správa o stave odškodnenia jednotlivých obetí komunistického systému.
Správu vlády máte predloženú ako tlač 601, spoločnú správu máte ako tlač 601a. (Ruch v sále.)
Páni poslanci, či chcete alebo nechcete, vyhlásim 30-minútovú prestávku, lebo takto sa nedá rokovať, takže o 12.00 hodine pokračujeme.
(Prestávka.)
(Po prestávke.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, budeme pokračovať správou o stave odškodnenia jednotlivých obetí komunistického systému. Správu vlády máte predloženú ako tlač 601, spoločnú správu výborov máte v tlači 601a.
Správu uvedie podpredseda vlády a minister spravodlivosti Slovenskej republiky Daniel Lipšic. Nech sa páči, máte slovo.
D. Lipšic, podpredseda vlády a minister spravodlivosti SR: Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, uvedený vládny materiál bol vypracovaný na základe uznesenia Národnej rady zo dňa 23. septembra minulého roku, ktorým snemovňa požiadala vládu predložiť do konca minulého roku správu o stave odškodnenia jednotlivých kategórií oprávnených podľa doteraz platných zákonov, ktorými boli odškodňované jednotlivé kategórie obetí komunistického systému. Vláda mi následne 13. novembra uložila úlohu predložiť na rokovanie vlády správu o odškodnení jednotlivých kategórií obetí komunistického systému.
V snahe predložiť komplexný prehľad o stave odškodnenia obetí komunistického systému ministerstvo spravodlivosti oslovilo všetky ústredné orgány štátnej správy a požiadalo ich o zaslanie podkladových materiálov.
Obsahom materiálu je prehľad odškodňovacích právnych predpisov, ktoré upravovali problematiku odškodnenia obetí komunistického systému, okruh oprávnených osôb a v prípadoch, kde to bolo možné, aj prehľad vyplatených finančných prostriedkov v súvislosti s realizáciou týchto predpisov.
Správa je veľmi systematická a naozaj je prvou komplexnou správou, ktorá mapuje odškodňovanie obetí bývalého komunistického systému od prijatia zákona o súdnej rehabilitácii v roku 1990 až po zákony z roku 2002.V závere konštatuje určité odporúčania.
Aj po rokovaní výborov sa mi javí, že jedinou kategóriou, ktorá odškodnená ešte nebola v plnej miere, ale len sčasti, sú príslušníci bývalých práporov technickej pomoci. Návrh zákona o ich odškodnení bol vypracovaný v minulom roku ministerstvom obrany, ale kvôli zásadnému rozporu ministerstva financií kvôli finančnej kvantifikácii nebol predložený do ďalšieho legislatívneho konania. Chcem, samozrejme, povedať, že bývalí príslušníci PTP boli sčasti odškodnení v rámci sociálnych predpisov, ale nedostali jednorazové odškodnenie ako niektoré iné kategórie obetí komunistického systému.
Myslím si, že správa dáva pre poslancov dobrý prehľad od roku 1990 a, ak sa parlament rozhodne prijímať ďalšie odškodňovacie zákony, môže byť spoľahlivým a dobrým podkladom aj pre ich vypracovanie. Ďakujem, pán predsedajúci.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán podpredseda.
Prosím teraz poverenú členku výboru pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien pani poslankyňu Máriu Sabolovú, aby informovala Národnú radu o výsledkoch prerokovania tohto návrhu v jednotlivých výboroch. Nech sa páči.
M. Sabolová, poslankyňa: Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, predkladám spoločnú správu výboru pre ľudské práva.
Správu o stave odškodňovania jednotlivých obetí komunistického systému prerokovali výbor pre financie, rozpočet a menu, ktorý odporúčal správu schváliť, a výbor pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien, ktorý odporúčal správu schváliť a požiadať vládu, aby predložila Národnej rade návrh zákona, ktorým sa poskytne jednorazový peňažný príspevok osobám zaradeným v rokoch 1948 až 1954 do vojenských táborov nútených prác a pozostalým manželkám po týchto osobách. Iné výbory o správe nerokovali.
Gestorský výbor, výbor pre ľudské práva, odporúča Národnej rade správu schváliť a uznesením požiadať vládu Slovenskej republiky, aby predložila návrh zákona, ktorý som citovala, o poskytnutí jednorazového peňažného príspevku osobám v pracovných táboroch, Národnej rade.
Táto spoločná správa bola schválená uznesením výboru 29. apríla, ktorej súčasťou je aj návrh uznesenia, o ktorom by Národná rada mala hlasovať.
Môžete otvoriť rozpravu, pán podpredseda, a do rozpravy sa hlásim ako prvá.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Áno, otváram rozpravu k tomuto bodu programu. Pýtam sa, či sa hlási niekto ústne do rozpravy. Ako prvá pani spravodajkyňa, potom pán poslanec Hanzel a pani poslankyňa Bollová. Končím možnosť sa prihlásiť do rozpravy.
Nech sa páči, pani spravodajkyňa, máte slovo.
M. Sabolová, poslankyňa: Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, kratučko by som chcela vysvetliť dôvody, prečo aj výbor si myslí, aj osobne si myslím, že treba túto skupinu ešte odškodniť. Zároveň ale dávam aj návrh ešte do uznesenia Národnej rady, aby sme vládu zaviazali aj termínom, dokedy by mala predložiť tento návrh zákona do Národnej rady. Odporúčam, aby to bolo do konca júla, aby sme na septembrovej schôdzi mohli rokovať o tom v prvom čítaní.
