Slovenská národná rada 1948

Stenografický zápis

o priebehu 16. zasadnutia pléna SNR, konaného dňa 23. marca 1948 v Bratislave.

Obsah:

1. Otvorenie - - - - 3

2. Ospravedlnenie neprítomných - - - 3

3. Oznámenie utvorenia sa Klubu členov Slovenskej národnej rady za Stranu slovenskej obrody 3

4. Doplnenie výborov Slovenskej národnej rady 3

5. Rozprava o programovom vyhlásení predsedu Sboru povereníkov, odznelom dňa 22. marca 1948:

a) reč člena SNR Ladislava Holdoša - - - 4

b) reč člena SNR Juraja Pavlíka - - - - 8

c) reč člena SNR Júliusa Gašperíka - - 9

d) reč povereníka zdravotníctva Jána Bečku 11

6. Zpráva právneho a hospodársko-sociálneho výboru o návrhu Sboru povereníkov na vydanie nariadenia, ktorým sa mení nariadenie o vyhlásení a nútenom prenájme niektorých živnostenských miestností.

Zpravodajca: člen SNR Dr. Ján Beharka - 12

7. Zpráva právneho výboru o návrhu Sboru povereníkov na vydanie nariadenia o zriadení pracovných útvarov.

Zpravodajca: člen SNR plk. Dr. Anton Rašla - 13

8. Zakľúčene - - - - - - - - 14

 

Stenografický zapis o priebehu 16. zasadnutia pléna Slovenskej národnej, rady ktoré bolo dňa 23. marca 1948.

Začiatok: 9.40 hod. Koniec: 10.55 hod.

Prítomní:

Predseda SNR Karol Šmidke; podpredsedovia SNR: Dr. Ivan Horváth a Anton Granatier.

64 členov SNR podľa prezenčnej listiny.

Predseda Sboru povereníkov Dr. Gustáv Husák a podpredseda Sbora povereníkov Jozef Mjartan.

Povereníci: Dr. Daniel Okáli, Dr. Ján Púll, Dr. Július Viktory, Dr. Jozef Šoltész, prof. Jozef Lukačovič, Dr. Michal Falťan, Kazimír Bezek, Ján Béčko a Michal Chudík.

Plénu predsedal predseda Slovenskej národnej rady Karol Šmidke.

Predseda SNR Karol Šmidke: (cengá)

Otváram 16. zasadnutie pléna Slovenskej národnej rady a zisťujem, že Slovenská národná rada je spôsobilá usnášať sa.

Svoju neprítomnosť na dnešnom zasadnutí pléna ospravedlnili páni členovia Slovenskej národnej rady Milan Polák a Michal Stanko,

Oznamujem, že podľa písomného oznámenia, ktoré dostalo Predsedníctvo Slovenskej národnej rady podľa § 6 rokovacieho poriadku, utvoril sa Klub členov Slovenskej národnej rady za Stranu slovenskej obrody, ktorý si vyvolil za predsedu pána Milana Poláka a za podpredsedov pánov Antona Granatiera, podpredsedu Slovenskej národnej rady a profesora Jozefa Lukačoviča, povereníka techniky.

Oznamujem ďalej, že po novej úprave počtu členov výborov Slovenskej národnej rady, na ktorej sa Slovenská národná rada usniesla na svojom včerajšom plenárnom zasadnutí, po dohode všetkých štyroch politických strán zastúpených v Slovenskej národnej rade boly výbory Rady podľa § 13 rokovacieho poriadku doplnené takto

Do imunitného výboru:

1. Ľudovít Benada,

2. Jozef Dočkal,

3. Teofil Homer,

4. Martin Kulich,

5. Karol Dolinský,

6. Martin Chudý.

Do právneho výboru:

1. Dr. Vladimír Brežný,

2. Dr. Ján Beharka,

3. Matej Bobrík,

4. Ľudovít Bortel,

5. Teofil Homer,

6. plk. Dr. Anton Rašla,

7. Ondrej Labanský,

8. Dr. Ivan Rohaľ-Iľkiv.

Do hospodársko-sociálneho výboru:

1. Arnošt Pšenička,

2. Július Gašperík,

3. Eugen Hromada,

4. Ing. Štefan Janček,

5. Štetan Kušík,

6. Michal Stanko,

7. Ján Ušiak,

8. Fedor Zorkócy.

Do rozpočtového výboru:

