Předseda Fierlinger.

Místopředsedové Valo, Hodinová-Spurná, dr Polanský, A. Fiala, Žiak.

Předseda vlády Široký, první tajemník ÚV KSČ Novotný, první náměstek předsedy vlády dr Dolanský, první náměstek předseda vlády a ministr národní obrany gen. arm. dr Čepička, náměstek předsedy vlády Kopecký, náměstkyně předsedy vlády inž. Jankovcová, první tajemník ÚV KSS Bacílek, náměstek předsedy vlády dr Škoda; ministři Barák, inž. Šimůnek, dr h. c. Plojhar, dr inž. Šlechta, V. David, Ďuriš, Krosnář, Machačová-Dostálová, akademik Nejedlý, Poláček, Štoll, Uher, Beran, Jonáš, Reitmajer, Smida, dr Bartuška, dr Kahuda, Málek, dr Neuman, Nosek, Pospíšil, inž. Púčik.

348 poslanců podle presenční listiny.

Z kanceláře NS: gen. tajemník NS Kováčik.

(Za zvuků slavnostních fanfár ze Smetanovy opery Libuše vstupuje president republiky Antonín Zápotocký, doprovázen místopředsedou NS Žiakem, do presidentské lóže. - Shromáždění povstává a obráceno k presidentské lóži vítá presidenta dlouhotrvajícím bouřlivým potleskem. - Shromáždění usedá.)

Předseda (zvoní): Zahajuji 2. schůzi Národního shromáždění.

Jménem Národního shromáždění republiky Československé vítám mezi námi co nejsrdečněji presidenta republiky Československé, soudruha Antonína Zápotockého. (Poslanci povstávají a obráceni k presidentské lóži za dlouhotrvajícího hlučného potlesku provolávají: Ať žije soudruh Zápotocký!)

Podle § 82 ústavy je vláda povinna po svém jmenování předstoupit před Národní shromáždění, předložit mu svůj program a požádat je o vyslovení důvěry.

Prosím proto předsedu vlády, soudruha Viliama Širokého, aby se ujal slova.

Predseda vlády Viliam Široký (uvítaný hlučným potleskom):

Vážené Národné zhromaždenie, súdruhovia a súdružky, bratia a sestry!

Voľby do Národného zhromaždenia a Slovenskej národnej rady, konané dňa 28. novembra 1954, priniesli slávne víťazstvo Národnému frontu pracujúcich miest a dedín. Toto víťazstvo, ktorým náš ľud presvedčivo dokázal, že stojí pevne a neochvejne, jednotne a svorne za politikou Národného frontu, má veľký nielen vnútropolitický, ale i medzinárodný význam.

Náš ľud prejavil svojím hlasovaním so všetkým dôrazom a morálnou autoritou, ktorú mu dávajú obete a úsilie, vynaložené v boji proti nacizmu, že bezvýhradne podporuje návrhy Sovietskeho sväzu na utvorenie systému kolektívnej bezpečnosti v Európe, že plne stojí za úsilím československej vlády o jeho uskutočnenie, že nemieni trpne sa prizerať obnove nemeckého militarizmu a že je pevne rozhodnutý urobiť všetky nutné opatrenia na zaručenie svojej bezpečnosti. Pobúrenie nad vojnovými parížskymi dohodami, ktoré sledujú bezprostredný cieľ obnoviť útočný militarizmus v západnom Nemecku, a pevná vôľa brániť a ubrániť mier a nezávislosť našej vlasti pred touto hrozbou, sa stali zdrojom veľkej vlasteneckej sily, ktorá ešte pevnejšie zjednotila náš ľud pre jednomyseľnú podporu kandidátov Národného frontu. Prvým a najvyšším príkazom, ktorý dal ľud svojím hlasovaním vo voľbách 28. novembra poslancom vláde Národného frontu, preto je: v jednote so Sovietskym sväzom a ostatnými mierumilovnými krajinami urobiť všetko, využiť všetky sily, možnosti a prostriedky, aby bol zabezpečený mier pre naše domovy, kľud pre našu budovateľskú prácu, úplná bezpečnosť a istá budúcnosť našej vlasti.