Odôvodním aj tento návrh. Tak ako pán minister uviedol v úvodnom slove, návrh bol už spracovaný ministerstvom obrany. Čiže bol v pripomienkovom konaní, kde zásadnou pripomienkou vlastne bol nedostatok zdrojov a ministerstvo financií nesúhlasilo, aby bol predložený na rokovanie vlády. Čiže navrhovaný zákon je pripravený, je prehodnotený, legislatívne zdôvodnený ministerstvom obrany. Nevidím dôvod, aby nebolo možné v takomto čase, aby bol na septembrovej schôdzi predložený Národnej rade.
Chcem povedať, prečo práve táto skupina. Všetci ste určite čítali túto správu, lebo je to prvá správa, ktorá jasne urobí a prehľadne vystihuje to, čo bolo urobené, ako sme sa pokúsili, či finančne, či hmotne, či vrátením majetku odškodniť skupinu ľudí, ktorí boli postihnutí týmto systémom. Ale myslím si, že skupina ľudí, ktorí boli v pracovných táboroch - a ich súpis, ich počet a, myslím, aj to, čo vlastne vykonávali, aký aj ekonomický príspevok v tom období oni pre vtedajší systém doniesli -, bola jedna z prvých, o ktorých bolo jasné, že treba ich nejakým spôsobom odškodniť. Myslím si, že za tých 12 rokov, odkedy sa o tejto skupine ľudí a o ich odškodňovaní hovorí, boli vždy odsunutí pri každej novele zákona. A preto si myslím, že je tu dnes najvyšší čas, veľmi dôležité, ak zákon o odškodňovaní hovorí, že treba ich primerane odškodniť, určite nedajú sa všetky dôsledky vymazať, aby aj týmto ľuďom sme vyšli v ústrety. Tak by boli odškodnení aj príslušníci PTP a ich rodinní príslušníci, ktorí sú ešte dnes nažive, a nie je ich veľká skupina, je to asi skupina 1 500, teraz to číslo mi tu vypadlo, ktorí mali byť rehabilitovaní a odškodnení, čo bolo dohodnuté, 1 500 Sk na mesiac v pracovnom tábore za obdobie nepresahujúce 24 mesiacov a príp. 2 000 Sk za mesiac v pracovnom tábore za obdobie nad 24 mesiacov, avšak maximálne 60 000 pre vdovy po príslušníkoch, ide tu len o polovicu. Tak by tento návrh, ktorý je v tej výške, asi tých 100 mil. korún, bol dohodnutý. Je to vlastne len asi jedna štvrtina z výšky odškodného, ktoré bolo poskytnuté už politickým väzňom alebo tým, ktorí vlastne boli perzekvovaní minulým režimom.
Čiže, myslím, nebudem naťahovať diskusiu, aby bolo umožnené vystúpiť ešte kolegom, ale prosím vás o podporu a verím, že vláda napriek tomu, že máme vážny ekonomický deficit v štátnom rozpočte, ukončí aspoň čiastočne odškodňovanie a vyjdeme v ústrety aj ľuďom, ktorí, už je ich málo, si myslím, veľmi trpezlivo a pokojne očakávali, že sa aj táto Národná rada postaví za túto skupinu ľudí. Ďakujem pekne.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Hanzel.
B. Hanzel, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda. Vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, ja chcem vystúpiť viac-menej len tak trošku kuriózne, lebo ja som jeden z posledných mohykánov pracovno-technických práporov. Takže ja som tie PTP útvary zažil. Chcem povedať, že keď sme narukovali do jedného takéhoto práporu, tak nás tam bolo 50 mužov v jednej rote, z toho bolo 30 Maďarov, 19 Cigánov a ja. Tak ten zážitok bol skutočne krásny. Strávil som tam síce trošku obmedzený čas, ale naozaj sú to veci, na ktoré sa dá spomínať. A keď si niekto prečítal Čiernych barónov od Švandrlíka, tak ja musím povedať, to všetko je absolútna pravda. Toto všetko som tam aj ja zažil. Za celú vojnu som vystrieľal deväť nábojov v tej prípravnej fáze a potom už sme vyfasovali mundúry, lopaty, sekery a chodili sme zo stavby na stavbu. A môžem povedať, to bolo množstvo kurióznych situácií. Ale, samozrejme, zrejme sú skôr vhodné na rozprávanie niekde pri víne alebo tuná hore pri káve ako v parlamente. Ale skutočne to boli zážitky, na ktoré človek nikdy nezabudne. Ja som túto záležitosť nebral príliš osobne, lebo už vtedy som vedel, o čo ide, už som vtedy bol v nemilosti, lebo som sa prihlásil ako dobrovoľník do armády proti Rusom, ktorí k nám prišli okupovať našu vlasť. A toto bol dôsledok toho. Ja som tesne potom išiel na vojnu a dostal som sa k takejto poslednej zložke. Čo sa týka našej existencie tam, tak ja nemôžem povedať, že sme boli nejako ináč utláčaní ako psychicky. My sme dokonca dostávali peniaze a boli sme veľmi bohatí vojaci, lebo už vtedy nejako koncom šesťdesiatych, začiatkom sedemdesiatych rokov sme brali vyše 1 000 korún mesačne, čo boli celkom slušné peniaze, a naozaj sme sa mali výrazne lepšie ako ostatní vojaci po finančnej stránke. Myslím si, že aj tá disciplína bola na inej úrovni, ako sa vyžadovala od ostatných vojakov. No ale je pravda, že mohli to ľudia chápať aj negatívne, mnoho ľudí to mohlo chápať ako psychickú ujmu. A preto by som sa prihováral tiež za to, aby sa nejakým spôsobom to, čo sa dá napraviť, napravilo, obzvlášť keď nás to nebude stáť až také veľké peniaze. Ja si myslím, že tie peniaze, o ktorých hovoríme, nie sú také veľké, aby sme nemohli napraviť aj morálne krivdy.
