Zmluva, ktorú predpokladá dnes vláda Federálnemu zhromaždeniu, vytvára tiež predpoklady pre perspektívny rozvoj vzájomných vzťahov medzi ČSSR a NSR a i my ju považujeme v tomto smere za novú základňu. Zatiaľ čo po niekoľko rokov platí medzi obidvomi štátmi len dlhodobá dohoda o výmene tovaru a o kooperácii v hospodárskej a vedeckotechnickej oblasti, ku ktorej sa postupne podpisujú vykonávacie protokoly. Zmluva umožňuje a predpokladá dojednanie a uskutočňovanie radu konkrétnych dohôd v celej oblasti hospodárstva, na úseku vedy a techniky, kultúry, ochrany životného prostredia, športu, dopravy a iných stykov v záujme oboch štátov. Navyše pre prerokovanie návrhov zmlúv v uvedených oblastiach existuje vzájomná dobrá vôľa a je možné preto očakávať, že hneď, keď Zmluva nadobudne platnosť, dôjde ku konkrétnym iniciatívam, ktoré vyústia v rozvoj vzájomne prospešných stykov, slúžiacich veci mieru a bezpečnosti v Európe.

Vážené súdružky a súdruhovia poslanci!

Všetky základné zmluvy, ktoré dosiaľ dojednali socialistické štáty s NSR, riešili okrem iného aj jednotlivé, vždy niektoré pre ne vlastné, špecifické problémy. K hlavným otázkam a ustanoveniam v zmluve dojednanej Sovietskym zväzom patrí záväzok neporušiteľnosti hraníc všetkých štátov v Európe vrátane línie Odra - Nisa a hraníc medzi NDR a NSR. V zmluve dojednanej Poľskou ľudovou republikou má takéto postavenie rozhodnutie o poľskej západnej hranici. V Zmluve o základoch vzťahov medzi NDR a NSR - rešpektovanie nezávislosti, samostatnosti a suverenity NDR a neporušiteľnosti ich hraníc.

Zmluva o vzájomných vzťahoch medzi ČSSR a NSR principiálne rieši otázku tzv. Mníchovskej dohody pri potvrdení jej nulity. Tzv. Mníchovská dohoda spôsobila Československu nesmierne morálne a hmotné škody. Túto tzv. dohodu predovšetkým dojednali bez Československa a proti jeho vôli, čo zdôvodňovali i ospravedlňovali tvrdením, že je to jediná cesta, ako zachrániť Európu pred hrozbami Hitlera, ako odvrátiť válku a ako zachovať mier. V mene tohto mieru nechali vyhnať českých a slovenských občanov z ich domovov. Jej uplatňovaním porušili všetky zásady medzinárodného práva, narušili územnú celistvosť, likvidovali politickú nezávislosť československého štátu a vytvorili predpoklady pre to, aby nacistické Nemecko a fašistické Taliansko mohli uskutočniť tzv. Viedenskú arbitráž, ďalší úder proti Československu. Napokon neposkytli Československu ani garanciu tých hraníc, ktoré nám diktát vnútil. Osud mníchovskej republiky tak závisel od vonkajších faktorov - od vývoja medzinárodnej situácie. Tá potom smerovala od Mníchova nie k mieru v Európe, ale v súlade s nacistickou politikou agresie od Mníchova cez okupáciu zvyškov Československa k útoku na Poľsko, Francúzsko, Anglicko, Juhosláviu a k rozpútaniu druhej svetovej vojny. A tak Mníchov, ktorým Československo, tú malú, neznámu krajinu kdesi v Európe vydali Hitlerovi napospas v mene mieru, rozpútanie druhej svetovej vojny naopak ešte urýchlil. História tak dokázala, že Mníchov, ktorý sa stal synonymom zrady a obetovania národov expanzívnym imperialistickým záujmom, sa nakoniec obrátil proti jeho vlastným architektom. Nie je vôbec náhoda, že de Gaullov Francúzsky národný výbor a nová talianska vláda považovali ešte v čase vojny za nutné Mníchovskú dohodu slávnostne zavrhnúť a vyhlásiť ju za nulitnú. Nikdy nezabudneme, že už dávno pred Mníchovom a i po ňom i v období tých tragických dní nám ponúkol Sovietsky zväz, ktorý podpísal s Československom v r. 1935 Zmluvu o vzájomnej pomoci, účinnú vojenskú pomoc. Urobil to i bez ohľadu na klauzulu obsiahnutú v československo-sovietskej zmluve, podľa ktorej pomoc zo strany Sovietskeho zväzu bola viazaná na splnenie spojeneckých záväzkov zo strany Francúzska. Najvyšší predstavitelia ZSSR vyhlásili v čase mníchovskej krízy, že Sovietsky zväz poskytne Československu pomoc bez ohľadu na Francúzsko alebo na Spoločnosť národov, a Červená armáda stála pripravená na hraniciach v do. statočnej sile aby tento záväzok splnila.