1. Gustáv Zeman,

2. Teofil Homer,

3. Juraj Čunderlík,

4. Bohumil Heřman,

5. Vojtech Hruška.

6. František Kubač,

7. Mária Poloncová,

8. Jozef Holička

Do kultúrneho výboru:

1. Pavol Styk,

2. Dr. Rudolf Brtáň.

3. Pavol Čollák,

4. Jozef Haša,

5. Vasil Kapišovský.

6. Juraj Pavlík,

7. Ernest Sýkora,

8. Dr. Jozef Dieška.

Do osídľovacieho výboru:

1. Jozef Malík,

2. Jozef Dočkal,

3. Dr. Jozef Dieška,

4. Ján Ušiak,

5. Štefan Mládek,

0. Ján Mokrý.

Do úsporného a kontrolného výboru:

1. Dr. Ivan Rohaľ-Iľkiv,

2. Dr. Ján Beharka,

3. František Čáp.

4. Ing. Štefan Janček,

5. kpt. Viliam Šalgovič,

6. Dr. Vladimír Brežný,

7. Vojtech Daubner,

8. Jozef Topoli.

Predseda SNR Karol Šmidke: (cengá)

Prikročíme k prvému bodu dnešného rokovania, ktorým je rozprava o programovom vyhlásení pána predsedu Sboru povereníkov, ktoré odznelo na včerajšom plenárnom zasadnutí.

K rozprave sa prihlásili títo členovia Slovenskej národnej rady: Ladislav Holdoš za Komunistickú stranu Slovenska, Juraj Pavlík za Stranu slovenskej obrody, Július Gašperík za Stranu slobody.

Udeľujem slovo prvému rečníkovi, pánu členovi Slovenskej národnej rady Ladislavovi Holdošovi.

Člen SNR Ladislav Holdoš:

Slávna Slovenská národná rada! Po víťazstve českého a slovenského pracujúceho ľudu nad reakciou, ktorá vyvolala februárovú politickú krízu, aby prehodila výhybky na ceste našej Republiky, aby nás hnala zpäť do pomerov kapitalistického, protiľudového režimu, nastáva teraz nové obdobie nášho štátu a súčasne aj nová éra Slovenskej národnej rady.

Slovenská národná rada sa vracia k svojej bývalej sláve a k svojmu pôvodnému poslaniu, ktoré jej určil slovenský ľud v boji za národnú a štátnu slobodu a v úsilí o vybudovanie nezávislej, sociálne-pokrokovej ľudovo-demokratickej Československej republiky.

Slovenská národná rada sa zrodila roku 1943 zo síl a túžob slovenského ľudu, šikujúceho sa do otvoreného boja proti umŕtvujúcej nadvláde nemeckého fašizmu a proti potupnému lokajskému režimu jeho domácich zradcovských agentov. A je to opäť ľud, ktorý svojím víťazstvom nad reakciou očisťuje Slovenskú národnú radu odkazov, ktorými ju poškvrnili protiľudoví činitelia, agenti domácej a zahraničnej reakcie.

Komunistická strana Slovenska, ktorej klub ma poveril, aby som predniesol toto vyhlásenie, hlási sa rovnako oprávnene k zrodu Slovenskej národnej rady, k jej veľkým zásadám, za ktorých dôsledné uplatňovanie vždy bojovala i hlási sa k nastávujúcej novej ére Slovenskej národnej rady, lebo bola to Komunistická strana Slovenska, ktorá viedla slovenský ľud do ťažkého obetavého národne oslobodzovacieho boja. Ona formovala i vrcholný orgán tohto zápasu Slovenskú národnú radu, ona formulovala jej program, za ktorým vždy verne stála. A Komunistická strana Slovenska je i dnes na čele budovateľov šťastnejšieho Slovenska v ľudovo-demokratickej republike na čele robotníkov, roľníkov, a ostatných pracujúcich vrstiev účtujúcich s reakciou, ktorá ohrožovala naše zriadenie a našu národnú a štátnu slobodu.

