Dôvodová zpráva.

úvodná časť.

Hlboké hospodárske premeny, ktoré súvisia s revolučným prechodom od spoločnosti kapitalistickej k spoločnosti socialistickej, sa odrážajú v občianskom práve a neostávajú samozrejme bez vplyvu ani na úpravu civilných procesných predpisov. Občianske právo formuluje práva občanov tak, ako sa vytvárajú v rodine a vo väčšej časti občianskeho života. Civilný proces poskytuje prostriedky na ochranu a zabezpečenie týchto práv. Nová náplň hmotného práva dáva tiež novú náplň civilným procesným predpisom, ktoré treba preto novo upraviť spolu s občianskym právom.

Zmena hmotnoprávnych predpisov nie je, pravda, jediným dôvodom na vydanie nového procesného zákona. V oblasti československého procesného práva existuje doteraz právny dualizmus. V českých zemiach platí rakúsky civilný súdny poriadok a jurisdikčná norma z r. 1895, na Slovensku tvorí základ procesného práva uhorský občiansky sporový poriadok z r. 1911 s radom iných procesných predpisov. Obdobná situácia je aj na iných úsekoch procesného práva. Právny dualizmus a veľký počet neprehľadných procesných predpisov boly preto rovnako významným dôvodom pre kodifikáciu civilného procesného práva.

Civilné procesné právo, ktoré doteraz platí z väčšej časti v českých zemiach a na Slovensku, má všetky znaky buržoázneho procesného práva. Obdobne ako v oblasti hmotného práva, zasiahla buržoázna revolúcia pokrokovo aj do feudálneho procesu. Odstránila v mnohých smeroch prísnu formálnosť feudálneho procesu. Nahradila písomné konanie zásadou ústnosti, postavila proces pod svoju kontrolu vyhlásením zásady verejnosti prejednávania. Feudálny proces ovládala tzv. legálna teória dôkazná. Buržoázny proces znamenal značný pokrok, keď zaviedol zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Buržoázne občianske procesné právo proklamovalo aj zásadu formálnej rovnosti občanov pred zákonom. Tzv. kapitalis-

tický liberalizmus, ktorý nie je nič iné ako ideologické vyjadrenie kapitalistickej voľnej súťaže a voľného vykorisťovania, razil v občianskom procesnom práve aj tzv. zásadu dispozičnú a prejednaciu a odsudzoval súd na pasívnu rolu pri prejednávaní občianskych právnych sporov. Súd mal byť — ako zdôrazňovala meštiacka právna teória — nad stranami, nemal sa miešať do sporov a mal rozhodovať iba na základe tých skutočností, ktoré mu strany predniesly alebo predložily.

Ak revolučný meštiacky demokratismus stroskotal na zásadne protidemokratickej povahe kapitalistického poriadku, aj úprava hmotného a procesného práva, ktoré je v poslednom rade vždy výrazom konkrétnych ekonomických pomerov, sa obmedzila iba na také zmeny, ktoré slúžily buržoázii a upevnily jej hospodárske a politické postavenie. Buržoázny proces ostal preto ochrancom tzv. formálnej pravdy; nejde mu zpravidla o zistenie skutočných pomerov medzi občanmi, ale sa uspokojuje s tým, že zabezpečuje tzv. formálnu istotu. Súd rozhoduje v prospech toho, v prospech koho svedčia formálne predpisy. Ustanovenia doterajších civilných súdnych poriadkov o termíne na úvod sporu, o rozsudkoch pre zmeškanie, o dôkazných prostriedkoch, o prísahe atď. svedčia ešte o prísnej formálnosti meštiackeho procesného práva. Rovnosť pred zákonom upevňovala v kapitalistickej spoločnosti v procesnom konaní hlboké hospodárske nerovnosti, na ktorých buduje kapitalistická spoločnosť. Dispozičná sloboda ostávala pre pracujúceho človeka úplne iluzórnou možnosťou, pretože tento jednak vôbec nemal nič, čím by disponoval a čo by uplatňoval na súde, jednak vykorisťovanie ho pozbavovalo možnosti, aby slobodne disponoval výsledkami svojej práce. Buržoázny súd nie je nestranným rozhodcom. Tzv. sudcovská nezávislosť znamená v buržoáznej spoločnosti závislosť od buržoázneho zákona, závislosť od kradnúcej triedy a závislosť od jej politickej a hospodárskej moci. Civilné procesné predpisy priamo ukazujú, ako