Zahraničná orientácia vtedajších vládnych buržoáznych predstaviteľov však bola jednoznačne zameraná na Západ. A tak v osudovej chvíli pre československý štát a jeho národy triedna zaslepenosť viedla ku kapitulanstvu k odmietnutiu jedinej možnej pomoci Sovietskeho zväzu len preto, že táto pomoc prichádzala od prvého štátu robotníkov a roľníkov.

A zostane historickou skutočnosťou, že to bola práve Komunistická strana Československa, ktorá ako jediná z československých politických strán urobila v septembrových dňoch roku 1938 všetko, čo bolo v jej silách, aby zabránila kapitulácii a aby prinútila buržoáznu vládu Československa prijať pomoc Sovietskeho zväzu.

Norimberský tribunál po skončení druhej svetovej vojny potvrdil, že okupácia Československa bola premysleným a dôkladne pripraveným krokom, ktorý hral významnú úlohu v expanzívnych plánoch nacistov. Rozpútanie druhej svetovej vojny označil za sprisahanie proti mieru, za zločin. Vinníci za jej rozpútanie boli odsúdení ako vojnoví zločinci. Súčasťou tohto sprisahania bol i mníchovský diktát z 29. septembra 1938, ktorý bol jedným z dôležitých aktov, ktoré otvorili cestu celosvetovému vojnovému požiaru.

A je v záujme mieru a bezpečnosti v Európe, ako i na prospech posilnenia tendencií k mierovej spolupráci vo svete, že sa v Zmluve podarilo pre obe strany prijateľným spôsobom právne zakotviť nulitu tzv. Mníchovskej dohody, predstavujúcej jeden z posledných pozostatkov druhej svetovej vojny, a tým tiež nastoliť podmienky pre rozvoj mierových stykov s Nemeckou spolkovou republikou.

Potvrdenie nulity tzv. Mníchovskej dohody, ako i vyriešenie dôsledkov vyplývajúcich z tejto nulity obsahuje tretí odsek preambuly a prvý a druhý článok Zmluvy, ktorá tvorí z hľadiska výkladu jeden celok.

V tejto časti preambuly sa potvrdzuje jeden z hlavných dôvodov neplatnosti Mníchovskej dohody od samého počiatku, totiž hrozba silou, ktorou bola Mníchovská dohoda Československu vnútená. Preto prvý článok Zmluvy ustanovuje, že "Československá socialistická republika a Nemecká spolková republika považujú Mníchovskú dohodu z 29. septembra 1938 vzhľadom na svoje vzájomné vzťahy podľa tejto Zmluvy za nulitnú."

Zásada nulity zmlúv uzavretých pod hrozbou sily vyplýva logicky z jasného zákazu použitia sily alebo hrozby silou, zakotveného v článku 2, ods. 4 Charty Organizácie Spojených národov, ktorý ustanovuje: "Všetci členovia Organizácie Spojených národov sa vystríhajú vo svojich medzinárodných stykoch hrozby silou alebo použitia sily či už proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti ktoréhokoľvek štátu, alebo akýmkoľvek iným spôsobom nezlučiteľným s cieľmi Spojených národov." Túto zásadu konkrétne rozvíja čl. 52 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, ktorý ustanovuje: "Nulitná je každá zmluva, ktorej uzavretie bolo dosiahnuté hrozbou sily alebo použitím sily za porušenia zásad medzinárodného práva, vtelených do Charty Organizácie Spojených národov."

