P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďakujem. Zaujmite miesto pre spravodajcov.
Pán navrhovateľ sa chce vyjadriť, nech sa páči.
K. Ondriaš, poslanec: Ďakujem za slovo. Ja by som veľmi stručne odpovedal pani spravodajkyni.
V úvode ste hovorili, že niečo je tam navyše. Keď to bude v druhom čítaní, tak môžete dať pozmeňujúci návrh, aby sa to odstránilo.
V druhej časti svojho prejavu ste hovorili, že je to neúnosne prísne. Áno, je to tak, lebo to tak musí byť. Musí to byť prísne, lebo Rada pre vysielanie a retransmisiu si neplní svoju funkciu a porušuje zákon. Môžem povedať množstvo príkladov, keď vysielanie aj vo verejnoprávnych, aj v súkromných televíziách nie je objektívne, nehovorí o tom, čo sa objektívne v spoločnosti deje. Pred dvomi mesiacmi som listom požiadal Radu pre vysielanie a retransmisiu, aby mi dala údaje, aký bol pomer zastúpenia Komunistickej strany v spravodajských vysielaniach. Odpoveď bola, že, bohužiaľ, mi to nemôžu povedať, lebo majú málo pracovníkov a nezisťujú to. Takže toto je len jeden príklad, ako sa porušuje zákon.
Záverom by som chcel povedať, že návrh novely zákona, ktorý dávam, je o tom, aby sa zákony dodržiavali. Návrh pani spravodajkyne hovorí, že nie je potrebné dodržiavať zákon. Nie je potrebné, aby sa prísne dodržiaval zákon, ako mi to povedala vo svojom príhovore.
Ďakujem.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pani spravodajkyňa a jediná vystupujúca v rozprave chce reagovať. Nech sa páči.
E. Dolník, poslankyňa: Len jednu vetu by som chcela pridať, keby šlo len o neúnosnú prísnosť, ako som uviedla, to by bola tá najmenšia chyba, to by som neodporúčala, aby sme nepokračovali. A vôbec nejde o to, že sa nemá dodržiavať zákon. Ide o to, že tam zasahujete do právomoci Národnej rady týmto spôsobom. A kvôli tomu, to som aj zdôraznila, teda nejde len o prísnosť, ale skutočne o dodržiavanie zákona aj v tomto prípade. Ďakujem.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďakujem pekne. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Prosím teraz pána predsedu a navrhovateľa výboru pre obranu a bezpečnosť, kolegu poslanca Kaliňáka, aby v poradí uvádzal jednotlivé návrhy na zmeny zákonov, ktorých je predkladateľom. Ako prvý návrh na zmenu zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky (tlač 1259).
Pán poslanec, máte slovo.
(Rokovanie o návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Roberta Kaliňáka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tlač 1259.)
R. Kaliňák, poslanec: Vážený pán predseda, veľmi pekne ďakujem za slovo.
Vážené kolegyne, kolegovia, prednedávnom sme prijali zákon o profesionálnej službe vojakov v ozbrojených silách Slovenskej republiky. Vzhľadom na komplikovanosť celej problematiky, aj na to, na akom, by som povedal, rýchlom procese sme sa snažili zákon prijať tak, aby od 1. januára 2006 mohla fungovať plne profesionálna armáda, tak rýchlo sme sa snažili robiť aj drobné úpravy a zmeny tohto zákona.
V rámci diskusie s ministerstvom obrany sme pristúpili v druhom čítaní tohto zákona k zmene, ktorá predovšetkým umožnila ministrovi obrany mať určitú formu výnimky v prípade, ktorú môže udeliť v prípade, ak generál alebo vojak v generálskej hodnosti vykazuje také špecifické odborné vlastnosti, ktoré zatiaľ nie sú nahraditeľné, a minister obrany má právo mu umožniť výnimku napríklad z dĺžky služby. Keď sme však tak urobili pre vysokých dôstojníkov, môžeme povedať, že sme asi trochu pochybili v prípade všetkých hodnotí v rámci ozbrojených síl a osobitne sa to napríklad prejavuje vo vzdušných silách Slovenskej republiky, predovšetkým v rámci leteckých mechanikov. Výchova leteckého mechanika je nielen veľmi drahá a náročná, ale dá sa povedať, že temer až 40 % dĺžky služby leteckého mechanika je vlastne vo výcvikovom procese, až v druhej polovičke jeho kariérneho rastu môžeme hovoriť o profesionálovi, ktorý je schopný odovzdávať ďalej svoje skúsenosti.
Z tohto dôvodu, keďže myslím si, že aj našou chybou trochu sme na túto časť našich ozbrojených síl pozabudli, bol by som veľmi rád, keby sme cestou tohto pozmeňujúceho návrhu alebo zákona, alebo novelou zákona umožnili, aby minister obrany mal možnosť udeliť výnimku z dĺžky služby, takisto z maximálnej doby veku, ktorú môže vojak slúžiť v prípade, ak ide o vojakov, ktorí sú vysokoprofesionalizovaní a ich nahradenie na ich funkciách by bolo spojené či už s ohrozením plynulej prevádzky, alebo plynulého fungovania ozbrojených síl, alebo ďalších nepríjemných skutočností.