sa v dispozičnej a prejednacej zásade odráža polovičatosť a nedôslednosť buržoázneho demokratizmu v civilnom procesnom konaní. Zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorú meštiacka procesná teória pokladala za jednu z najväčších vymožeností buržoázneho procesného práva, vypadá pod zorným uhlom triednych pomerov, ktoré vládnu v kapitalizme, podstatne inak. Sudcovo svedomie, podľa ktorého má rozhodovať, nie je svedomie človeka úplne objektívneho, triedne nezaujatého, ale predstavuje svedomie vládnúcej, privilegovanej triedy. Voľné hodnotenie dôkazov znamená preto ich hodnotenie podľa meradla tohto triedneho nazerania. Triednosť buržoázneho procesu sa neopiera iba o triedne zameranie hmotného práva, ale aj o triednu povahu úpravy súdnej príslušnosti a opravného konania. Zásada trojinštančnosti bola zárukou právnej istoty a bezpečnosti predovšetkým pre buržoáziu Pre pracujúceho človeka znamenalo vedenie sporov do vyšších inštancií často ohrozenie jeho hmotnej existencie. Zákon totiž predpisoval pre sborové súdy prvej stolice a pre súdy vyšších stolíc povinné zastupovanie advokátom. Trovy advokátskeho sporu mohol však niesť iba ten, kto mal dostatok hmotných prostriedkov.

Buržoázia obmedzuje sudcov skoro výlučne na školených právnikov a vylučuje z účasti na súdnom rozhodovaní ľud. Pokiaľ pripúšťa k súdu tzv. laikov, zabezpečuje ich výber úplne v súlade so svojimi politickými a hospodárskymi záujmami (napr. v obchodných, banských senátoch a trochu iným spôsobom v pracovných, poisťovacích a iných senátoch). Vylučovaním určitých vecí zo všeobecnej príslušnosti (napr. obchodných, banských a iných vecí) dosahuje zvýšenú ochranu svojich hospodárskych záujmov. Ale aj na občianskych súdoch so všeobecnou právomocou si vie buržoázia zabezpečiť svoje záujmy. Jej veci rozhodujú prevážne krajské súdy a súdy vyšších inštancií, ktoré obsadzuje kvalifikovanými sudcovskými kádrami a na ktorých platia prísnejšie formy konania.

Obmedzovanie demokratických práv, pokiaľ o nich môžeme v kapitalistickej spoločnosti hovoriť, vedie tiež k protidemokratickým menám procesného práva. Zásada samosudcovského rozhodovania sa stále viac presadzuje v meštiackej spoločnosti v období imperializmu. Zväčšuje sa odpor proti účasti ľudových sudcov v senátoch a dáva sa súdu širšia možnosť zasahovať do konania v prospech hmotných záujmov vládnúcej triedy.

Októbrová revolúcia v Sovietskom sväze znamenala vytvorenie prvého proletárskeho štátu, ktorý organizoval robotnícku triedu v novú

