Piaty deň rokovania

3. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky

13. novembra 2002 o 9.06 hodine

P. Hrušovský, predseda NR SR: Vážené panie poslankyne, páni poslanci, otváram piaty rokovací deň 3. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

Dovoľte mi, aby som vám pred pokračovaním schôdze oznámil, že o ospravedlnenie neúčasti na dnešnom rokovacom dni písomne požiadali páni poslanci Juščík a Varga. Na zahraničnej služobnej ceste je pán poslanec Vojtech Tkáč.

Ďalej vám chcem oznámiť, že zajtra vo štvrtok o 14.00 hodine sa bude konať pravidelný bod programu hodina otázok, po ktorom bude nasledovať bod programu interpelácie na členov vlády. Chcem oznámiť predovšetkým tým poslancom, ktorí chcú podať otázku na členov vlády, aby tak urobili dnes do 12.00 hodiny.

Ďalej ešte by som chcel dať pánom poslancom do pozornosti, že zajtra ráno od 8.00 do 10.00 hodiny budú lekári z Kliniky hematológie a transfúziológie Fakultnej nemocnice prítomní v budove Národnej rady a poslanci budú mať možnosť darovať krv. Tieto oznámenia ste dostali všetci písomne do lavíc, tak by som chcel upozorniť, zvlášť mužov v parlamente, ktorí chcú darovať krv, aby prispôsobili tomu aj dnešný svoj režim, stravovací a pitný. Takže, páni poslanci, ktorí chcete, samozrejme aj poslankyne, ktorí chcete darovať krv zajtra ráno o 8.00 hodine.

V 3. schôdzi budeme pokračovať v bode programu rozprava k programovému vyhláseniu vlády.

Ešte skôr, ako udelím slovo pánovi poslancovi Džupovi, ktorého diskusný príspevok sme včera prerušili, dávam slovo pani poslankyni Belohorskej.

I. Belohorská, poslankyňa: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán predsedajúci, k vašej úvodnej informácii ohľadom darovania krvi si dovolím poznamenať jednu vec ako lekár. Prekáža mi, že tento termín kancelária, alebo možno to bolo bez vášho vedomia, bol dohodnutý na riadny pracovný deň, keď poslanci po tomto výkone majú sadnúť späť do lavíc. Ako lekár by som sa postavila proti tomu. Odporuje to aj všetkým predpisom a nariadeniam ohľadom transfúzie krvi. Ak, tak potom po skončení práce. To by bola jedna pripomienka. Navrhovala by som, aby ste vstúpili do rokovania, či by sa nedal tento akt uskutočniť v pondelok, keď nemáme rokovací deň, alebo v piatok po skončení rokovania.

Druhá vec, aby ste prekonzultovali dotazník, ktorý nám bol rozdaný do lavíc, s pánom Husárom vzhľadom na ochranu osobných údajov. Ďakujem.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pani poslankyňa, ja som na poslaneckom grémiu informoval všetky poslanecké kluby o tom, že takýto záujem hematologickej kliniky tu je. Všetci poslanci, teda zástupcovia poslaneckých klubov súhlasili s týmto termínom. Ja som nevidel v tom problém, pretože takéto odbery krvi sa uskutočňovali aj v minulom volebnom období. Žiadne problémy a komplikácie u darcov nenastali, takže vychádzam z praxe, ktorá tu už bola zavedená aj počas minulých rokov.

Neviem sa vyjadriť k obsahu toho dotazníka, ale myslím, že je to štandardný, ktorý sa používa. (Reakcie z pléna.) Prosím?

Páni poslanci, nech sa páči, pán poslanec Džupa, ktorý je prihlásený do rozpravy. Môžete vystúpiť.

K. Džupa, poslanec: Vážené dámy, vážený pán predseda, vážení členovia vlády, páni, vlastne v tejto chvíli by som mal pokračovať v časti svojho diskusného príspevku, preto pre tých, ktorí tú prvú časť včera nepočúvali, chcem dať na vedomie, že ak by im chýbala určitá kontinuita, tak vlastne môj diskusný príspevok bol včera prerušený. Dotýkal sa, samozrejme, téz programového vyhlásenia vlády a určitých súvislostí a nadväzností z hľadiska celkového pohľadu a ukončil som svoje vystúpenie v časti, keď som sa od všeobecných dostával k oblasti zdravotníctva.

Konštatujem teda, že vzhľadom na to, že dôležitou súčasťou transformácie zdravotníctva je ľudský faktor azda o niečo zreteľnejší ako v iných odvetviach a v celej štruktúre svojich horizontálnych a vertikálnych súčastí ovplyvňuje praktickú aplikáciu transformácie, záujem vlády Slovenskej republiky sa v programovom vyhlásení vlády, žiaľ, prezentuje len enormnou snahou znížiť nároky na štátny rozpočet, a to je málo. Programové vyhlásenie je totiž automatický predpoklad na určitý pokročilý stupeň organizačno-koncepčného kontextu, teda určitý stupeň odborno-organizačnej a aplikačnej rozpracovanosti, a ten je na počiatku v štádiu prezentácie, nieto aplikácie základných ideových úmyslov.

Ďalej programové vyhlásenie predpokladá aj v kapitole Zdravotníctvo vyšší stupeň uvedomelosti zainteresovaných, teda občana a zdravotníckych pracovníkov, a tá už nemá veľa rezerv. Preto nie je zvlášť ťažké odhadnúť predpokladaný vývoj. Hrozí, že budeme svedkami razantného nástupu reformy, vzápätí aj jej razantného ústupu, ktorý niekomu zláme väzy. V konečnom dôsledku dopadne negatívne aj na rezort. Narazí na bariéru uvedeného hendikepu ľudských zdrojov, nevôľu, neochotu, netrpezlivosť, na protesty, brzdiace mechanizmy a podobne. V celej palete ľudí, profesií a záujmov nepreberného ľudského a profesionálneho zamerania. Ak prirátam, že naštartovanie transformácie bude súbežne spomaľovať odstraňovanie chýb nedávnej minulosti, jej skutočný nábeh sa bude odďaľovať alebo brzdiť.

Aj preto musíme niekoľkokrát v príspevku uvádzanú proporcionalitu a nadväznosť z pohľadu programových téz spochybniť, lebo kontinuita tu jednoducho nie je, nebola založená, nový systém to sám osebe nevyrieši, lebo najmä v reálnej praxi nemá vybudované aplikačné a realizačné systémy a tímy nielen na centrálnej úrovni, ale aj vo výkonnej praxi. To sú podľa mňa najväčšie problémy proklamovanej transformácie a jej najväčšie riziká. Sme pripravení napomáhať ich riešiť, lebo budú potrebovať absolútnu mobilizáciu odborno-organizačných kapacít, a tých vo všeobecnosti na Slovensku nemáme prebytok, a nieto aby s nimi disponovala jedna či štyri politické strany. Ale dôsledky v zmysle politických dosahov, najmä vo vnútri koalície, nevieme a pravdepodobne nebudeme schopní ovplyvniť - a to je už veľmi vážny problém.

Povedal som, že mnohé priority programových téz v kapitole Zdravotníctvo môžeme podporiť, neznamená to, že všetky. Na niektoré musím poukázať. Predovšetkým úlohu štátu a vlády v rezorte zdravotníctva v súčasnom priestore a čase, čo by som rád podčiarkol, vnímame ako povinnosť zabezpečiť zdravotnú starostlivosť. Programové vyhlásenie vlády si kladie za cieľ, citujem, "vytvoriť stabilné podmienky pre činnosti v zdravotníctve" - a to je rozdiel. Veľmi ťažko môžeme tiež akceptovať, aby riadenie zdravotníctva bolo ponechané viac na kvalite zmluvných vzťahov medzi objednávateľmi a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Dávno sme deklarovali nadriadenosť odborného hľadiska, ktoré definujú špičkoví odborníci s odborným vymedzením rozsahu zdravotníckej starostlivosti včítane siete, liečby a odborných kontrolných systémov. Preferujeme aktívne systémy, nie pasívne, kam zaraďujeme aj uvedené zmluvné vzťahy a tieto nemôžu byť nadriadené kritériám špičkových odborníkov s patričnou proporcionálnou regionálnou dostupnosťou a rozpracovanosťou. Môžu byť s nimi v symbióze, ale nie tak, aby boli pod nimi.