Výsledok volieb potvrdil silu ľudovodemokratického zriadenia našej vlasti a pevnú jednotu všetkého ľudu, zomknutého v Národnom fronte pracujúcich miest a dedín pod vedením Komunistickej strany Československa. Svojou takmer stopercentnou účasťou na voľbách a manifestačnou voľbou kandidátov Národného frontu náš ľud dal presvedčivo najavo svoj súhlas s politikou Národného frontu, so socialistickou výstavbou našej republiky. Výsledky volieb sú celonárodným schválením doterajšej politiky vlády Národného frontu, ktorá priniesla mohutný rozmach výrobných síl, rozvoj socialistického demokratizmu, zvýšenie životnej úrovne pracujúcich a upevnenie medzinárodného postavenia našej vlasti. Príkazom všetkého nášho ľudu, vyjadreným vo voľbách, je, aby politika Národného frontu bola i v budúcnosti dôsledne uskutočňovaná. Súčasne vidíme vo víťažných voľbách výraz vôle a odhodlania pracujúcich svojou obetavou prácou zabezpečiť úspech ďalšej výstavby socializmu a úsilia o zaručenie mieru a bezpečnosti nášho štátu.

Politika Národného frontu bola preverená a obstála pri praktickom uskutočňovaní v uplynulých rokoch a bola schválená všetkým našim ľudom pri voľbách do Národného zhromaždenia. Preto nová vláda, menovaná dňa 12. decembra prezidentom republiky, predstupujúc dnes pred nové Národné zhromaždenie, aby mu podľa § 82 Ústavy predložila svoj program a požiadala o vyslovenie dôvery, vyhlasuje, že bude podľa vôle ľudu, vyjadrenej vo voľbách, neochvejne pokračovať v uskutočňovaní politiky Národného frontu.

Vychádzajúc zo smerníc Komunistickej strany Československa - osvedčenej a ľudom uznanej vodkyne a organizátorky socialistickej výstavby našej vlasti - a opierajúc sa o všetky vlastenecké a demokratické sily našich národov, združených v Národnom fronte, a najmä o nerozborný zväzok robotníkov a roľníkov, tvoriaci základ Národného frontu, vynaloží vláda všetko úsilie na zabezpečenie ďalšieho všestranného plánovitého rozvoja všetkých odvetví národného hospodárstva, na upevnenie nezávislosti, obranyschopnosti a bezpečnosti našej vlasti, na neustále zvyšovanie hmotnej a kultúrnej úrovne ľudu.

V posledných týždňoch - v dôsledku uznesenia londýnskej a parížskej konferencie niektorých západných štátov a v dôsledku snahy západných mocností stoj čo stoj dosiahnuť ratifikáciu parížskych dohôd - vznikla v Európe situácia, ktorá s celou vážnosťou nastolila otázku, ako zaručiť mier a bezpečnosť v Európe, ako znemožniť vzkriesenie militarizmu a utvoriť účinný systém kolektívnej bezpečnosti v Európe.

Parížske dohody stanovia vybudovať v západnom Nemecku silnú, všetkými druhmi zbraní vybavenú armádu tých istých vyvrheľov ľudskej spoločnosti, ktorí ešte len nedávno, zavádzajúc krvavý hitlerovský "nový poriadok", rozsievali smrť a skazu v Európe a vytýčili si za cieľ vykynožiť celé národy - medzi nimi aj národy Československa. Parížske dohody otvárajú nemeckým militaristom cestu k uskutočňovaniu ich revanšistických plánov.

Parížske dohody počítajú s vytvorením vojnového bloku agresívnych kruhov Spojených štátov, Anglie a Francie s nemeckými militaristami, bloku, namiereného proti slobode a nezávislosti mierumilovných európskych krajín. Vládnúce kruhy západných mocností, najmä Spojených štátov, sa teda dali na obdobnú cestu, akou išli pred druhou svetovou vojnou a snažia sa využiť sily nemeckého militarizmu k uskutočneniu svojich imperialistických dobyvačných plánov.

Vládnúce kruhy západných mocností vyvíjajú všemožné úsilie o dosiahnutie čo najrýchlejšej ratifikácie parížskych dohôd. Pokúšajú sa najrôznejšími manévrami oklamať národy západnej Európy, uspať ich bdelosť. Akékoľvek snahy týchto kruhov, vykladať parížske dohody ako opatrenia v záujme mieru a bezpečnosti národov, v záujme vyriešenia európskych problémov včítane nemeckej otázky, smerujú jedine k tomu - obostrieť sieťou lží ľudové masy na Západe a zavliecť ich na cestu vojny.

