I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem, pani poslankyňa. Prosím, aby ste zaujali miesto pre spravodajcov. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, otváram všeobecnú rozpravu o tomto bode programu. Oboznamujem a konštatujem vás, že písomne sa prihlásili za klub SDĽ pán poslanec Hoffmann a potom písomne sú prihlásení dvaja poslanci - pán poslanec Rakús a pani poslankyňa Keltošová. Prosím, keby ste sa potom ostatní hlásili ústne do rozpravy, keď skončíme písomné vystúpenia.

Nech sa páči, pán poslanec Hoffmann má slovo ako prvý rečník v rozprave za klub SDĽ.

A. Hoffmann, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia. Obsahom prerokúvaného návrhu je problém, pred ktorým nemožno zatvárať oči, ktorý je tu a treba ho riešiť. Ujala sa ho mladá generácia mladých politikov, reprezentantov mladej generácie. Aj keď nie som optimistický k ďalšiemu osudu tohto návrhu vzhľadom na názorovú hladinu v parlamente, považujem za pozitívne už to, že sa o tomto probléme začalo vôbec hovoriť. Zároveň musím povedať, že tento problém nie je agendou poslaneckého klubu Strany demokratickej ľavice. Je iniciatívou našich mladších kolegov, zástupcov mladej generácie. Delikátnosť tejto problematiky a vzťah k nej sa určite prejaví aj pri hlasovaní o návrhu tohto zákona. Ďakujem za pozornosť.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Faktické poznámky teraz k jeho vystúpeniu. Chce pani poslankyňa Slavkovská? Nech sa páči ako jediná. Končím možnosť uplatniť ďalšie faktické poznámky.

Prosím.

E. Slavkovská, poslankyňa: Ďakujem pekne. Ja súhlasím s mojím predrečníkom, že zrejme...

I. Presperín: Poprosím, aby ste hlasnejšie rozprávali.

E. Slavkovská, poslankyňa: Súhlasím s mojím predprečníkom, že ide o iniciatívu našich mladých kolegov. Nemám nič proti tomu, aby sa takýto návrh zákona prerokúval.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Buďte taký dobrý, zapnite mikrofón.

E. Slavkovská, poslankyňa: Dokonca musím povedať, že nie som zaujatá proti homosexuálne orientovaným ľuďom, pretože si myslím, že si zasluhujú tiež úctu, ale kategoricky nemôžem súhlasiť s tým, aby takíto ľudia vychovávali deti. Nedá sa súhlasiť s tým, že deti v takýchto rodinách by boli rovnako šťastné, také analýzy sa ešte nikdy nerobili, deti sú veľmi úprimné, ale sú na seba aj veľmi zlé. Ja si neviem predstaviť žiadne dieťa, ktoré by vystúpilo medzi svojimi spolužiakmi a povedalo by, že má dve mamy alebo že jedna jeho mama je vlastne chlap. No to je pre mňa absurdná predstava, možno, že som staromódna na rozdiel od kolegu, ktorý ešte žiadne deti nevychoval, ja už vychovávam štvrté, takže viem, o čom hovorím. Takže hovorím za Slovenskú národnú stranu, že s takýmto zákonom my nemôžeme súhlasiť. Ďakujem.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Pán poslanec Hoffmann bude reagovať.

A. Hoffmann, poslanec: Neviem, pani kolegyňa, či to bola reakcia na mňa, alebo na navrhovateľa.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem. Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Alojz Rakús.

A. Rakús, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, na úvod by som chcel predostrieť, že úprimne verím o sebe, že to, čo tu budem hovoriť, nie je prejavom mojej zaujatosti voči homosexuálnym jedincom, nie je prejavom homofóbie tohto výrazu z kategórie orwellovského newspeaku, a to napriek tomu, že som v istom homofilnom časopise, ak tak môžem povedať, bol pred rokom označený za hlavného homofóba roka. Chcel by som preto povedať, že plne uznávam ľudskú dôstojnosť a všetky ľudské základné práva, ktoré homosexuálnym jedincom podľa mojej mienky patria.

