P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďakujem, pán minister, za uvedenie správy. Poprsím teraz pána poslanca Vavríka, aby z poverenia výboru pre obranu a bezpečnosť Národnú radu informoval o stanovisku gestorského výboru k správe o situácií v Iraku, ktorú v mene vlády predniesol pán minister obrany Juraj Liška.
R. Vavrík, poslanec: Ďakujem pekne, pán predseda Národnej rady, za udelené slovo. Dovoľte mi, ctené kolegyne, kolegovia, aby som vás poinformoval o prerokovaní správy vlády, ktorú predložil minister obrany vo výboroch Národnej rady. Pán predseda Hrušovský pridelil túto správu, aby prerokovali dva výbory a to výbor zahraničný a výbor pre obranu a bezpečnosť, ktorý zároveň poveril predseda, aby túto správu dnes v pléne sme vám predložili. Oba výbory správu prerokovali a vzali ju na vedomie a odporúčajú aj plénu Národnej rady túto správu vziať na vedomie. Treba tiež povedať, cez zahraničný výbor požiadal ministra obrany, aby upresnil text týkajúci sa mandátu slovenských vojakov v zahraničí, ale to bolo odporúčanie smerom k ministrovi a nesúvisí s rokovaním Národnej rady. Ešte predseda Národnej rady požiadal výbor pre obranu a bezpečnosť, aby sme pripravili uznesenie pre plénum Národnej rady, to tiež máte v tlači 791a pripnuté, uznesenie je veľmi jednoduché: Národná rada berie na vedomie správu o situácií v Iraku.
To je všetko zo správy výboru pre obranu a bezpečnosť, zo zahraničného výboru, pán predseda Národnej rady, poprosím, aby ste k tomuto bodu otvorili rozpravu a po rozprave potom budeme hlasovať o návrhu uznesenia, ktoré som si dovolil vám predniesť. To je všetko, ďakujem za slovo.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďakujem, pán spoločný spravodajca. Otváram rozpravu o tomto bode programu. Konštatujem, že do rozpravy som dostal tri písomné prihlášky. Za poslanecký klub Komunistickej strany Slovenska Jozef Ševc, SDKÚ Jozef Banáš a za stranu Smer pán poslanec Dušan Čaplovič. Nech sa páči, pán poslanec Ševc.
J. Ševc, poslanec: Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia. Mali sme možnosť na ostatnom zasadnutí Národnej rady, keď sme predkladali materiál na stiahnutie vojsk, vyjadriť sa širšie k tejto problematike. Ja sa i napriek tomu chcem zastaviť pri niektorých momentoch, ktoré ešte treba zrejme v súvislosti s touto správou doplniť. Zastávam názor, že predložená správa je udalosťami v Iraku a predovšetkým okolo Iraku prekonaná. Bola formulovaná niekedy pred prázdninami, dnes je stav úplne iný. Nezodpovedá skutočnostiam dneška, treba povedať, a predovšetkým, ak niekto chce, už len tým, čo potvrdil generálny tajomník OSN, že OSN nedala mandát pre vstup do Iraku. To znamená, že sú tam vojská bez mandátu OSN. V USA padla hlava riaditeľa CIA a samotný prezident Bush priznáva, že ho rozviedka neinformovala presne, a to isté priznáva i pán predseda vlády Blair v anglickom parlamente.
Som ďaleko od toho, aby som hodnotil pohnútky autorov tejto správy, prečo to formulovali tak, ako je to predložené, keď časovo sami v minulosti boli na návšteve našich vojakov v Iraku a presvedčili sa na vlastné oči, aký je tam daný stav. Treba povedať to, čo sa možnože aj v našej tlači neprávom objavilo, že naši vojaci sú v Iraku na akomsi výlete. Ťažko s tým súhlasiť, zrejme to asi nebude pravda, je, sú asi, zrejme asi za určitým účelom, ale čo je pravda, je, že žijú v izolácii od okolitého sveta a pod prísnou cenzúrou. To zrejme pán minister Liška sám dobre vie. Vie aj to, že slúžime iným a stali sme sa okupantmi v Iraku spolu s ostatnými vojskami. Lokajstvo, samozrejme, ktoré z našej strany tu je v tomto prípade, neumožňuje zaujať iný postoj, aký je postoj v samotných Spojených štátoch amerických. Najhoršie sú skutočne na tom pseudovíťazi, preto ešte dlho po získaní moci rinčia zbraňami a najrôznejším spôsobom ubližujú porazeným a všetkým, ktorí ohrozujú ich ambície a plány. V posledných desaťročiach boli urobené viaceré výskumy ľudského násilia a zločinov na príklade 967 vojen a 1 629 vnútorných nepokojov od roku 600 pred naším letopočtom až po súčasnosť. A hlavný záver: demokratické režimy - takzvané - boli rovnako militantné ako autokratické a mali takú istú úroveň zločinnosti.
11. september 2001 nielen pre Američanov, ale aj pre moslimský svet je výzvou a pre USA, samozrejme, historickým dňom. Položme si však otázku, prečo Bush po tomto dátume oznamoval svetu: "Buď ste s nami, alebo s teroristami". Teda buď ste za civilizáciu a dobro, to znamená za nás, za Američanov, alebo za barbarstvá a zlo, teda za Irak. Rozhodnite sa. A národom, ktoré sa rozhodnú nesprávne, odkázali: Majte sa na pozore. A Slovensko sa postavilo do pozoru. Prečo? V záujme čoho? Zrejme dnes každému vo svete je jasné, že USA vojnou proti Iraku sledujú celý rad veľmi dôležitých cieľov, ktoré majú jedného spoločného menovateľa - upevniť ich imperiálnu pozíciu a zabezpečiť im nadvládu nad svetom. Pre USA okrem ich hlavného cieľa je ešte dôležitejšie niečo iné. V súčasnosti asi 25 % svetovej produkcie ropy pochádza z oblasti Perzského zálivu. Predpokladá sa, že tento podiel "porastie". V oblasti sa nachádzajú viac ako dve tretiny svetových overených zásob ropy. Krajne dôležité je aj to, že ropa z oblasti Perzského zálivu je vysoko kvalitná, náklady na jej ťažbu sú 5 až 10-krát násobne nižšie ako v Rusku. Dôležité pre USA je nielen to, aby lacná ropa prúdila z Perzského zálivu, ale hlavne to, aby sa nachádzala v ich rukách, aby mali pod kontrolou celý región. Americkí jastrabi sú presvedčení, že bez ovládnutia Perzského zálivu a vojenskej prítomnosti v Iraku dosah USA na ovplyvňovanie udalostí v mnohých dôležitých regiónoch sveta by bol značne obmedzený. Svet si konečne musí uvedomiť, že Američania v Iraku nebojujú len o ropu, ale o nadvládu nad svetom. Niekto by mohol povedať, že ešte nič a nikomu stromy do neba nedorástli. Je to pravda. Pravda je aj to, že samotný zápas o nadvládu nad svetom môže byť osudový pre celú ľudskú civilizáciu. Vojenské dobrodružstvo v Iraku stálo nemálo životov a prostriedkov. Boli zničené nenahraditeľné kultúrne pamiatky. Ceny ropy sústavne rastú. Každý deň zomierajú ľudia. Už dnes sa transparentne črtajú nové vojenské konflikty v regióne. Hrozí sa Iránu, hrozí sa Sýrii, hrozí sa ostatným štátom. Bushova vláda zverejnila v septembri 2002 dokument o americkej bezpečnostnej stratégii, ktorý nenechal nikoho na pochybách o ich plánoch zabezpečiť, aby sa žiadna krajina vo svete nemohla postaviť do cesty ich vojenskej moci. Naviac k tejto doktríne ešte pribudla ďalšia, ešte nebezpečnejšia, doktrína amerického práva na preventívny úder proti každému, kto sa znepáči Spojeným štátom. A obe doktríny sú v príkrom rozpore s 51. článkom Charty OSN, ktorý dovoľuje použitie sily iba v prípade sebaobrany a len vtedy, ak ozbrojený útok nastal proti členovi OSN. Ted Kennedy povedal, že vojna v Iraku je podvod "zorchestrovaný" v Texase s cieľom zabezpečiť prezidentovi politickú reklamu a znovuzvolenie v nasledujúcich voľbách. Predložená Správa o situácii v Iraku, myslím si, že by mala byť stiahnutá z rokovania Národnej rady. Tu nejde o samotný obsah správy, ide o to, že slovenskí vojaci nemajú čo robiť v Iraku a mali by sa vrátiť domov, tak ako sa vracajú iné vojská koaličných síl, ktoré to pochopili na rozdiel od našej vlády, ale aj tejto Národnej rady Slovenskej republiky. Bolo by správne, keby naše vojská boli stiahnuté do konca tohto roku. Voľby, ktoré sa pripravujú v Iraku a ktoré sa avizujú, nemôžu byť demokratické ani slobodné pod hlavňami zbraní. Slobodné môžu byť len bez prítomnosti okupačných vojsk, ak nie, bolo by to iba divadlo. Mier môže v Iraku byť zaistený bez cudzích vojsk, iba vlastnými, irackými silami. Preto poslanci za KSS budú hlasovať proti tejto správe. Ďakujem.
