Siedmy deň rokovania

45. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky

8. februára 2001

 

 

Podpredseda NR SR M. Andel:

Vážené kolegyne, kolegovia,

otváram siedmy rokovací deň 45. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa § 23 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku o ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovacom dni požiadal poslanec Pavol Vrždák. Na zahraničnej služobnej ceste nie je žiaden poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, čiže z dnešného rokovania sa ospravedlnil iba jeden pán poslanec.

Dámy a páni, budeme pokračovať v prerušenej rozprave o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa

Ústava Slovenskej republiky číslo 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona číslo 244/1998 Z. z. a ústavného zákona číslo 9/1999 Z. z. tlač 643.

Skôr ako dám slovo ďalšiemu z písomne prihlásených poslancov, prosím poslanca Kresáka, aby zaujal svoje miesto určené pre navrhovateľa. Vidím, že už tomu tak je, takisto i spoločného spravodajcu pána poslanca Ivanka, opäť vidím, že tomu tak je, môžeme otvoriť rokovanie. Ako prvý v dnešnom dni vystúpi pán kolega Húska.

Pán kolega Húska, nech sa páči, máte slovo.

Poslanec A. M. Húska:

Vážený pán predsedajúci,

vážený člen vlády,

vážené kolegyne a kolegovia poslanci,

vážení hostia,

vo svojom vystúpení s ohľadom na svoju profesionalitu sa nebudem zapodievať právnou stránkou, ale najmä a predovšetkým obsahovými a koncepčnými stránkami návrhu rozsiahlej novelizácie Ústavy Slovenskej republiky.

V úvode podčiarkujem, že rozsah novely i problematickosť zámerov ma priviedli k súhrnnému konštatovaniu, že predložená novela je neprijateľná so zreteľom najmä na tieto skutočnosti:

Po prvé, o vznik Ústavného súdu sa zaslúžila práve teraz platná ústava. Minulá opozícia urobila veľa preto, aby atmosféru na Ústavnom súde infiltrovala ideami jednostrannosti, a preto nepodporujem ďalšie rozširovanie kompetencií Ústavného súdu, ktorý je tak vťahovaný do politických krážov.

Po druhé, predložená novela je nebezpečne nadbiehavá vonkajším vzťahom. Vopred nešpecifikovaná uponáhľanosť v presúvaní kompetencií na medzinárodné inštitúcie pripomína bianko šek alebo zmenku a zmenšuje tým silu vyjednávacej pozície každej vlády voči medzinárodným partnerom, s ktorými treba mať férové, ale tvrdé negociačné rokovanie. Je to absolútne nezvyklý spôsob takéhoto ústretového riešenia a signalizuje bezmernú podbiehavosť našich vládnych krokov voči vonkajším záujmom.

Po tretie, s ohľadom na krehkosť územnoštátnej celistvosti každého mladého štátu, a takýmto mladým štátom je aj naša Slovenská republiky, neodporúčam nadmerné zvyšovanie právomocí vyšších územných celkov. Totiž vytvorenie novej nerovnováhy vo verejnej správe tým, že sa poddimenzuváva štátna správa a naddimenzuváva samospráva, zoslabuje sa súdružnosť štátu. Nadbiehanie ideí, že sa celistvá malá republika premení na zväzok regionálnych štátikov v štáte, je hrozivo riziková, a preto úplne neprijateľná.

Po štvrté, s ohľadom na exotickú novosť inštitútu ombudsmana v našich oblastiach neodporúčam ho natvrdo zahrnúť medzi stále ústavné inštitúty. Najprv by sa mala experimentálne odskúšať jeho funkčnosť u nás. V systéme, kde funguje štátna prokuratúra, je nová funkcia v akomsi zbytočnom konkurenčnom postavení. V našom prostredí pripomína zavedenie ombudsmana akýsi politický alibizmus alebo akýsi múr nárekov, v ktorom občanovi sa namiesto účinnosti súdnej a exekutívnej moci ponúka možnosť, aby sa vyplakal a vyžaloval na pleci verejného naslúchača sťažností a ponôs. Nie som necitlivý, aby som tvrdil, že celá vládna koalícia chce len zničiť pamiatku na utvorenie slovenskej štátnosti tým, že vygumuje platnú demokratickú ústavu. Ale nemôžem nevidieť, že v silách formujúcich túto rozsiahlu novelu ústavy bolo príliš veľa politických trasorítok, ktoré sa báli vlastnej štátnosti a terajšie početné pomery v parlamente využívajú na to, aby uskutočnili politický revanš tým, že vytunelujú doterajšiu ústavu najmä tam, kde prebudovávala provinčné a večne popolvárske Slovensko na suverénny štát.

Nikto nemôže poprieť, že autori novely splatili prílišnú vazalskú daň voči starým i novým hegemónom. Obhajcov doterajšej ústavy strašia jej protivníci dvojako, najprv tým, že sa spupne priznávajú, že patria k novému svetu, a teda sú s týmto novým svetom neporaziteľní a že zakladateľom slovenskej štátnosti patrí iba pozícia starého odchádzajúceho sveta, ktorý sotva má právo na bezdomovca vo vlastnom štáte, ktorý založil. Pripomínam, že viacerí usilovatelia o svetovládu, ako napríklad aj sám Hitler, sa kasali, že vytvoria nový svet a novú Európu, dokonca Hitler, že vytvorí aj tisícročnú ríšu. Večne mladou je však túžba i vôľa všetkých poddaných, aby sa skončila ich nevôľa. Doslova večný fénix emancipácie stáva v každom veku z prachu a starí hegemóni už neurčujú chod histórie. Nádej, že má zmysel i reálne jadro uchovávať v sebe vôľu po slobodnom údele, je nezničiteľná. Tí, ktorí neopúšťajú vôľu po zvrchovanom žití, sú, biblicky povedané, horčičným semenom.