V skutočnosti bola by ratifikácia parížskych dohôd otvoreným aktom namiereným proti zachovaniu mieru, na zostrenie napätia v Európe a vo svete, na prípravu vojny. Západoeurópske národy by takýto krok nevyhnutne zavliekol do postavenia, znamenajúceho bezprostredné ohrozenie ich životných záujmov. Vlády západných mocností dnes vlastnými rukami stavajú na nohy úhlavného nepriateľa svojich národov - nemecký militarizmus. Právom posudzujú národy všetky takzvané záruky nie ako prekážku obnovy nemeckého militarizmu, ale ako púhy nástroj na oklamanie ľudu. V uskutočňovaní svojich expanzívnych cieľov sa nemeckí militaristi nikdy v histórii neobzerali na nijaké záruky či dohody. Nemožno pochybovať, že západonemecká armáda by starostlivosťou porúrskych kanónových magnátov a wallstreetskych zbrojárskych kráľov v krátkom čase získala vládnúce postavenie v západnej Európe. Svojím úsilím o obnovu nemeckého militarizmu vydávajú vlády západných štátov vlastné národy napospas tým istým silám, ktoré ešte len nedávno pustošili ich vlasť.

Ratifikácia parížskych dohôd by ešte viac skomplikovala celú situáciu v Európe, podkopala možnosť vyriešiť otvorené európske problémy. Parížske dohody znamenajú fakticky odmietnutie vyriešiť nemeckú otázku a ich ratifikácia by znemožnila dosiahnuť dohodu o obnove Nemecka. Tým, ktorí usilujú o urychlenú ratifikáciu parížských dohôd, neide ani za mak o obnovu jednoty Nemecka a o vyriešenie európskych otázok. Naopak, ich cieľom je znemožniť mierové vyriešenie nemeckého problému, zavliecť nemecký ľud do nových krvavých dobrodružstiev, ohrozujúcich samú jeho národnú existenciu. Ich cieľom je premeniť Európu na oblasť napätia a vojnového nebezpečenstva, zavliecť európske národy do nových vojnových hrôz.

Ratifikácia parížskych dohôd by nevyhnutne viedla k zvýšeniu horúčkovitého zbrojenia. Politika západných mocností, sledujúca remilitarizáciu západného Nemecka a jeho zapojenia do agresívnych západných blokov, je teda v úplnom rozpore s plánom všeobecného obmedzenia zbrojenia, o ktorom sa rokuje v Organizácii Spojených národov.

Ratifikácia a uskutočnenie parížskych dohôd by nepochybne značne zvýšili nebezpečenstvo vojny a ohrozili národnú bezpečnosť mierumilovných európskych štátov, najmä susedov Nemecka. Pre Československo by ratifikácia parížskych dohôd znamenala, že by priam na našej juhozápadnej hranici vyrastala nová wehrmacht, ozbrojený nástroj západonemeckých militaristov a revanšistov, najúhlavnejších to nepriateľov našich národov. Takzvaná politika "z pozície sily", ktorú sa pokúšajú agresívne kruhy napriek všetkým jej neúspechom ďalej presadzovať, by sa v ďalšom vývoji opierala o obnovený nemecký militarizmus, ktorý sa v histórii prejavil ako najdravejší a najkrvilačnejší nepriateľ národov.

Historický význam pre celý ďalší vývoj, pre všetky európske národy, má za tejto situácie moskovská konferencia európskych krajín o zaručení mieru a bezpečnosti v Európe, zvolaná z iniciatívy Sovietskeho sväzu. Táto konferencia znamená začiatok novej etapy v boji národov za mier. Deklarácia, ktorú schválili vlády všetkých zúčastnených krajín, vytyčuje účinnú platformu boja za zaručenie bezpečnosti národov, za zmarenie agresívnych plánov vojnychtivých sil, za uhájenie mieru v Európe a na celom svete.