Rovnako sa nestotožňujeme s názorom, že ako významné rezortné protikorupčné opatrenie bude pôsobiť spoluúčasť pacienta občana pri úhrade výkonov a služieb. Ďalší komentár nie je potrebný. Ťažko sa tiež môžeme vyrovnať s konštatovaním, že preventívne programy na včasné odhalenie chorôb boli zúžené na kardiovaskulárne a onkologické ochorenia. Všeobecná formulácia, opäť citujem, "vláda považuje za nevyhnutné posilniť prevenciu v systéme zdravotnej starostlivosti", síce môže kde-čo skrývať, ale to aj úmyselne odsúvať či presúvať na bedrá poistenca. Na mysli mám predovšetkým komplexnú starostlivosť o matku a dieťa, poproduktívnu a stareckú populáciu, odbory a odvetvia medicíny, kde v posledných rokoch zaznamenávame signifikantné posuny, a to znižovanie pôrodnosti a zmenu štruktúry rodičiek, resp. relatívny a absolútny nárast poproduktívnej a stareckej populácie. Opäť, ako aj v programe predchádzajúcej vlády, sa v programovom vyhlásení vlády starostlivosť o produktívnu populáciu takmer neobjavuje, a ak, potom iba v oblasti povinnosti: zodpovednosť za svoje zdravie, platba odvodov, daní, poistení, pripoistenia a podobne.

Rovnako si myslíme, že veľmi ťažko bude možné splniť ambiciózny plán, citujem, "zabezpečiť pre zdravotníctvo minimálne rovnaký objem zdrojov zo štátneho rozpočtu, Národného úradu práce a Sociálnej poisťovne ako v roku 2002 v stálych cenách roku 2002". A to ešte neberiem do úvahy fakt, že zdroje boli v roku 2002 podhodnotené, v akom stave je stav bežnej a pravidelnej údržby, v akom stave je prístrojová technika a podobne.

Veľmi zložitá a nanajvýš háklivá lieková politika sa v programovom vyhlásení vlády skrýva vo veľmi opatrných tézach, citujem, "otvorenej a ekonomicky realistickej liekovej politike s určitou malou a vopred danou spoluúčasťou pacienta". Čo sa týka pacienta, je to jasné, bude platiť, ale výklad slov "otvorená a ekonomicky realistická lieková politika" by bol pomerne zaujímavý a možno pre niekoho aj prekvapujúci. Aj v tejto oblasti je naša predstava iná. Zaujímavé bude tiež sledovať, ako sa bude dariť, opäť citát, "presunúť kompetenciu schvaľovania cien liekov a zdravotníckych pomôcok z ministerstva financií na ministerstvo zdravotníctva", koniec citátu. Aj s tým máme svoje skúsenosti.

Vážené dámy, pán predseda, členovia vlády, páni, pri hodnotení vývoja Slovenskej republiky za posledné roky sa často objavovalo konštatovanie, že Slovensko čakajú po parlamentných voľbách 2002 ťažké časy, bez ohľadu, kto zostaví vládu Slovenskej republiky. V tom boli, resp. sú zajedno mnohí, nie iba odborníci na ekonomiku, hospodárstvo a sociálnu oblasť. Preštudovanie programového vyhlásenia vlády túto víziu nielen potvrdzuje, navyše neposkytuje tú najideálnejšiu platformu, z ktorej by bolo jasné, že nasledujúce zložité obdobie bude trvať maximálne krátko a s presne vymedzením časového ohraničenia, žiaľ.

Preto záverom pripojím ešte jedno prirovnanie. Svojím programovým vyhlásením nám vláda Slovenskej republiky síce čestne priznáva, že, obrazne povedané, pečieme menší peceň chleba, ako bol ten predchádzajúci, a ani ten nebol ktovieako veľký, ale ubezpečuje, že síce bude menší, ale hutnejší, výdatnejší. V skutočnosti bude menší, redší a pôstnejší. Navyše vláda ešte narýchlo zberká omrvinky toho predchádzajúceho, aby aspoň kôrka toho budúceho bola ucelená, aby spoza výkladu pred okolitým svetom vyzerala dobre. Aj preto sa s programovým vyhlásením vlády stotožniť nemôžem, ani ho podporiť. Ďakujem. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďalší v poradí prihlásený do rozpravy je pán poslanec Ladislav Polka. Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

L. Polka, poslanec: Vážený pán predseda Národnej rady, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážený pán predseda vlády, vážení členovia vlády, dámy a páni, dovoľte mi, aby som sa aj ja zaradil do húfu nás "hrach na stenu hádžucich - asi", súdiac podľa záujmu o naše vystúpenia, ale predsa je mojou morálnou povinnosťou predniesť náš názor na niektoré časti vládneho programu.

V rámci prípravy tohto diskusného príspevku som si pripravil celú škálu podkladových materiálov. Môj záujem sa prirodzene koncentroval na problematiku vnútornej bezpečnosti. So záujmom som čítal, "vláda predloží komplexný program boja so zločinnosťou", "vláda zriadi špeciálne útvary na boj s organizovaným zločinom", "zintenzívni sa policajná spolupráca so zahraničím", "posúdi sa zmluvná základňa bezvízových stykov s cieľom zabrániť narušovaniu štátnej hranice a hrozbe migračných vĺn", "včas bude vláda predchádzať prejavom intolerancie, xenofóbie a rasisticky motivovaných útokov", "posúdi možnosť presunúť činnosti, ktoré Policajný zbor vykonáva nad rámec svojich úloh a prijme stratégiu prevencie kriminality v roku 2002".

Ajhľa, chyba. Čítal som parlamentnú tlač 67 z novembra 1998, to bol prvý konkrétny termín, ktorý sa vo vtedajšom vládnom programe objavil. Širokospektrálna koalícia urobila zásadnú chybu, svoj program týmto jediným číselkom časovo kvantifikovala. Súčasná úzkospektrálna koalícia vyvodila poučenie z krízového vývoja v stranách a v spoločnosti a dôsledne program očistila od náznaku akejkoľvek kvantifikácie či termínov. Osvedčení vládni a ministerskí programátori sadli k počítačom, pohrali sa so slovesami, zámenami, doplnili o niekoľko zaklínadiel ako Európska únia, Schengen, SIRENE, Ženevský dohovor, Dublinský dohovor, integrácia, špecializácia, konfiškácia, debyrokratizácia - a je to. Azda sa parlament nevymkne spod kontroly a "zbaští" to, veď už spapal skrátené konanie.

Tak som sa vrátil k parlamentnej tlači 22, k realite vládneho programu, ktorý svoju časovú dimenziu neprezradí ani za nič na svete. Celý rad úloh, ktoré si rezort kladie pred seba, je obsahovo zaradených do predchádzajúcej časti Spravodlivosť a možno ho zostručniť do témy Nový Trestný zákon, nový Trestný poriadok. Nebudem tú pasáž bližšie rozvíjať, venoval sa jej pán poslanec Abelovský, veľmi kvalifikovane.

Vyše desaťročné lalotanie o rekodifikácii uvedených zákonov z roku 1961, konkrétne 140 a 141 z 29. novembra 1961, zjavne pripravovaných v 50. rokoch, je živnou pôdou pre činnosť rôznych komisií a permanentne zaraďovanie do volebných programov všetkých politických strán, v ktorých svorne občanovi sľubujeme, že páchateľa rýchlo odhalíme, chytíme, odsúdime, ba niektorí hovoria, že ho aj prevychováme. A to, prosím, na základe zákona a zákonov z obdobia prijímania socialistickej Ústavy Česko-slovenskej socialistic-kej republiky, ktorá konštatovala, že v Česko-slovenskej socialistickej republike boli vybudované základy socializmu a rútime sa až ku komunizmu, a trestné právo bolo charakterizované ako úderná päsť robotníckej triedy.

Ministerstvo vnútra v duchu týchto tradícií ide ďalej. Po populárnom hite "skrátené", tentoraz "vyšetrovanie", ktorým oslobodila - svetový unikát - "spravodlivú políciu" od najpočetnejšej agendy, to znamená trestných činov do troch rokov, tým, že ju vrhla na zdecimované rady nepripravených policajných orgánov. Tým ich prinútila na ústup z ulice a na zakopanie sa v kanceláriách pri výsluchoch a dožiadaniach. Pritom samotný pojem "skrátený" je priam úžasný. Hoci Trestný poriadok jasne a zrozumiteľne hovorí o procesnej lehote, o vyšetrovaní do dvoch mesiacov, skrátené konanie je do 30 dní, pričom však ide iba o termín po vznesení obvinenia. Čiže môže začať vo veci a po 10 rokoch slávne do 30 dní ukončí.