Druhý spôsob zastrašovania hovorí, že náš občan zmúdrel a radšej nadbieha mocným tohto sveta. Nuž je to ťažko tak nazvať, ale lokaji vždy snívajú o tom, že všetci na Slovensku chcú byť tiež lokajmi. Samozrejme, že popularita je, ako sa hovorí, na líščom chvoste. Ani my zakladateľské sily tohto štátu nemajú vyárendovanú moc. Zobrali sme na vedomie, že v roku 1998 väčšina občanov chcela zmenu v prostoduchej nádeji, že populistické sľuby tí noví prichádzajúci splnia. Nesplnili a ani nemohli splniť. Cena zmeny je v tom, že strácame kvalitu strategického rozhodovania o svojom hospodárskom potenciáli, ale z každej úpadnice je východisko k lepšiemu. Občania totiž nezmúdreli len v roku 1998, ale múdrejú permanentne tak, ako sa permanentne zbavujú ilúzií, že servilné politické nadbiehanie cudzím záujmom sa vyplatí. Priatelia, nevyplatí sa, teraz v novele ústavy sa nesľubujú dvojnásobné platy, ale ponúkajú sa samospasiteľné dve tézy.

Prvá téza hovorí, že treba menej štátu, a druhá téza hovorí, že treba viac samosprávy. Obe tézy sú figovým listom manipulácie s občanmi. Dobrého štátu nikdy nie je dosť a zlej samosprávy je vždy nadmieru. Chceme dobrý štát, ktorý zvrchovane vykonáva správu trhu a cez verejnú ruku orientuje verejné investície na podnietenie podnikateľskej iniciatívy, ktorá povedie k pracovným príležitostiam a k prosperite. Štát nevykonáva distribúciu moci, ale stráži verejné hodnoty v rámci národnoštátnych záujmov. Lokálna samospráva nemá napodobňovať štát v malom, ale má v medziach štátu udržovať verejný záujem bez toho, aby pohltil občiansku iniciatívu.

Zrejme sa nevyhneme tomu, aby do ústavy prenikli aj módne prvky, ale ústava je nie na desaťročie, lež aspoň na dve generácie. Ústava sa nemá meniť ako módne šaty, okrem toho ústava bude stále viac odrážať aj informatickú epochu, v ktorej žijeme. V informačnej epoche spolu s informáciou sa tiahne aj jej tieň, takzvaný informačný šum alebo dezinformácia. A tak najskôr sa vládnuce sily pokúšali o takzvané totálne riešenie v podobe úplného zavrhnutia doteraz platnej ústavy, ktorá založila nový štát, vlastný štát. Potom, keď vycítili, že by to zvýšilo ostražitosť väčšiny spoločnosti, tak zastierajúcim manévrom oznámili, že v pláne je len malá novela, ktorá doplní ústavu o takzvané integračné podmienky. Keď bol zámer vo vláde ťažko priechodný, tak cez poslanecký skupinový návrh sa dostala do parlamentu nie malá, ale super veľká novela, ktorá pôvodný ústavný poriadok úplne rozhasí.

Doterajšia ústava nás vyzbrojila tým, aby sme pokojnou, nekrvavou cestou mohli vytvoriť nový a vlastný štát, aby sme sa zbavili zvierajúcej kazajky provincionality, ktorá nám poskytla vyše päť rokov na zakorenenie našej suverenity aj z právneho rámca v strednej Európe. Je to dosť, ale je to aj veľmi málo. Ústavu prijalo nie 74 poslancov vtedajšej koalície, ale masy 114 poslancov aj z koalície, aj z opozície. Práve tak prípravu ústavy zahrnula mohutná väčšina právnej vedy a väčšina odbornej verejnosti. Pán Fogaš sa môže a musí priznať, že bol priestor napríklad na jeho spoluprácu pri príprave ústavy. Do ústavy sme preventívne vtelili aj veľkú časť ľudských a občianskych právnych štandardov. Bohužiaľ, na skúšobnom kameni slovenskej demokratickej ústavy sa polarizovala slovenská spoločnosť na zotrvačný blok, ktorý chcel udržať provinciálny status Slovenska, a na inovačný blok, ktorý emancipačnou vôľou sa fakticky stal štátotvorným blokom. Už je zrelý čas na to, aby sme prekonali túto blokovú atmosféru. Štátoborný, respektíve zotrvačný blok terajšieho zlepenca však v spojení s 93-člennou veľkosťou mohol sa pokúsiť ignorovať najväčšiu a zároveň opozičnú stranu a stranu SNS s tým, že sa pokúša diktovať svoju vôľu. Koalícia sa už dva a pol roka vystatuje, opakujem, vystatuje tým, že nerokuje a ani nebude rokovať s najväčšou politickou opozíciou a s jej predstaviteľmi. Kde sme to, čo je to za stav, v ktorom sa toto považuje za politickú prednosť?

Prosím, aby ste moju úvodnú časť vystúpenia považovali zároveň za pledoje na vyzdvihnutie kvalít doterajšej ústavy. Terajšia ústava bola odobrená širokou škálou medzinárodných inštitúcií začínajúc Radou Európy, Európskym parlamentom cez raportérske expertízy z medzinárodného právneho sveta. Všade vysoko hodnotili jej formulačnú jasnosť, jej demokratický a moderný charakter. Práve táto kvalita prvej ústavy tentoraz druhej demokratickej republiky vylučuje zmysluplnosť tu predkladanej rozsiahlej novely. Dobrý prameň práva sa jednoducho nenahrádza, ale v krajnom prípade mierne doplňuje. Pripomínam, že vládnuce elity svetového establishmentu veľmi tvrdo striehnu svoje národnoštátne záujmy a svoj dominantný apetít, pričom svojim menším partnerom expertízne radia, aby modernizovali svoje ústavy obmedzovaním svojej národnej štátnosti. Našim k službe pripraveným politikom pripomínam, že vyzdvihovanie kompetencií samosprávy ako všelieku a očierňovanie štátnej správy ako všezla sotva urobia dobrú službu spoločnosti. A pripomínam im, že sú zároveň od tohto štátu závislí.