Myslím si, že je to iba rozšírenie možnosti, ktorú dostáva do rúk minister obrany, aby v prechodnom období, keď Slovenská republika najbližších 10 rokov bude vlastne vymieňať v rámci profesionálnej armády všetky posty, aby mal možnosť minister obrany v takýchto výnimočných prípadoch zasiahnuť.
Pán predseda, ďakujem pekne.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Aj ja vám, pán navrhovateľ. Zaujmite miesto pre navrhovateľov.
Poprosím pána poslanca Pavelku, aby z poverenia výboru pre obranu a bezpečnosť Národnú radu informoval o stanovisku výboru k predloženému návrhu pána poslanca Kaliňáka.
V. Pavelka, poslanec: Vážený pán predseda, ďakujem za slovo.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť svojím uznesením č. 401 zo 6. septembra 2005 ma určil za spravodajcu k návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Roberta Kaliňáka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 1259). V súlade so zákonom o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Konštatujem, že uvedený vládny návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti podľa zákona č. 350/1996 o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z 19. augusta 2005 č. 1262 a podľa § 71 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť. Za gestorsky výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali v druhom čítaní vo výboroch v lehote do 30 dní a gestorsky výbor do 31 dní od prerokovania návrhu zákona v prvom čítaní na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky.
Prosím, pán predsedajúci, aby ste otvorili rozpravu k tomu návrhu.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďakujem, pán spoločný spravodajca.
Otváram rozpravu. Do rozpravy sa nehlási žiaden z prítomných pánov poslancov, preto prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Ďakujem pánovi poslancovi Pavelkovi.
Poprosím pána poslanca Kaliňáka, aby Národnej rade Slovenskej republiky uviedol a odôvodnil návrh zákona o odškodnení obetí okupácie Československa vojskami Zväzu sovietskych socialistických republík, Nemeckej demokratickej republiky, Poľskej ľudovej republiky, Maďarskej ľudovej republiky a Bulharskej ľudovej republiky, ktorý prerokúvame ako tlač 1260.
Pán poslanec Kaliňák.
(Rokovanie o návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Roberta Kaliňáka na vydanie zákona o odškodnení obetí okupácie Československa vojskami Zväzu sovietskych socialistických republík, Nemeckej demokratickej republiky, Poľskej ľudovej republiky, Maďarskej ľudovej republiky a Bulharskej ľudovej republiky, tlač 1260.)
R. Kaliňák, poslanec: Veľmi pekne vám ďakujem, pán predseda.
Vážené dámy a páni, podstatou návrhu je odškodnenie krivdy spáchanej na občanoch Slovenskej republiky v období ich okupácie vojskami Sovietskeho zväzu, Maďarskej ľudovej republiky, Poľskej ľudovej republiky, Nemeckej demokratickej republiky a Bulharskej ľudovej republiky, a to v čase od 20. augusta 1968 až do 27. júna 1991.
Odškodniť sa navrhujú najbližší príbuzní tých občanov Slovenskej republiky, ktorí boli v sledovanom období zabití príslušníkmi okupačných síl, a ďalej tí občania, ktorí boli v tom čase zranení alebo znásilnení.
Štát si občania zriadili okrem toho aj preto, aby ich bránil pred vonkajším nepriateľom, a v plnení tejto základnej povinnosti Česko-Slovensko v rokoch 1968 až 1971 zlyhalo. Svojich občanov pred vonkajším nepriateľom neuchránilo a mnohí občania na to doplatili svojím životom alebo zdravím. Štát je podľa nášho názoru povinný svojim občanom ujmu spôsobenú činnosťou okupačných síl... (Reakcia z pléna.) Pardon, ale taký sa mi narodil hlas, tak možno keby stíšili kolegovia, alebo si to dám nejako trošku ďalej. Nechcel som vás zobudiť, prepáčte, páni poslanci. (Reakcia z pléna.) Dobre. Aby som tú situáciu zjednodušil a možno sa skúsim trochu viacej šepkať. V každom prípade sme teda za to...
P. Hrušovský, predseda NR SR: Nedajte sa vyrušovať, pán poslanec.
R. Kaliňák, poslanec: Áno, ja rozumiem, že... (Smiech v rokovacej sále.) Chápem, ostatných kolegov často nepočujeme, a preto som chcel zabrániť tejto skutočnosti a nerád som mnohých prebral zo spánku a vopred sa im za to ospravedlňujem.
V každom prípade historické pramene k tejto problematike sú, bohužiaľ, veľmi kusé a my sme sa pokúsili o to, aby sme v spolupráci s Historickým ústavom spracovali akúsi štatistiku, aké boli približne obete v tom čase.
Podľa získaných informácií invázia vojsk varšavskej päťky spôsobila mnohé ľudské tragédie od 21. do 31. augusta 1968. V dôsledku ich invázie na Slovensku zahynulo 26 osôb a 181 ich bolo zranených. Na uliciach miest a mestečiek zomierali predovšetkým mladí ľudia. A v údajoch o obetiach za poslednú dekádu augusta 1968 sa hovorí, že vo Východoslovenskom kraji zahynulo 11 osôb a 125 ich bolo zranených, v Stredoslovenskom kraji bolo 5 mŕtvych a 14 zranených, v Západoslovenskom kraji zahynulo 5 ľudí a 14 osôb bolo zranených. V Bratislave bolo potom 5 mŕtvych a 28 zranených.
