Ako je z uvedeného vidieť, okrem strachu z činnosti orgánov štátnej bezpečnosti, nebolo tu dosiaľ žiadneho činiteľa, ktorý by bol znemožňoval, alebo hatil možnosť protištátnej činnosti, alebo organizovanie príprav na takúto činnosť.

Zásah zahraničnej emigrácie, v prvom rade veľmi agilného Dr. Ďurčanskčho a jeho skupiny, musel za takýchto okolností nájsť na Slovensku všetky priaznivé podmienky na rozvinutie podzemnej činnosti, namierenej proti štátu.

Zahraničná emigrácia tohto priaznivého stavu plne aj využila. Dr. Ďurčanský ešte pred ukončením vojny a jeho odchodu do emigrácie inštruoval väčší počet mladých inteligentov, ideológii ľudáckej naprosto oddaných, ktorí mali ostať na Slovensku a mali tvoriť základ piatej kolóny.

Po čiastočnej likvidácii Slovenského povstania vzrástla medzi vládnymi predstaviteľmi býv. Slovenského štátu nádej, že nie je ešte všetko stratené. Oficiálne kruhy prejavovaly aspoň navonok optimistické názory nemeckého vedenia, že vojna nie je prehraná a týmto nemeckým sebavedomím bolo posilňované i slovenské vedomie Štátnosti.

Štátoprávny základ Slovenského štátu v tak beznádejnej situácii, aká bola, kedy sovietska armáda stála už na Hrone, bol proklamovaný znovu 14. januára 1945 na sjazde mladých ľudákov v Piešťanoch, Tam bolo žiadané bezvýhradné nemeckoslovenské priateľstvo, žiadaná energickejšia politika slovenskej vlády, manifestované proti povstaniu, bolševizmu a za Slovenský štát, ktorý bol označený ako "jediný" a "výlučný štátny útvar". Bolo však už uvažované o tom, že niektorí príliš kompromitovaní odídu do zahraničia, zatiaľ čo ostatní zostanú doma v tuzemsku a budú tvoriť základ práce proti budúcemu režimu a spojovať odbojové složky.

Najmä najmladšia vrstva verejných činiteľov, vychovaná v zásadách HM, ktorá sa uplatňovala vo vedení HM, nechcela si pripustiť myšlienku, že by sa blížil koniec Slovenského štátu a tým i koniec jej pôsobnosti. Jasné vedomie toho, že ich doterajšia činnosť a zásady stoja v príkrom rozpore so zásadami novo sa tvoriacej Československej republiky, ktorej obrys sa stále zreteľnejšie rysoval a špatné svedomie, že v spolupráci s nacistickým Nemeckom sa zašlo príliš ďaleko, vnášalo nekľud do radov mladých činovníkov. Nemeckí inštruktori SŠ, ktorých výchova pevne zakotvila v organizácii HM, mali nemalý vliv na spôsob, akým sa toto znekľudnenie prejavilo. Tak ako členovia Gestapa pred svojím útekom z obsadených území zabezpečovali svoju bezpečnosť falošnými dokladmi a svoj budúci blahobyt dovážaním nakradnutých cenných predmetov, tak po ich vzoru i mladí vodcovia HM pripravili chladne a systematicky svoj odchod zo Slovenska.

Pretože v tej dobe, t. j. začiatkom jari 1945, verili ozaj len tí najfanatickejší v konečné víťazstvo Nemecka a bolo treba sa pripraviť tiež na opačný prípad, zorganizovaly sa jednotlivé skupiny, ktoré malý na starosti jednak falšovanie osobných dokladov, razítiek notárskych úradov, formulárov o štátnom občianstve a pod., jednak zaobstarávaním dopravných prostriedkov, spojovacích prostriedkov, propagačného materiálu, potravín, majetkových hodnôt a pod. Na nič nebolo zabudnuté, aby podvratná práca proti budúcej ČSR bola čo najskorej započatá so všetkými dosažiteľnými prostriedkami.

