Taková argumentace by jistě obstála, kdyby
ničivý nálet byl uskutečněn
například v roce 1942. On byl ale uskutečněn
25. dubna roku 1945! Proto nemůžeme tento čin
hodnotit jinak, než jako velkou sabotážně
destrukční akci namířenou proti revolučnímu
lidu naší země, který vedl boj za vytvoření
lidově demokratického státu, jako akci, která
již směřovala do budoucnosti, k podlomení
hospodářského základu státu,
ve kterém se moci ujímal pracující
lid.
Soudružky a soudruzi, současný boj za odstranění
nebezpečí jaderné katastrofy, za mír,
za odzbrojení, za spolupráci mezi státy s
rozdílným společenským zřízením,
je veden proti týmž silám, které lidstvo
do válečných hrůz přímo,
či nepřímo zatáhly, proti nejreakčnějším
silám imperialismu. Proto jsou aktuální zkušenosti
této doby, zkušenosti získané těžce
a bolestně.
V zájmu uchování památky těch,
kteří v boji proti fašismu položili své
životy, v zájmu současného boje, který
nemůžeme prohrát, nemá-li prohrát
lidstvo, jich musíme plně využít.
Celý pokrokový svět má veliké
štěstí. Spočívá v existenci
první země socialismu, Sovětského
svazu, důsledného praporečníka míru,
demokracie a svobody.
Se Sovětským svazem je pevně spojen náš
osud. Po jeho boku volíme cestu svobodného života
a práce. Nebudeme nikdy litovat sil k zachování
a rozmnožení všech hodnot opravdového
lidství.
Předseda FS A. Indra: Děkuji poslanci Mevaldovi.
Vystoupí poslanec Riško, připraví se
poslanec Švestka.
Poslanec SL J. Riško: Vážený súdruh
predseda, súdružky a súdruhovia poslanci, nejednému
z tých, čo čítali či počúvali
tohto leta a jesene prejavy amerického prezidenta, sa v
mysli zaiste vybavil onen staroveký carihradský
patriarcha, ktorému dejiny prisúdili prezývku
Ján Zlatoústy.
To nebol ten Reagan, čo predtým hromžil, že
zmetie komunizmus na smetisko dejín. A nebol to ani ten
Reagan, čo ešte nedávno púšťal
hrôzu na Sovietsky zväz - túto ríšu
zla - ako sa vyjadril, keď kričal: "Nech náš
nepriateľ usína každý večer v strachu
a obave, že použijeme jadrovú zbraň."
Najmä na Valnom zhromaždení OSN, pred reprezentantami
svetového spoločenstva, americký prezident
starostlivo volil formulácie, hovoril vybrúseným
štýlom, poeticky, kvetnato. Jeho prekvapivo "mierumilovný"
tón nezostal nepovšimnutý a jeho utilitárnosť
bola okamžite rozpoznaná.
Dnes je už po voľbách, Ronald Reagan bol znova
zvolený a teda možno konštatovať, že
účel posvätil prostriedky. Používam
toto okrídlené jezuitské heslo nie náhodou.
Ronald Reagan totiž končil svoju reč v OSN
tiež zrejme nie náhodou obdivnou poklonou a citáciou
práve Ignáca z Loyoly, zakladateľa a prvého
generála onoho Tovarišstva Ježíšovho
radu, ktorý si predsevzal šíriť moc katolíckej
cirkvi nevyberanými prostriedkami, v duchu náboženského
fanatizmu a podľa zásady "účel
svätí prostriedky". Boli to jezuiti, ktorí
vytvorili morálku prispôsobivosti, kde je všetko
prevrátené naruby, kde sa klame a dokonca aj zabíja
v mene "lásky k bližnemu", s cieľom
víťazstva "večnej pravdy božej".
