Středa 18. května 2005

Piaty deň rokovania

42. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky

18. mája 2005 o 9.00 hodine

B. Bugár, podpredseda NR SR: Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, otváram piaty rokovací deň 42. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

O ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovacom dni písomne požiadali poslanci Anton Danko, Ferdinand Devínsky, Zuzana Plháková a Diana Štrofová.

V rokovaní budeme pokračovať prvým čítaním o

návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Ladislava Polku na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 179/1998 Z. z. o obchodovaní s vojenským materiálom a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (tlač 1102).

Pán poslanec Polka, nech sa páči, máte slovo a môžete uviesť návrh zákona.

L. Polka, poslanec: Vážený pán podpredseda, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som stručne odôvodnil predmetný návrh novely zákona č. 179/1998 Z. z. o obchodovaní s vojenským materiálom a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov, ktorý predkladám v záujme zvýšenia transparentnosti v rámci obchodovania s vojenským materiálom.

V prípade Slovenskej republiky nie sú oficiálne údaje vzťahujúce sa na produkciu a vývoz zbraní a vojenského materiálu dostatočné. Neexistuje žiadna vládna správa o zbrojnom exporte. Jedinou oficiálne dostupnou informáciou o vývoze zbraní sú tie, ktoré Slovenská republika zasiela Organizácii Spojených národov do registra OSN pre konvenčné zbrane. Ministerstvo hospodárstva síce každoročne vydáva tlačové správy o slovenskom zbrojnom exporte, tieto vyhlásenia pre médiá sa však dotýkajú celkového obratu v obchode so zbraňami a počtu všeobecných povolení, ktorými aktuálne disponujú jednotlivé firmy. Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky vypracovalo informáciu o vývoze, dovoze a reexporte zbraní za rok 2003, ktorú predložilo na rokovanie Bezpečnostnej rady vlády Slovenskej republiky, ktorá bola predložená pod stupňom utajenia Dôverné.

Štandardom v krajinách Európskej únie je vypracúvanie správ o exporte vojenského materiálu a základom na ich predkladanie je poväčšine Kódex správania sa štátov Európskej únie pri vývoze zbraní a následné normy jednotlivých členských štátov, ktoré konkretizujú jeho uplatňovanie v legislatíve. Správa býva spravidla predložená do parlamentu, ktorý ju vezme na vedomie. Analyzované výročné správy uvádzajú základné informácie o národnej legislatíve, príslušnosti k medzinárodným režimom kontroly, rozbor medzinárodných dokumentov, ku ktorým krajina pristúpila, a samotnú štatistiku. Medzi krajiny, ktoré takýmto spôsobom pripravujú správy, patrí napríklad Belgicko, Holandsko, Nemecko, Švédsko, Taliansko, Veľká Británia a niektoré ďalšie.

Údaje uvádzané v správach sú tieto:

- vývoj exportu za uplynulý rok v porovnaní s predošlými rokmi,

- analýza trhu Európskej únie vo svete,

- legislatívne iniciatívy na úrovni Európskej únie a iných medzinárodných zoskupení,

- stav implementácie Kódexu správania sa štátov Európskej únie pri vývoze zbraní,

- zoznam krajín určenia, na ktoré je uvalené medzinárodné embargo,

- údaje poskytované registru OSN,

- počty udelených licencií, prípadné problémy, ktoré nastali v súvislosti s licenčným konaním,

- cieľové štáty, pre aký segment bol tovar určený (či pre armádu, políciu alebo v rámci obchodu jednotlivých ministerstiev),

- druh predávaného zbrojného materiálu, resp. technológia tovarov dvojakého použitia,

- zoznam spoločností obchodujúcich s týmto tovarom a

- definovanie postihov za porušenie licenčných podmienok.

Uvedené údaje sú kombinované spôsobom, ktorý dovoľuje národná legislatíva v súvislosti s obdobou nášho zákona o utajovaných skutočnostiach.

Návrh bol vypracovaný na základe objektívnej potreby zákonnou formou upraviť požiadavky vyplývajúce z Kódexu správania sa štátov Európskej únie pri vývoze zbraní. Prijatím tejto novely sa vytvorí optimálny legislatívny rámec na kontrolu takej citlivej oblasti, akou je obchodovanie s vojenským materiálom.