V nasledujúcich týždňoch a mesiacoch sa počet obetí ešte zvýšil, pretože okupačné vojská pri potýčkach s miestnym obyvateľstvom použili strelné zbrane. V polovici septembra 1968 boli priame škody spôsobené intervenciou na Slovensku približne 314 mil. Kčs. V tomto prípade však išlo len o škody spôsobené na komunikáciách a budovách.
Rád by som zdôraznil, že tieto obete neboli obeťami pre ich politické presvedčenie, neboli úplne obeťami pre ich konkrétnu činnosť, ale boli to často ľudia, ktorí sa stali obeťami, pretože boli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Tieto osoby sme do týchto chvíľ neodškodňovali, a preto si myslím, že by sme tak urobiť mali a je to naša morálna povinnosť.
Poukazujem aj na to, že v Českej republike prednedávnom zákon, ktorý je v podstate rovnaký s týmto zákonom, bol prijatý. Rovnako tak vychádzame z týchto súm aj v prípade súm, čo sa týka odškodnenia, ktoré predpokladá návrh zákona.
Podľa toho návrhu, ktorý je predložený, sa predpokladá dosah na štátny rozpočet zhruba vo výške 75 mil., a to za predpokladu, že by sa prihlásili všetky obete a všetci pozostalí po obetiach okupácie Varšavskej zmluvy.
Počas obdobia, odkedy bol tento zákon predložený do Národnej rady, až do tejto chvíle, som sa už stretol s viacerými poslancami, ktorí mi povedali svoje pripomienky a svoje výhrady. Mnohé z nich, myslím si, sú jednoznačne akceptovateľné. Jednak som hovoril s kolegami jednak o veci, ktorá sa dotýkala ustanovenia, ktoré hovorí o zranených a znásilnených. Je to vec, ktorú, si myslím, v druhom čítaní môžeme, samozrejme, upraviť. A rovnako tak aj otázka výšky odškodneného, ktorá by podľa názorov ďalších kolegov mala reflektovať na výšku odškodného, ktoré je na Slovensku prideľované v ostatných prípadoch, s pohľadom na časovú os, kedy sa uvedené škody stali, aj z pohľadu inflácie a ostatných ekonomických ukazovateľov. Čiže z tohto pohľadu, samozrejme, túto vec možno otvoriť v druhom čítaní a upraviť tak, aby sa tento zákon stal právnom normou, ktorú podporuje celý parlament.
Ďakujem pekne za pozornosť.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec, za uvedenie návrhu.
Dávam slovo pánovi poslancovi Baškovi a prosím ho, aby informoval Národnú radu o stanovisku výboru pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien k predloženému návrhu zákona pána poslanca Kaliňáka.
J. Baška, poslanec: Ďakujem za slovo.
Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som z poverenia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien v súlade s § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku podal v prvom čítaní spravodajskú informáciu k návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Roberta Kaliňáka na vydanie zákona o odškodnení obetí okupácie Československa vojskami Zväzu sovietskych socialistických republík, Nemeckej demokratickej republiky, Poľskej ľudovej republiky, Maďarskej ľudovej republiky a Bulharskej ľudovej republiky (tlač 1260).
Konštatujem, že návrh z formálnoprávnej stránky spĺňa náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku, ako aj náležitosti určené v legislatívnych pravidlách vrátane pripojenia doložky zlučiteľnosti. Návrh bol predložený v lehote určenej rokovacím poriadkom a obsahuje vyjadrenie ministerstva financií k rozpočtovým následkom návrhu. Predkladateľ v dôvodovej správe konštatuje, že návrh je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Na základe uvedených skutočností, vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že návrh prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh prerokovali tieto výbory: ústavnoprávny výbor, výbor pre financie, rozpočet a menu, výbor pre obranu a bezpečnosť a výbor pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien ako gestorský výbor, a to do 30 dní, resp. v gestorskom výbore do 31 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní.
Pán predseda, prosím, otvorte rozpravu k tomuto návrhu.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Zaujmite miesto pre spravodajcov.
Otváram rozpravu o tomto bode programu. Chcem informovať, že do rozpravy som dostal dve písomné prihlášky - pani poslankyňa Podracká a pán poslanec Ondriaš.
Nech sa páči, pani poslankyňa Podracká, máte slovo.
D. Podracká, poslankyňa: Ďakujem za slovo, vážený pán predseda.
Kolegyne, kolegovia, nemám nič proti odškodňovaniu pozostalých po zabitých a zranených v súvislosti s pobytom okupačných vojsk na území niekdajšieho Československa a som za to, aby tento zákon bol prijatý. Skutočné obete zostanú obeťami ako skutoční hrdinovia. Spomeňme si na fotografiu, svetoznámu fotografiu Paľa Bielika, na ktorej je muž s obnaženou hruďou pred hlavňou tanku a symbolizuje tieto obete.