Vrstva skúsenejších politikov, zúčastnených priamo na vedení Slovenského štátu v tej dobe už poznala, že nie je záchrany a že sa blíži koniec slobodného Slovenského štátu. Týmto ľudom, ako otcom rodín, neišlo však v prvom rade o ideovú stránku veci, ale o to, aby v emigrácii, ktorej trvanie sa nedalo dobre odhadnúť, nestrádali, ale aby mali predom zaistené bydlisko, výživu a hmotné prostriedky k životu. Pretože išlo o najvyšších štátnych funkcionárov, ktorí mali nehatený prístup k rôznym zdrojom štátneho majetku, sťahovala sa s týmito rodinami do zahraničia značná časť štátneho movitého majetku, ako i značná časť devízovej zásoby Slovenskej národnej banky.

Až v druhej rade nasledoval plán Dr. Ďurčanského, ktorý už dlho predtým vyzýval vládu, aby pomýšľala na budúcu prácu v emigrácii a na základy protištátnej činnosti proti novo sa tvoriacej ČSR. Tomuto predmetu boly venované schôdzky Dr. Ďurčanského s jeho najbližšími priateľmi v roku 1944 a 1945.

Vojnové udalosti však predstihly do určitej miery úmysly týchto všetkých osôb a iba v niekoľkých prípadoch bol zistený plánovaný odchod zo Slovenska. Prielom ČA na rakúskej hranici smerom na Viedeň zatarasil najkratšiu cestu do vyhliadnutých miest v Hornom Rakúsku a Tyrolsku, takže evakuácia musela byť prevádzaná cez býv. Protektorát. Tento, ako dôležité a doteraz nedotknuté stredisko bol vystavený stálym útokom spojeneckých letcov, ktoré smerovaly hlavne proti dopravnej sieti.

Cez tieto ťažkosti dorazily niektoré skupiny do už vopred určených miest v Rakúsku a ešte skorej než sa poobzeraly, ocitly sa v zajatí americkej armády.

Menej kompromitovaní, ktorí zostali na Slovensku, ďalej tí, ktorí nemali možnosť pred koncom vojny utiecť s ustupujúcou nemeckou armádou, očakávali so strachom propagandu tak farbiste uvádzané hrôzy okupácie. Keď však po istom čase zistili, že skutočnosť nezodpovedá ani zďaleka tomu, čo im bolo zámerne stále opakované, začali sa pomaly osmeľovať v novom prostredí a ľudácky duch znovu ožíval.

Vymoženosti demokracie, ako sloboda tlače, slova a prejavov, pokladali za slabosť režimu. Nedostatočne prevádzaná očista, všeobecný povojnový chaos a spomienky na šesťročný blahobyt boly dobrou pôdou pre vzmáhajúce sa sebavedomie týchto ľudí. Nechápali, že zdanlivý hospodársky rozkvet Slovenského štátu bol iba trikom nemeckej propagandy, ktorá ukazovala, ako Nemecko zachádza s malým národom a že sám jej šéf nazval Slovensko vo svojom časopise "Das Reich" v roku 1944 "výkladnou skriňou Európy".

Demokratická výchova, ktorá nastupovala a snažila sa zachytiť všetky produktívne sily národa k budovaniu spoločného štátu Čechov a Slovákov, stroskotala u týchto ľudí, prešlými 6-ročnou školou fašizmu pri plných hrncoch.

Preto, keď emigranti po začiatočnom váhaní a novom soskupovaní vyslali na Slovensko svoje prvé posolstvo, našli už určité kruhy doma nielen myšlienkové pripravené a ochotné ku spolupráci, ale nadšene vítajúce každý takýto podnik.

A tak krátko po skončení vojny, kedy ľud v oslobodenom Československu sa dal do budovania, aby vyšiel čo najskôr z neurovnaných povojnových pomerov, začaly tieto skupiny, každá svojím vlastným spôsobom, podrývať základy nenávideného štátneho útvaru.

Činnosť týchto emigrantských skupín v zahraničí nebola zo začiatku nijako usmerňovaná a vyznačovala sa len experimentáciou. Chýbalo im z prvopočiatku dobré spojenie so Slovenskom, mali sami ťažkosti s vlastným umiestením, nedostávalo sa im finančných a hmotných prostriedkov a nedostávalo sa im ani podpory so strany okupačných úradov.

Dr. Durčanský po svojom úteku za hranice začal ihneď s protištátnou činnosťou, zameranou proti jestvovaniu ČSR. Keď aj zo začiatku narážal na určité ťažkosti, nakoľko nevedel, ako to s ním dopadne, keďže bol hľadaný ako vojnový zločinec, predsa však postupom času podarilo sa mu preniknúť medzi zahraničnou emigráciou, túto zorganizovať a neskoršie preniknúť aj na územie Slovenska. Jeho činnosť vyznačuje sa veľkou agresivitou a aktivitou ktorá ho kvalifikuje s celou jeho skupinou za najzarytejších nepriateľov ČSR.