Slovensko na medzinárodných fórach trvalo deklaruje snahu prispievať k zvyšovaniu bezpečnosti vo svete, preto je veľmi a obzvlášť dôležité v kontexte množiacich sa teroristických útokov zdôrazňovať zodpovednosť štátov za obchodovanie so zbraňami. Prijatie tejto legislatívnej normy prispeje k zvýšeniu účinnosti prevencie pred nezákonnými obchodmi, ktoré by mohli výrazným spôsobom ohroziť pozíciu Slovenskej republiky ako spoľahlivého partnera nielen v rámci Európskej únie, ale aj v rámci NATO.

Nie som kompetentný argumentovať údajmi zo správy SIS, ale budeme ju prerokúvať na záver tejto schôdze Národnej rady Slovenskej republiky a môžem vás vopred ubezpečiť, že riaditeľ Slovenskej informačnej služby potvrdí, že hoci na Slovensku nie sú vážne problémy, je obchod so zbraňami vždy záujmom ťažko identifikovateľných skupín, ktoré by mohli byť v kontakte s teroristickými organizáciami, ktoré môžu spôsobiť katastrofu v podobe útokov na majetok a predovšetkým životy občanov ktoréhokoľvek štátu na svete.

Chcel by som vám vopred poďakovať za dôveru pri prerokovaní tohto materiálu a chcel by som poďakovať aj skupine pre kontrolu zbrojenia z Amnesty International, ktorá sa podieľala iniciatívne pri príprave tohto návrhu a inšpirovala ma vlastne k podaniu tohto návrhu.

Ďakujem vám pekne za pozornosť.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Teraz dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, poslancovi Marošovi Kondrótovi.

M. Kondrót, poslanec: Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie svojím uznesením č. 562 z 27. apríla 2005 ma určil za spravodajcu k návrhu poslanca Ladislava Polku na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 179/1998 Z. z. o obchodovaní s vojenským materiálom a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov. V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu k predmetnému návrhu zákona.

Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje cieľ predloženého návrhu zákona, zhodnotenie súladu s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republiky viazaná, vplyv na verejné financie, vplyv na zamestnanosť a životné prostredie, že predložený návrh zákona nebude mať vplyv na štátny rozpočet ani na rozpočty obcí a vyšších územných celkov, ani vplyv na zamestnanosť a na životné prostredie. Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení. Návrh zákona obsahuje doložku zlučiteľnosti s právom Európskej únie, podľa ktorej problematika zákona je upravená v práve Európskej únie. Upravená je v rámci Kódexu správania sa štátov EU pri vývoze zbraní. Návrh zákona nepatrí medzi prioritné oblasti aproximácie práva uvedené v čl. 70 Európskej dohody o pridružení a svojou problematikou nepatrí medzi priority odporúčané v Bielej knihe.

Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.

V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z 18. apríla 2005 č. 1105 a podľa § 71 rokovacieho poriadku navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali v druhom čítaní vo výboroch vrátane gestorského výboru do 20. júna 2005.

Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Otváram všeobecnú rozpravu. Písomne sa neprihlásil nikto do rozpravy. Ústne kto sa hlási do rozpravy k tomuto bodu programu? Nikto sa nehlási ústne do rozpravy. To znamená, že môžem vyhlásiť všeobecnú rozpravu aj za skončenú a prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

Budeme pokračovať v rokovaní prvým čítaním o

návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Zoltána Horvátha na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších zákonov.

Návrh zákona ste dostali ako tlač 1105. Návrh na jeho pridelenie výborom máte v rozhodnutí č. 1111.

Teraz dávam slovo pánovi poslancovi Horváthovi, aby návrh zákona uviedol. Nech sa páči.

Z. Horváth, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi predniesť jednu kratučkú novelu tohto zákona.

Od 1. apríla 2005 nadobudol účinnosť zákon č. 81/2005 o cestovných náhradách. Táto novela zákona podstatne ovplyvní nielen podnikanie Agentúr dočasného zamestnávania, ktoré takýmto spôsobom našli prácu tisícom občanov, ale aj pracovníkov, ktorí si takýmto spôsobom našli zamestnanie. V zákone sa uvádza, že cestovné náhrady nepatria zamestnancovi v prípade, ak je dočasne pridelený Agentúrou dočasného zamestnávania, z čoho vyplýva, že takýto zamestnanec nemá nárok na žiadne cestovné náhrady a to sa týka aj zamestnancov v zahraničí.