História Slovenskej národnej rady osobitným spôsobom dokazuje, akým nebezpečným, v podstate protinárodným a protištátnym smerom išli slovenskí protiľudoví činitelia, z ktorých mnohí sa neštítili hlásiť k tradícii povstania, hoci už dávno pošliapali všetky jeho zásady. Nie nadarmo si zvolil vrcholný orgán nášho národne-oslobodzovacieho boja ten istý názov, ktorý sa vyskytol v slovenských dejinách už pred storočím, za prvého slovenského povstania v roku 1848. Ak išlo Štúrovskej Slovenskej národnej rade o boj za národnú slobodu a sociálne povznesenie slovenského ľudu, v podstate išlo o tie isté ciele, ktoré si vytýčila aj teraz Slovenská národná rada v predvečer povstania roku 1944. Keď sa konštituovala Slovenská národná rada a v takzvanej dohode z decembra v roku 1948 vyhlásila za svoju hlavnú úlohu jednotne a centrálne viesť boj slovenského národa za odstránenie nacisticko-nemeckého diktátu vykonávaného i domácimi usurpátormi politickej moci, súčasne si určila zásady, ako vyplynuly z túžob slovenského ľudu a ako ich presadzovali slovenskí komunisti. Tieto zásady jednoznačne vyznievaly v tom smysle, že slovenský a český národ budú utvárať svoje ďalšie osudy v Československej republike, v spoločnom štáte Čechov a Slovákov, na podklade princípu rovný s rovným. Slovenská národná rada žiadala tiež jednoznačne úzku spoluprácu so všetkými slovanskými štátmi, menovite so Sovietskym sväzom, s touto záštitou slobodného života a všestranného rozmachu slovanských národov. A rovnako kategoricky vyhlásila Slovenská národná rada v ďalšom bode, že myšlienku demokracie treba preniesť a prehĺbiť i na pole hospodárske a sociálne tak, aby rozdelenie národného dôchodku medzi všetko obyvateľstvo bolo čo najrovnomernejšie a aby život každého občana bol ľudsky dôstojný. V podstate tie isté zásady deklarovala Slovenská národná rada z Banskej Bystrice 1. septembra 1944, keď už slovenský ľud svieral rukách zbrane a nastupoval do boja proti nemeckým okupantom, neľutujúc obetí a nebojac sa sadistického teroru vychýrených už nemeckých vrahov. Pokiaľ ide o riešenie sociálnej otázky v oslobodenej Republike, išla táto deklarácia ešte ďalej, keď vyhlasovala: "Popri politickom oslobodení naším cieľom je zaistiť krajší a šťastnejší život sociálne slabým vrstvám národa, menovite slovenskému robotníkovi a roľníkovi. V záujme zvýšenia životnej úrovne národa sme za spravodlivé rozdelenie národného dôchodku, za novú úpravu vlastníctva a držby pôdy na prospech malých roľníkov. Robotník nech má mzdu primeranú k zvýšenej úrovni a podiel na výsledku svojej práce." A bolo prirodzené, že tie isté zásady, za ktoré bojoval český i slovenský ľud, boly širšie a hlbšie rozvinuté i v Košickom vládnom programe. A keď 5. apríla 1945 prečítal Klement Gottwald, autor Košického vládneho programu, ktorého dnes pozdravujeme ako predsedu vlády obrodeného Národného frontu, na slávnostnom zasadnutí (potlesk) v Košiciach Magnu chartu slovenského národa, celkom logicky znely z jeho úst i slová: "V Slovenskej národnej rade, opierajúcej sa o národné výbory v obciach a v okresoch, bude vidieť vláda nielen oprávnenú predstaviteľku samobitného slovenského národa, ale i nositeľku štátnej moci na území Slovenska, moci zákonodarnej, vládnej a výkonnej." V smysle zásad, ktoré som naznačil, pokračovala a pokračuje aj výstavba ľudovo-demokratickej republiky smerom k socializmu a v smysle týchto zásad postupovala z iniciatívy komunistov i Slovenská národná rada. Komu sa obracala výstavba nového Slovenska a ľudovo-demokratickej republiky proti srsti, to boli porazení kapitalisti a veľkostatkári, ktorí v rokoch 1938-1939 hanebne zradili národ a republiku a vydali nás na pospas nemeckým, fašistickým imperialistom. Dnes si povedzme otvorene, že títo zradcovskí vykorisťovatelia už od roku 1945 upínali svoje nádeje na časť predstaviteľov niekdajšej agrárnej strany, ktorí sa sústredili na čelných miestach, teraz už rozpadnutej tzv. Demokratickej strany. A právom, títo zástupcovia kapitalistov a veľkostatkárov boli za predmníchovskej republiky nositeľmi protiľudového režimu a 6. októbra 1988 podali v Žiline zo zištných hľadísk svoje koristnícke ruky tisovským exponentom fašistického Nemecka, s ktorými rozbíjali a zapredávali Republiku. Títo Ursínyovci a Lettrichovci sa síce hodne, hodne neskoro po Stalingrade pripojili k národno-oslobodzovaciemu hnutiu ľudu, ktoré viedla Komunistická strana, ale urobili to len z alibizmu, len preto, aby v oslobodenej Republike obnovili kapitalistické pomery a v nich si zaistili svoje kapitalistické a veľkostatkárske pozície. Tento svoj postoj potvrdili svojou činnosťou aj po oslobodení. Oni sabotovali pozemkovú reformu v prospech nemeckých, maďarských a zradcovských veľkostatkárov, oni chránili exponentov fašistického režimu pred spravodlivosťou ľudových súdov, oni sa stavali rukami nohami proti znárodneniu, proti tomuto základu industrializácie Slovenska, oni pokračovali v úvodzovkách zásadne vždy proti záujmom ľudu, oni zameriavali všetko svoje úsilie na svoje nečestné obohatenie. Toto všetko robili bez ohľadu na opatrenia vlády, ktoré ich zástupcovia podpisovali bez ohľadu na usnesenia Slovenskej národnej rady, za ktoré hlasovali, bez ohľadu na zásady, ktoré si Slovenská národná rada zapísala na zástavy v boji za slobodu a za ktoré sa slovenský ľud boril, za ktoré slovenský ľud krvácal. Ich cieľom bolo diskreditovať náš ľudový režim a skutočne sa im podarilo diskreditovať slovenské národné orgány, Slovenskú národnú radu a Sbor povereníkov. Čím ďalej, tým otvorenejšie podlamovali ľudovú demokraciu, bratský svazok rovnoprávneho českého a slovenského národa i naše spojenecké sväzky so Sovietskym sväzom, naším osloboditeľom a našu slovanskú mierovú politiku.