Boli to jezuiti, ktorí urobili z vierolomnosti, zákernosti,
ľstivosti a podlosti celkom bežný princíp
svojej činnosti. Čo to teda bolo, čo primälo
amerického prezidenta vytiahnuť z hlbín stáročí
a neprehľadných zástupov historických
postáv práve Ignáca z Loyoly? Tohto vojaka
z povolania, čo sa po zranení vydal na chodníčky
božie a podľa slov Reagana sa "vzdal vojny pre
cestu lásky a mieru".
Možno oprávnene pochybovať, či tento výber
ideálneho vzoru duchovného vodcu urobil dojem na
svetovú verejnosť, ku ktorej sa americký prezident
obracal. Určite však jeho sympatie práve k
tejto historickej postave umožňujú lepšie
pochopiť intelektuálne a mravné príčiny
rozporu medzi slovami a činmi, ktoré sú také
charakteristické pre súčasnú politiku
Bieleho domu. V nich môžeme hľadať aké-také
vysvetlenie, prečo mierumilovné vyhlásenia
a ubezpečenia jeho dnešného pána nie
celkom - mierne povedané - korešpondujú s politickým
kurzom Spojených štátov.
Ronald Reagan, najmä však jeho poradcovia, totiž
veľmi dobre chápali, aké nebezpečenstvo
v predvolebnej kampani znamenala formula "Reagan - to je
vojna", ktorá sa objavila čoskoro po jeho vstupe
do Bieleho domu. Vypočute si, čo o tom napísal
známy západonemecký časopis Stern
(citujem): "Veľmoc, ktorá by bola rada jedničkou
na zemeguli, vedú muži, ktorí veria, že
biblická apokalypsa je predo dvermi. Tu sa zažartuje
o vygumovaní Sovietskeho zväzu, tu sa blúzni
o anulovaní Jaltskej dohody medzi víťaznými
mocnosťami, tu sa okolitý svet pozoruje iba cez priezorník
tanku... A keď chce prezident vedieť, ako to vyzerá
s jeho nukleárnymi silami, pošle mu Pentagon, aby
lepšie pochopil komplikované otázky obrany,
farebné obrázky, na ktorých atómové
hríby v rôznych veľkostiach informujú
o palebnej sile". (Koniec citátu.)
Aj americkí biskupovia spočítali, že
v prvej štvorročnej prezidentskej funkcii Reagan prinajmenšom
deväťkrát vyjadril svoje presvedčenie,
že biblický Armagedodon - posledný zápas
medzi dobrom a zlom - môže vzplanúť za
života tejto generácie. Pre lepšie pochopenie:
biblický príbeh o konci sveta je medzi Anglosasmi
obľúbenou metaforou pre poslednú veľkú
vojnu, pre rozhodujúcu bitku.
Ak Reaganovi hrozilo vo voľbách nejaké reálne
nebezpečenstvo, potom práve pre jeho vojnychtivú
a agresívnu zahraničnú politiku. Američanov
i svet vážne znepokojuje skutočnosť, že
od roku 1933, teda za celé posledné polstoročie
od nadviazania diplomatických stykov, je to prvý
americký prezident, čo sa nestretol s najvyšším
predstaviteľom Sovietskeho zväzu. Preto Reagan zvolil
pre svoju volebnú kampaň namiesto prostoduchého
antikomunistického štvania, pre neho typické,
aspoň dočasne tému mieru a rozhovorov, rokovania
a odzbrojenia. Obraz kovboja, ktorý nosí kolty prekliato
nízko, sa na dobu predvolebnej kampane vymenil za obraz
múdreho a rozvážneho štátnika,
ktorý nemyslí na nič iné, než
ako zabezpečiť pre Ameriku a svet mier.
Ten svet však chápe, na čom vlastne je, a nenechá
sa pomýliť. Dobre vie, že do amerických
volebných kampaní sa vkladá poriadna dávka
aj cirkusáctva, aj chvastúnstva. Preto naďalej
platí to, čo povedal Gromyko v OSN, že "mier
je dnes veľmi krehký, omnoho krehčí,
než kedykoľvek v minulosti. Aj naďalej nepočujeme
nič iné než, že sila, predovšetkým
sila, je zárukou svetového mieru. Inými slovami
- pokračoval Gromyko - zbrane, stále viac zbraní...