Teraz k tomu vlastnému komentáru. Vzhľadom na to, že ide o prvé čítanie, nebude cieľom môjho príspevku analyzovanie legislatívno-technických aspektov predloženého návrhu zákona. V tomto zmysle uvediem len môj dojem, že z tejto stránky na mňa návrh zákona pôsobí ako dobre a dôsledne pripravený. Zmyslom môjho príspevku je predovšetkým poukázať na ducha zákona v zmysle, v ktorom tento výraz použil napríklad Montesquieu, teda kriticky sa zamyslieť na cieľom a zmyslom, ktorý predkladaný návrh zákona prináša. S týmto úmyslom sa budem zaoberať najmä hlavnými argumentmi, ktoré predkladatelia formulujú v dôvodovej správe. Nemám v úmysle sa sústrediť na diskusiu o tom, či homosexualita je alebo nie je poruchou či deviáciou, aj keď sa okrajovo alebo nepriamo tejto témy budem musieť dotknúť, lebo sa jej v dôvodovej správe dotýkajú aj navrhovatelia. Mám na mysli najmä argument, ktorý navrhovatelia uvádzajú hneď na začiatku všeobecnej časti dôvodovej správy, totiž, že citujem: "Súčasné výskumy lekárskej vedy preukazujú, že sexuálna orientácia vzniká v počiatočných fázach vývinu plodu a tvorí hlbokú súčasť osobnosti, takže sa nedá následne zmeniť z homosexuálnej na heterosexuálnu alebo naopak liečením alebo iným spôsobom." Odhliadnuc od toho, že z formulácií textu nie je celkom jasný zmysel výrazu alebo naopak, myslia tým autori, že liečením alebo iným spôsobom sa nedá zmeniť ani heterosexuálna orientácia na homosexuálnu? Ale odhliadnuc od toho tento citovaný argument ako celok neobstojí. Po prvé, so všetkou vážnosťou, s akou sa tejto téme profesionálne venujem, a teda s nasadením svojej profesionálnej cti vyhlasujem, že súčasné výskumy lekárskej vedy nepreukazujú, respektíve dodnes nepreukázali skutočnosť, že sexuálna orientácia vzniká v počiatočných fázach vývoja plodu. Preukázali zatiaľ iba to, že v počiatočných štádiách vývoja plodu dochádza k sexuálnej diferenciácii pohlavia budúceho ľudského indivídua, teda k procesu takzvanej maskulinizácie, respektíve feminizácie, čo je však proces zásadne odlišný. Tým nechcem povedať, že by sa výskumy lekárskej vedy témou možného vzniku sexuálnej orientácie v počiatočných fázach vývoja plodu nezaoberali, avšak jestvujúce výsledky nedovoľujú prekročiť rámec hypotéz alebo inými slovami výskumy lekárskej vedy tento predpoklad nepreukázali a nepreukazujú. Ide pritom o veľmi dômyselné a náročné štúdie, ako sú napríklad štúdie genetické vrátane molekulárnych štúdií génovej väzby, hormonálne štúdie vrátane štúdii vplyvu pohlavných hormónov na maskulinizáciu a feminizáciu mozgu, či dokonca hormonálnych vplyvov takzvaného prenatálneho stresu, ďalej neuroanatomické a neurofyziologické štúdie, takzvané kognitívne štúdie, ba i štúdie overujúce takzvanú maternálnu imunitnú hypotézu a celý rad ďalších. I v dôsledku toho, že to tak je, sa medzi postmodernými teoretikmi homosexuálneho hnutia typu Michela Fukolta a jeho nasledovníkov v nezanedbateľnej miere objavujú takzvané konštruktivistické modely a teórie homosexuality, ktoré podporujú stanovisko, že neexistuje čosi, čo sa označuje ako vrodený sexuálny pud. Ľudský potenciál pre myslenie a správanie je podľa nich tvarovaný sociálnymi silami regulácie a kategorizácie do rozličných typov sexuálnej túžby v rôznom historickom čase a v rôznych spoločnostiach. Azda najprijateľnejším modelom na formovanie sexuálnej orientácie a identity je v súčasnosti takzvaný interakcionistický model, podľa ktorého je výsledný fenomén sexuálneho správania orientácie a identity determinovaný interakciou medzi biologickými, najmä genetickým danosťami indivídua, a environmentálnymi, predovšetkým psychosociálnymi vplyvmi, ktoré na neho pôsobia hlavne v takzvaných kritických fázach vývoja, medzi ktorými sú obzvlášť dôležité včasné detstvo a neskôr puberta. Evoluční biológovia, evoluční psychológovia a psychiatri to vo všeobecnej rovine vyjadrujú v tvrdení, že fenotypovo, t. j. navonok, sa môže prejaviť len to, čo je genotypovo, t. j. z hľadiska genetickej determinácie možné. Nie všetko, čo je genotypovo možné, sa musí navonok prejaviť. U človeka o tom v nezanedbateľnej miere rozhoduje jeho individuálna psychosociálna skúsenosť. Určitý typ psychosociálnej stimulácie spúšťa alebo modifikuje zodpovedajúce geneticky preddeterminované mozgové programy. Rôzne typy psychosociálnej stimulácie môžu podľa toho najmä v kritických fázach vývoja mozgu viesť k diferentným odlišným fenotypom mentálneho fungovania, a to aj čo sa týka sexuálnej orientácie a identity.

Po druhé, k úvodnému citovanému argumentu. Nedá sa akceptovať ani argument navrhovateľov, že súčasné výskumy lekárskej vedy preukazujú nemožnosť zmeny homosexuálnej orientácie na heterosexuálnu či už liečením, alebo iným spôsobom. Je pravdou, že medzi predstaviteľmi lekárskej vedy nejestvuje v súčasnosti všeobecne platný konsenzus. Je pravdou i to, že niektoré veľmi vplyvné medicínske inštitúcie, napríklad Americká psychiatrická asociácia alebo Svetová zdravotnícka organizácia zastávajú v súčasnosti skôr odmietavé stanovisko voči možnostiam liečby homosexuality, i keď to stanovisko sa tak aspoň v náznakoch medzi niektorými významnými predstaviteľmi týchto inštitúcií začína meniť. Môžem potom podrobnejšie, ak bude treba povedať. Je však pravdou i to, že jestvujú iné významné inštitúcie, napríklad v Spojených štátoch amerických to je National Association for Isearch and Therapy of Homosexuality, ktoré majú opačné stanovisko, totiž, že homosexualita sa liečiť v určitých prípadoch dá. Predovšetkým v prípadoch takzvanej egodistónnej homosexuality, pri ktorej je homosexuálny jedinec nespokojný so svojou sexuálnou orientáciou a trápi sa ňou. A tam práve môže byť liečba veľmi úspešná. Odmietanie liečby zo strany potenciálnych terapeutov tak vedie k zvláštnemu typu diskriminácie menšiny v menšine, ba možno väčšiny v menšine, lebo sa pomoc odmieta i tým, ktorí sa jej dožadujú a u ktorých by mohla byť úspešná. Jiří Hromada, prezident SOHO, čo je Sdružení organizácí homosexuálních občanů v Českej republike v úvodu k homofílnej, musím povedať, knihe Jiřího Famela, jej historie, okrem iného píše: "V roku 1993 bola vďaka nášmu úsiliu homosexualita vyňatá zo zoznamu chorôb (presnejšie by mal uviesť porúch) a prerušia sa akékoľvek liečby a výskum zamerané na zmenu homosexuálnej orientácie." Dávam rečnícku otázku. Nie je takýto prístup tiež istou formou tabuizácie homosexuality, i keď inou formou než tá, ktorú spomínajú predkladatelia v návrhu zákona v dôvodovej správe.