Agrárno-ľudácka dohoda z 30. marca 1940 a volebné víťazstvo bývalej Demokratickej strany malo ďalšie neblahé dôsledky pre náš politický život. Bývalá Demokratická strana snažila sa využiť váhu 62% väčšiny nie k riešeniu nástojčivých otázok širokých ľudových vrstiev, lež postavila sa plne do služieb ochráncu triednych záujmov úzkej vrstvy kapitalistickej reakcie. Národné a štátne záujmy bývalá Demokratická strana vo zvýšenej miere ešte podriadila ochrane nemeckej, maďarskej a kolaborantskej šľachte, len aby hospodárska a politická základňa veľkostatkárskej vrstvy nebola zúžená. Sabotovanie pozemkovej reformy, uprednostňovanie veľkostatkárov a bezcitné využívanie biedy slovenského roľníka pre posilnenie hospodárskych a politických pozícií slovenských pánov v mestách. I na vidieku tiahlo sa ako červená niť celou takzvanou roľníckou politikou bývalej Demokratickej strany. Víťazstvo roľníckeho ľudu v roku 1945 bolo takto znehodnocované a slovenský roľník tri roky po oslobodení musel ešte urputne zápasiť o svoju holú existenciu s politikou strany, ktorá zneužila vo voľbách jeho dôveru. Bývalou Demokratickou stranou organizovaný návrat do neblahej minulosti nevynechal nijaký úsek verejného života. Snaha o záchranu kapitalistického podnikania pred znárodnením prejavila sa u predstaviteľov bývalej Demokratickej strany ešte prv, ako u českej reakcie, už v roku 1945, keď Lettrich bojoval proti poštátneniu bánk a fabrík na Slovensku, chtiac postaviť Slovenskú národnú radu proti vláde. Nerešpektovaním cenovej politiky snažila sa Demokratická strana znehodnotiť kladné výsledky ľudovo-demokratického režimu v oblasti našej hospodárskej konsolidácie a najmä finančnej politiky. Sektor distribúcie Demokratická strana premenila na hospodársku džunglu, v ktorej bujnela šmelinárska neresť. Pretože kapitalistický systém v distribúcii nachodil sa pod ochranou tejto strany a predstavoval pevnú jej baštu, nebolo možné zaistiť roľníkovi nákup mnohých článkov priemyselnej výroby za úradné ceny, robotníci, verejní a štátni zamestnanci, ľudia s pevným platom zvlášť silne cítili vplyv čierneho obchodu na svoju životnú úroveň, ktorej index na papieri síce značne stúpal, v skutočnosti ale klesal pre organizované vyhladovávanie nášho pospolitého ľudu. Tak Demokratická stranu nevynechala jednej príležitosti, jedinej možnosti znehodnocovaniu ľudu prospešných opatrení nášho režimu, a to nielen pre svoje zištné obohacovanie veľkopanskej triedy, ale tiež aj so zrejmým zameraním vyvolať v našom ľude nespokojnosť s vývojom našich pomerov a vytvoriť takto vhodné politické ovzdušie pre protištátnu činnosť. Od hospodárskej sabotáže cez pokus o návrat do stredoveku, otázku kultúrnej a najmä školskej politiky bývalá Demokratická strana prešla k široko založenému útoku na bezpečnosť nášho ľudu, na jeho práva a na celistvosť štátu. Do služieb najhorších protiľudových a protištátnych zámerov chceli páni z bývalej Demokratickej strany včleniť aj naše národné orgány.

