P. Hrušovský, predseda NR SR: Vážené panie poslankyne, vážený pán premiér, členovia vlády Slovenskej republiky, prosím, aby ste zaujali svoje miesta v rokovacej sále, aby som mohol otvoriť druhý rokovací deň 10. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

Panie poslankyne, páni poslanci, otváram druhý rokovací deň 10. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

Chcem vás informovať, že o ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovacom dni požiadali páni poslanci: pán podpredseda Národnej rady Pavol Rusko a poslanci Miroslav Abelovský, Árpád Duka-Zólyomi a Jozef Elsner.

Dovoľte mi, aby som pri príležitosti prerokúvania návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s prístupom Slovenskej republiky k Severoatlantickej zmluve na dnešnom rokovaní srdečne privítal zástupcov diplomatických zborov členských štátov Severoatlantickej aliancie a zástupcov členských štátov, ktoré boli pozvané na začatie prístupových rozhovorov s NATO. Pekne ich vítam, páni poslanci a poslankyne, ešte raz. (Potlesk.)

Pristúpime k druhému a tretiemu čítaniu o

návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s prístupom Slovenskej republiky k Severoatlantickej zmluve.

Návrh vlády ste dostali ako tlač 193, spoločnú správu výborov máte ako tlač 193a.

Prosím teraz pána ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana, aby z poverenia vlády Slovenskej republiky Národnú radu informoval o odôvodnení predloženého návrhu vlády. Pán minister, nech sa páči, máte slovo.

E. Kukan, minister zahraničných vecí SR: Ďakujem pekne. Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán premiér, vážené panie poslankyne a páni poslanci, vážení členovia vlády Slovenskej republiky, dámy a páni, dovoľte, aby som na základe poverenia vlády Slovenskej republiky a po prerokovaní v príslušných výboroch Národnej rady Slovenskej republiky predložil na rokovanie plenárneho zasadnutia Národnej rady Slovenskej republiky materiál, ktorým je návrh na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s prístupom Slovenskej republiky k Severoatlantickej zmluve.

Návrh vláda do Národnej rady Slovenskej republiky predkladá na základe uznesenia Národnej rady č. 203 z 28. februára tohto roku, ktorým Národná rada Slovenskej republiky požiadala vládu Slovenskej republiky predložiť na rokovanie návrh na pristúpenie Slovenskej republiky k Severoatlantickej zmluve po podpise Protokolu o pristúpení Slovenskej republiky k Severoatlantickej zmluve členskými krajinami Severoatlantickej aliancie.

Panie poslankyne a páni poslanci, Slovenská republika svojím konaním, svojou kredibilnou zahraničnou a bezpečnostnou politikou a svojimi reformami presvedčila spojencov z NATO o tom, že je oddaná princípom, na ktorých stojí Severoatlantická aliancia a celý demokratický svet, že je pripravená prevziať na seba všetky záväzky a povinnosti vyplývajúce z členstva v aliancii, že chce prispievať k posilneniu bezpečnosti a stability v euroatlantickom priestore.

Pozvanie na pražskom summite na začatie prístupových rozhovorov a následný podpis prístupového protokolu Slovenskej republiky členskými štátmi NATO 26. marca tohto roku v Bruseli sú jasným ocenením politiky štátu a výsledkom reforiem celej spoločnosti. Náš prístupový proces tým vstúpil do ďalšej fázy, ktorou je fáza ratifikačná. Z medzinárodnoprávneho hľadiska teda cestu k prerokovaniu a schváleniu pristúpenia Slovenskej republiky k Severoatlantickej zmluve otvorilo podpísanie Protokolu o pristúpení Slovenskej republiky k zmluve.

Reagujúc na tento akt vláda Slovenskej republiky dňa 27. marca tohto roku schválila svojím uznesením č. 238 návrh na prístup Slovenskej republiky k Severoatlantickej zmluve a do Národnej rady predkladá návrh na vyslovenie súhlasu Národnej rady so Severoatlantickou zmluvou. Vnútroštátny právny rámec na tento krok vymedzujú čl. 7 a čl. 86 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorých Severoatlantická zmluva ako medzinárodná politická zmluva a tiež medzinárodná zmluva vojenskej povahy musí byť odsúhlasená Národnou radou Slovenskej republiky. Súhlas Národnej rady Slovenskej republiky so zmluvou sa vyžaduje predtým, ako bude zmluva predložená prezidentovi Slovenskej republiky na podpísanie listiny o pristúpení Slovenskej republiky.

Panie poslankyne, páni poslanci, dnešné vaše rozhodnutie bude významným krokom v naplnení strategických cieľov Slovenskej republiky. Osobitne pritom rád konštatujem, že dosiahnutie vysokého bezpečnostného štandardu pre Slovensko jeho začlenením do systému kolektívnej obrany predstavuje spoločného menovateľa zahraničnopolitických častí straníckych programov takmer všetkých subjektov, ktoré sa v ostatných parlamentných voľbách úspešne uchádzali o dôveru voličov. Neexistuje nijaká ústavná ani zákonná prekážka, ktorá by bránila tomu, aby dnes Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas so Severoatlantickou zmluvou.

Vláda chce takýmto postupom členské krajiny aliancie v prebiehajúcom ratifikačnom procese ubezpečiť, že v Slovenskej republike jestvuje silná politická vôľa a odhodlanie vstúpiť do aliancie. Našou ratifikáciou chceme tiež inšpirovať vlády a parlamenty členských krajín NATO v čase, keď je významná časť politickej energie našich budúcich spojencov viazaná vývojom okolo Iraku, aby neodkladali proces ratifikácie pristúpenia 7 pozvaných krajín a na vyvolanú diskusiu o relevantnosti NATO a budúcnosti transatlantických vzťahov dali jasnú odpoveď. A napokon nechceme ostať nepripravení na očakávanú výzvu generálneho tajomníka aliancie na uloženie ratifikačných listín u depozitára zmluvy, ktorým je vláda Spojených štátov.