Naproti tomu Sidor so svojou skupinou je umiernenejší a vo svojom počínaní opatrnejší. Kým Ďurčanský snažil sa ovládnuť hneď zo začiatku celé masy, Karol Sidor postupoval cez jednotlivcov, ktorí ovládli veľmi dôležité politické a hospodárske pozície.

Rovnako aj Peter Prídavok v Londýne snažil sa preniknúť na Slovensko cez vplyvné politické kruhy a získať tieto pre svoje zámery.

Všetky emigrantské skupiny pracujú v koncepcii "Intermare", čo značí, že sú za rozbitie Republiky a vytvorenie samostatného Slovenského Štátu v konfederácii stredoeurópskych štátov. Všetky skupiny sú ostro proti SSSR a proti Čechom, ktorých označujú za sovietskych imperialistov.

Na západe snažia sa vzbudzovať dojem, že nie sú vlastne fašisti, ale že sú politickí uprchlíci, ktorí sú prenasledovaní režimom.

Slovenská emigrácia má vybudovanú v Rakúsku veľmi rozsiahlu sieť, pomocou ktorej sa jej podarilo preniknúť až na Slovensko. Z Rakúska bola usmerňovaná a riadená činnosť protištátnych živlov na tunajšej pôde.

Vo všetkých troch odhalených organizáciách pri vyšetrovaní vyšlo najavo, že sa tieto riadily priamymi pokynmi zahraničnej emigrácie. Zaistení sprísahanci udávajú, že na nespočetné výzvy zahraničnej emigrácie zapojili sa na túto, aby pre ňu pracovali a tým aj pracovali proti záujmom ČSR.

Veľmi dôležitým momentom je tu aj neustále napätie v zahraničnej politike. Ostré rozpory medzi západnými veľmocami a SSSR majú za následok, že ľudia, ktorí nesúhlasia s obnovením ČSR, starostlivo obracajú svoje zraky k západu, lebo dúfajú, že odtiaľto budú splnené ich túžby, to značí, zánik ČSR a obnovenie samostatného Slovenského štátu. Tieto živly okrem toho, že vyvíjaly dokázanú protištátnu činnosť, snažily sa znepokojovať široké kruhy občianstva rôznymi vymyslenými zprávami, ktorými maly narušovať konsolidáciu Či už politických, alebo hospodárskych pomerov. Z týchto zpráv je treba spomenúť zprávu o novej vojne, v dôsledku čoho ľudia strácajú istotu a nijakým spôsobom sa nesnažia dať otvorene najavo svoje presvedčenie. Táto zpráva veľmi neblaho pôsobí aj v hospodárskom živote, lebo ľudia neveria mene, prejavuje sa tu hromadenie zásob, tendencia ľahkého zbohatnutia a pod.

Horeuvedená činnosť, zistená v protištátnych živloch, bola tedy štátu veľmi nebezpečná a len vďaka skorému zásahu bezpečnostných orgánov bolo zabránené rozšíreniu tejto.

Ako bolo spomenuté, boly odhalené 3 protištátne skupiny:

1. Protištátna skupina pod vedením učiteľa Antona Meltzera zo Žiliny, ktorá mala po celom Slovensku menšie skupiny ľudí, odhodlaných k otvorenému boju proti ČSR. Tieto skupiny postupom času daly vznik k trom väčším organizáciám, a to v Žiline, v Nových Zámkoch a v Banskej Štiavnici. Tieto 3 veľké skupiny ovládaly prevážnu časť územia Slovenska a je zaujímavé, že v nej boli ľudia stredného stavu, poväčšine štátni . úradníci, študenti, remeselníci a živnostníci. Ako bolo povedané, skupinu viedol učiteľ Anton Meltzer spolu so študentom Jánom Reichom. Ladislavom Javorským, Eugenom Ratiborským a Alojzom Lalinským. Skupina organizovala tzv. "Tisové pohotovostné oddiely", ktoré sa vyznačovaly vojenskou organizáciou, s použitím vodcovského princípu. Tisové pohotovostné oddiely boly vedené úplne v duchu HM, a to v duchu povestných teroristických kurzov. Na početných schôdzkach celej organizácie bolo medzi vedúcimi rozhodnuté, že celkové poslanie skupiny bude nasledovné:

1. Zorganizovanie ilegálnej činnosti na území celého Slovenska.

2. Pomocou takto utvorených buniek rozširovať ilegálnu tlač, aby sa medzi príslušníkmi udržovala nálada a aby boli informovaní o skutočných udalostiach, ktoré by sa priamo dotýkaly býv. príslušníkov HSĽS.