vládnucu triedu. Nový štát vytvoril nové právo. Významnou složkou sovietskeho súdneho zákonodarstva sa stal sovietsky civilný proces. Obdobne ako všetky zákony Sovietskeho štátu, aj civilný proces buduje na zásadách vyššieho demokratizmu a pomáha uskutočňovať politické ciele diktatúry proletariátu. Proti princípu formálnej pravdy postavil Sovietsky GPK zásadu materiálnej pravdy, úlohou civilného konania má byť vyšetrenie skutočných pomerov, ktoré existujú medzi stranami, a rozhodovanie na základe týchto skutočností. Sovietsky súd hľadá materiálnu pravdu, nie iba formálnu istotu, o ktorú opiera svoje rozhodnutie buržoázny súd. Zásada materiálnej pravdy vedie k novému chápaniu ústnosti a verejnosti procesu, k novému chápaniu zásady dispozičnej a prejednacej, k plnšiemu rozvinutiu zásady rovnosti a zásady voľného hodnotenia dôkazov. Zárukou tohto nového, vyššieho demokratizmu sa stáva široká účasť ľudu pri výkone súdnictva. Sovietsky súd má nový pomer k občanom. Umožňuje všetkým bez ohľadu na ich národnú alebo rasovú príslušnosť a bez ohľadu na úroveň ich vzdelania, aby dosiahli plnú ochranu svojich práv a záujmov chránených zákonom. Ako uskutočňovateľ práva vytvára súd základy novej, spravodlivejšej, socialistickej zákonnosti. Dôležitým nástrojom ochrany a upevňovania tejto zákonnosti, nástrojom ochrany záujmov Sovietskeho štátu a sovietskych občanov v oblasti občianskych právnych pomerov sa stal sovietsky prokurátor, ktorý môže účinne zasahovať na ochranu týchto záujmov do civilných sporov.

Ľudovodemokratický štát plní funkciu proletárskeho štátu za zvláštnych historických podmienok, ktoré viedly k jeho vzniku. V tomto smysle má ľudovodemokratický štát. základné rysy spoločné so sovietskou republikou. Ľudovodemokratický štát, predstavujúc predovšetkým vyššiu formu demokratického štátu, nie je formou syntézy kapitalizmu a socializmu — ako bolo mnohokrát zdôraznené — ale zabezpečuje výstavbu socializmu a postupnú likvidáciu kapitalizmu. V ľudovodemokratickom práve sa odrážajú hospodárske a politické pomery, ktoré charakterizujú ľudovodemokratický štát. Svojím zameraním a svojimi základnými rysmi se nelíšia podstatne od sovietskeho socialistického práva. Ak platí táto téza všeobecne, platí samozrejme aj o civilnom procesnom práve.

V základnom článku XI, v § 140 a i. ústavy 9. mája sú položené základy na prenikavú demokratizáciu nášho súdnictva. Zákon č. 319/ 1948 Sb., o zľudovení súdnictva, túto demokratizáciu vykonal. Zmena súdnej organizácie sa

11

samozrejme prejavila tiež v zmene základných predpisov civilného procesného práva. Tieto zmeny nemohly byť, pravdaže, dôsledné, pretože musely počítať s platnosťou doterajších zákonov. Zákon č. 319/1948 Sb. neodstránil ani právny dualizmus, nemohol ani odstrániť složitosť a formámosť starého civilného procesného práva. Zavedenie zásady dvojinštančnosti znamenalo značné skrátenie a zlacnenie súdneho konania. Možnosť vykonávania všetkých dôkazov z úradnej povinnosti znamenala dôležitý prielom do civilného procesného práva v prospech materiálnej pravdy. Obdobné ciele sledovalo dôsledné pripustenie novôt v odvolacom (rekurznom) konaní. Zrušenie povinného zastupovania advokátom pre všetky spory v prvej stolici znamenalo zlacnenie procesu. Obmedzenie prípravných spisov zdôraznilo ústnosť konania. Hlavnú záruku nového zamerania civilného procesu predstavuje, pravdaže, široká účasť ľudových sudcov na súdnom rozhodovaní.

Zákon o zľudovení súdnictva naznačil v základných črtách cestu, po ktorej sa uberaly kodifikačné práce na osnove nového zákona o konaní v občianskych právnych veciach. Osnova nového zákona sa pokúsila všetky tieto úlohy, ktoré zákon č. 319/1948 Sb. naznačil, ako aj rad ďalších úloh, ktoré z kodifikácie vyplynuly, dôsledne riešiť v smysle učenia o ľudovodemokratickom štáte a o funkcii ľudovodemokratického práva v súlade s predpismi občianskeho hmotného práva.

Osnova predovšetkým sjednocuje doterajšie slovenské a české procesné právo. Vytvára jednotný procesný zákon pre územie celého štátu. Odstraňuje rôzne druhy konania (predovšetkým sporové a nesporové konanie) a shŕňa civilné procesné právo do jediného zákona.