V rámci popularizácie pripraveného konania idem ešte ďalej. "Ministerstvo vnútra pripraví postupné začlenenie tejto justičnej polície do jednotnej štruktúry spoločne so službou kriminálnej polície." Justičná polícia, rozumej bývalá "vyšetrovačka", morálne zdecimovaná činnosťou odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, kde honoráre predstavovali vyše 100 % zvýšenie oproti ostatným policajtom, samozrejme, tam sa čistili "špinavé paprče HZDS", takže preto tie honoráre. Tí obyčajní iba vyšetrovali vlámačky, vraždy a znásilnenia. Bez ohľadu na to, či to boli právnici, ako to vyžaduje zákon. Keďže sa takto "vybrakovanej vyšetrovačke" nedarilo "rýchlo a spravodlivo" realizovať zámery generálskej kamarily, bola slávnostne premenovaná na justičnú a bude zaradená do útvarov kriminálnej polície, kde hľadať právnika je ako hľadať ihlu v kope sena.

Ja tu vôbec nehorlím za pracovné miesta pre právnikov, ani nedehonestujem iné vysokoškolské odbory, ale mám osobné skúsenosti s trestným stíhaním RNDr., ktorá po absolvovaní, neviem akej, vysokej školy - asi prírodovedeckého charakteru -, robí právo a rieši ochranu občianskych a ľudských práv. Namiesto hľadania riešenia hodného roku 2002, hodného začiatku 3. tisícročia sa vraciame k modelu z roku 1918, modelu Čeky a jej kmotra Dzeržinského.

Ministerstvo vnútra nie je schopné ani v náznakoch realizovať pojmy koordinácia, súčinnosť, spolupráca, a preto sa vrátime k jednotnému veleniu a k jednotnej zodpovednosti. Čudujete sa opakovaným výsluchom a opakovaným predvolávaniam? Je to len a len dôsledok nekvalifikovanej práce a pretrvávajúcej zásady socialistického vyšetrovania predvolať: ja predvolám a ty sa priznáš. Mal som osobnú skúsenosť s týmito demokratickými postupmi a obávam sa, že tam ani neskončia. Už som sa presvedčil, že neskončili. Kriminálna polícia, ktorá má zabezpečovať dôkazy o spáchaní trestného činu formou kriminálneho spravodajstva, s obľubou vykonáva predvyšetrovanie, ktoré aj tak vyšetrovateľ musí procesne uviesť do súladu s Trestným poriadkom. O tom, ktorý orgán je dôležitejší, je rovnako určený spor ako spor o sliepke a vajci, víťazom je spravidla väčší obľúbenec ministra vnútra, prípadne predsedu vlády alebo niekoho iného, kto usmerňuje vyššie menovaných.

Skutočne odporúčam viesť intenzívnu prácu na novom Trestnom poriadku a novom Trestnom zákone, čo nám tento problém môže vyriešiť, resp. musíme aj vyriešiť filozofiu trestného konania, či pôjdeme anglosaským systémom, či sa budeme držať niektorej modi-fikácie kontinentálneho práva, z ktorých predovšetkým rakúsko-uhor-ský model, vychádzajúci z napoleonských kódexov, bol na našom území vžitý a funkčný.

Ak sme hovorili o koordinácii, dôkazom neschopnosti ministerstva vnútra racionálne využívať ozbrojené zbory je množstvo bezcieľne sa túlajúcich ozbrojencov legálne ozbrojených, označovaných ako Železničná polícia, Justičná a väzenská stráž, colná stráž, obecná a miestne polície, lesné stráže, poľné stráže a ktovieaké ešte iné stráže, a samozrejme súkromné bezpečnostné služby. Tieto pološtátne, štátne či súkromné organizácie predstavujú rádovo jednu Česko-slovenskú armádu, ktorej smerovanie, zameranie, výcvik a výzbroj nikto takmer nekontroluje. Zdá sa, že už je im úzko na území Slovenskej republiky, pretože niektorí ozbrojenci vykonávali zákroky aj na území Českej republiky a len vďaka taktu a veľkorysosti českých ústavných činiteľov nebol z toho primeraný škandál.

Z pozoruhodných zložitých vyjadrení viceprezidenta Policajného zboru možno usúdiť, že SBS-ky predstavujú výrazný prvok v charaktere činnosti organizovaného zločinu. Tento fakt však treba dokázať, alebo ešte lepšie, treba mu predísť správnou a nekompromisnou legislatívou a nekompromisným štátnym dozorom. O SBS-kách vo vládnom programe nie je ani zmienka. Chcem tým naznačiť, že v programe vlády mi chýba koncepcia, koordinácia postupu týchto ozbrojených zborov a chýba mi náznak vývoja kriminality na Slovensku a postup orgánov činných v trestnom konaní na jej zamedzenie či zníženie.

Ak napríklad hovoríme o boji proti terorizmu, súčasný stav je alarmujúci. Náš Policajný zbor nie je schopný vyriešiť "zemiakový terorizmus", takže hovoriť o pripravenosti na zamedzenie činnosti teroristických skupín je iluzórne. Našli ste, prosím, páni poslanci, nejakú zmienku o činnosti spravodajských služieb v tejto oblasti? Spravodajské služby sa vo vládnom programe proste nenachádzajú.

Vláda v programe viackrát hovorí o presune kompetencií, pričom v skrátenom konaní presun kompetencií na okresné úrady odložila o rok, schválili sme im to, ale vo vládnom programe sa uvádza, že krajské a okresné úrady budú zrušené. Tak kam sme presunuli v skrátenom konaní kompetencie? Už od auditu verejnej správy vykonávanej pánom podpredsedom vlády ministerstvo vnútra úplne ignoruje existenciu regionálnych samospráv. Ako má krajský predseda vyššieho územného celku zabezpečovať úlohy v oblasti verejného poriadku, keď nemá ani len možnosť vyjadriť sa k činnosti alebo k organizácii Policajného zboru v samosprávnom celku? Prečo nemôže napríklad disponovať časťou síl poriadkovej či dopravnej polície? Sme pravidelnými svedkami ranných či večerných dopravných kolapsov, nehovoriac už o ťažkých dopravných nehodách na mostoch a inde na iných cestách, ale pán minister, opravujem, pán exminister vnútra nás ubezpečil, že situáciu monitoruje vrtuľníkom ministerstva vnútra. Ďakujem pekne! Prečo nedáme takúto možnosť napríklad predsedovi VÚC, ktorý detailne pozná situáciu v kraji? Len v prípade udalosti republikového významu by riadil tieto sily minister vnútra. No ale všemohúce ministerstvo vnútra a jeho referenti ani len neuvažujú, že by ministerstvo vnútra zvážilo takúto možnosť, pretože oni najlepšie vedia, koľko strážmajstrov treba v Turzovke alebo v Rohožníku.

Obrovský bezpečnostný potenciál drieme v mestských a obecných políciách. Ich náčelníci síce pravidelne v médiách rojčia o kompetenciách v boji proti drogám, o kontrole technických preukazov, o zastavovaní motorových vozidiel, ale nikto od nich reálne nevyžaduje koordinovaný postup proti drobným narušeniam verejného poriadku, ktoré však dennodenne strpčujú život normálnym občanom. Darmo Vlado Bajan predkladá "psí zákon", keď ho jeho mestská polícia nevykonáva. Ak by ministerstvo vnútra pripravilo jednoznačné vymedzenie kompetencií s tým, že starostom a primátorom, prípadne predsedom vyšších územných celkov a ním riadenej polície by prislúchala komplexná ochrana verejného poriadku, môže sa polícia, štátna polícia reálne venovať odhaľovaniu závažných foriem kriminality.

Položme si otázku: Čo so Železničnou políciou? Pán kolega Jasovský nepočúva, tak to rýchlo poviem. Ktorá akciová spoločnosť v Slovenskej republike vlastní tisíchlavovú vlastnú štátnu políciu? Širokospektrálna vláda riešila tento problém uznesením, zabudla však, že Železničná polícia je riešená zákonom. Potom to mlčky nejako prešlo. Táto skutočnosť však chce skutočne principiálne riešenie. Je tam vyše tisíc policajtov, pripravených, vyškolených, treba im dať jasnú, zrozumiteľnú úlohu, nielen ochranu, teraz neviem čoho, či koľajníc, či zariadení, alebo celkovej prepravy. Ale potom vyvstáva otázka, čo s ochranou letísk, čo s ochranou vodných diel, vodnej dopravy? Celý svet radikálne sprísňuje ochranné režimy v leteckej preprave, a u nás novinári s televíznymi štábmi pochodujú po letisku. Po prísne chránenom letisku! Aká je koncepcia ochrany vodných diel? Ochrany atómových elektrární? Ponecháme to SBS-kám, v ktorých sa údajne zahniezdil organizovaný zločin, alebo zriedime húfy ochrankárov, ktorí aj tak nevedia ochrániť vlastnú hlavu štátu?