Slovenská republika zatiaľ nemá dostatočné vonkajšie a medzinárodne inštitucionalizované bezpečnostné záruky. Obranu si Slovenská republika zabezpečuje na individuálnom základe, čo je nákladné a má svoje prirodzené limity. Zaručenie bezpečnosti krajiny, jej suverenity a integrity je základným životným poslaním každej zodpovednej politickej reprezentácie. Nie je preto prekvapujúce, že vláda naplnenie tohto úsilia vidí v členstve Slovenskej republiky v aliancii. NATO je nesporne jediná efektívna organizácia kolektívnej obrany vo svete, schopná plne garantovať bezpečnosť Slovenskej republiky. Plnohodnotné členstvo Slovenskej republiky v Severoatlantickej aliancii je súčasťou životných záujmov Slovenskej republiky, pretože predstavuje optimálny spôsob zaručenia jej bezpečnosti a obrany. Vytvára rámec na normálny, kontinuálny rozvoj tejto krajiny. Od vzniku modernej slovenskej štátnosti na začiatku uplynulého storočia, v tom čase v česko-slovenskom rámci, dejiny počtom malému národnému spoločenstvu nadelili akosi priveľa diskontinuít.

Dovoľte mi odcitovať časť čl. 5 o kolektívnej obrane, považujem ho za kľúčový: "Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike bude považovaný za útok proti všetkým a preto odsúhlasili, že ak taký ozbrojený útok nastane, každá z nich pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, vrátane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť v severoatlantickej oblasti."

Nejestvujú silnejšie bezpečnostné záruky, ako nám poskytuje tento článok. Neviem si predstaviť väčšiu hodnotu záväzkov, ako tú, keď občania iných krajín sú pripravení za nás, za našu bezpečnosť položiť vlastné životy. To isté sa, samozrejme, očakáva aj od nás. Som presvedčený, že pre Slovensko je životne nevyhnutné takéto záruky získať. Bezpečnosť je totiž pocit, ktorý si neuvedomujeme, aj keď ho bytostne vyžadujeme. A, žiaľ, u nás priamo pociťujeme až absenciu bezpečnosti. Preto je nevyhnutné investovať do bezpečnosti a vytvoriť si také záruky, ktoré sú stále presvedčivé a efektívne. Našou najlepšou reakciou na zmenené bezpečnostné prostredie vo svete je vstup Slovenskej republiky do aliancie, niet inej lepšej alternatívy.

Vážené panie poslankyne a páni poslanci, súhlas Národnej rady Slovenskej republiky so Severoatlantickou zmluvou je nevyhnutným predpokladom na to, aby sa Slovenská republika po ukončení ratifikácie nášho prístupového protokolu členskými štátmi NATO mohla stať plnoprávnym členom najstálejšej a najpevnejšej obrannej aliancie sveta. Odsúhlasením Severoatlantickej zmluvy sa budete podieľať na historickom rozhodnutí o zaistení bezpečnosti pre túto a ďalšie generácie našich občanov. Národnej rade sa ponúka príležitosť dokázať, že jestvujú životné záujmy tejto republiky, na ktorých sa racionálny, hlavný prúd slovenskej politiky vie zjednotiť. Svojím postojom rozhodnete, či sa významne zvýši medzinárodná váha a zahraničnopolitické možnosti Slovenska. Rozhodnete o tom, či Slovensko bude rovnocenným partnerom pri aktívnom posilňovaní stability a bezpečnosti vo svete a či bude sledovať cestu najvyspelejších demokracií. Je to rozhodnutie mimoriadne vážne. Rozhodnite sa preto zodpovedne, vláda Slovenskej republiky svoje stanovisko deklarovala jednoznačne. Dovolím si vás preto požiadať, aby Národná rada Slovenskej republiky podporila návrh vlády Slovenskej republiky a podľa čl. 86 písm. d) ústavy vyslovila súhlas so Severoatlantickou zmluvou. Ďakujem. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďakujem pánovi ministrovi za odôvodnenie návrhu.

Teraz prosím pána predsedu zahraničného výboru a spoločného spravodajcu k prerokúvanému bodu programu poslanca Jána Figeľa, aby Národnú radu informoval o výsledku prerokúvania návrhu na vyslovenie súhlasu s prístupom Slovenskej republiky k Severoatlantickej zmluve v parlamentných výboroch, ako aj o stanovisku a odporúčaní gestorského výboru. Pán predseda, máte slovo.

J. Figeľ, poslanec: Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, vážený pán premiér a členovia vlády, milé dámy poslankyne, páni poslanci, ctení hostia, návrh na vyslovenie súhlasu Národnej rady s prístupom Slovenskej republiky k Severoatlantickej zmluve, ktorý je tlačou 193, pridelil predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím č. 178 zo dňa 27. marca tohto roku na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť a Zahraničnému výboru Národnej rady Slovenskej republiky. Vo svojom rozhodnutí zároveň ako gestorský výbor určil zahraničný výbor.

Výbory prerokovali predmetný návrh podľa § 46 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady.

Ústavnoprávny výbor na svojej 18. schôdzi prijal uznesenie č. 109, ktorým odporučil Národnej rade Slovenskej republiky vysloviť súhlas so Severoatlantickou zmluvou.

Výbor Národnej rady pre obranu a bezpečnosť svojím uznesením č. 51 na 10. schôdzi odporučil Národnej rade vysloviť súhlas so Severoatlantickou zmluvou.

Výbor Národnej rady pre financie, rozpočet a menu na svojej 11. schôdzi prijal uznesenie č. 68, ktorým odporučil Národnej rade vysloviť súhlas s návrhom Národnej rady Slovenskej republiky s prístupom Slovenskej republiky k Severoatlantickej zmluve.

Zahraničný výbor na svojej 13. schôdzi prijal uznesenie č. 26, ktorým odporučil Národnej rade Slovenskej republiky vysloviť súhlas s prístupom Slovenskej republiky k Severoatlantickej zmluve.

Predmetná správa o prerokovaní návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s prístupom Slovenskej republiky k Severoatlantickej zmluve bola schválená následne uznesením Zahraničného výboru Národnej rady č. 30 zo dňa 9.apríla.

Na základe rokovania výborov Zahraničný výbor Národnej rady odporúča Národnej rade Slovenskej republiky vysloviť súhlas so Severoatlantickou zmluvou a s prístupom Slovenskej republiky k tejto zmluve.

Vážený pán predseda, môžete k tomuto bodu otvoriť rozpravu.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďakujem pekne. Prosím, aby ste zaujali miesto určené pre spravodajcov.

Otváram rozpravu k tomuto bodu programu. Chcem vás informovať, že písomne sa do rozpravy za poslanecké kluby prihlásili títo poslanci: Komunistickú stranu Slovenska Jozef Ševc, ANO Jozef Banáš, SDKÚ Milan Hort, Poslanecký klub nezávislých poslancov Vojtech Tkáč, SMK Gyula Bárdos, KDH Pavol Minárik, Smer Robert Fico, HZDS Diana Dubovská. Ďalej sa písomne do rozpravy prihlásili pán poslanec Karol Ondriaš, pani poslankyňa Dagmar Bollová, pán poslanec Rudolf Žiak a pán poslanec Pavol Kubovič.