Cieľom takejto úpravy nebolo diskriminovať určitú skupinu pracovníkov, ale jej cieľom bolo zamedziť zneužívaniu sociálneho systému. Na Slovensku je však množstvo agentúr, ktoré prideľujú zamestnancov do zahraničia, teda do Českej, Poľskej, Maďarskej republiky atď., najmä do okolitých štátov, čím nevyplácaním cestovných náhrad vzniká problém, pretože prenájom pracovnej sily sa stáva z pohľadu zamestnanca, ale aj zákazníka nezaujímavým. Pracovníci prídu o značnú časť finančných prostriedkov a nebudú ochotní pracovať za nových podmienok. A naopak, pre zákazníka sa takýto zamestnanec stáva príliš drahým. Negatíva dopadajúce na štát budú vyplývať z titulu výpadku daní zo závislej činnosti, ako i platieb odvodov do poisťovní za prepustených zamestnancov, rovnako ako negatívne sociálne dosahy na rodinu z následného poberania podpory alebo sociálnych dávok. Hlavný dôvod, prečo zamestnanci odchádzajú za prácou do zahraničia a opúšťajú svoje rodiny, je bezpochyby finančný, pričom ich zamestnanie je len dočasné. Sú svojím spôsobom nútení platiť dvakrát ubytovanie, a to na Slovensku v mieste trvalého bydliska, ako i v zahraničí z dôvodu dočasného zamestnania.

Do prvého apríla boli cestovné náhrady čiastočne kompenzované. Predpoklad konečného efektu predmetnej novely je, že agentúry ukončia svoju činnosť a budú musieť zamestnancov prepustiť. Zamestnanci si nebudú môcť dovoliť platiť ubytovanie a náklady spojené s prácou, pretože ich príjem nie je taký, ako majú kmeňoví zamestnanci v zahraničí. Títo zamestnanci pravdepodobne rozšíria rady nezamestnaných. Treba však podotknúť, že týmto spôsobom je len v Českej republike zamestnaných vyše 60-tisíc pracovníkov zo Slovenska.

Prvotnou myšlienkou na legalizáciu Agentúr dočasného zamestnávania bolo zlepšenie flexibilnosti a pružnosti na trhu práce a zvýšenie mobility pracovnej sily. Vzhľadom na to, že títo pracovníci sú prideľovaní dočasne, má pre nich význam pracovať mimo bydliska, ak dostanú určité náhrady za to, že sa rozhodli migrovať za prácou, pričom na dočasnú dobu pre nich nie je prijateľné sťahovať celú rodinu. Takto pridelení zamestnanci opúšťajú rady evidovaných nezamestnaných, upevňujú si aj pri dočasnom prideľovaní pracovné návyky, preto má tento spôsob zamestnávania na trhu práce svoje miesto.

Uvedomujem si, že táto novela sťažila podmienky nielen pre agentúry, ale aj pre ľudí, ktorí chcú pracovať a sú ochotní aj vycestovať za prácou. Preto predkladám návrh na novelu zákona s tým, že neposkytnutie cestovných náhrad a náhrad za pracovné cesty sa bude vzťahovať len na zamestnancov, ktorí sú dočasne pridelení na zamestnanie na území Slovenskej republiky.

Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre sociálne veci a bývanie, pánovi poslancovi Juhászovi.

Gy. Juhász, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vystúpiť na dnešnej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky k uvedenému návrhu zákona ma určil Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie na svojej 55. schôdzi. V súlade s § 73 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov podávam v prvom čítaní spravodajskú správu o predmetnom návrhu zákona.

Konštatujem, že uvedený návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona č. 350/1996 Z. z., ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Z toho vyplýva, že návrh zákona obsahuje paragrafované znenie a dôvodovú správu. Predkladaným návrhom sa navrhuje, aby sa pri dočasnom pridelení Agentúrou dočasného zamestnávania na výkon práce do zahraničia a pri zahraničnej pracovnej ceste poskytovali náhrady z dôvodu zvýšenia nákladov. Návrh zákona nemá dosah na štátny rozpočet a na rozpočty obcí a vyšších územných celkov. Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.

Dámy a páni, s ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) zákona č. 350/1996 Z. z. na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.

Súčasne odporúčam v zmysle § 74 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky č. 1111 z 20. apríla 2005 prideliť návrh zákona na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie.

Ďakujem, pán predsedajúci, skončil som. Prosím, otvorte rozpravu.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďakujem, zaujmite miesto pre spravodajcov.