Súčasne sa ešte znova prihováram pánu ministrovi. Ešte stále tu máme jednu skupinu, veľmi maličkú skupinu na Slovensku, o ktorej sa doteraz vôbec nehovorilo. A to je skupina signatárov Charty 77, ktorú som takisto zažil. Ja som skutočne bol okolo roku 1977 dva roky bez práce, čo tu vtedy nebolo možné, vtedy to bolo príživníctvo. A bolo to veľmi ťažké pre tých pár ľudí, ja som bol deviaty na Slovensku. Takže ono ich asi nebolo viac ako nejakých 10 - 11. Rozhodne v žiadnom prípade mi nejde o žiadne finančné odškodnenie, ale myslím si, že bolo by načase, aby aj táto skupina sa aspoň morálne dočkala svojho uznania, lebo toto bol začiatok toho, čo tu máme, pán minister. Ďakujem pekne.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem.
S faktickou poznámkou pani poslankyňa Sabolová, nech sa páči. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými.
M. Sabolová, poslankyňa: Len veľmi krátko by som chcela zareagovať, pán kolega. Myslím si, že pracovné tábory neboli až také humorné, o akých ste vy hovorili, a neboli pre všetkých takéto odľahčené, ako ste vy hovorili, a preto chcem zareagovať, že boli v oveľa tvrdších možno niektorí podmienkach. Záviselo to veľmi od toho, kto a akým spôsobom bol do týchto pracovných táborov poslaný. A boli to aj politicky perzekvovaní a tí mali aj možno oveľa ťažšiu disciplínu. Takže len chcem povedať, že nebolo to len humorné, ale bolo to možno pre mnohých aj veľmi tvrdé. A preto si myslím, že sú v istej pozícii mnohí ako politickí väzni, pretože nemali slobodu.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Hanzel, môžete reagovať na faktickú.
B. Hanzel, poslanec: Ja sa ospravedlňujem, ale asi ste nepočúvali všetko, lebo ja som povedal, že sú v tej pozícii, že ich treba odškodniť, ja som len vyzdvihol viac tú humornú stránku, ale som povedal, že určite mnohí ľudia to psychicky brali veľmi ťažko. Okrem iného som takisto povedal, že ja som bol z politických dôvodov zaradený do pracovno-technického práporu, lenže som to bral trošku ináč, to je všetko. Tak ospravedlňujem sa, keď to vyznelo trošku odľahčene, ale ja som potvrdil všetko, čo pán minister predkladá, a som takisto podporil aj ten návrh, tak teda neviem, či som to nevyjadril dosť jasne. Ďakujem.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ako posledná v rozprave vystúpi pani poslankyňa Bollová. Nech sa páči.
D. Bollová, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, pán podpredseda vlády, jeden i druhý, vážené kolegyne, kolegovia, myslím si, že sa očakávalo, že niekto za náš klub vystúpi, ale pretože ani tuná už nie je veľa ľudí, tak to zostalo len na tých skalných.
Mám taký dojem, že navrhovateľov tohto zákona, resp. ani nie tohto zákona, ale takého pejoratívneho chápania zmyslu výrazu "komunistický režim" viedol v počiatku k tomu hlavne pocit víťazstva z dosiahnutej moci a vyjadrenie kategorického odporu k minulosti paušálne. Dnes, ako vidím, to už väčšinu ani koalície, ani opozície až tak veľmi nezaujíma, o tom svedčí aj účasť tu prítomných ľudí v tejto sále. To k tomu výrazu "komunistický režim". Niekoľkokrát sme hovorili, že nič také nebolo, ale dobre.
Teraz k tomu konkrétne, čo toto odškodnenie má na starosti. Spomínali sa dnes hlavne príslušníci pracovných technických práporov. Môžem vám povedať, že môj bratanec bol v tomto tábore, pretože jeho otec bol pred rokom 1948 živnostník, bol pánsky krajčír. Vrátil sa odtiaľ, tento môj bratanec, ani nie tak bohatý ako veľmi veselý, pretože mal šťastie dostať sa asi medzi tých čiernych barónov, ktorých opisoval Švandrlík, ale povedal, že to určite boli vojaci, resp. mladí ľudia, ktorí jediní za dvojročnú plácu si vtedy pri návrate domov mohli kúpiť Spartaka čiže auto. Aj vy ste to boli, pán poslanec? (Odpoveď z pléna.) Áno, ďakujem. Takže nie som v zásade proti tomu, aby sa ľudia, ktorí boli perzekvovaní duševne, odškodnili, nech to bolo v akomkoľvek režime, ale tiež sa mi nepáči, ak sa to berie kategoricky ako zločin. Nie všetci, rozhodne nie všetci boli vystavení nejakej zločineckej komunistickej mašinérii, by som prosila, aby sme si to uvedomili. Zároveň by som ale chcela poznamenať, že ďalší z mojich bratancov, ktorý je podstatne starší ešte odo mňa, bol zavlečený cez vojnu do Rakúska, do tábora pracovného a podal si žiadosť o odškodnenie a z medzinárodnej organizácie v Ženeve mu odpovedali, to môžem dokumentovať, že preto, že nie je ani Žid, ani Róm, odškodnený nebude. Neviem, čo si mám o tom myslieť.
Chcem sa vyjadriť, že nielen ja, ale celý náš klub súhlasí s tým, aby všetky zločiny páchané na ľuďoch, boli odškodnené, resp. aby sa nepáchali. Myslím si, že to už ste si všimli pri našich vystúpeniach, že rozhodne nechceme zastávať neprávosti, ktoré sa diali kedykoľvek. Prosila by som vás len, aj tých všetkých, ktorí tu nie sú, ak sa podobné prípady budú posudzovať, aby ste rovnako prísne posudzovali všetky iné zločiny, o ktorých bude reč. Ďakujem vám za pozornosť.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Panie poslankyne, páni poslanci, pani poslankyňa Bollová bola posledná prihlásená do rozpravy.