Poďme teraz k meritu veci. Predložený návrh zákona ustanovuje nový právny inštitút na súžitie homosexuálnych párov analogicky k právnemu inštitútu manželstva. Tento nový právny inštitút pomenúva ako životné partnerstvo dvoch osôb rovnakého pohlavia alebo skrátene životné partnerstvo. Životné partnerstvo pritom návrh zákona definuje spôsobom, ktorý partnerom vymedzuje rovnaké, presnejšie takmer rovnaké práva a povinnosti ako manželom. Vo všeobecnej časti dôvodovej správy túto skutočnosť stručne vyjadruje napríklad táto veta. Citujem: "Aj keď návrh zákona priznáva gayom a lesbickým párom práva a povinnosti priznávané heterosexuálnym manželom, treba zdôrazniť, že ich nijakým spôsobom neoprávňuje na adopciu detí, umelé oplodnenie či cirkevný sobáš." To je tá odlišnosť v tej druhej časti. O tom, či ich naozaj nijakým spôsobom neupravuje, by sa ale myslím dalo diskutovať. V inom kontexte by sa dalo povedať, že právny inštitút navrhovaného životného partnerstva zároveň nepriamo redefinuje doterajšie chápanie rodiny a vymedzuje akúsi alternatívnu formu rodiny. V tejto spojitosti možno citovať napríklad vetu v osobitnej časti dôvodovej správy, kde sa pri čl. 28 uvádza. Citujem: "Životné partnerstvo predstavuje pevné a trvalé životné spoločenstvo, ktoré tvorí určitý typ rodiny." Pozrime sa teraz na problém z pohľadu Ústavy Slovenskej republiky, konkrétne jej čl. 41 ods. 1, podľa ktorého je manželstvo spoločenstvom muža a ženy a je pod osobitnou ochranou ústavy. To značí, že jestvuje rozdiel medzi právami, ktoré sa priznávajú každému, a výhodami a povinnosťami, ktoré sa priznávajú len niektorým, v tomto prípade manželom. Aké sú teda dôvody, pre ktoré dostáva z ústavy a iných zákonov manželský pár také či onaké výhody, prípadne i povinnosti. Určite to nie je v prvom rade preto, že je heterosexuálnym zväzkom, ale preto, že plní nenahraditeľnú úlohu spoločnosti, a tou je plodenie a výchova detí. Trúfam si dokonca tvrdiť, že primárnym a najprirodzenejším zmyslom manželstva nie je láska medzi manželmi, ale práve plodenie a výchova detí. V tomto zmysle je láska medzi manželmi až dôvodom sekundárnym, lebo tam, kde sa manželia majú radi, sú vo všeobecnosti lepšie podmienky na plodenie, najmä na výchovu detí. Toto tvrdenie má prirodzené biologické a sociálne argumenty. Bez plodenia detí by totiž ľudské spoločenstvo prestalo biologicky existovať. Výchova detí je u ľudského druhu tiež nevyhnutná, lebo na rozdiel od ostatných živočíchov prichádza ľudské mláďa na svet enormne nezrelé, a to práve preto, že je ľudským mláďaťom. Evolúcia ľudského mozgu totiž dosiahla taký extrémny stupeň, a to aj vo veľkosti mozgu, že ľudské mláďatá sa rodia po deviatich mesiacoch matkinej gravidity nie preto, že by boli zrelé, na to potrebujú ešte približne dve desaťročia, ale preto, že je to krajná možnosť, keď ešte môže prejsť hlavička dieťaťa cez pôrodné cesty. Preto ešte dlho po narodení potrebuje človek rodičovskú starostlivosť, opateru, výchovu a vzory. Nepochybne takto sa rodina založená na heterosexuálnom manželstve stala základnou bunkou ľudského spolunažívania, čo navyše ešte dotvárajú a doformulovávajú tradičné a úspešné morálnokultúrne systémy tej ktorej spoločnosti. Rodičia svoje deti na svet nielen privádzajú, ale obetujú im aj svoj čas, finančné prostriedky, námahu, ba nezriedka i svoje zdravie a obzvlášť matky aj svoju kariéru. Preto spoločnosť takúto rodinu a jej základný predpoklad, totiž heterosexuálne manželstvo, podporuje a poskytuje im určité privilégiá. Nevidím však dôvod, prečo by takéto privilégiá mala spoločnosť poskytovať iným formám párového súžitia, akým by podľa navrhovaného zákona malo byť životné partnerstvo dvoch osôb rovnakého pohlavia. Bolo by nesprávne dávať takéto privilégiá niekomu, kto už z povahy svojej orientácie a samotnej definície životného partnerstva nie je schopný spomínané funkcie rodiny naozaj plniť. Značilo by to vyvodzovať rovnaké následky z nerovnakých predpokladov. Nesprávnosť takéhoto prístupu ešte podčiarkuje skutočnosť, že v súčasnej postmodernej civilizácii sa hodnoty rodiny a rodinného života dostávajú do určitej, podľa mojej mienky, predovšetkým ideologickým artefaktmi spôsobenej krízy. Svedčia o tom také okolnosti a fakty, ako je stále narastajúci pokles sobášnosti, vzostup rozvodovosti, počet detí narodených mimo manželstva, pokles pôrodnosti, no najmä taký doslova prepad úhrnnej plodnosti obyvateľstva, že hrozí až riziko akejsi "demografickej samovraždy populácie".