Pripomínam, že nová bushovská administrácia v USA programaticky chce posilniť súdržnosť hlavného národného záujmu proti partikularizmu a separatizmu. Je to v jej programe, je to v jej zámere, je to signalizované navonok. Ako je to hodné zdokonaľovacieho cieľa pre veľké USA, tak o to viac je tento upevňujúci cieľ vhodný pre mladý štát.

Dovoľte mi, aby som v tejto súvislosti urobil krátky exkurz do poznatkov modernej vedeckej historiológie. Arnold Toynbee, najvýznamnejší britský historik 20. storočia uskutočnil porovnávaciu analýzu všetkých historických epoch - staroveku, stredoveku, novoveku i postnovoveku a všetkých území sveta, došiel k záveru, že bez ohľadu na čas a územie sa ľudská spoločnosť štrukturalizuje tak, že mocenská štruktúra zahrnuje jednak vládnucu menšinu, a jednak ovládanú väčšinu a kreujúca štruktúra zahrnuje jednak tvorivú menšinu, a jednak napodobňujúcu väčšinu. Vládnuca menšina sa vnútorne člení na politické, morálno-kultúrne, ekonomické, vedecké a silové elity. Vládnuca menšina získava svoje mocenské postavenie buď tým, že sa násilne zmocní moci, alebo tým, že na základe konsenzu s ovládanou väčšinou dostáva na svoje zmocnenie mandát v demokratických voľbách. Fakt je však ten, že medzi týmito dvoma základnými spôsobmi získavania moci sa používajú nepriame prostriedky systému príkazov, zákazov alebo takzvaných tabu z oblasti ideológie a takzvanej informačnej manipulácie.

Keď sa vrátim k našim slovenským realitám, tak musíme uznať, že naša tvorivá menšina i mocenská menšina nemá dlhú kontinuitu, a teda ani dosť kultivujúcich skúseností. Fakt je ten, že demokraticky a nekrvavo došlo ku konsenzu vnútri oboch menšín a väčšín pri riešení slovenskej štátnej emancipácie. Tento exkurz do historiológie som urobil preto, aby som ukázal, že najviac sa dosiahne vtedy, keď obe menšiny i obe väčšiny prevažne konsenzuálne spolupracujú, čím zároveň neplytvajú silami a energiou na otvorené konflikty.

Prvá slovenská demokraticky prijatá ústava teda zakotvila slovenskú štátnosť ako výsledok šťastnej súhry úsilí oboch väčšín i menšín. Táto ústava je výsledkom konsenzu a je to na nej aj vidno. Táto vysoká historická kvalita ústavy z roku 1992 nesmie byť politicky vytunelovaná a splanírovaná neukojenou chuťou zotrvačných síl po politickom revanši. Ducha emancipačnej vôle odráža aj pátos preambule ústavy, ktorá sa viacvrstvovo a graduálne prihlasuje k slovenskému, občianskemu, duchovno-kultúrnemu, európskemu i svetovému dedičstvu.

V roku 1992 sme začali budovať prijatím ústavy slovenskú štátnosť a prekonávať slovenskú provinciálnosť, vytvárajúc sebarealizačný priestor tak pre väčšinový národ, ako aj pre menšinové národnosti. Našim maďarským kolegom pripomíname, že sa neprávom cítia občiansky zatláčaní slovenskou štátotvornou vôľou. Vytvárali sme Slovensko ako spoločnú vlasť Slovákov a všetkých národností, ale tak, aby slovenská štátnosť vytvárala nezastupiteľný národný štát Slovákov. V Maďarsku funkciu národného štátu Maďarov tvorí predsa národný štát Maďarov. Z tohto miesta znova vyzdvihujem inšpiratívnu silu myšlienok obsiahnutých nielen v ústavnom predslove, ale aj v celom texte teraz platnej ústavy. Nemáme právo, aby tento silný humánny náboj prínosu slovenskej špecifiky do európskej univerzality bol skalený, odmocnený a deformovaný nepatričnými a nadmernými doplnkami.

Ak sú ľudia dobrej vôle v terajšej vládnej a parlamentnej koalícii, tak ich upozorňujeme, že do rozsiahlej novely ústavy je skryto pribalený kontraband revanšu a takzvaného návratu do predsuverénnych pomerov. Treba sa pravde pozrieť do očí. Medzi puncovanými demokratmi koaličného tábora sú odporcovia slovenskej štátnosti, prívrženci provinčnej viazanosti Slovenska, odporcovia skladania sľubu vernosti či lojality, odporcovia slovenských heraldických štátnych znakov a symbolov a iní stúpenci návratu Slovenska do predsuverénnych čias. Je načase bez pocitu zahorknutosti, aby politická reprezentácia odporcov slovenskej štátnosti konečne urobila politický reparát, aby urobila opravnú skúšku štátnosti tým, že sa priznajú k hodnotám teraz platnej ústavy a že nebudú podporovať jej tunelovanie pomocou rozsiahlej novelizácie.

Pripomíname, že takzvaný zotrvačný blok práve sile terajšej ústavy vďačí za to, že sa mohli aj v časoch svojej opozície slobodne prejaviť. Demokracia nie je náhodný jav. Stroho povedané, vďaka tejto platnej ústave vládnu teraz štátu tí, ktorí ho nechceli. V taviacom kotle koaličnej rady sa lídri pokúšajú udržať ústavnú hlasovaciu väčšinu aj pre tento paškvil opráv ústavy. Chcú si vynútiť súhlas bezbrehým otváraním sa vonkajšku s nadmerným presunom právomocí zo štátu na regióny s krajne podozrivým úsilím o nadmerné lokálne pôsobenie s pôdnym fondom republiky a tak ďalej. Terajší špecialisti na ústavné odmocňovanie vychvaľujú odrazu dve celkom protichodné tézy.