3. Nadviazať, pokiaľ možno, najužší styk so zahraničnou emigráciou.

4. Postaviť celú organizáciu na vojenský základ.

Prevedeným vyšetrovaním bolo konkrétne zistené, že organizácia vydala celkom 22 druhov ilegálnych časopisov a letákov, ktoré boly v tisícoch exemplároch zámerne rozširované po celom území Slovenska. Do tejto činnosti zapadá aj rozmnožovanie a rozširovanie obrázkov Dr. Tisu, ktoré boly taktiež rozšírené v niekoľkých tisícoch exemplárov. Predaj časopisov, tlačí a obrázkov tvoril potom finančný základ pre ďalšiu vydavateľskú prácu. Bezpečnostné orgány zhabaly: 2 celé vysielačky, z ktorých jedna bola moderného typu a veľkej výkonnosti, 36 kg traskaviny tritol, 400 kusov nábojov do pištolí, 760 kusov nábojov do vojenských pušiek, 6 vojenských pušiek a 9 pištolí. Tu je treba zdôrazniť, že Pomerne malý počet zhabaných zbraní je vysvetľovaný samotným vedúcim Meltzerom tak, že tento nekládol hlavnú váhu na vyzbrojenie civilnej skupiny, nakoľko hnutie počítalo s priamou účasťou vojenských složiek a spoliehalo sa, že v prípade potreby bude medzi obyvateľstvom dostatočný počet zbraní, vzhľadom k tomu, že na Slovensku počas frontu bolo zanechaných veľmi mnoho zbraní.

V priebehu celej akcie bolo zaistenýchcelkom 380 osôb, z ktorých 58 bolo prepustených na slobodu bez trestného oznámenia, okrem toho bolo ešte 85 ďalších osôb prepustených na slobodu, na ktoré bolo podané trestné oznámenie. Príslušným súdom bolo podané tedy trestné oznámenie na 322 osôb, z čoho 237 bolo prípadov väzobných. Vo všetkých prípadoch bolo podané trestné oznámenie za trestné činy podľa zákona na ochranu Republiky podľa zák. 320/1940 Sl. z. Pokiaľ sa týka stavovského rozvrstvenia, javí sa toto nasledovne: 69 štátnych zamestnancov, 28 úradníkov, 24 osôb z radov duchovenstva, 35 vysoko a stredoškolákov, 61 živnostníkov, 9 roľníkov a 9 robotníkov. Zbytok tvorily osoby rôznych povolaní.

Ako ďalšia skupina, ktorú sa podarilo orgánom štátnej bezpečnosti na Slovensku odhaliť bola skupina SAV-u (Slovenského akčného výboru). Ústredie tohto protištátneho hnutia bolo v Bratislave a riadilo celú protištátnu činnosť živlov, ktoré sa daly do služieb protištátnej slovenskej emigrácie na čele s Ďurčanským. Ústredie SAV-u bolo založené na Slovensku začiatkom mája t. r. na priame výzvy Ďurčanského a bolo organizované presne podľa smerníc, ktoré Ďurčanský poslal po kuriéroch a po zahraničných spojkách. Po prevedení prípravných prác k založeniu celoslovenskej protištátnej organizácie bolo pristúpené k pevnému organizovaniu, podľa ktorého celé územie Slovenska bolo rozdelené na 3 kraje. Kraje sa delily na oblasti a tieto ďalej na okresy, miestne organizácie a bunky. Celá táto organizácia podliehala ústrednému vedeniu SAV-u na Slovensku, ktoré vykonávalo rozkazy a úkoly SAV-u zo zahraničia.

V ústrednom vedení SAV-u boly osoby prevážne z radov intelektuálov, známe, z minulosti ako exponenti Tisovského režimu, ktoré zastávaly vysoké funkcie na ústredných úradoch bývalého Slovenského štátu. Medzi členmi ústredného vedenia SAV-u boli však aj bývalí dôstojníci slovenskej armády, ktorí neboli prijatí do čsl. armády.