Ak som použil výraz ideologické artefakty, mal som na mysli tú časť spoločenskej mentality, ktorá okrem iného uvažuje alebo kalkuluje s takými či onakými alternatívnymi formami rodiny, ktorá má tendenciu absolutizovať hodnotu sexu a sexuality, ktorá prahne za slasťami a nechápe, že emočné bilancovanie človeka predpokladá nevyhnutne i utrpenie a odriekanie, ktorá má tendenciu vymýšľať a presadzovať stále novšie a pochybnejšie ľudské práva. Najnovším hitom je takzvané právo dieťaťa nenarodiť sa a tak ďalej. Do rámca tohto typu mentality podľa všetkého spadá aj argumentácia v prospech prijatia navrhovaného zákona o životnom partnerstve.

Na začiatku súčasných prejavov krízy rodiny je nepochybne alebo zrejmé sociálno-inžinieska teória, že manželstvo a rodičovstvo je v rozhodujúcej miere iba produktom spoločensky akceptovaných sociálnych modelov. Tieto modely sa však stále a nevyhnutne menia. Z toho vznikol názor, že manželstvo je vlastne iba zmluvou, ktorú uzatvára manžel s manželkou a obidvaja so štátom. Z tohto názoru je podľa mojej mienky odvodený i navrhovaný zákon o životnom partnerstve. Ak sa teda budeme rozhodovať o ďalšom osude predkladaného návrhu zákona, uvedomme si, že pritom nejde o dilemu miery tolerancie verzus netolerancie voči homosexuálnym jedincom. To je problém iného druhu a odpoveď naň by každému humánne cítiacemu indivíduu mala byť jasná. Naša dilema spočíva v tom, či prijmeme predpoklad, že manželstvo je iba zmluvou dvoch ľudí, ktorí sledujú predovšetkým svoje vlastné ciele a záujmy, alebo predpoklad, že manželstvo je biologicky, psychologicky a sociálne prirodzeným zväzkom dvoch ľudí, ktorí potenciálne môžu vytvoriť rodinu, kde minulosť predstavujú prarodičia, prítomnosť manželia a budúcnosť deti, kde sa teda zachováva kontinuita pokolení, a tak vytvárajú komunitu, ktorá nadnesene povedané, môže učiniť vlastný národ alebo i celé ľudstvo nesmrteľným. Z tohto pohľadu podľa mojej mienky neexistuje nijaký vážny dôvod alebo dôvod naozaj hodný zreteľa, ktorý by mal spoločnosť stimulovať k tomu, aby sa usilovala mocenskými, finančnými alebo inými stimulmi ovplyvňovať stabilitu vzťahov v navrhovanej právnej inštitúcii životného partnerstva dvoch osôb rovnakého pohlavia iba preto, že sa v istej chvíli mali radi. Navrhovateľmi prezentované dôvody takého typu, ako je očakávané zlepšenie prevencie pohlavne prenosných chorôb, najmä HIV, patrí podľa mojej mienky do kategórií takých opatrení, ako je riešenie problému znečisteného životného prostredia, najmä ovzdušia tým, že sa nariadi ohrozeným ľuďom používanie plynových masiek. Vernosť je totiž založená na úplne iných hodnotách, ako je úradný papier.

Len troma veľmi stručnými odbočkami zareagujem na to, čo odznelo zo strany predkladateľa v rozprave. Myslím, že 4 %, ktoré sa uvádzajú, čo by teda u nás predstavovalo 250-tisíc občanov, je strieľanie do vzduchu čísiel, ktoré sa opiera o isté dosť nekorektné výskumy, ktoré sa udiali v minulosti a nie u nás. Len by som chcel poukázať, že podľa knihy, ktorá vyšla v roku 2000 v Českej republike s názvom Sexuální chování v České republice, ktorej autormi sú Peter Weiss, teda iný, a Jaroslav Zvěřina, riaditeľ Sexuologického ústavu v Prahe a zároveň poslanec Českého parlamentu, ktorý bol jedným z predkladateľov poslaneckého návrhu zákona o registrovanom partnerstve, takže nikto nemôže pochybovať alebo si myslieť, že by bol predpojatý a skresľoval výsledky, tak v tejto knihe presne na strane 96 je tabuľka, ktorá sumarizuje percento výskytu homosexuality, pričom to delí do troch kategórií: heterosexuálna orientácia, potom homosexuálna orientácia a medzi tým nejsem si jist, nejsem si jistá. Musím povedať, že jednoznačne homosexuálnej orientácii sa tam prihlásilo v anonymnom dotazníku prieskumovou metódou, myslím si, že pomerne korektnou, sa tam prihlásilo 0,3 % populácie mužskej a takisto ženskej k ženskému typu homosexuality. Neviem, prečo by to na Slovensku mal byť viac ako desaťnásobok.

Nebudem sa teraz vyjadrovať k tým dokumentom Európskej únie a z toho vyplývajúcim dôsledkom. Myslím si, že včera na túto tému bola príliš dlhá diskusia, aby sme si uvedomili aj ich zázemie, aj ich závesnosť. Nakoniec by som ešte rád spomenul termín homofóbia, ktorý je určitým značkovacím termínom, ale podľa môjho presvedčenia, tak ako sa s ním stretávam, ide skôr o určitú orwellovskú novoreč, teda newspeak, a nie o seriózne vyvážený a definovaný a vymedzený pojem.