P. Hrušovský, predseda NR SR: S faktickými poznámkami. Teraz by som poprosil, keby zostali na svetelnej tabuli len mená poslancov, ktorí sú s faktickými poznámkami, predpokladám, že pán poslanec Juščík a Bollová. Všetci ostatní sú prihlásení do rozpravy. Nech sa páči, pán poslanec Juščík...
M. Juščík, poslanec: Ďakujem, pán predseda, za slovo, chcel by som vážené kolegyne, kolegovia podporiť kolegu Ševca v tom, že áno, tú správu je potrebné stiahnuť. Ukončiť a zbytočne sa v tomto parlamente o takýchto veciach baviť. Vrátiť sa k tomu, čo sme zamietli, návrh komunistických poslancov, aby vojská boli stiahnuté z Iraku. Je hanbou našej republiky, ale i nás všetkých tu ako sedíme, že sme vôbec podporili interventov, že sme podporili Spojené štáty americké, tak ako to predrečník povedal, presne v ich záujmoch. Dá sa hovoriť, že pred mesiacom a pol sme oslávili 60. výročie Slovenského národného povstania. Aj vtedy sa Slovenská republika pridala k Hitlerovi. Dnes, prosím, k Amerike. Očistime skutočne túto republiku od tohto a dohodnime sa na tom, že zdvihneme ruky všetci za to, aby naše vojská odišli. Ďakujem.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pani poslankyňa Bollová.
D. Bollová, poslankyňa: Ďakujem pekne, pán predseda. Pán poslanec Ševc mal pravdu, že správa ministerstva obrany je časovo prekonaná. Ja by som si dovolila doplniť ešte niektoré informácie, úplne čerstvé. Včera bola zničená jedna americká čata. Pár dní dozadu Veľká Británia odmietla nahradiť americké vojská na juhu Iraku, pretože tam idú neustále boje. Američania nestačia ani s výzbrojou a ich vojaci už odmietajú tam bojovať. Chcem sa spýtať potom následne pána ministra, kde zobral tých 70 % obyvateľov Iraku, ktorí vraj podporujú koaličné mnohonárodne sily. A ešte by som chcela doplniť, že prednedávnom som tu hovorila jednu informáciu o tom, že americké vojská používajú v Nadžáfe zbrane zakázané Ženevskou konvenciou. Nikto to doteraz nevyvrátil. Myslela som si, že v správe ministerstva obrany sa táto informácia vysvetlí. Ďakujem.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec Banáš.
J. Banáš, poslanec: Vážený pán predseda, pán minister, dámy a páni, kolegyne, kolegovia, očividne debata, ktorá sa tu vedie, je ťažká a zodpovedá aj tomu, aký mediálny obraz máme z Iraku. Celý rad vecí, ktoré som chcel povedať, povedal pán minister, kolega Ševc uviedol to, čo je tiež známe zo správy, CIA predovšetkým, že dôvody, ktoré boli uvedené na intervenciu v Iraku, predovšetkým prítomnosť zbraní hromadného ničenia, prepojenie na terorizmus, sa ukázali ako nepravdivé, ukázalo sa, že Spojené štáty mali v podstate stratégiu pre vojnu, ale už nebola stratégia pre mier. Už minule, keď sme sa tu bavili krátko o Iraku, som konštatoval, že je irelevantné dnes sa zaoberať minulosťou, pretože si myslím, že iracký ľud si zaslúži, tak ako aj občania Slovenskej republiky a všetci tí, ktorí sú viac-menej "zainovovaní", aby sme hľadali riešenia. Dovoľte, aby som urobil veľmi krátky historický exkurz so Iraku. Od roku 1932 do roku 1958 vládla v krajine diktatúra Hášimovcov. Od roku 1958 do roku 1963 diktatúra Abdula Kárima Kásima. Od roku 1963 diktatúra Árifovcov, od roku 1968 strana Baas, od roku 1979 Saddám Hussain, ktorý sa vlastne k svojej moci do slova a do písmena prestrieľal. Pred rokom Saddám Hussain padol a ja si kladiem otázku, či si iracký ľud nezaslúži začať slobodnejšie dýchať a ako už bolo spomenuté, začať riešiť svoje problémy v rámci svojich kompetencií. Určite sa všetci zhodneme na tom, že táto snaha tu je. Ja chcem povedať, že my všetci podliehame vplyvu médií. Situácia v Iraku je samozrejme dramatická a bolo by veľkou chybou a aj politickou nezodpovednosťou ju zľahčovať, ale dovolím si povedať, že z 18 irackých provincií je v desiatich úplný pokoj, v dvoch je takmer úplný pokoj. V podstate okrem baastického trojuholníka, a nie sunnitského trojuholníka, okolo Faludže a tak ďalej, na procese deštrukcie respektíve odporu voči aliančným vojskám sa podieľajú zhruba 2 až 3 % občanov. Je pochopiteľné a prirodzené, že extrémny fundamentalistický odpor sa radikalizuje, pretože tento odpor umožňuje, samozrejme, aj výklad Koránu, ktorý je dominantným náboženstvom, ktorý je extrémnejší vo svojich prejavoch predovšetkým medzi sunnitmi i z toho dôvodu, samozrejme, že sunniti boli za Saddáma Husajna dominantným, nechcem povedať národom, lebo sú to Arabi, ale dominantným náboženstvom. Už trošku umiernenejší sú šiiti, ktorých je viac, a len na okraj poviem, že v podstate rozdiel medzi šiitmi a sunnitmi, veľmi zjednodušene, je asi taký ako v kresťanstve medzi protestantmi a katolíkmi, šiiti majú prísnejšie náboženské štruktúry a hierarchiu, kdežto sunniti majú voľnejší výklad Koránu. Dovoľte, aby som sa pokúsil uviesť aj fakty, ktoré sú pozitívne, pán minister už niektoré uviedol, ja len doplním. V Iraku bolo uvedených do prevádzky 2 500 nových škôl. Bolo vytlačených 8 miliónov nových učebníc. Bolo zaočkovaných 3 milióny detí proti rôznym chorobám. Pán minister spomenul pripravených 17 000 vojakov, dodnes zhruba 100 000 policajtov, do konca roku asi 125 000, do konca budúceho roku má byť pripravených asi 200 000. V irackej verejnej správe pracuje dnes 1,4 milióna ľudí. Vo väčšine miest a obcí prebehli lokálne voľby, kde vládne verejná správa. Obrazne povedané, na futbalových štadiónoch, kde ešte donedávna boli na niektorých masové hroby, sa dnes v Iraku začína hrať futbal. Funguje firma Irakna napríklad, náš Irak, ktorá uvádza v Iraku masovo mobilné telefóny a