Otváram všeobecnú rozpravu. Písomne som nedostal žiadne prihlášky do rozpravy. Pýtam sa, kto sa ústne hlási do rozpravy? Nikto sa nehlási ústne do rozpravy. Uzatváram všeobecnú rozpravu a prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

Nasleduje prvé čítanie o

návrhu skupiny poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 152/1994 Z. z. o sociálnom fonde a o zmene a doplnení zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov.

Návrh zákona ste dostali ako tlač 1107. Návrh na jeho pridelenie výborom máte v rozhodnutí č. 1113.

Dávam slovo pani poslankyni Tkáčovej, aby za skupinu poslankýň návrh zákona uviedla.

J. Tkáčová, poslankyňa: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ctené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som vám v krátkosti uviedla poslanecký návrh novely zákona o sociálnom fonde, ktorý vyplynul z dennodennej praxe živnostníkov a podnikateľov a týka sa aplikácie zákona o sociálnom fonde.

Tento zákon definuje podmienky tvorby a následného použitia sociálneho fondu. Sociálny fond musia tvoriť všetci zamestnávatelia, ktorí majú sídlo na území Slovenskej republiky a zamestnávajú minimálne jedného zamestnanca, hoci i na kratší pracovný úväzok. Sociálny fond, prídel do sociálneho fondu sa tvorí z vymeriavacieho základu, a to percentom. Vymeriavací základ je mesačný súhrn hrubých miezd očistený od náhrad, ako sú napríklad dovolenky.

Tvorba a použitie sociálneho fondu sa mierne líši u zamestnávateľov, u ktorých funguje odborárska organizácia a je podpísaná kolektívna zmluva, a u tých zamestnávateľov, u ktorých kolektívna zmluva nie je uzatvorená alebo tam nepôsobí odborová organizácia. Náš návrh sa týka práve tejto druhej skupiny zamestnávateľov, teda tých, u ktorých nie je podpísaná kolektívna zmluva alebo u nich nepôsobí odborová organizácia.

Prvá povinná zložka prídelu do sociálneho fondu sa tvorí v sume 0,6 až 1 % z vymeriavacieho základu a je zákonom určená na náhradu alebo úhradu napríklad stravovania nad rámec stanovený Zákonníkom práce, na regeneráciu pracovnej sily, na sociálnu výpomoc a podobne.

Druhý prídel do sociálneho fondu tvorený v sume 0,5 % z vymeriavacieho základu je u týchto zamestnávateľov taxatívne určený na náhradu cestovných výdavkov zamestnancov. Aby zamestnanec mohol požiadať o kompenzáciu svojich cestovných výdavkov, musí podľa zákona § 7 ods. 3 písm. a) splniť dve podmienky, a to, že

- jeho priemerný mesačný príjem neprevyšuje 7 000 korún a

- výška cestovných nákladov bez nákladov na mestskú hromadnú dopravu je viac ako 200 korún.

Tieto limity boli do zákona v sociálnom fonde vložené novelou č. 280 v roku 1995, keď sa ešte minimálna mzda pohybovala okolo 4 000 korún a rozdiel medzi 4- a 7-tisíc korún sa javil dostatočne veľký. Hlavným účelom tvorby sociálneho fondu v tomto smere, teda na náhradu cestovných výdavkov, bolo mobilizovať pracovnú silu hlavne tam, kde je vysoká nezamestnanosť a kde sa za prácou musí cestovať. Týka sa to hlavne východného a juhovýchodného Slovenska.

Za tých 10 rokov sa limitmi nehýbalo, a preto si vám dovoľujeme navrhnúť, aby sme v zákone tento limit upravili a upravili ho tak, že ho naviažeme na určité kritérium, aby nebolo stále potrebné vstupovať do zákona novelizáciou, ale aby po zmenení toho kritériá sa limit automaticky valorizoval. Teda navrhujeme, aby sa toto kritérium viazalo na životné minimum definované zákonom, a to na jeho dvojnásobok. Keďže v súčasnosti je životné minimum určené na 4 500 korún, takže kritérium, pri ktorom ešte zamestnanec má náhradu na kompenzáciu svojich cestovných výdavkov, by bolo 9 000 korún.

Keď si uvedomíme, že ostatným nariadením vlády č. 525 z roku 2004, ktorým sa ustanovuje výška minimálnej mzdy na 6 500 korún, ďalším zvyšovaním minimálnej mzdy by sa v podstate § 7 ods. 3 stal nevykonateľným. Čiže to je aj druhý cieľ, aby aplikácia zákona o sociálnom fonde bola možná.