Všetky tieto osoby malý určené sektory svojej pôsobnosti, v ktorých vyvíjaly štátu nepriateľskú činnosť. Títo vedúci jednotlivci sektorov boli odborníci a svojmu odboru dokonale rozumeli.

Ústredné vedenie SAV-u okrem protištátnej činnosti na domácej pôde prevádzalo a riadilo hospodársku, vojenskú a politickú špionáž. Zprávy získané z týchto odvetví, boly zasielané pomocou kuriérov do zahraničia, menovite Ďurčanskému, ktorý odovzdával tieto cudzím mocnostiam.

Cieľom celého tohto protištátneho hnutia bolo prevedenie násilného prevratu v ČSR, tedy rozbitie Republiky, ktoré by bolo prevedené vo vhodnom okamihu medzinárodnej politickej situácie, s konečným cieľom, utvoriť opäť samostatný Slovenský štát pod protektorátom západných mocností.

Celé domáce protištátne hnutie stavalo svoje nádeje na skorom vypuknutí konfliktu medzi západnými mocnosťami na jednej strane a SSSR na strane druhej. Ich nádeje boly umele živené zprávami a odkazmi, ktoré posielal zahraničný SAV SAV-u slovenskému. Tieto Ďurčanského zprávy malý potom za následok, že na Slovensku bola rozšírená vojnová psychóza a neistota, ktorá zvlášť v posledných mesiacoch veľmi stúpala. Ďalším úkolom tunajšieho SAV-u bolo zakladanie tzv. "Ľudového hnutia slobody a práce", ktorého duchovným vodcom je Dr. Ferdinand Ďurčanský. Ďurčanský poslal na Slovensko celý program tohto hnutia, s detailne vysvetlenými smernicami. Celé toto hnutie má základ fašistický, práve tak ako strana národnej obnovy, ktorá mala byť taktiež ilegálne založená. O založení týchto dvoch ilegálnych organnizácií malo Ústredné vedenie SAV-u dlhé porady, ktorých uzáverom bolo, že bolo oznámené Ďurčanskému, že celá akcia je predčasná, ale prípravné práce tejto akcie boly už v prúde.

Ústredné vedenie SAV-u malo dobre vybudovanú kuriérnu službu a veľký počet týchto kuriérov sa podarilo orgánom štátnej bezpečnosti odhaliť a identifikovať. Dvaja z týchto, ktorí vynikali veľkou pohyblivosťou a aktivitou, boli bezpečnostnými orgánmi zadržaní. Ďalšie spojenie, bolo udržované pomocou pošty, ktorá doručovala na rôzne adresy šifrované dopisy s príkazmi a so zprávami v oboch smeroch. Tieto dopisy, z ktorých prevážna väčšina bola zabavená spolu s dešifrovacím kľúčom, sa podarilo bezpečnostným orgánom rozlúštiť.

Okrem ústredného vedenia SAV-u na Slovensku, ktorého členovia okrem jedného boli zaistení, bolo zistené, že SAV sa opieral o menšie samostatné skupiny, ktoré sa daly k dispozícii SAV-u. Aj členovia týchto skupín boli zaistení. Tak, ako v ústrednom vedení SAV-u, i v týchto skupinkách, ktoré úzko spolupracovaly so SAV-om, boly osoby, ktoré sa všemožne snažily prevádzať podkopnú činnosť. Medzi týmito osobami bola naprostá jednota, čo do programu a konečného cieľa.

Orgánom štátnej bezpečnosti sa však podarilo zhabať rôzny dôkazný a usvedčujúci materiál, ktorý usvedčil celé ústredné vedenie SAV-u a rad ďalších osôb z protištátnej činnosti. Medzi týmto materiálom boly zabavené Ďurčanského smernice k prevádzaniu protištátnej činnosti, v ktorých Ďurčanský podrobne inštruoval tunajšie protištátne živly. Ďalej boly zabavené výzvy a doporučenia pre osoby, stojace v službách SAV-u. Menovacie dekréty pre vysokých funkcionárov protištátneho hnutia, medzi ktorými sú dekréty pre županov, poslancov a členov ústrednej rady Slovenskej republiky. Taktiež bola zabavená prevážna časť korešpondencie SAV-u s Ďurčanským a rôzne mikrofilmy. Všetky tieto dokumenty sú vlastnoručne podpísané Ďurčanským a ostatnými predstaviteľmi slovenskej emigrácie.