Pani poslankyňa Sabolová, pán poslanec Hanzel s faktickými poznámkami. Končím možnosť ďalších prihlášok.
Nech sa páči, pani poslankyňa Sabolová.
M. Sabolová, poslankyňa: Ďakujem pekne. Pani poslankyňa, môžem súhlasiť len teda s poslednou vetou alebo väčšinou teda len s poslednou vetou, kde hovoríte, všetky neprávosti aby boli nejakým spôsobom postihnuté, príp. odškodnené, ale nemôžem súhlasiť s tým, že sa chce zakryť obdobie komunistického režimu, komunistického systému, pretože sme tu aj ľudia, ktorých sa to bezprostredne dotýkalo, keď nie priamo nás, ale ako rodičov, sme tu ľudia, a opätovne zdôrazňujem, že poznám ľudí a väčšinu ľudí, a je to veľká skupina práve z týchto pracovných táborov, ktorí nezbohatli, ktorí si nemohli kúpiť auto, ktorí nemali takéto humorné podmienky do mnoho rokov a určite celý systém do roku 1990 boli prenasledovaní aj napriek tomu, že už dávno pracovné tábory skončili a že to skutočne treba iste adresne hodnotiť, nemožno zovšeobecniť, ale systém, ktorý tu bol, vlastne postihoval veľkú skupinu ľudí, ktorí ani neprotestovali proti systému, ale nemohli ani podľa svedomia a podľa presvedčenia sa mnohokrát presadiť. Čiže ja len toľko som za to, aby všetka nespravodlivosť, a to je jedno, v ktorej dobe, bola opodstatnene odsúdená. A v prípade možnosti nikdy krivda ani psychická a veľakrát ani fyzická sa nedá postihnúť v plnej miere, ale treba spraviť nejaký zásadný postoj k obdobiu, ktoré tu bolo, a skúsme hodnotiť aj to obdobie, ktoré po roku 1990 je.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Hanzel.
B. Hanzel, poslanec: Ďakujem pekne, pán predseda. Ja chcem opätovne len povedať, že v podstate súhlasím s pani Sabolovou, že ide v prvom rade o morálne odškodnenie tých ľudí, ktorí toto zažili. Na druhej strane musím zas povedať, že naozaj ja som to zažil, možnože vy nie, aspoň verím, že nie, lebo vtedy ešte ženy nerukovali ako teraz, a môžem povedať, že tí ľudia naozaj pokiaľ to psychicky nebrali vážne, že to bolo ich odstavenie zo spoločnosti a pod., kde už oni boli odstavení, to bol len dôsledok toho celého, lebo ja som sa v tej časti pohyboval. Takže ja som to bral humorne, áno, aby som si to odľahčil. To nebola humorná situácia, ale bral som to tak, aby som to ľahšie prežil. A tým som chcel povedať, že naozaj tá situácia bola taká, ako ju ten Švandrlík opisuje, keď to človek bral tragicky, tak bol v tom až po uši, áno, a určite boli takí ľudia, keď sa človek dokázal nad to povzniesť a bral to ináč, tak naozaj sa na tom dalo zasmiať. Nehovorím, nikdy som nepovedal, že tých ľudí nemáme odškodniť, myslím si, že áno, ale myslím si, že v prvom rade morálne. Ja si aj tak myslím, že tých nejakých pár tisíc korún, čo im ponúkame, to je len morálne odškodnenie, lebo to rozhodne nie je finančné, rozprávať o nejakých pár tisíckach korún ako odškodnení za nejaké dva roky nútenej práce, lebo to boli dva roky nútenej práce, a nehovorím, že vždycky tam boli ľudia, čo boli zvyknutí zobrať lopatu do ruky ako ja, tam boli ľudia, ktorí tú lopatu jednoducho nevedeli do tej ruky chytiť. A u tých je to podstatne väčší priestupok ako u tých, ktorí na to boli zvyknutí už tesne predtým. Takže len chcem potvrdiť, že tento návrh podporujem, dokonca myslím si, že to je málo, ale, hovorím, beriem to ako morálnu povinnosť z našej strany odškodniť týchto ľudí a nespájam to priamo len s určitým... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pani poslankyňa Bollová.
D. Bollová, poslankyňa: Ďakujem pekne, pán predseda. Pani kolegyňa Sabolová, ja si myslím, že v svojom, povedzme, nesúrodom a nie veľmi dlhom vystúpení som dala najavo, že sa to dotýkalo aj mňa osobne, resp. mojich blízkych príbuzných aj jedno obdobie, aj terajšie obdobie. Ja sa vás len spýtam: Kde ja mám podať žiadosť o odškodnenie, keď ma v roku 1989 okamžite vyhodili z miesta riaditeľky školy a jediná výčitka voči mne bola, že som neodovzdala preukaz Komunistickej strany? Nikdy som nemala žiadne pracovné ani iné problémy. Nikdy mi nikto nič nevyčítal. Čo mám urobiť ja a ďalší nespočetní moji kolegovia? Ďakujem.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Vyhlasujem rozpravu za skončenú.
Pán minister sa chce vyjadriť. Nech sa páči.
D. Lipšic, podpredseda vlády a minister spravodlivosti SR: Ďakujem, pán predseda. Pani poslankyne, páni poslanci, ja vítam rozpravu, vítam aj pozmeňujúci návrh, ktorý predniesla pani poslankyňa Sabolová. Naozaj vskutku je to asi jediná kategória obetí komunistického režimu, ktorá nebola ešte odškodnená.