Chcem vás informovať, že ešte predtým, ako udelím slovo poslancom prihláseným písomne do rozpravy, o možnosť vystúpiť požiadal pán premiér Mikuláš Dzurinda. Nech sa páči, pán premiér, máte slovo.

M. Dzurinda, predseda vlády SR: Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vzácni hostia, bývajú rôzne rozhodovania, rôzne hlasovania. Včera večer som počul z úst mnohých europoslancov, že včera Európsky parlament prijímal najvážnejšie rozhodovanie v histórii Európskeho parlamentu. Som si úplne istý, že aj vy dnes budete prijímať ak nie najvážnejšie, tak jedno z najvážnejších rozhodovaní a nielen súčasného volebného obdobia. Dovolím si pred vás predstúpiť v pevnej viere, že svojím rozhodnutím zavŕšite dnes to, o čo sme sa posledné roky v zhode usilovali.

Dovoľte mi tiež povedať, a prijmite to, prosím, bez pátosu, že predstúpiť pred Národnú radu Slovenskej republiky pri takejto príležitosti je pre mňa aj mimoriadnou cťou. Máme dôvod spoločne so zadosťučinením pociťovať výnimočnú chvíľu tohto rozhodovania a rozhodnutia konečného. Máme dôvod uvedomiť si aj to, čo sme spoločne dokázali, čo dokázala Slovenská republika. Máme dôvod pozerať do budúcnosti s nádejou a optimizmom. Ale rovnako máme povinnosť plne si uvedomiť aj zodpovednosť, akú na sebe berieme, akú na seba preberá naša vlasť.

Nik nemôže pochybovať, že vaše rozhodnutie, vážené panie poslankyne, páni poslanci, sa stane historickým míľnikom. Zapíše sa do radu tých najlepších a najdôležitejších rozhodnutí v našich národných dejinách, ktoré rozhodujúcim spôsobom posúvali Slovensko k lepšej budúcnosti. Budete rozhodovať o budúcnosti a bezpečnosti Slovenska a nadviažete pritom na myšlienky a predstavy najväčších slovenských politických lídrov a demokratov minulého storočia. Stanete sa v tom najlepšom význame tohto slova ich nasledovníkmi a v modernej histórii Slovenska na prahu nového tisícročia aj realizátormi ich ideí.

"Európska bezpečnosť musí stavať aj na strednej Európe a je v záujme európskej demokracie, aby mala silnú oporu v strednej Európe," napísal Milan Hodža. Milan Hodža, ale aj Milan Rastislav Štefánik, Štefan Osuský a viacerí ďalší nám zanechali tradíciu protitotalitného politického myslenia, či už vo forme odmietnutia komunizmu alebo nacionalizmu. Zanechali nám tradíciu politického myslenia opierajúceho sa o hodnoty, ako sú sloboda jednotlivca, ale aj viera v ľudskú súdržnosť, v ľudskú dôstojnosť, ale aj vo vzájomnú pomoc a v spoluprácu krajín v širšom kontexte. Myslím si, že sú to hodnoty, o ktoré opreli Severoatlantickú zmluvu aj zakladatelia Severoatlantickej aliancie, zachovať slobodu svojich národov, ich spoločné dedičstvo a civilizáciu založenú na princípoch demokracie, individuálnej slobody a zákonnosti, snažiac sa presadzovať v severoatlantickom regióne blahobyt a stabilitu.

Váš súhlas s pristúpením k tejto zmluve bude zadosťučinením pre generácie našich ľudí, ktorí podstúpili utrpenie za železnou oponou, ktorých železná opona oddelila a ponížila. Mnohí z nich zahynuli v žalároch pre ideály slobody a demokracie, mnohí sa lepších časov nedočkali a azda by si ani nevedeli predstaviť, že slobodný slovenský parlament bude rozhodovať o tom, o čom dnes rozhodujete vy, panie poslankyne, páni poslanci.

Niet najmenších pochýb o tom, že transatlantické strategické spojenectvo, strategická spolupráca Európy a Spojených štátov v Severoatlantickej aliancii priniesla západnej Európe oveľa lepšiu druhú polovicu 20. storočia, než bola tá prvá. Som si istý, že vyhliadky na lepší bezpečnejší svet v novom 21. storočí budú silnejšie, ak si Európa a Spojené štáty toto strategické spojenectvo zachovajú, ak budú tvoriť aj v budúcnosti spoločnú strategickú víziu. Toto je koncept, na ktorom vznikla Severoatlantická aliancia. Je to koncept, pre ktorý je záujem Slovenska stať sa členom Severoatlantickej aliancie. Toto je koncept, ktorého zachovanie je v najlepšom záujme Slovenska, podľa môjho presvedčenia je aj v najlepšom záujme zjednocujúcej sa Európy, ale aj Spojených štátov a je aj v záujme bezpečnejšieho sveta. Vstupujeme do Severoatlantickej aliancie, ktorá potrebuje posilniť túto víziu v čase, keď je svet konfrontovaný s novými výzvami a novými hrozbami. Pražský summit Severoatlantickej aliancie, odkiaľ prišla pozvánka pre Slovensko, túto cestu a víziu naznačil. Slovensko ako člen aliancie získa rovnocenné miesto za stolom a bude na nás samých, aby sme pracovali na naplnení tejto vízie. Panie poslankyne, páni poslanci, pristúpením k aliancii Slovensko získa nový stupeň bezpečnosti a dôvery. Niet pochýb, že z členstva v aliancii bude Slovensko profitovať, bude profitovať politicky, bezpečnostne, ale aj ekonomicky.

Zároveň chcem povedať, že nechceme byť iba konzumentom. Chceme byť a budeme aj prispievateľom. Ozbrojené sily i politické vedenie, rezort obrany pracujú na tom, aby bol náš takpovediac vecný vklad do spoločnej bezpečnosti aliancie účinný, kvalitný a, samozrejme, zodpovedajúci našim možnostiam. Politicky, ako som už povedal, chceme prispieť k posilňovaniu transatlantického spojenectva. Spoločne s ďalšími novými členskými krajinami aliancie a aj Európskej únie, ktoré zdieľajú podobný postoj, sa takýto hlas môže stať významným príspevkom do diskusie. My to hovoríme celkom jasne: Znovuzjednotená Európa nesmie ísť proti Spojeným štátom, ale ani Spojené štáty by nemali rezignovať na transatlantickú spoluprácu a spojenectvo. Okrem toho však do aliancie môžeme priniesť našu slovenskú skúsenosť. Je to skúsenosť, že to, čo môže vyzerať ako samozrejmé, samozrejmým vôbec nemusí byť, že je to vzácne a že to možno aj stratiť. Hovorím o slobode, o demokracii, o rešpekte k ľudským právam, o vláde zákona, o pocite bezpečia pre krajinu, pre región.