Predložený návrh zákona by mohol veľmi nepatrne ovplyvniť daňový základ dane z príjmu, pretože je výdavkom, ktorý sa uplatňuje pri výpočte daní, ale na druhej strane si musíme uvedomiť, že príjem zo sociálneho fondu je zdaňovaný u zamestnanca, a keď naplní tú svoju úlohu, že mobilizuje pracovníka cestovať za prácou aj ďalej na väčšie vzdialenosti, mohol by dokonca mať aj pozitívny vplyv tým, že zníži výdavky štátneho rozpočtu na sociálne náklady.

V tejto novele ide skutočne o vecný problém, prosím vás, aby sme sa naň nepozerali politicky, má pomôcť ľuďom, ktorí zarobia najmenej, a preto si vás dovoľujem požiadať o jeho podporu. Ďakujem pekne.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Dávam slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre sociálne veci a bývanie, pani poslankyni Ľubici Navrátilovej.

Ľ. Navrátilová, poslankyňa: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som vás oboznámila so spravodajskou správou k návrhu skupiny poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 152/1994 Z. z. o sociálnom fonde. Vystúpiť na dnešnej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky k uvedenému návrhu zákona ma určil Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie na svojej 55. schôdzi. V súlade s § 73 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky podávam v prvom čítaní spravodajskú správu o predmetnom návrhu zákona.

Konštatujem, že uvedený návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona č. 350/1996 Z. z., ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Z toho vyplýva, že návrh zákona obsahuje paragrafované znenie a dôvodovú správu. Cieľom navrhovanej úpravy je nastaviť automatickú valorizáciu mzdového kritéria na tvorbu sociálneho fondu na dopravné výdavky tak, aby sa odvodzovalo od životného minima, ktoré je definované zákonom.

Dámy a páni, s ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.

Súčasne odporúčam v zmysle § 74 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky a v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky č. 1113 z 20. apríla 2005 prideliť návrh zákona, ktorý máme ako tlač 1107, na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie.

Ďakujem, pán predsedajúci, skončila som, prosím, otvorte rozpravu.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďakujem, zaujmite miesto pre spravodajcov.

Otváram všeobecnú rozpravu. Písomne sa nikto neprihlásil. Pýtam sa, kto sa hlási ústne do rozpravy? Nikto. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú a prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

V rokovaní pokračujeme prvým čítaním o

návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov.

Návrh zákona ste dostali ako tlač 1124. Návrh na jeho pridelenie výborom máte v rozhodnutí č. 1127.

Dávam slovo poslancovi Branislavovi Opaternému, aby za skupinu poslancov návrh zákona uviedol.

B. Opaterný, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne a kolegovia, súčasné znenie stavebného zákona č. 50/1976 Zb. umožňuje použiť vyvlastňovanie ako krajný prostriedok vo verejnom záujme na niektoré účely, ktoré sú vymenované v platnom znení od písmena a) až po písmeno o). Patria tam rôzne energetické diela, plynárenské zariadenia, diaľnice, stavby dôležité pre obranu štátu atď. Posledné písmeno o) hovorí: "o) uskutočnenie stavieb, ktoré sú významnou investíciou podľa osobitných predpisov.".

Táto novela, ktorú predkladáme, navrhuje odstrániť zo zákona práve toto písmeno o). Znamená to, že nami navrhovaná novela

1. ponecháva ďalej v platnosti ako krajné riešenie použitie vyvlastnenia pre všetky ostatné prípady, ako sú vodohospodárske stavby, diaľnice či železnice,

2. sa vôbec nezaoberá tým, v prospech akej spoločnosti sa má vyvlastňovať, či v súkromnej, alebo v štátnej. Môže totiž nastať situácia, že aj líniové stavby, ako sú diaľnice či ropovody, budú stavané súkromnými spoločnosťami.