Prvá téza hovorí, že národný štát musí významnú časť svojej suverenity odovzdať regiónom dovnútra. Druhá téza hovorí, že národný štát musí ústretovo a nadmerne odovzdať významnú časť svojej suverenity predstihovým a paušálnym gestom na nadnárodné integračné centrá. Je to pokus obhrýzť originálne kompetencie štátu odrazu aj zvonka, aj zvnútra.

Z teórie organizácie vieme, že podľa takzvanej úrovňovej diferenciácie treba vyvážene osadiť každú úroveň a nešibovať s kompetenciami hore alebo dole. Aby som ukázal smiešnosť všetkých šibovacích teórií centralizácie, decentralizácie a znovu návratu predchádzajúcich pomerov, tak uvediem názorný príklad. Originálne takzvané bázické kompetencie má človek jednotlivec. Keď sa vraj človek na začiatku svojich dejín začal postupne integračne združovať do vyšších a vyšších štruktúr, tak vždy odovzdal časť svojej suverenity týmto vyšším štruktúram. Keby táto báchorka bola pravdivá, tak s najväčšími kompetenciami bol neandertálec a kromaňonec, ktorý ešte izolovane lovil ako sólo lovec a bol teda najslobodnejší a vyvíjal sa tak vždy, že postupne svoje časti v histórii originálnej suverenity odovzdával na vyššie a vyššie integračné centrá.

V tejto logike najmenej suverénny bude budúci integrovaný človek do integrovaného globálneho sveta. Téza o nevyhnutnosti odovzdávania podstatných suverenít na vyššie miesta je teda z hľadiska teórie absolútne neudržateľná, vedecky vôbec neobhájiteľná. Naši skrytí i vyšívaní maďarskí separatisti sa tvária, že robia presný opak uzurpátorov. Iba bránia úbohý región pred nadmernosťou a hladom štátu. Chcú teda spätný chod evolúcie. Zabúdajú, že keby im vyšiel ich graduálny separačný zámer a oni by "emancipačne" vyviazali národnostné regióny z poddanstva Slovenskej republiky, tak ďalší krok po separácii by museli urobiť tak, že by museli odovzdať získané práva na iný štát. Tentoraz na Maďarsko. Všetky staršie generácie Slovákov i Maďarov si pamätajú, že boli viac diskriminovaní ako nespoľahlivé územie Feldvidéku. Slovenský juh je vždy podstatným doplnením ostatných území a geografických častí Slovenska. Počas okupácie sa slovenský juh zmenil na maďarský sever, ktorý bol v konkurenčnom postavení s dolnou zemou. Taká je geopolitická realita.

Musíme uznať, že maďarským politikom sa podarilo vyťažiť veľa z vnútornej slabosti koaličného bloku. Licitačnou politikou dostali maďarskí reprezentanti v koalícii omnoho viac, ako by boli participačným, teda 10-percentným spolupodieľaním sa na vláde mali dostať. Treba na tomto mieste zdôrazniť, že maďarská reprezentácia nepresadzuje rovnoprávnosť, ale nadmernosť. Hovoria, že ich vitálnou podmienkou je požiadanie opaku diskriminácie. A čo je to opak diskriminácie. Nuž predsa výsada, privilégium. Podobne sa na pôde feudálneho Uhorska privilégiami presadzovala vtedajšia uhorská kolonizačná kmeňová štruktúra.

Historické privilégiá okupačnej šľachty a ich silových pomocníkov jobagiónov boli založené na tej istej podstate výhod a privilégií. Naši maďarskí politici bojom za regionálnu samosprávu či autonómiu nebojujú za to, aby na južnom Slovensku vládla väčšina. Veď v južnom Slovensku je 560 tisíc občanov hlásiacich sa k maďarskej menšine a 1 200 tisíc občanov hlásiacich sa k slovenskej národnosti. Táto politika nebojuje za práva regiónov, ale za nadpráva, výsady, privilégiá, ktoré im pomôžu urýchliť pomaďarčovanie južných Slovákov a Rómov. Táto vytesňovacia politika prebieha za bezmocného alebo ľahostajného prizerania sa koaličných partnerov.

Pýtam sa, môžu slovenskí predstavitelia koalície byť tak slepí k etnickej homogenizácii slovenského juhu? K tomu treba prirátať boj SMK o takzvanú pôdu neidentifikovaných vlastníkov. Lídri SMK už nespočetne veľa ráz vyvolávali, že sú jediná stabilizujúca časť koalície a že ak sa nesplnia sľuby a záväzky, tak opustia koalíciu alebo opustia vládu. Je to nič nie inšie ako vydieranie. Je to politické výpalníctvo ako vyšité. Takto sa slovenský živel na juhu dostal do bezprizorného položenia a slovenskí koaliční partneri sa stali rukojemníkmi za maďarské privilégie.

Požiadavky zatiaľ v dosť utajovanej koaličnej zmluve a prísľuby dzurindovcov v takzvanom vládnom programe nie sú zo strán politických elít SMK konečné. Už sme pri prijímaní zákonov o označovaní obcí, o písaní prechyľovacích mien a ďalších zákonov zažili, že maďarskí politici apelujúc na našu dobrú vôľu sľubovali, že sú to ich posledné požiadavky. A vždy prichádzajú nové. Chcete príklad? Nuž poviem vám ho. Pred dvoma týždňami boli hosťami slovenského parlamentného výboru pre európsku integráciu maďarskí poslanci z maďarského parlamentu. Podpredseda maďarského parlamentného výboru pochválil terajšiu, rozumej Dzurindovu vládu za ústretové gesto pri výstavbe mostu Márie Valérie v Komárne, ale jedným dychom dodal, že to nemôže byť koniec, že by sme sa mali postarať o výstavbu ďalších okolo 20 mostov na slovensko-maďarskom pohraničí, a to najmä v povodí rieky Ipeľ. Či to nie je exemplárny príklad stupňovania požiadaviek? Práve vo svetle tohto tlaku treba povedať, že mnohé časti rozsiahlej novely ústavy vytvárajú predpoklady urýchlenia tohto tlaku. Hrozí nám balkanizácia nielen na juhu Slovenska, ale na celom Slovensku. Nikdy nepochopím, ako krátkodobé výhody na udržanie koaličného zlepenca môžu byť tak veľké, aby sa slepo ustupovalo v strategických otázkach.