Svet prekročil už hranicu, za ktorou je ďalšie
hromadenie a zdokonaľovanie zbraní nielen nebezpečné,
ale aj nezmyselné." Lebo aký význam
má pre ľudstvo skutočnosť, že existujúcimi
arzenálmi nukleárnych zbraní môže
byť zničený celý svet desať - či
x - krát po sebe? Už po jeho prvom zničení
by sa totiž nemal kto na čo pýtať a spopolnené
ľudstvo by už sotva zaujímalo, že zásoby
nukleárnych bômb stačia ešte na niekoľkonásobné
opakované zničenie sveta.
Napriek tomu vojensko-priemyselný komplex žiadá
nové zbrane, stále viac zbraní - a keď
je nimi už prešpikovaná celá planéta,
je tu ešte kozmický priestor. Tam sa ich zmestí
veľa, veľmi veľa. Novozvolený prezident
to zabezpečí. Veď všetky zbrojné
programy prehnal Kongresom už v minulom legislatívnom
období. Žiadny z nich sa nezrušil a nezruší.
Reagan dokázal zohrať svoju rolu nielen ako herec
v priemerných filmoch, ale aj ako prezident. Práve
preto si ho vybrali veľké zbrojárske firmy,
ale najmä aj pre jeho, dovoľte mi to tak vyjadriť,
úprimný antikomunizmus a spiatočníctvo
z presvedčenia.
V súvislosti s voľbou Reagana za amerického
prezidenta sa zvykne hovoriť a písať, že
s ním sa v Spojených štátoch dostali
k moci politické sily, ktoré aj z hľadiska
americkej histórie treba považovať za najkonzervatívnejšie
a súčasne najagresívnejšie.
Osobne si myslím, že to treba obrátiť,
pretože v amerických voľbách nejde ani
tak o osobu kandidáta, ako o silu a moc kapitálových
skupín, ktoré za prezidentskými kandidátmi
stoja. Oni si vyberajú pre svoju politiku vhodných
kandidátov a dávajú ich zvoliť za prezidentov.
Prezidentským kandidátom v Spojených štátoch
je teda vždy kapitál a je ľahostajné,
či vystupuje pod emblémom demokratického
osla či republikánskeho slona.
Súdružky a súdruhovia poslanci, v súčasnosti
môžeme pozorovať, že nielen v Spojených
štátoch, ale aj vo Veľkej Británii, Nemeckej
spolkovej republike i v niektorých ďalších
krajinách Atlantického paktu sa presadili do politického
života sily pravicové, konzervatívne a militantne
antikomunistické. Presun politického kurzu doprava
je spojený so zdvihnutou vlnou ideológie konzervativizmu,
politológmi niekedy nazývaným neokonzervativizmom,
či ultrakonzervativizmom. To, čo politická
publicistika nazvala reaganizmom, je jeho americké vydanie.
Pokiaľ ide o zahraničnú politiku, je charakterizovaný
zbožňovaním sily v medzinárodných
vzťahoch, fanatickým antikomunizmom a napokon až
exaltovaným antisovietizmom. Do myšlienkového
koktailu reaganizmu patrí tiež prastará idea
amerického mesianizmu, spočívajúceho
vo viere, že "boh zveril Amerike trpiace ľudstvo",
čo je výrok pápeža rímskeho Pia
XII., ktorý Reagan tiež s obľubou cituje. Voči
jeho myšlienkovému obsahu však neboli a nie sú
imúnni ani iní činitelia amerického
establishmentu, vrátane priemerného Američana
a tzv. "middle class", ba dokonca je nákazlivá
aj pre prostých yankeeov. Idea amerického mesiášstva
nadobúda dnes často podobu, akoby Prozreteľnosť
poverila Spojené štáty, ak nie dokonca osobne
ich prezidenta, chrániť svet pred bezbožným
komunizmom.