Napriek tomu, že zákon kopíruje zákon z Českej republiky, ktorý už bol schválený českou snemovňou, mám k nemu niekoľko pripomienok, a to k § 2, kde sa objavuje legislatívne nóvum, a to sú obete znásilnenia. Doterajšie právne predpisy týkajúce sa odškodnenia na Slovensku podobný inštitút nepoznali a ani nevyužívali. Odvrátená stránka tohto inštitútu je to, na čo chcem upozorniť vo svojom vystúpení.
Svoje výhrady som zhrnula do troch bodov či do troch oblastí:
Prvá výhrada sa týka filozofie zákona, teda jej duchovnej akceptácie. Som proti tomu, aby v 21. storočí bola sexualita muža v zmysle násilia spáchanom na žene považovaná za legitímnu súčasť okupačnej koristi s tým, že obeť má nárok či výhodu vyžiadať si peniaze za spôsobenú ujmu, fyzickú aj psychickú traumu. Každý deň sa deje nejaké znásilnenie. Každú minútu, aj v tejto chvíli, niekto niekoho znásilnil. Nevidím veľký rozdiel medzi znásilnením okupačným vojakom a znásilnením na tmavej ulici za mestom, či dokonca v manželskej posteli. Tým nechcem hovoriť o diskriminácii jednej skupiny obetí pred inou skupinou. Chcem povedať k filozofii zákona len toľko, že to považujem za legislatívnu formu poníženia ženy "humánnym spôsobom".
Videla som film o vietnamskej vojne nakrútený podľa skutočnej udalosti, v ktorom skupina amerických vojakov znásilnila vietnamské dievča. Dievča následkom znásilnenia podľahlo skôr, ako posledný vojak vykonal svoje, a umrelo. Doteraz si pamätám na hrôzu, ktorú to vyvolalo nielen v ženách, ale aj v mužoch. Nedokážem si predstaviť protihodnotu, dokonca ani keby ňou bol sám život, protihodnotu, ktorá by mohla odškodniť takýto neodškodniteľný čin. Samotná udalosť je takým ponížením ženy, že mnohonásobne presahuje väznenie. Pri väznení je aspoň nádej na súd, nádej na odvolanie, nádej na sťažnosť, dokonca aj nádej na spravodlivosť in memoriam. Ale pri znásilnení a po ňom je obeť bezmocná.
Čiže na jednej strane akoby zákon bol humánny, ale na druhej strane zo stránky ľudskej a psychologickej humánny podľa môjho názoru nie je, pretože tak hlboko siaha do sondy ženy a do jej vertikálneho života, že ju vlastne druhýkrát ponižuje.
Teda zákon sa tu tvári ako pomocník, ale možno viac ubližuje, ako pomáha. Žena sa s takouto udalosťou vyrovnáva niekoľko rokov. Už samotný zápis udalostí býva pre obeť traumou, najmä ak zapisovateľ bez ohľadu na pohlavie požaduje podrobnosti, ako sa stali, a má tendencie žene skôr neveriť, ako veriť. Vyžaduje dôkazy, doklady, výpovede, akoby obeť nebola obeťou, ale akýmsi druhom vinníka.
A to už prechádzam do druhej oblasti mojich výhrad a to je tá dôkazová stránka, dôkazné bremeno. V tejto časti mám výhradu k tomu, aby sa znásilnenie dokazovalo rovnakým spôsobom ako zabitie alebo zranenie, to znamená štyrmi možnosťami: lekárskou správou, úmrtným listom, svedeckými výpoveďami alebo iným spôsobom. Prečo?
Lekárska správa - odkiaľ po 37 rokoch môže existovať lekárska správa o znásilnení? To je problém. Podľa mňa neexistuje ani jedna. Čiže toto by vypadlo.
Ako sa dá dokázať úmrtným listom, že príčinou smrti bolo znásilnenie? Je to problém.
Ďalej najdôležitejšie - dvaja svedkovia. Sú dvaja svedkovia znásilnenia po 37 rokoch hodnoverní? A ak sú hodnoverní, ako je možné, že svedkovia, ktorí sa dívali na udalosť znásilnenia, nezabránili spáchaniu tohto činu, nezabránili samotnému znásilneniu?
No a čo sa týka tých iných spôsobov - aké by to mohli byť? Psychiatrické? Čo to znamená? Povedzme, že psychické zmeny nastali aj bez znásilnenia alebo boli by nastali bez znásilnenia a podobne. Čiže aj toto nie je celkom preukazné.
To znamená asi taký uzáver, že používanie rovnakého metra v rovine dôkazov tak na usmrtených a zranených, ako na znásilnených podľa mojej mienky je nie len miešanie hrušiek s jablkami, ale aj zámeny subjektu obete s objektom násilia.
Tretia výhrada, posledná. Je možné zneužitie inštitútu znásilnenia, pretože otvára možnosť na špekulácie, falošné svedecké výpovede za účelom získania značnej sumy peňazí. Ak sa skupinka troch dohodne, že podajú svedecké výpovede a potom sa o sumu podelia, nebude veľmi ťažké dopracovať sa k spomenutej sume, ktorá nie je malá, od 100-tisíc korún viac. Čiže tento inštitút zneužitia tiež by mohol nastať.