A napokon prevencia. Ešte azda pred prevenciou poznámku ku korupcii a k celkovej morálke v polícii. Pán minister vnútra si je vedomý problémov s korupciou a otvorene deklaruje, že sa pustí do tvrdého zápasu s korupciou. Darmo však budú občanov na okresných riaditeľstvách vítať hostesky, darmo budú krajskí a okresní riaditelia robiť mítingy s občanmi a vysvetľovať, čo polícia robí, ak títo okresní a krajskí riaditelia nebudú brať zodpovednosť za to, že ich priami podriadení mučili a zavraždili občana, že ich podriadení chľastajú a v podnapitom stave sa dopúšťajú trestnej činnosti.

Myslím si, že - ako sa hovorilo - treba začať od piky. Kto z vás naposledy videl čelných policajných funkcionárov v služobnej rovnošate, ktorú im platí štát? Jedna rovnošata stojí 16 000 až 20 000 Sk. Porovnajme si generála Kovářa, šéfa polície v Čechách. Vždy ustrojený, vždy upravený reprezentuje Policajný zbor. Potom môžeme hovoriť o ďalšej morálke.

V celkovej, by som povedal, koncepcii, ktorú ministerstvo vnútra predložilo vo vládnom programe, chýba systém výberu, výchovy, vzdelávania policajtov. Už som spomínal tú absenciu právnikov na útvaroch vyšetrovania alebo justičnej polície.

Takže niekoľko slov k prevencii. Principiálne nesúhlasím s názorom pána ministra, že najlepšou prevenciou je represia. Represia čiže strach pred trestom nie je žiadnou bariérou trestnej činnosti. Neexistuje príčinná súvislosť medzi počtom vrážd a počtom vykonaných trestov smrti. Neexistuje príčinná súvislosť medzi počtom odťatých rúk a počtom krádeží. Neexistuje príčinná súvislosť medzi výškou trestu za znásilnenie a počtom znásilnení. Ale určite by sme našli príčinnú súvislosť medzi investíciami do právnej výchovy, do výchovy občanov, detí a mládeže k úcte k právu, k úcte životu, k úcte k majetku.

Hovorkyňa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave s nadšením hovorila o holandskom projekte právnej výchovy medzi žiakmi prostredníctvom policajtov. Na to potrebujeme peniaze holandských daňových poplatníkov? Stačí sa vrátiť niekoľko rokov dozadu, keď dopraváci, poriadkari robili tisícky dobrovoľných hodín prednášok v rámci právnej výchovy. Mali sme stovky a stovky dopravných ihrísk, kde sa deti učili základom dopravnej výchovy. Mali sme 40 000 príslušníkov pomocnej stráže Verejnej bezpečnosti, ktorých niektorí bývalí poslanci označili za agentov ŠtB. Ak sa niekto domnieva, že ŠtB bolo také hlúpe, že si svojich agentov označovalo páskou na rukáve, prosím, môžeme o tom diskutovať. Ale títo "agenti ŠtB" odslúžili tisíce a tisíce hodín pri ochrane záhradkárskych osád, chatových osád, pri dopravných kontrolách. Myslím si, že by bolo vhodné vrátiť sa k tejto myšlienke a pokus charakterizovaný ako "nejakou zlovôľou HZDS" pánom exministrom Pittnerom nejakým spôsobom revitalizovať, pretože stačí sa pozrieť do Anglicka, do Spojených štátov amerických, do celej západnej Európy a potom hovorme o agentoch.

Myslím si, že aj korupcii by sa kleplo po prstoch, keby pri dopravákovi stáli dvaja občania a videli by, ako tento dopravák realizuje pokuty za priestupky v doprave. Nehaňme model ešte pred jeho aplikáciou! Ak chceme občana chrániť, dajme mu šancu, aby sa aj on podieľal na svojej ochrane. Keď hovoríme o prevencii, chýba mi vo vládnom programe ponuka pre tisícky mládežníckych organizácií, pre tretí sektor, pre cirkvi. Ak ich nezapojíme do ochrany, do prevencie, tak ťažko budeme hovoriť o účinnosti tejto prevencie. Vláda by ich mala pozvať k spoločnej práci. Represia môže byť účinná na zmáhajúci sa zločin, nie na výchovu detí a mládeže.

Samozrejme, že chápem, že minister vnútra má šancu v rozpracovaní vládneho programu spomenuté nedostatky riešiť a my v tomto smere ponúkame spoluprácu. Ale v takto charakterizovanom vládnom programe, ktorý považujem za nekonkrétny, nevyvážený, neadresný a nekontrolovateľný - a z tohto dôvodu ho navrhujem vrátiť na prepracovanie.

Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďalší v poradí do rozpravy prihlásený je pán poslanec Číž. Miroslav Číž. Nie je prítomný v rokovacej sále, stráca poradie. Nech sa páči, pán poslanec Ivan Kiňo. Nech sa páči, pán poslanec Jasovský.

J. Jasovský, poslanec: Keďže pán poslanec hovoril o tom, aké sú skúsenosti s políciou v zahraničí, odporúčam pozrieť si skúsenosti, aké sú v zahraničí, v Maďarsku a v Českej republike, kde došlo k zrušeniu železničnej polície, keby si pán poslanec všimol, aký vznikol nárast v trestnej činnosti na železniciach aj v Maďarsku, aj v Českej republike, a keby si pán poslanec všimol, ako to dnes vyzerá napríklad v Anglicku alebo v Nemecku, kde fungujú špecializované železničné polície. Treba si všimnúť aj tie skúsenosti zo sveta, ktoré hovoria o tom, že existuje tzv. dopravná polícia, ktorá nemá nič spoločné s ministerstvom vnútra, a táto dopravná polícia obsahuje všetky zložky, a najmä teda dopravnú ako takú, cestnú, železničnú políciu, samozrejme leteckú, vodnú a ďalšie druhy polícií.

Mám ten pocit, že Železničná polícia na Slovensku funguje vynikajúco, a o tom svedčia aj čísla, o tom hovorí aj nárast trestnej činnosti, ktorý je vo všetkých iných oblastiach polície na Slovensku veľmi vysoký. Ale ak by si pozrel pán kolega, aké sú čísla na Železničnej polícii, k akému poklesu dochádza v oblasti trestnej činnosti na Železniciach Slovenskej republiky, vtedy by nemohol predložiť návrh a hovoriť o tom, že je potrebné Železničnú políciu zrušiť.

Ja sa priznám, že budem naďalej presadzovať ten názor, a som vďačný tým kolegom, ktorí sú ešte v parlamente z minulého volebného obdobia, ktorí pomohli a ktorí pomohli tým, že jedným hlasom dokázala byť Železničná polícia zachovaná. Chcem poznamenať, že znovu budem postupovať takto, pretože skúsenosti zo Slovenska a skúsenosti zo zahraničia sú jednoznačné a ja nemám záujem počúvať názory niektorých úradníkov na ministerstve vnútra, ktorí majú záujem o policajtov, o skvele vybavenú Železničnú políciu a majú zámer týchto policajtov poslať na ulicu. To je všetko, ďakujem pekne.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec Kiňo.

I. Kiňo, poslanec: Vážený pán predseda, vážený pán premiér, vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi, aby som v príspevku reagoval na niektoré state a časti programového vyhlásenia vlády.

V prvom rade by som si dovolil takú poznámku: Táto vláda sa pasuje za reformnú, pravicovú, odmieta kontinuitu s predchádzajúcou vládou, ktorá sa takisto pasovala za vládu reformnú. Mám taký pocit - aj z tých téz, ktoré boli formulované v programovom vyhlásení -, že nie je ani reformná, ani vláda pravicová. Pretože nepoznám pravicovú vládu na svete, ktorá zvyšuje deficity, ktorá výpadky vo svojej práci rieši tým, že zvyšuje dlhy štátu, bezdôvodne zvyšuje platy štátnym zamestnancom, ktorí pracujú pre vládu, bezdôvodne míňa peniaze daňových poplatníkov do takých rezortov, ktorých funkčnosť a činnosť je prinajmenšom pochybná.