Doterajšie československé právo rozlišovalo sporové a nesporové konanie (pórov. § 1 zák. č. 100/1931 Sb., o základných ustanoveniach súdneho nesporového konania). Ale nevystačilo len s týmto delením. Vo vnútri sporového konania rozoznávalo jednak všeobecný spôsob konania, jednak osobitné druhy konania, ku ktorým počítalo konanie v manželských veciach, konanie vo veciach nájomných a árendálnych, konanie rozkazné a zmenkové a konanie upomínacie. Ešte väčšou pestrosťou sa vyznačovalo nesporové konanie. Malo jednak všeobecné ustanovenia v zákone č. 100/1931 Sb., ktoré sa líšily od ustanovení o sporovom konaní, jednak osobitné ustanovenia o konaní v pozostalostných veciach, o konaní v poručenských a opatrovanských veciach, o konaní o osvojenie, o konaní o vyhlásenie za mŕtveho, o konaní v knihovných veciach, o konaní o umo-

renie listín a i. Tieto osobitné ustanovenia boly výnimkami alebo doplnkami ako v pomere k všeobecným ustanoveniam zákona č. 100/ 1931 Sb., tak v pomere ku všetkým ustanoveniam o sporovom konaní. Predpisy o normálnom spôsobe sporového konania boly podpornými predpismi pre všetky ostatné konania. V tomto smysle boly všetkým nadriadené. Pritom však platily pre nesporové konanie iné zásady než pre sporové konanie a ani pre všetky druhy sporového konania neplatily tie isté zásady. Tak pre spory v majetkových veciach platila prejednacia zásada, kým pre spory v manželských veciach vyhľadávacia záhada, ktorá súčasne ovládala nesporové konanie.

To bol neuspokojivý stav. Složitosť samotnej systematiky civilných procesných predpisov, ktorá nemohla byť srozumiteľná pre obyčajného občana, mala za následok, že sa tieto predpisy stávaly samoúčelnými. Nútily riešiť obťažné, vecne však celkom neplodné formálnoprávne otázky miesto toho, aby ukazovaly každému ľahko poznateľnú cestu k uskutočneniu hmotného práva. Boly robené pre právnikov, nie však pre občanov.

Osnova odstraňuje túto zbytočnú zložitosť tým, že nerozoznáva sporové a nesporové konanie. Odstraňuje tiež nadriadenosť jednoho druhu konania nad druhým. Robí ich všetky navzájom si rovnými v tom smysle, že pre každý z nich platia ako spoločné ustanovenia prvej časti, tak osobitné ustanovenia dané špeciálne pre ten alebo onen druh v druhej a tretej časti. Druhá časť obsahuje odchýlky a doplnky, ktoré bolo potrebné upraviť vzhľadom na rozdielnosť jednotlivých úsekov občianskych právnych pomerov. Tretia časť zahrňuje doterajšie exekučné právo, štvrtá časť doplňuje osnovu zákona ustanoveniami o pomere k cudzine.

Základným princípom, o ktorý sa opiera osnova nového procesného zákona, sa stala dôsledne uskutočnená zásada materiálnej pravdy, účastníci, súd a prokurátor musia pomáhať vyšetriť skutočné pomery. Osnova zákona upevňuje zásady verejnosti a ústnosti konania. Konanie sa má vykonať jednak za účasti sudcov z ľudu, jednak za širokej verejnej kontroly, čo súčasne prispeje k výchove občanov. Ani aktívna účasť súdu a prokurátora v civilnom konaní neobmedzuje dispozičnú voľnosť účastníkov, pokiaľ sa neprieči zákonu alebo všeobecnému záujmu. Možnosť meniť návrh ako v konaní na súde prvej stolice, tak v opravnom konaní zvyšuje dispozičnú voľnosť účastníkov. Nové chápanie dispozičnej zásady vedie tiež k novému chápaniu prejednacej zásady. Prejednacia zásada znamená v ľudovodemokratickom civilnom procese aktívnu činnosť