Záverom chcem povedať iba toľko, že súhlasím s predkladaným zákonom, ale považovala by som za potrebné, aby sa § 2 upravil tak, aby sa slovo "znásilnenie" odtiaľ vyškrtlo a aby celý text bol upravený iba s ohľadom na zabitých a zranených.
Ďakujem.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Ondriaš, nech sa páči.
K. Ondriaš, poslanec: Vážený pán predseda, dámy a páni, mám poznámku k návrhu zákona o odškodnení obetí okupácie Československa v roku 1968, je to tlač 1260.
Ja oceňujem zmysel pána poslanca Kaliňáka pre čestnosť a spravodlivosť, ktorú vyjadril predložením zákona o odškodnení obetí okupácie Československa v roku 1968. Predpokladám, že pán poslanec Kaliňák bude mať rovnako zmysel pre čestnosť a spravodlivosť a predloží, alebo sa zúčastní s nami na vypracúvaní zákona o odškodnení občanov Slovenska, ktorí boli poškodení po roku 1989 inváziou zahraničných poradcov, zahraničných monopolov a zahraničných médií na Slovensku.
Výsledkom tejto invázie je, že za posledných 16 rokov bolo na Slovensku zavraždených navyše 784 našich spoluobčanov. Stratilo sa navyše 1 750 ľudí. A len za posledných šesť rokov na Slovensku zomrelo na ulici v dôsledku zlej sociálnej situácie o 477 ľudí viac ako za rovnaké obdobie socializmu. Keď to spočítam, tak invázia zo Západu po roku 1989 nás stála 100-krát viac nevinných ľudských obetí ako okupácia Československa v roku 1968.
V dôvodovej správe k návrhu zákona sa píše, citujem: "V polovici septembra 1968 boli priame škody spôsobené intervenciou na Slovensku odhadnuté na 314 mil. Kčs." Koniec citácie. Keď tieto škody porovnám so škodami posledných 15 rokov, ktoré spôsobila intervencia zahraničných poradcov, zahraničných monopolov a zahraničných médií po roku 1989, tak mi vychádzajú nasledovné čísla, je to v stálych cenách roku 2004:
- straty v poľnohospodárstve 600 mld. korún,
- v stavebníctve 1 000 mld. korún,
- v priemysle 3 800 mld. korún.
Len tieto priame škody sú 2 500-krát vyššie ako škody spôsobené vojenskou intervenciou v roku 1968. Z uvedených faktov vyplýva, že vojenská intervencia v roku 1968 čo do počtu obetí a finančných škôd bola relatívne bezvýznamná k zahraničnej intervencii po roku 1989.
Preto vyzývam pána poslanca Kaliňáka, aby sme spoločne riešili problém odškodnenia obetí zahraničných invázií na Slovensku komplexne. Ja verím, že zmysel pána poslanca Kaliňáka pre čestnosť a spravodlivosť túto moju iniciatívu podporí.
Preto podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky § 73 ods. 3 písm. a) navrhujem, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla, že vráti návrh zákona jeho navrhovateľovi na dopracovanie v zmysle textu, ktorý som predniesol.
Tak nech nám múdri a čestní ľudia pomáhajú!
B. Bugár, podpredseda NR SR: Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, otváram možnosť ústne sa prihlásiť do rozpravy. Ako vidím, hlásia sa dvaja - pán poslanec Minárik, pán poslanec Fajnor. Končím možnosť sa prihlásiť ústne do rozpravy.
Pán poslanec Minárik, máte slovo.
P. Minárik, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, najdôležitejšia časť toho vystúpenia, ktoré chcem povedať, je, Kresťanskodemokratické hnutie cez svoj klub podporí tento návrh zákona.
Obete augusta 1968 si zaslúžia odškodnenie, najmä keď už Federálne zhromaždenie sa odškodnením tých problémov, ktoré navystrájali okupačné vojská, zaoberalo, ale obmedzilo sa len na materiálne škody, ktoré spôsobili. A tie škody, ktoré sú najvážnejšie a ktoré postihuje tento návrh, samo nezahrnulo do tohto svojho návrhu.
Vychádzame trošku z inej filozofie ako predkladateľ o tom, kto by mal odškodňovať alebo prečo by mal odškodňovať. Náš názor je, že skutočne by mal odškodňovať ten, kto škody spôsobil. Ale napriek tomu, že ide prakticky o skupinu, ktorá má na to odškodnenie akési najmladšie právo, je to len 37 rokov, predsa nie je možné, aby sme to odkladali na čas, keď sa diplomatickou cestou dokážeme domôcť k odškodneniu prostredníctvom tých, ktorí skutočne za to nesú zodpovednosť. Slovenská republika by mala týmto ľuďom pomôcť dnes, aby sme sa nedostávali do stavu, ako sme sa dostávali pri iných odškodneniach, že odškodňujeme ľudí, ktorí už tvoria len zlomok tých, ktorí si to zaslúžili.
Keď som sa však dotkol tých, ktorých sme už odškodňovali cez tento parlament, musím povedať, že sú určité možnosti a limity, ku ktorým sa tento parlament už v minulosti priklonil, a každý ďalší návrh podobného typu by mal takéto proporcie mať niekde v pozadí, keď navrhuje výšku. Nie je možné urobiť veľmi nerovnovážne postavenie medzi politicky perzekvovanými, odvlečenými do táborov. A ja som o tomto s predkladateľom veľmi vážne hovoril a on sám mi prisľúbil, že v druhom čítaní, aby sme sa vyhli nejakej nechutnej politickej licitácii, sám príde s návrhom, ktorý túto proporciu zachová.