Tento zabavený materiál dokazuje, že'> činnosť SAV-u na Slovensku bola veľmi rozsiahla a Republike nebezpečná. Zaistené osoby sa pod ťarchou dôkazov úplne doznaly ku svojej činnosti a potvrdily, že protištátna činnosť, prevádzaná na Slovensku, smerovala k rozbitiu štátu a k nastoleniu samostatného Slovenského štátu.

V tejto skupine je treba spomenúť zvlášť činnosť Ottu Obucha, ktorý bol tlačovým referentom v kabinete podpredsedu vlády. Obuch dokonale využil svoju pozíciu a zasielal Ďurčanskému sústavné zprávy z tajných zasadnutí vlády, ktorých sa zmocnil v kabinete. Ďalej zasielal Ďurčanskému všetky zprávy, ktoré získal od ústredného vedenia SAV-u. Obuch bol tedy rezidentom a akýmsi vyšším zpravodajským riadiacim orgánom, ktorý riadil celú činnosť SAV-u.

Napokon je treba zdôrazniť, že SAV na Slovensku sa skladal z dvoch veľkých samostatných skupín, ktorých členovia boli všetci zaistení. Tak v prvej skupine bolo zaistených 156 osôb, na ktoré bolo podané trestné oznámenie a v druhej skupine 154 osôb, na ktoré bolo taktiež podané trestné oznámenie Štátnemu zastupiteľstvu v Bratislave. Tedy celkove bolo zaistených a odovzdaných štátnemu zastupiteľstvu 310 osôb.

Zpomedzi týchto osôb povážnu časť tvoria intelektuáli a vysokopostavené osoby v našom verejnom a hospodárskom živote.

Ako tretia skupina, ktorá bola pomerne početne najslabšia, avšak štátu najnebezpečnejšia a ktorá stála v priamom spojení so Sidorom, bola skupina, ktorá sa sdružovala okolo osoby Dr. Kempného. V tejto skupine boli vysokopostavení ľudia či už v živote politickom, alebo hospodárskom, ktorí mali tie najlepšie podmienky nato, aby vyvíjali protištátnu činnosť. Z výpovedí zaistených účastníkov tejto skupiny vyplýva, že táto skupina nepovažovala nikdy ČSR za štátny útvar, ktorý by bol ich cieľom, resp. pre ktorého udržanie a zveľadenie by vrcholilo ich snaženie. Zámery tejto skupiny sú totožné so zámermi určitých ľudáckych skupín za prvej ČSR a za Slovenského štátu a sú totožné so zámermi Ďurčanského krúžku, memorandistov a slovenských aktivistov, teda za Slovenský štát a proti ČSR.

Podľa smerníc a taktiky Ďurčanského sa riadili odkazmi a spojkami nadviazali kontakt so samostatným Ďurčanským, aby v prípade ozbrojeného konfliktu, mohli z danej situácie dokonale ťažiť.

Podľa taktiky Sidorovej vnikla táto skupina za zdanlivej spolupráce do politického, hospodárskeho a verejného života na Slovensku, zámerne obsadzujúc všetky výhodné pozície s úmyslom vplývať na vnútropolitické pomery a vytvoriť postupne taký druh demokracie, ktorá by dovolila, aby sa ľudáctvo mohlo beztrestne uplatňovať a v príhodný okamžik v medzinárodnej politickej situácii zbaviť sa razom voči tejto demokracii a voči tomuto štátu. Ide teda o tú istú taktiku, ktorú ľudáctvo uplatňovalo za prvej ČSR a ktorej dôsledkami bola zrada na ČSR v roku 1939.

Zaistení príslušníci tejto skupiny bolí v úzkom styku so zahraničnou emigráciou, a to menovite so Sidorom. Prídavkom a Dr. Kirschbaumom. Vo svojej činnosti zahraničnú emigráciu informovali a taktiež túto všemožne podporovali.

Spojenie so zahraničím nadviazali takým spôsobom, že jednotliví členovia využívali úradné cesty k tomu, aby sa stretávali s predstaviteľmi zahraničnej emigrácie. Pri týchto stretnutiach boly odovzdávané zprávy a prijímané pokyny, podľa ktorých sa títo riadili.