V článku 7 ods. 2 sa zakotvuje zlovestné právo veľkých územných celkov vstupovať do ekonomických a iných vzťahov a spájanie s inými veľkými územnými celkami. Ani tam nie je zmienka, že sa to týka len Slovenska. Keď je možná, keď je možné regionálne referendum, tak bude realizovaný aj pokus síce do určitej miery, ako hovoria, nelegálny o regionálne sebaurčenie. Či neurobili už referendum na území, na južnom území v celoštátnych otázkach? Našim domácim maďarským politikom odchovaným na mlieku prekonávania saintgermainskej a trianonskej krivdy ani na chvíľu nepríde na um, v akom zúboženom stave sú Slováci v Maďarsku, ktorí pod tvrdým systémom komplexnej maďarizácie už úplne dodýchavajú. Kde je tu svedomie. Kde je tu medziľudská solidarita. Nikde. Na túto slabosť netrpela maďarská intervenčná politika a prax nikdy.

Aby som zdokumentoval žalostný stav našich maďarských Slovákov i stav vnútorného ohrozenia národnej identity Slovákov na našom južnom Slovensku, tak odcitujem výrok minulého maďarského prezidenta Göncza, keď prijal u seba prvú parlamentnú delegáciu z nezávislého Slovenska v apríli roku 1993. Slovenskí členovia - mal som česť byť tiež v tej delegácii - tlmočili prezidentovi úctivú požiadavku, aby Maďarsko zlepšilo podmienky politického jestvovania slovenskej menšiny v Maďarsku. A čo sa vlastne stalo. Pán prezident žoviálne povedal, doslova presne citujem: "Ako môžete chcieť, aby sa nepomaďarčovala slovenská menšina v Maďarsku, keď neviete zabrániť, aby sa vám pomaďarčovali Slováci na Slovensku." Koniec citátu. Preto aj pri terajších novelou podopretých požiadavkách Maďarov na Slovensku musíme všetci odhodiť stranícky dres a povedať. Vážení maďarskí spoluobčania, nemôžeme vám naďalej ponechávať privilégiá pomaďarčovať náš živel na južnom Slovensku. A už vôbec nemôžeme sľubovať, že vám tieto privilégiá ešte rozšírime a zväčšíme. Práve tento fakt musia zodpovední politici koalície zobrať na zreteľ a odmietnuť samovražedné podmínovanie slovenskej ústavy. Terajšie novelizačné vykliešťovanie kompetencií mladého štátu v prospech veľkých územných celkov je dokladom, že koaličná väčšina nielenže nedostatočne reflektuje slovenské štátne záujmy, ale ešte sa tvári, že zlepšuje ústavu. Vnútorná a rastúca solidarita slovenských regiónov, západného, severného a východného Slovenska, musí vytvoriť účinnú hrádzu plíživému zatláčaniu slovenského života.

Pred záverom môjho spoločného príspevku uvádzam, že nový štátny tajomník, t. j. minister zahraničných vecí USA Powell vyslal západnému svetu signál, že administrácia nového prezidenta bude klásť rastúci dôraz na to, aby americká politika obhajovala predovšetkým národné záujmy USA. Tí, ktorí sa z koalície vystatujú, že práve oni považujú čelné západné mocnosti za svoj vzor, mali by podľa tohto príkladu Bushovej administratívy aj v novele ústavy klásť dôraz, aby slovenská politika obhajovala predovšetkým svoje vlastné národnoštátne záujmy.

V záujme bezpečnej budúcnosti Slovenskej republiky a jej občanov navrhujem nový konsenzus medzi koalíciou a opozíciou s tým, že spoločne opustíme pokus o rozsiahlu novelu ústavy a vrátime sa konsenzuálne k malej novele terajšej ústavy. Na tomto riešení HZDS ako politická sila, ktorá sa zaslúžila o založenie Slovenskej republiky, je ochotná sa dohodnúť a poskytnúť Slovenskej republike dar strategického konsenzu medzi silami koalície a opozície. Každá iná cesta je oveľa zhubnejšia a rizikovejšia. Pripomínam, že HZDS ako štátotvorné hnutie chce pomôcť k historickému pokonaniu alebo k pokonávke medzi koalíciou a opozíciou. Tým, že vláda nešťastne zvolila takzvanú stagflačnú hospodársku politiku, nebude už môcť v dôsledku hospodárskeho úpadku uniesť sama transformačné ťarchy. Ponúkame pomoc spoločného hľadania pozitívnych východísk. Dajme sa do spoločného diela konsolidácie hospodárskeho i sociálneho i zdravotného, školského a kultúrneho systému a spoločne presadíme obnovenie prosperity a prorastového vývoja.

Vážení koaliční poslanci, vráťte sa na túto spoločnú cestu. Aj koalícia, aj opozícia spolu s občanmi máme spoločný existenčný údel. My sme odkázaní na to žiť spolu. Nazdávam sa, že duch emancipačného oslobodenia sa zo všetkých foriem štátnopolitického, duchovno-kultúrneho a ekonomicko-sociálneho odcudzenia nás môže voviesť k spoločnému súhlasu s tým, čo je v národe, štáte aj vo svete večne mladé. Je to vzdorovanie všetkým formám cudzieho sebectva. Historická pravda je na strane tohto pochopeného ľudského údelu. Vráťme sa k súčinnosti pri vytváraní prežitia slovenskej štátnosti aj v moderných podmienkach 21. storočia. Ak neprežijeme vzpriamene a partnersky, tak neprežijeme vôbec. Naším údelom nemôže byť vymieňanie jedných pánov za druhých pánov. Naším údelom je slušné, ale vytrvalé pripomínanie pánom, že máme večne mladú vôľu po dôstojnom partnerstve.