V týchto zjavoch leží pravá príčina, prečo Slovenská národná rada sa po voľbách v. r. 1946 schádzala raz za dva alebo za tri mesiace. Preto, že zo zahraničia oplyvňovaná politika vedenia Demokratickej strany chcela použiť Slovenskú národnú radu ako nástroj boja proti vláde, na čele ktorej bol komunista, boli sme svedkami trúfalých výpadov novodobých separatistov proti inštitúciám Republiky aj v Slovenskej národnej rade. Áno, Lettrichovci, Kuklišovci, Géciovci, Haljani robili cenné služby nepriateľom Republiky na pôde Slovenskej národnej rady a robili ich z odporu voči novému ľudovému charakteru nášho štátu. Robili ako agenti západnej imperialistickej reakcie súc spojitými nádobami Ďurčanského a Sidorovskej emigrácie. Ale všetky snahy reakčných vedúcich ľudí bývalej Demokratickej strany lámaly sa na iniciatívnej činnosti našej strany, na útočnej taktike slovenského ľudu. Nepomohla ani kvetkovská, ursínyiovská a stykovská škola korupcie. Slušní ľudia odvracali sa od strany, ktorá trestala obce s komunistickou väčšinou tým, že im znemožnila elektrifikáciu, opravu ciest, vyplácanie vojnových škôd, výstavbu domov atď. Komunisti v tomto období síce za ťažších podmienok, ale so vzrastajúcou dôverou aj samotných niekdajších voličov bývalej Demokratickej strany docielili predsa v Národnej rade významných úspechov. Komunisti nepripustili, aby bolo odhlasované čo len jedno jediné nariadenie proti záujmom ľudu, ako sa o to Demokratická strana snažila. (Potlesk) Nad kvantitou zvíťazila kvalita. Reakcia v Slovenskej národnej rade neprešla. Kuklišovci, Haljani, Géciovci a podaktorí ďalší členovia Slovenskej národnej rady za bývalú Demokratickú stranu, ktorí sa do tejto inštitúcie vlúdili nielen ako figúrky reakcie, ale ktorí tu vystupovali v roli uličníckych pištolníkov, prepadli sa v hanbe, ako sa prepadla v hanbe niekdajšia Demokratická strana. Dnes možno povedať, že zásluhou komunistov samotných, dobrá minulosť Slovenskej národnej rady bola zachránená, lebo verejnosť mala možnosť sa vždy presvedčiť, že proti-pokrokové a protištátne hlasy, ktoré tu odznievaly, boly hlasmi úzkej skupiny agentov rozvratníckej reakcie a že vďaka komunistom nenašly súhlas ani u všetkých príslušníkov Klubu bývalej Demokratickej strany, kde z viny vedenia DS slušní ľudia sedeli spolu s politickým podsvetím.

Slávna Slovenská národná rada!

Do ťaženia, ktoré reakcia v Československu podnikla na základy suverenity nášho štátu, na práva a slobody nášho ľudu na jeho materiálnu podstatu a na jeho česť, pridali sa aj slovenskí páni. Slovenskí páni nemohli odpustiť nášmu ľudu, že pri obnovení našej samostatnosti v roku 1945 náš ľud nevydal moc do rúk tých vrstiev, čo v dnešnej etape spoločenského vývoja prestali hrať vedúcu úlohu v národe. Slovenskí páni nechceli sa smieriť s tým, že sme neobnovili republiku panskú, že sme ju neobnovili preto, aby oni nad ľudom vládli, ako vládli v pred-mníchovskej republike a ako vládli po tom pod ochranou Nemcov Slovenskí páni nemohli odpustiť nášmu ľudu to, že pre nebo tak-zvaný odboj z alibizmu alebo zpravodajská služba západným mocnostiam, aj keď šlo o nedávnych vojnových spojencov, ale dnešných kriesiteľov porazeného Nemecka, ako tiež ani skutočná odbojová činnosť podľa zdravej mienky nášho ľudu nedáva nikomu oprávnenie k tomu, aby organizoval odpor proti ľudovo-demokratickej ceste k socializmu v našej krajine. (Potlesk)