Pretože mám túto istotu jeho prísľubu, nenavrhujem vrátiť tento návrh zákona na dopracovanie. Ponechávame ho teda v tomto znení s vysokou dôverou, že daný sľub bude splnený. A opakujem ešte raz to, čo som povedal na začiatku, práve s týmto prísľubom budeme podporovať jeho postúpenie do druhého čítania.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Fajnor, nech sa páči.
K. Fajnor, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi skutočne len v krátkosti vyjadriť sa k predloženému návrhu zákona.
Udalosti spojené so vstupom armád Varšavskej zmluvy v auguste 1968 sú aj pre nás komunistov a celú Komunistickú stranu Slovenska v istom zmysle traumou. Budem len konštatovať, že samotný vstup vojsk bol len vyvrcholením vtedajšieho vnútropolitického vývoja v Československej socialistickej republike a vtedajších medzinárodných vzťahov. Osobne sa domnievam, že zodpovednosť za tento, ani pre komunistov neželaný vývoj nesie vtedajší najvyšší predstaviteľ Komunistickej strany Československa Alexander Dubček, ako aj celý Ústredný výbor. Vo svojom vystúpení budem abstrahovať od všetkých ostatných súvislostí, zameriam sa len na problematiku odškodnenia obetí vstupu vojsk Varšavskej zmluvy.
Zo všeobecného etického hľadiska možno konštatovať, že každá obeť má právo na materiálne i morálne odškodnenie bez ohľadu na to, ako k obetiam na životoch a zdraví došlo, či v dôsledku provokácie vojsk, alebo inak, som za, aby tieto obete boli odškodnené. Zároveň si však dovoľujem využiť pôdu nášho parlamentu, keď už riešime takúto tému, a navrhnúť, aby sme skutočne nezostali len pri odškodnení týchto obetí. Nechcem sa už vracať do histórie, dokonca aj predrečníčka so mnou spomenula tu nielen amerických vojakov, Vietnam, nielen prvú a druhú svetovú vojnu, koľko tu bolo zbytočných obetí, a odškodnení neboli. Chcel by som pripomenúť ďalšie, teda môžem pripomenúť, ale nebudem pripomínať kvôli krátkosti času, vo svete koľko nespravodlivostí a krívd sa stalo, ale chcem sa vrátiť konkrétne, čo sme spôsobili aj my v tomto parlamente.
Sú tu totižto aj ďalšie obete, o odškodnenie ktorých sa treba postarať, lebo v parlamente a na Úrade vlády nám totižto sedia ľudia, ktorí priamo zodpovedajú za tisíce mŕtvych a ďalšie tisíce zmrzačených a zbedačených. Bombardovanie, agresia proti Juhoslávii zo strany Spojených štátov a NATO. Mimochodom, ak by sme mali skutočne dosť odvahy a prečítali si obhajovaciu reč pána Miloševiča pred tribunálom v Haagu, by sme vedeli, aká kde bola pravda. Ale my sme takí demokrati, že v našich médiách o tom nedovolíme hovoriť a uverejniť ani čo i len zmienku. Obeť je súdená a agresori sa hrajú na demokratov a mierotvorcov.
A čo Irak? Spojené štáty, náš vzor demokracie, dodržiavania ľudských práv. Opäť lživým tvrdením, ako všetci vedeli, že okupáciu musíme začať, lebo Irak vlastní zbrane hromadného ničenia. Irak skutočne vlastní, ale ropu a tú treba dobyť. Aj sa stalo. Ale kde je právo a morálka, vážené kolegyne, kolegovia? Komunistická strana Slovenska je za odškodnenie obetí, ale je aj za potrestanie vinníkov, ktorí porušili právne a etické normy a dopustili sa zločinov proti ľudskosti. Všetci, čo ste v tomto parlamente a vo vláde hlasovali za podporu bombardovania Juhoslávie, za povolenie preletov lietadiel nesúcich smrť na svojej palube, za agresiu voči Iraku, tak isto ste zodpovední za tieto obete.
Komunistická strana Slovenska od samého začiatku varovala pred takýmto nerešpektovaním medzinárodného práva a morálky. Viem, že týmto mojím vystúpením nezmením váš názor, ste až príliš vtiahnutí do tohto biznisu. Váš blahobyt a šťastie je založený na nešťastí a chudobe iných. Osobne som ateista, ale ak veríte v Pána Boha, modlite sa, aby k vám bol milostivý. Ale modlite sa aj k tomu, aby k vám boli milostiví aj tí, čo sú dnes vaším pričinením zbedačení, chudobní, bezbranní, ktorí nemajú na chlieb, na byt, na vzdelanie, lebo ste ich vyvlastnili a okradli. Lebo vždy príde deň po tom, deň zúčtovania a potom nepomôžu ani vily, ani bodygardi, ani zahraničné kontá, ale najmä, a v to dúfam, ani vaše svedomie.
