že sa budete brániť 1 500 umelcami a ich podpismi, ktoré sme však ešte nevideli, ktorí nechcú platiť 2-percentnú daň z autorského honoráru. Ale nazdávam sa, že celý problém by sa dal vyriešiť aj ináč, napríklad tak, aby sa odpočítateľná položka z daní u umelcov zvýšila o 2 percentá a fondy by mohli naďalej podporovať nielen vznik novej tvorby, ale napĺňať aj princíp sociálnej solidarity vnútri umeleckej obce.

Znepokojuje nás, pán minister, že po zverejnení inzerátu koncom minulého roka na odpredaj budovy Literárneho fondu už existuje aj znalecký posudok s cenou na budmerický kaštieľ vrátane ultimáta vypratať ho do konca júna spolu s historickým mobiliárom. Čo všetko chcete do konca júna ešte predať, pán minister? A na koho je to prospech? Na prospech slovenskej kultúry a umeleckých obcí určite nie. Napriek tomu, že ste vo funkcii len okolo 250 dní, stali ste sa predávajúcim ministrom, tento prívlastok vám zrejme už zostane až do konca, a historicky prvým ministrom kultúry, ktorý je schopný predať aj budovu vlastného ministerstva vrátane stoličky, na ktorej sedí.

Veľmi nás znepokojuje, pán minister, že predávate budovy a pozemky, aby ste za každú cenu naplnili vašu prioritu od nástupu do funkcie, ktorou je dostavba budovy Slovenského národného divadla. Požičali ste si 900 miliónov a potrebujete ich vrátiť. Znepokojuje nás, že ponukové konania na odpredaj budov sa množia ako huby po daždi. Či už je to budova na Záhradníckej, Gorkého, Štúrovej, či dom a sklad na Čulenovej a Pribinovej, všetko, pravdaže, v súlade so zákonom č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu. Všetko jedno, či je záujemca o kúpu tuzemská alebo zahraničná fyzická osoba, či je to podnikateľ, nepodnikateľ, alebo právnická osoba, hlavne, že vloží na depozičný neúročený účet správcu peniaze za nehnuteľnosť. Aj keď sa vám v týchto obchodoch veľmi nedarí, chvalabohu, znepokojuje nás toto náhlenie, ľudovo povedané, predajme najprv faru a potom sa uvidí, čo bude s Marou, teda s kultúrou. Aj toto považujeme za trhový prístup ku kultúre, s ktorým zásadne nesúhlasíme.

V súvislosti so zúžením pamiatkovej zóny v Bratislave musíme dať za pravdu iniciatíve proti mrakodrapu na Šancovej vedenú Ondrejom Dostálom a Petrom Hodálom, ktorí argumentujú tým, že pamiatkový zákon pripúšťa zmenu vyhlásenia pamiatkovej zóny iba vo verejnom záujme. Len tak mimochodom, na území pôvodnej zóny pred redukciou bolo 433 pamiatok, nie 13, ako ste uviedli vy, pán minister, ale to len na margo.

Ak sa ministerstvo kultúry odvoláva na uznesenie vlády č. 366 z 10. mája 2005, týkajúce sa revízie pamiatkových území, treba povedať, že samo toto uznesenie hovorí o tom, že revízia sa má uskutočniť, citujem, "v súlade s harmonogramom územnoplánovacej dokumentácie". Kto konal proti komu a v mene akých záujmov je rébusom vášho rozhodnutia, pán minister, pretože, keď sa redukcia udiala v letných mesiacoch minulého roka, teda v dovolenkovom období, a keď bol proti nej podaný rozklad, odvolanie, zamietli ste ho napriek tomu, že vám rozkladová komisia ako poradný orgán odporučila, aby ste rozkladu, teda odvolaniu vyhoveli.

To všetko sa potom zredukovalo na mediálne známu výčitku, že aj vaším pričinením, hoci ste mohli rozhodnúť iba áno a nie, došlo k zúženiu pamiatkovej zóny v Bratislave na prospech stavebných spoločností, a teda aj na prospech toho slávneho mrakodrapu. Znepokojuje nás, že sa to deje a že sa to tak stalo.

Ak sa vo svojom návrhu na vaše odvolanie opierame o argument zníženej transparentnosti pri udeľovaní grantov, máme na mysli to isté, na čo si chce posvietiť aj Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky. Ako uviedol hovorca úradu Peter Tábory, citujem ho: "Preveríme postup ministerstva aj jednotlivých subjektov, ktoré o grant žiadali." Cez grantový systém pretieklo každý rok okolo pol miliardy korún. V roku 2006 to bude o 250-tisíc viac. Samo ministerstvo priznáva, že prostriedky na granty sa neprideľovali prehľadne a objektívne a ešte donedávna prideľovali granty odborné komisie, odteraz budú granty prideľovať štátni úradníci. Je verejným tajomstvom, ako to uviedla Martina Pavlíková, že žiadatelia mali na ministerstve svojich známych, ktorý každý u každého loboval, telefonoval, ba aj samotní členovia komisií lobovali za svoje vlastné projekty a granty, ktoré do komisie podávali.

Aj keď sa stávalo, že pri príliš okatom klientelizme takýto člen komisie musel odísť, neznamená to, že sa v lobizme nepokračovalo inými formami a že sú mediálne známe. To, čo vy, pán minister, považujete za svoje víťazstvo, totiž, že odbornú stránku projektov bude posudzovať ministerská komisia, považujeme za krok späť a nemôžeme s ním súhlasiť. Disproporčnosť pri prideľovaní peňazí na jednotlivé granty sa potom prejavila vo vzťahu napríklad k jednotlivým vydavateľstvám a vydavateľom. Boli a sú vydavateľstvá, ktoré z počtu podaných grantov na vydávanie kníh dostávali viacej ako iné vďaka spomínanému lobizmu a klientelizmu. Napríklad v Spolku slovenských spisovateľov z 59 podaných žiadostí za minulý rok bolo priznaných menej ako polovica, pričom treba zdôrazniť, že neboli podporené aj granty na takých významných slovenských autorov, ako sú napríklad Ladislav Ťažký či klasik Jozef Cíger Hronský. Ako opozitum spomeniem vydavateľstvo Kaligram, ktoré z počtu 50 podaných žiadostí malo podporených 41. Nemám nič proti vydavateľstvu Kaligram, tak to neberte, pán minister, vydáva skvelé knihy, ale mám podozrenie, že aj príspevky na vydania kníh sa riadia podľa skrytej príslušnosti k tomu či onomu táboru, k tej či onej príslušnosti spoločenskej hierarchie. Alebo jednoducho závisia od väčšieho alebo menšieho lobingu a jeho intenzity.

Nedá mi nespomenúť aj nelichotivé postavenie niektorých literárnych časopisov, ako je napríklad Literárny týždenník. V tomto prípade, aj keď už bolo mnohokrát povedané, že slovo diskriminujúce sa nadužíva, a teda aj zneužíva, považujem za skutočne diskriminujúce, že ostatné literárne časopisy môžu použiť peniaze z grantu okrem polygrafie a honorárov aj na mzdy, ostatné osobné náklady na počítače, kancelárske potreby a iné, ale práve a jedine s Literárnym týždenníkom uzavrelo ministerstvo kultúry zmluvu, kde je vyšpecifikované, že peniaze z grantu môžu byť použité len na polygrafiu a honoráre. Kto má teda tvoriť časopis, keď nie je ani na mzdy a v tejto oblasti nie je rovnaký meter na každého.

Nepochopiteľné, pán minister, je aj vami proklamované, keď ste nastupovali do funkcie, zavedenie či zavádzanie takzvaných motivačných pravidiel na hľadanie ďalších zdrojov, ako aj na donútenie žiadateľov o granty, aby vydokladovali, či ich knižky aj niekto čítal. Považujeme to za absurdné. V takom prípade vysoká literatúra a vysoká kultúra na Slovensku nemá veľkú šancu, lebo z hľadiska trhového chápania cez ten trhový objektív, a teda cez ten vulgárne chápaný ekonomický liberalizmus si to možno prečíta menej ako 200 ľudí, a to je nič, žiadne "bubáky".

Spriemerňovanie všetkého, pán minister, vrátane myslenia, ktoré je súčasťou našej duchovnej dôstojnosti, je prvým krokom k základnému rozvratu slovenskej kultúry. Kto má byť nositeľom najvyššej kultúry, najvyšších mét kultúry? Médiá? Alebo tí, ktorým sa predalo najviac čohokoľvek akejkoľvek kvality, hlavne, že najviac. Shakespeare, Rilke či Camus by u nás nemali žiadnu šancu. Ak je pravda, že ste človek, pán minister, ako vám to bolo z mnohých strán vyčítané, človek, ktorý nerozumie kultúre, tak je potom pravdou aj druhá strana tejto istej mince, že pravdepodobne nemôžete obsiahnuť oné spomínané kultúrne vplyvy, o ktorých som hovorila v úvode svojho vystúpenia, ktoré spôsobujú duchovnú ujmu na spoločenstve tým, že tieto trhové mechanizmy do neho zavádzate. Bolo by nespravodlivé, keby som v súvislosti s vašou grantovou politikou neocenila vašich 627 vybavených žiadostí v hodnote 94 miliónov korún. Bol to krok k zavedeniu poriadku do platobnej disciplíny, do platobného poriadku, ale neviem si predstaviť iný poriadok na stole manažéra. To je len dobrá organizácia vo finančníctve, čo vám nikto neberie.

Znepokojujúce je niečo iné. Redaktor Pravdy Juraj Fellegi položil signatárovi výzvy Martinovi Porubjakovi otázku: "Máte pocit, že minister Tóth koná v inom záujme ako v záujme kultúry?" Odpoveď: "To je otázka pre pána ministra." Redaktorova replika: "Bol by to však jednoznačný argument na jeho odvolanie."

Znepokojuje nás, pán minister, že si takéto otázky, takéto závažné otázky kladú nielen novinári, ale aj politici, umelci a občania. Znepokojuje nás, pán minister, že je čoraz viac ľudí, ktorí vás nechcú na tomto poste, vy naňho nereflektujete a napriek tomu budú hlasovať za zotrvanie vo vašej funkcii. Kde tam je čisté zrkadlo objektivity a čisté poznanie základnej pravdy o kultúre. Viem dobre, že všetko odmietnete a budete sa hájiť s manažérskou cťou, aká vám prináleží. My netvrdíme, že ste zlyhali ako manažér, tvrdíme, že ste človek na nesprávnom mieste. My netvrdíme, že nerozumiete peniazom, tvrdíme, že ministrom kultúry by mala byť osobnosť, ktorá kultúrou žije, ktorá vie, čo je to empatia, a keď rozhoduje o čomkoľvek, zároveň aj tvorí.

Vážený pán minister, vážené panie poslankyne, páni poslanci, väčšina z vás vie, ako bude hlasovať. Tí, ktorí budú proti odvolaniu, si svoje rozhodnutie budú racionalizovať napríklad tým, že o pár mesiacov pred voľbami to nemá zmysel a tak ďalej. My si myslíme, že to zmysel má. Lebo, ak sa má človek rozhodnúť, či bude spať v predanom, alebo vo vlastnom dome, určite si vyberie radšej to druhé. Dobre viem, že v parlamente sa nedá meniť obsah kultúrnej politiky, tu sa dá len vyhrať alebo prehrať s politickým protivníkom. Jedno je však isté, ak niekto všetok čas venuje obchodu a svojej novej strane, na kultúru mu nezostáva čas. V tomto prípade aj ten čas do volieb je veľmi podstatný a nemôžem vás vyzývať, ako máte hlasovať, dobre to viete sami. Ale myslím si, že stanovisko verejnej mienky, stanovisko umeleckej obce a aj Ľudovej strany - HZDS je jednoznačný. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

B. Bugár, podredseda NR SR: Ďakujem. Prosím teraz povereného člena Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá poslanca Stanislava Kropiláka, aby informoval Národnú radu a o výsledku prerokovania tohto návrhu vo výboroch. Nech sa páči.

S. Kropilák, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som podal informáciu výborov Národnej rady Slovenskej republiky okrem Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre Európske záležitosti, Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby, Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva, Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Národného bezpečnostného úradu a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu použitia informačno-technických prostriedkov o výsledku prerokovania návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery členovi vlády Slovenskej republiky Františkovi Tóthovi, poverenému riadením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (tlač 1480).

Predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím č. 1509 z 20. februára 2006 pridelil návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery členovi vlády Slovenskej republiky Františkovi Tóthovi, poverenému riadením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky na prerokovanie všetkým výborom Národnej rady Slovenskej republiky okrem výborov, ktoré som predtým vymenoval s termínom prerokovania ihneď.

Ako gestorský výbor určil Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá predložiť na schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky správu o výsledku prerokovania uvedeného návrhu vo výboroch. Predložený návrh skupiny poslancov prerokovali jednotlivé výbory dňa 24. februára 2006. Podľa čl. 88 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 52 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov je na prijatie uznesenia potrebná podpora nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov výboru. Výsledky prerokovania návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery členovi vlády Slovenskej republiky Františkovi Tóthovi, poverenému riadením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky vo výboroch sú nasledovné.

Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky uznesenie neprijal, lebo za predložený návrh uznesenia nehlasovala nadpolovičná väčšina všetkých členov výboru.

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu uznesenie neprijal, lebo za predložený návrh uznesenia nehlasovala nadpolovičná väčšina všetkých členov výboru.

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie uznesenie neprijal, lebo za predložený návrh nehlasovala nadpolovičná väčšina všetkých členov výboru.

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo uznesenie neprijal, lebo za predložený návrh uznesenia nehlasovala nadpolovičná väčšina všetkých členov výboru.

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu uznesenie neprijal, lebo za predložený návrh nehlasovala nadpolovičná väčšina všetkých členov výboru.

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie uznesenie neprijal, lebo za predložený návrh nehlasovala nadpolovičná väčšina všetkých členov výboru.

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo o predloženom návrhu nerokoval, keďže nebol uznášaniaschopný.

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť uznesenie neprijal, lebo za predložený návrh nehlasovala nadpolovičná väčšina všetkých členov výboru.

Zahraničný výbor Národnej rady Slovenskej republiky o predloženom návrhu nerokoval, keďže tiež nebol uznášaniaschopný.

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre životné prostredie a ochranu prírody prijal uznesenie, ktorým súhlasí s predloženým návrhom a odporúča Národnej rade Slovenskej republiky predložený návrh schváliť.

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien bol zvolaný na 24. februára 2006. Predmetný návrh však neprerokoval, lebo podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov nebol uznášaniaschopný.

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá uznesenie neprijal, lebo za predložený návrh nehlasovala nadpolovičná väčšina všetkých členov výboru.

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá (gestorský výbor) nerokoval o spoločnej správe výborov Národnej rady Slovenskej republiky k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery členovi vlády Slovenskej republiky Františkovi Tóthovi, poverenému riadením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, nakoľko nebol uznášaniaschopný.

Predseda Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá poveril poslanca Stanislava Kropiláka, po prvé, predniesť informáciu o výsledku prerokovania uvedeného návrhu na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky a, po druhé, navrhnúť Národnej rade Slovenskej republiky hlasovať o návrhu uznesenia, ktoré znie:

Návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky z 24. februára 2006 k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery členovi vlády Slovenskej republiky Františkovi Tóthovi, poverenému riadením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (tlač 1480): "Národná rada Slovenskej republiky po prerokovaní návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 88 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyslovuje nedôveru členovi vlády Slovenskej republiky Františkovi Tóthovi, poverenému riadením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky."

Pán predsedajúci, prosím, otvorte rozpravu.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán spravodajca, zaujmite miesto pre spravodajcov, otváram rozpravu k tomuto bodu programu. Ako prvý vystúpi, o slovo požiadal pán podpredseda vlády Csáky, poverený premiérom vlády Slovenskej republiky. Nech sa páči, pán podpredseda vlády.

P. Csáky, podpredseda vlády SR: Ctený pán predsedajúci, vážená Národná rada Slovenskej republiky, vážení členovia vlády Slovenskej republiky, vážení hostia, pán predseda vlády Slovenskej republiky ma požiadal o predloženie stanoviska vlády Slovenskej republiky k návrhu na vyslovenie nedôvery ministrovi kultúry Slovenskej republiky Františkovi Tóthovi.

Dovoľte mi teda, aby som predložil na vaše rokovanie stanovisko vlády Slovenskej republiky v nasledovnom znení. V živote každej spoločnosti patrí kultúre neodškriepiteľné miesto. V nej sa odzrkadľujú zmeny v spoločnosti a kultúra je ich dynamizujúcim prvkom. Preto sa jej každá spoločnosť, Slovensko nevynímajúc snaží venovať náležitú pozornosť. Na Slovensku je to v súčasnosti nachádzanie rovnováhy medzi strategickou koncepčnou pôsobnosťou, ale aj podpornou činnosťou v podobe grantového systému, čiže dotácií ministerstva kultúry na jednej strane a decentralizáciou v oblasti riadenia, prechod právomocí na miestne a regionálne samosprávy na druhej strane. Ide tu o dva súčasne prebiehajúce procesy, ktoré sa navzájom prelínajú a dopĺňajú. To však neznamená, že môžeme v tejto konkrétnej oblasti rezignovať na ekonomický rozmer kultúry rovnako ako v prípade iných štátnych politík, kde práve ekonomický rozmer v oblasti kultúry je jedným z určujúcich faktorov našej schopnosti ju chrániť a rozvíjať. A je prirodzené, že v každom systéme, v ktorom sa nachádza mnoho aktérov a ktorý je zložitý, sa stretávajú viaceré záujmy, niekedy aj nekompatibilné či dokonca protichodné. Preto nemožno pôsobenie súčasného ministra kultúry, najmä jeho snahu zaviesť vo vnútri systému zmeny smerujúce k jeho väčšej otvorenosti a efektívnosti posudzovať negatívne v porovnaní s ???legitímnymi organizovanými záujmami slovenskej kultúrnej obce a jej predstaviteľov na Slovensku.

Vláda Slovenskej republiky prerokovala návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a prišla k záveru, že predložený návrh je značne politicky motivovaným krokom v predvolebnom období. Vzhľadom teda na všetky uvedené okolnosti vláda Slovenskej republiky nesúhlasí s návrhom skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery ministrovi kultúry Slovenskej republiky pánovi Františkovi Tóthovi.

Pán predsedajúci, ďakujem pekne.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán podpredseda. Do rozpravy sa písomne prihlásili za kluby dvaja poslanci a písomne sa prihlásil jeden poslanec. Ako prvý za klub poslancov za Komunistickú stranu Slovenska vystúpi pán Jozef Ševc. Nech sa páči, pripraví sa pán poslanec Čaplovič.

J. Ševc, poslanec: Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán predsedajúci, vážená Národná rada, vážený pán minister, dnes už je všeobecne známe, že bolo veľkým omylom a nešťastím pre Slovensko vymenovať do funkcie ministra kultúry Františka Tótha.

Rozmýšľal som aj nad tým, ako sa to mohlo stať a prečo sa to stalo. Okrem iného mi prišla na myseľ aj taká myšlienka, že to mohol urobiť aj človek, ktorý sa za niečo chcel škaredo pomstiť samotnému Františkovi Tóthovi, ale aj súčasnej vládnej koalícii.

V každom prípade ten, kto to urobil, musel dobre poznať samotného pána Tótha, ale aj politickú situáciu na Slovensku. Prečo? Podstata tragikomickosti tohto prípadu spočíva hlavne v tom, že jeho neznalosť kultúrnej problematiky na Slovensku je až taká, že zrejme pán Tóth nevedel, do čoho ide, na čo sa podujíma.

O ignoranstve pána Tótha v oblasti slovenskej kultúry takmer kričí každý jeho krok, ktorý urobil na svojom poste za také krátke obdobie. Verím, že keby pán Tóth kompetentne poznal zložitosť súčasnej problematiky slovenskej kultúry a mal minimálne penzum občianskej kultúrnosti a lojálnosti, nebol by sa dal zlákať na ministerské kreslo. Tragickosť celej situácie sa znásobuje ešte aj tým, že zatiaľ, čo absolútna väčšina súdnych ľudí na Slovensku už pochopila krajnú nevyhnutnosť odvolania pána Tótha z postu ministra kultúry, on sám ešte nepochopil, že by bolo prejavom elementárnej občianskej slušnosti, keby sa pokorne poklonil tomuto najvyššiemu zákonodarnému orgánu so slovami, ľutujem, že to tak dopadlo, je to hlavne moja vina, preto aspoň dôstojne odchádzam.

Ťažko pochopiť, prečo pán Tóth odmieta, že by to bolo najdôležitejšie riešenie pre všetkých alebo najdôstojnejšie riešenie pre všetkých, najmä pre neho. Tým, že sa správa tak ako topiaci, ktorý nevie plávať, bije okolo seba hlava nehlava a prijíma jedno za druhým likvidačné a škodlivé riešenie pre slovenskú kultúru. Len za ten krátky čas, čo je vo funkcii ministra, už stihol toľko prešľapov a trapasov, že sa to nepodarilo žiadnemu jeho predchodcovi. Treba ho jednoducho zastaviť, lebo nakoniec ešte predá aj tú žobrácku palicu, o ktorú obohatil slovenskú kultúru.

Nie je vylúčené, že odmietavé stanovisko pána Tótha dobrovoľne odstúpiť z funkcie ministra je ovplyvňované aj skutočnosťou, že má rovnako nekompetentných podaktorých kolegov na čele rezortov, ktoré sú im tiež na hony vzdialené a zo svojich funkcií dobrovoľne neodchádzajú. Zrejme sa už s tým nedá nič robiť. Človek si spomína na tie požiadavky, ktoré boli súčasťou prevratu, že funkcie sa budú obsadzovať len kompetentnými ľuďmi.

Keby to nebolo také tristné, bolo by to iste veľmi podnetné pre nadaného dramatika, ktorý by, samozrejme, bez podpory ministerstva kultúry mohol vytvoriť významný svetový skvost. Ak nie náš, tak aspoň americký producent filmu, na ktorom by zarobil niekoľko miliónov. My by sme mu svojím rozhorčením urobili fantastickú reklamu a svet by sa na nás zabával.

Bez ohľadu na to, aký bude výsledok hlasovania o návrhu na odvolanie z funkcie ministra pána Tótha, som toho názoru, že by sme mali okamžite pozastaviť akúkoľvek privatizáciu a rozpredávanie majetku v rezorte kultúry a, po druhé, vytvoriť parlamentnú komisiu, ktorá by preskúmala všetky rozhodnutia o prideľovaní, respektíve o rozdávaní finančných príspevkov v čase jeho pôsobenia na ministerstve kultúry.

Náš klub poslancov za KSS predložený návrh, vážené kolegyne a vážení kolegovia, podporí. Ďakujem za pochopenie. (Potlesk.)