Teda prijatie návrhu predloženého zákona považujem, súhrnne povedané, alebo by som považoval za zákonnú inštitucionalizáciu istej formy, keď už nie individuálnej, tak aspoň sociálnej a aspoň potenciálnej patológie. Navyše je táto inštitucionalizácia založená na viacerých neplatných predpokladoch, a preto návrh zákona ako celok považujem za neakceptovateľný.

Vzhľadom na to by som na záver chcel predložiť návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky takéhoto znenia. Národná rada Slovenskej republiky prijíma uznesenie, že v zmysle zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky § 73 bod c) písm. d) nebude pokračovať v rokovaní o predmetnom návrhu zákona, tlač 1218. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec, za vaše vystúpenie v rozprave. Jedna faktická poznámka, nie. Takže posledná písomne prihlásená bola pani poslankyňa Keltošová.

Pani poslankyňa, máte slovo.

Pán poslanec Moric sa hlási do rozpravy ústne. Prestaň telefonovať, pán poslanec, lebo použijeme paragraf rokovacieho poriadku aj s príslušnou pokutou a dovolíme ti sem len prísť hlasovať.

Nech sa páči. (Smiech.)

O. Keltošová, poslankyňa: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážená Národná rada, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia. Keďže môj predrečník, myslím si, veľmi detailne a odborne vyčerpal tematiku, dovoľte mi, aby som sa vyjadrila len k tej časti predkladaného návrhu, ktorý sa odvoláva na Radu Európy na medzinárodné konvencie. Niečo o tej problematike viem a dovolila som si priniesť predkladateľom poslednú správu Rady Európy o situácii lesbičiek a gayov v členských krajinách Rady Európy. Aby sme zbytočne nevytvárali mýty o tom, ako všetko v Európe funguje na prospech tejto skupiny, o ktorej nechcem hovoriť, samozrejme, znevažujúco, je to 4 % populácie, majú svoje problémy, ale dovoľte mi, aby som aj im, ak sú tu prítomní, aj novinárom, aj vám predostrela správu Rady Európy o situácii týchto skupín v členských krajinách a zároveň aj odporúčania Rady Európy ako legislatívne, lebo je to Parlamentné zhromaždenie, my sme ako členovia parlamentu v delegácii Národnej rady v Štrasburgu, ako jednotlivé štáty legislatívne riešia tento problém s väčším, menším úspechom, ale myslím si, že ak teda hovoríme o medzinárodnej situácii, tak treba hovoriť konzekventne.

Táto správa bola vypracovaná Výborom pre právne záležitosti a ľudské práva a zhodou okolností spravodajcom bol pán Tsaba Tabajdy z Maďarska, ktorý patrí k socialistom. Čiže, aby ste si uvedomili, že neprednášam správu konzervatívneho politika, ale prednášam správu socialistu. Predovšetkým v Rade Európy bolo uskutočnených niekoľko takzvaných hearingov alebo stretnutí s organizáciami gayov a lesbičiek, na základe ktorých potom výbor pre právne záležitosti a pre ľudské práva vypracoval aj túto správu. Nebudem čítať celú správu, je to v angličtine, je to k dispozícii, ale chcem povedať len závery a potom možné odporúčania pre nás, pre slovenský parlament.

Predovšetkým sa urobila dosť hĺbková analýza, akým spôsobom sa uplatňuje alebo neuplatňuje, alebo sa pripravuje takzvaná antidiskriminačná legislatíva v členských krajinách Rady Európy. Je zaujímavé, že napríklad v Španielsku a v Slovinsku prijali takzvanú antidiskriminačnú legislatívu na základe sexuálnej orientácie. Pozor, to nie je zákon o registrovanom partnerstve. V čom spočíval prístup zákonodarcov alebo postup metodika zákonodarcov pri príprave antidiskriminačnej legislatívy na základe sexuálnej orientácie. Predovšetkým členské krajiny, niektoré to už urobili, niektoré nie boli vyzvané Radou Európy, aby odstránili zo svojich trestných zákonov, trestných poriadkov trestné sankcie za homosexuálnu orientáciu. Myslím si, kolegyne, kolegovia, že toto nie je náš prípad, náš Trestný poriadok takéto trestné postihy nepozná. Toto odporúča Rada Európy ako krok číslo 1.

Po druhé, odporúča členským krajinám, aby zmenili svoju legislatívu v tom smere, že sa určí jednotná veková hranica pre možné homosexuálne páry. Neviem o tom, že by sme mali s týmto nejaký problém alebo že by sa to nejakým spôsobom riešilo inak.

Po tretie, navrhuje alebo vyzýva členské krajiny Rady Európy, aby prijali opatrenia na zákaz diskriminácie najmä v prístupe k zamestnanosti s ohľadom na sexuálnu orientáciu. Ja chcem upozorniť predkladateľa, hovorila som to už viackrát, že ak naozaj majú informácie, overené informácie, že sa dejú také prípady, že z titulu sexuálnej orientácie majú sťažený prístup k zamestnaniu, aj teraz máme na pôde Národnej rady dve alebo tri novely Zákonníka práce. Ja navrhujem v § 13 nového Zákonníka práce, ktorý hovorí o zákaze diskriminácie, aby prišli s takýmto návrhom. Bude to v súlade s odporúčaniami Rady Európy. Národná rada rozhodne, toto považujem za konkrétny a zmysluplný krok.

Po štvrté, Rada Európy odporúča dokonca, aby homosexuálna orientácia bola dôvodom na udelenie azylového práva. Ak jeden z partnerov je prenasledovaný vo svojej domovskej krajine, tak ten druhý partner žijúci v niektorej z členských krajín by bol dôvodom na udelenie azylu aj toho ďalšieho partnera.