V časti, tej prvej, kde sa hovorí o demokratickom štáte alebo o niečom podobnom, chýba mi jedna zásadná vec. Na ilustráciu. Krajiny Európskej únie alebo najrozvinutejšie štáty nie sú bohaté preto, že sú demokratické, ale sú bohaté preto, že sú kapitalistické. Preto sa pýtam vlády, čo v programovom vyhlásení hovorí o tom, že na Slovensku bude viacej kapitalizmu, bude viacej slobodného trhu, bude viacej osobnej slobody, a akým spôsobom sa chce zbaviť kartelizácie, socializácie a všetkých tých marxistických nezmyslov, ktoré sú tam definované.

V uplynulom štvorročnom období sme boli svedkami absolútneho chaosu, pretože tzv. pravo-ľavá vláda alebo koalícia pracovala nesystémovo, nekoncepčne a výsledkom toho je tá ekonomická a sociálna situácia na Slovensku, akej sme v súčasnosti svedkom.

Programové vyhlásenie vlády je kreované na štyri roky, t. j. zahŕňa kľúčové historické okamihy pre Slovenskú republiku - vstup do Európskej únie a NATO. Z tohto pohľadu absentuje v programovom vyhlásení vízia a určitá doktrína pre Slovensko z hľadiska členstva do Európskej únie. Napríklad v časti A. Makroekonomika a verejné financie sa uvádza: "Prirodzeným krokom v napĺňaní integračných ambícií Slovenska je vstup krajiny do Európskej menovej únie." Zdôrazním to slovo "Európskej menovej únie". "Vláda v úzkej spolupráci s centrálnou bankou pripraví stratégiu nevyhnutných krokov vedúcich k dosiahnutiu tohto cieľa. Vláda zároveň uskutoční všetky potrebné opatrenia, aby Slovensko v prípade priaznivého vonkajšieho ekonomického prostredia plnilo podmienky na vstup do Európskej menovej únie do roku 2006."

Dovoľte mi pristaviť sa pri tomto vyhlásení vlády. Dovolil by som si upozorniť na jeden zásadný fakt pre Slovensko z hľadiska členstva v Európskej únii a v Európskej menovej únii, je mimoriadne dôležité dosiahnuť približovanie sa krajinám Európskej únie. Kľúčovou je teda konvergencia slovenskej ekonomiky k Európskej únii, pričom však nie je natoľko dôležitá nominálna konvergencia, ktorú vyjadrujú jednotlivé maastrichtské kritériá, ako reálna konvergencia. Pod reálnou konvergenciou je definované znižovanie rozdielov v hrubom domácom produkte na obyvateľa medzi jednotlivými krajinami. Ako ďalšie ukazovatele možno spomenúť približovanie životnej úrovne, prípadne miera nezamestnanosti alebo zamestnanosti. Reálna konvergencia znamená nevyhnutný predpoklad na konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky v podmienkach Európskej únie.

Rád by som pripomenul, že Slovenská republika dosahuje na základe parity kúpnej sily približne 48 % priemeru Európskej únie a produktivita práce dosahuje len niečo okolo 43 %. Tieto čísla sú dostatočne alarmujúce z hľadiska vágnych a nič nehovoriacich proklamácií vlády o vstupe Slovenska do Európskej únie v roku 2004. V prípade, ak sa Slovensko pripojí do Európskej únie ako krajina s rozdielnou ekonomickou úrovňou, nebude schopná stlmiť negatívny ekonomický vývoj bez rozsiahlych finančných transferov. Ako príklad by som uviedol príklad východného Nemecka, bývalého "ostbloku". Otázkou zostáva, či samotná krajina bude mať dostatok finančných prostriedkov na takéto finančné transfery. Pretože podľa Agendy 2000 je rozsah príspevkov zo štrukturálnych a sociálnych fondov limitovaný maximálne 4 % HDP z krajiny príjemcu. Ďalším limitujúcom faktorom pre finančné transfery bude samotné plnenie maastrichtských kritérií.

Je potrebné si uvedomiť, že vstup do Európskej menovej únie môže nasledovať minimálne po dvoch rokoch po vstupe Slovenska do Európskej únie. Slovensko musí pritom splniť pre vstup dve nevyhnutné podmienky. Splniť konvergentné maastrichtské kritériá pre vstup do Európskej menovej únie a minimálne dva roky pred vstupom musí byť Slovensko členom mechanizmu výmenného kurzu RMI 2 a nesmú nastať prudké výkyvy v menovom kurze krajiny. Európska komisia aj významní ekonómovia vystríhajú tranzitívne krajiny pred predčasným vstupom do menovej únie. Mala by tam vstupovať krajina s podobnou ekonomickou úrovňou, ako je krajina v menovej oblasti, s podobnou štruktúrou hospodárstva s približne rovnakou produktivitou práce. V prípade, ak by do Európskej menovej únie vstúpila krajina s rozdielnym ekonomickým vývojom, môže to mať negatívne dôsledky.

Treba si veľmi jednoznačne uvedomiť, že členstvom v tejto organizácii stratí Slovensko jeden dôležitý nástroj hospodárskej politiky, ktorý sa aj v súčasnosti pomerne intenzívne využíva, a tým je suverénna menová politika. To znamená, ako člen eurozóny Slovensko stratí nezávislú menovú politiku a možnosť využiť pohyblivý kurz meny. Sú to dva významné nástroje, ktoré môžu prispieť k čiastočnému zmierneniu ekonomickej nerovnováhy. V súčasnosti sme svedkami pomerne dramatického vývoja na našom devízovom a korunovom trhu, keď koruna posilňuje, všetci exportéri sú nešťastní, zvyšuje sa schodok platobnej bilancie. Účasť v eurozóne by mala byť teda až záverečným krokom vyjadrujúcim dovŕšenie integrácie do Európskej únie. Predčasné prijatie euro by mohlo mať negatívne dôsledky pre Slovensko aj v prípade neúspešného plnenia maastrichtských kritérií.

V tejto súvislosti by som si dovolil ešte upozorniť na ďalšiu negatívnu situáciu, ktorá by mohla nastať. Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa však očakáva nárast cenovej hladiny a vyšší rast spotrebiteľských cien. Z krajín strednej a východnej Európy má Slovensko najnižšiu úroveň cenovej hladiny, čiže je naozaj diskutabilné, do akej miery vstup do Európskej únie urýchli rast cenovej hladiny, čo môže byť sprevádzané vyššími verejnými výdavkami v oblasti sociálnych transferov.

V programovom vyhlásení vlády mi chýba aj v tejto súvislosti, o ktorej som doteraz hovoril, smerodajná hodnota pre ekonomický rast. Pretože ekonomický rast krajín by sa mal pohybovať vo výške, ktorá predstihuje o dva až tri body rastovú dynamiku Európskej únie, a takýto rast by mal prispieť k odstráneniu medzery v ekonomickej úrovni medzi kandidátskymi krajinami a členskými krajinami Európskej únie. V predloženom dokumente nie je ani zmienka o tomto významnom parametri.

Dynamicky naštartovaný rast ekonomiky na základe reštrukturalizácie ekonomiky by mal tvoriť východiskový predpoklad na to, aby ekonomika Slovenska nebola pri vstupe ohrozená silnejšou konkurenciou. To znamená, jednoznačne štrukturálne ekonomické reformy sa stávajú kľúčovým pre vstup do Európskej únie. Autori predloženého vyhlásenia si zrejme tento fakt neuvedomujú. Chýba mi tu precizovaná oblasť reštrukturalizácie ekonomiky, cez ktorú by sa mal sanovať negatívny dosah otvorenej ekonomiky na Slovensku. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Zubo s faktickou poznámkou na vystúpenie pána poslanca Kiňa. Nech sa páči.

S. Zubo, poslanec: Panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, nedá mi totiž nepripomenúť a neodpovedať pánovi Kiňovi na tú pasáž, kde hovoril o marxistických nezmysloch, že by som pripomenul, že tie marxistické nezmysly podľa jeho vyjadrenia boli v období, keď sa tvorili hodnoty, o ktorých sa ešte aj súčasná vláda po trinástich rokoch hryzie, že to bolo v období, keď boli vytvorené sociálne istoty v porovnaní s dnešnými, ktoré sa nedajú ani porovnať. A nepochybujem o tom, že zrejme v rôznych funkciách, ktoré zastával v tom období, aj on pomáhal vytvárať tie hodnoty a pomáhal zabezpečovať aj tie sociálne istoty. Ďakujem.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďalší rečník je prihlásený pán poslanec Soboňa. Nech sa páči, pán poslanec Soboňa.

