(President republiky Antonín Zápotocký, doprovázen místopředsedou NS Fialou, vstupuje do presidentské lóže. - Shromáždění povstává a vítá presidenta republiky dlouhotrvajícím potleskem. - Shromáždění usedá.)

Místopředseda dr Polanský (zvoní): Zahajuji přerušenou 10. schůzi Národního shromáždění.

Jménem Národního shromáždění republiky Československé vítám mezi námi co nejsrdečněji presidenta republiky Československé soudruha Antonína Zápotockého. (Shromáždění povstává. - Dlouhotrvající potlesk. - Shromáždění usedá.)

Budeme pokračovat v rozpravě. Dávám slovo poslanci Žiakovi.

Posl. Žiak: Slovutný pán prezident, vážené Národné zhromaždenie!

Od slávnych historických dní oslobodenia našej vlasti hrdinskou Sovietskou armádou s ohromným hospodárskym rozvojom naša ľudovodemokratická republika aj kultúrne vzrástla nesmierne. Po víťazstve pracujúceho ľudu vo februari 1948 u nás naozaj búrlivo rastú materské, všeobecne vzdelavacie, odborné a pedagogické školy. Utešene sa rozšírila sieť hospodárskych škôl nového typu, školy hospodárske a pôdohospodárske, strediská pracujúceho dorastu, učilištia štátnych pracovných záloh a množstvo vyšších stredných škôl technického smeru. Práve tak nevídaný je rozvoj vysokých škôl. Zriadili sme a ďalej budeme rozširovať počet družín mládeže, školských jedální a žiackych domovov. V počte študentov, ktorí dostávajú štipendiá, a vo výške štátom vyplácaných štipendií naša ľudovodemokratická vlasť sociálnokultúrnymi nákladmi náleží medzi prvé štáty na svete.

Podobné radostné výsledky zaznamenávame aj na poli kultúrnej starostlivosti štátu o našich občanov. Domy osvety a osvetové besedy, ľudové vzdelávacie kurzy, ľudové knižnice, rozvitá ľudová umelecká tvorivosť s množstvom speváckych, tanečných, ochotníckych krúžkov, nebývalý veľký počet stálych a putovných kín, nové pôvodné české a slovenské celovečerné a poučné krátke filmy, výstavy, múzeá, zachované pamiatky, časopisy, noviny, vydávané klasické české a slovenské diela z poézie a prózy, nové a preložené knihy, pôvodné maliarske, výtvarné a hudobná diela, stále divadlá a koncerty v krajských mestách a kultúrnych centrách, to všetko vykazuje takú radostnú štatistiku, že môžeme s hrdým sebavedomím povedať: Ľud Československa nikdy nežil takým bohatým kultúrnym životom vysokej úrovne, ako žije v ľudovodemokratickom štátnom zriadení. Márne a falošné boli a sú proroctvá buržoáznej reakcie, že socializmus nemá dosť porozumenia pre kultúru, že v ľudovej demokracii príde hospodársky a kultúrny úpadok. Pravý opak je pravdou! Ľudovodemokratické Československo si zabezpečilo čestné miesto medzi hospodárskymi veľmocami, naša kultúra a kultúrny život občanov má svetovú úroveň.

Rozdiel medzi našou a kapitalistickou kultúrou nie je len v množstve kultúrnych nákladov, ale aj v kvalite kultúry. Na Svetovom mierovom zhromaždení v Helsinkách ako člen komisie pre otázky školskej a mimoškolskej výchovy mládeže priam s hrôzou som počúval zprávy o biednom stave školstva a výchovy, o neradostnom živote mládeže a detí v kapitalistických štátoch, kde je len čiastočná školopovinnosť, vysoké percento negramotnosti, vyššie vzdelanie len pre bohaté vykorisťovateľské triedy. Učiteľka z Kanady hovorila o hroznom pesimizme kanadskej mládeže. Strach z atómovej bomby zachvátil rodičov a deti. Rodičia svoje školopovinné deti označujú plieškami, aby ich mŕtvoly v prípade atómového útoku mohli rozoznať v troskách školských budov. Desaťročná žiačka, strácajúc dôveru v život, hovorila: "Načo som sa narodila, keď ma i tak zabije atómová bomba?" Profesor z Kuby hovoril: "Pri všetkom terore študenti v značnej miere sú pokrokoví, často demonštrujú proti vykorisťovaniu Kuby USA a za mier." Uviedol prípad. Pokrokový študent písal mierové nápisy proti fašizmu. Polícia ho chytila, uväznila a prinútila vypiť farbu, ktorou písal mierové heslá.