A po piate, na základe takto prijatých legislatívnych krokov navrhuje, aby sa členské krajiny zaoberali myšlienkou o celkovom zákone o registrovanom partnerstve. Ja si myslím, že všetky tieto kroky sú rozumné, dá sa o nich diskutovať, myslím si takisto, že my by sme mali, a v tomto prípade vyčítam koaličným poslancom, ktorí pripravovali, mimochodom, váš kolega z SDĽ bol hlavným autorom novely ústavy, mali ste sa aspoň pokúsiť o to, ak to myslíte so všetkou vážnosťou voči tejto skupine osôb pri novele ústavy vo februári minulého roka dostať do spomínaného článku 41 ods. 1 ústavy, dostať tam ochranu nielen manželstva, rodičovstva a rodiny, ale aj registrovaného partnerstva. Ak by sa to bolo podarilo dostať do ústavy, pochopiteľne, že všetky tieto ďalšie kroky, o ktorých som hovorila, v tých takzvaných vykonávacích predpisoch, či je to zákon o rodine, či sú to daňové predpisy a ďalšie, o ktorých vy hovoríte, tak by boli už odvodené a mali by podporu v ústave, ale, žiaľ, toto sa nestalo. Čiže ja považujem z vašej strany, pán poslanec, vašu snahu za úprimnú, ja si oceňujem aj vašu legislatívnu prácu, aj čas, ktorý ste vynaložili, ale hovorím so všetkou zodpovednosťou, zrejme skúsenosti členských krajín Rady Európy a Európskej únie hovoria o niečom inom. Hovoria o sérii postupných krokov, o zmene vedomia spoločnosti, o konsenze jednotlivých politických relevantných síl a v závere, ak to myslíte naozaj úprimne, v závere by mohlo dôjsť k spoločnej dohode. Vy ste urobili presne opačný postup, takže z tohto dôvodu klub HZDS nepodporí tento návrh.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem, pani poslankyňa. Sú to všetko poslanci a poslankyne, ktorí sa chcú prihlásiť do rozpravy ústne? Alebo sú tam aj faktické poznámky k vystúpeniu pani poslankyne Keltošovej. Faktická jedna, pani poslankyňa Angelovičová, nech sa páči. Pán poslanec Hofbauer druhý. Pani poslankyňa Mušková, nie. Prosím, tak dvaja páni poslanci s faktickou poznámkou Končím možnosť ďalších. Prosím.

M. Angelovičová, poslankyňa: Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážená Národná rada, ja by som len chcela doplniť tiež vystúpenie pani poslankyne Keltošovej, keďže som tiež členkou Rady Európy. V septembri na Parlamentnom zhromaždení Parlamentné zhromaždenie alebo Rada Európy vyzvala svoje členské štáty, aby v národných trestných zákonoch, tak ako ste ich predniesli, ale vyzvala, aby oficiálne uznali životné partnerstvá osôb rovnakej pohlavnej orientácie a tiež odmietlo návrh, aby homosexuálnym párom bola umožnená adopcia detí. Ja som uvítala práve návrh skupiny poslancov, aby sa o tomto probléme diskutovalo aj na pôde parlamentu, pretože je to požiadavka určitej skupiny občanov rovnakej pohlavnej orientácie. Ešte v roku 2000 sa uskutočnila konferencia na túto tému pod záštitou práve pána prezidenta Schustera a podpredsedu vlády Pála Csákyho. To znamená, že sú tu určité požiadavky, treba o nich diskutovať a je čisto len na nás, akú mieru zvolíme na ich akceptáciu. Ďakujem pekne.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Pán poslanec Hofbauer, nech sa páči. Mikrofón, nech sa páči.

R. Hofbauer, poslanec: Rád by som nadviazal na pani poslankyňu Keltošovú dvoma momentmi. Tým prvým je princíp antidiskriminácie, ktorý sa uplatňuje úspešne v škandinávskych štátoch. Tam vo viacerých štátoch sú dokonca ombudsmani, ktorí majú konkrétnu problematiku sledovania antidiskriminácie homosexuálnych párov, či už lesbických alebo homosexuálnych mužských. Ochrana ich práv sa uskutočňuje na tej báze, ako tu uvádzala pani poslankyňa Keltošová. Čiže to je niečo úplne iné. A druhú poznámku by som uviedol v súvislosti s trestným právom ešte z čias socializmu, keď homosexualita bola trestná. Čiže ak udali homosexuálny pár alebo ktoréhokoľvek z partnerov homosexuality, tak ich sexuálny vzťah bol trestne stíhaný. A zaujímavá je situácia, že nikto nikdy nebol stíhaný. Prečo? Nikto nikoho neudal. To znamená, že spoločenská miera vedomia a akceptácie, že to je civilná záležitosť každého, bola taká, že sa vlastne nenapĺňa hypotéza predkladateľa tohto zákona po potrestaní takýchto jedincov alebo párov. Čiže spoločnosť po štyridsať rokov to vlastne nevnímala ako trestný čin, vôbec to nebolo stíhané a na základe toho vlastne trestnosť tejto skutočnosti sa vyňala z trestného práva, aspoň u nás za socializmu v Československu. Takže tie hrôzostrašné historky o tom, ako sú homosexuálni jedinci stíhaní, sa nezakladajú na skutočnosti. To je nesporný fakt.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Prosím, kto sa chce ešte, pani poslankyňa Keltošová, samozrejme, má možnosť sa vyjadriť.

Nech sa páči.

O. Keltošová, poslankyňa: K prvej faktickej by som chcela povedať len toľko, že ja som hovorila presne o systéme postupných krokov, pani poslankyňa, ktorý potom môže vyústiť v návrhu zákona o registrovanom partnerstve do antidiskriminačného zákona čokoľvek. Ale je tu metodika, akým spôsobom Rada Európy na toto reaguje. To je moja prvá poznámka.