V. Soboňa, poslanec: Vážená Národná rada, vážená vláda Slovenskej republiky, budem sa vyjadrovať viac-menej ku kapitole zdravotníctva. Ak dovolíte, rád by som na úvod vymenoval najzákladnejšie nedostatky zdravotníckeho systému, aby som odpovedať na to, či programové vyhlásenie vlády navrhuje riešenia, znovu opakujem, základných nedostatkov z toho dôvodu, že často sa predkladatelia obhajujú tým, že programové vyhlásenie nemusí obsahovať detaily. V podstate s tým možno súhlasiť, ak programové vyhlásenie vlády obsahuje v sebe založené koncepcie naznačené, načrtnuté.

Za základné nedostatky možno považovať dve skupiny problémov. Prvé sú materiálne a druhé sú morálne.

Medzi materiálne sú zaraďované všeobecne známe: nedostatok financií, nedostatočné prístrojové vybavenie, prípadne s jeho nerovnomerným rozmiestnením, nedostupnosť úverových zdrojov. Popritom však musím podotknúť, že nielen nedostupnosť úverových zdrojov, ale aj nemožnosť ekonomických kalkulácií v zdravotníckych zariadeniach, vnútorná zadlženosť zdravotníckych zariadení a tak ďalej a tak ďalej.

Do druhej skupiny možno zaradiť množstvo nedostatkov, z ktorých niektoré sú príčinného charakteru, iné sú následkom, ďalšie vyplývajú z mravnosti spoločnosti a štátu a napokon tie, ktorých nositeľmi sú jednotlivci. Tieto skupiny nedostatkov sa veľmi často navzájom podmieňujú. K morálnym nedostatkom patrí i slabá starostlivosť o svoje vlastné zdravie, podceňovanie rád a poučení zo strany zdravotníkov, na druhej strane porušovanie etických princípov v zdravotníctve, tolerancia slabej odbornosti, lajdáckosti, politická nominácia slabých osobností do riadiacich pozícií. A k najvážnejším morálnym pokleskom treba radiť porušovanie a nedodržiavanie zákona, dokonca i ústavy zo strany štátu, podporované a živené záujmami politických garnitúr. Nemenšie pobúrenie vyvoláva vo mne i postoj niektorých poisťovní, ktorých konanie je veľmi často aj z pohľadu právneho trestné. Bohužiaľ, tieto veci sa môžu odohrávať len v neprávnom štáte. Ak štát nedodržiava zákony, prečo by ich mali dodržiavať iní? Skrátka a jasne, morálne vzťahy a nedostatky v zdravotníctve poukazujú na mravnosť celej spoločnosti. Uvedené, pravdaže, platí viac-menej pre všetky oblasti spoločenského života, ale v zdravotníctve musí morálny zákon platiť bezpodmienečne.

Všeobecne možno chápať transformáciu ktoréhokoľvek systému ako premenu systému na iný systém, ktorý prebieha v určitom čase. Samotný pojem transformácia však bezpodmienečne neurčuje, či to má byť premena k lepšiemu, alebo iná. Z toho vyplýva, že transformovať možno aj lepší systém na horší. Predpokladám, že náš záujem je transformovať prekonaný, v súčasnosti nefunkčný systém na kvalitatívne lepší, musím však podotknúť, že takéto zábezpeky v programovom vyhlásení vlády nenachádzam.

Aké sú to základné kritériá, ktoré by mali charakterizovať systém zdravotnej starostlivosti, ktorému môžeme dať prívlastok dobrý a moderný? Sú to tri základné predpoklady:

- musí poskytovať kvalitnú zdravotnú starostlivosť,

- musí byť dostupný - a táto dostupnosť je mienená nielen tým, že zemepisným usporiadaním siete zdravotníckych zariadení, ale aj inými predpokladmi, o ktorých budeme hovoriť ďalej, a

- musí byť sociálne spravodlivý, to znamená, zdravotnícky systém musí poskytovať starostlivosť nielen úzkej skupine ľudí, ale väčšine spoločnosti, a musí poskytovať zdravotnú starostlivosť podľa najnovších poznatkov lekárskej vedy.

Aká je teda základná otázka, ktorú si musíme položiť pred rozbehom prestavby zdravotníckeho systému? Podľa môjho názoru táto otázka neznie, či je v zdravotníctve veľa alebo málo finančných prostriedkov, ale ako sa tieto v systéme zdravotnej starostlivosti využívajú. Ak si zoberieme niektoré ukazovatele ekonomického charakteru, tak prichádzame na to, že percento z hrubého domáceho produktu Slovenska vynaložené na zdravotníctvo sa nachádza v priemere, ktorý by bol prijateľný. To znamená, že na základe tohto ukazovateľa by sme vynakladali do zdravotníctva dosť prostriedkov. Samozrejme, sú však aj iné ukazovatele, ako je to celkové množstvo finančných prostriedkov na jednu hlavu obyvateľa, v tom prípade však už vidíme, že tieto prostriedky nie sú pravdepodobne dostačujúce. Ale musíme vychádzať z toho, či je možné za súčasnej ekonomickej situácie vložiť do zdravotníckeho systému viac peňazí. Môj názor je taký, že toto možné nie je. Že v zdravotníctve je viac peňazí v súčasnosti, ako si to naša ekonomika môže dovoliť.

Ale popri tejto základnej otázke si musíme položiť ďalšie otázky. Je súčasný počet pracovníkov v zdravotníctve primeraný alebo je ich viacej, prípadne menej? Aká je sieť zdravotníckych zariadení? Aká je ich kvalita? Aká je ich prevádzková náročnosť? Ďalšie otázky: Môže zarobiť nemocnica, ktorá má kvalitnejších odborníkov, kvalitnejšie prístroje, viac peňazí ako nemocnica, ktorá ich nemá? Ako sa líšia zárobky dobrých a pracovitých obvodných lekárov od tých pohodlnejších a odborne slabších? Aká je kontrola diagnostickej a liečebnej starostlivosti? Kto určuje kvalitu lekára? Môže sa stať, že odborník najvyššej kvality ohrozuje zdravotnícke zariadenie ekonomicky? A teraz nasleduje otázka, či programové vyhlásenie vlády v oblasti zdravotníctva dáva riešenia na problematiku, ktorá vyplýva z uvedených otázok. To znamená, či dáva návod na riešenie úplného rozpadu ekonomických väzieb v našom zdravotníctve.

Takéto riešenia som v programovom vyhlásení vlády nenašiel. Nenašiel som žiadne známky zavedenia systémových ekonomických opatrení, ktoré považujem za absolútny základ transformácie ktoréhokoľvek systému, ako som to už povedal na základe jednotlivých tých najzávažnejších problémov. Elasticitu výdavkov na zdravotníctvo vieme odhadnúť. Vieme, že je to index, ktorý je okolo 1,34. To znamená, ak hrubý domáci produkt Slovenska stúpne o 10 %, výdavky by bolo možné zvýšiť do zdravotníctva asi o 13,4 %. Toto dávam na uváženie aj pre pána ministra. V budúcnosti, ak bude požadovať peniaze do zdravotníctva, nech sa riadi týmto základným ukazovateľom a má právo, aby požadoval takéto zvýšenie, ak, samozrejme, je pravdou, že bude narastať HDP tak, ako vláda vo svojich ekonomických zámeroch proklamuje.

Vrátim sa k ekonomickým pravidlám. Ak dovolíte, budem ich nazývať ekonomickým princípom v systéme. Princíp je tvrdenie, ktoré má pri budovaní nejakého systému poznatkov základné, to znamená východiskové postavenie. Ekonomický princíp je teda v tomto prípade to, z čoho sa odvíja základ celého transformačného procesu v zdravotníctve. To znamená, že výsledným produktom pôsobenia väzieb a vzťahov v systéme zdravotnej starostlivosti, ktorý sa riadi ekonomickým princípom, je zdravie človeka, zdravie národa i celej spoločnosti. Všetky ostatné výchovné procesy, ako je zdravotná výchova, výchova k správnej životospráve, životnému štýlu, etická výchova, a to tak profesijná, ako i všeobecne ponímaná, sú podporné procesy, ale rozhodujúci musí byť ekonomický princíp. Na prestavbu nášho súčasného zdravotníckeho systému niet žiadnej inej cesty.

