B. Bugár, podpredseda NR SR: Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, otváram štvrtý rokovací deň 52. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. O ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovaní 52. schôdze písomne požiadali poslanci Milan Cagala, Ján Cuper, Jaroslav Jaduš a Milan Murgaš.

Budeme pokračovať v prerušenej rozprave o

vládnom návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2006 (tlač 1304).

V rozprave ešte je prihlásených ústne 16 poslancov. Teraz vystúpi pán poslanec Muňko, pripraví sa pán poslanec Opaterný. Pán poslanec, nech sa páči, máte slovo.

D. Muňko, poslanec: Vážený pán podpredseda parlamentu, vážený pán podpredseda vlády, vážené dámy, vážení páni. Chcel by som vystúpiť s niekoľkými poznámkami k rozpočtu.

Vážený pán podpredseda k tomu pozmeňujúcemu návrhu, ktorý dal pán Šulaj, je podľa mňa správny a treba to prepočítať a treba tú úpravu spraviť. Čo sa týka mojich poznámok, týkajú sa hlavne a spočívajú vo vzťahu k rozpočtu na rok 2006 na verejné financie. Je úplne zrejmé, že za každú cenu snahu stlačiť deficit verejného okruhu pod 3 % sa premieta do vzťahu ku všetkým štyrom okruhom verejných financií. Okrem toho v rozpočte je konštatované, že štátny rozpočet bude mať deficit 2,9 % a všetky ostatné časti, t. j. zdravotné poistenie, má mať prebytky, samosprávy majú mať vyrovnané hospodárenie, Sociálna poisťovňa nebude v žiadnom prebytku, pretože jej bude chýbať minimálne v oblasti penzijných fondov minimálne 18 miliárd. Okrem toho sa ukazuje jasne presun finančných aktív zo štátneho rozpočtu do Sociálnej poisťovne.

Druhá vec je, že Sociálna poisťovňa bude mať zdanlivo získaný prebytkový rozpočet jedine s presunmi prostriedkov z fondu zamestnanosti a prostriedkov z fondu nemocenského poistenia. No zámerne znižovanie týchto fondov znamená popieranie základných legislatívnych rámcov, v ktorých sú konštatované tieto okruhy. V oblasti zdravotných poisťovní je známe, že dlhy nemocníc, ktoré spadajú do vyšších územných celkov a samosprávy, dosahujú straty okolo 11 miliárd korún. Vláda chce riešiť iba oddlženie 2,7 miliárd, ostatným dlhom sa nemieni zaoberať. Tento dlh však nezaniká, naopak vo väzbe na odblokovanie blokácie exekúcie od januára 2006 vytvára priamy priestor, ba dokonca návod na to, aby tieto zadĺžené zdravotnícke zariadenia začali v rámci exekučného konania rozpredávať. To isté sa týka aj budúceho obchodovania s pohľadávkami, ktoré prevzal Veriteľ a ktoré budú predmetom odpredaja súkromným finančným skupinám. Je zrejmé, že toto vôbec nie je spôsobom zefektívnenia zdravotníctva. Okrem toho legislatíva, ktorá je predložená v pripomienkovom konaní, znamená ďalšie zvýšenie spoluúčasti pacientov, to znamená, že oproti minulosti pred reformou zvýšila sa účasť pacientov o 16 miliárd. Kde je tých 16 miliárd v systéme teraz? A dnes sa zvyšuje znova. Poplatky z 50 na 70 korún, z 20 na 30 korún, ďalej doprava z 2 korún na 4 na km. Okrem týchto pripomínam, že štátne nemocnice v pôsobnosti ministerstva zdravotníctva za prvých 10 mesiacov roku 2005 vygenerovali dlh, ktorý predstavuje zhruba 300 miliónov a nemocnice v pôsobnosti vyšších územných celkov a miestnych samospráv vygenerovali ďalší dlh v hodnote 700 miliónov. To znamená, zadlžovanie pokračuje, len sa znížila výška zadlžovania. Je nutné počítať s tým v každom prípade, že zdravotný systém za rok 2005 vygeneruje ďalšiu 1 miliardu straty.

A máme tu otvorený aj ďalší zásadný problém. Na vyšších územných celkoch sa presunuli kompetencie v doprave. Dnes sa uvažuje o tom, že sa na ne presunie aj kompetencia v železničnej doprave. V železničnej doprave rozpočet vedome predkladá nepokrytie výkonov vo verejnom záujme, kde je hodnota 7 miliárd, ale skutočne poskytujete iba 4 miliardy, ale nedofinancovanie výkonov vo verejnom záujme v železničnej doprave znamená nedostatok finančných prostriedkov v rozpočte 2,3 miliárd. A nedofinancovanie starých dlhov v oblasti autobusovej dopravy znamená ďalších 500 miliónov korún. Ak dnes sa odporúča železniciam, aby hospodárili so stratou, tým, že nová vláda po voľbách má tie 3 miliardy vyrovnať, je to vedome nekorektný prístup. Okrem toho je úplne jasné, že vo väzbe na dopravnú obslužnosť územia, ak by došlo k ďalšej redukcii vlakov, ktorá súvisí so zmenšením prostriedkov poskytnutých štátov na výkon vo verejnom záujme, sa odrazí v nižšej dopravnej obslužnosti, vo vyšších cenách a to má byť zrejme súčasť politiky zvýšenie mobility pracovných síl dochádzkou do práce, respektíve za vzdelaním. Z toho hľadiska jednoznačne treba povedať, že nedofinancovanie výkonov vo verejnom záujme zakladá pre akúkoľvek budúcu vládu výrazný vnútorný dlh v rozsahu minimálne 3,5 miliardy. K tomu však musíme pridať aj ďalšie skutočnosti. Fiktívne vybilancovanie či prebytok Sociálnej poisťovne je naozaj len účtovným prebytkom. Treba pripomenúť slová jej predstaviteľa pána Halmeša z októbra 2005, ktorý konštatoval, že pre budúci rok odhaduje deficit v rozsahu 25 miliárd korún.