Ďakujem veľmi pekne.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Chcel som vás prerušiť, pán poslanec, k veci, ale v poriadku. Vyhlasujem rozpravu za skončenú.
Nech sa páči, pán navrhovateľ, ak máte záujem, môžete vystúpiť a reagovať na rozpravu. Nech sa páči.
R. Kaliňák, poslanec: Ďakujem pekne.
Najprv by som reagoval na pani poslankyňu Podrackú, ktorá uviedla, že teda otázka znásilnenia je nóvum v našom právnom poriadku. Ak teda, samozrejme, nebránim sa tej úprave, ak by došlo k väčšinovému názoru, že je potrebné otázku a právnu formuláciu znásilnenia zo zákona vypustiť, avšak rád by som poukázal na skutočnosť, že znásilnenie je trestným činom, je osobitným trestným činom a keby sme prijali túto filozofiu, tak by sme museli tento trestný čin zo zákona vyňať, z Trestného zákona vypustiť, resp. ho nahradiť v podstate unisexuálnym, by som povedal, vyhlásením o trestnom čine znásilnenia. Samozrejme, napriek tomu však tvrdím, že sa nebránim tomu, aby sme to upravili, len som si myslel, že by to situáciu zjednodušovalo, keďže trestný čin znásilnenia bol platný až v tej dobe, odškodňujeme relatívne škody mladého veku, teda z roku 1968, a je predpoklad, že drvivá väčšina všetkých občanov, ktorí sa prihlásia, majú k dispozícii, resp. v archívoch sú zadokumentované či už vyšetrovania, alebo odloženia trestných oznámení v tejto súvislosti.
Ale opäť sa vrátim k tomu, že ak vyplynie z diskusie, že bude potrebné túto časť zo zákona vypustiť, tak sa jej nebránim, len, naopak, si myslím, že tú situáciu pre ženy, ktoré boli takýmto spôsobom ponížené v roku 1968 a neskôr, skôr ich situáciu skomplikujeme, pretože ak sa nebude chcieť niekto opätovne prejsť tým istým psychickým a duševným peklom, nebude sa musieť prihlásiť a práve naopak, keď sa bude chcieť prihlásiť, odoberieme mu tú možnosť. Pretože otázka zranenia nebude musieť byť vždy úplná, keďže nie vždy v rámci trestného činu znásilnenia musí automaticky prísť aj k trestnému činu ublíženia na zdraví, alebo teda priamo k nejakému poškodeniu na zdraví.
To je k otázke pani poslankyne Podrackej, takže si myslím, že asi si tú vec ešte vydiskutujeme a zvážime, čo bude najlepšie riešenie. Ešte raz, nebránim sa.
K otázke, ktorú tu spomínal pán poslanec Ondriaš a v nadväznosti na pána poslanca Fajnora, samozrejme, ja si vážim výzvu, pán poslanec. Potom by sme však mohli začať predovšetkým debatovať, že ten zákon hovorí hlavne o troch skupinách trestných činov, a to o trestnom čine de facto vraždy, trestnom čine ublíženia na zdraví a trestnom čine znásilnenia. To, čo vy uvádzate, pán poslanec, bohužiaľ, na jednej strane buď trestnými činmi nie sú, alebo ak sú, tak sú šetrené. Ak ste hovorili štatistiku v otázke vrážd, tak ste hovorili iba z policajných štatistík. Problémom týchto vrážd je to, že v tom čase ich buď polícia neregistrovala, alebo ich ako vraždy neviedla. Dnešná polícia, dnešný Policajný zbor vraždy vyšetruje a tie, ktoré sú neobjasnené, majú, bohužiaľ, problematickú dôkaznú situáciu, ale tiež sa riešia, alebo je aspoň snaha.
Čiže rozdiel medzi dnešnou dobou a dobou, po ktorú ja chcem, aby boli občania odškodnení, je predovšetkým v tom, že máme úplne inú právnu situáciu. A napriek mojej pochybnosti o praktickej existencii právneho štátu teoreticky tie veci máme zakotvené. To znamená, ak by sme potom prijali to rozšírenie, ktoré tu spomínal aj pán poslanec Fajnor, potom by som však musel doplniť tento návrh zákona aj smerom k Tureckej republike a Istanbulu v súvislosti s prechodom a plienením tureckých vojsk v 16. až 18. storočí. A to isté platí o otázke k Francúzskej republike, k prechodu Napoleonových vojsk.
Čiže je to konkrétny príklad, pán poslanec, a kedykoľvek v súvislosti s vaším návrhom na stiahnutie tohto zákona môžeme hovoriť o odškodnení obetí. Dokonca strana Smer predložila návrh zákona, ktorý aj dnes už je v praxi, otázka odškodňovania trestných činov. Čiže nie vždy môžeme z každého zákona robiť politickú otázku. Myslím si, že k otázke obetí roku 1968 by sme mali mať primeranú pietu, pretože popri tých, tak ako hovorila pani poslankyňa Podracká, ktorí stáli pred tými hlavňami, boli aj mnohí tí, ktorí žiadne hlavne vidieť nechceli, napriek tomu ich projektil z tejto hlavne zasiahol. Čiže mali by sme sa venovať iba tej otázke, o ktorej zákon hovorí, nesnažiť sa byť politickým, je to iba suchý výpočet ľudského nešťastia, ktorý sa v tom čase odohral.