Západná Európa prežila desaťročia v pásme stability a prosperity, ktoré jej prinieslo členstvo v Severoatlantickej aliancii. Bezpečnosť, ochrana ľudských práva aj vysoký životný štandard sa stali akousi samozrejmosťou. Je mi jasné, že ešte potrvá, kým sa vyrovnáme krajinám aliancie v životnej úrovni, kultúre života, a je mi jasné aj to, že nebudeme nikdy rozhodujúcim prispievateľom do spoločnej obrany. Ale to, či môžeme prispieť a chceme prispieť, je byť vnímavejším k ohrozeniam, ktoré nie sú viditeľné, pretože sme tieto ohrozenia prežili na vlastnej koži, pretože vieme, že nič nie je samozrejmé. A naša prežitá skúsenosť, skúsenosť z obdobia neslobody aj z obdobia po nej, práve táto skúsenosť môže byť užitočná, ba možno aj nenahraditeľná pri ďalšom rozširovaní pásma demokracie a stability vo svete.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi využiť tieto chvíle a znovu sa poďakovať všetkým, ktorí pracovali a prispeli k pozvaniu Slovenska do Severoatlantickej aliancie, členom vlády predovšetkým na čele rezortov obrany a zahraničných vecí, expertom aj diplomatom, ale dnes predovšetkým vám, panie poslankyne, páni poslanci. Bez silnej podpory, ktorej sa vláde a diplomacii dostávalo a dostáva od Národnej rady Slovenskej republiky v tomto a v minulom období, by sme neboli úspešní, úspešné by nebolo Slovensko. Prešli sme naozaj veľký kus cesty, všetci. K otázke členstva v Severoatlantickej aliancii vznikol široký politický, ale, dovolím si povedať, aj stranícky konsenzus, konsenzus na strategickom záujme Slovenska. Postupne sa stal konsenzom viac než verbálnym. Stal sa konsenzom alebo dohodou veľmi praktickou pri postojoch a rozhodnutiach, ktoré na tejto ceste musela urobiť vláda a parlament, iste si mnohé takéto vážne rozhodovania a rozhodnutia pamätáte, pri rozhodnutiach a postojoch, ktoré v tejto súvislosti prijímali na pôde parlamentu politické strany. Zvlášť sa v tejto súvislosti chcem obrátiť s poďakovaním najmä na opozíciu. Je nesmierne cenné, a je to viac ako výraz politickej kultúry, ak sa s opozíciou, s ktorou máme neraz veľmi rozdielne náhľady, dokážeme zhodnúť na základných naozaj fundamentálnych otázkach, otázkach krajiny. Členstvo Slovenskej republiky v Severoatlantickej aliancii nie je ani o koalícii, ani o opozícii, ale je o Slovensku. Koalície sa menia, ale národ, vlasť a krajina a najmä jej občania zostávajú.

Dnes, keď je pred vami poslancami Národnej rady závažné rozhodnutie v procese ratifikácie prístupového protokolu Slovenska k Severoatlantickej aliancie, je tu príležitosť sa aj povzbudiť. Stojíme na prahu členstva v aliancii, ale všetci dobre vieme, že neprišlo samo od seba. V roku 1998 naozaj nikto nemohol povedať, že ho získame akosi automaticky. V tom čase po tzv. prvej vlne rozširovania nebolo samozrejmé ani to, že bude ďalšia vlna, že bude ďalšie rozširovanie. A môžem pokojne povedať, že sme to boli my Slováci, občania Slovenskej republiky, čo sme prispeli k novej diskusii o novom rozširovaní, bolo to Slovensko, ktoré nepochybne tomuto procesu významne napomohlo. Spomínam si po veľkom tichu, najmä po zmene vo funkcii prezidenta Spojených štátov, že sme to boli my, čo sme v máji v roku 2001 zorganizovali prvú veľkú medzinárodnú diskusiu tu v Bratislave. Bola to známa konferencia ašpirantov na ďalšie rozširovanie aliancie, mnohých mimovládnych organizácií, ale aj predstaviteľov americkej administratívy známa pod názvom "Európske nové demokracie: líderstvo a zodpovednosť". Je to príklad toho, že máme na to, vystupovať aktívne, a máme na to, meniť a aktívne ak nie vytvárať, tak minimálne ovplyvňovať vývoj dejín, že Slovensko sa nemusí a nemá najmenší dôvod a vlastne ani nesmie krčiť kdesi v kúte.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pevne verím, že Národná rada Slovenskej republiky dnes vyšle zreteľnú správu celej našej verejnosti, ale aj do zahraničia, správu o tom, že členstvo Slovenska v Severoatlantickej aliancii je v najlepších záujmoch našej vlasti, že nám prinesie trvalú bezpečnosť, možnosť rozhodovať o vlastnej budúcnosti a spolurozhodovať o dôležitých otázkach medzinárodného významu, že nám prinesie spojenectvo s krajinami, s ktorými vyznávame rovnaké hodnoty, že nám prinesie trvalé a rovnoprávne miesto medzi týmito krajinami, definitívne, pevné a rešpektované miesto Slovenska v medzinárodnom spoločenstve, že posilní dôveru, ktorá povzbudí investorov, a teda v konečnom dôsledku prinesie lepšiu budúcnosť pre nás, pre naše deti, pre našu vlasť. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Teraz dávam slovo prvému prihlásenému poslancovi za poslanecký klub Komunistickej strany Slovenska pánovi poslancovi Jozefovi Ševcovi. Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

J. Ševc, poslanec: Vážený pán predseda Národnej rady, vážení páni poslanci, poslankyne, vážená vláda, ctení hostia, v priebehu prerokúvania nášho návrhu na usporiadanie referenda o vstupe Slovenskej republiky do NATO sme o. i. vyhlásili, že budeme rešpektovať výsledok tohto referenda ako prejav vôle našich občanov. Žiaľ, tento parlament odmietol vytvoriť priestor na prejavenie vôle našich občanov k tomuto osudovému kroku z hľadiska budúceho smerovania, a tým aj z hľadiska samotnej existencie štátu. Tí, ktorí sú pri kormidle štátu, jednoducho nechcú pochopiť, že ich nikto neoprávnil rozhodnúť o vstupe do NATO.