strán spojenú s aktívnou činnosťou súdu a prokurátora v záujme zistenia materiálnej pravdy. Osnova nového civilného procesného zákona zachováva zásadu voľného hodnotenia dôkazov. V spojení s podstatou a cieľom nového demokratizmu dostáva aj táto zásada hlbší význam; umožňuje súdu, aby hodnotil konanie a dôkazy s hľadiska občianskej morálky socialistického človeka a socialistickej spoločnosti. Opiera sa o nové, demokratickejšie triedne vedomie a svedomie ľudového sudcu Osnova tiež vyzdvihuje dôležitosť zásady priamosti a plynulosti konania. Ak sa chápe občianska rovnosť ako odstránenie spoločenských tried a vykorisťovania, dostáva aj táto zásada v ľudovodemokratickom civilnom procese reálnejšiu náplň.

Osnova odstraňuje formalizmus doterajšieho procesného práva, ktorý bol už prelomený v mnohých smeroch zákonom o zľudovení súdnictva. Pripúšťa v širokom rozsahu nielen novoty v odvolacom konaní a v konaní o sťažnosti, ale odstraňuje napr. prísnu formálnosť dokazovacieho konania a pokladá za dôkazný prostriedok všetko, čo umožňuje zistiť materiálnu pravdu, odstraňuje dôsledne rozsudok pre zmeškanie, odstraňuje prísahu, zjednodušuje a zrýchľuje exekučné konanie atď. Dôsledne ruší obligatornosť advokátskeho zastupovania aj v opravnom konaní, rozširuje možnosť zastupovania účastníkov odborovou organizáciou upravuje nové oslobodenie od súdnych poplatkov a preddavkov, čím umožňuje väčšine pracujúcich občanov bezplatnú právnu ochranu. Odstraňuje rozmanitosť lehôt a zavádza zásadne jednotnú pätnásťdňovú lehotu. V súlade s hmotným právom poskytuje zvýšenú ochranu socialistickému vlastníctvu a osobnému majetku. V určitých prípadoch v záujme upevňovania socialistických základov nášho hospodárstva dáva socialistickým subjektom osobitné postavenie (napr. v exekučnom konaní). Úlohy civilného procesného práva sú preto v zásade shodné s úlohami občianskeho hmotného práva.

Osnova zákona o konaní v občianskych právnych veciach plní rad významných politických úloh, odstraňuje právny dualizmus a sjednocuje civilné procesné predpisy do jediného zákona. Nahradzuje doterajšie neprehľadné a občanovi právnicky neškolenému neprístupné procesné predpisy jedným prehľadným, systematicky jednotným a výrazové srozumiteľným zákonom. Dôsledné uskutočnenie princípu socialistického demokratizmu znamená zbavenie civilného konania prísnej formálnosti, ktorá bola nepriateľom pracujúceho človeka. Socialistický demokratizmus naopak zaisťuje pacujúcemu človekovi plnú ochranu jeho práv a za-

pojuje súd i prokuratúru do tejto účinnej ochrany. Posilňovaním socialistických základov nášho hospodárskeho života prispieva aj civilné procesné právo účinne k budovaniu socialistickej spoločnosti v našej vlasti.

K prvej časti. K§ 1:

úvodné ustanovenie zákona chce vystihnúť základné politické úlohy a základné zásady civilného konania. Vychádza predovšetkým z predpokladu, že proces je "formou života" hmotného práva. Preto základnou úlohou každého civilného konania musí byť ochrana tých práv, ktoré upravuje a zaručuje predovšetkým občiansky zákon a zákon o rodinnom práve. Ochrana a upevňovanie socialistických vlastníckych foriem (predovšetkým osobného majetku občanov, lebo o majetkových sporoch medzi subjektami socialistického sektoru bude sa rozhodovať podľa zákona č. 99/1950 Sb., o hospodárskych smluvách a štátnej arbitráži) a osobných vzťahov, ktoré tvoria základ socialistického spoločenského spolužitia, predstavuje základnú politickú náplň zákona.