tak ďalej. V Bagdade prebieha normálna verejná doprava, kde sú ako vo všetkých ostatných mestách dopravné špičky a tak ďalej. Toto je obraz, o ktorom takmer nevieme. Opakujem, nechcem situáciu zľahčovať, ale je akosi príznačné pre médiá a, žiaľ, nielen pre komerčné médiá, ale i pre takú spravodajskú televíziu, ako je CNN, že sú atraktívnejšie správy negatívne, je atraktívnejšie ukazovať "suisad bomings" a odrezávanie hláv. Akokoľvek je to kruté, dovoľte, aby som uviedol len jedno číslo. Extrémni odporcovia aliančných vojsk začali používať metódu odstrašovania alebo strašenia verejnej mienky. Určite všetci priznávame, že pôsobí na nás najmä na našu civilizáciu veľmi deprimujúco to, keď vidíme alebo počujeme, ako sú popravovaní niektorí rukojemníci, ja len chcem povedať, že pred zhruba tromi týždňami som mal tú česť byť na stálom výbore Parlamentného zhromaždenia NATO v Turecku a boli sme až v častiach na sýrskej sýrsko-irackej hranici, dostali sme okrem iného informáciu, že denne prejde turecko-irackou hranicou 1 500 kamiónov s rôznymi tovarmi, ktoré robia obchod, ktoré podporujú aliančné vojská a tak ďalej. Ak si vezmeme do úvahy, že cez hranice ostatných susedných krajín - Irán, Sýria, Jordánsko - tiež nejaké stovky kamiónov prechádzajú, možno, že to číslo, ja viem, že to vyznie takmer cynicky, čo teraz poviem, že sa popraví istý počet šoférov kamiónov, lebo predovšetkým tí sa zatýkajú, porovnane s tými tisícmi, ktorí tam denne prichádzajú, tiež trošku ukazuje, že nie je to jav nejaký typický alebo masový. Ja chcem poukázať na istú paralelu medzi situáciou v Afganistane a Iraku. Pamätáme si tiež, keď najmä Taliban v Afganistane prehlásil, že žiadne voľby sa konať nebudú. Ja som ďaleko od toho, aby som idealizoval afgánske voľby, ale jednoznačne treba povedať, že po prvýkrát v histórii tejto krajiny sa uskutočnili voľby, že ľudia už ráno od tretej stáli pred volebnými miestnosťami napriek vážnym vyhrážkam v niektorých oblastiach. Registrovalo sa cez 10 miliónov voličov a tieto voľby prebehli. Myslím si, že by nám to mohlo dať istý optimizmus aj do Iraku. Ja viem pochopiť argumenty kolegov z Komunistickej strany, tí, ktorí sú za to, aby sa stiahli vojská z Iraku.
Dovoľte, aby som moje krátke vystúpenie uzavrel jednou epizódou, ktorá sa mi skutočne stala a tá je veľmi príznačná. Ako som spomínal, mali sme v Turecku možnosť byť v tureckom Kurdistane. Boli sme v meste Šanliurfa, ktoré je zhruba 50 kilometrov od hraníc so Sýriou, asi 150 kilometrov od hraníc s Irakom. Prišli sme na bazár, celá delegácia stáleho výboru, a boli sme sprevádzaní dosť početnou skupinou policajtov, pretože nám povedali, že to už nie je bazár ako v Istanbule, ale tam už treba byť dosť opatrný. Ja som mal tú ceduľku, ten "bedž" na sebe - Jozef Banáš, Slovakia - a nejako som sa tam zatúlal, odrazu predo mnou stojí jeden človek, päťatridsiatnik, a hovorí mi: "May I invite you to a cup of tea?"Povedal som: "Dám si s vami čaj." Sadli sme si a začali sa schádzať ľudia v tom jeho stánku, predávali tam rôzne lampášiky a podobné veci a jeho prvá veta bola: "I hate you." Ja vás nenávidím. A ja som mu povedal? Ja som poslanec slovenského parlamentu a ja som hlasoval za to, aby sme do Iraku poslali našich vojakov. Nastalo tam hrobové ticho a ten človek povedal: "We will kill all of you," Všetkých vás pozabíjame. Povedal: "We will kill all Americans." Všetkých Američanov pozabíjame. Začala veľmi emocionálna debata, tento človek povedal "svoje story". Povedal mi: "Ja som iracký sunnit, bol som policajtom za Saddáma Husajna. Môj otec bol policajtom za Saddáma Husajna a robil som to len preto, že som potreboval živiť svoju rodinu a nenávidel som Saddáma Husajna. Keď prišli Američania, tak som sa potešil, lebo som si myslel, že konečne si vydýchneme, ale oni nás všetkých vyhodili, ja som prišiel o živobytie a dnes môj nadriadený, ktorý za Saddáma Husajna mi velil, je zase mojím nadriadeným a hovorí mi: Ty si ten bastard, ktorý slúžil Saddámovi Husajnovi." Chcem na tomto, na tejto epizóde ukázať, že - a to sa potvrdzujú tie chyby, ktoré spravili Američania vo svojej stratégii na začiatku -, že eliminovali všetky štruktúry, i tie najnižšie, strany Baa, polície, vojska a tak ďalej.
Ale dovoľte, aby som uzavrel moje krátke vystúpenie tým, čo som povedal na záver tomuto človeku a jeho priateľom, ktorí tam sedeli. Povedal som mu: "Budeme za krátky čas v slovenskom parlamente prerokúvať to, či máme stiahnuť našich vojakov z Iraku, alebo nie. Povedzte mi, čo mám povedať slovenským poslancom." A oni nemali odpoveď. Tento človek bol jednoznačne za to, ale začali sa medzi sebou hádať, medzi sebou diskutovať, jedni tvrdili, že by to bolo výborné, druhí mali obavy z toho, čo sme tu už niekoľkokrát hovorili, že by mohol konflikt vzniknúť, veľmi silný konflikt medzi jednotlivými regiónmi, medzi jednotlivými národmi, ktoré v Iraku sú. Je hrozba, že by sa mohol do toho zamiešať Irán a tak ďalej. Ja som mu na to povedal: "Ja keď sa vrátim domov, tak poviem, že aby sme ostali, aby sme vyčkali minimálne do tých januárových volieb, ktoré, dúfam, že v Iraku prebehnú aspoň v takej forme, ako prebehli v Afganistane, a neostáva nám nič iné, v mene a v záujme irackého ľudu len veriť a dúfať, že sa tie voľby podaria, že konečne po tých 70 rokoch, po 70 rokoch nepretržitej diktatúry začnú trochu voľnejšie dýchať a riadiť si svoje veci sami." Ďakujem vám pekne.
P. Hrušovský, predseda NR SR: S faktickými poznámkami štyria páni poslanci. Končím možnosť ďalších prihlášok. Pán poslanec Zala.