V ostatnom čase sa náš vstup do NATO zdôvodňuje hlavne tým, že patríme a chceme patriť do západnej civilizácie. Keby si ľudia, čo to tvrdia, aspoň prečítali od Samuela Huntingtona dielo Stret civilizácií, boli by prinajmenšom opatrnejší pri žonglovaní s týmto kvázi argumentom. Axióma, že ostatné národy musia prijať západné hodnoty, inštitúty a kultúru, je nemorálna. Každé úsilie urobiť to je v rozpore s takými hodnotami, ako je právo na sebaurčenie a demokraciu, ktoré Západ tak vehementne hlása.

Presadzovanie vstupu Slovenskej republiky do NATO sa vyznačuje tým, že je založené na najrôznejších mýtoch, polopravdách, nekompetentnosti a účelovej lži. K nosným nástrojom manipulácie patrí podľa nášho názoru po prvé zastrašovanie občanov, že ak Slovensko nevstúpi do NATO, dostane sa do úplnej medzinárodnej izolácie, že členské krajiny NATO a ostatné západné krajiny zrušia so Slovenskom bezvízový styk a zavedú prísnu výberovú reguláciu udeľovania víz. Táto dobre premyslená polopravda veľmi silne pôsobí najmä na mládež. Po druhé, zavádzajúce je tvrdenie, že vstup do NATO je bezpodmienečnou podmienkou pre vstup Slovenska do EÚ. Starostlivo sa zamlčuje, že všetky krajiny, ktoré boli prijaté do EÚ koncom 20. storočia, boli neutrálne štáty, Rakúsko, Švédsko a Fínsko, zatiaľ čo členská krajina NATO Turecko nebola prijatá do EÚ. Po tretie, názor, že najlepší medzinárodný štatút Slovenskej republiky by bol štatút stálej neutrality, sa pokrytecky odmieta s tým, že neutralitu Slovenska nebude nikto garantovať. Starostlivo sa tají, že právo na štatút stálej neutrality a súčasne aj povinnosť ju rešpektovať boli odsúhlasené všetkými členskými krajinami OBSE v Záverečnom akte Helsinskej konferencie a v dokumentoch z nasledujúcich schôdzí. Po štvrté, občania Slovenskej republiky sú zámerne a účelovo neinformovaní o zámeroch a krokoch EÚ zameraných na vytvorenie vlastných, od NATO nezávislých bezpečnostných štruktúr.

KSS, jej stúpenci a mnohí ďalší občania Slovenska, dovolím si tvrdiť, že väčšina z nich, odmietajú rozširovanie NATO na východ a vstup Slovenskej republiky do NATO, pretože v ňom vidia a) územné zafixovanie novej deľby smeru vplyvu v Európe v dôsledku víťazstva Západu v studenej vojne, b) prekážku realizácie cieľov, ktoré Európa sleduje rozširovaním EÚ, c) nebezpečenstvo, že Slovenská republika bude zaťahovaná do agresívnych konfliktov vo svete, d) zdokonaľovanie systému amerického ovládania Európy, jej manipulácie a zaťahovania Európy do dobrodružných imperiálnych plánov USA na neokoloniálne ovládnutie sveta, e) prekážku vytvorenia nového bezpečnostného systému v Európe, ktorý by bol založený na medzinárodnom práve, rešpektoval záujmy všetkých štátov a ich bezpečnosť.

Je očividné, že reálne záujmy a predstavy účastníkov tvorby nového európskeho bezpečnostného systému sú si dnes nielen veľmi vzdialené, ale aj veľmi protikladné. Je to aj jedna z hlavných príčin zjavného zmätku v hlavách mnohých ľudí v súvislosti s európskou i vlastnou bezpečnosťou. To platí aj o našej realite. Aj tu vzniká paradoxná situácia. Na jednej strane noví západní priatelia dvíhajú prst a hrozia, že ak nebudeme poslušní, nezoberú nás do NATO. Na strane druhej hlavné kritérium prijateľnosti politikov, vlád a politických štruktúr pre Západ v strednej a východnej Európe je ich vzťah k NATO. Dokonca sa ide až tak ďaleko, že sa konštatuje: "Je to síce bývalý alebo súčasný komunista, resp. predstaviteľ ľavicovej strany, ale je za vstup svojej krajiny do NATO." Idú až tak ďaleko, že poslušnému Kwasniewskemu Poľsku sú ochotní ponúknuť aj funkciu generálneho tajomníka NATO. Alebo naopak, slovne síce je za integráciu svojej krajiny do európskych štruktúr, ale vytvára koalíciu so stranami a hnutiami, ktoré sú proti vstupu do NATO, treba si naň dávať pozor. A tak prezidenti, vlády, parlamentní predstavitelia politických strán sa doslova predháňajú vo svojom úsilí o vstup do NATO. Vytvára sa dojem, že o všetkom je už definitívne rozhodnuté, že občania týchto krajín by boli dokonca veľmi nešťastní, keby ich NATO nevzalo pod svoje oceľové krídla. Je to však len zdanlivý paradox. Pravda je taká, že terajšie politické a vojenské kruhy členských krajín NATO, najmä USA sú jednoznačne zainteresované na rozšírení NATO na východ. Žiaľ, eufória z výhry v studenej vojne na Západe a hypermocenské postavenie USA vo svete skutočne plodí nebezpečné predstavy o možnosti takéhoto usporiadania sveta, kde budú rozhodovať iba USA a ostatní budú iba poslúchať a plniť ich želania.

Mnohí naši občania sa prikláňajú k názoru, že stála neutralita pre Slovensko by bolo to najlepšie, čo by sme si mohli želať. Predstava o nevyhnutnosti zabezpečenia medzinárodnej bezpečnosti Slovenska vstupom do NATO je prinajmenšom nedomyslená. Európska jednota rýchlo postupuje cestou rozširovania v Európskej únii a skôr či neskôr zahrnie aj obranu. Existujúce inštitúcie pre transatlantický dialóg, nevynímajúc ani NATO, sa budú meniť, či chceme alebo nie. Politické otázky sa koncentrujú do EÚ mierou postupu Európy smerom k jednote. Spojené štáty sa snažia urobiť členstvo stredoeurópskych a pobaltských krajín NATO aj pre Rusko prijateľnejšie tým, že zdôrazňujú novú politickú úlohu NATO. Reálna situácia je však taká, že okrem ťažkostí s definovaním tejto novej politickej úlohy naráža táto doktrína na staré reálne európske podozrenie, že Spojené štáty určitým spôsobom s NATO manipulujú, aby podkopali rodiacu sa politickú identitu Európy a zvýšenie jej špecifickej váhy za negociačným stolom. Tak povojnová história, ako aj súčasná dramatická situácia vo svete varujú pred rozširovaním NATO s cieľom upevniť a prehĺbiť dominantné postavenie USA v Európe, a tým aj vo svete.