Súhlasím aj s tým, čo povedal pán poslanec Hanzel, že ide len o čiastočné odškodnenie a pri odškodňovacích zákonoch to je vždy tak. Vždy to je len čiastočné odškodnenie, najmä za morálnu ujmu, ktorá bola spôsobená zločinným systémom, ako to konštatovala Národná rada, ktorý tu vládol od roku 1948 do roku 1989.
Pani poslankyňa Bollová vyjadrila presvedčenie, že by mali byť rovnako trestané zločiny akýchkoľvek režimov. Ja si myslím, že zločiny komunistického režimu boli najmiernejšie potrestané. Zločiny druhého totalitného režimu, ktorý na Slovensku vládol v minulom storočí, boli potrestané oveľa konzekventnejšie, predsa boli prijaté osobitné zákony, zriadený Národný súd, ľudové súdy, bolo vynesených niekoľko rozsudkov smrti, niekoľko dlhoročných trestov odňatia slobody. Za zločiny komunistického režimu bol zatiaľ uložený jeden podmienečný trest, nič viac. Mali sme nežnú revolúciu, možno až príliš nežnú, ale súhlasím s tým základným postulátom, že všetky zločiny akéhokoľvek systému, akéhokoľvek jednotlivca je potrebné rovnako trestať. Ale myslím si, že v tomto prípade sa komunisti nemajú na čo sťažovať, možno skôr naopak.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pani poslankyňa Sabolová.
M. Sabolová, poslankyňa: Ďakujem pekne. Ja len chcem zhrnúť vlastne rozpravu a upresniť ten návrh uznesenia, tak ako som predniesla, aby Národná rada zaviazala vládu pripraviť tento návrh zákona a predložiť ho na septembrovú schôdzu Národnej rady.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Končím rokovanie o tomto bode programu.
Prosím teraz pána podpredsedu vlády, aby z poverenia vlády Slovenskej republiky uviedol a odôvodnil
vládny návrh zákona o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon),
ktorý prerokúvame ako tlač 566.
Pán podpredseda vlády, máte slovo.
P. Csáky, podpredseda vlády SR: Ďakujem pekne. Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, ctené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som pred vás predstúpil v druhom čítaní s vládnym návrhom zákona o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačným zákonom).
Na úvod by som chcel poďakovať všetkým, predovšetkým pánovi podpredsedovi vlády Lipšicovi, s ktorým sme viedli veľmi plodný dialóg, a myslím si, že výsledkom nášho dialógu je prijateľný návrh zákona, a taktiež všetkým z vás, ktorí ste vecne diskutovali a svojimi námetmi prispeli k skvalitneniu návrhu zákona v jednotlivých výboroch Národnej rady Slovenskej republiky.
Osobne som mal možnosť hovoriť s mnohými z vás a som rád, že v deviatich výboroch bol vytvorený priestor na plodnú a konštruktívnu diskusiu v oblasti zásady rovnakého zaobchádzania a o dôsledku jej dodržiavania v každodennom živote občanov Slovenskej republiky. Skutočnosť, že náš dialóg bol profesionálny, ma len utvrdzuje v presvedčení, že vyše trojročná otvorená verejná diskusia o antidiskriminačnej legislatíve splnila svoju úlohu. Jej výsledkom je totiž nielen zvýšená úroveň vnímania zložitých otázok diskriminácie, ale aj vytvorený priestor, v rámci ktorého boli konsenzuálne urovnané všetky nezrovnalosti v rámci koncepcie antidiskriminačnej legislatívy. Aj vďaka tomu môžem len uvítať väčšinu pozmeňujúcich návrhov tak, ako boli prijaté jednotlivými výbormi a sú obsiahnuté v spoločnej správe výborov. Myslím si, že rozvíjajú kvalitu návrhu zákona, prispievajú k jednoznačnosti interpretácie jednotlivých paragrafov, a tým k lepšej vymožiteľnosti.
Stotožňujem sa teda s názorom gestorského výboru, pričom upozorňujem na to, že k bodu 3 gestorský výbor neprijal stanovisko. Dovoľte mi teda, aby som si dovolil nesúhlasiť s obsahom pod bodom 3 v spoločnej správe výborov. Je to známa téma, o tom sa diskutovalo aj sa hlasovalo aj vo vláde. Myslím si, že pôvodne navrhované znenie § 6 ods. 1 návrhu zákona, na ktorom sa zhodla vláda Slovenskej republiky, ako aj 8 výborov Národnej rady, zabezpečuje jasnejšiu zrozumiteľnosť antidiskriminačného zákona ako právnej normy a zároveň zakotvuje rovnakú úroveň právnej ochrany pre všetkých.
Dovoľte mi dotknúť sa ešte troch tém, ktoré sa objavili v rámci diskusie vo výboroch.
Pani poslankyňa Mušková otvorila tému vo výbore pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a média, či niektoré časti tohto zákona sa nedajú zneužívať v niektorých prípadoch. Domnievam sa, že tá modelová situácia, ktorá bola načrtnutá pani poslankyňou, je trošku hypotetická. Dovolil som si dať vypracovať analýzu štyroch základných zákonov v tejto oblasti, to znamená Trestného zákona, zákona o výkone prác vo verejnom záujme, Zákonníka práce a taktiež školského zákona. Som naďalej presvedčený o tom, že tieto zákony v súčasnej forme dostatočným spôsobom dávajú garanciu na to, aby modelová situácia, že v oblasti školstva by ktokoľvek zneužíval tento zákon, nemohla nastať. Samozrejme, pani poslankyňa, ak naďalej máte pochybnosti o tejto problematike, som pripravený zriadiť medzirezortnú pracovnú komisiu, analyzovať situáciu a dať návrh pánovi kolegovi Froncovi na konkrétny krok. Rozhodne som toho názoru, že aj v prípade, že by sa dokázalo alebo preukázalo, že v určitých častiach by bolo potrebné prijať ďalšiu časť legislatívy, nepatrí to do tohto zákona, to znamená do antidiskriminačného zákona, ale do ďalších zákonov.