Deklarácia, ktorá s celou vážnosťou a otvorenosťou odhaľuje pred očami národov vážne nebezpečenstvo súčasnej situácie v Európe, je súčasne mocnou výzvou všetkým európskym krajinám, ukazujúc im cestu k upevneniu a zaručeniu trvalého mieru a bezpečnosti v Európe. Je to cesta odmietnutia parížskych dohôd, zmarenia hanebných plánov na obnovu militarizmu v západnom Nemecku, cesta kolektívnej bezpečnosti všetkých európskych krajín. (Potlesk.) Systém kolektívnej bezpečnosti by umožnil zjednotiť v záujme zabezpečenia mieru v Európe úsilie všetkých európskych štátov bez ohľadu na rozdielnosť spoločenských systémov.

Vytvorenie takéhoto systému, v ktorom by bola zaručená i plná rovnoprávna účasť nemeckého ľudu, by umožnilo vyriešiť ako nemeckú otázku, tak i ostatné európske problémy. Vytvorenie systému kolektívnej bezpečnosti by zaručilo mier a bezpečnosť všetkým európskym krajinám a umožnilo rozvoj všestranných priateľských stykov medzi nimi. Niet pochybnosti o tom, že za takejto situácie vytvorili by sa všetky predpoklady i pre všeobecné a podstatné zníženie bremena zbrojenia ako pre európske, tak i zámorské štáty. Vytvorenie systému kolektívnej bezpečnosti je teda cestou, ktorá jedine zodpovedá životným záujmom európskych národov, ktorá zodpovedá aj ich vlastným historickým skúsenostiam.

Už pred druhou svetovou vojnou, keď Sovietsky sväz navrhoval vytvoriť systém kolektívnej bezpečnosti proti nebezpečenstvu hitlerovského fašizmu, nemali mnohé európske krajiny porozumenie pre tieto snahy. Spoliehali sa na takzvané záruky a sľuby nemeckých militaristov, na uisťovanie niektorých západných politikov, že vraj ide "len" o boj proti silám socializmu. Druhá svetová vojna priniesla neslýchané hrôzy európskym národom a mnohé z nich za strašných obetí museli bojovať za znovunadobudnutie svojej slobody, potlačenej krvavou čižmou nemeckých militaristov. Udalosti druhej svetovej vojny ukázali, že jedine cesta spoločného úsilia všetkých mierumilovných národov je účinnou cestou k zaručeniu ich slobody a bezpečnosti.

I dnes sú však krajiny, v ktorých sa zabúda na tieto krvavé ponaučenia z druhej svetovej vojny. Vlády niektorých západných štátov, ignorujúc historické skúsenosti, nielen odmietajú systém kolektívnej bezpečnosti, ale dokonca priam napomáhajú obnove nemeckého militarizmu a zúčastňujú sa na vytváraní nového bloku, namiereného proti mieru a slobode európskych národov, bez ohľadu na dôsledky takéhoto počínania. Iné európske krajiny - i keď vyslovujú zásadný súhlas s myšlienkou kolektívnej bezpečnosti - vyhýbajú sa dosiaľ reálnym krokom v tomto smere. Opäť sa robia pokusy dokazovať, že vraj vojnový blok v západnej Európe je namierený len proti niektorým krajinám a že sa nijako nedotýka záujmov druhých štátov. Opäť sa niektoré kruhy chcú spoliehať na takzvané záruky istých mocností a na sľuby nemeckých militaristov. Československá vláda pevne verí, že európske národy nedopustia, aby sa im dostalo patričného ponaučenia, keď už bude neskoro, po rozpútaní nových vojnových síl. Československá vláda verí, že včas nájdu jedine správnu cestu k zaisteniu svojej bezpečnosti a mieru, cestu kolektívnej bezpečnosti európskych krajín. (Potlesk.)

V dňoch, keď parlamenty niektorých západných krajín začínajú už prerokovávať parížske dohody, má najmä Francia veľkú zodpovednosť za mier a bezpečnosť v Európe. Francúzska vláda, usilujúc o ratifikáciu parížskych dohôd, priamo napomáha obnove militarizmu v západnom Nemecku a tým pomáha do zbrane spoločnému a odvekému nepriateľovi národov našich krajín i všetkých národov Európy, včítane nemeckého národa. História i súčasnosť vytvorili medzi národmi Československa a Francie bohaté a plodné zväzky politické, ekonomické i kultúrne. Nejcennejšie historické skúsenosti učia, že jedine spoločné úsilie o mier a spoluprácu v Európe vyjadrovalo vždy spoločné životné záujmy národov obidvoch našich krajín.