Predseda vlády dal nám na známosť, že priama demokracia v procese rozhodovania o členstve Slovenskej republiky v NATO je v rozpore s národnoštátnymi záujmami krajiny a argument jej iniciátorov odvrhol ako demagógiu a falošnosť. Predseda parlamentu vyzval, aby občania petičné hárky nepodpisovali. Ministra zahraničných vecí rozčúlilo, že petícia za referendum môže ohroziť pozíciu Slovenska na špičke maratónu kandidátov do NATO, dokonca až natoľko, že ako protiopatrenie vymyslel pre Slovensko zvláštne poslanie, tlmiť protiamerické excesy v Európe. Len dúfajme, že vláda už nepožiadala Národnú radu, aby spolu s ratifikáciou prijala aj varovanie Francúzsku a Nemecku. Je iróniou, že tento parlament by to aj schválil. Štátny tajomník išiel až tak ďaleko, že občiansku iniciatívu označil za úplnú demagógiu a zbytočnosť. Na dôvažok si ešte dovolil posúriť organizátorov petície, aby so zbieraním podpisov skončili do začiatku ratifikačného procesu o členstve Slovenskej republiky v NATO, pretože podľa jeho medzinárodnoprávnej kompetencie inak bude neplatné. Treba pre pamäť národa a histórie zafixovať, že v tom ťažení za skutočnú demokraciu v ničom nezaostali ani podaktorí novinári, publicisti a iní farizeji formálnych slovenských masmédií. Tŕňom v oku sú najmä komunisti, resp. bývalí členovia KSČ, pravda, ako som už hovoril, nie všetci.

Vláda a, žiaľ, aj väčšina parlamentných strán požiadavku, aby o tak závažnej veci rozhodli jediní nositelia originálnych právomocí v štáte, považujú za nelegálnu a nelegitímnu. Súčasne sa posmeľujú, že sa netreba báť, že občania nechcú, aby sa Slovensko stalo plnoprávnym členom NATO. Vraj majú iba strach z vojny v Iraku, zo zatiahnutia Slovenska do nej. Chcem sa opýtať: Z čoho by mali mať ľudia väčší strach ako z vojny a z toho, že nás USA prostredníctvom členstva v NATO zatiahnu aj do ďalších vojen, ktoré chystajú vo svete? Na kultúru, vzdelanie a zdravie ľudí peniaze nie sú.

Na účasť v agresii pri obsadzovaní ropných polí a na nasadenie našej protichemickej jednotky na lámanie osi zla sa vždy nájdu. Nemôžeme očakávať, že by sme od tejto vlády a od tohto parlamentu mohli očakávať, že sa s rovnakou vervou bude zaoberať takými malichernosťami, ako je riešenie našej rekordnej nezamestnanosti v celej Európe. V tomto narastajúcom chaose náš premiér sa vypasoval na hlavného pobočníka určovateľov osudov sveta pána Busha II. Nemalo by sa zabúdať, že pýcha vždy predchádza pád. Všetky systémy postavené na útlaku a nespravodlivej dominantnosti postupne padli. Tento zákon platí bez výnimky. Materiálny vzostup malej skupiny jedincov prináša so sebou rozklad morálky a prázdnotu ducha. Akumulujú sa výbušniny, ktoré ohrozujú samotnú existenciu ľudskej civilizácie. Víťazi nám nanútili spoločenský systém založený na všadeprítomnej agresivite a egoizme, ktoré ovládli nielen všetky sféry života, ale aj ľudské myslenie. Sme svedkami vlády vecí nad ľuďmi.

Pán predseda, páni poslanci a panie poslankyne, už 1. vláda Mikuláša Dzurindu za svoje priority vyhlasovala vstup Slovenskej republiky do EÚ a do NATO. Pritom dlhodobo tieto priority vydávala za ciele, a nie za prostriedky na dosahovanie zahraničnopolitických, ekonomických a sociálnych cieľov Slovenskej republiky. Tak americkí emisári, ako aj predstavitelia slovenskej vlády dlhodobo zdôrazňovali existenciu bezprostrednej kauzálnej závislosti vstupu do Európskej únie Slovenskej republiky od vstupu Slovenskej republiky do NATO. Robili tak napriek vyhláseniam najvyššieho predstaviteľa Európskej únie pána Romana Prodiho, že Európska únia nevidí žiadnu priamu závislosť členstva v EÚ od členstva v NATO.

Po nástupe novej vlády sa v predmetnej interpretácii objavila nová nóta, nový fenomén. Pán Dzurinda postupne a tajuplne púšťal do éteru informácie o užitočnosti členstva Slovenska v NATO a v EÚ z hľadiska výnimočnosti a prvoradosti významu slovensko-amerických vzťahov v Európe a vo svete. Vznikal dojem, že Slovensko bude tak v EÚ, ako aj v NATO plniť aj úlohu záujmov USA. Vrchol tejto koncepcie nasadil štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí dňa 30. 3. 2003 v televíznej relácii O päť minút dvanásť. Zdôraznil v nej, že prioritou pre Slovensko sú slovensko-americké vzťahy. Preto nie div, že si mnohí ľudia na Západe správanie Slovenska vysvetľujú aj veľmi pikantne. Nie je tajomstvom, že USA dlhú dobu veľmi žiarlivo monitorujú integračné procesy v Európe, najmä hľadanie východiska, ktoré by viedlo k zníženiu závislosti Európy od USA v bezpečnostnej oblasti. Nielen odborníci na medzinárodné vzťahy dobre vedia o narastajúcom pnutí medzi členskými krajinami EÚ a Spojenými štátmi v NATO. Toto pnutie má rôzne príčiny. Na povrchu sa prejavuje tlak USA, aby Európa zvyšovala svoje výdavky na zbrojenie najmä v rámci NATO. Súčasne si americkí generáli veľmi žiarlivo strážia svoje dominantné postavenie v NATO. Na druhej strane Európa odmieta stupňovanie zbrojenia a žiada rovnoprávne postavenie v NATO. Odôvodňuje to zánikom základného nebezpečenstva v Európe a kardinálnou zmenou v medzinárodných vzťahoch.