Ďalším problémom bola kompetencia a možnosti Slovenského národného strediska pre ľudské práva, o nedostatočnom finančnom krytí ktorých hovorila pani poslankyňa Sabolová vo výbore pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien. Chcem povedať, že túto pripomienku som považoval za dôležitú a opodstatnenú. Som rád, že dnes môžem konštatovať, že včera vláda Slovenskej republiky schválila uvoľnenie prostriedkov pre Slovenské národné stredisko pre ľudské práva vo výške zhruba 2,5 mil. Sk, takže je to navýšenie rozpočtu strediska v tomto roku o 44 %. Vláda zároveň uložila podpredsedovi vlády a ministrovi spravodlivosti, aby sa postaral o navýšenie finančných prostriedkov pre stredisko v štátnom rozpočte aj na rok 2005. Môj úrad je zároveň v poslednom štádiu v rokovaní s Európskou komisiou o projekte na podporu rozšírenia kapacít strediska v roku 2005 z prostriedkov Prechodného fondu Európskej únie. Aj na základe týchto skutočností pevne verím, že stredisko bude pripravené vykonávať kompetencie navrhované v rámci návrhu antidiskriminačného zákona a presadzovať tak dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania.
Chcem využiť aj túto príležitosť na vyslovenie uznania a vďaky pani poslankyni Sabolovej za jej prácu v pozícii predsedníčky Správnej rady Slovenského národného strediska pre ľudské práva. Po rokoch nečinnosti sa tak zo strediska opäť stáva inštitúcia aktívne prispievajúca k posilňovaniu a dodržiavaniu ľudských práv na Slovensku.
Dovoľujem si ešte zareagovať na ďalší problém, ktorý bol nastolený taktiež pani poslankyňou Sabolovou vo výbore pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien, a to na možné zastupovanie občanov Slovenskej republiky Slovenským národným strediskom pre ľudské práva pred súdmi. Nemôžem sa stotožniť v tomto prípade s názorom pani poslankyne, že tu môže ísť o konflikt záujmov, pretože stredisko takýto servis môže zabezpečovať len vtedy, keď už nevystupuje ako nestranný orgán, ale kompetencie strediska nestačili na odstránenie toho problému, ktorý vznikol, takže stredisko pred súdom už nie je nezávislé stredisko, ale orgán štátny, ktorý zastupuje v presne vymedzených možnostiach a v presne vymedzenom režime toho občana Slovenskej republiky, ktorý sa domnieva, že jeho práva boli porušené v zmysle tohto zákona.
Vážené panie poslankyne, ctení páni poslanci, som si plne vedomý toho, že pre niektorých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky ide o citlivý návrh zákona. Myslím si ale, že nepísaným pravidlom demokracie je aj schopnosť empatie, to znamená schopnosť vžiť sa do situácie aj politického partnera. A v tejto súvislosti nech mi je dovolené opakovane zdôrazniť, že tento návrh zákona zakladá rovnakú úroveň ochrany pre každého občana Slovenskej republiky a v žiadnom prípade nemôže znamenať dôvod na také obavy, ktoré miestami boli medializované, to znamená, v žiadnom prípade nezakladá právny základ na registrované manželstvo a nezakladá právny základ ani na adopciu detí homosexuálnymi pármi. Ide o to, že zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany pre každého obyvateľa, pre každého občana Slovenskej republiky a ochraňuje každého občana podľa môjho názoru a podľa názoru vlády Slovenskej republiky efektívnym spôsobom proti všetkým formám intolerancie.
Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi ešte raz poďakovať za ústretovosť, s akou bol v Národnej rade prijatý tento návrh antidiskriminačného zákona a prerokovaný tento návrh. Dúfam a verím, že ako diskusia vo výboroch, tak aj nasledujúca diskusia v pléne prispeje k posilneniu efektívnej ochrany ľudských práv všetkých občanov Slovenskej republiky prostredníctvom tohto zákona. Ďakujem pekne za vašu pozornosť. Ďakujem, pán predseda.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Prosím, pán podpredseda vlády, zaujmite miesto pre navrhovateľov. Ďakujem za odôvodnenie návrhu.
Prosím teraz pána poslanca a predsedu výboru pre ľudské práva, národnosti a menšiny, aby z poverenia výboru informoval Národnú radu o výsledku prerokúvania návrhu zákona vo výboroch, ako aj o stanovisku a odporúčaní gestorského výboru k jednotlivým ustanoveniam návrhu, tak ako ho predložila vláda Slovenskej republiky. Pán predseda, nech sa páči.
L. Nagy, poslanec: Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, vážený pán podpredseda vlády, vážené dámy, vážení páni, z poverenia gestorského výboru predkladám spoločnú správu výborov Národnej rady o prerokovaní vládneho návrhu zákona o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 566) vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky v druhom čítaní.
Predmetný návrh zákona Národná rada pridelila na prerokovanie ústavnoprávnemu výboru, výboru pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, výboru pre pôdohospodárstvo, výboru pre verejnú správu, výboru pre sociálne veci a bývanie, výboru pre zdravotníctvo, výboru pre obranu a bezpečnosť, výboru pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá a výboru pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien ako gestorskému výboru.
Návrh všetky výbory prerokovali v lehote určenej Národnou radou a všetky výbory ho odporúčali schváliť s výnimkou ústavnoprávneho výboru, ktorý neprijal platné uznesenie. Pripomienky prijaté vo výboroch sú uvedené v časti IV spoločnej správy, návrh gestorského výboru na spôsob hlasovania sa nachádza v časti V správy.
Záverečné odporučenie gestorského výboru je návrh schváliť.