B. Zala, poslanec: Vystúpenie pána kolegu Banáša mi pripadalo tak, ako keby nám sem prišiel vojenský správca Iraku a informoval nás momentálne mimo médií o svojich vlastných skúsenostiach z toho, čo sa v Iraku deje, ale zároveň sa pritom vyhol tým dvom podstatným otázkam, ktoré sa Iraku dotýkajú. Tá prvá, ktorá sa týka vnútornej situácie. Sedemdesiat rokov diktatúry, to je také veľmi paušálne hodnotenie. Boli tam rôzne režimy, niektoré boli monarchistické, kráľovské, tieto hodnotiť ako diktatúra je veľmi komplikovaná vec, tak by sme možno museli hodnotiť aj našu minulosť pred rokom 1914. Ale to vôbec nie je podstatné. Podstatný je ten jeho zámer, záver, že dúfa, že po 70 rokoch tam nastane demokracia. Ten celý problém spočíva v tom, že otvoriť demokratický priestor znamená v Iraku vytvoriť šancu na to, aby sa moci uchopili islamisti, a ten celý problém je v tom, že islamistická diktatúra bude horšia ako tých všetkých predchádzajúcich 70 rokov, s čím sú celkom jednoznačné a jasné skúsenosti. Tá je totiž tá najmenej tolerantná, pretože je fanatická. To vieme presne podľa Talibanu a toto práve spojenci nebudú schopní udržať. No a to, čo sa týka Slovenskej republiky, znovu tá druhá vec, ktorej sa vyhol, je celkom jednoduchá. My sme tam na základe porušenia medzinárodného práva, my sme tam tí, ktorí sa pridali k takej aliancii, ktorá veľmi jednoznačne konala proti Charte Organizácie Spojených národov a jej článku 42 a to je podstatné, to z nás robí agresora. Ďakujem. (Potlesk)
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Ďaďo.
V. Ďaďo, poslanec: Ďakujem. Pán kolega, výsledok mediálnych informácií, ktorí podľa vás spôsobil taký obraz o Iraku, ako ste ho konštatovali, môže byť pravdivý. Ale je skutočne pravdivý v tom, že tie scény, ktoré CIA a ďalšie a ďalšie a CNN ako televízia prinášajú, sú pravdivé, aj naša TA3. Pozrime si ďalšie veci. Vyjadrenia alebo výroba množstva kníh, verejná doprava, futbalové zápisy, kamiónová, hudba a ďalšie veci, ktoré ste tu spomínali. To je všetko v poriadku, to je prejav civilizovaného sveta, ale bavme sa o iných veciach. Čo nie je prejavom civilizovaného sveta a prejavom toho, že niekto sa spáva necivilizovane a násilne, tak to je predovšetkým to, že to je vyvolanie hystérie voči národu istého štátu, že vlastní jadrové zbrane, že je spojený s teroristami. To vám nevadí, tá hystéria, ktorá bola v médiách pred tým, ako išli naše vojská a sa denno-denne masírovali mozgy občanov Slovenskej republiky a Európy tým, že kde je kto spojený s teroristami a kde vlastní atómové zbrane? To už nebola hystéria? To je jedno, aká hystéria je, keď je nespravodlivá. Druhá, vec, ktorá je podstatná, v Iraku je bezpodmienečne nespravodlivá vojna, je to vojna, kde pod rúškom demokracie sa porušujú zásady Organizácie Spojených národov, kde cudzie vojská pod zámienkou demokracie zabíjajú tisícky ľudí, tisícky civilistov a my si nemôžme dovoliť a nemali by sme si dovoliť ako ústavní činitelia hovoriť o tom, že sme na základe nejakých informácií, (pán minister to priznal minule v televízii), ktoré mohli byť nepravdivé, o situácii, sme tam išli a dnes to je zbytočné. To nie je stúpenie na otlak, že poviem niekomu pardon, to je chyba, ktorú si treba uvedomiť v nejakej inej situácii. A to, čo som povedal nejedenkrát a budem tvrdiť celý... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pani poslankyňa Bollová.
D. Bollová, poslankyňa: Ďakujem pekne, pán predseda. Pán Banáš, mala som dojem, že vy ste ochotne a iniciatívne vlastne doplnili správu ministra obrany. Povedali ste veľa vecí, ktoré nepovedal on a asi aj mohol. Z vášho vystúpenia pre mňa vyplynuli dve otázky: Na kladných informáciách, ktorými opisujete situáciu v Iraku, majú azda zásluhu naši vojaci? A druhá otázka: Ak je v Iraku idylický poriadok, prečo potom okupácia pokračuje? Ďakujem.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Juščík.
M. Juščík, poslanec: Ďakujem, pán predseda, za slovo. Pán poslanec Baňáš, vy ste v podstate ten Irak pomaly vykreslili ako rajskú záhradu. Možno v polovičke áno, oplatí sa tam ísť, možno aj na dovolenku, oddýchnuť alebo si tak na poľovačku, streliť. Ale viete, povedali ste kopu aj nejakých právd, že tak a tak sa stalo, priznali ste, aj vytkli ste Spojeným štátom americkým, kde urobili chyby. Ale jednu chybu ste, a veľkú, zabudli povedať. O Saddámovi ste povedali, že sa prestrieľal k moci. Áno, ale za pomoci Spojených štátov amerických. Oni mu tú cestu vystrieľali a oni mu tú moc cez tie strely dali. To ste zabudli povedať. Tak trochu podobá sa to, ale veď si vychovali aj Bin Ládina a ďalších. Majú oni len, chudáci, smolu v tom živote, že nevedia trafiť to správne, čo by malo byť a na čom si postaviť. Ja si myslím, že obhajovať to, tak ako sa snažíte veľkým, láskavým slovom, asi zlý advokát, ďakujem.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Banáš chce reagovať na vystúpenia poslancov.
J. Banáš, poslanec: Ja som rád, že tá debata prebieha veľmi vecnou formou. Ja skutočne nemám pocit, že by som tu nejako demagogicky obhajoval chyby, ktoré sa stali, skôr naopak, a myslím, že ani nemáme časový priestor ísť do nejakých väčších analýz z minulosti vzťah Iránu, Spojených štátov a tak ďalej. Ja len chcem, aby sme upriamili našu pozornosť do budúcnosti tak, ako vy stále obraciate do minulosti. Ja teraz nebudem polemizovať, že nakoľko je pravda to, čo hovoríte. Ja som celú radu vecí priznal. Ale chcem položiť jednu zásadnú otázku aj kolegovi Borisovi Zalovi. Máte garanciu, že, hypoteticky, teraz, keby sa všetci spojenci v Iraku zdvihli a odišli domov, že tam bude pokoj, kľud a že si to dokážu vyriešiť sami? To je tá veľká dilema a ja mám názor, že by tam radšej mali ostať dovtedy, kým Irak nebude v stave aspoň, prejaviť aspoň akú-takú mieru vlastného garantovania bezpečnosti. Lebo pokiaľ tam nie je bezpečnosť, tak sa nič, žiadna politika a ekonomika dopredu nepohne. Ak ma presvedčíte o tom, ak máte stopercentné dôkazy, že keď spojenci zajtra odídu, bude tam pokoj a si to sami vyriešia, tak budem s vami súhlasiť. Ale dajte mi také dôkazy.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Čaplovič, nech sa páči, ako posledný písomne prihlásený do rozpravy.
D. Čaplovič, poslanec: Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán minister obrany, ctené kolegyne, vážení kolegovia. Pozorne som si prečítal a teraz vypočul predloženú správu vlády Slovenskej republiky, ktorú uviedol minister obrany. Dovolil by som si vysloviť niekoľko poznámok k prerokúvanej správe a vážnemu politickému problému, ktorý je stále prítomný v súčasnom pulzujúcom svete, nielen v politike.