Z povedaného jednoznačne vyplýva, že USA potrebujú tak v EÚ, ako aj v NATO svojich zvláštnych spojencov, ktorí by narúšali európsku jednotu, vznik spoločného európskeho hlasu za stolom národov a európskej jednoty v rozhodovacích procesoch bezpečnostného a globálneho charakteru. Zrýchlenie vývoja situácie vo svete potvrdzuje správnosť týchto úvah a vyvoláva veľa otázok o možných dôsledkoch zahraničnej politiky súčasnej vlády.

Vážení páni poslanci, panie poslankyne, bývalý zahraničný vydavateľ časopisu Newsweek, autor knihy "Americká zahraničná politika" Michael Hirsh napísal o názore súčasnej americkej vlády na NATO a o vzťahu USA k NATO, že podľa toho, ako sa Bush správa a ako koná, ukazuje sa, že verí v určitý druh unilaterálnej civilizácie, podľa toho NATO sa odbije, OSN sa stane minulosťou, medzinárodné zmluvy prestanú byť záväzné a vláda bude bezočivo podporovať také protekcionistické opatrenia doma, ako sú nové tarify na oceľ a subsídie pre farmárov, akékoľvek obmedzovanie Washingtonu konať ľubovoľne bude považované za nepriateľský akt, v júni 2002 sa vláda napr. vyhrážala, že keď nebudú rešpektované záujmy USA, pokiaľ ide o medzinárodný súd pre zločiny, zastaví príspevky na financovanie mierotvorných akcií OSN. Keď NATO po 11. septembri vôbec po prvý raz vo svojej histórii invokovalo svoj čl. 5, definujúc útok na USA ako útok na všetkých členov, minister obrany Donald Rumsfeld splnomocnil svojho zástupcu Paula Wolfowicza povedať, že to nebude potrebné, pretože misia sama určí koalíciu. Istý vysokopostavený jastrab na zasadnutí Pentagonu v NATO zhrnul stanovisko USA k NATO stručne takto: "Zachovaj mýtus a usmievaj sa." Myslím si, že Hirshova charakteristika základného princípu zahraničnej politiky súčasnej americkej vlády, jej názoru a vzťahu k NATO nepotrebuje ďalší komentár.

Žiada sa zdôrazniť, že NATO pre USA od svojho zrodu bolo vždy viac nástrojom na ovládanie Európy ako organizáciou na zabezpečenie európskej bezpečnosti. Len ten, čo nechce, nevidí, že v súčasnej dobe sa NATO ešte viac ako v minulosti využíva ako americký nástroj na ovládanie Európy a ako vysokosofistikovaný a prekážka zjednocovania Európy a európskeho úsilia zameraného na vytvorenie vlastných bezpečnostných štruktúr a nielen bezpečnostných.

V uvedenom kontexte sa aj ďaleko transparentnejšie javí podstata zmyslu rozšírenia NATO po zmenách, ku ktorým došlo v Európe a vo svete koncom minulého storočia. Prehľadnejším sa javí aj americké úsilie o členstvo pobaltských štátov, podaktorých bývalých členských krajín Varšavskej zmluvy a Slovinska v NATO a v EÚ. Stačí sa len pozrieť a nezaujato zhodnotiť správanie a konanie nových členských krajín a kandidátov na členstvo v NATO v súvislosti s agresiou USA proti Iraku. V dôsledku toho, čo sa stalo prvou obeťou agresie USA a ich spojencov proti Iraku, žiaľ, je Európa, jej budúcnosť. Som presvedčený, že tak to bude hodnotiť aj história. Na druhej strane z vývoja vzťahov medzi najväčšími kontinentálnymi európskymi štátmi, zakladajúcimi členmi Európskej únie, a USA je jasnejšie, že ich úsilie o rozšírenie Európskej únie o ďalších členov zo strednej a východnej Európy nemá za cieľ len vytvorenie širšieho ekonomického priestoru, ale aj postupnú premenu Európy na rovnocenného a rovnoprávneho partnera vo svete. Aj preto je teraz náš vstup do EÚ ohrozený postojom vlády Mikuláša Dzurindu k vojne proti Iraku. Po nehoráznych výrokoch ministra Donalda Rumsfelda, ktorý zakladateľov EÚ nazval staromódnou Európou a vyzdvihol nových antikomunistických uchádzačov ako budúci moderný model pre EÚ, situácia sa ďalej vyostrila. Sedem nových členov a kandidátov vstupu do NATO z nedávnych konvertitov nazvali západní, predovšetkým francúzski a nemeckí, novinári satrapami USA, ktorí sú americkejší ako Američania. Ešte nebezpečnejšie je to, že spochybnili náš vstup do EÚ ako nanajvýš problematický, ba dokonca ako dôvod odeurópštenia Európy.

Štyri dni pred kodanským stretnutím 9. decembra minulého roku napísal International Herald Tribune o rozšírení EÚ takýto názor: "Podľa istého nemeckého diplomata vstup do EÚ týchto zásadne či dôsledne proamerických štátov strednej a východnej Európy znamená koniec akýchkoľvek pokusov EÚ o sebadefiníciu, pokiaľ ide o zahraničnú a vojenskú obrannú politiku Európskej únie odlišnú od politiky USA. Členské štáty Európskej únie po všetkom, čo sa stalo, si oprávnene môžu položiť otázku, či pre rozširovanie Európskej únie, ktorá je aj európskou odpoveďou na narastajúcu hegemóniu USA, nie je nebezpečné prijímať štáty všeobecne pokladané za satelity USA, ktoré sotva budú presadzovať záujmy Európy v Európskej únii."