Také je ovocie atómovej politiky pána Dullesa a jeho spolupracovníkov. Do ich svedomia nezaznejú tieto výkriky pesimizmu mládeže a krívd, ktoré na mládeži v mene imperialistického egoizmu páchajú, lebo svedomie nemajú.

A ako krivia charakter mládeže knižky "Comics", plné oplzlosti, zločinnosti a vrážd? Ako mládež vychovávajú americké filmy, plné vrážd a nemravnej sexuálnosti? K akej estetike vychovávajú plagáty a reklamy, na ktorých prevládajú motívy ozbrojených zločincov a necudných žien? Problém zlej literatúry, najmä kníh "Comics", správne vystihol sovietsky umelec, vychovávateľ mládeže Obrazcov. Ak niekto predáva otrávené cukríky, ktorými sa ľudia môžu otráviť, potrescú ho podľa zákona. Ak však niekto vydáva a predáva nemravnú literatúru a nemravné filmy, ktorými otravuje detské duše, nič sa mu nemôže stať. Môže iba dobre zarobiť.

Pokrokoví učitelia v Anglicku obrátili sa na Dolnú snemovňu, aby zakázala vydávať otravnú literatúru pre mládež. Minister vnútra odpovedal, že taký zákaz by porušil slobodu slova. Pokrokoví anglickí učitelia proti knihám "Comics" rozvinuli širokú akciu. Až pod tlakom verejnej mienky pán minister vnútra podpísal nariadenie o obmedzení "Comics klubov". Tento minister akiste nie je taký citlivý na porušovanie slobody slova pri znemožňovaní pokrokovej literatúry.

Malé príklady, ktoré som uviedol, poskytujú letmý a predsa poučný pohľad na kapitalistickú výchovu a kultúru. Ukazujú nám kapitalistický svet úpadku s výchovou k pesimizmu. Naproti tomu je náš socialistický svet pokroku, v ktorom je mládež na prvom mieste záujmu, lásky a starostlivosti pracujúceho ľudu, aby detstvo bolo šťastím, aby príprava mladých do života bola radostnou a plnou oprávnenej nádeje na šťastie a mier.

Plánované náklady na kultúrne a sociálne potreby nášho ľudu činia plných 32 %.

O čom svedčia veľké náklady na kultúru a sociálne potreby? Svedčia o tom, že KSČ a vláda Národného frontu sa v najširšej miere starajú nielen o hospodársky, ale aj o bohatý kultúrny život ľudu. Svedčia však aj o tom, že len na základe veľkého rozvoja socialistickej výroby môžeme stále zvyšovať aj hmotnú a kultúrnu úroveň pracujúceho ľudu.

Pri rozpočtovaní týchto nákladov počítame, že sa nám v školstve v roku 1956 zvýši počet detí v materských školách o 3,2 % a v družinách o 6,4 %. To znamená, že o ďalšie tisíce detí pracujúcich matiek sa postaráme v materských školách, v družinách a jedálňach, aby sa bezstarostne mohli venovať svojej šľachetnej budovateľskej a mierovej práci. Počet žiakov na všeobecne vzdelávacích školách sa zvýši o 6,37 % a v odborných školách o 3 %. Počet poslucháčov na vysokých školách sa zvýši o 6 %. Na poli kultúry vzrastie počet kín o 7,4 % a značne sa zvýši počet klubov. Počítame, že sa počet účastníkov televízie zvýši viac ako o trojnásobok. K televízii uvediem tento príklad. Československá televízia začala prevádzku súčasne s televíziou vo Švajčiarsku. Dodnes máme v Československu 30.000 koncesionárov televízie, zatiaľ čo vo Švajčiarsku je ich len 7000.