Nový zákon uskutočňuje predovšetkým princípy vyššieho, socialistického demokratizmu. Súd zisťuje materiálnu pravdu. Zisteniu skutočného stavu veci nesmú prekážať zbytočné formality. Všetky formálne predpisy umožňujú súdu len to, aby zistil skutočné práva a skutočné pomery v občianskom živote, na rozhodovanie ktorých bol povolaný. Ľudovodemokratický súd usiluje preto všetkými prostriedkami, aby rozhodoval spravodlivo. Vyššia spravodlivosť ľudovodemokratického súdnictva predstavuje základnú črtu socialistickej zákonnnosti, ktorá pomáha uplatňovať princípy socializmu v našom spoločenskom živote. Všetky ustanovenia zákona rozvádzajú dôsledne do jednotlivých ustanovení tie zásady, ktoré všeobecne formuluje § l a §§ 6, 7, 59, 88, 93, 99, 173, 183. 210 a i. osnovy.

K §2:

Toto ustanovenie je odôvodnené už v úvodnej časti dôvodovej zprávy a vo všeobecnej časti dôvodovej zprávy k druhej časti. Osnova nepozná nesporové konanie ako protiklad sporového konania. Pokiaľ teda niektoré doterajšie zákony, ktoré ostávajú naďalej v platnosti, prikazujú riešenie niektorých vecí riadnym súdom, a to do nesporového konania, treba postupovať podľa ustanovení prvej časti osnovy (§ 656 osnovy) s prípadnými doplnkami či odchýlkami vyplývajúcimi z týchto zákonov. Poli*

kiaľ sa naopak podľa doterajších zákonov, ktoré ostávaj ú naďalej v platnosti, rozhodovalo o veci v sporovom konaní, nie je potrebné osobitné ustanovenie vzhľadom na § 404 ods. l osnovy.

K § 3:

Toto ustanovenie vymedzuje jednak záporným spôsobom právomoc riadnych súdov (t. j. o čom riadne súdy vôbec môžu rozhodovať), jednak to, čo doterajšie právo rozumelo vecnou príslušnosťou (na Slovensku pôsobnosťou). Tato príslušnosť (pôsobnosť) je teraz vymedzená tak jednoznačne, že nemôže dôjsť k pochybnostiam. V prvej stolici rozhodujú totiž bezvýnimočne okresné súdy, v druhej stolici krajské súdy. Toto zjednodušenie len ďalej pokračuje na ceste naznačenej zákonom č. 319/ 1948 Sb. Osnova mohla tak urobiť najmä preto, že spory medzi subjektami socialistického sektoru sú vyňaté z právomoci riadnych súdov a sverené štátnej arbitráži.

K § 4:

V senátoch ako útvaroch skladajúcich sa z viac členov, a to jednak zo sudcu z povolania a jednak zo sudcov z ľudu, je väčšia záruka, že konanie a rozhodovanie bude správne, čo je požiadavkou zásady materiálnej pravdy. Prelo sa v tomto paragrafu ustanovuje, že súdy vykonávajú súdnu moc zpravidla v senátoch. Iba výnimočne vykonáva súdnu moc jediný sudca. Také výnimky sú ustanovené na jednotlivých miestach osnovy v prípadoch, kde by bolo konanie pred senátom ťažkopádne, sťažovalo by urýchlené vybavenie veci alebo kde to sama povaha veci odôvodňuje (ako napr. v §§ 16, 246 ods. 2, 298, 311 atď. ).

K § 5:

Toto ustanovenie určuje pojem účastníka široko, a to so zreteľom na veľkú rozmanitosť právnych pomerov, určovaných hmotným právom, a len v niektorých osobitných konaniach, kde to zvláštne právne pomery určené hmotným právom odôvodňujú, je pojem účastníka primerane zúžený (ako napr. v konaní v manželských veciach).

K § 6:

V našom právnom poriadku sa dôsledne uplatňuje zásada socialistickej zákonnosti. Jednou zo záruk zachovávania tejto zásady je možnosť účasti prokurátora aj v civilnom súdnom konaní. Prokurátorovi sa sveruje posúdiť, Či ide o konkrétny prípad, kde zachovanie tejto zásady vyžaduje osobitnú starostlivosť so zreteľom na záujmy štátu alebo pracujúcich. Zá-

ujmom štátu alebo pracujúcich rozumie osnova záujem ľudovodemokratického štátu, ktorý plní funkciu diktatúry proletariátu, a záujem robotníckej triedy, ktorá vo spojení s drobným a stredným roľníkom buduje socialistický spoločenský poriadok. Preto sa prokurátorovi dáva právo vstúpiť do konania, čím nadobúda všetky procesné oprávnenia, ktoré má účastník y konaní už začatom. Môže teda napr. podať i opravný prostriedok (§§ 174, 196 osnovy), hoci účastník opravný prostriedok nepodal. Tým sa nijako nenarušuje dispozičná zásada, naopak dáva sa tejto zásade správna náplň v dnešnom chápaní, lebo ako účastníci, tak prokurátor spolupôsobia pri zisťovaní materiálnej pravdy.

Prokurátor nie je sám účastníkom konania ani pomocníkom, tým menej zástupcom niektorého z účastníkov. Preto nemôže návrh na začatie konania vziať zpäť, ak návrh nepodal podľa odseku 3 sám, nemôže v žiadnom prípade nárok uznať ani sa ho vzdať alebo o ňom uzavrieť súdnu pokonávku, lebo v konaní nejde o jeho nárok.

Je samozrejmé, že prokurátor, keď vstúpi do konania, môže podať i návrhy, týkajúce sa nárokov štátu vo vzťahu k predmetu konania, napr. aby súd vyriekol, že vec, o ktorú v konaní ide, prepadá podľa určitého zákona v prospech štátu (napr. § 36 ods. 2 osnovy občianskeho zákonníka).

K § 7:

Toto ustanovenie predstavuje jednu z významných záruk zistenia materiálnej pravdy v civilnom konaní. Upravuje tiež vhodným spôsobom pomer súdu a účastníkov. Buržoázny súd bol v podstate namierený proti robotníckej triede a proti pracujúcim masám. Ľudovodemokratický súd naopak háji záujmy robotníckej triedy a pracujúceho ľudu, o ktoré opiera ľudovodemokratické zriadenie svoju moc. V súlade s touto triednou funkciou pomáha ľudovodemokratický súd každému príslušníkovi pracujúcich más, kedykoľvek je to potrebné, pri uplatňovaní jeho práv a oprávnených záujmov. Informuje ho predovšetkým o jeho procesných právach a procesných povinnostiach. Taký občan nesmie byť poškodený len preto, že nemá dostatočné všeobecné vzdelanie (či už školské alebo mimoškolské) alebo odborné právnické vedomosti. Tak isto, pravda, nesmie byť poškodený preto, že je nemocný, starý alebo neplnoletý. S tohto hľadiska predstavuje ustanovenie tohto paragrafu tiež významnú složku nového, lepšieho demokratizmu, ktorý uskutočňuje civilný proces vo sfére civilného súdneho konania.

K §§8 až 11:

Zásadou je, aby sa možnosť námietok nepríslušnosti súdu a sporov o príslušnosť pokiaľ možno zamedzila. Osnova, ktorá uskutočnila do dôsledkov zásadu, že v prvej stolici rozhodujú vždy okresné súdy (§3 osnovy), už tým zjednodušila podstatné ustanovenia o príslušnosti. Na najmenšiu mieru je obmedzený v osnove aj počet ustanovení o príslušnosti, odchyľujúcich sa od ustanovení o všeobecnom súde. K zjednodušeniu prispievajú aj jasné ustanovenia o všeobecnom súde v §§ 8 až 11, ktoré sú volené tak, aby vyhoveli oprávneným záujmom účastníkov. Preto tiež osnova odstránila pri bydlisku a pobyte rozdiel medzi svojprávnym a nesvojprávnym účastníkom.

Ustanovenie § 11 ods. l je v shode s vykonanou decentralizáciou finančných prokuratúr.

Myšlienka decentralizácie a účelnosti je vedúcou myšlienkou i ustanovení § 11 ods. 2.

K §12:

Osnova volila toto riešenie, pretože Najvyjšší súd, ktorého právomoc sa vzťahuje na územie celého štátu, má možnosť určiť príslušný súd, skutočne vhodný pre účastníkov. Inak sa odkazuje tiež na dôvodovú zprávu k §§ 611 až 622 osnovy.

K §13:

Činnosť riadnych súdov sa nevyčerpává iba prejednávaním a rozhodovaním občianskych právnych vecí. Súdom sú sverené v rámci týchto vecí aj procesné úkony, ktoré sú vypočítané v tomto ustanovení. Uľahčenie styku účastníkov so súdom pri takých úkonoch vyžaduje, aby sa mohly obrátiť na ktorýkoľvek súd s civilnou právomocou. Ustanovenie odseku l písm a) sa vzťahuje napr. na § 29 ods. 2 a § 60 ods. 2 zákona č. 265/1949 Sb., o rodinnom práve.

Stravovaciemu poriadku sa ponecháva najmä, aby ustanovil, ktoré z úkonov uvedených v odseku l môže vykonávať súdna kancelária (§ 677 osnovy). Zo slov "procesné úkony" je zjavné, že nejde o nejaké súvislé konanie, takže tu nemožno použiť druhú až štvrtú časť osnovy v smysle § 2 osnovy.

K §14:

Zásada, že okolnosti rozhodné pre určenie príslušnosti, ktoré tu boly v čase začatia konania, určujú príslušnosť až do skončenia veci, vyhovuje požiadavke bezprostrednosti a požiadavke rýchleho vybavenia veci raz už začatej.

K §15:

Ustanovenie odseku 2 je odôvodnené požiadavkou, aby sa súdne konanie skončilo čo najrýchlejšie, ako aj zásadou bezprostrednosti.

K §16:

Z jednotnosti štátnej moci vyplýva že súdy sú povinné vyhovovať dožiadaniu nielen súdov, ale aj úradov (orgánov verejnej správy). Aby sa však zabránilo nadmiernemu prenášaniu agendy na súd, je povinnosť súdu vyhovieť dožiadaniu úradov (orgánov verejnej správy) obmedzená len na tie prípady, kde to osobitné predpisy výslovne ustanovujú.

Vykonanie dožiadaného procesného úkonu sa sveruje jedinému sudcovi z dôvodov uvedených v dôvodovej zpráve k § 4 osnovy. Spôsob nápravy jeho usnesení upravuje § 191 osnovy.

K §§ 17 až 20:

Tieto ustanovenia nepotrebujú osobitné odôvodnenie. Aby sa návrhy na delegáciu nezneužívaly na preťahovanie, nepriznáva im osnova v § 17 odkladný účinok.

K§ 21:

Správnosť rozhodovania a konania, ktoré pred ním predchádzalo, predpokladá, že sa na nich nezúčastní sudca (sudca z povolania alebo sudca z ľudu), ktorý je predpojatý. Osnova opúšťa doterajšie rozlišovanie medzi vylúčením sudcu a jeho odmietnutím a nevypočítava ani dôvody, pre ktoré je sudca z vykonávania svojho úradu vylúčený. Pružná formulácia zahŕňa všetky prípady, kde sudcov pomer k veci (napr. kde je účastníkom konania, kde je spoluzaviazaný alebo je povinný plniť v dôsledku postihu, kde bol svedkom udalosti) alebo k účastníkom (príbuzenský, švagrovský, osvojenecký pomer) zavdáva pochybnosť o jeho nepredpojatosti. Odsek 2 upravuje výslovne prípad, ktorý by bez tohto ustanovenia mohol byť pochybný.

K §§ 22 a 23:

Dôsledky, ktoré vyplývajú z účasti vylúčeného sudcu a ktoré dokonca môžu viesť i ku zrušeniu právoplatného rozhodnutia (dôvodová zpráva k §§ 197 až 199 osnovy), viedly osnovu k určeniu povinnosti účastníkov upozorniť na vylučovacie dôvody a k určeniu povinnosti sudcu zdržať sa ďalších sudcovských úkonov okrem tých, ktoré neznesú odklad.

Ak sudca (člen senátu, senát) súhlasí s vylúčením, stačí iba administratívne opatrenie.