Po druhé je zrejmé, že predpokladané príjmy, ktoré súvisia s rastom miezd, zvýšením poplatkov do Sociálnej poisťovne, sú taktiež fikciou, o čom svedčí aj reálny výber poistného, ktoré je o 2,5 miliardy nižšie už v roku 2005. V takomto prípade ďalšie navyšovanie predpokladaného výberu poistného je len fikciou. Okrem toho upozorňujem na zásadný problém, ktorý sa týka Sociálnej a zdravotnej poisťovne. V návrhu rozpočtu na rok 2006 štát predpokladá, že vybraná kategória, ide zhruba o 3 220 000 občanov, bude platiť 630 korún. V skutočnosti by mala platiť 980 korún, aby sa štát dostal k svojím záväzkom. Výdavky na tento okruh by mali byť vyššie zhruba o 14 miliárd. V takomto prípade by bol však penzijný systém solventný. Takže ak niekto tu kladie otázku, prečo musíme zaviesť reformy a prečo je dnešný systém nesolventný, odpoveď je jednoduchá. Pretože najväčším dlžníkom ostáva štát, ktorý si vedome skracuje platby u obidvoch poistných systémov a na základe skrátených platieb a deficitu v týchto systémoch hovorí o prehodnocovaní dôchodkov zvyšovaním spoluúčasti pacientov a nutnosti upraviť ďalšie platby pacientov do systému tak, aby sa negenerovali dlhy. To znamená, že chceme pokračovať tým spôsobom, že štát síce formálne v štátnom rozpočte ušetrí, ale všetky dlhy prenesieme na občana a okrem toho prenesieme na občana aj dlhy cez samosprávy, pretože tie pochopiteľne nebudú schopné utiahnuť to, čo v týchto systémoch existuje. Logickým dôsledkom takéhoto riešenia je potom záver, aký je reálny deficit štátneho rozpočtu. Ak tomu pridáme ďalšiu skutočnosť, že štát toleroval roky, že Slovenské elektrárne neplatili reálnu sumu do fondu na likvidáciu jadrového odpadu, dnes sa štát chce zbaviť akejkoľvek zodpovednosti za minulé roky a vyhlásiť, že celý tento problém majú vyriešiť občania v budúcnosti v cene energií, a tu ide nielen o občanov, ale i o podnikateľské subjekty, tak je úplne zrejmé, že v honbe za fiktívnym znižovaním deficitu verejných financií sa dospieva k stavu, v ktorom čokoľvek má štát vyriešiť ako svoje vlastné dlhy a záväzky, o nich dnes povie, že ho netýka, o prenesení, iné okruhy verejných financií. Štát hrdo vyhlásil, že deficit je vo výške 2,9 %. Treba povedať, že reči o tom, v akom stave je v skutočnosti, Sociálna a zdravotné poisťovne, vyplýva však zo samotnej štruktúry predloženého návrhu štátneho rozpočtu. Pokiaľ rozumne uvažujúci človek číta jednotlivé položky, je zrejmé, aký je rozsah vnútorných dlhov v systéme zakotvený. Okrem toho, ak chceme reálne pripustiť, že by mali občania výrazným spôsobom zvýšiť svoje spolupodieľanie sa na produkcii, tak potom znamená jednu zásadnú vec: Občanom treba otvorene povedať, akú mieru spoluúčasti od nich očakáva. Občanom treba úplne otvorene povedať, aká miera chaotickosti je v zdravotníckych zákonoch, a treba im úplne otvorene povedať, že na jednej strane ak minister zdravotníctva vyhlasuje, že už nebude zvyšovať spoluúčasť občanov, tak na druhej strane prečo predkladá ďalšie návrhy, ktoré fakticky tvrdo reálne zvyšujú spoluúčasť občanov. Jedným z najväčších nebezpečenstiev bude v priebehu roku 2006 predložený návrh zákona o jednotlivých typoch diagnóz a miere spoluúčasti pacientov. Ak sa dnes predkladá, že okrem 3000 diagnóz je plne hradených poisťovňami, všetky ostatné predstavujú spoluúčasť pacientov od 10 do 90 %, tak potom sa treba spýtať, kedy ministerstvo zdravotníctva predloží taký zásadný okruh diagnóz, ktorý zásadným spôsobom ovplyvní platiteľov príspevku do zdravotného poistenia. V takom prípade možno povedať iba jedno, prečo u vybilancovaných zdravotných systémov sú iba fikciou, schválne hovorím o vybilancovaní zdravotných poisťovní a nie zdravotného systému ako takto v prípade tieto účtovné finty a finesy nie sú ani na úrovni finančného účtovníctva základného podniku. K tomu však pristupuje ďalšia skutočnosť. Samosprávy vôbec nemali prechodné obdobie na likvidáciu komunálneho odpadu. Po roku 2008 musia plne zodpovedať za likvidáciu súčasných skládok komunálneho odpadu, ktorý, podľa minimálnych odhadov je potrebné na to asi 12 až 15 miliárd Sk. Ak tento objem dopadu má byť zlikvidovaný a samosprávy si ho majú financovať vlastným spôsobom, máme tu hneď odporúčanie, pán podpredseda vlády, od vás, nech si zvýšia úver a zoberú ďalšie dlhy. Otázkou je, či sú schopné tieto úvery a dlhy splácať. Či v rámci našich exekučných konaní nedôjde vlastne k tomu znova, či sa všetko hodí na plecia občanovi. V takom prípade umelé a fiktívne znižovanie deficitu verejných financií je smiešnou otázkou. Ak k tomu dáme skutočnosť, že sa ženieme za znížením deficitu verejných financií pod 3 % preto, aby sme potvrdili vstup do RN dvojky a mohli sme víťaznou slávobránou mašírovať do Európskej menovej únie v roku 2009. Treba sa však skutočne spýtať na dôsledky takejto hospodárskej politiky, ktoré zasiahnu každého občana, ale aj každého podnikateľa. Ak sa ukazuje, že v priebehu rokov sa neustále prijímajú nové a nové zákony, či už v oblasti zdravotného poistenia, v oblasti Sociálnej poisťovne, v oblasti spotrebných daní, tak potom akú cenu má konštrukcia rozpočtu, ktorý je umelo vybalansovaný, ale pritom v reálnej podobe obsahuje zásadné diely, predovšetkým bloku verejných financií. Treba naozaj na rovinu povedať, že jednotlivé bloky verejných financií sú úplne v inom stave, ako prezentuje rozpočet. Ak však zdravotný a sociálny systém je v deficite, tak potom rozpočet bude podstatne menší z hľadiska deficitu, ako je proklamovaných 44 miliárd, čiže 2,9 % z hrubého domáceho produktu.