Neprekvapuje to, lebo konzervativizmus ako politický postoj,
ako politická ideológia vlastná každej
vykorisťovateľskej triede, odsúdený históriou
k odchodu zo scény dejín, vždy odmietal každý
pokrok, zmenu a teda revolúciu. Vždy nenávidel
revolučnú teóriu i prax, predovšetkým
vedecký komunizmus, ale aj demokratické hnutia a
národnooslobodzovací boj národov.
Hoci sa neokonzervativizmus v Spojených štátoch
zatiaľ organizačne nesformoval do podoby politického
hnutia či strany a stúpenci tejto ideológie
sú zastúpení v oboch tradičných
stranách, Reaganova administratíva je predstaviteľom
práve týchto politických síl a program
Republikánskej strany, schválený v lete na
zjazde v Dallase, nesie jeho výraznú pečať,
ak dokonca nepredstavuje jeho koncentrovaný výraz.
Súčasný nebezpečný posun v
americkej zahraničnej politike doprava bol nenápadne
a postupne pripravovaný konzervatívnymi pohybmi
vnútri americkej spoločnosti ako reakcia na liberálne
zmeny predchádzajúceho obdobia vyvolaného
proti vojne vo Vietname a občianskym hnutím za rovnoprávnosť
černochov, teda reakciou na to, čo sa nazýva
tzv. novou ľavicou. To boli 60-te roky, kedy sa ostatne vytvorila
aj približná strategická rovnováha medzi
Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi,
na ktorú americká vládnuca trieda spočiatku
odpovedala (za Nixona) uznaním nevyhnutnosti uvoľňovania.
Začiatkom sedemdesiatych rokov aj vo Washingtone dospeli
k názoru, že na historickú perspektívu
niet rozumnej alternatívy k politike mierovej koexistencie.
Svetlejšie roky americkej zahraničnej politiky však
nemali dlhé trvanie. Už koncom sedemdesiatych a začiatkom
osemdesiatych rokov rozpoznali najreakčnejšie a najagresívnejšie
kruhy Spojených štátov, že v podmienkach
mierového uvoľňovania nie je americký
imperializmus schopný zvíťaziť v historickej
súťaži so socializmom. Politiku mierovej koexistencie
preto odhadzujú a najrozličnejšími spôsobmi
ju na medzinárodných fórach kompromitujú
ako "sovietsku udičku", na ktorú sa Západ
chytil. Začalo to už za Cartera a terajší
pán Bieleho domu definitívne zavrhol skúsenosť
medzinárodného uvoľnenia ako nevhodnú
politiku "z pozície slabosti", ako sa vyjadril,
a - pokračujúc jeho slovníkom - "v záujme
národnej bezpečnosti Spojených štátov"
vyhlásil politiku vojenskej prevahy nad "ľubovoľným
protivníkom". Čo nasledovalo potom, už
všetci sledujeme v posledných rokoch veľmi pozorne.
Nakoniec sa však, súdružky a súdruhovia
poslanci, natíska otázka: čo bude ďalej?
Podarilo sa oným silám definitívne pochovať
medzinárodne uvoľňovanie? Niet nádeje
na východisko zo súčasnej bezútešnej
situácie? Kto si trúfne odpovedať na také
otázky?
Nesporné je, že znovuzvolenie Ronalda Reagana povzbudí
reakčné a agresívne sily Spojených
štátov k ešte väčšej trúfalosti
a možno teda očakávať, že zosilní
sklon k medzinárodným dobrodružstvám
typu Grenada. Rastúci tlak na Nikaraguu v posledných
dňoch to potvrdzuje. A aj Reaganovo vyhlásenie už
vo volebnej noci, že "aj vo svojom druhom volebnom období
zostane verný hviezdnej vojne," čo znamená
program kozmického zbrojenia, neveští nič
dobré.