Slovenskí páni nechceli vziať na vedomie vznešenosť nášho ľudu, ktorý im ponechal veľké hospodárske prostriedky a pripustil aj ich uplatnenie vo verejnom živote ovšem s podmienkou, že hospodárske zdroje a politický vplyv títo pani využijú v rámci konsolidačného úsilia nášho ľudu k posilneniu Republiky a nie k intrigám proti režimu. Slovenskí páni chceli ale vládnuť sami, chceli rýchlejšie než kedykoľvek predtým byť výhradnými majiteľmi Slovenska, byť výhradnými majiteľmi slovenského bohatstva a privlastniť si protiprávne, bezpracne dôchodok nášho národa. Náš ľud im bol v ceste a preto sa proti nemu sprisahali spolu s českými pánmi. Sprisahali sa na pokyny nám nepriateľského zahraničia, aby opakovali rok 1938, aby za cenu vydania našej vlasti západným imperialistom ušlo sa im viac moci nad ľudom, viac vykorisťovateľských možností, než im k tomu dávaly pomery v ľudovo-demokratickom štátnom zriadení. No, ich mizerné plány aj mizerne stroskotaly. Stroskotaly, lebo nepíše sa rok 1938, ale sme v roku 1948, kedy moc ľudu je vnútropoliticky a aj zahranične-politicky pevná, kedy mníchovania domáci a zahraniční nemajú u nás pôdy. A preto, že na rozdiel od roku 1938 nepriatelia ľudu nemôžu u nás tento raz vítať Nemcov, utekajú k Nemcom sami. V tom sa javí rozdiel medzi rokom 1938 a rokom 1948. Nuž, keď ušli, nech teda referujú Nemcom a ich západným protektorom o sile našej demokracie, o vysokom politickom uvedomení nášho národa, o jeho kľudnom postoji tvári v tvár histérii vojnových štváčov, o jeho láske k slobode, k ľudovo-demokratickej Československej republike, o jeho láske k Slovanstvu, Sovietskemu sväzu, o opodstatnenej viere v mier a v svoju budúcnosť bez pánov a bez vplyvu zahraničných imperialistov. (Potlesk) Nech im len referujú tam o tom, ako v ofenzívnom nástupe ľudu proti reakcii bez jediného výstreľu pokojne dosiahli sme morálne-politického víťazstva nad reakciou, ako pri rešpektovaní všetkých parlamentných zásad a hlavných zvyklostí vyriešili sme poslednú vládnu krízu. Nech im len zreferujú o tom, ako ostali oni opustení ľudom a aké hlboké opovrženie chová náš ľud k vládam tých západných imperialistických zemí, ktoré rozpútali proti nám štvavé kampane len preto, že zostávame vernými spojencami Sovietskeho sväzu a že nepripustíme rozpínanie domácej reakcie a vnikanie zahraničných imperialistov do našej zeme. (Potlesk) Nech im povedia, že pre týchto messiurs máme len pohŕdanie a veríme, že vlastný ľud týchto štátov si s nimi jedného dňa tiež poradí a potom prestanú ich provokácie a vojnová histéria.