Jedným z najdôležitejších argumentov odporcov referenda o vstupe Slovenskej republiky do NATO je tvrdenie, že o tak dôležitej otázke nemôžu rozhodovať nekompetentní občania, ale kompetentní politici. Tvrdí sa, že občania nepoznajú natoľko bezpečnostnú politiku, aby o vstupe do NATO mohli rozhodnúť správne. Vraj treba ponechať celú túto záležitosť na politikov, ktorí sú za to platení. Keď sa človek nad touto demagógiou zamyslí hlbšie, pochopí nielen to, kde až siaha bohorovnosť podaktorých politikov. Je až smutné domyslieť dokonca, že sú múdrejší a kompetentnejší ako stotisíce slovenských občanov, keď a priori vylučujú, že by sa medzi občanmi, ktorí nie sú profesionálnymi politikmi, mohli nájsť na Slovensku aj takí, ktorí lepšie a kompetentnejšie ako oni poznajú zložitú problematiku súčasných medzinárodných vzťahov. A ak poslanci, ktorí odmietajú referendum s odôvodnením, že musia o ňom rozhodnúť odborníci, majú na mysli ministerstvo zahraničných vecí, potom im s poľutovaním treba povedať, že, žiaľ, Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky je v súčasnosti viac svojráznym úradom propagandy slepého obhajovania zahraničnej politiky USA včítane používania násilia vo svete ako skutočných záujmov Slovenskej republiky. Pritom podaktorí predstavitelia v zahraničnej politike o sebe radi tvrdia, že sú diplomati a odborníci. Nepopieram, že podaktorí sú aj skutočne odborníci. Žiaľ, nie vždy sa tak správajú. Z ich vyhlásení majú mnohí ľudia skôr dojem, že sa usilujú viac presadzovať cudzie záujmy ako naše vlastné slovenské.

Ďalším argumentom proti konaniu referenda, je odvolávanie sa na skutočnosť, že nie všetky krajiny, ktoré v ostatnom čase vstúpili do NATO, konali referendum, resp. sa riadili výsledkami referenda. V tomto kontexte sa uvádza najmä Česká republika, Poľsko, Maďarsko. Nie je ťažké nájsť odpoveď na otázku, prečo asi nekonali, prečo sa asi neriadili výsledkami referenda. Zrejme preto, že mali strach z negatívnych výsledkov referenda, tak ako sa ich bojí súčasná vláda a celá súčasná koalícia. Ponúka sa otázka, prečo vláda Slovenskej republiky a celá koalícia nenašli v sebe toľko statočnosti ako vláda slovenská, ktorá by umožnila občanom, aby v jednom referende rozhodli tak o vstupe do EÚ, ako aj o vstupe do NATO. Našli sa statoční ľudia zo širokého spektra občianskej spoločnosti, ktorí sa rozhodli, že sa pričinia, aby sa dala možnosť občanom voličom rozhodnúť aj o vstupe Slovenskej republiky do NATO. Vláda zo strachu, že by referendum mohlo ukázať opak toho, čo ona tvrdí o demokratickom zmýšľaní občanov, začala nevídaným spôsobom čachrovať s právom a verejnou mienkou. Pustila sa fáma, že referendum bude zbytočné, keď parlament už teraz ratifikuje vstup Slovenskej republiky do NATO. Okrem toho, že je to zavádzajúce tvrdenie, je to tiež prejavom a dôkazom toho, ako si vláda váži, resp., lepšie povedané, neváži občanov, ich názory a želanie. Treba jednoznačne povedať aj z tejto parlamentnej tribúny, že občania majú ústavné právo rozhodnúť kedykoľvek nielen o vstupe, ale aj o členstve, resp. o zrušení členstva v ktorejkoľvek medzinárodnej či nadnárodnej organizácii pravdaže s výnimkou NATO.

Dovoľte, aby som sa aspoň stručne pozastavil nad kľúčovou otázkou, ktorá je predmetom nášho rokovania, nad otázkou, či už môže alebo nemôže Národná rada Slovenskej republiky ratifikovať zmluvu o vstupe Slovenskej republiky do NATO. My tvrdíme, že nemôže. A na otázku prečo odpovedáme, že Národná rada Slovenskej republiky môže ratifikovať iba takú zmluvu, resp. dohovor, ktorý po jeho ratifikácii bude právoplatný. Podmienkou platnosti zmluvy o prístupe Slovenskej republiky do NATO je jej ratifikácia zo strany všetkých členov NATO. Pokiaľ vieme, zatiaľ ju ratifikovala iba Kanada.

Druhou nie menej závažnou otázkou je hektický prístup vlády a parlamentu k ratifikácii. Ako hlavný dôvod sa uvádza potreba vyslať pozitívny signál parlamentom členských krajín NATO pred ich ratifikáciou, prístupové zmluvy nových členov, pretože výsledky zisťovania verejnej mienky by ich mohli dezorientovať. Treba jasne a otvorene povedať, že hlavným dôvodom tejto hektickej ratifikácie je dezorientovať občanov, aby nepodporovali referendum, pretože po ratifikácii v parlamente výsledky referenda budú vraj bezpredmetné. Preto vyhlasujeme, že to nie je pravda. Pravda je taká, že kým posledný členský štát NATO neratifikoval prístup nových členov, prezident nepodpísal a vláda neodovzdala prístupovú zmluvu generálnemu tajomníkovi na úschovu, ratifikácia Národnou radou Slovenskej republiky nebude právoplatná a prednosť budú mať výsledky referenda.

Vážená Národná rada, KSS, sympatizanti KSS a väčšina občanov Slovenskej republiky odmietajú vstup do NATO. Členstvo Slovenskej republiky v NATO považujeme za veľmi nebezpečné hlavne z dôvodov, ktoré som vyložil v mene poslaneckého klubu KSS. Sú aj iné zmysluplné dôvody a argumenty proti vstupu do NATO, o ktorých budú ešte hovoriť moji kolegovia, napr. o tom, že všetky reči o príchode investícií po našom vstupe do NATO sú prázdne sľuby z neznalosti alebo z vedomého klamstva. Vstup do NATO považujeme za veľmi nebezpečný už pre samotný fakt, že z NATO prakticky nemožno vystúpiť. Je to v rozpore aj so záujmami generácií, ktoré prídu po nás. Je to v rozpore aj s naším svedomím. Vstupom do NATO sa odopiera slobodné rozhodovanie aj tým, ktorí sa ešte nenarodili, na čo nikto nemá právo. Je to krajne nemorálne. Vstup do NATO zaťaží Slovenskú republiku zvyšovaním vojenského rozpočtu, možno povedať, až do výšky skoro 4 % hrubého domáceho produktu. Členstvo v NATO bude trvalou hrozbou zaťahovania Slovenskej republiky do všetkých vojenských konfliktov vo svete. Pritom Slovensko nikoho neohrozuje a nemá ani prečo ohrozovať. Vážime si všetky národy a štáty. Chceme s nimi spolupracovať a žiť v mieri, v záujme človeka a dôstojného života na našej planéte. Poďme teda spoločne hľadať optimálny variant našej obrany v rámci Európy. KSS je pripravená na takýto dialóg. Ďakujem. (Potlesk.)