Ďakujem. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR M. Andel:

Ďakujem.

S faktickými pripomienkami sa prihlásili dvaja poslanci. Končím možnosť prihlásiť sa. Skôr ako dám slovo prvému, chcel by som dodatočne ospravedlniť neúčasť na dnešnom rokovaní poslanca pána Pavla Števčeka.

Pán kolega Ivan Šimko, nech sa páči.

Poslanec I. Šimko:

Ďakujem pekne, pán podpredseda.

Vážený pán poslanec Húska,

chcel by som sa tak trochu vrátiť ešte k času, keď ma niekedy ešte môj otec predstavil vám, keď som bol študent, a musím povedať, že ja si vás vážim a absolútne nepochybujem a verím vám, že naše pohnútky a vaše názory sú úprimné a že to, čo chcete, naozaj chcete a že vaša predstava štátu je predstava, ktorej veríte.

A chcem ešte súhlasiť aj s tézou, ktorú ste povedali na záver svojho vystúpenia, že sme takpovediac odsúdení, aby sme tu žili tí, ktorí tu žijeme, spolu, len musím upozorniť, že tí, čo tu žijeme, máme rozdielne názory a máme aj právo na rozdielne názory a aj vo vašom prejave sa odzrkadlili práve tie rozdiely v zásadných postojoch vzťahu štátu a občana, k charakteru štátnosti, a to sa, samozrejme, prejavuje aj v ústave, ktorá je predložená. Vy ste povedali, že dobrý štát je blahodarný pre svojich občanov, no my sme zase toho názoru, že dobrý štát je vtedy dobrým, pokiaľ tí, ktorí zaň vystupujú, sú stále pod kontrolou svojich občanov. To znamená, že nejaké odovzdávanie suverenity vo vzťahu k občanom, to je absurdnosť, pretože na tých občanoch vlastne ten štát stojí. Z toho dôvodu tu sa naozaj naše názory líšia a v tomto zmysle by som len chcel povedať, že to nie sú žiadne módne trendy. To je odveký spor. Vo svojom vystúpení som hovoril o spore medzi Platónom a Aristotelom. Ten spor tu bol dávno a ten tu je aj dnes.

Podpredseda NR SR M. Andel:

Ďakujem, pán kolega.

Slovo teraz dávam poslancovi Slanému.

Poslanec J. Slaný:

Ďakujem za slovo.

Chcel by som reagovať na môjho predrečníka kolegu Húsku. Aj jeho vystúpenie, aj vystúpenie mnohých kolegov z HZDS sa nesie v tom duchu, kde hlavnou pointou je to, že sa boja toho oslabenia centrálneho štátu a boja sa toho prenosu kompetencie na nižšie úrovne. Ale ja nechápem celkom tento ich názor najmä z pohľadu ľudovej strany, lebo všade vo svete decentralizáciou a priblížením verejnej správy bližšie k ľudu posilňujú práve ľudové typy strán. Čiže ja osobne, keď som sa zamyslel nad filozofiou tejto novely ústavy aj celou filozofiou reformy, tak z hľadiska politického vždy na tom musia získať tie strany, ktoré sú strany vidieckeho typu a ktoré majú silnú voličskú a členskú základňu na vidieku. Čiže ja osobne sa úprimne priznám, nechápem tento postoj HZDS, ktorý je vlastne kontraproduktívny a ja byť na ich mieste, tak práveže by som podporoval tieto trendy, ktoré sú vo svete moderné.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR M. Andel:

Prosím, páni poslanci, zachovajte pokoj. Reagovať chce na svojich predrečníkov pán poslanec Húska.

Pán kolega, nech sa páči, máte slovo.

Poslanec A. M. Húska:

Ďakujem pekne.

Možno, možno, že nemôžeme...

Podpredseda NR SR M. Andel:

Priatelia, rozpráva pán poslanec Húska.

Poslanec A. M. Húska:

... modelovať rozpornosť sveta len pomocou Sokrata a Platóna alebo ich rozdielov, ale chcem upozorniť na to, že prebieha v histórii stále pohyb, šibovanie suverenity na osi šrukturalizácie od jednotlivca odhora nadol. Veď aj teraz prebieha napríklad požiadavka celkom evidentná, že odovzdajme výraznú časť, a to dokonca bianko rozhodnutím, prv než sme dohodli podmienky na vonkajšiu suverenitu, a zároveň hovoríme, že odovzdajme kompetencie smerom dovnútra zo štátu na regióny. A tento postup je vo svojej podstate nie správny, pretože každý integračný stupeň má svoje takzvané emergenčné funkcie, ktoré sú neodovzdateľné a ktoré nevie nikto ani hore vyššie, ani dole nižšie takým spôsobom robiť. Takže, prosím, aby ste to takto chápali. No a tie poznámky o kontraproduktívnom prístupe, chcel by som povedať, že my neobhajujeme centralizáciu štátu. Veď tu nie je centralizácia štátu. Prepánaboha, kde sa to pohybujete? Veď sme predsa v štáte, ktorý sa obhrýza z každej strany. Je práve štát, ktorý nie je v stave presadiť svoju kompetenciu.

Podpredseda NR SR M. Andel:

Ďakujem.

Dámy a páni, s procedurálnym návrhom sa hlási pani Mušková.

Nech sa páči.