Novela vychádza z názoru, že fungovanie slobodnej spoločnosti je založené na existencii súkromného vlastníctva a výmenných vzťahov, pričom prvé podmieňuje druhé. Slobodná výmena je základom rastu blahobytu, bohatstva a uspokojenia potrieb obyvateľov, kde každý získava vyššiu hodnotu, než akej sa vzdáva. Pretože to robí dobrovoľne a vďaka tomu rastie jeho osobný blahobyt a tým aj blahobyt celej spoločnosti. Naopak, štátne donucovanie k uskutočneniu výmeny nie je pre obe strany najvýhodnejšie a v konečnom dôsledku znižuje blahobyt jednotlivca, pretože ho núti uskutočniť obchod, ktorý by inak neurobil. V tomto prípade získava záujmová skupina na úkor ostatných obyvateľov. Porušovanie vlastníckych práv a používanie donucovacieho mechanizmu v podaní štátnych orgánov bolo možné pozorovať najmä na príklade vyhrážania sa vyvlastňovaním pozemkov v tzv. verejnom záujme v súvislosti s investíciou Kia Motors.

Vo všetkých vyspelých európskych krajinách je nútený predaj, ako tu vyvlastnenie nazývajú, až posledným riešením na dosiahnutie cieľa. Má detailne prepracované pravidlá zakotvené v zákone a na ich dodržiavanie dohliadajú súdy. Administratívne nariadenia vôbec neprichádzajú do úvahy, a to hlavne preto, že ochrana vlastníctva je takpovediac svätá a siahnuť ľuďom na majetok proti ich vôli možno len veľmi citlivo a v skutočne nevyhnutných prípadoch. U nás, žiaľ, možno pozorovať opačný trend. Vláda akoby chápala vyvlastňovanie ako jeden z nástrojov bežne použiteľných pri presadzovaní svojej hospodárskej politiky. Svedčí o tom aj pomerne nový zákon o podpore významných investícií, prijatý už po roku 1998, podľa ktorého možno tiež vyvlastňovať. Tento zákon má veľmi nejasné kritériá. Jediná presná definícia sa týka minimálnej výšky investície. Ostatné pojmy, ako národohospodársky význam či verejný záujem, sú veľmi sporné a ešte aj tie sa dnes snaží vláda zmäkčiť a zjednodušiť si proces vyvlastňovania. Zrejme tak činí pod dojmom očividne zbabranej prípravy investície Kia Motors.

Vyvlastnenie vo verejnom záujme sa najmä v súvislosti s rôznymi podnikateľskými aktivitami spomína čoraz častejšie. Iste, aj podpora zamestnanosti v regiónoch je veľmi vážna vec. Na druhej strane však ide o aktivity, z ktorých bude mať zahraničný investor výrazný zisk, a to vôbec nie na krátky čas. Čo horšie? Taká podpora investícií, akú nám predvádza slovenská vláda, teda mnohomiliardové investičné stimuly na úkor daňových poplatníkov len zničia tisícky pracovných miest v dobrovoľnom súkromnom sektore na úkor vládou preferovaných gigantov. Aký je toto verejný záujem? Za pár rokov sa na vládne vyhlásenia o verejnom záujme dávno zabudne. Zostane len spomienka dotknutých, že ich v 21. storoční v členskej krajine Európskej únie niekto surovo vyvlastnil a niekto pritom aj dobre zarobil.

V okolitých krajinách, napríklad v Česku, zisková činnosť zahraničných investorov akokoľvek prínosná pre Českú republiku nie je verejným záujmom. Nevyvlastňovalo sa napr. ani pre firmu Toyota pri Kolíne, k vyvlastňovaniu nebolo možné prikročiť ani v najmedializovanejšom prípade Regecová verzus mesto Hranice pri investícii firmy Philips. Tu už v konečnej fáze dokonca žiadala majiteľka desaťnásobok pôvodnej sumy a do hry neslávne vstúpil aj námestník ministra vnútra. Vydieranie a vyhrážky štátnych predstaviteľov sa tu minuli účinkom. Je to veľmi zaujímavý príklad aj preto, lebo v Čechách takisto ešte platí federálny stavebný zákon z roku 1976.

V Nemecku je úprava ešte prísnejšia. Príslušná investícia, pre ktorú sa vyvlastňuje, nesmie byť zameraná na bezprostredné dosahovanie zisku súkromnými firmami. V Maďarsku takisto nepoznajú vyvlastnenie z dôvodu súkromnej investície. Výnimkou je len napríklad stavba verejnoprospešnej teplárne, elektrárne a rozvodových sietí, a to vzhľadom na to, že maďarská elektroenergetika je sprivatizovaná. Podmienkou je však spoluúčasť štátu alebo samosprávy na investícii.