Čo bude zavedenie týchto ekonomických pravidiel alebo ekonomického princípu spôsobovať? Ekonomický princíp presadzuje takú formu zdravotnej starostlivosti o človeka, ktorá je v konečnom dôsledku najlacnejšia. Takouto nepochybne je aktívne upevňovanie zdravia a predchádzanie chorobe, ďalej včasné odhalenia ochorenia a jeho účinná liečba a vyliečenie, to znamená podchytenie a zvládnutie choroby vo včasnom štádiu. Je to teda jednoznačne preventívny charakter starostlivosti, ktorý najviac vyhovuje aj občanovi, aj národu, aj spoločnosti.

Ekonomický princíp presadzuje také diagnostické postupy, ktoré umožnia diagnostikovať ochorenie čo najrýchlejšie, pretože je to v konečnom dôsledku najlacnejšie. Presadzuje používanie a nasadenie takého lieku, ktorý je najúčinnejší a tiež inak najvhodnejší pre pacienta, a zabraňuje nasadzovať a používať liek, ktorý je reklamou nadhodnotený, prípadne má vážne vedľajšie účinky, ktoré treba odstraňovať ďalšou nákladnou liečbou, alebo je neúčinný a vyžaduje neúmerné zvyšovanie dávok bez konečného efektu s výrazným zvýšením nákladnosti liečby. Nedovoľuje presadiť ani príliš aktívny záujem zdravotníckeho zariadenia, prípadne záujem zdravotníka o spoluprácu s farmaceutickým veľkoobchodom, a to všetko pre ekonomické dosahy. A takýto postup je znovu pre pacienta najvýhodnejší. Stavia do popredia centra záujmy pacienta, pretože pacient je nositeľom peňazí, on si objednáva službu od zdravotníckeho zariadenia a prikazuje poisťovni, aby za službu zaplatila a jeho informovala o transakcii. Tieto peniaze dostane ten zdravotník, ktorý sa o pacienta potrebným spôsobom stará, a preto sa mu táto práca oplatí.

Ekonomický princíp presúva starostlivosť o pacienta do prostredia, v ktorom je starostlivosť najmenej finančne náročná, a to je domáce prostredie s ľahkou a rýchlou dostupnosťou praktického lekára. Zároveň toto prostredie je pre pacienta najvyhovujúcejšie, je to prostredie pre pacienta prirodzené. Ekonomický princíp zabezpečí rýchly postup pacienta k odborníkovi a špecialistovi, prípadne do ústavného zariadenia, ak si to jeho zdravotný stav vyžaduje. Každé predlžovanie tohto postupu zvyšuje celkové náklady na zdravotnú starostlivosť.

Ekonomický princíp zabezpečuje prostriedky na starostlivosť o zdravie pre drvivú väčšinu populácie a nedovoľuje mrhanie prostriedkami, prípadne neúmerne vysoké nedôvodné čerpanie prostriedkov pre niektorú privilegovanú úzku skupinu ľudí.

Ekonomický princíp dôsledne ignoruje formu vlastníctva zdravotníckeho zariadenia a orientuje sa na poskytovateľa, ktorý poskytuje služby najlepšie a postupy najúčinnejšie, a teda v konečnom dôsledku najmenej nákladné. Je jedno, či je zariadenie súkromné, štátne alebo cirkevné. Dôsledne odsúva význam vlastníctva zdravotníckeho zariadenia a všetky považuje za rovnocenné.

A konečne ekonomický princíp zabezpečuje, že peniaze sa v takomto systéme zdravotnej starostlivosti stávajú otrokom človeka a bezvýhradne mu slúžia v boji o zdravie a život.

Znovu však musím podotknúť, že takéto odseky a takéto koncepčné následnosti som v programovom vyhlásení vlády nenašiel. Nebudem sa zaoberať odsekmi v programovom vyhlásení vlády, ktoré sa začínajú, "vláda si kladie za cieľ", "vláda deklaruje zámer", "vláda si uvedomuje zodpovednosť", "vláda bude presadzovať", ja si myslím, že k takýmto záverom a k takýmto sľubom nie je potrebné vysokošpecializovaných a dobre platených úradníkov. Niektoré časti programového vyhlásenia vlády ma však zaujali a budem sa práve nimi krátko zaoberať.

"V oblasti povinného zdravotného poistenia prioritne zabezpečiť ochranu jednotlivca najmä pri poskytovaní vysoko finančne náročnej zdravotnej starostlivosti, ktorú si reálne nemôže sám jednotlivec uhradiť." Neviem tomu dobre rozumieť, čo to má znamenať, načrtol to už pán Dr. Džupa. To azda znamená, že rozdelíme pacientov, o ktorých sa budeme starať viac, a pacientov, o ktorých sa budeme starať menej? Alebo aby sme sa oňho starali, musí byť zaradený do skupiny vážne chorých? Čo to znamená? Čo ohrozuje pacienta? Čo z tohto vôbec, aká hrozba z tohto pramení? Pramení z toho jedna veľmi vážna hrozba, že pacient nebude mať šancu a nebude mať ochotu navštíviť lekára vtedy, keď sa to ťažké ochorenie začína, to znamená v počiatočných iniciálnych štádiách, keď vôbec je možné liečiť uvedené ochorenie, pretože pravdepodobne bude patriť takýto stav do nejakej kategórie, ktorá nebude plne hradená. K tomu tiež ešte prídeme.

Druhý citát by som si dovolil prečítať: "Vláda urobí kroky, ktoré zvýšia efektívnu dostupnosť a flexibilitu v zdravotnej starostlivosti. Táto má byť založená na kontraktačnej štruktúre zdravotníckych zariadení so zdravotnými poisťovňami." Tiež odsek, voči ktorému mám výhrady. Ak si predstavím poisťovací systém všeobecne, musím predsa dôjsť k jednému základnému záveru, a to je ten, že poisťovací systém nemôže fungovať principiálne inak v jednej oblasti a inak v zdravotníctve. To znamená, poisťovací systém sa zakladá na dohode medzi poistencom a poisťovacím inštitútom. Z toho vyplýva, že poistenec platí pre poisťovňu isté prostriedky a na základe zmluvy medzi ním a poisťovňou je napísané, v tej zmluve je zakotvené, čo všetko je poisťovňa ochotná uhrádzať vo vzťahu k poistencovi. To znamená, v zdravotníctve platí takisto a v plnej miere, a dokonca to môže byť len na osoh pacientovi, pretože nemôže mať zmluvu poisťovňa s tým, kto nedáva do zdrojov poisťovne ani jednu korunu. Poisťovňa nie je majiteľom peňazí. Poisťovňa je správcom peňazí, správcom prostriedkov, ktoré dodáva do poisťovne občan. A všetky, aj keď platí zamestnávateľ, niekto ich vyprodukuje, aj keď platí štát, niekto ich vyprodukuje. To znamená, zmluva musí byť medzi poisťovňou a poistencom.

Z toho vyplývajúca pozícia občana vyzerá potom tak, že chorobou ohrozený alebo chorý občan vyhľadá lekára na základe dostupnosti zdravotníckej siete, zdravotnej starostlivosti a požiada o službu. Toto zdravotnícke zariadenie, lekár túto službu, to znamená, stanoví diagnózu, stanovenie choroby, nasadí liečbu a pacienta lieči a vylieči. A za tento výkon lekár a zdravotnícke zariadenie vystavuje účet poisťovni, ktorá je zo zákona povinná, samozrejme, po kontrole, či takéto kroky lekára a zdravotníckeho zariadenia boli dôvodné, a tieto peniaze v mene pacienta za pacienta, pretože to je zmluvne zakotvené, uhrádza. A pacientovi dáva na vedomie, že takáto finančná transakcia v prospech neho prebehla.

Nijaký iný vzťah nemôže zabezpečiť starostlivosť o pacienta. A situácia, aká je teraz, že vojde pacient do ambulancie a prvá otázka je, "ku ktorej poisťovni patríte?", po ktorej už veľmi často žiadna iná nenasleduje, sa musí zmeniť na takú, keď príde pacient, lekár sa musí spýtať, "čo vás trápi?". V opačnom prípade, ak tieto veci neodstránime, naďalej budú pretrvávať rôzne zoznamy čakateľov na život alebo smrť. A to moderný zdravotnícky systém v strednej Európe v 3. tisícročí žiadny nemôže pripustiť.