Dovoľte mi ako historikovi sa pozrieť na tento problém z hľadiska historickej genézy, použitej metódy a konkrétnych krokov pri vojenskej intervencii do Iraku. Niekoľko poznámok k súčasnej vláde Mikuláša Dzurindu s jej prikyvovaním ku všetkému, pre čo sa rozhodnú veľmoci, vojensky silnejší, v tomto sebazničujúcom svete sily, násilia a moci. Na toto vystúpenie som sa pripravoval dlhšie, priznám sa, že som hľadal vhodnú príležitosť ako a kedy vystúpiť. Pôvodne som tak chcel urobiť k návrhu uznesenia, ktorým Národná rada Slovenskej republiky požiadala vládu Slovenskej republiky, aby predložila na rokovanie nášho parlamentu správu o situácii v Iraku v júli tohto roku. Nezdalo sa mi to však vtedy príliš vhodné aj vzhľadom na obsah a charakter môjho príspevku. Teraz je tu predložená správa, nuž a tak mi dovoľte pozrieť sa na problém Iraku inak, ako sme už vazalsky doma na Slovensku zvyknutí.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia. Budem rozmýšľať nahlas, nebudem svoje myšlienky, ktoré mám tu napísané, filtrovať, diplomaticky brúsiť a možno vyslovím aj to, čo mnohí z vás cítite, ale ešte stále mlčíte. Nadväzujem na moje tri otázky vyslovené na 7. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky 6. februára roku 2003, ktoré boli adresované predsedovi vlády, ministrovi zahraničných vecí a vtedajšiemu ministrovi obrany. Vychádzali z mojich hodnotových morálnych pilierov, o ktoré sa opieralo aj moje nesúhlasné stanovisko s vyslaním slovenských vojakov do Iraku. Tento krok som považoval - a naďalej považujem -, že nebol v duchu uplatňovania medzinárodného práva a, prirodzene, ako tu povedal kolega Zala, aj rozhodnutia Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov. Až pred rozhodnutiami tohto medzinárodného orgánu sa dokážem skloniť a to aj napriek tomu, že vojnu z môjho hodnotového hľadiska odmietam. Naďalej som presvedčený o tom, že bojovať proti medzinárodnému terorizmu nie je možné armádami a bombardovaním štátu, ktorý je navyše aj členom Organizácie Spojených národov. Opakujem, vychádza to z mojej filozofie života a smrti ako aj uctievania všeľudských hodnôt, ktorá vojenské riešenie akýchkoľvek konfliktov na svete odmietajú. Odmietam aj najväčšiu zvrhlosť a cynizmus súčasného civilizačného pokroku, vojny v priamom prenose. Napokon ani boj proti talianskej mafii sa nikdy neviedol cez kobercový nálet napríklad na Palermo na Sicílii, pretože informovaní mafiáni by prví opustili mesto, no civilné obyvateľstvo by trpelo a nevinní ľudia by takýmto spôsobom boli násilne likvidovaní.
Z dejín poznáme napríklad nepochopiteľný akt kobercového náletu spojencov na nemecké Drážďany v noci z 13. na 14. februára roku 1945, keď si bombardovanie vyžiadalo 250 000 obetí, predovšetkým civilného obyvateľstva, najmä detí, žien a starých ľudí. Bolo to v čase, keď o vojne bolo rozhodnuté, keď mnohí vojnoví zločinci, najmä za pomoci tajných služieb Spojených štátov amerických, utekali sa skryť na západ a neskôr najmä do strednej a Južnej Ameriky. Veru, znamenalo to viac priamych obetí v jednu hodinu alebo v niekoľkých hodinách ako pri atómových útokoch na Hirošimu a Nagasaki. Na Drážďany, Rotterdam, Antverpy sme však už zabudli. Niekto má takúto metódu riešenia politických problémov dominantne zakódovanú, najčastejšie však veľmoci, svetové veľmoci, ktoré nehľadia na mienku menších a často slabších.
Ctená Národná rada. Aktivity Dzurindovej vlády vo vzťahu k mocnostiam či mocným tohto sveta boli vždy vazalské, nemali v sebe čo i len štipku hrdosti predstaviteľov suverénneho štátu. Mikuláš Dzurinda je vynikajúci spojenec, urobí a povie vždy to, čo treba, čo sa žiada. Najskôr bez akejkoľvek hanby ako papagáj opakoval po amerických vládnych politikoch všetky dôvody na začatie vojny v Iraku, najmä prepojenie bývalého, nesporne, to podčiarkujem, diktátorského režimu, vlastným občanom na terorizmus a na hrozbu použitia zbraní hromadného ničenia. Keď sa tieto dôvody ukázali ako nepravdivé, tak buď mlčal a mlčí, alebo sa uchyľuje k frázam presne podľa dikcie svojho dirigenta spoza Atlantiku, často klame, tak ako poslednýkrát v relácii V politike v TA3. Absolútne postráda sebareflexiu a dokazuje, že žijeme nielen vo svete neradostného neskutočna, ale že podľa Arthura Schoppenhauera niektorí ľudia majú čisté svedomie, sú presvedčení natoľko o svojej pravde, len preto, že majú veľmi, veľmi krátku pamäť. Dokazuje, že ľudia bez pokánia, bez priznania si svojej viny a chyby a omylu do politiky nepatria.
Vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky, opakujem aj pre vás, mýliť sa je ľudské, ale tvrdohlavo zotrvávať v omyle je diabolské. Pred poldruha rokom ste oklamali mnohých ľudí, aj tých poslancov, ktorí zdvihli ruku za vyslanie bojovej jednotky do Iraku. A ak sa na to pozerám pohľadom historika, nie dvorného historika, tých máme na Slovensku dosť, aj v minulosti, aj teraz, pokračovali sme v politike predchádzajúcich vládnych predklonov z jesenných dní roku 1938, marcových dní 1939, rokov 1945-48, po februári 1948 a po auguste 1968.
Vážená Národná rada, pred viac ako poldruha rokom som vyslovil názor, že súveké rozhodnutie druhej Dzurindovej vlády vo vzťahu k Iraku a podpora tohto rozhodnutia v parlamente bude mať nielen morálny, ale aj dlhodobo osudový charakter a smutný historický rozmer. História tieto skutky po rokoch spravodlivo zhodnotí, tak ako zhodnotila kolenačkovú politiku vlád v bývalom Česko-Slovensku i v období vojnového Slovenského štátu.
Ctené dámy a vážení páni. Spomínané tri otázky som ešte raz formuloval do interpelácie predsedovi vlády, ministrovi zahraničných vecí a vtedajšiemu ministrovi obrany, pretože mi vo vtedajšej rozprave nebolo na ne úprimne odpovedané. Veď aj prečo? Keď takéto prístupy sa stali charakteristické pre prítomnú moc a jej exekutívu, ktorá stále žije v neúcte k parlamentnej demokracii, k poslancom Národnej rady Slovenskej republiky a doslovne arogantne najčastejšie voči poslancom opozičných strán.
Pán predseda vlády, pán minister zahraničných vecí a bývalý minister obrany, pripomínam vám, že pre históriu je lepšie, ak by na interpelácie bolo odpovedané písomne. Stále platí, že napísané ostáva. Áno, ostáva to v mojom archíve a ostane to aj v pamäti histórie. Nuž a tak aj tieto múdrosti, ktoré ste mi napísali v odpovedi, zostatú uložené pre tých, čo budú hodnotiť dnešný chaotický dnešok.