Okrem uvedených morálnych dôvodov existujú aj čisto ekonomické dôvody na odmietnutie vyvlastňovania vo verejnom záujme, a to práve kvôli negatívnym ekonomickým dosahom. Konkrétne napr. prof. Bensons z floridskej univerzity vymenúva päť druhom nákladov, ktoré sú spojené s vyvlastňovaním a ktoré nesie celá spoločnosť:

1. Sú to násilné transfery, ktoré vedú k neefektívnosti, pretože presun zdrojov a vyplatené kompenzácie nezodpovedajú preferenciám subjektov na trhu a odrážajú len a len postoje byrokratov a záujmových skupín.

2. Lobing, právne úkony a ostatné formy ovplyvňovania politického procesu sú vysoko nákladové aktivity znemožňujúce efektívnejšie využitie veľkého objemu vzácnych zdrojov.

3. Obete vyvlastňovania sa snažia vyvlastneniu, pochopiteľne, predchádzať, napríklad lobingom, alebo ho odvrátiť, napríklad súdnou cestou, prípadne aj podplácaním.

4. Súdy a byrokracia sú povinné implementovať a vymáhať príslušné pravidlá, čo takisto nie je zadarmo. Ale najmä

5. Vlastnícke práva k nehnuteľnostiam sú vplyvom vyvlastňovania vnímané ako menej bezpečné, čo vedie ku krátkozrakému správaniu súkromných vlastníkov v rámci celého systému.

Súkromní vlastníci sú pri existencii rizika vyvlastnenia viac motivovaní k nadmernému krátkodobému užívaniu svojho majetku a majú nižšiu motiváciu doň dlhodobo investovať a zveľaďovať ho. Dochádza tak k spotrebe alebo k nižšej akumulácii kapitálu, a tým k relatívnemu znižovaniu životnej úrovne obyvateľstva.

Existuje aj iná zaujímavá otázka. Ak kompenzácia vyplatená subjektu, ktorý v rámci vyvlastňovania prišiel o svoj majetok, skutočne odráža trhovú cenu nehnuteľností, o čom sa potom politici pokúšajú presvedčiť napr. v žilinskom prípade? Potom je však zarážajúce, prečo sa vlastne nepristúpi k samotnej trhovej výmene? Znamená to teda, že reči o tzv. trhovej cene slúžia len ako politicky príťažlivý nástroj zastrašenia a verejného zneváženia pôvodných súkromných vlastníkov.

Z mediálnych vystúpení našich vládnych predstaviteľov za uplynulé obdobie možno vidieť, že toto tvrdenie platilo na Slovensku v plnej miere. Iste, v praxi nie je dodržovanie vlastníckych práv nikdy absolútne. Ale relatívne garantované a jasne vymedzené vlastnícke práva vytvárajú vhodné prostredie na tvorbu bohatstva v krajine.

Existencia praktík vyvlastňovania vo verejnom záujme, naopak, podkopávajú bezpečnosť súkromného vlastníctva a vedie k podobným problémom, ktoré sú typické pre vlastníctvo verejné. Aj keď primárny argument proti vyvlastneniu je morálnej povahy, v slobodnej spoločnosti vyvlastňovanie v kohokoľvek záujme nemá čo hľadať. Vidno, že ani často používané ekonomické argumenty neobstoja.

Vážené kolegyne a kolegovia, na záver mi dovoľte malú historickú poznámku. Predstava, že menšina musí ustúpiť väčšine, v histórii neviedla nikam než do pekla. Predovšetkým je však eticky chybná. Väčšina môže presadzovať svoje záujmy na úkor menšiny, lebo je väčšinou? Dvaja ozbrojení ľudia podľa tohto názoru by asi mohli olúpiť jedného neozbrojeného, pretože sú väčšina. Ale lúpež zostane lúpežou bez ohľadu na to, či ju vykonáva jeden na stovke ľudí alebo stovka na jednotlivcovi. Ak existuje nejaké poučenie z celých storočí existencie politickej filozofie, je to práve toto.