Vážené poslankyne, vážení poslanci, dovoľte mi ešte niekoľko slov k pripomienkam a k navrhnutému spôsobu hlasovania o nich. Gestorský výbor navrhuje spoločne hlasovať o bodoch 1, 2, 5, 15, 16, 17, 18, 21, 24, 29, 30 a 31 s odporúčaním schváliť ich. Tieto pripomienky majú legislatívnotechnický charakter a boli podporené všetkými výbormi, ktoré o návrhu rokovali. Ďalej, gestorský výbor navrhuje spoločne hlasovať o bodoch 6 až 14 s odporúčaním tiež schváliť ich. Všetky tieto pripomienky sa týkajú čl. II zákona, teda článku, ktorým sa novelizuje zákon o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva. Prijatie uvedených pripomienok bolo iniciované samotným vedením strediska. Návrhy riešia niektoré praktické problémy jeho fungovania. Ďalšia skupina pozmeňujúcich návrhov uvedených pod bodmi 19, 20, 22, 23 a 26 bola navrhnutá výborom pre sociálne veci a bývanie a gestorský výbor ich taktiež odporúča schváliť. Predmetné pripomienky dopĺňajú zákaz diskriminácie priamo v novelizovaných zákonoch o živnostenskom podnikaní, o službách v zamestnanosti, o vysokých školách, o sústave základných a stredných škôl a zákone o zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného postihnutia a veku. Toto doplnenie členovia gestorského výboru jednomyseľne podporili. Teraz prakticky dovoľte, aby som uviedol, že samostatne by sme mali hlasovať o bode 4, ktorý taktiež získal podporu gestorského výboru a je v plnom súlade s transponovanou smernicou, ako aj s ostatnými medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky. Zámer, ktorý je vyjadrený v návrhu výboru pre sociálne veci a bývanie uvedený pod bodmi 25, 27 a 28, považujem za správny. Napriek tomu gestorský výbor bol nútený tieto návrhy odporúčať neschváliť pre ich nesprávnu legislatívnu podobu. Pokiaľ v rozprave by sa vyskytli návrhy, ktoré odstraňujú legislatívne nedostatky týchto troch návrhov, rád by som podporil pri hlasovaní tieto návrhy. A nakoniec na odporúčaní k bodu 3 sa členovia gestorského výboru nezjednotili, takže Národná rada bude hlasovať o tomto návrhu výboru pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie bez odporúčania.
Vážený pán predseda, toľko o spôsobe hlasovania. Prosím vás, aby ste otvorili rozpravu.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán predseda, prosím, zaujmite miesto pre spravodajcov.
Otváram rozpravu. Chcem informovať, že do rozpravy som dostal jednu písomnú prihlášku, pani poslankyne Sabolovej za poslanecký klub Kresťanskodemokratického hnutia.
M. Sabolová, poslankyňa: Ďakujem pekne. Budem hovoriť krátko, ale nemôžem niektoré veci nepovedať, ktoré sa aj netýkajú priamo samotného antidiskriminačného zákona.
Chcela by som sa vyjadriť vlastne k čl. II, a to k Stredisku pre ľudské práva, ktoré vlastne dostalo alebo dostane schválením tohto zákona veľa kompetencií a veľa úloh. Ďakujem pekne pánu podpredsedovi za poďakovanie, ale aj napriek tomu budem sa trošku biť o istú pozíciu strediska, pretože si myslím, že ak sa nám podarilo ho rozbehnúť podľa zákona, ak sa nám podarilo vytvoriť aj pracovný tím, ktorý po desiatich rokoch začína zmysluplne aktívne pracovať, zdá sa mi, že bolo by dobré, aby sme ho zase nezavalili niečím, čo nie je nutné a čo nie je povinnosťou.
Dotknem sa konkrétne návrhu zákona. Rozšírili sa kompetencie, niektoré sa nám podarilo konsenzom vo výbore dohodnúť. A to je § 1 ods. 2 písm. b), kde vlastne sme zmiernili ten návrh, že sa nevytvára informačná sieť, pretože nie je povinnosťou vytvárať informačnú sieť o rasizme, xenofóbii a antisemitizme, ale teda dávame návrh, že stredisko zhromažďuje informácie, pretože má slúžiť pre monitoring, zhromažďovanie informácií, poskytovanie informácií. A myslím si, že v ďalších súvislostiach určite, ak tie požiadavky budú a potreba bude, sme pripravení rozšíriť aj kompetencie, ale aj s príslušnými finančnými prostriedkami, pretože, ako ste si všimli, zákon v závere hovorí, že prijatie tohto zákona nebude mať vplyv na štátny rozpočet. Ale myslím si, že už s tým rozsahom kompetencií, sa posúvajú a je garanciou štátu, aby sa dodržiavali zákony, aj tento samotný zákon vyžaduje a bude vyžadovať nejakú úpravu. A myslím si, že aj tým jedným navýšením, o ktorom hovoril pán podpredseda, sa vec ešte nevyrieši. Je potrebné to zmapovať, stredisko robí na zmapovaní, čo nás bude stáť monitoring, asi aký rozsah výkonu tohto zákona bude. Ešte v priebehu letného obdobia alebo v dohľadnom čase predložíme do vlády návrh na požiadavku na štátny rozpočet.