Ako máme správne vynaložiť veľké sumy na naše školstvo a kultúru? Ak sú naše doterajšie výsledky na poli školstva a kultúry dobré, chceme, aby boli ešte lepšie.

Predovšetkým treba uplatniť v školskej výchove a výučbe školský systém podľa zákona o jednotnej škole, ktorý zdôrazňuje potrebu výchovy všestranne rozvitej mládeže v súlade s potrebami socialistickej výstavby. Z toho vyplýva výchova k uvedomelej disciplíne, k rozvíjaniu socialistického vlastenectva, k zodpovednému chápaniu tvorivého, uvedomelého plnenia povinností a cieľavedomého boja za mier.

S vďakou hodnotíme výsledky dosiahnuté v súťaži o najlepší vzhľad školy a jej okolia, v ktorej sa zúčastnili desaťtisíce učiteľov a státisíce žiakov. Zarmucujú nás zjavy nedisciplínovanosti časti mládeže na verejných miestach v chovaní k starším a vo vzťahu k práci. Učiteľov i rodičov napomínajú, aby tejto stránke výchovy venovali viac sústavnej pozornosti. Väčšiu starostlivosť ako doteraz treba venovať výchove v pionierskej organizácii a v ČSM.

Teší nás skutočnosť, že sa vo vyučovaní matematiky, prírodných vied, v práci mičurinských krúžkov a v telesnej výchove oproti minulosti dosiahli lepšie výsledky. Cítime vážnu potrebu, aby naši učitelia venovali viac úsilia vo výučbe rodnej reči a spoločenským vedám, dejepisu a zemepisu.

Významnou časťou našej školskej výchovy je polytechnická výchova. Ona je povolaná teoreticky i prakticky oboznamovať žiakov so základmi mierovej výroby, spájať vyučovanie s výrobnou prácou, učiť žiakov pracovať, vážiť si pracujúceho človeka a výsledky čestnej práce, chápať prácu ako najčestnejšiu povinnosť i zdroj myslenia a tvorenia. Školské dielne, mičurinské sady, potrebné pomôcky, návštevy závodov, jednotných roľníckych družstiev a účasť žiakov v práci na správne pripravených brigádach dobre pomôžu polytechnickej výchove. Pokladám za správne vyzdvihnúť dva dobré príklady zo Žilinského kraja: Elektro-Pragu v Dolnom Kubíne a Kovohuty v Mokradi, ktoré poskytli materiál a zariadenie pre školskú dielňu pri jedenásťročnej strednej škole v Dolnom Kubíne. Naše školy sú vcelku dobre zásobené učebnicami. Chyba je v tom, že učebnice sú preplnené učebnou látkou, sú rozsiahle, vecne dobré, ale písané pre vek detí vysokým slohom. Z hľadiska metodického a didaktockého nutno ich prepracovať. Bude správne, keď autori, vedeckí pracovníci, pri zaostavovaní učebníc rozvinú spoluprácu s osvedčenými učiteľmi praktikmi. Rovnako učebné osnovy svojou rozsiahlosťou preťažujú deti, kvantita učiva ide na úkor kvality. Pomerný neúspech študentov v 1. ročníku vysokých škôl nás upozorňuje, že učebnú látku jedenásťročnej strednej školy treba upraviť tak, aby sa pri prechode študentov na vysokú školu nevyskytovali ťažkosti. S týmto súvisí problém značného počtu učiteľov, ktorí nemajú pre patričný stupeň školy potrebnú kvalifikáciu. Naširoko rozvinuté diaľkové štúdium učiteľov a pomoc školskej správy oprávňujú nás na nádej, že sa v dohľadnom čase dosiahne stav plne kvalifikovaných učiteľov. V socialistickej škole máme už väčšinu učiteľov, nadšených a schopných vychovávateľov socialistickej mládeže. Pracujú s láskou a oduševnenosťou i vtedy, keď sa boria s ťažkosťami pri obstarávaní stravy, najmä na dedinách. Tu pokladám za potrebné apelovať na MNV a rodičov, aby mali pre potreby učiteľov viac živého porozumenia.