A navyše, Komisia Organizácie Spojených národov pre medzinárodné právo v komentári k citovanému článku jasne vyhlásila, že zmluva dojednaná pod hrozbou alebo použitím sily je neplatná od začiatku. K tomu konštatovala: "Zmluva dosiahnutá pod hrozbou alebo použitím sily, porušením zásad Charty musí byť charakterizovaná ako nulitná, nie ako napadnuteľná. Zákaz hrozby alebo použitia sily je právne záujmom a starosťou každého štátu, podstatné je, aby sa na zmluvu pozeralo ako na neplatnú od začiatku."

Len humanitné dôvody viedli zmluvné strany k dojednaniu ustanovení obsiahnutých v článku druhom predkladanej Zmluvy. Podľa týchto ustanovení sa považujú za platné niektoré právne akty vyplývajúce z použitia nemeckého práva v československom pohraničnom území v čase od 30. septembra 1938 do 9. mája 1945. Takými aktmi sú súkromnoprávne akty, ako napr. sobáše a rozvody, podklady pre penzie, školské vysvedčenia, občianskoprávne rozhodnutia súdov, notárov, rozhodnutia o patentoch a licenciách a pod. Tieto ustanovenia sa nevzťahujú na opatrenia vyplývajúce z nacistickej perzekúcie a z nacistickej diskriminácie. Nedotknutá zostáva aj štátna príslušnosť žijúcich a zomretých osôb, vyplývajúca z právneho poriadku každej zo zmluvných strán. Cieľom tohto ustanovenia je vylúčiť v tejto otázke domnelú neistotu bývalých československých občanov nemeckej národnosti.

S problematikou nulity Mníchovskej dohody súvisí i vysvetlenie československého stanoviska v oblasti trestnoprávnej. V tomto ohľade šlo o odstránenie obavy uplatňovanej v Nemeckej spolkovej republike, akoby výroky o nulite mohli spôsobiť možnosť trestného stíhania za trestnú činnosť bývalých občanov nemeckej národnosti proti Československu v službách alebo v prospech okupantov, ku ktorej došlo v rokoch 1938 - 1945. V tejto súvislosti by som chcel súdruhov poslancov informovať o vyhlásení odovzdanom NSR, že z trestných činov spáchaných v tejto dobe môžu byť dnes stíhané len tie trestné činy podľa československého trestného zákona, na ktoré zákon dovoľuje uložiť trest smrti a ktoré sú súčasne vojnovými zločinmi alebo zločinmi proti ľudskosti podľa medzinárodného práva. Ostatné trestné činy z tých čias sú premlčané. V praxi to značí, že nepremlčané sú také vojnové zločiny a také zločiny proti ľudskosti, ktoré súčasne československé trestné právo kvalifikuje ako zločiny vraždy alebo všeobecného ohrozenia, ktorým bola spôsobená smrť. Život sám potvrdil, že naše stanovisko v tejto otázke bolo umele zatemňované a skresľované určitými kruhmi v NSR. Veď rok čo rok k nám prichádzajú desaťtisíce občanov NSR, ktorí kedysi bývali na území Československa, a napriek tomu problémy trestného postihu tým nevznikajú.

Súčasťou predkladanej Zmluvy je i výmena listov, týkajúcich sa humanitných otázok. Ďalšia výmena listov sa týka rozšírenia platnosti druhého článku Zmluvy na Západný Berlín, čo umožňuje, aby sa uistenie podľa tohto článku vzťahovalo i na bývalých československých občanov, ktorí presídlili do Západného Berlína. Pri dohodách, ktoré budú dojednané podľa piateho článku Zmluvy, sa bude uvažovať o ich prípadnom rozšírení na Západný Berlín striktne v súlade so Štvorstrannou dohodou o Západnom Berlíne z 3. septembra 1971.

Vážené súdružky a súdruhovia poslanci!

V súvislosti s rokovaním o Zmluve o vzájomných vzťahoch medzi Československou socialistickou republikou a Nemeckou spolkovou republikou považujeme za nutné zmieniť sa ešte o jednej záležitosti.