K tomu, čo hovoril pán poslanec Minárik. Áno, hovorili sme spolu, aj do druhého čítania pripravím taký pozmeňujúci návrh, ktorý bude otázku odškodnenia upravovať v súlade s tými pravidlami, ktoré na Slovensku boli. Musím povedať, že ten návrh, ktorý je takto podaný, odzrkadľoval návrh Českej snemovne aj vzhľadom na to, že právna situácia v Čechách aj na Slovensku bola v roku 1968 identická, aj preto, že český zákon nepostihoval občanov Slovenskej republiky, a preto aj slovenský zákon postihuje iba občanov Slovenskej republiky, alebo teda platí pre občanov Slovenskej republiky. Takže takýto návrh pripravím tak, aby to bolo v pomere a určitej nadväznosti na zákony, ktoré odškodňovali obete iných prípadov, tak, aby to bolo v nejakej približne pomernej rovine.
Na druhej strane však nie úplne súhlasím s tým, že tým, kto by mal výhradne odškodňovať, sú okupačné vojská. V úvode som povedal, že predovšetkým sklamala Československá republika. Predovšetkým Československá republika sa tejto invázii nebránila ani náznakom, bez ohľadu na to, aká bola vtedy politická situácia a kto je za to zodpovedný. Jednoducho zlyhalo jej hlavné ústavné poslanie a z tohto dôvodu napriek tomu, že tá presila vojsk bola jednoznačná a nevyvrátiteľná, napriek tomu si myslím, že svoj diel viny na tom ma aj republika a aj Slovenská republika ako následník Československej republiky v tomto smer. Preto si myslím, že platí aj to, čo navrhol predseda Ústavu pamäti národa pán Langoš, že, samozrejme, mali by sme žiadať odškodnenie zo strany Ruskej federácie aj zo strany ostatných štátov, ale nemôžeme chcieť, aby občania Slovenskej republiky, ktorí boli poškodení, sa obracali na ruskú vládu. Toto je opäť úlohou štátu, preto si myslím, že štát túto zodpovednosť jednoznačne má prevziať.
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán spravodajca, chcete sa vyjadriť? Nie. Ďakujem. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Budeme pokračovať ďalším prvým čítaním, a to o
návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Roberta Kaliňáka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých iných zákonov (tlač 1261).
Nech sa páči, pán poslanec Kaliňák, môžete odôvodniť návrh zákona.
R. Kaliňák, poslanec: Veľmi pekne vám ďakujem, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, kolegovia, možno si pamätáte, ale s účinnosťou 14. apríla sme zaviedli do legislatívnej praxe Slovenskej republiky zákon, ktorý neoficiálne nazývame zbraňová amnestia, na základe ktorého sme chceli do určitej miery znížiť počet nelegálnych zbraní na území Slovenskej republiky.
Môžem k dnešnému dňu povedať, že od 14. apríla, odkedy je tento zákon v účinnosti, sa odovzdalo približne 600 kusov krátkych a dlhých strelných zbraní. Myslím si, že to môžeme hodnotiť pozitívne hlavne z toho dôvodu, že odkedy sa občania zbavili akéhosi predsudku pred týmto zákonom, krivka, podľa ktorej narastá počet odovzdaných strelných zraní, výrazne stúpa oproti prvému mesiacu. Verím, že do konca platnosti tejto zbraňovej amnestie, ktorá bude presne približne o pol roka, sa tých zbraní vyzbiera cez tisíc kusov.
Počas aplikácie tejto zbraňovej amnestie sme však došli k ďalšiemu zisteniu, že popri samotných zbraniach, čo nebol úvodný predpoklad, sa vyskytuje v nelegálnej držbe aj veľké množstvo streliva, alebo väčšie množstvo streliva, ktoré mnohí, tí, ktorí chceli zbrane odovzdať, chceli tiež odovzdať a svojím spôsobom zlegalizovať. Z tohto dôvodu sa teda vynára potreba, aby sme urobili úpravu, ktorá doplní už súčasný stav, že teda je možné odovzdať nielen zbrane, ale aj strelivo.
Opäť aj v tomto návrhu od chvíle, keď sme ho podali, do dnešného dňa prešli už nejaké rokovania. Aj zástupcovia ministerstva vnútra už povedali svoje doplnenia, ktoré by chceli v tejto veci upraviť, aj určité opravy, pretože, samozrejme, strelivo, pokiaľ nie je vystrelené a použité, veľmi ťažko sa bude skúmať balisticky, či bolo použité na trestný čin, ale zase na druhej strane bolo tým sledované, že mnohé krádeže streliva, či už zo skladov ministerstva obrany, alebo ministerstva vnútra z minulosti, by opäť mohli prísť na svetlo. Čiže v druhom čítaní opäť dôjde k určitej úprave, kde sa budú zohľadňovať požiadavky ministerstva vnútra, ktoré bude chcieť, aby boli tieto veci lepšie registrované. A, samozrejme, tieto návrhy v plne miere akceptujem.
Ešte raz - účelom tohto zákona je predovšetkým doplniť k odovzdávaniu nelegálnych zbraní aj otázku streliva. Ďakujem.