Dovoľte mi ďalšiu krátku poznámku. Keď človek hodnotí ohnivé stanoviská predsedu vlády Mikuláša Dzurindu pred oficiálnou inváziou a počas nej, ja tomu vravím intervencie a okupácie Iraku, tak si naďalej musí položiť aj takúto otázku: Konal americký prezident George Bush a britský ministerský predseda Tony Blair pod vplyvom zlých informácií svojich tajných služieb, alebo pod vplyvom jediného neomylného politika na svete - slovenského predsedu vlády Mikuláša Dzurindu? Sme viac ako poldruha roka po okupačnom vstupe amerických vojsk a ich spojencov do Iraku. Čas dal za pravdu oponentom hrubej vojenskej intervencie s pošliapaním medzinárodného práva. Na vtedajších, ale aj terajších konštatovaniach a záveroch tohto intervenčného a vo svojom dôsledku okupačného aktu nemôže nič zmeniť ani takzvaná legalizácia pobytu súvekých okupantov prostredníctvom dosadenej bábkovej vlády v Bagdade, bábkového premiéra Ayada Alaviho, bývalého špióna CIA a zmluvami zviazaného súkromníka, ktorý sa vyhráža stanným právom a spolu s ministrom obrany hovorí o odtínaní rúk a stínaní hláv. Historikovi to len pripomína podobné, až takmer zhodné postupy, udalosti či javy z dejín ľudstva, civilizácie. Náš pán premiér by sa mal viac začítať do histórie a to radím aj jeho poradcom. A iste by v nej videli aj svoje prítomné vazalské kroky v dejinnom zrkadlení. Dnes intervenčný a okupačný akt voči Iraku odmieta ešte viac obyvateľov našej planéty ako v čase jeho prípravy a samotnej realizácie. Dnes o intervencii a pošliapaní Charty OSN a rešpektovania Bezpečnostnej rady OSN, nelegálnosti vojny otvorene hovorí napríklad generálny tajomník OSN Cofi Annan. Píšu o tom také renomované noviny, ako sú Independent. Citujem: "Irak do vojny určite nebol nijakým rajom, ale ani liahňou terorizmu. Ak sa ňou teraz stal, tak zásluhou nelegálnej zahraničnej intervencie. Zodpovednosť sa už teraz zvaľuje na ,anonymné sily´ medzinárodného terorizmu." Toľko citát. Veru takmer nič nepomohla dobre platená mediálna propaganda, ktorá sa držala osvedčenej Goebbelsovskej metódy - Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Žiaľ, na tejto propagande sa podpísala aj časť našej mienkotvornej novinárskej obce. Dnes už nestačí tvrdiť, že odporcami tohto bezprecedentného aktu boli poblúznení americkí a európski ľavicoví liberálni a kresťanskí intelektuáli, najvyšší cirkevní činitelia vrátane osobnosti ducha a mieru, pápeža Jána Pavla II. a príslušníci antiglobalistických zoskupení a rozličných environmentálnych prúdov doma a vo svete. To už dnes ľudí, občanov tejto planéty neobalamutí. A je smutné, ak jeden z podpredsedov mimoparlamentnej strany OKS a prorektor Univerzity Komenského nedávno doslovne fanaticky blúznil v TA3, urážal mnohé osobnosti vedy a kultúry a to tu musím povedať na tejto pôde a využívam túto pôdu, ako napríklad Jürgena Habernansa, Umberta Eca, či nedávno zosnulého Jacquesa Deridu, ktorým nesiaha ani po členky. Zrejme sa pán podpredseda OKS pevne drží novej americkej ideológie neokonzervatívcov, ktorú prezentuje Patrick Ducanan v knihe Smrť západu so zameraním na monokultúrnosť a výlučnosť amerického národa. Veľmi presne túto ideológiu označil ako fašizoidnú kolega poslanec a predseda výboru pre ľudské práva Národnej rady Slovenskej republiky László Nagy.
Vážená Národná rada Slovenskej republiky, dovoľte mi spomenúť aj jedného z nositeľov Pulitzerovej ceny Seymoura Hersha, ktorý nedávno, celkom nedávno na Univerzite v Berkeley upozornil, citujem: "Dňa 28. júna si Bush vytvoril s Alavim vládu a la Potemkinova dedina. V Iraku Američania denne bombardujú. Americká tlač nevyžaduje informácie o tom, koľko lietadiel bombarduje, koľko bômb sa zhodilo, nikto to nepočíta a nikto nechce vedieť. Vedieme totálnu vojnu proti nevideteľnému nepriateľovi". Toľko citát, u ktorého nemôžeme nájsť, nemáme žiadne výzvedné informácie ďalej a tak bombardujeme všetko. "Americká demokracia", ďalej citujem: "je nesmierne krehká. Ako je možné, že osem alebo deväť neokonzervatívcov dokázalo ovládnuť celú Zem". To je citát nositeľa Pulitzerovej ceny. Sám skvelý mienkotvorný a nezávislý novinár odkazuje nielen americkým, ale aj slovenským novinárom, dovoľte mi to tu povedať: "Úlohou každého novinára je nútiť všetky osoby, ktoré zastávajú štátne funkcie, aby dodržiavali čo najvyššiu mieru slušnosti a poctivosti. Tolerovať čokoľvek iné aj v záujme štátnej bezpečnosti je nesprávne." Toľko citát.
Vážení, sloboda nie je možná bez autority. Inak sa premení na chaos. Ale autorita sa nezaobíde bez slobody. Inak vedie k tyranii. Platí to tak pre veľmoci a platí to tak aj pre Slovenskú republiku. Výsledky renomovaných prieskumov verejnej mienky u nás i v zahraničí dokazujú, že riešenie politických problémov vojenskými prostriedkami odmieta prevažná väčšina obyvateľov našej planéty. Vojenským, obchodným a politickým jastrabom slúžila a naďalej slúži len dobre platená propaganda a nadšení, nazvem ich, noví ideológovia, obhajcovia opäť akéhosi prezentovaného nového svetového poriadku. Z dejín vieme, že aj sloboda v politike v demokratickom prostredí sa zneužívala na podvody a manipuláciu. Kritické názory na aktivity slovenskej vlády, ale aj na kroky súčasnej vládnej moci v USA, na predstaviteľov účelovej vojenskej protiirackej koalície, boli za posledný rok na Slovensku oveľa viac vytláčané až potláčané, žiaľ, aj prostredníctvom strážcu demokracie niektorých médií ako v samotných Spojených štátoch amerických. A to už o niečom svedčí. Predovšetkým o narastajúcom manku demokracie v našom štáte. Sloboda vyjadrovania a dialóg bol prerušovaný vládnym bubnovaním a označovaním nositeľov týchto otvorených, skutočne kritických názorov za antiamerikanistov, postkomunistov, populistov a anarchistov. S takýmto zastrašovaním sme sa stretli aj pred nedávnym zasadnutím Parlamentného zhromaždenia NATO v Bratislave a počas neho. Ale to už je ďalšia, následná kapitola, ctené dámy, vážení páni, ktorá si zasluhuje osobitnú pozornosť.