Poslankyňa Ľ. Mušková:

Pán podpredseda,

ja by som chcela len upozorniť kompetentných, že niečo nie je v poriadku so zvukom, jednak nie je počuť tu v samotnom parlamente mimo tejto miestnosti a nie je počuť ani v niektorých častiach Slovenska. Volali mi napríklad z Kysúc, z časti Kysuckého Nového Mesta, že nie je počuť.

A ešte by som chcela podať pozmeňujúci návrh. Včera sme schválili, že sa môžu striedať predkladatelia. Sú štyria a spravodajca sedí celý deň sám. Nie je možné, aby aj jeho vystriedal nejaký kolega z ústavnoprávneho výboru, pretože je to preňho takisto vyčerpávajúce ako pre predkladateľov?

Podpredseda NR SR M. Andel:

Pán Ivanko, vidíš, akú starosť má o teba opozícia. Ďakujem veľmi pekne.

Samozrejme, že požiadam technikov, aby tieto technické problémy dali, dali do poriadku.

Dámy a páni, teraz v rozprave vystúpi pán poslanec Finďo. Keďže pán poslanec Števček je ospravedlnený a nie je na dnešnom rokovacom dni, ďalej sa do rozpravy pripraví pán poslanec Danko.

Poslanec P. Finďo:

Vážený pán predsedajúci,

vážení členovia vlády,

vážené poslankyne,

poslanci,

hostia,

vážení televízni diváci,

najprv sa vrátim do obdobia prijímania prvej slovenskej demokratickej ústavy a poviem vám niečo o prostredí, z ktorého v podstate sám prichádzam. To prostredie, z ktorého prichádzam, je prostredie, ktoré mne samému dalo od samého začiatku dostatok sebadôvery a sebaistoty v tom, aby som neostal na pochybe, že úsilie o získanie vlastnej štátnosti je pre Slovákov legitímne. Patrím k tým, ktorí nikdy nepotrebovali revidovať svoj názor na túto otázku. Napriek všetkým problémom, ktoré Slovenskú republiku a štátnosť sprevádzajú od vzniku samostatného Slovenska, som nikdy nepociťoval potrebu vrátiť históriu naspäť a hľadať iné riešenia. Nepociťujem potrebu zmeniť prvú vetu preambuly ústavy, ktorá znie, my národ slovenský, pretože je pravdou, že podstatná časť príslušníkov národnostných menšín sa ku vzniku samostatnej Slovenskej republiky nehlásila. Pokladám za vyhovujúce aj znenie článku 15 ústavy a nepokladám za potrebné, aby sa prijímala novela jeho ustanovení, ktorá by prakticky zakázala umelé prerušenie ťarchavosti. Touto otázkou sa iste v krátkom čase ešte budeme zaoberať.

Inou otázkou je, ako sa občania Slovenskej republiky stavajú k svojej štátnosti. Ako sa všetky doterajšie vlády zhostili úloh a zodpovedností, ktoré vyplývajú z tejto skutočnosti. Strach z vlastnej slabosti a nedôvera vo vlastné schopnosti a schopnosti občanov tohto štátu mnohých politikov viedli a vedú k vonkajšej agresívnosti i autoagresívnosti, ktorá je príznačná pre ľudí, ktorí prežívajú vnútorný stres a sublimujú ho útokmi na svoje okolie, najmä na politických odporcov, ako aj proti medzinárodnému spoločenstvu. Pravda, historická pamäť nám dáva dostatok dôvodov na to, aby sme boli opatrní pri hľadaní opôr mimo dosahu vlastných rozhodnutí. V modernej histórii Slovenska a Európy nie je všetko natoľko v poriadku, aby sme sa mohli bez istej dávky skepsy slepo vrhnúť v ústrety budúcnosti v zjednotenej Európe. Triezvy pohľad na problém vstupu do Európskej únie z mojej strany neznamená, že som euroskeptik a že nie som a že som proti tomu, aby Slovensko v potrebnom a opodstatnemom rozsahu delegovalo časť svojej suverenity medzinárodnému spoločenstvu. V demokratickom štáte je každý druh centrálnej moci, či už vláda, zákonodarstvo, súdnictvo, zbavený suverenity, a aj keď je zdanlivo autonómny, predsa je spätý s ostatnými.

V medzinárodnom meradle suverénny štát je nezávislý od kontroly iných štátov. Akákoľvek medzinárodná integrácia však znamená odovzdanie výkonu časti suverenity spoločným orgánom, nie vzdanie sa suverenity. Nešťastím nášho štátu je, že časť politikov si nevie predstaviť decentralizáciu a delegovanie kompetencií na nižšiu úroveň štátnej správy a samosprávu ani vo vlastnom štáte. Preto sa nemôžeme čudovať, že tí istí občania, politici centralistického typu vyznávajúci moc štátu a okyptené právomoci územnej samosprávy, z ktorých zavše, prepáčte, páchne naftalín, sa hrozia odovzdania časti suverenity spoločným orgánom medzinárodných inštitúcií.

V rozprave opakovane zazneli príspevky, ktoré mi pripomínajú rétorické cvičenia, ktorých zadaním je presvedčiť poslucháčov o tom, že príslušný rečník alebo politický subjekt, ktorý rečník reprezentuje alebo reprezentoval, bol iniciátorom vzniku prvej slovenskej demokratickej ústavy alebo aspoň mal pripravený prvý návrh ústavy.

Pioniersky čin osobností prvých ponovembrových rokov sa nedá spochybniť, čo však neznamená, že sa čas a vývin zastavil. Vznik politického a odborného rozhodnutia novelizovať Ústavu Slovenskej republiky má svoje pozadie a účel rovnako, ako malo svoje pozadie a účel prijatie Ústavy Slovenskej republiky v roku 1992.