Vážené dámy a pánovia! Udalosti, ktorými sme prešli, poskytly nám cenné ponaučenia. Jedno z nich je, že ani na Slovensku nie je možné viesť boj proti ľudu pod pláštikom antikomunizmu. Náš ľud pochopil, že antikomunizmus je zbraňou reakcie, že na antikomunizmus náš ľud vždy doplácal sám. Presvedčil sa, že komunisti sú jedinou významnou politickou silou schopnou doviesť slovenský národ k uskutočneniu jeho túžby. Preto dnes národ ide s komunistami a obracia sa chrbtom k tým, čo vo svojej nevidomosti obracali chrbát ku komunistom. Ďalšie poučenie z posledných udalostí javí sa v okolnosti, že len silný vplyv komunistov je v stave vytvoriť predpoklady pre pevnú jednotu národa a takto zaistiť pokojný vývoj pomerov u nás a posilniť pozície mieru tejto čiastky Európy. Nech teda všetkým, pre jedných pozitívne, pre druhých negatívne skúsenosti z februárových udalostí sú vodítkom pre postup každej politickej strany aj v tomto zákonodarnom sbore. My, komunisti, si len to želáme, aby každý poctivý Slovák a Slovenka našli svoje miesto vo výstavbe našej krajiny pod vedením komunistov, ktorí zaistia pre náš ľud stúpajúci materiálny blahobyt a šťastie. Upevňovaním protikapitalistickej jednoty nášho ľudu my všetci zaistíme šťastný vývoj nášho ľudu a vytvoríme materiálne a morálne predpoklady aj pre uskutočnenie programového vyhlásenia predsedu Sboru povereníkov, s ktorým naša strana sa stotožňuje a za ktoré bude náš Klub hlasovať. (Potlesk)

Predseda SNR Karol Šmidke:

Ďalším rečníkom je pán člen Rady Juraj Pavlík, udeľujem mu slovo.

Člen SNR Juraj Pavlík:

Slávna Slovenská národná rada!

V pamätnom roku 1848 nastúpil náš slovenský národ otvorenú bojovú cestu za slobodu a to za slobodu národnú, politickú i hospodársku. Boj za národnú a politickú slobodu bol úspešne vybojovaný víťazstvom v roku 1918. Zdalo sa, že s národným a politickým oslobodením prichádza i oslobodenie hospodárske. Ale to bolo opravdu len zdanie, lebo víťazné skončenie boja za sociálnu a hospodársku spravodlivosť prichádza k uskutočneniu len dnes v tieto časy. Mocní držitelia veľkých hospodárskych komplexov pôdy ornej i lesnej nevzdali sa totiž tak hneď po prehratej bitke na poli národnom vlastníctva na pôde, ktorá v skutočnosti bola obrábaná slovenským pracujúcim ľudom a ktorá mu preto i právom patrila, ale výnosu z tejto pôdy využívali tak k osobnému obohateniu, ako aj k prevádzaniu politického a sociálneho tlaku na slovenský pracujúci ľud, aby ho tak držali ďalej v hospodárskej porobe. Len tak sa mohlo stať, že úspešne započatá prvá pozemková reforma skončila tak neslávne a opravdu nenárodne a nesociálne, ako to uvádza i pán predseda Sboru povereníkov na strane 3. svojho vyhlásenia, že totiž zo skonfiškovanej pôdy dostali slovenskí roľníci len 23% ale 77% bolo rozdelené ako zbytkové veľkostatky novej, ľudu sa často odcudzivšej slovenskej šľachte, alebo dokonca vrátené maďarským a nemeckým grófom a barónom, aby títo za peniaze slovenskej pôdy a slovenskými rukami, zarobené viedli potom podkopnú prácu proti Republike v Budapešti a v Berlíne.

Nuž nemožno preto iste tých, ktorí takto šafárili so slovenskou pôdou, ktorá patrila len a len-slovenskému ľudu, nemožno týchto nazvať ako dobrodincov, alebo ako priateľov a ochrancov slovenského ľudu

Správne uvádza pán predseda Sboru povereníkov vo svojom programovom vyhlásení, a to hneď na prvej strane, že ťarcha zápasov národných, politických a sociálnych ležala u nás vždy len a len na pracujúcom ľude. A druhý odstavec na strane 2. uzaviera, že riešenie slovenskej národnej otázky bolo vždy úzko spojené s riešením sociálnych pomerov nášho ľudu. Áno, naše národné uvedomenie, čistota našej ľubozvučnej slovenčiny nezachovaly sa nám v palácoch, ani na rozsiahlych panstvách veľkostatkárov, ale zachovaly sa ony v prostých chalúpkach nášho chudobného slovenského roľníckeho a robotníckeho ľudu. (Potlesk) A veru aj aktívny boj za naše národné oslobodenie v roku 1914 až 1918 a potom v rokoch 1938 a 1945, najmä ale v dňoch pamätného, hrdinskými činmi presláveného Slovenského národného povstania neviedli jedinci páni, ale viedol, aj k víťazstvu priviedol náš pospolitý ľud, ktorému v boji úspešne pomáhal jeho český brat a z ľudu vyšlá slúžiaca chrabrá Červená armáda. (Potlesk). A preto, ak je platnou, a ja verím, že platnou je zásada hlásaná veľkým naším prezidentom Tomášom G. Masarykom, že štáty a národy udržujú sa tými ideálmi, z ktorých sa zrodily, nuž potom je nezbytne potrebné a nutné, aby zásady, s ktorými ľud do boja šiel, s ktorými boj viedol, i v boji s nimi zvíťazil, aby tieto zásady ľudu boly smerodajné i pri mierovom budovaní štátu.