Moja druhá poznámka je, mám tu takisto z Rady Európy materiál, ktorý hovorí o tom, že za posledných desať rokov vo Veľkej Británii napríklad 600 mužov bolo vylúčených z armádnej služby z titulu homosexuálnej orientácie. Sú štyri známe kauzy pre Európskych súdom pre ľudské práva, kde vyhrali, vyhrali a v dôsledku toho sa začala vo veľkej Británii meniť legislatíva. Ja by som uvítala, a teraz to hovorím bez irónie, ja by som skutočne uvítala konkrétne dôkazy diskriminácie, ja by som uvítala či pracovnej, či inej z titulu orientácie. Lebo zatiaľ hovoríme len vo výsostne teoretickej rovine a keď to dokázali vo Veľkej Británii pred Štrasburským súdom, ja nevidím problém, len nedá sa to robiť skokmi a nedá sa to natlačiť obyvateľstvu nasilu ako hlavná nosná téma. Ja uznávam, že socialisti majú svoju agendu, ale na druhej strane nie všetci socialisti. Vyplýva to aj z tejto správy Tsaba Tabajdyho.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Kto sa chce ešte prihlásiť okrem tých, ktorí sú na svetelnej tabuli do rozpravy ústne. Nech sa páči. Nikto, takže uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne a v rozprave vystúpia v poradí pán poslanec Moric, Mušková, Budaj, Drobný, naši páni poslanci a poslankyne. Ako prvý pán poslanec Moric.

Nech sa páči.

V. Moric, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne a kolegovia. Na začiatok mi dovoľte tri poznámky. Bolo tu povedané, že problému, ktorý prerokúvame, sa ujala generácia mladých politikov. Nerád by som, aby sa to takto zovšeobecňovalo, pretože za mladých politikov považujem napríklad aj pána poslanca Šeptáka, Muránskeho a ďalších a tí sa tohto problému neujali. To je prvá poznámka. Druhá poznámka. Bolo tu povedané pánom predkladateľom, že deti homosexuálov sú rovnako šťastné ako deti heterosexuálov. Ak porovnáva bohatú rodinu homosexuála s tými deťmi, ktoré dnes kradnú po poliach na pokyn heterosexuálnych rodičov, prípadne ak ich porovnáva s tými deťmi, ktoré do nemocnice doniesli omrznuté, tak určite deti homosexuálov sú šťastnejšie. A tretia poznámka, tu by som chcel citovať pána poslanca Muránskeho, ktorý sa zaoberá chrobákmi a pýtal som sa, či aj medzi chrobákmi sú takto čudne sexuálne orientované chrobáky a on mi povedal, že nie. A keby boli, tak chrobačia spoločnosť by ich vykázala na svoj okraj.

A teraz k veci. Poslanecký návrh zákona o životnom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia a o zmene a doplnení niektorých zákonov ma pri čítaní všeobecnej časti dôvodovej správy prinútil sa zamyslieť nad istou skutočnosťou, ktorá z neho podľa predkladateľov vyplýva, a to, že sme snáď jediný parlament v Európe, ktorý sústavne a systematicky rieši problémy menšín na vlastnom území. Predkladatelia návrhu totiž vo všeobecnej časti dôvodovej správy pomenovali skupinu ľudí, ktorí sú sexuálne inak orientovaní ako normálni, za homosexuálnu menšinu. Ešte sme nedoriešili ani problémy týkajúce sa zákona súvisiaceho s maďarskou menšinou a už sa zaoberáme návrhom zákona o uzatváraní partnerstiev homosexuálnej menšiny. Predkladatelia návrhu zákona sa odvolávajú na platnú Ústavu Slovenskej republiky. Vo štvrtom diele ústavy sa však doslovne uvádza nasledovne. Citujem: "Práva národnostných menšín a etnických skupín." Nikde sa nedefinuje homosexuálov ako menšinu. Obávam sa, že sa tu v krátkom čase vytvorí aj futbalová menšina, hokejová menšina a potom v Bratislave bude hrať futbal bratislavská futbalová menšina proti trnavskej futbalovej menšine. Ďalej je uvedené odôvodnenie, ktoré sa opiera o článok 1 ústavy, ktorý hovorí o demokracii, práve a slobode. Obmedzenie homosexuálne orientovaných ľudí obmedzuje homosexuálne orientovaných ľudí nejakým spôsobom náš štát? Myslím si, že vôbec nie až na to, že ja ich niekedy nazvem "buzerantmi", a to je všetko. Myslím si, že im poskytuje rovnaké práva a ukladá rovnaké povinnosti, ako aj ostatným obyvateľom krajiny. S čím nie sú spokojní, je to, že nemôžu legálne uzatvárať takzvané registrované partnerstvo.

Ku kritike ma vyprovokovala skutočnosť, že v návrhu tohto zákona sa registrované partnerstvo dáva do priameho porovnania s manželstvom. Jeden aktívny homosexuál prednedávnom napísal: "Bojujte za manželstvo osôb rovnakého pohlavia, jeho výhody. Keď to dosiahnete, premeňte celú definíciu manželstva, aby sme mohli požadovať právo na sobáš nie preto, že máme radi morálne hodnoty spoločnosti, ale preto, že chceme radikálne zmeniť pojem manželstvo. Manželstvo je mýtus a zastaraná záležitosť." Takto to menuje tento úchylný človek. Toto hovoria aj iní sexuálni ideológovia. Väčšina homosexuálov však nechce uzatvoriť manželstvo, nejde im o manželstvo. Hovoria o partnerstve, že je to pekné a že sa z toho dajú ťažiť určité finančné výhody, ale manželstvo nechcú.