Kolegyne a kolegovia, dnes už je nesporné, že v americkom prostredí, najmä tí, čo predtým desaťročia priamo či sprostredkovane podporovali diktátorský iracký režim Saddáma Husajna, lebo na tom dobre zarábali, sa zrazu premenili na horlivých zástancov vojenskej agresie proti Iraku. Či to už bolo vo vzťahu ku irackým Kurdom, konkrétne pri masakrovaní povstania v Halábii, či proti Spojeným štátom americkým znepriatelenému fundamentalistickému Iránu v 80. rokoch minulého storočia a napokon aj proti šiitom na juhu Iraku. V podstate dnes vedú vojnu proti vlastným zbraniam, ktoré štedro za doláre do Iraku vyvážali. V júni tohto roku na túto skutočnosť presne upozornil a aj ju pomenoval na medzinárodnej konferencii Deväť brán v Prahe Daniel Goldhagen, absolvent Harvardu, vysokoškolský pedagóg na katedre vládnych a spoločenských vied a autor pripravovanej novej knihy o genocíde v dnešnej dobe. Nesmierne sa na tú knihu teším. V reakcii na poznámky, že dnešnú krajne pravicovú a konzervatívnu, najmä zahraničnú Bushovu politiku formujú židovskí intelektuáli, povedal, citujem: "Bush má vo svojom okolí mnohých poradcov židovského pôvodu. Ale najviac ovplyvňujú a realizujú jeho či svoju politiku nežidia - Rumsfeld, Chaeyni, ale aj Powell, ktorí si v protiirackých vyjadreniach a konkrétnymi skutkami umývajú ruky z predchádzajúcej kolaborácie s diktátorským režimom v Iraku". Toľko citát tohto významného amerického intelektuála. Som presvedčený o tom, že budúcnosť americkej politiky nebude v presadzovaní krajne konzervatívnej a vojensky intervenčnej politiky. Naopak, že to bude politika, ktorá v spolupráci s medzinárodnými organizáciami bude odstraňovať nerovnosť životných podmienok ľudí, aby nenarastala podľa Zbygniewa Brzezinskeho, citujem: "Vo svete nerovnosť v kvalite života, t. j. v Afrike umierali milióny ľudí na aids, zatiaľ čo v Spojených štátoch sa hovorí o terapeutickom klonovaní. Citujem: "...aby väčšina sveta nepovažovala Spojené štáty", podľa Hillary Clintonovej, citujem, ďalej: "...za sebecký, naparujúci sa štát, ktorý sa vykašlal na ostatných a naopak, novými prioritami tejto hegemónie musia byť konkrétne odpovede na celosvetové výzvy pri vyhladzovaní chorôb, v predchádzaní environmentálneho úpadku a presadzovaní práv starých ľudí, žien a detí." A napokon by som si dovolil zacitovať Henryho Kissingera, citujem: "Aby prešli Spojené štáty prítomnou dejinnou skúškou, aby dokázali prejsť tak, že dokážu zmeniť svoju súčasnú prevahu moci na medzinárodný konsenzus". Takto by ju mali začať vnímať aj naši politici, najmä predstavitelia súčasnej pravicovej vlády a snažiť sa týmto smerom aj pôsobiť a tieto nové smery americkej politiky podporiť.
Dostali sme sa do prítomného sveta politiky. Rád by som vám, ctené pani poslankyne a páni poslanci, v historickom podobenstve pripomenul takmer zhodné kroky pri pošliapavaní medzinárodného práva a existencie suverénnych štátov a členov OSN, bývalej Česko-slovenskej socialistickej republiky a Iraku. Konkrétne medzi vojenskou intervenciou a okupáciou Česko-Slovenska v roku 1968 a podobným, nie však úplne zhodným aktom vojenskej intervencie a okupácie Iraku v roku 2003. Je nesporné, že sa to konalo v inom čase, priestore, v inej situácii bipolárneho, po druhej svetovej vojne, rozdeleného sveta. Uvedené skutky sa konali v rozdielnych geografických, politických a kultúrnych prostrediach. Kým v Česko-Slovensku sa atakovali prvé záblesky Dubčekovej demokracie, v Iraku bol atakovaný Hussajnov diktátorský režim. Kým v roku 1968 bola intervencia a následná okupácia zdôvodňovaná plnením záväzkov vojenského paktu Varšavskej zmluvy, ohrozením socialistického zriadenia a záujmami imperialistického sveta o Česko-Slovensko, v roku 2003 to boli v Iraku zbrane hromadného ničenia, napojenie irackého diktátorského režimu na medzinárodný terorizmus, najmä na teroristické zoskupenia Al-Káidy, vlastnenie veľkých skladov chemických zbraní, ktoré bol Irak schopný do 45 minút bojovo nasadiť, ako aj pokusy v Nigérii nakúpiť urán. História ani jedno z týchto zdôvodňujúcich tvrdení nepotvrdila. Skutočné intervenčné ciele boli v oboch prípadoch spoločné. Hegemónne ovládať svet či časť sveta v mene jednej pravdy, jednej moci, jednej ideológie, v mene nastolenia nového svetového poriadku a ideológie moci. Metóda vedenia preventívnych zásahov a vojen bola taktiež spoločná. Ovládať či ovládnuť daný, okupovaný priestor, tak ako v Česko-Slovensku, tak aj v Iraku. Bola takmer po roku inštalovaná či dosadená bábková vláda, bábkové vedenie štátu s tým, aby sa mohol medzinárodne legalizovať vojenský zásah a pobyt cudzích vojsk s osobitnými záujmami na zvrchovanom území oboch štátov. Takmer zhodne obe spomínané vojenské akcie, intervencie neboli vykonávané v duchu medzinárodného práva a rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN. Uskutočnili ich dve vojenské veľmoci, jedna za účasti spriatelených štátov vo Varšavskej zmluve pod vedením Sovietskeho zväzu a druhá za účasti štátov spoločnej účelovej koalície pod vedením Spojených štátov amerických a Veľkej Británie. Slovom, použité metódy a ciele takmer navlas zhodné. Napokon politici v Česko-Slovensku, ktorí proti vôli občanov odobrili tento akt zvole a násilia, sa následne správali ako kôl v plote, vravelo sa o moci bezmocných. Podobne, až takmer zhodne budú v histórii zapísaní aj tí členovia vlády i parlamentu, tí najvyšší ústavní činitelia, ktorí vojenskú intervenciu voči Iraku v roku 2003 podporili. Odvolávali sa a odvolávajú na neplnenie predchádzajúcich rezolúcií Bezpečnostnej rady vo vzťahu k Iraku, ktoré však pred rokom 2003 a v roku 2003 nikdy neodobrili vojenský zásah voči tomuto štátu.
Preto sa pýtam, koľko rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN doteraz nesplnili mnohé štáty vo svete, zvlášť na Blízkom východe a v Afrike, napriek tomu to neoprávňovalo žiadnu mocnosť k vojenskému zásahu mimo súhlasu Bezpečnostnej rady OSN. Nuž a preto nedivme sa, vážený pán minister, že väčšina občanov Slovenskej republiky po skúsenostiach jednak aj historických, poznajúc kruté kapitoly našich dejín, nikdy nepodporovala a ani nebude podporovať vojenské násilie, vojenské akty bez krytia, "konsenzuálneho" rešpektovania medzinárodného práva. V júli tohto roku som si v denníku Pravda prečítal krátku genézu vzťahov k Iraku pod názvom, teraz to budem presne citovať: Od americkej invázie k irackej suverenite. Náhodou som si cez leto v knižnici listoval noviny Pravda zo septembra roku 1969, teda taktiež viac ako po roku od okupácie Česko-Slovenska v auguste 1968 a tam som objavil takmer zhodný titulok: "Od sovietskej bratskej pomoci k česko-slovenskej suverenite".