Rád spomeniem, že v použití investičných nákladov na školské zariadenia niektoré slovenské kraje vedú. Vo výstavbe školských budov máme naliehavé úlohy. Vieme, že výučba v dvoch i troch smenách v jednej učebni má značné nedostatky, koná sa na úkor prospechu žiakov. Iniciatíva národných výborov, rodičov a rodičovských združení pre výstavbu nových škôl s učiteľskými bytmi za ochotnej svojpomoci je pozoruhodná. Táto ochota svojpomocou budovať školy, kultúrne domy a iné osvetové zariadenia sa v rámci investičných možností už uplatňuje a bude sa širšie rozvíjať stavbou typových škôl. Treba zdôrazňovať, že je potrebné zo strany národných výborov venovať väčšiu starostlivosť opravám starších školských budov. Značné nároky na výstavbu kladú aj vysoké školy a študentské internáty. To súvisí s ich nesmiernym vzrastom. Najmä viaceré staršie budovy vysokých škôl v Prahe si žiadajú neodkladne väčšie opravy.

Pozoruhodná a radostná je spolupráca rodiny so školou. Výsledky tejto spolupráce sa prejavujú v zlepšených vedomostiach žiakov aj v ich uvedomelej disciplíne. O veľkom záujme rodičov o školu na Slovensku svedčí napr. skutočnosť, že náklad časopisu Rodina a škola sa za rok zvýšil z 2000 výtlačkov na 12.000.

Rozpočtové náklady Ministerstva kultúry zabezpečujú naširoko plniť poslanie kultúry na úseku umenia, osvety, filmu, vydavateľskej činnosti, aby sa v najväčšej miere uspokojovali rastúce kultúrne potreby nášho ľudu. Tieto náklady umožnia zvýšiť kvantitu i kvalitu kultúrnych potrieb a zintenzívniť osvetovú činnosť. Kultúrnoosvetová práca sa má ešte viac zamerať najmä na poľnohospodárstvo so zreteľom na socialistickú prestavbu dediny. Potrebná je i sústavná pozornosť význačným priemyslovým centrám, najmä uhoľného a železorudného priemyslu. Osvetová práca má široké možnosti ešte lepšie vychovávať k vrelému socialistickému vlastenectvu, ktoré sa najlepšie prejaví v plnení každodenných budovateľských úloh. Naše dobré kultúrne podmienky umožňujú nám viac ako dosiaľ využívať kultúrne bohatstvá pokrokovej tvorby, literatúry a výtvarného umenia, aby sa stali duchovným majetkom všetkého ľudu. Pri množstve súborov ľudovej umeleckej tvorivosti treba mať na zreteli aj ich kvalitu a trvalú životnosť.

Profesionálne divadlá vzrástli na počte i na kvalite. Riaditelia divadiel sú aj pri scénických výpravách povolaní účelne hospodáriť, pritom režim hospodárnosti nemusí ohrozovať umeleckú úroveň divadla.

Široká kinofikácia miest a dedín i stále vzrastajúci počet pôvodných československých filmov si žiadajú smelšie uplatňovať novú techniku, plánovite vyrábať a premietať farebný film, lepšie propagovať filmové predstavenia, prenikavejšie využívať putovné kiná v masovej politickej práci.

Vážené Národné zhromaždenie!

Pán predseda vlády Viliam Široký na konferencii o štátnom pláne rozvoja národného hospodárstva na rok 1956 povedal, že zavádzanie novej techniky a zvyšovanie technickej úrovne má hlboký morálne-politický a výchovný charakter. Nová technika je nástrojom zvyšovania technickej a kultúrnej úrovne pracujúcich más, lebo ona pretvára myslenie ľudí, vychováva technicky vzdelaného a kultúrne vyspelého socialistického človeka.