Ďalej treba povedať, že schválenie výnimky započítania nákladov na penzijnú reformu má takisto progresívny charakter. V prvom roku sme nemuseli započítavať spustenie reformy, 100 % nákladov na penzijnú reformu. Ale v ďalších rokoch v každom sa však bude o 20 % zvyšovať a započítavať tieto náklady. To znamená, že v roku 2008 už budeme musieť započítať plnú výšku nákladov na penzijnú reformu. Ak zoberieme do úvahy, že odhadový deficit - a to niet prečo spochybňovať, výpočet Sociálnej poisťovne, odhaduje sa 25-30 miliárd korún. Ročne si tak treba položiť zásadnú otázku, čo s týmto deficitom robiť, pretože všetky zdroje z privatizácie už budú minuté v predchádzajúcich obdobiach a zároveň - okrem SPP - nebude čo privatizovať. Pravda, v tomto kontexte do iného svetla prichádza aj privatizácia letísk, Carga a aj niektoré ďalšie zvyškové podniky, ktoré mali byť privatizované v priebehu roku 2006. Obraz je jasný. Reálny stav verejného sektora je podstatne horší, ako prezentuje rozpočet. V skutočnosti rozpočet má deficity vo všetkých okruhoch. Reči, že to je vykryté štátnymi dlhopismi, sú pekné, ale potom treba priznať, že máme priestor v rámci plnenia maastrichtských kritérií v oblasti zadĺženia štátu, kde je priestor zhruba na 160 miliárd ďalších pôžičiek. To však potom treba povedať na rovinu, povedať, že tento priestor využijeme výlučne na sanovanie dier vo verejnom sektore, s tým, že nechceme zaťažiť štátny rozpočet. V takom prípade by bolo korektné od predkladateľa rozpočtu, aby túto filozofiu oficiálne, otvorene a jasne prezentoval, a nie reči o tom, že nebudeme zadlžovať budúce generácie, nech ich zadlží iná vláda, ktorá príde budúci rok po parlamentných voľbách. V tomto kontexte je úplne zreteľné, že zakrývanie dier deficitov vo verejnom okruhu bude znamenať v budúcnosti výrazný a rozhodujúci blok, ktorý zaťaží, a bude zasahovať na rozpočtovú a hospodársku politiku po roku 2006.

V takomto prípade, s ohľadom na výdavky v penzijnej reforme, kde optimisti hovoria - až do 500 miliárd nákladov a pesimisti ešte viac -, budeme v situácii, že všetok majetok štátu už bude predaný a my budeme musieť v plnom rozsahu započítať náklady penzijnej reformy do celého systému verejného sektoru. V takom prípade má ďalší minister len dve veci. Buď reálne povie, aký je skutočný stav a čo budeme musieť robiť, alebo budeme naďalej kamuflovať situáciu ako v daňovej reforme, kde je v preambule napísané, že daňová reforma je fiškálne neutrálna, zníži priame dane, zvýši nepriame dane, ale pritom občanovi sa prezentuje len prvá časť, ako sa znížili priame dane. A druhá časť, že rovnako sa zvýšia nepriame dane, sa mu už nepovie. Ak chceme týmto spôsobom postupovať v konštrukcii a pohľadom na rozpočet, tak potom je to jasný dôkaz nielen nekompetentnosti, ale skutočne, presunu budúcich záväzkov na budúce generácie.

Vážené dámy, vážení páni, chcel by som sa vrátiť ešte k ďalšej kapitole a to čo sa týka poľnohospodárstva. Predstavitelia poľnohospodárstva tvrdia, že vďaka cieľavedomej agrárnej politike na Slovensku reálne hrozí zánik poľnohospodárskej výroby. Prečo sú tieto slová také závažné a prečo je skepsa medzi poľnohospodármi v druhom roku po vstupe do Európskej únie. Slovenskí politici, viaceré média takmer denne opakujú, že na vstupe do Európskej únie najviac zarobili poľnohospodári a pritom sa stále dožadujú ďalších dotácií. Poľnohospodárstvo je preto podľa nich bezodnou studňou pre peniaze daňových poplatníkov. Aká je však realita. Je pravda, že Európska únia dáva najviac peňazí práve do poľnohospodárstva. Pravda však je aj to, že v predvstupovom období mala Európska únia strach z možnej konkurencie zo strany V4, kde je pomerne vyspelá a koncentrovaná poľnohospodárska výroba, preto únia tak urputne presadzovala rozdielne financovanie poľnohospodárstva v pristupujúcich krajinách v porovnaní s pôvodnými krajinami spoločenstva. Po veľmi zložitých prestupových rokovaniach so zástupcami pristupujúcich krajín sa podarilo dohodnúť, že priame platby vrátane národného doplatku môžu v roku 2006 dosiahnuť 65 % z úrovne Európskej únie, pätnástky. Ja to považujem za diskrimináciu, lebo tým sa porušila zásada rovnosti a sleduje sa tým likvidácia produkčného poľnohospodárstva v týchto krajinách, aby sa otvorili trhy pre pôvodné krajiny.