A je nám treba s radosťou kvitovať onú krásnu spoluprácu všetkých práve v dňoch najťažších, v dňoch Slovenského národného povstania a aj výsledky toho sú nám dokladom. Veď Slovenská národná rada ani za dva roky od volieb od roku 1946 nevykonala toľko a tak úspešne, ako to vykonala za dva mesiace pri najťažších bojoch nášho slovenského ľudu, t. j. v septembri a v októbri 1944.

A som splnomocnený vyhlásiť menom Klubu členov Slovenskej národnej rady za Stranu slovenskej obrody, že my sa nielen hlásime k odkazu Slovenského národného povstania, ale že všetku svoju prácu v štátnom, národnom, politickom i verejnom živote usmerníme v duchu onej vzornej spolupráce z povstania, spolupráce zo stranou Komunistickou i s ostatnými stranami. (Potlesk)

Hodne miesta venuje pán predseda Sboru povereníkov vo svojom programovom vyhlásení nezodpovednej práci bývalého vedenia Demokratickej strany. Naše stanovisko k tejto veci, stanovisko vedenia strany slovenskej obrody a tým i stanovisko nás, členov Klubu tejto strany v Slovenskej národnej rade vyjadril už v pléne Ústavodarného národného shromaždenia úradujúci predseda strany pán pplk. Milan Polák, podpredseda Ústavodarného národného shromaždenia a člen SNR. K jeho vyhláseniu sa pripojujeme, no, dovoľte však, aby som i tu aspoň v krátkosti zaujal i k tejto veci znovu stanovisko nášho Klubu.

Áno, je pravda, a priznávame, že najmä po známej dohode z 2. apríla 1946, uzavretej vlastne ako správne uvádza pán predseda Sboru povereníkov už 31. marca 1946, uverejnenej v "Čase" dňa 7. apríla 1946, ovládli stranu ľudia, ktorí jej dali úplne iné zameranie, než mala pôvodne. Sám predseda Sboru povereníkov pripodobňuje tak v tomto svojom vyhlásení, ako to učinil už i v časopise "Nové slovo" 13. IV. 1946, túto dohodu k smutne pamätnej dohode zo 6. X. 1938 v Žiline. Je správne, toto pripodobnenie a tento názor i v strane Demokratickej sdieľali a aj na mnohých schôdzkach strany verejne prejavovali mnohí demokratickí činovníci. Bolo nám mnohým jasné, že dohoda pod pláštikom náboženským zakrýva vlastne ciele ľudáctva. A podrobné zápisnice zo schôdzok výkonného výboru, či z oblastných alebo okresných výborov, ba i z klubových zasadnutí by dokázaly, že boli v Demokratickej strane mnohí neohrožení bojovníci opravdovej demokracie, ktorí chceli vymaniť stranu zo spárov ľudáctva a vrátiť ju svojmu pôvodnému poslaniu, t. j. slúžiť slovenskému ľudu a viesť ho cestou opravdovej demokracie k vernosti k slovenskému národu a k bezmedznej oddanosti a príchylnosti k Československému štátu. (Potlesk) A menom týchto mnohých demokratov, menom tých, ktorí ostali verní vzácnej spolupráci z Banskej Bystrice a ktorí veľmi často i v lone strany dvíhali ostrý protest proti vedeniu, ktoré často podliehalo ľuďom len po dohode do strany vstúpivších, proti nezodpovednému písaniu hlavného orgánu "ČASU", menom tých ja dnes hovorím. Ako príslušníci niekdajšej Demokratickej strany, dnes právne jej nástupkyne Strany slovenskej obrody prehlasujeme, že sa nestotožňujeme s činnosťou bývalého vedenia Demokratickej strany, ale že chceme všetky svoje sily zapojiť do budovateľskej práce Republiky pre blaho jej ľudu a pre splnenie programu vlády i programu Sboru povereníkov. (Potlesk)