Moskovská konferencia európskych krajín o zaručení mieru a bezpečnosti v Európe ukázala, že národy, zastúpené na tejto konferencii, sa poučili z historického vývoja a že sú pevné rozhodnuté nepripustiť, aby ich vývoj zastihol nepripravené. Ako jasne vyhlasujú v deklarácii moskovskej konferencie, rozhodli sa zjednotiť svoje úsilie a podniknúť v záujme zaručenia svojej bezpečnosti "neodkladné opatrenia, aby proti agresívnym silám uvedeného vojenského bloku západných mocností bola postavená zjednotená moc mierumilovných štátov". Všetky štáty, zúčastnené na konferencii, vyhlásili s plným dôrazom, že v prípade ratifikácie parížskych dohôd urobia "spoločné opatrenia v oblasti organizácie ozbrojených síl a ich velenia, ako i ďalšie opatrenia, potrebné na upevnenie vlastnej obranyschopnosti, aby bránili mierovú prácu svojich národov, zaručili nedotknuteľnosť svojich hraníc a území a zabezpečili obranu pred možnou agresiou".

Československá vláda sa plne postavila za to, aby v prípade ratifikácie parížskych dohôd boli medzi krajinami, zúčastnenými na konferencii, dohodnuté opatrenia na posilnenie a koordináciu ozbrojených síl a na zabezpečenie ich jednotného velenia. Československá vláda dôrazne vyhlásila, že by hrozbe novej západonemeckej wehrmacht, budovanej a vychovávanej v duchu revanšizmu a nenávisti proti našim národom, čelila s rozhodnosťou a dôrazom plne zodpovedajúcim vážnosti veci. Vedomá si plne svojej zodpovednosti za bezpečnosť všetkého ľudu, za nedoktnuteľnosť našich hraníc, urobila by potrebné nové opatrenia pre ďalšie upevnenie obranyschopnosti krajiny, pre také posilnenie bojaschopnosti našej ľudovej armády, aby každému prešla chuť vztiahnuť ruku na naše hranice. (Potlesk.) V dôsledku toho, že obnovenie útočného militarizmu v západnom Nemecku by znamenalo nebezpečenstvo ohrozenia predovšetkým Československa, Poľskej ľudovej republiky a Nemeckej demokratickej republiky, považuje vláda Československej republiky za nevyhnutné, aby najmä vlády týchto mierumilovných štátov v prípade ratifikácie parížskych dohôd urobili dôrazné spoločné opatrenia pre zabezpečenie svojich hraníc a územia.

Sovietsky sväz i všetky ostatné krajiny demokratického tábora vyvinuli v posledných rokoch nezmerné úsilie vyriešiť sporné či nevyriešené otázky trpezlivým rokovaním a dohodou s príslušnými štátmi v snahe dosiahnuť zmiernenie napätia. Toto úsilie prinieslo niektoré kladné výsledky na prospech všetkých národov. Niekoľko vážnych medzinárodných problémov, ktoré boli po roky ohniskom medzinárodného napätia, podarilo sa úspešne vyriešiť. Tieto výsledky vytvárali predpoklady i pre mierové riešenie ďalších problémov, najmä otázky nemeckej. K riešeniu medzinárodných problémov je, pravda, nevyhnutné, aby na obidvoch stranách bola dobrá vôľa a ochota k dohode a aj ochota dodržať prevzaté záväzky. Londýnske a parížske rokovania západných štátov ukázali, že v otázke Nemecka a vývoja v Európe vôbec západné mocnosti odmietajú cestu vyjednávania a dohody, že sa spreneverili prevzatým medzinárodným záväzkom. Nielen to. Vychádzajúc z mylnej predstavy, že úsilie Sovietskeho sväzu a ostatných demokratických krajín o zmiernenie napätia a ich ochota k dohode sú prejavom slabosti a strachu, rozšírili na Západe tvrdenie, že medzinárodné problémy možno riešiť jedine zvýšením ozbrojenej sily Západu a diktovaním vôle imperialistov Sovietskemu sväzu a ostatným krajinám tábora mieru. Západné mocnosti sa rozhodli s najväčším urýchlením budovať v Európe mocné agresívne sily, opierajúce sa o remilitarizované západné Nemecko, a hnať vývoj veci v Európe k vojne.