Je nezvratne dokázané, že Hitler používal na zasahovanie do vnútorných záležitostí Československa sudetonemeckú stranu (Sudetendeutsche Partei), ktorá ovplyvňovala drvivú väčšinu nemeckej menšiny v Československu. Táto strana odmietala všetky ďalekosiahle ústupky československej vlády a dávala tak jednoznačne najavo, že nemala záujem na úprave postavenia Nemcov v Československu, ale výhradne na rozbití Československa podľa Hitlerových plánov. Po Mníchove bol v politickom štábe Henleina dokonca vypracovaný plán na tzv. riešenie českej otázky obsadením Československa, postupným odstránením a likvidáciou československého obyvateľstva. Po vytvorení tzv. protektorátu tvorili sudetonemeckí nacionalisti a fašisti hlavnú súčasť okupačného aparátu nacistov, ktorému padlo za obeť asi 360 000 československých občanov. Víťazné veľmoci problém nemeckých menšín v roku 1945 definitívne vyriešili Postupimskou dohodou.

Predáci odsunutých sudetských Nemcov však za podpory vládnúcich kruhov oživovali nádeje na revíziu výsledkov druhej svetovej vojny. Vedenie organizácií sudetských Nemcov a s nimi sympatizujúce politické strany tiež dlho torpédovali akékoľvek pokusy o zblíženie a usilovali sa vytvárať prekážky rokovaniu medzi ČSSR a NSR v rokoch 1971 - 1973.

V júli 1973 na zasadaní v Mníchove tzv. sudetonemecká rada a spolkové zhromaždenie sudetonemeckého landsmanšaftu dokonca odmietli formuláciu nulity mníchovskej dohody, ako je zakotvená v Zmluve ČSSR - NSR, pretože vraj (citujem) "v roku 1938 platne vznikla a sudetské územia sa stali v jej dôsledku súčasťou ríše".

Vidno, že v NSR sú naďalej niektoré sily - a to nemalé - ktoré sa nepoučili z histórie a Zmluvu v celom procese jej dojednávania a ratifikácie napádali. Činnosť týchto síl okrem toho, že narúša snahy o vybudovanie dobrých susedských vzťahov medzi ČSSR a NSR, je v príkrom rozpore s celkovým úsilím európskych národov o vytvorenie ovzdušia mieru a spolupráce.

Tým viac sme si vedomí a chcem to znova zdôrazniť, že československá vláda si váži úsilie tých síl vo vládnych, hospodárskych a iných kruhoch NSR, ktoré majú zmysel pre realitu a presadzujú politiku vecnej spolupráce, dobrého susedstva, a tak prispievajú k budovaniu základov pevnej mierovej stavby na našom, hrôzami oboch svetových vojen toľko poznamenanom kontinente.

Vážené súdružky poslankyne, vážení súdruhovia poslanci! Zmluva o vzájomných vzťahoch medzi ČSSR a NSR, ktorú vám dnes vláda predkladá na prerokovanie a vyslovenie súhlasu, má zásadný politický význam: jej dojednaním končí jedna z dôležitých etáp našich vzťahov s naším západným susedom. Otvára cestu k normalizácii vzťahov, vytvára základňu pre rozvoj vzájomne prospešných stykov medzi obidvoma krajinami a zabezpečuje tak naše záujmy a požiadavky.

Robíme tým definitívnu bodku za minulosťou. Naprávame chyby a hriechy buržoáznej republiky. Zostane historickou skutočnosťou, že k tomuto významnému kroku dochádza práve zásluhou našej Komunistickej strany Československa a jej dnešného marxisticko-leninského vedenia.

V tomto zmysle považujeme Zmluvu za víťazstvo rozumu, za víťazstvo realizmu, i keď sme si plne vedomí, že nemôže navrátiť život tisícom Čechom a Slovákom, ktorí sa stali obeťami nacistickej zvole, priameho to dôsledku Mníchova.