Moja pripomienka k samotnému zneniu zákona a tá pripomienka, ktorá neprešla vo výbore. Ale keďže nechcem vytvárať nejaké napätie, neobiehala som poslancov, aby som zbierala 15 podpisov, myslím, že nech to posúdia právnici, nie som právnik, jednoznačne som za to, aby bod v § 1 ods. 3 zo zákona, ktorý je predložený v čl. II, sa vypustil, pretože stredisko by malo byť nezávislou právnickou osobou, tak ako je to zo zriadenia v zákone, kde jeho angažovanosť v akomkoľvek konaní ako zástupcu účastníka vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania by porušovala túto zásadu a odporovala by aj navrhovanému zneniu § 1 ods. 1 písm. f), kde by malo stredisko dávať odborné stanoviská vo veciach dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania, a to mimo akéhokoľvek konania. V prípade zastupovania účastníka v konaní by bolo stredisko jednou zo strán a presadzovalo by názory len jedného z účastníkov a nemohlo by byť arbitrom, ktorý v odbornom názore vyslovil svoje stanovisko, t. j. to nezávislé stanovisko. Smernica Rady 2043, európska, v čl. 13 ods. 2 v 1. zarážke upravuje povinnosť členského štátu Európskej únie od 1. mája, teda aj v Slovenskej republike poskytovať nezávislú pomoc pri podaní žaloby kvôli diskriminácii, nie tak ako sa hovorí, že stredisko je oprávnené zastupovať účastníka v konaní. Myslím si, že je to niečo navyše, pretože dnes zákon v čl. I umožňuje stredisku v písmene e) zabezpečovať právnu pomoc obetiam diskriminácie a prejavov intolerancie. Čiže poskytne právnu pomoc, poskytne aj možnosť zastupovania. Bude hľadať všetky formy, ako diskriminovanej osobe pomôcť. Čiže v tomto nesúhlasím. Ale nechcem za každú cenu vytvárať dojem, že niekto má výhrady voči zákonu, sú to len veci Strediska pre ľudské práva.
A ešte chcela by som veľmi krátko. Keďže hovoríme o Stredisku pre ľudské práva a pre mnohých kolegov, ktorí možno nemali znalosť, ako to fungovalo, chcela by som spomenúť trochu aj ekonomiku. Tohto roku stredisko dostalo zhruba 5 mil. korún, v minulom roku to bolo 7,2 mil. Čiže dostalo menej prostriedkov vzhľadom na kurz dolára a dohodu, ktorú má vláda uzatvorenú s Organizáciou Spojených národov. Bolo by dobré, aby sme túto dohodu zrušili, pretože dnes už nič nerieši. Ekonomiku si pre toto stredisko riešime sami. A bolo by dobré, aby sme neboli viazaní na kurz dolára. Čiže navýšenie, o ktorom hovoril pán podpredseda, 2,5 mil. dostáva stredisko len do tej ekonomickej úrovne, ako ju malo v roku 2003, zhruba do tých 7,5 mil. Prečo o tom hovorím a bolo tu veľa pripomienok aj pri novele zákona, keď sme potrebovali skutočne vstúpiť do jednoznačného konania v stredisku. V čase od januára do apríla bola vykonaná kontrola Najvyššieho kontrolného úradu. Je to vlastne aj tým, že sme v novele zákona umožnili kontrolovať aj stredisko napriek tomu, že so štátnymi prostriedkami je možné vykonať kontrolu v takýchto inštitúciách. A záver kontroly, aby som vás nezdržiavala, je ten, že bolo porušených množstvo zákonov, bol porušený aj zákon o rozpočtových pravidlách. Stredisko bude mať zo zákona o rozpočtových pravidlách viazaných 1,5 mil. korún za porušenie disciplíny v minulom roku. Ide o presne takýto istý vývoj za roky 2001, 2002, 2003, porušovanie rozpočtových pravidiel, nehospodárne nakladanie s prostriedkami. Dokonca kontrola konštatuje, že bolo mnoho prípadov, kde sa vôbec nedala posúdiť hospodárnosť, pretože neexistujú doklady. Jednoducho bývalý pán riaditeľ neviedol agendu strediska tak, aby bola v súlade s platnými právnymi predpismi. Na nekvalifikovaných pracovníkov, ktorými skutočne stredisko nemohlo vykonávať rozsah činnosti, ktorý už zákon požadoval, bolo vyplatených 500 mil. korún na odstupnom, pretože boli to obrovské platy, ktoré mali pracovníci. Mali 5-mesačné odstupné, boli to príjmy, nebudem konkretizovať, ale nemôže mať pracovník 50-tisícový plat s odmenami 70 000. Je to nehospodárne využitie prostriedkov za veľmi malú činnosť strediska. Došlo k porušeniam, dokonca Najvyšší kontrolný úrad podá cez finančnú políciu trestné oznámenie, pretože bolo zistené, že sa tlačili publikácie vo firmách, ktoré vôbec netlačia publikácie, ktoré takúto činnosť nemajú. Robili to osobné a súkromné firmy, poviem, pracovníkov strediska.
Čiže ak by som chcela o tomto elaboráte hovoriť, myslím si, že by sme tu boli veľmi dlho. A preto si myslím, že vďaka novému vedeniu strediska, vďaka aj vám, páni poslanci, že ste sprístupnili aj zo zákona možnosť Najvyššiemu kontrolnému úradu vykonať kontrolu, bude budúcnosť strediska dobrou vizitkou Slovenskej republiky a bude, myslím, dobre zastupovať aj navonok, ale hlavne občanov Slovenskej republiky. Takže vám sa chcem poďakovať, že napriek tomu, že sme tu mali rôzne názory na návrh zákona, a vieme veľmi dobre, že Ústavný súd rozhodol vo veci, že neprijal námietky skupiny poslancov, vieme, že sa začala dobrá práca. A je verím, že s pomocou novej pani riaditeľky s odborným tímom, ktorý sa tam pomaličky buduje, s pomocou vlády, ktorá, verím, nám dá príspevok na naplnenie antidiskriminačného zákona, budeme môcť dobre reprezentovať Slovenskú republiku v dodržiavaní zákonnosti v ľudských právach a v diskriminácii. Ďakujem pekne.