Isté však je, že by bolo zrejme chybou stotožňovať
terajšiu administratívu Spojených štátov
s miliónmi zdravo mysliacich a uvažujúcich
Američanov, nehovoriac o iných národoch a
ich predstaviteľoch, hoci ináč aj verných
spojencov Ameriky. Americký ľud má silné
demokratické tradície, ktoré - verme tomu
- sa nepodarilo vymazať ani tou súčasnou masírovanou
šovinistickou a militaristickou propagandou. Aktivizácia
politického života zasiahla značnú časť
aj obyvateľstva ostatného sveta, ktoré sa tak
ľahko nevzdá myšlienky mierového spolunažívania
a túžby po mieri. Obrovský rozmach mierového
hnutia po celom svete o tom mnohovravne svedčí.
Národy sveta stále lepšie chápu, že
dnešný svet nie je divadlom jednoho herca a že
našu zemeguľu nemožno rozdeliť na dve časti.
Aj mier preto musí byť nedeliteľný. Sme
všetci na jednej lodi - toto vedomie sa presadzuje stále
silnejšie na celom svete, vrátane Spojených
štátov. Ďakuejm za pozornosť. (Potlesk.)
Předseda FS A. Indra: Děkuji poslanci Riškovi.
Slovo má poslanec Švestka, připraví
se poslanec Zelenka.
Poslanec SN B. Švestka: Vážený
soudruhu předsedo, vážené soudružky
poslankyně, soudruzi poslanci, od Světového
shromáždění mírových a
protiválečných hnutí a organizací
z celého světa, které se konalo v Praze,
uplynulo téměř půldruhého roku.
Jeho základním ideovým a akčním
obsahem byl boj za mír a život, proti jaderné
válce. A tato jeho myšlenková náplň,
jak i ostatně vyplývá z expozé ministra
zahraničních věcí s. Chňoupka,
byla po celou tu dobu a je až do dneška aktuální
a můžeme říci dokonce i naléhavější.
Zostření mezinárodní situace vyvolané
avanturistickou a militaristickou politikou vlády USA a
vojenského bloku NATO, dosáhlo takového stupně,
že stojíme na pokraji nové "studené"
války a před novou vlnou závodů ve
zbrojení. Nebezpečí jaderného konfliktu
se stává stále hrozivější.
Na konci sedmdesátých a začátkem osmdesátých
let, tak jak narůstalo zostřování
mezinárodní situace, tak narůstal i odpor
světové veřejnosti a světového
mírového hnutí proti narůstajícímu
nebezpečí jaderné války. Země
západní Evropy a severní Ameriky zaplavila
mohutná vlna mírového a protiválečného
hnutí. Statisícové demonstrace a manifestace,
mírové pochody, konference a mnoho jiných
akcí burcují světové veřejné
mínění proti rozmísťování
raket středního doletu a nových jaderných
útočných systémů v zemích
západní Evropy.
Do protiválečné aktivity se zapojuje obrovský
počet mužů a žen nejrůznější
politické příslušnosti, náboženského
vyznání a sociálního postavení.
Zvláštností mírového hnutí
současnosti je jeho masovost a nebývalá aktivita.
V soudobém mírovém hnutí se aktivně
zapojují zcela nové sociální vrstvy
a skupiny - členové parlamentů a místních
zastupitelských orgánů, církevní
představitelé, vysocí vojenští
důstojníci, lékaři, učitelé,
umělci a jiní.
Jednu z nejaktivnějších složek mírového
hnutí dneška tvoří ženy a mládež
a stále aktivněji v mírovém hnutí
vystupují odbory a jiné společenské
organizace.
Tito lidé mají různé filozofické,
mravní a politické názory i různé
představy o boji proti válce a ozbrojení
ale všechny spojuje myšlenka a poznání
o nutnosti společného boje za mír a proti
nebezpečí jaderné války.
Takový rozmach a charakter protiválečného
hnutí lidových mas a národů nemá
v historii mírového hnutí obdobu.