Jediná cesta k prosperite a k mierovému spolužitiu jednotlivcov je to, že tento fundamentálny princíp nemôže byť pošliapaný, keď sa to práve väčšine hodí. Existuje na to aj konkrétny príklad z vyspelého sveta. V Juhoafrickej republike v Kapskom meste je na mestskej diaľnici nedokončený viadukt. V 70. rokoch sa štát nedokázal dohodnúť s majiteľom pôdy a ten sa rozhodol pozemok nepredať, dokonca to vo svojej poslednej vôli na 20 rokov zakázal aj svojim dedičom. Ani taká nedemokratická a rasistická vláda, akú vtedy Juhoafrická republika mala, si nedovolila porušiť jeho vlastnícke práva. Naopak, vláda sa z toho zjavne nezvládnutého projektu poučila a k žiadnemu podobnému príkladu tam už nikdy nedošlo. Podotýkam, že majiteľ bol Ind, a teda podľa vtedajších zákonov ako farebný bol len občanom druhej kategórie. A práve tu je odpoveď na otázku, ako je možné, že južná Afrika pri všetkej svojej nedemokratickosti, medzinárodným blokádam a všetkým hospodárskym sankciám zostala ekonomicky vyspelým štátom? Pretože sa tam rešpektovalo vlastnícke právo jednotlivca a investori, malí i veľkí, sa nebáli podnikať.

Vážené kolegyne a kolegovia, rozvoj štátu sa nedá dosiahnuť zásahmi vlády, čo ako dobre mienenými, ak sa pritom v mene rozvoja a nejakého verejného záujmu porušujú ľudské práva. Dá sa to len a len rešpektovaním práv občanov. Možno sa o tom presvedčiť na stovkách príkladov v histórii, v dnešnej podobe napríklad na porovnaní Spojených štátov amerických a Európskej únie - a na tomto fakte nič nezmení ani slovenská vláda, ani regulačná a svojou podstatou stále viac socialistická politika Európskej únie.

Ak chceme, aby sa Slovensko úspešne rozvíjalo, nesnažme sa hovoriť ľuďom, čo majú robiť so svojím majetkom. Nesnažme sa uskutočňovať vlastné predstavy o štáte za cudzie peniaze. Spoľahnime sa na to, že ak ľudia dokážu peniaze zarobiť, určite budú aj vedieť, ako s nimi naložiť podľa vlastného rozumu. Ľudia sa dokážu sami o seba lepšie postarať ako štát, ale potrebujú, aby štát chránil ich práva, a to predovšetkým právo vlastniť.

Ďakujem za pozornosť.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, Istvánovi Harnovi. Nech sa páči, pán poslanec, máte mikrofón k dispozícii.

I. Harna, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som vám ako spravodajca výboru pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie podal spravodajskú informáciu. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie svojím uznesením č. 564 z 10. mája 2005 ma určil za spravodajcu k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (tlač 1124). V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.

Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa z formálnej stránky všetky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Návrh zákona obsahuje doložku zlučiteľnosti s právom Európskeho spoločenstva a právom Európskej únie. Návrh zákona svojou problematikou nepatrí medzi prioritné oblasti aproximácie práva uvedené v Európskej dohode o pridružení. Problematika návrhu zákona nie je prioritou podľa Partnerstva pre vstup, nepatrí medzi prioritné úlohy vlády Slovenskej republiky podľa Plánu legislatívnych úloh vlády na rok 2005.

Vážené kolegyne, kolegovia, k predloženému poslaneckému návrhu zákona považujem ako spravodajca výboru za potrebné uviesť, že účel vyvlastnenia, ktorý v § 108 ods. 2 písm. o) stavebného zákona vyplýva z osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 175/1999 Z. z. o niektorých opatreniach týkajúcich sa na prípravu významných investícií a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, preto nemožno súhlasiť s poslaneckým návrhom zákona. Chcem tiež povedať, že cieľ sledovaný poslaneckým návrhom zákona je v rozpore s vládnym návrhom zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov a doplnení niektorých zákonov, predložený na rokovanie Národnej rade Slovenskej republiky, ktorý na tejto schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky prerokúvame v skrátenom konaní.

Preto vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. b) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave nebude pokračovať v rokovaní o tomto návrhu zákona.

Pokiaľ by tento môj návrh neprešiel, tak potom v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z 25. apríla 2005 č. 1127 a podľa § 71 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali v druhom čítaní vo výboroch do 20. júna 2005 a v gestorskom výbore taktiež do 20. júna 2005.

Pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu. Ďakujem za pozornosť.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán spravodajca.

Otváram všeobecnú rozpravu a pýtam sa, či sa hlási do rozpravy niekto ústne, keďže som nedostal žiadnu písomnú prihlášku. Pani poslankyňa Sabolová. Končím možnosť prihlásiť sa ústne do rozpravy.

Nech sa páči, máte slovo.


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP