Po těchto zkušenostech zdá se skutečně
neuvěřitelné, že lidé, kteří
byli také v koncentračních táborech,
i největší hodnostáři katolické
církve u nás, kteří ještě
v r. 1947 tiskli nám ruce a slibovali před hrobem
lidických mužů, že nedopustí, aby
se osud naší obce opakoval, že tito lidé
zradili. Tyto zrádce Svaz bojovníků za svobodu
vyloučil ze svých řad, protože se stali
vykonavateli reakčních pokynů Vatikánu,
který je obsazen zaměstnanci západních
kapitalistů, kteří mají jen jednu
víru, a to je víra ve vlastní kapsy.
Podívejme se zblízka, kdo vede boj z Vatikánu
proti naší republice. Je řízen skupinou
německých kněží, kteří
obklopují Svatou stolici ve funkci poradců papeže
Pia XII. Mezi nimi je nutno na předním místě
jmenovat papežského specialistu preláta Kaase,
kanovníka basiliky sv. Petra v Římě,
který žádá návrat Němců
do našeho pohraničí. V r. 1933 byl vůdcem
parlamentní frakce německé katolické
strany, která jednomyslně hlasovala pro poskytnutí
plných mocí Adolfu Hitlerovi. A mohla bych jmenovat
ještě další. To jsou tedy lidé,
kteří vedou z Vatikánu boj proti nám,
němečtí kněží, kteří
jsou bývalými nacisty, spoluviníky a podporovateli
německého fašistického režimu.
Ani jeden z nich nepozvedl hlas proti nacistickému řádění
přesto, že měli vliv u Sv. stolice a nemuseli
se bát hitlerovské persekuce. Tito lidé dnes
vedou křižácké tažení proti
nám, všem lidově demokratickým zemím
a Sovětskému svazu.
Že jejich snahy jsou namířeny přímo
proti bezpečnosti našeho státu, svědčí
toto: V první polovině roku 1948 dr Diris, biskup
z Limburgu, pověřený papežem duchovní
péčí o německé vystěhovalce,
řekl: "Soustředíme-li se všichni
na myšlenku, že běženci chtějí
zpět do své vlasti, a nasadíme-li pro tato
přání duši i tělo, pak není
žádné moci na světě, která
by tomu mohla zabránit." Tato slova, jejichž
dosah známe, byla ještě více zdůrazněna
a schválena na valné hromadě Ackermanngemeinde,
společnosti, která má na starosti německé
přesídlence. Valná hromada konala se ve dnech
18. až 21. srpna 1949 v Ingolfstadtě, kde bylo
přítomno i 40 sudetoněmeckých kněží.
Byl to papež Pius XII., který na tuto valnou hromadu
zaslal telegram, v němž praví: "Svatý
Otec vzal s díky na vědomí horlivost a poslušnost
křesťanských věřících,
vypuzených ze své sudetoněmecké otčímy,
a žádá pro ně statečnost a naději
jako dary nebes, aby dovedli nést přítomnost
a tak bohaté plody svého mužného chování.
Žehná vašim poradám a pracím."
Není to jen opakování historie. Tato skutečnost
mluví o trvající nenávisti Vatikánu
proti našemu národu. My víme velmi dobře,
co by se stalo, kdyby se Němci vrátili zpět
do naší vlastí, dovedeme si představit,
co by se stalo, kdyby doly a továrny patřily jednotlivcům.
Máme o tom zkušenosti, na které jsme ještě
nezapomněli.
Proto prohlašujeme slovy našeho milovaného presidenta
Klementa Gottwalda: My si naši republiku rozvracet
nedáme! (Potlesk.)
Nepálíme a neboříme kostely, my chceme
dát všem poctivým kněžím,
takovým, jako byl lidický farář a
jemu podobní duchovní všech církví,
existenční zabezpečení, aby se mohli
věnovat bez obav o zítřek svému velkému
poslání. My chceme dát věřícím
klid, aby mohli v kostelech čerpat sílu pro budovatelskou
práci na výstavbě naší republiky.
Volám toto především k našim ženám,
budovatelkám a bojovnicím na frontě míru:
Nezapomínejte na blaho svých dětí!
Nechceme, aby byly vychovávány v nekřesťanství
a v nenávisti člověka proti člověku.
Milujeme horoucně a opravdově svůj národ,
chráníme svoji vlast, kterou zabezpečujeme
svou prací na plnění pětiletého
plánu, ale také tak horoucně nenávidíme
všechny nepřátele, kteří by nám
poklad, jakým je svoboda našeho národa, náš
lidově demokratický řád, chtěli
vyrvat z rukou.
Proto jako ženy všech politických směrů
a náboženských vyznání vítáme
tyto zákony, které nám pomohou ke klidu v
naší zemi, abychom mohli budovat dále šťastnou
budoucnost svých dětí - socialismus. (Dlouho
trvající potlesk.)
Místopředsedkyně Hodinová-Spurná:
Posledním řečníkem je pan posl. Holdoš.
Prosím, aby se ujal slova.
Posl. Holdoš: Vážená snemovňa,
panie a pánovia!
Závažnosť dvoch zákonov, o ktorých
tu budeme hlasovať, je zaiste nám všetkým
známa. Nemožno pochybovať o tom, že tieto
dva zákony - zákon o hospodárskom zabezpečení
cirkví a náboženských spoločností
štátom a zákon o zriadení Štátneho
úradu pre vecí cirkevné - predstavujú
ďalší krok v upevnení ľudového
zriadenia v našej vlasti.
Čo znamenajú, čo prinášajú
predovšetkým tieto dva zákony? Znamenajú
predovšetkým rozšírenie princípu
demokracie od demokracie formálnej, buržoáznej
k demokracii ozajstnej, ľudovej, socialistickej. Lebo tieto
dva zákony prinášajú nášmu
veriacemu ľudu nielen potvrdenie plnej náboženskej
slobody, ale aj uplatnenie náboženskej slobody podľa
potrieb veriaceho ľudu. Oba zákony sú dokladom
toho, že naša ľudovodemokratická republika
hodnotí náboženstvo ako spoločenskú
silu, s ktorou sa ráta pri budovaní spravodlivého
spoločenského poriadku v našej vlasti. Komunistická
strana ráta s náboženským cítením,
s náboženskými potrebami nášho
ľudu a ako strana ľudu cíti preto i zodpovednosť,
aby v našom štáte vždy boly aj zabezpečené
predpoklady pre ukojení týchto potrieb, kým
sú potrebami ľudu. A preto komunisti usilovali sa
po celý čas od vyhlásenia Košického
vládneho programu o hmotné zabezpečenie cirkví,
o nehatený náboženský život v našej
republike a najlepším dôkazom toho sú
dva zákony dnes predložené parlamentu na odhlasovanie.
Túto svoju principiálnu politiku plného zabezpečenia
náboženského života a ozajstnej náboženskej
slobody presadzovali komunisti po 4 roky sústavne a dôsledne,
neovplyvnení politickou tvárou cirkevnej hierarchie,
neovplyvnení plánmi cirkevnej hierarchie, tými
plánmi, ktoré sa maly vnášať do
nášho života práve prostredníctvom
a pod kepienkom náboženstva. Komunistov tento postoj
najvyšších predstaviteľov katolíckej
hierarchie nemohol pomýliť, práve preto, lebo
hierarchii práve nešlo o náboženstvo,
ale o záchranu panských poriadkov, kým komunisti,
hovoriac o náboženstve, mysleli na ľud a jeho
potreby.
Politika komunistickej strany v otázkach náboženských
a cirkevných nebola teda krátkodobou taktikou, ako
to od r. 1945 znova a znova tvrdila a vyhlasovala politická
reakcia. Nemohlo tu ísť o otázku krátkodobej
taktiky, pretože komunistická strana vidí vo
veriacom ľude svojho spojenca. Skutočnosť nášho
politického vývinu neraz ukázala, že
veriaci pracujúci ľud je nerozlučným
spojencom našej robotníckej triedy.
Túto svoju politiku komunistická strana mala príležitosť
v min. rokoch doložiť skutkami. Po oslobodení
našej krajiny sovietskou armádou nedošlo nikde
k perzekvovaniu predstaviteľov cirkví, k zatváraniu
kostolov, k znemožňovaniu náboženského
života, ako hrozila fašistická reakcia. Naopak
pri nástojčivosti rekonštrukčných
prác, pri nedostatku stavebného materiálu
stavaly a opravovaly sa kostoly, všemožne sa podporoval
náboženský život. V rokoch 1945-1948 vyplatil
štát cirkvám a náboženským
inštitúciám vyše pol miliardy Kčs,
z čoho rímsko-katolícka cirkev dostala vyše
300 mil. Kčs. V rámci dvojročného
plánu obnovilo sa 132 kostolov, na čo príslušné
úradné miesta poskytly rozsiahlu štátnu
podporu. V minulom roku, teda už po februárovom víťazstve,
vyplatila štátna kultová správa iba
na platy rímsko-katolíckych duchovných vyše
43 mil. Kčs a na úpravu cirkevných budov
vydal štát v tomto roku vyše 46 mil. Kčs,
kým katolíckej Charite sa vyplatilo 26 mil. Kčs
oproti 21/2 mil. v roku 1945. Vo výpočte
týchto čísel mohli by sme pokračovať,
keby našej verejnosti neboly už dostatočne známe.
Mohlo sa predpokladať, že politika našej vlády,
vedenej komunistickou stranou v otázkach kultových
stretne sa s porozumením so strany predstaviteľov
cirkevného života, predovšetkým so strany
vysokého katolíckeho kléru. Je však
dostatočne známe, že nastal pravý opak.
Je známe, že hoci nijaký politický režim
nedával cirkvám tak široké možnosti
rozvinutia náboženského života, proti
nijakému režimu vysoká katolícka hierarchia
nevystúpila s takou zúrivou nenávisťou,
s takým zaslepeným nepriateľským štvaním.
Všetky politické režimy boly doteraz vysokej
katolíckej hierarchii prijateľné - i režimy
rakúskych kniežat a maďarského feudálneho
panstva, režim najbrutálnejšieho zdierania, vykorisťovania,
odnárodňovania i režim predmníchovskej
republiky, hoci sa v nej vždy hovorilo o nastávajúcej
rozluke cirkvi so štátom. Čím bol vyvolaný
nevraživý, nenávistný a nepriateľský
postoj predstaviteľov cirkevnej hierarchie k našej ľudovej
demokracii a k úsiliu o nové trvalé a spravodlivé
riešenie vzťahov cirkvi a štátu? Tieto príčiny
nám objasní samotný zákon, predložený
nám na odhlasovanie.
Jeden zo zákonov hospodársky zabezpečuje
cirkvi a náboženské spoločnosti, štát
podľa neho poskytne osobné požitky duchovným,
ďalej štát uhradí cirkvám a náboženským
spoločnostiam všetky vecné náklady spojené
s výkonom bohoslužieb, iných náboženských
úkonov a s cirkevnou administratívou. Tento zákon
znamená takto základnú zmenu v postavení
cirkví a duchovenstva v našom štáte. Podľa
druhého zákona zriaďuje sa štátny
úrad pre veci cirkevné, aby sa ústavná
zásada slobody náboženstva plne uplatňovala
v súlade so zásadami ľudovej demokracie a organizačne
zabezpečila. Vstupujeme týmito dvoma zákonmi
do novej fázy náboženského života
v našej krajine a možno povedať, že tieto
zákony znamenajú súčasne prelom do
meravých cirkevných riadení. Likvidujeme
takto poslednú baštu feudalizmu, likvidujeme feudalizmus
v mohutnej inštitúcii, v ktorej sa vedel udržať
aj cez obdobie kapitalizmu. Začali sme s likvidáciou
feudalizmu aj v katolíckej cirkvi vtedy, keď sme pozemkovou
reformou vrátili ľudu obrovské cirkevné
majetky získané cirkevnými princami v minulosti
ako odmenu za jej podporu politiky starých feudálnych
pánov, za jej podporu v odnárodňovaní,
v germanizácii a maďarizácii, za jej podporu
vlády a panstva vykorisťujúcej šľachty,
zemepánov a kráľov nad drobným a bezprávnym
pracujúcim ľudom.
Týmito zákonmi sa podstatne zlepší postavenie
drobných duchovných, ktorí boli vydaní
na milosť a nemilosť svojim predstaveným, vysokej
cirkevnej šľachte. Zabezpečujeme drobným
duchovným ich nezávislosť bez toho, aby sa
štát miešal do vieroučných záležitostí,
tú nezávislosť, ktorá im až teraz
plne umožní venovať sa cele svojmu duchovnému
poslaniu a vymaňujeme ich z hmotnej závislosti na
cirkevných predstaviteľoch, ktorí ich prostredníctvom
chceli uskutočňovať svoju vlastnú a
často osobnú politiku. Zbavujeme cirkev od často
ju degradujúcich podmienok, v ktorých bola závislá
na celom rade miestnych okolností, na verejnej dobročinnosti
atď., a napokon rušíme rozdiely v sociálnom
postavení medzi duchovnými na jednotlivých
farnostiach a zrovnopravňujeme duchovných všetkých
cirkví.
Zákon takto dáva všetky predpoklady, aby sa
všetci duchovní mohli teraz venovať výlučne
svojmu poslaniu, aby v svojej práci boli plne zabezpečení
a nezávislí. Rúcame tým nesmyselnú
nepriateľskú propagandu, že sa u nás začne
protináboženský boj, že sa budú
rúcať podpory, že sa budú prenasledovať
duchovní atď. Náš pracujúci ľud
mal dostatočnú príležitosť presvedčiť
sa o lživosti a bezpodstatnosti tejto propagandy. Hoci táto
propaganda pracuje intenzívne a neúmorne, vystrieľala
všetku muníciu a tým sa aj sama odhalila. Dnes
reči o prenasledovaní cirkví a duchovných
nikoho nepresvedčia a predložené zákony
definitívne skoncujú s touto nesmyselnou propagandou.
Zásluhu na tomto šťastnom a pre budúcnosť
blahodarnom riešení má v značnej miere
obrodné spontánne hnutie katolíckych veriacich
a katolíckych duchovných - Katolícka akcia.
V rámci samotnej katolíckej cirkvi rozvinuly ľudové,
pokrokové a štátotvorné složky
hnutie za to, proti čomu sa vzpierali a vzpierajú
najvyšší predstavitelia cirkevnej hierarchie
- hnutie za dohodu cirkvi so štátom.
Minister dr Čepička pred tromi mesiacmi nás
dopodrobna oboznámil s priebehom rokovaní biskupov
s predstaviteľmi štátu. Vieme, že tieto
rokovania mohly dospieť k priaznivému výsledku,
keď odrazu biskupi svoj postoj zmenili a pokúšali
sa akejkoľvek dohode so štátom zabrániť.
No vieme aj to, že cirkevná šľachta nesúhlasí
s novým riešením vzťahu cirkvi a štátu.
Dôvody ich odmietania nemajú nič spoločného
so vzťahom cirkvi a štátu a nesúvisia
vôbec s cirkvou a náboženstvom. Vysoká
cirkevná hierarchia nemôže a nesmie súhlasiť
s usporiadaním cirkevných pomerov u nás,
lebo ako uskutečňovateľka príkazov Vatikánu
nemôže mať záujem na ničom, čo
by priespievalo ku konsolidácii pomerov v našom štáte,
keď jej jediným záujmom je vyvolávanie
rozvratu a nepokoja. Rokovania medzi biskupmi a predstaviteľmi
štátu stroskotaly na priamy príkaz Vatikánu
v momente, keď do Československa prišiel ako
pápežský nuncius monsignor Verolino, ktorý
podľa svojich skúseností zo spolupráce
s Mindszentym začal u nás vyvíjať obdobnú
činnosť. Okolo katolíckej cirkvi maly sa zmobilisovať
sily reakcie, maly sa vykonať prípravné práce
na širokú podzemnú činnosť, mala
sa vytvoriť situácia príhodná na vyvolanie
nepokojov. Tento pokus, dirigovaný Vatikánom prostredníctvom
najvyššej cirkevnej hierarchie zlyhal. Zlyhal dôkladne
a naprosto. Azda predovšetkým musíme si vysvetliť
priam nepríčetnú kampaň, ktorú
proti Československu vyvolal a vedie Vatikán. Vatikán,
ktorý sa zaradil medzi našich úhlavných
nepriateľov, Vatikán, ktorý sa stal agentom
amerického imperializmu, ktorý sa na celom svete
pokúša márne a bezmocne ochromiť, zlomiť
a rozbiť rastúce hnutie pracujúcich más,
Vatikán - lokaj a prisluhovač politiky vojnového
štvania, lokaj a prisluhovač Fostera Dulesa a najhorších
árijských štváčov, Vatikán
- táto filiálka newyorského Wall Streetu,
táto filiálka americkej špionážnej
služby. Ak si uvedomíme, aké veľké
boly plány Vatikánu s Československom, pochopíme
aj nesmiernu nenávisť Vatikánu k nášmu
ľudovodemokratickému zriadeniu, ktoré dokázalo
rozbiť plány tejto americkej agentúry u nás,
hoci sa pokúšala opantať svoje dielo pokrytecky
vznešenými rečami.
A chcel by som tu na tomto mieste predoslať i to, že
takýto osud, aký stihol plány Vatikánu
u nás, očakáva ich aj všade inde na
svete, kde sa Vatikán dal do služieb špinavých
plánov amerického imperializmu. A tak, ako Vatikán
u nás neoslabil naše ľudovodemokratické
zriadenie, neoslabí ani zápas o mier, pokrok a spravodlivosť
v kapitalistických zemiach.
No tým však, ktorí azda nechceli pochopiť,
o čo tu ide, tým však, ktorí by sa pokúšali
rušiť naše budovanie a podkopať základy
nášho štátu spejúceho k socializmu,
odpovedáme slovami, ktoré na oslavách Slovenského
národného povstania vo Zvolene povedal prezident
našej republiky Klement Gottwald: "My hovoríme
na adresu všetkých zjavných a skrytých
nepriateľov nášho štátu nedvojsmyselne
a jasne: republiku si rozvracať nedáme. Tak ako vo
februári 1948 vedel náš ľud zúčtovať
s reakciou, ktorá sedela vo vláde, v parlamente,
v slovenských národných orgánoch a
iných významných pozíciách
verejného života, bude si vedieť rady aj s reakciou,
ktorá teraz strieľa zpoza bučka."
Možno preto tým, ktorých sa to týka,
odporúčať, aby sa zamysleli nad slovami prezidenta
Klementa Gottwalda a podľa nich sa zariadili. Márne
štve Vatikán a márne huckajú cirkevní
veľmoži. My vieme dobre, aká je mienka drobného
duchovenstva. Máme v rukách nielen ich prejavy súhlasu,
ale aj dôkazy ako proti svojmu lepšiemu presvedčeniu
boli prinucovaní podpisovať stupídne politické
pamflety, spisované v biskupských rezidenciách.
Máme dôkazy o tom, ako boli svojimi cirkevnými
nadriadenými terorizovaní a máme dôkazy,
ako napriek zastrašovaniu vyjadrujú svoj súhlas
s týmito zákonmi.
Panie a páni, dnes tu zaujali stanovisko k týmto
zákonom poslanci všetkých politických
strán Národného frontu. Počuli sme
jedinečne presvedčivé vývody členov
vlády o zabezpečení všetkých
predpokladov pre náboženský život veriaceho
ľudu. Prehovorili tu katolíci i evanjelici a ich prejavy
vyjadrujú jednomyseľný súhlas so spôsobom,
ako naša ľudová demokracia rieši súčasné
cirkevno-politické otázky.
Svoj súhlas s týmito zákonmi vyjadruje predovšetkým
náš pracujúci ľud, ktorý sa dnes
už nedá sviesť a zvábiť planými
rečami a falošným štvaním, ktorý
si uvedomuje, že našej ľudovej vláde pri
riešení otázok cirkevných ide jedine
o zabezpečenie náboženského života
a ozajstnej náboženskej slobody, ktorý vie,
že po tejto ceste, po ceste vykorenenia storočnej
biedy, po ceste k rozkvetu a rozmachu našej krajiny
k socializmu, vedie ho komunistická strana, ktorá
mu dáva perspektívu krásnej a radostnej budúcnosti
v našej republike. (Potlesk.) Tento ľud predstavuje
z prevažnej väčšiny veriacich príslušníkov
cirkví. Svoju oddanosť k štátu a jeho
predstaviteľom prejavuje nikdy pred tým nevídaným
pracovným úsilím na výstavbe socializmu.
Československí veriaci ako príslušníci
pracujúcej triedy delia sa s ostatnými pracujúcimi
o česť a uznanie, ktoré im naša ľudovodemokratická
spoločnosť vyslovuje za plnenie a prekonávanie
plánov výstavby šťastnej budúcnosti
ľudu v našej vlasti. (Potlesk.)
Místopředsedkyně Hodinová-Spurná:
Dávám slovo k doslovu panu zpravodaji k bodu 1,
posl. Törökovi.
Zpravodajca posl. Török: Vzdávam sa slova.
Místopředsedkyně Hodinová-Spurná:
Dávám slovo k doslovu panu zpravodaji k bodu 2,
posl. dr Havelkovi.
Zpravodaj posl. dr Havelka: Vzdávám se slova.
Místopředsedkyně Hodinová-Spurná:
Vykonáme nyní oddělené hlasování
o obou společně projednávaných předlohách.