Vážení, dosť už bolo falošnosti, ktorá v dejinách spôsobila vojnovú brutalitu, genocídu obyvateľstva, humanitárnu katastrofu a likvidáciu civilizačných hodnôt. Napríklad atak preoblečených nacistov za poľských pohraničiarov v mestečku Gliwice v Poľsku tesne pred prepadnutím tohto štátu 1. septembra 1939 a začatím krutej, ťažkej, druhej svetovej vojny. Či medializované, inscenované masové hroby v Račaku tesne pred bombardovaním v Juhoslávii.
Kolegyne a kolegovia, dnes už môžeme konštatovať slovami veľmi významného a myslím, že aj cteného, tak v opozícii ako aj v koalícii, Zbynka Brzezinskeho, že vojenskou intervenciou a okupáciou v Iraku sa svet nestal bezpečnejším. Že by, citujem teraz: "...mohol dlhodobo jeden štát sám definovať povahu hrozby a obsah preventívneho opatrenia a naopak, nerokoval o tom, za akých podmienok je preventívna akcia odôvodnená a prijateľná". Takto to presne definoval významný stratég zahraničnej politiky Spojených štátov amerických Henry Kissinger. Najmä, že mnohé potrebné demokratizačné zmeny možno riešiť formou osvedčenej erózie dovnútra nedemokratických štátov a diktátorských režimov, potrebnej empatie mocných, v úvodzovkách "demokratov" a dôkladného poznania mentality etník a národov, charakteru kultúr a náboženských hodnôt. Tak ako v minulosti robili a robia v tomto svete stredovýchodných a východných kultúr, náboženstiev a národov, ale aj iných našich svetadielov, napríklad misionári. Dialóg musí poraziť modelované a uctievané, či praktizujúce zrážky civilizácií, pretože tie práve môžu prerásť v likvidáciu celej svetovej civilizácie. Pretože - a teraz budem znovu citovať slová Güntera Grassa, nemeckého spisovateľa a nositeľa Nobelovej ceny za literatúru: "Vojnou proti terorizmu vychovávame nových teroristov".
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, odmietam participovať na krokoch, ktoré nevedú k civilizačnému pokroku, ku zbližovaniu v rôznosti či rozličnosti, k pochopeniu, že každý sme iný, ale všetci sme ľudia, že nad všetkými národmi, ako sa to hovorí v jednom havajskom prísloví, je ľudstvo, krokoch, ktoré odmietajú dialóg a podporujú nebezpečnú zrážku kultúr a civilizácií. Odmietam, aby sa naši vojaci podieľali na akciách na území, kde sa vedie prinajmenej partizánska vojna s hrozbou pre nás vojny občianskej až regionálnej. Odmietam konštatovania, že vojenská intervencia vyriešila mnohé problémy Iraku. Práve naopak, založila oveľa vážnejší stav a to tým, že otvorila tento priestor prieniku mnohých radikálnych teroristických skupín na toto okupované územie. Najmä z krajín, ktoré sú pod gestorstvom Spojených štátov amerických, nuž a tak, ako sa vraví, že pod lampou býva najväčšia tma. Konkrétne z Pakistanu a Saudskej Arábie. Odmietam aj všetky diktátorské režimy vrátane masového vraha Saddáma Husajna so svojimi zvrhlými synmi a generálmi. Avšak tieto bolesti nášho sveta treba riešiť systémovo voči všetkým, nielen podľa strategického záujmu a rozhodnutia jednej či dvoch mocností sveta. Výberu, či štát je bohatý na nerastné zdroje, tentoraz na naftu, či obsadený štát má výhodnú strategicko-vojenskú polohu pre ovládanie celého regiónu. Odmietam takto imperiálne rozdávané karty a ich vojenské riešenia. Podporujem však, aby sa naši občania, naši vojaci podieľali na humanitárnych akciách a činností najmä vo vzťahu k ťažko skúšanému civilnému obyvateľstvu pred okupáciou a po okupácii, aj samotného Iraku. Možno aj na úkor našej účasti v Iraku by sme mohli úmerne posilniť naše humanitárne pozície v susednom, veľmi ubiedenom Afganistane. Aj o tom sa už hovorilo. História potvrdí, že cesta, ktorou sa vybrali terajší predstavitelia Spojených štátov amerických a ich satelity, vrátane vládnych politikov Slovenska, nemôže viesť k nastoleniu mieru na ktoromkoľvek území našej planéty. Ľudstvo vždy stálo, aj dnes stojí na križovatke. Či sa má rozvíjať formou spolupráce, formou dialógu, alebo vzájomného stretu, ataku, tak zo strany tvrdého, nekompromisného medzinárodného terorizmu, ako aj nevyhlásenou vojnou proti terorizmu. Či kráčať dejinami v starozákonnom ponímaní vzťahov "zub za zub, oko za oko," alebo novým zákonným prístupom: "Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom." V dejinách zväčša zvíťazila tá prvá cesta, ktorá prinášala rýchlu slávu jednotlivcom, politikom, obchodníkom s politikou a vojakom. Avšak takmer vždy takéto násilie plodilo iné násilie. Ešte horšie, ešte bolestnejšie. Takáto cesta prinášala a bude prinášať veľkú biedu ľudstvu a ďalšiu krízu prítomnej civilizácie. Rozhodovali sa pre ňu vojvodcovia, generáli, ale nikdy nie štátnici. Nikdy sa pre takúto cestu, prvú, ktorú som spomenul, nerozhodovali štátnici. To platí aj na tomto príklade vojenskej intervencie a okupácie Iraku. Tak ako odmietam rôzne modely uniformity, ktoré viedli ku katastrofám, tak odmietam aj použitie vojakov na obsadenie vojakov iného štátu v záujme jednej či dvoch mocností a ich prisluhovačov. Armády v dejinách prinášali biedu, slzy, bolesť a ďalšiu, často neprebolenú nenávisť, vždy oddane slúžili zopár vyvoleným, či samovyvoleným a šírili biedu pre väčšinu ľudstva.
Prostredníctvom veršov Milana Rúfusa si opäť kladiem otázku, vážený pán poslanec, či sme bytosti, alebo sme len tvory? Úprimne odmietam konať ako tvor. Premýšľam, počúvam, hodnotím a chcem byť bytosťou na tejto planéte. Aj v tomto parlamente. Predstavujú to aj tieto už vyrieknuté kritické slová a hodnotenia vývoja situácie v Iraku. Ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky vždy odmietnem vyslanie slovenských vojakov do bojových akcií proti inému štátu, pokiaľ to nebude v súlade s medzinárodným právom s rozhodnutím Bezpečnostnej rady OSN, Charty OSN a iných medzinárodných dohovorov a konvencií. Budem vždy hlasovať proti ich nasadzovaniu do bojových podmienok a akcií v inom štáte.
Kolegyne a kolegovia, odmietam frázy a povrchné zdôvodnenia v predloženej správe. A opakujem, ak by ktorákoľvek parlamentná strana či skupina poslancov opätovne predložila do Národnej rady Slovenskej republiky návrh na stiahnutie vojakov z Iraku či iný spôsob riešenia tohto kardinálneho problému, ktorý traumatizuje našu spoločnosť, budem hlasovať za predložený návrh. Dovolím si uzavrieť moje vystúpenie slovami zavraždeného prezidenta Spojených štátov amerických Johna Fitzgeralda Kennedyho: "Ak ľudstvo neskoncuje s vojnou, skoncuje vojna s ľudstvom." Platilo to v minulosti a o to viac to platí pre náš bolestný dnešok. A vám, aj ak tu nie je prítomný, vážený pán premiér Dzurinda, opakujem: Mýliť sa je ľudské, ale zotrvávať v omyle je diabolské. Preto si konečne verejne priznajte svoju chybu, že ste sa mýlili. Buďte človekom. Ďakujem. (Potlesk.)