V čom teda spočíva jadro programu alebo ako poľnohospodári mrhajú peniaze daňových poplatníkov? Napriek tomu, že slovenskí poľnohospodári môžu v roku 2006 dostať 65 % priamych platieb z úrovne v Európskej únii, Ministerstvo financií v rozpočte na budúci rok uvažuje iba s 53,9 %. Pôvodné krajiny Európskej únie pritom podporujú svojich poľnohospodárov ešte aj ďalšími financiami. Farmári z takzvaných starých krajín Európskej únie teda dostávajú na jednotku plochy či produkcie niekoľkonásobne viac peňazí než slovenskí roľníci. Ceny vstupov, stoje, energia, pohonné hmoty, hnojivá, chémia, sú však už aj u nás niekoľko rokov rovnaké, ba v niektorých prípadoch vyššie ako ostatných krajinách v Európskej únii. Preto môžu tieto krajiny vyvážať na Slovensko svoje potraviny za podstatne nižšie, často až dampingové ceny a produkcia slovenských poľnohospodárov je potom prakticky nepredajná. Človek nemusí byť ani ekonóm, aby pochopil, že slovenskí roľníci nemôžu byť za takýchto podmienok konkurencieschopní, takýto stav ich doslova likviduje. Danú situáciu využili spracovatelia ale aj obchodné reťazce a prudko znížili nákupné ceny poľnohospodárskych komodít. Napríklad iba cena obilia v ostatných dvoch rokoch klesla zhruba o tretinu. Cena pšenice aj napriek enormnému rastu vstupných nákladov je v roku 2005 je zhruba na rovnakej úrovni ako cena v roku 1999, ale cena za toto obdobie chleba vzrástla štvornásobne. Kto teda zapríčinil rast cien chleba. Kto na nich profituje? Aby štát pomohol slovenským poľnohospodárom minúť priame platby, zaviedol ďalšie špecifikum. Daň z pôdy. Poľnohospodári ako jediní v celom národnom hospodárstve tak platia nezmyselnú daň zo svojho základného výrobného prostriedku, ktorým je pôda. Aby z roľníkov vyžmýkala aj ďalšie zdroje, bývalú cestnú daň premietol do zákona o miestnych daniach ako daň z motorových vozidiel. V ňom stanovil krajskej samosprávy možnosť vyberať od poľnohospodárov daň i zo špeciálnych vozidiel, ktoré počas roka možno ani raz nevyjdú na cestu. Na pomoc poľnohospodárom, čo môžu urobiť s toľkými peniazmi, veľmi rýchlo prišiel aj Slovenský pozemkový fond, ktorý zhruba o polovicu zvýšil nájomné za štátnu pôdu a pôdu nezistených vlastníkov. Ak je pravda, že poľnohospodári dostávajú po vstupe do Európskej únie neprimeranú finančnú pomoc, prečo je priemerná mzda v tomto odvetí zhruba o štvrtinu nižšia, ako je priemer v národnom hospodárstve? Je teda politika štátu voči agrárnemu odvetviu seriózna a racionálna? Sú vyjadrenia našich politikov na adresu poľnohospodárom seriózne alebo demagogické a zavádzajúce? Podľa môjho názoru o serióznosti a racionálnosti takýchto postupov by bolo možné hovoriť vtedy, keby okrem zdôrazňovania výdavkov zo štátneho rozpočtu na poľnohospodárstvo sa hovorilo aj o tom, akým dielom roľníci napĺňajú štátne a iné celospoločenské zdroje. Odvetvie s viac ako 100 000 pracovníkmi v prvovýrobe a nadväzujúcich spracovateľských či dodávateľských odvetviach platí okrem dane z pôdy aj daň z príjmu, časť spotrebných daní, odvody do sociálnych a zdravotných poisťovní, do fondu zamestnanosti, nájomné za pôdu Pozemkovému fondu, občanom i cirkvám. O koľko by teda spoločnosť prišla likvidáciou poľnohospodárstva? K tomu ešte treba pripočítať dávky nezamestnanosti týmto občanom a povinné odvody. Koľko miliárd by sme museli zaplatiť cudzím investorom za vytvorenie 100 000 pracovných miest? Ešte stále sa niekomu zdá, že na poľnohospodárstvo doplácame. A čo tak sa pozrieť na multifunkčnosť poľnohospodárstva, na jeho nezastupiteľnú úlohu v krajinotvorbe osídľovania vidieka a vo vytváraní sociálneho zmieru. Aj tu je ďalšia otázka. Budeme zo zahraničia nakupovať lacné potraviny aj vtedy, keď zlikvidujeme našich producentov a budeme na dovoz potravín odkázaní? Asi sotva. Prečo sme počas nedávneho sucha, keď sme mali nedostatok obilia, nakúpili zo zahraničia tonu po 6 000 korún drahšie a rok predtým nám ju ponúkali po 2 500 korún. Jednoducho preto, že každý sa pozerá na svoju vlastnú potravinovú bezpečnosť, až potom na druhých. Každý predáva lacno iba dovtedy, kým ho nezničí konkurencia. Dovolíme, aby sme aj v prípade základných potravín boli odkázaný na dovoz? Približujeme sa k rozvinutým štátom alebo ku krajinám tretieho sveta. Prečo sme vstupovali do Európskej únie, keď v takom rozhodujúcom odvetví robíme opačnú politiku ako únia. Keď zoberieme, že chýba do 65 % dorovnania priamych platieb, že je to zhruba 1,5 miliardy korún, strana Smer podporí pozmeňujúci návrh, ktorý predložil predseda výboru alebo pán Maxon, čiže za tento pozmeňujúci návrh zahlasujeme. Vážené dámy, vážení páni, ďakujem za pozornosť.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán Opaterný, pripraví sa pán poslanec Polka. Pán poslanec, poslednýkrát umožním takúto možnosť, v rokovacom poriadku máme, že do skončenia vystúpenia môžete sa prihlásiť s faktickou. Takže pán poslanec Šulaj. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickou.

I. Šulaj, poslanec: Vážený pán minister, vážený pán kolega Muňko. Veľmi ma zaujala vaša diskusia. Hovorili ste v podstate aj o rozpočtových dopadoch na Slovensko v ďalšom období, ktorý prinesie zákon o štátnom rozpočte. Súhlasím s tým, že tento zákon o štátnom rozpočte by mal byť spracovaný v dobrom metodickom duchu, mal by vychádzať samozrejme z určitých programových línií každej strany. Jedným z takých závažných problémov, s ktorými sa aj stotožňujem, je otázka dane z pridanej hodnoty a výpočtu schodku štátneho rozpočtu, ktorý by podľa môjho názoru mal byť o 4,5 miliardy nižší. Zároveň však upozorňujem aj na to, že bude potrebné prepočítať náklady súvisiace so správou štátneho dlhu. Či takýto názor tu odznel Národnej rade, alebo nie, je veľmi problematické, pretože ak neodznie, potom môžeme mať celý zákon o štátnom rozpočte prijatý tak, že nebude v súlade so zákonnými normami a s ďalšími skutočnosťami, o ktorých som teraz hovoril.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec Opaterný. Môžete vystúpiť, pripraví sa pán poslanec Polka.

B. Opaterný, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne a kolegovia. Jedinou šancou, ako vytvoriť zo Slovenska prosperujúcu krajinu, je zbaviť sa konečne predstavy o múdrych politikoch a úradníkoch, ktorí vedia najlepšie, čo ľudia potrebujú, a spoľahnúť sa práve na jednotlivých ľudí, ich predstavy, túžby a schopnosti a dať priestor ich vlastnej aktivite. Inými slovami, štát by mal stále menej a menej zasahovať do každodenného života slobodného a svojprávneho človeka. Samozrejme, ako vždy, aj tu platí niečo za niečo. So zníženou frekvenciou a intenzitou vkrádania sa vlády do nášho súkromia súvisí samozrejme zvýšená zodpovednosť občana za svoje konanie, za svoju rodinu i za svoju obec. A čo to znamená? Asi toľko, že namiesto vlády a úradníkov, ktorí sa o nás a o naše blaho nestarajú zadarmo, ale za nám strhávané dane, sa budeme musieť viac starať o seba samých. A za to by nám občanom mali zostať ušetrené peniaze, o použití ktorých budeme sami aj rozhodovať. To však nie je možné dosiahnuť jednoduchým znížením daňovej povinnosti, pretože by vláda potom nemala prostriedky na financovanie svojich veľkorysých a často aj rozhadzovačných štátnych výdavkov, ktoré nie je možné okamžite zastaviť, pretože sa uskutočňujú na základe schválených zákonov. Ide o takzvané mandátorné výdavky. Možno ich zmeniť, obmedziť či zastaviť opäť len parlamentnou cestou. Súčasná neefektívnosť používania vládnych výdavkov napríklad v oblastiach sociálneho zabezpečenia, školstva či zdravotníctva, ale aj v iných oblastiach, dosahuje značné rozmery, takže na ne doplácame všetci, ale predovšetkým práve tí, ktorým by tie prostriedky mali byť určené, teda sociálne slabým, pacientom, študentom. O podrobnostiach hovorili už niektorí moji predrečníci. A práve z uvedených dôvodov ma v štátnom rozpočte, o ktorého návrhu práve rokujeme, najviac zaujímala jeho výdavková strana. Treba objektívne priznať, že deficit štátneho rozpočtu vyjadrený v percentách HDP sa znižuje, a ja verím, že sa raz dožijeme aj vyrovnaného rozpočtu, i keď vzťahom na dlh, ktorý dovtedy určite viac narastie, bude potrebné dosahovať istú dobu aj prebytky. To je však na inú debatu. No pre určenie charakteru rozpočtu z hľadiska vzťahu štát a občan je veľmi dôležité vidieť aj to, či sa deficit znižuje predovšetkým znižovaním výdavkovej strany rozpočtu, a teda znižovaním úlohy štátu, alebo je to za cenu zvyšovania príjmov rozpočtu.

Pán podpredseda! Zaujmite svoje miesto v snemovni!

A tu treba otvorene povedať, že tento rozpočet nemá s pravicovou politikou veľa spoločného a už tradične výdavky štátu zvyšuje, a to dosť podstatne. Budovať si totiž povesť pravicovej vlády na tom, že sa znižuje deficit, je zavádzanie voliča, pretože to nemá s orientáciou veľa spoločného. Každá či ľavicová či pravicová vláda, ak je dosť slušná, by mala mať poriadok vo verejných financiách a nemôže dlhodobo vytvárať deficity. Skôr či neskôr by na to totiž štát doplatil. A príkladov zo sveta je na to dosť a dosť. Ale poďme ku konkrétnym číslam. Výdavky štátneho rozpočtu od roku 2002 do roku 2008, samozrejme, ako prognóza, sú nasledovné. Rok 2002 - 258 miliárd korún, rok 2003 - 289 miliárd korún, nárast o 12 %. Rok 2004 - 312 miliárd korún, nárast o 8 % pri inflácii 7,5 %. Rok 2005 - 319 miliárd korún, nárast o 2,3 %, inflácia 2,8 %. Tam je jediný nárast nižší ako inflácia. Zrejme je to spôsobené tým, že časť prostriedkov sa presunula v rámci fiškálnej decentralizácie. Rok 2006 - 330 miliárd korún, nárast o 3,5 %, inflácia 2,5 %. 2007 - 353 miliárd, nárast o 7 %, inflácia 2 %. Rok 2008 - 360 miliárd, nárast o 2 %, inflácia takisto 2 %.

Výdavky štátneho rozpočtu bez štátneho dlhu sú ešte možno zaujímavejšie. Rok 2005 - 289 miliárd, nárast o 11,1 %. Rok 2006 - 306 miliárd, nárast o 6,1 %. 2007 - 321 miliárd, nárast o 5,2 % a 2008 - 329 miliárd, nárast o 2,2 %.

Samozrejme, podobne vyzerá aj nárast výdavkov rozpočtu verejnej správy, ktoré v rokoch 2006, 7 až 8 medziročne rastie o 7 %, 4,9 % a 4,2 %.

Veľmi podobne vyzerá aj rast daňových príjmov, ktorý takisto výrazne prevyšuje predpokladanú infláciu. Mimochodom, práve dnes ráno bola zverejnená správa, že predpokladaný rast HDP za rok 2005 je 6,3 %. Analytici okamžite varujú, že vyšší rast by mohol viesť k prehrievaniu ekonomiky. No, možno by bolo dobré začať hovoriť aj o prehrievaní štátnych výdavkov, ale to len na okraj.

Z týchto údajov vyplýva jediný záver: Štát sa nám rozrastá a napriek všetkým reformám a decentralizácii jeho prevádzka je stále veľmi a veľmi drahá. Zaujímavé je, že ak pred fiškálnou decentralizáciou štát financoval niektoré činnosti, ktoré sú už dnes presunuté na plecia VÚC a obcí, na výdavkoch štátneho rozpočtu sa to prejavilo len minimálne alebo vôbec nie. Iste, poznám argument, že napriek uvedeným číslam HDP rastie ešte rýchlejšie a že teda podiel štátnych výdavkov na HDP percentuálne vlastne klesá, konkrétne od roku 2002 do roku 2006 asi o 4 % zo 44 na necelých 40 %. Takýto argument nie je celkom seriózny jednoducho preto, že ak ekonomika a teda hlavne jednotliví ľudia a súkromné firmy dokážu viac vyprodukovať, nemusí a ani nemalo by to nutne znamenať zvýšené nároky na štátne výdavky a administratívu štátu. Skôr naopak, predsa ekonomiku by malo hnať dopredu predovšetkým znižovanie zásahov štátu, znižovanie regulácií, znižovanie počtu úradov, úradníkov, štátnych orgánov, znižovanie neefektivity štátnych aktivít. Konkrétny príklad - predražená výstavba diaľnic a tak ďalej. Ale čísla svedčia skôr o opaku.

Možno teda konštatovať, že napriek pochvalám z celého sveta, čiastočne aj oprávneným, je práve znižovanie verejných výdavkov stále najväčšou slabinou finančnej politiky v tejto krajine. Ale ak vláda nerobí pre zmiernenie svojho bujnenia nič v priebehu roka, žiadna dvojdňová diskusia v parlamente koncom roka už na tom nič nezmení. Myslím, že je úplne zbytočné detailne rozoberať, koľko rôznych dotačných titulov sa v tomto rozpočte nachádza, či už ide o zvyšované dotácie do poľnohospodárstva, investičné stimuly ako nástroje ekonomického uplácania investorov na úkor našich podnikateľov a to, chvalabohu, a to oceňujem, že nové princípy podpory investícií odbúrali aspoň túto donebavolajúcu diskrimináciu, alebo štátne pomoci neperspektívnym odvetviam. To všetko sú miliardové sumy, o ktoré štát oberá občanov bez toho, aby dostávali adekvátnu protihodnotu, a tým obmedzuje nielen ich slobodu nakladať s vlastným majetkom, ale výrazne obmedzuje aj ich možnosti postarať sa o seba, čím sa sekundárne môžu zvyšovať nároky na sociálnu sféru, samozrejme, štátnu. A občan, ten to zaplatí. Keď k tomu pripočítame ďalšie kroky, ktorými štát priamo či nepriamo zaťažuje občanov, napríklad zvyšujúce sa rôzne administratívne poplatky, zákonné koncesionárske poplatky za čosi, čo možno ani väčšina ľudí ani nechce, zásahy štátu do súkromného podnikania, ktoré sekundárne zvyšujú náklady, ktoré aj tak zaplatí zase len občan. Opäť príklad: Nové pravidlá pre prevoz peňazí, ktoré sa musia odraziť vo výške bankových poplatkov. Vyslovene šikanujúce predpisy pre zriaďovanie staníc technickej kontroly či prihlasovanie individuálne dovezených áut. Všetko jednoznačne protitrhové opatrenia. Zostáva len s poľutovaním vyhlásiť, že vo večnom súboji štát verzus občan je štát stále silnejší a občan opäť ťahá za kratší koniec. Ak toto je výsledok vládnutia koalície, ktorá sama seba pokladá za pravicovú, no potom boh ochraňuj Slovensko, ak nastúpi vláda otvorene ľavicová. I keď možno vzhľadom na uvedené fakty by zase ten rozdiel nebol až taký veľký.

Vážené kolegyne a kolegovia, fakty, ktoré som uviedol, ma nútia konštatovať, že tento vládny rozpočet nie je v súlade s Programovým vyhlásením vlády, prinajmenej čo sa týka znižovania úlohy štátu, a nevedie k zvýšeniu slobody jednotlivca, ba dokonca ani nedostatočne obmedzuje neefektívne mrhanie peňazí na poľnohospodárstvo, štátne pomoci, investičné stimuly a ďalšie, značne socialistické opatrenia. Preto nemôže dostatočne podporovať ďalší rozvoj ekonomiky Slovenska a predovšetkým jeho súkromného sektoru. Okrem toho rozpočet evidentne obsahuje položky, ciele a ukazovatele, ktoré do seriózneho štátneho rozpočtu nepatria a sú neodôvodniteľné. Niektoré príklady z tejto oblasti uviedla napríklad pani poslankyňa Navrátilová. Tieto skutočnosti ma vedú k tomu, že ja osobne navrhovaný štátny rozpočet nepodporím a odporučím to isté aj svojim kolegom za Slobodného fóra. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Polka a pripraví sa pani poslankyňa Sabolová.

L. Polka, poslanec: Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, dámy a páni. Dovoľte mi niekoľko poznámok k prerokúvanému zákonu zákonov, k najdôležitejšiemu zákonu roka, k štátnemu rozpočtu. Niektoré moje poznámky sa tu opakujú niekoľko rokov po sebe, keďže k rozpočtu sa vyjadrujem ako posledný raz, posledný raz v živote ako poslanec, tak si ešte ich raz dovolím zopakovať, aby si pán minister, keď bude opäť robiť rozpočet, na ne možno spomenul a pripomenul si ich.

Dámy a páni, sme predmetom mediálnej kritiky, že je nás tu málo. Ja sa aj tak čudujem, že to vôbec prerokúvame, pretože to, čo nám dávajú úradníci z jednotlivých kapitol, je skutočne na zamyslenie, ako si niektoré rezorty vážia túto poslaneckú snemovňu a poslancov, ktorí majú schváliť základný zákon roka.

Budem sa zaoberať kapitolou 12, to je kapitola ministerstva vnútra. Veľmi zábavné čítanie, predovšetkým vo výdavkoch rozpočtových kapitol realizovaných formou programového rozpočtovania. Už vlani médiá postrehli, že máme rozpočtovaný počet požiarov, počet zachránených životov a podobne. Najviac mi na tejto skutočnosti prekáža, že nie sú tu dané korelácie minuloročného plánovania a terajšieho plánovania, respektíve nejaký odpočet, či to plánované sa zrealizovalo, nezrealizovalo alebo čo sa s tým udialo. Napríklad v roku 2005 bolo rozpočtované, plánované rozložiť a nejako zlikvidovať, neviem ako sa to robí, tá likvidácia, 18 zločineckých skupín. Na rok 2006 je programovo plánované rozložiť 27 zločineckých skupín. Nevidím žiadnu príčinnú súvislosť medzi rozložením 18 jeden rok a 27 druhý rok, iba v tom, že by polícia smutne konštatovala, že nespravila na Slovensku v tejto oblasti poriadok a že skupiny sa navršujú napriek intenzívnemu rozkladaniu. Možno. (So smiechom.) Mám aj ja toto vážne podozrenie, najmä keď vysoký predstaviteľ policajného prezídia tvrdí, že mafie majú aj tu svoje chápadlá. Ja tu dva roky po tých chápadlách sa snažím dupotať, ale nepodarilo sa mi. Napríklad. To tvrdí on. Ja tam nie som. Napríklad v roku 2005 bolo rozpočtovaných 30 korupčných skutkov, neviem, koľko sa stalo, i keď musel by človek robiť nejaký prierez tými "hrádkami", ktoré sa volajú tlačové konferencie hovorcov. Na rok 2006 plánujeme 32 korupčných skutkov odhaliť a na rok 2007 - 30 korupčných skutkov. Opäť bez vysvetlenia, či teda tie korupčné skutky boli, či sú tam aj niektorí nemenovaní starostovia, buď z východného Slovenska, alebo z predmestí Bratislavy, a či sú to skutky právoplatne odsúdených alebo len to, čo médiálne preženie polícia cez noviny. Príčinná súvislosť mi chýba, napríklad, že v roku 2005 bolo rozpočtované 310 miliónov na riadiacu a metodickú činnosť policajného prezídia. To sa malo prejaviť v 85 aktoch riadenia. Na rok 2006 si prezídium plánuje 525 679 000 a už len 80 skutkov riadenia. Asi zdražel papier.

Obava, že to niekedy v tých rezortoch neberú vážne, vo mne narástla, keď som študoval materiál, ktorý sa volá rozpočet bezpečnostného úseku ministerstva vnútra na roky 2006 až 2008, kde na strane 2 sa konštatuje, že pre 21 229 policajtov je rozpočtovaných 6 813 268 000, čo má reprezentovať priemerný mesačný plat 26 745. Pamätáte na zúrivú mediálnu diskusiu medzi šéfom odborov a hovorcom, či je to 13,2 alebo 8 %. Neviem, kto s akými podkladmi pracoval, pretože na strane 5 tohto materiálu sa hovorí, že je rozpočtovaných 6 814 060 000 pre 21 316 policajtov. Zdá sa, že aj hovorca, aj predseda odborov majú pravdu, ale iba predseda odborov bol vyhodený zo svojej funkcie.

Asi pred mesiacom sme sa s kolegami poslancami, je tu Jožko Miklušičák, nevidím ho, zúčastnili rokovania Výboru Európskeho parlamentu pre vnútorné veci, občianske slobody a justíciu. Z diskusie vyplynula absolútna nemohúcnosť Európskej únie alebo orgánov Európskej únie dospieť k nejakej unifikácii eurodokladov. Predovšetkým je to problém s pánmi, s našimi priateľmi zo Spojených štátov amerických, ktorí sa ešte nerozhodli, aká forma biometrickej identifikácie sa bude robiť. Ide o rohovku alebo otlačok prsta, digitálny, alebo nejaké iné varianty. Ale my sme v roku 2004 trikrát menili zákon o cestovných dokladoch, vždy pod zámienkou unifikácie s eurodokladmi a teraz sme si narozpočtovali 1 218 242 000 na osobné doklady formátu EÚ.

Dámy a páni, môžem vás ubezpečiť, že výroba osobných dokladov formátu EÚ je taký biznis až no. Je tu jeden zaujímavý problém, s ktorým sa potýkam alebo stretávam, a neviem sa k tomu nejako domôcť, pán minister financií sľúbil v tomto smere v budúcich rokoch nápravu, ale je to veľmi ťažké. Na ochranu a prepravu osôb bolo vlani rozpočtovaných 441 195 000. Z toho pre letecký útvar 79 787 000. Tento rok sa plánuje 517 964 000, z toho pre letecký útvar 111 246 000. Dámy a páni, úpenlivo žiadam a prosím niekoľko rokov za sebou, aby sa z ministerstva vnútra odčlenil letecký útvar, dal sa k dispozícii ministerstvu obrany, pretože vojaci sústavne plačú, že nemajú nalietané primerané počty hodín. Ale my máme dve archaické lietadlá, tuším typu Tupolev, ktoré s vypätím všetkých síl pristávajú s našimi drahými ústavnými činiteľmi na všelijakých ostrovoch. Potom tam mám ešte nejaký jak. Ja nepochybujem, že tieto milióny by vedela polícia zúžitkovať pri dobudovaní vrtuľníkového parku. Ale načo sú ministerstvu vnútra tieto lietadlá, zostáva pre mňa záhadou, dlho, dlhodobo neriešenou. Pevne verím, že naši následníci v budúcom parlamente do ďalšieho rozpočtu presvedčia ministra vnútra, najmä ministra financií, aby sa tejto radosti vzdal a nechal to vojakom.

Toľko drobných pripomienok k jednej kapitole alebo z kapitol. Netrúfal som si ísť do iných, to si myslím, že minister financií má k dispozícii rad odborníkov a tieto kapitoly sú možnože lepšie kvantifikované.

Dovoľte mi však predniesť jeden pozmeňujúci návrh, ktorý už je, myslím, rozdaný v pošte, prípadne ho môžem pánovi spravodajcovi krátkou cestou doručiť. Ide o riešenie výstavby Nemocnice s poliklinikou ministerstva vnútra, objekt Lazaretská, druhá etapa výstavby. Chcel by som zdôrazniť, že rezortná zdravotná služba ministerstva vnútra zabezpečuje plnenie úloh na úseku ochrany zdravia primárnej prevencie a závodnej starostlivosti ako aj sekundárnej zdravotnej starostlivosti, na ktorú nadväzuje posudzovanie policajta z pohľadu zdravotnej starostlivosti na výkon služby podľa interných predpisov. V neposlednom rade zabezpečuje rezortná zdravotná služba aj výkony následnej zdravotnej starostlivosti. Je tu celý rad úloh, ktoré ministerstvu vnútra a nemocnici s poliklinikou ministerstva vnútra patrí. Nechcem pripomínať škandalózne liečenie bývalého prezidenta Slovenskej republiky, kde lekári s vypätím všetkých síl a svojho úsilia v katastrofických podmienkach zachránili nášmu prezidentovi život. Žiaľ, odmenou im je súdne konanie, ktoré prebieha niekoľko rokov, v ktorom ich bývalý prezident žaluje z dôvodov, ktoré poznajú len jeho advokáti.

Zabezpečovanie zdravotnej starostlivosti pri splnení požadovaných hygienických a bezpečnostných a pracovných podmienok a nedoriešené vlastnícke vzťahy tu na Fraňa Kráľa viedli rezort ministerstva k snahe vybudovať zdravotnícke zariadenie, ktoré by po dostavbe komplexne poskytovalo zdravotnú starostlivosť predovšetkým policajtom a občianskym pracovníkom rezortu, ale aj ostatným občanom, aj pracovníkom diplomatického zboru. Navrhujem vyčleniť v kapitole 12 a začleniť nový podbod do bodu G, nový bod 6, a to je rekonštrukcia Nemocnice s poliklinikou ministerstva vnútra v celkovom náklade 392 miliónov, rozčlenených na minimálne 3 roky, 2006 až 2008. Samozrejme, pán minister, sú tu aj iné možnosti riešenia, ktoré možnože by sme potom po diskusii mohli nájsť, pretože je tam záujemca, ktorý by chcel participovať na dostavbe za istých podmienok, ale tam by potom asi bolo treba splnomocniť ministerstvo vnútra a nejakým spôsobom, zrejme aj uznesením vlády, aby sa na tejto otázke podieľalo. Mojou snahou bolo otvoriť tú diskusiu, aby tento problém neostal zabudnutý, a keď sme tak veľkoryso dali policajtom 650 korún na hodnostné, mohli by sme sa postarať aj o to, aby boli liečení a ošetrovaní v dôstojných podmienkach v našej republike. Ďakujem vám pekne za pozornosť.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Sabolová, pripraví sa pán poslanec Devínsky. Pani poslankyňa, máte záujem? (So smiechom. ) Nech sa páči.

M. Sabolová, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, ospravedlňujem sa, nezaregistrovala som pri rušnej diskusii moje meno. Ja by som sa chcela vyjadriť k takým dvom, možno ešte k jednému, ale zásadne k jednému číslu v rozpočte. Vďaka skutočne rezortu a ministerstvu, že už kapitola ministerstva spravodlivosti neobsahuje nezávislú inštitúciu Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, ale že figurujeme už ako samostatná inštitúcia, zbytočne sa nekryjú položky rozpočtu. Ja by som chcela len tak mierne namietnuť tak ako aj na výbore a možno požiadať ešte v priebehu roka, podľa možností, ktoré umožňujú rozpočtové pravidlá, prehodnotiť financie, ktoré boli poskytnuté Slovenskému národnému stredisku pre ľudské práva. Ako predsedníčka správnej rady, ktorá vlastne predkladá návrh rozpočtu na rokovanie správnej rady, musím vidieť objektívne situáciu, ktorú stredisko robí, a zas ako poslankyňa Národnej rady zvažovať, čo umožňujú rozpočtové možnosti. Pre rok 2006 neboli stredisku navýšené žiadne finančné prostriedky, ostali "vo výške" roku 2005 - 12 207 000. Medzitým sa zo zákonov a hlavne teda pri antidiskriminačnom zákone v podstate a veľmi obsiahlo rozšírila práca strediska, jednak sa zlepšil ten výstup a výkon strediska. Skutočne, v tomto roku v prípade, že bude vykonávať činnosti určené zákonom o Slovenskom národnom stredisku a zároveň určené z kompetencií antidiskriminačného zákona, nebude dostatok zdrojov nielen na to, čo je úlohou vlády, a kde vláda potvrdila aj projekt 7 regionálnych pracovísk a prisľúbila financovanie a zo 4 miliónov korún, ktoré sľúbila, dostalo stredisko len 3 milióny korún. Je to na zriadenie, na výkon, na prácu, na pracovníka v stredisku. S prácou strediska súvisí práve s monitoringom a istým sledovaním diskriminácie občanov aj oveľa viac výjazdov, školení, monitoringu, konzultácií, výskumu a prieskumu v regióne, je viac materiálov, ktoré súvisia aj s tlmočením, nehovorím už o tlačových materiáloch a hlavne to, čo by mali byť právne služby pre občanov, ktorí sa obrátia na stredisko a požiadajú o právnu pomoc, prípadne o právne zastupovanie, čo v súčasných podmienkach strediska momentálne nie je možné, pretože ten rozpočet neumožňuje prijať ľudí do strediska, mať viac pracovných síl alebo robiť to na základe dohôd. Čiže preto by som potom poprosila v spolupráci s podpredsedom vlády pánom Csákym a s možnosťami, ktoré v rámci rozpočtových pravidiel existujú, v prípade, že bude požiadavka zo strediska, prehodnotiť tie potreby, ktoré skutočne vyplývajú zo zákona.