Vážené dámy, vážení páni, nechcem nikoho uraziť, ale predkladatelia zákona, alebo chcem uraziť, ale predkladatelia zákona dehonestujú takýmto spôsobom základnú bunku štátu a tou je rodina. Poslaním rodiny je mať deti, starať sa o ne a vychovávať ich. Isteže sú rodiny, kde deti nie sú. Existujú, sú mnohé často nepredvídané okolnosti, ktoré tí, ktorí vstupujú do manželského zväzku, naozaj nepredvídajú. V prípade registrovaného partnerstva, ako predkladatelia pomenúvajú, je však dopredu predurčené, že takýto zväzok pohlavne rovnako orientovaných ľudí deti nikdy mať nebude. Žena so ženou a muž s mužom nemôžu mať dieťa, aj keby ako chceli. Preto ma zarážajú niektoré konkrétne body, tak veľa vecí neviem, pán kolega, ale toto je isté. Preto ma zarážajú niektoré konkrétne body k návrhu tohto zákona. Hlava 2 § 16 ods. 2, ktorý hovorí o právach a povinnostiach životných partnerov k maloletému dieťaťu. O akom maloletom dieťati je v tomto prípade reč. Z čoho vzišlo to maloleté dieťa. Nemalo z čoho vzísť. Rovnako sa v čl. 21 ods. 3 uvádza citujem: "Do druhej skupiny patria súrodenci, deti manžela, deti životného partnera a tak ďalej. Však toto je zvrátené, z toho ide normálne na vracanie človeku. No ak sa niekto pokladá za homosexuálne orientovaného, rozhodne nemôže splodiť potomka, už som to povedal. Vo všeobecnej časti dôvodovej správy sa uvádza citujem: "Homosexuálne páry sa nejakým spôsobom neoprávňujú na adopciu detí." Na druhej strane však čl. 1 § 27 a čl. 3 dáva možnosť jednému zo životných partnerov osvojiť si dieťa druhého zo životných partnerov. Doslova sa v návrhu zákona pohráva s loptičkou ako s loptičkou s pojmom dieťa, a nielen s pojmom dieťa, ale zdá sa mi, že aj s dieťaťom samotným. Raz ho mať nemôže kvôli sexuálnej orientácii, potom ho má. V jednom prípade si ho nemôže osvojiť, ale partnerovo dieťa môže mať. Považujem to za nenormálnu interpretáciu k deťom, ktoré by mali byť zo zákona takto zákonne a nezákonne opatrované. Tento nielen slovný hazard by však mohol byť nešťastným krokom k tomu, čomu sa v odborných kruhoch hovorí pedofília. Štatistiky ukazujú, že pedofília a homosexualita sú prepojené. Z rôznych prieskumov vyplýva, že až 20 % homosexuálov majú pedofílne kontakty. A u mnohých homosexuálov, ktorí sa normálne orientujú na dospelých partnerov, hrá pedofília úlohu v ich predstavách a fantáziách. V hnutí za emancipáciu homosexuality hrali pedofilovia vždy významnú úlohu. Úchylní sexuálni dravci číhajú na mládež od najútlejšieho veku a snažia sa ho zasvätiť do svojich praktík. Brutalita, násilie na deťoch a sexuálne zneužívanie detí sú stále väčším a hrozivejším problémom. Naša spoločnosť prijala pornografiu, prostitúciu a homosexualitu dá sa povedať, že skoro s otvorenou náručou bez akejkoľvek opozície. Dnes hovoríme o registrovanom partnerstve, o právach detí, napríklad právo zvoliť si náhradných rodičov, a zajtra môže byť legalizácia sexuálneho spolužitia detí a dospelých.

Uvediem niektoré štatistické ukazovatele vývoja homosexuality. Ešte v roku 1952 bola homosexualita podľa diagnostickoštatistickej príručky amerických psychiatrov, ktorej sa hovorí aj biblia psychiatrov, považovaná za sociopatickú úchylku, pretože išlo o zneužívanie partnera na homosexuálny styk. V roku 1968 bola diagnóza homosexualita. Nechcem odbočovať od prerokúvanej témy, vychádzam len z návrhu zákona, kde sa, opakujem, prehadzuje slovo dieťa. Uvažujem vyložene v teoretickej podobe s odkazom na návrh zákona. V každom prípade je tento návrh zákona v rozpore so zákonom o rodine. Nemôže niekto vytvárať rodinu, ak dopredu vie, že ju vytvoriť nemôže. Ak ju vytvoril niekedy s partnerom opačného pohlavia, potom zas nemôže o sebe tvrdiť, že je homosexuál, ktorý je podľa tohto v našom štáte nútený žiť s nezmyselným pocitom strachu a viny za niečo, za čo nemôže.

Rovnako sa v dôvodovej správe uvádza, že je otázne, čo priniesla homosexuálnym párom demokracia. Ak niekto povie demokracia znevažuje, na akomkoľvek princípe je to úbohosť. Aj v demokratickej spoločnosti by predsa mali platiť zákony a zásady zvlášť, ak ide o výchovu detí, ktorú návrh tohto zákona akoby úmyselne staval na okraj.

A nakoniec mi dovoľte výzvu z internetu. Výzva rodičom, pedagógom a cirkvám je: Bdejte a buďte ostražití. Nedovoľte, aby sa vaše deti stali obeťou morálnych experimentov, nezodpovedných zákonodarcov, ambicióznych sexuológov, psychológov aj psychopatov a ďalších odborníkov, ktorých morálne hodnoty a názory na výchovu sa líšia od vašich hodnôt. Ďakujem, že ste si ma vypočuli.