To je správna základná línia, ktorú nesmie zo zreteľa pustiť naša škola a kultúrnoosvetová práca. Naša kultúra je na širokom úseku povolaná stmeľovať pracujúcich ľudí do pevnej mravne-politickej jednoty, tvoriť pevný zväzok robotníckej triedy s roľníctvom, mesta s dedinou, ukazovať jasné perspektívy nášho socialistického snaženia, pestovať v srdciach občanov lásku k Sovietskemu sväzu a mierumilovnému ľudstvu a odhodlanie do ďalšieho boja za mier.

Kultúrna oblasť má v štátnom rozpočte zabezpečené široké hmotné prostriedky, preto sme presvedčení, že naša socialistická kultúra svoje úlohy v prvom roku druhej päťročnice čestne splní. (Potlesk.)

Místopředseda dr Polanský (zvoní): Dále má slovo poslanec Lörincz.

Posl. Lörincz: Vážený súdruh prezident, vážení súdruhovia poslanci!

Raz, keď som prednášal mládeži o dejinách československého robotníckeho hnutia z obdobia predmníchovskej republiky, s uspokojením som konštatoval, že mládež veľmi pozorne sleduje moju prednášku potiaľ, kým som nezačal rozprávať o sociálnych pomeroch v buržoáznej republike, o nezamestnanosti, o podpore pre nezamestnaných a o nemocenském poistení, teda o vtedajších sociálnych pomeroch. Vtedy som zbadal, že nastala medzi mládežou akási nespokojnosť, šum, debata a na tvári niektorých sa objavil ironický úsmev, ktorý zrejme patril prednáške i prednášateľovi. Prednášku som aj prerušil a pýtal som sa mladých poslucháčov, o akej téme debatujú, ktorá je zrejme zaujímavejšia, ako moja prednáška? Jeden mladík vstal, smelo a úprimne poznamenal, že pre nich to, čo som povedal o nezamestnanosti a o tom, že ľudia žili v takých zlých pomeroch, znie celkom neuveriteľne. Uvedomil som si odrazu, že za nášho ľudovodemokratického zriadenia vyrástla nová generácia, generácia, pre ktorú vykorisťovateľský systém starého sveta je už len neuveriteľnou legendou. Bol som presvedčený, že som svedomite pripravený na túto prednášku, ale tento neočakávaný obrat ma predsa uviedol do pomykova. Vytiahol som knihu dr Ivana Hálka a snažil som sa podoprieť svoje vývody výsledkami sociografického prieskumu českého lekára tolstojovca, žijúceho na Slovensku. Čítal som im z Hálkovej knihy: "Z prvých zjavov, ktoré na mňa najmocnejšie účinkovali, boli kysucké deti," píše Hálek. "Na nich voľajako najviac sa prejavovalo to, čo znamenalo protiklad môjmu očakávaniu. Bolo to práve, keď sa otvárala jar a tieto deti počali vyliezať na hradskú pred svoje stavenia. Po dlhej kysuckej zime - bosé v dlhých poplavých košieľkach - stavali sa pred prahy rodičovských domkov. Z ich špinavobledej pleti a zdurenej kože hľadela choroba. Pripomínali chlorotické rastliny, ktoré vzklíčili voľakde v pivnici, kde slnko nemalo prístup. A trvalo vždy týždne a týždne, kým tieto deti nadobudli koľko-toľko normálneho zdravého výzoru." Takto spomína na svoj príchod na Čadcu známy lekár-ľudomil dr Ivan Hálek, ktorý, vychádzajúc z Tolstého, práve tam na Kysuciach sa dostal k Marxovi. Ohromná úmrtnosť detí v najranejšom veku bola v súlade s ich chorobným výzorom. Tak to tam bolo od nepamäti. Veď v rokoch 1900-1901 zomrelo v slovenských krajoch z tisíc detí v prvom roku života 424, čo je takmer polovička všetkých živo narodených detí.

Dojčenská umrtnosť bola na Slovensku v roku 1920 až 185,9 ‰ a až v roku 1937 klesla na 149,8 ‰. Detská úmrtnosť za t. zv. slovenského štátu je verným zrkadlom "starostlivosti kresťanských vládcov" o široké masy obyvateľstva. V roku 1942 vystúpila dojčenská úmrtnosť na Slovensku na 159,6 ‰.