Druhou ešte otázkou, ktorá sa týka strediska, je tiež činnosť alebo požiadavka, ktorá vyplýva z uznesenia vlády, ktoré poverilo ministerstvo školstva spracovaním a vyhodnotením alebo spracovaním požiadavky OSN pre dekádu výchovy k ľudským právam, kde ministerstvo školstva vypracovalo direktívy, spracovalo a rozpracovalo direktívy a požiadalo Stredisko pre ľudské práva, aby bolo koordinačnou jednotkou, aby vytvorilo národnú komisiu pre výchovu k ľudským právam, ktorá je, prísľub vlády z roku 2000 ešte, kde bolo určené v rezolúcii Stredisko pre ľudské práva ako nadnárodná inštitúcia, ktorá má koordinovať. Tu si viem predstaviť, že zdroje, ktoré by mali pre stredisko byť posunuté, by mohli byť aj v prípade, že sú zahrnuté v rezorte školstva, presunuté na činnosť a istú koordináciu na stredisko, a preto prednášam túto požiadavku aj v Národnej rade, aby nielen vo výbore, ale aby aj pán podpredseda vlády a minister financií reflektoval úlohy vlády, ktoré sú presunuté prostredníctvom rezortov na Slovenské národné stredisko pre ľudské práva.

Pán Džupa, zdravotníctvo potom! Michalovská nemocnica trošku počká.

Čiže, pán podpredseda, bola by som veľmi rada, aby vlastne sa robili, lebo nemáme to ani v projektových úlohách strediska, nedostali sme žiadne kapitálové výdavky, neboli dotiahnuté tie veci, ktoré vlastne uzneseniami vlády prechádzajú na výkon práce na stredisku. Čiže v prípade, že bude tá tieseň, finančná, poprosím, aby sme boli aspoň vypočutí a v rámci možností zapracovaní, pretože na výbore pre ľudské práva na návrh poslancov prešli pozmeňujúce návrhy, aj keď ich gestorský výbor neodporúča, pre verejného ochrancu práv, pre Ústav pamäti národa. Ja vzhľadom na to, že sa snažím hľadať riešenie a minimalizovať požiadavky na rozpočet, som konkrétny príspevok nedala, ale verím, že sa v spolupráci nájde.

A druhá ešte moja poznámka k rozpočtu, tiež bez pozmeňujúceho návrhu, ale je tá, o ktorej som hovorila už pri zákone prírodných a liečivých zdrojoch a prírodných minerálnych vodách, chcela by som požiadať, aby sme sa nerozhodli len tým, že verejné financie a množstvo kompetencií aj zo zdrojmi, finančnými, prešli na obce a ony majú zabezpečovať istú činnosť z týchto zdrojov, ktoré sú už v rozpočte a prechádzajú priamo na obce. Obce sú vlastne výkonom podnikateľskej činnosti, ktorú prevádzkujú, či sú to už kúpeľné alebo len podnikatelia, ktorí odoberajú minerálne vody pre pitné účely, sú obmedzené obce tým, že v chránenom území týchto zdrojov je obmedzená nielen poľnohospodárska výroba, ale akákoľvek činnosť, ktorá by mohla ohroziť nerastné bohatstvo, ktoré je majetkom štátu. Zdá sa mi a po istých skúsenostiach, keď obce, možno aj, nechcem povedať, že z takej ľahostajnosti, možno mohli by viac sa zaujímať a investovať a zveľaďovať aj toto územie, kde sa aj bežný občan môže tej vody napiť, môže si ju nabrať v istom množstve, aby to bolo primerané súčasným hygienickým podmienkam a dobe, a preto navrhujem, aby sme zvážili pri novele, pri niektorej z tých noviel, ktorá bude, či to budú rozpočtové prostriedky, zákon o rozpočte alebo budú to zákony z dielne ministerstva zdravotníctva o prírodných liečivých zdrojoch, kde sme stopercentný poplatok za odberové miesto z prírodnej minerálnej vody určili do rozpočtu štátu. Keď sme v čase prerokovania tejto veci zisťovali, o aký objem prostriedkov ide, nie sú to neviemaké veľké, miliónové hodnoty, ktoré by mohli obce a mestá na zveľadenie tohto územia získať. Možno ich požiadavka 40 % je na prvý pohľad dosť vysoká, ale možno môžeme začať menším percentom, aby boli účelové prostriedky viazané do zveľaďovania týchto lokalít, a nestanú sa prípady, keď nie je dostatočný monitoring, keď nie je dostatočne upravené toto územie, kde môže dôjsť ku koncentrácii väčšieho množstva neprípustných látok, ktoré môžu spôsobiť aj ohrozenie zdravia občanov, ako sa to možno stalo v poslednom období, asi pred mesiacom, pri odbernom mieste Salvator, kde v ranných hodinách práve preto, že tá koncentrácia bola veľká a nebola ničím monitorovaná, ani prevádzkovateľom podnikateľom, ani obcou, zomrel človek práve preto, že došlo k otrave neprimeranými výparmi z týchto minerálnych vôd. Bola by to motivácia a vlastne by sme ich tlačili, trošku aj obce, aby sa začali zaujímať aj o verejné priestory, ktoré slúžia občanom. Čiže nedávam pozmeňujúci návrh, ale myslím si, že mohla by to byť taká malá pomoc obciam, je ich, myslím, asi 12 alebo 13, ktoré by sa uchádzali o tieto príspevky. Ďakujem veľmi pekne.

Myslím si, že keď poviem jednu vetu na záver, vždy sa nám bude zdať, že ten rozpočet by mohol byť stanovený a prerozdelený ináč, ale myslím si, že vždy sú ešte rezervy, či v rezortoch, či v subjektoch, ktoré používajú štátne zdroje, na to, aby sme si nemysleli, že všetky príspevky, a to je či sociálny, zdravotný systém, školský, musia byť hradené zo štátu. Prestali sme prejavovať solidárny záujem a prestali sme napĺňať mnohokrát ako ľudia navzájom ten rozmer toho, že máme aj z morálneho hľadiska zodpovednosť za tých, ktorí sú okolo nás. Nie všetko sa dá peniazmi, a preto si myslím, že aj keď možno nie vždy so všetkým súhlasím, ale za tento návrh rozpočtu budem hlasovať. Ďakujem pekne.