Nie sú mi celkom zrozumiteľné výčitky, ktoré spochybňujú legitímnosť politikov a ústavných právnikov vyjadriť svoj názor na pôvodnú ústavu a podať návrh na jej doplnenie a zmenu. Súhlasím s názorom, že ten, kto v určitom období predstavuje vládnu koalíciu, nemá automaticky meniť a prispôsobovať právne predpisy tak, aby dosiahol konkrétne politické ciele, ktoré nemajú všeobecnú platnosť, nie sú nadstranícke a nepresahujú čas trvania mandátu jednej politickej garnitúry. To, či tak konáme, zhodnotí však budúcnosť. Ak chceme, aby bola Slovenská republika právnym štátom, aby jej občania pociťovali hrdosť na príslušnosť k Slovenskej republike, aby mali právnu istotu, aby sa Slovenská republika vyvíjala demokraticky, aby si zachovala suverenitu aj po vstupe do medzinárodných spoločenstiev a organizácií, aby zabezpečila svojim občanom duchovný a materiálny rozvoj v súčasnosti aj v budúcnosti, musíme splniť množstvo podmienok a vykonať obrovský kus práce.

Dobudovanie ústavného systému, precízna príprava zákonov a ich uvádzanie do praxe, vymožiteľnosť práva, ale aj ďalších úloh na nás čaká už v nasledujúcich dňoch.

Osobitne chcem zdôrazniť, že doteraz na Slovensku nevznikla rovnováha medzi politickými a hospodárskymi prioritami rozhodujúcich politických subjektov, nie je dostatočne pestovaná jednota v rôznosti, túžba po suverenite v prostredí medzinárodnej integrácie a podobne. Naša provincionálnosť a izolacionizmus na jednej strane a bezbrehý kozmopolitizmus na druhej strane sú v príkrom rozpore s potrebou patriotizmu, ktorý sme nikdy v histórii primeraným spôsobom nepestovali. Príznačné pre nás je, že oslavujeme idylické časy chudoby našich predkov a v našej histórii nevyhľadávame osobnosti a skutky, ktoré nás povznesú.

Chceme mať kapitalizmus bez kapitalistov. Prerozdeľovací proces nestaviame na spravodlivosti, ktorého mierou je dostatočnosť, ale na rovnostárstve a podobne. Celý hodnotový svet si sami deformujeme a obviňujeme za to iných. Slováci tu nestaviame na zabezpečení všetkých elementárnych potrieb najmladšej generácie Slovákov, študentov základných škôl žijúcich na zmiešaných územiach, ale útočíme na iných, ktorí sa správajú podľa toho, aký priestor dostanú. Platí to povestné naturam horent vacuo. Príroda má strach z prázdnoty. Vyprázdnený priestor sa chytro naplní a je našou úlohou, aby sa naplnil nami, našimi skutkami a ideálmi.

Nazdávam sa, že ani jedna vláda Slovenskej republiky nezabezpečila pre mládež väčšinového národa také podmienky na zmiešanom území, aby dnes mohol ktokoľvek v tejto snemovni tvrdiť, že nezaložil predpoklady na vznik situácie, ktorú dnes najmä poslanci opozície vehementne kritizujú.

Vrátim sa teda ku koreňom odporu voči novelizácii Ústavy Slovenskej republiky. Okrem nostalgie má táto rezistencia korene v strachu z konkurencie, nedostatku sebadôvery, nedostatku dôvery v sily a schopnosti nášho národa, našich občanov. Príčiny som už popísal. Chýba nám hrdosť a sebavedomie. Namiesto toho, aby sme ho pestovali, pokúšame sa zakukliť, a tak prežiť metamorfózu z neskoro socialistickej na ranokapitalistickú spoločnosť namiesto toho, aby sme budovali úspešnú spoločnosť tretieho tisícročia.

Zatiaľ čo po istom čase vyletí z kukly nádherný motýľ, človek zakuklenec nepredstavuje tú hodnotu, ktorej by som chcel slúžiť. Nemám vzdelanie na to, aby som hodnotil legislatívnu a legislatívnotechnickú kvalitu predkladanej novely. Mám však vieru v životaschopnosť tohto štátu, jeho občanov a na rozdiel od mnohých sa nebojím budúcnosti.

Na záver sa dotknem problematiky článku 40 slovenskej ústavy, ktorý nie je predmetom novelizácie, aj keď o ňu zdravotnícka verejnosť viac rokov neúspešne bojuje. Jeho znenie je nasledovné. Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon. Zdravotníckou verejnosťou požadovaná zmena sa týka najmä tej časti článku 40, ktorá sa dotýka výrazu bezplatná zdravotná starostlivosť. Fundamentalistický a otrocký výklad tohto výrazu vytvára dojem, že za bezplatnú zdravotnú starostlivosť naozaj nik neplatí, a teda nič nestojí.

Sami iste uznáte, aké nepochopenie vyplýva z tohto nedorozumenia. Strana občianskeho porozumenia je proti tomu, aby sa zvyšovalo finančné zaťažovanie občanov pri poskytovaní touto ústavou garantovanej zdravotnej starostlivosti. Preto podporuje, aby sa súčasný systém zdravotného poistenia pri zachovaní plurality v súlade s článkom 40 čím skôr rozdelil na základné zdravotné poistenie, pripoistenie a doplnkové poistenie. Iba takto sa dá zabrániť tomu, čo dnes našich občanov sužuje. Veľký ekonomický tlak na skupinu chronicky chorých občanov, ktorý sa dá zmierniť zmenou nazerania na solidaritu ako na plošnú a nediferencovanú veličinu.

Svoj príspevok v rozprave zakončím týmito slovami. Pretože som hrdý na to, že som Slovák, občan Slovenskej republiky a člen tohto váženého poslaneckého snemu, pretože sa nebojím postaviť svoje vzdelanie, intelekt a prácu do konfrontácie s inými, ku ktorým sa v našom integračnom úsilí chcem priblížiť a pripojiť, podporím túto novelu ústavy kladným hlasovaním.

Prijímam týmto osobný záväzok a som si vedomý bremena, ktoré na seba preberám.

Ďakujem za pozornosť.