Zmluva je však aj významným prínosom pre ďalší pozitívny vývoj na európskom kontinente, pretože pri poctivej a dobrej vôli pri svojom postupnom napĺňaní základov vytvorenia skutočne dobrých susedských vzťahov bude viesť k zvyšovaniu vzájomnej dôvery, a tým bude prispievať k upevneniu mieru a bezpečnosti v Európe. Znamená príspevok k pozitívnym zmenám, ku ktorým dochádza vo svete a ktoré sú predovšetkým výsledkom pôsobenia reálneho socializmu na vývoj svetových udalostí, jeho úspechov, jeho sily a politiky spoločenstva socialistických krajín.

Vážené súdružky a súdruhovia poslanci! Poverili ma požiadať v mene vlády Československej socialistickej republiky vážené Federálne zhromaždenie o vyslovenie súhlasu so Zmluvou o vzájomných vzťahoch medzi Československou socialistickou republikou a Nemeckou spolkovou republikou skôr, ako bude predložená na ratifikáciu prezidentovi republiky. Robím tak v hlbokom presvedčení, že svojím jednomyseľným súhlasom potvrdíte jednoznačnú orientáciu československej zahraničnej politiky na posilňovanie ducha vzájomnej dôvery a porozumenia medzi štátmi, na rozvíjanie a upevňovanie zásad mierového spolunažívania ako trvalej normy medzinárodných vzťahov. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Předseda FS A. Indra: Děkuji s. ministrovi Chňoupkovi. Uděluji slovo společnému zpravodaji výborů Sněmovny národů poslanci Auerspergovi.

Zpravodaj poslanec SN dr. P. Auersperg, CSc.: Vážený soudruhu generální tajemníku, vážený soudruhu předsedo, soudružky poslankyně, soudruzi poslanci, vážené Federální shromáždění, na dnešním plenárním zasedání projednáváme významný dokument československé zahraniční politiky z poslední doby - Smlouvu o vzájemných vztazích mezi Československou socialistickou republikou a Spolkovou republikou Německa, která byla podepsána dne 11. prosince loňského roku v Praze. Zahraniční výbory a ústavně právní výbory obou sněmoven Federálního shromáždění projednaly v dubnu a květnu letošního roku velmi podrobně a ve všech souvislostech tuto smlouvu a v průběhu široké výměny názorů pozitivně ocenily její přínos pro upevnění bezpečnosti a míru v Evropě i pro konstruktivní rozvoj vzájemných vztahů mezi Československou socialistickou republikou a Německou spolkovou republikou.

Podle názoru příslušných výborů uzavřená smlouva komplexně završuje mnohaleté úsilí o spravedlivé a čestné urovnání otevřených otázek minulosti a na tomto podkladě vytváří reálné předpoklady pro skutečně mírovou normalizaci vztahů mezi oběma sousedními státy - Československou socialistickou republikou a Německou spolkovou republikou. Na základě oboustranného pochopení podařilo se dospět k vypracování a podepsání smlouvy, jejíž plnění může se stát přelomem v dosavadním poměru obou zemí, vyústit v přechod k žádoucímu porozumění a znamenat počátek k obratu na cestě k všestrannému rozvíjení vzájemně výhodné spolupráce, k upevnění dobrého sousedského partnerství.

S uspokojením můžeme konstatovat, že složitá obtížná jednání, vedená v letech 1971 - 1973, vyústila nakonec v prospěšné dílo, které je v souladu s historickou pravdou, s platnými normami mezinárodního soudního práva, s požadavky vzájemné úcty, svrchovanosti, spravedlnosti a obapolné výhodnosti. V mezinárodním kontextu tvoří smlouva z 11. prosince 1973 jeden organický celek s obdobnými smlouvami, uzavřenými v průběhu let 1970-1973 mezi NSR a ostatními socialistickými zeměmi, a ve svých hlavních ustanoveních odráží novou, věci míru prospěšnou situaci na evropském kontinentě. "Podepsaná smlouva patří" - jak zdůraznil předseda federální vlády s. Štrougal v průběhu prosincové návštěvy kancléře NSR v Praze - "k základním kamenům velké stavby evropské bezpečnosti a spolupráce, která se po dlouholetém úsilí stává realitou. Spolu se smlouvami, které Německá spolková republika uzavřela se Sovětským svazem, Polskou lidovou republikou, Německou demokratickou republikou, je projevem realismu a mírových snah, kterými zúčastněné vlády přispěly k ozdravění situace v Evropě."