V ďalšej časti vláda chce zaviesť dva typy zdravotných poisťovní.

1. Povinné zdravotné poisťovne založené na princípe solidárnosti.

Samozrejme, všetci tomu rozumieme. Sú tam ešte iné položky okrem solidárnej, to znamená poistná, pretože niektoré choroby sa dajú predvídať a dá sa voči nim poistiť. Solidárnosť, áno, to znamená, že zdravý platí, chorý čerpá. A ešte by sme tam mohli zaviesť jednu položku, t. j. zodpovednostná, to znamená, že pacient je zodpovedný za svoj postoj k svojmu zdraviu, a preto v niektorých prípadoch spoluúčasť pacienta by z tohto hľadiska bola možná.

2. A potom je to doplnkové zdravotné poistenie nad rámec solidárneho balíka.

Mňa v tomto momente ani nezaujíma solidárny balík, ale ma zaujíma, čo je pod tým myslené, k čomu môže dôjsť. Totiž jediná úvaha z tohto vychádza mne a to je, že musí dôjsť k zúženiu Liečebného poriadku. To znamená, okruh ochorení, ktoré bude mať hradené z povinného poistenia, sa zúži a veľa ochorení sa dostane mimo balíka, teda mimo Liečebného poriadku. A to doplnkové poistenie teda znamená, že je alternatívou za priame platby za zdravotnú starostlivosť. Kto urobí túto hranicu a na základe akých princípov? Na základe akých pravidiel bude táto nová hranica v Liečebnom poriadku zakotvená. A znovu sa vrátime k tomu, že takáto hrozba, ak by toto nastalo, hrozí znovu, že pacient preto, aby predišiel zaťaženiu, svojmu finančnému zaťaženiu, znovu sa bude zdráhať ísť k lekárovi vtedy, keď to jedine má zmysel, teda má najväčší zmysel - vo včasnom štádiu ochorenia.

V ďalšej stati sa zaoberá vláda podmienkami na poskytovanie tzv. sociálnej medicíny a musím povedať, že je to proti akýmkoľvek princípom moderného zdravotného systému. Z môjho hľadiska v preklade pre mňa to znamená, že bokom odsunieme tých, ktorí sú chorí najviac, tých, na ktorých náklady na liečbu sú najvyššie, ale zároveň tých, ktorí sú vlastne najviac bezmocní.

A ešte jedna vážna poznámka. Je to zakotvené v programovom vyhlásení vlády, tzv. solidárny balík a služieb súvisiacich, "poskytovať zdravotnú starostlivosť osobám, ktoré sa ocitli v hmotnej a sociálnej núdzi z objektívnych dôvodov". Kto to bude, kto povie, ktoré sú objektívne dôvody? Kto je ten Pán Boh, ktorý príde na Zem a bude rozhodovať v mene Najvyššieho? To si vonkoncom neviem predstaviť. Všetky väzby v systéme, ktoré sú neprirodzené, tam nepatria. A medzi také patria takéhoto druhu a, samozrejme, príkazy, zákazy a podobné veci. Systém musí fungovať autonómne. Vtedy je dobrý.

"Vláda zriadi Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, čím posilní inštitucionálnu kontrolu zdravotných poisťovní a zdravotných zariadení." Neverím ja v takýto úrad, ktorý by túto ťažkú problematiku zvládol. Kontrolné systémy, samozrejme, musia pôsobiť na všetkých úrovniach a rôznymi formami, ale inštitúcia, pre mňa teraz zavedenie inštitúcie by znamenalo toľko, že zdravotnícke zariadenie musí nielen poisťovni prisunúť všimné, aby bola dobrá zmluva, aby boli dobré limity, aby kúpila výkony, ale musí podplatiť ešte aj úrad, aby aj kontrola bola dobrá. To je pre mňa neprijateľné.

Z môjho pohľadu teda za základné transformačné kroky považujem zásadnú zmenu poisťovacieho systému a tu musím hneď povedať, že pre mňa, čo sa týka povinného poistenia, prichádza do úvahy v dnešnej dobe nemocenská poisťovňa, pretože oddelenie vecných dávok poisťovne od finančných, od peňažných, považujem za umelé a nie dobré. Prostriedky, ktoré by mali byť využité v zdravotníctve trebárs na preventívnu starostlivosť, sú takto využívané neoprávnene v oblasti sociálnej. A sami hovoríme, že v sociálnej oblasti sú najviac zneužívané prostriedky, ale neváhame použiť aj z nemocenského fondu ďalšie prostriedky v sociálnej oblasti.

Za ďalšiu zásadnú zmenu považujem zmenu financovania a odmeňovania v zdravotníctve. Je to kľúčová zmena. A, samozrejme, zavedenie dôsledných kontrolných systémových mechanizmov. Z hľadiska časového usporiadania, dôležitosti krokov na prvé miesto kladiem práve zavedenie kontrolných mechanizmov. Zavedenie kontrolných mechanizmov na všetkých úrovniach, počnúc od lekára cez zdravotnícke zariadenie, cez poisťovňu, cez profesijné organizácie, stavovské organizácie, cez odborné tímy, expertné skupiny. To musí byť toľko úrovní kontrolnej starostlivosti, ale niekto musí byť ústrednou kontrolou. A tou ústrednou kontrolou musí byť ten, komu sa to najviac oplatí. Kto to teda je v takomto modernom systéme z môjho hľadiska? Je to jednoznačne poisťovňa, ako som už povedal. Ona spravuje peniaze a snaží sa, aby tie peniaze zhodnotila, pokiaľ je to možné. Samozrejme, poisťovňa, a najmä v takejto ekonomickej situácii, ako sa v súčasnosti nachádzame, sa ľahko môže dostať do ťažkostí, ale na to je tu štát, aby garantoval istým spôsobom, že poisťovňa nikdy nemôže byť insolventná v oblasti povinného poistenia.

Čo sa týka kľúčového významu bez časového usporiadania, považujem za hlavné zmenu financovania a odmeňovania v zdravotníctve, jednoznačne. Kľúčová otázka: Pacient musí byť nositeľom peňazí a tým, ktorí poskytujú službu, sa musí táto služba oplatiť. Jedine vtedy môžeme dosiahnuť, že budú tak konať, ako konať majú. Žiadnou zdravotnou výchovou, žiadnym presvedčovaním, žiadnymi zákazmi. Nikto nerešpektuje zákazy, ak ich je viacej ako jeden. Na zákazy sa zabúda, na nariadenia sa zabúda. Musí sa mi to oplatiť, vtedy to budem, samozrejme, robiť.

Aké teda predpoklady musia spĺňať tí, ktorí chcú vykonať prestavbu zdravotníckeho systému?

1. Musia poznať podstatu problému, ktoré treba riešiť.

2. Musia vypracovať a obhájiť koncepciu prestavby.

3. Musia takúto koncepciu realizovať.

4. Musia mať silnú politickú podporu, musia mať dostatočnú podporu odborných zoskupení a musia to byť ľudia s nemalou dávkou osobnej odvahy a morálno-vôľovej sily.

Na základe programového vyhlásenia vlády o všetkých bodoch okrem jedného silne pochybujem. Nespochybňujem však osobnú odvahu pána ministra zdravotníctva. Nevýhodou pre pána ministra je však skutočnosť, že tieto silné kvalitatívne známky osobnosti bude musieť neustále, a to v najbližšej budúcnosti, dokazovať. Držím mu palce, aby sa mu to podarilo.

Čo sa týka včerajšieho dňa, mám ešte jednu pripomienku k pánovi predsedovi vlády. Vystupoval a v médiách hodnotil vystúpenie predsedu Mečiara. Vytiahol veci, ktoré som v tom vystúpení považoval za nepodstatné. Jeho úvahy o prípadnom politicky novom, inom politicko-spoločenskom usporiadaní štátu. Úvahy. Nebol to jeho názor, že to treba urobiť. Úvahy. Ale pán predseda vlády, a to mu vytýkam a ohradzujem sa proti tomu, naznačil niečo také, že pán Mečiar chcel zakryť týmto vystúpením, že nemá alternatívu. Tak ja vyhlasujem a na základe vystúpení mojich kolegov som pochopil, že alternatívy sú vo všetkých oblastiach, a za zdravotníctvo vyhlasujem, že máme koncepciu a je to koncepcia, ktorá je prinajmenej rovnocennou alternatívou koncepcie, ktorú len veľmi hmlisto môžem vyčítať z programového vyhlásenia vlády. Ďakujem. (Potlesk.)