Nakoľko postavenie emigrácie v zahraničí vyžadovalo politické upevnenie, žiadali emigranti, aby zo Slovenska utiekli do zahraničia niektorí poprední činitelia politickí v minulosti nekompromitovaní, ktorí by posilnili pozície zahraničnej emigrácie a pričinili sa o vytvorenie zahraničnej emigrantskej slovenskej vlády po spôsobe vlády poľskej, chorvátskej a iných.

Z výpovedí zaistených vyplýva, že sa skutočne k úteku za hranice pripravovali, pri čom sa snažili zaopatriť si veľké množstvo finančných prostriedkov, ktoré by bolo dostatočnou zábezpekou k ich ďalšej činnosti za hranicami. V tomto smere boly vypracované určité plány, podľa ktorých rôznymi transakciami a kompenzačnými obchodmi maly byť do zahraničia vyvezené veľké sumy finančné. Celá táto skupina na naliehavé výzvy Sidora snažila sa zaopatriť tomuto väčšie množstvo devíz, ktoré nezbytne potrebuje k ďalšej svojej činnosti. Ďalej bolo zistené, že niektorí z príslušníkov tejto skupiny mali k dispozícii aj väčšie sumy peňazí, ktoré chceli preniesť za hranice.

Celá táto skupina počíta len 17 ľudí, na ktorých bolo podané príslušné trestné oznámenie a ktorí boli odovzdaní do väzby Štátneho zastupiteľstva v Bratislave. Záverom treba konštatovať, že všetky osoby tejto skupiny boly si vedomé svojej činnosti a v čase, keď Ha Slovensku bolo likvidované protištátne sprisahanie, nijako neboly odradené od svojej ďalšej činnosti, o čom svedčí, že ešte dňa 16. októbra 1947 bola v zahraničí jedna zo spojek tejto skupiny, kde vyjednávala priamo so Sidorom.

Trestné oznámenie na uvedené skupiny boly podané a bude vecou súdu, aby zhodnotil celú túto nebezpečnú, podkopnú činnosť a vymeral všetkým zúčastneným osobám spravodlivé tresty, ktoré odradia kohokoľvek od pokusov podvracať základy tohto štátu.

Táto moja zpráva o protištátnej činnosti by nebola úplnou, keby sa nesnažila objasniť skutočnosť, prečo vlastne chcel dnes tak dosť značný počet osôb zvrátiť terajší stav a ako je možné vysvetliť i tú okolnosť, že boly pre účasť na sprisahaní zadržané aj také osoby, ktoré neboly nikdy nemeckému nacizmu naklonené a ani Tisov režim nepokladaly za výplod spontánnej vôle slovenského národa.

Je nesporné, že boli a sú u nás aj dnes osoby, ktorým, ako som už na začiatku svojej dnešnej zprávy uviedol, sa na úslní nemecko-ľudáckeho súročenstva osobne výborne viedlo, zastávaly vysoké funkcie, alebo maly bohaté zdroje zárobkové. Ale aj tieto osoby, ačkoľvek by si nesporne úprimne boly želaly návrat týchto časov, samy o sebe bez vhodných okolností a podmienok by sa sotva boly mohly odhodlať k aktívnej, proti štátu zameranej podzemnej činnosti.

Za takéto pre vznik podobnej činnosti vhodné okolnosti a podmienky nutno považovať:

za 1. Pomery medzinárodne politické, vyvolané stavom, že je už síce po vojne, ale mieru ešte niet a kde pri jednaniach o tento mier dochádza medzi veľmocami o značné názorové rozdiele, doprevádzané často hrozbami, zjav ktorý možno považovať do istej miery za prirodzený, keď uvážime, že vojna sa vlastne vyhráva výhodnosťou uzavretých mierových smlúv, za

2. Činnosť početne dosť značnej slovenskej emigrácie, ktorá svojou činnosťou za Slovenského štátu bola skompromitovaná a považovala svoj útek za hranice za výhodnejší. Časť tejto emigrácie, vzala si priamo za cieľ bez ohľadu aj na existenčné záujmy národné, vyvíjať činnosť proti Republike. Druhá časť tejto emigrácie i keď nevyvíjala priamo aktívnu činnosť proti ČSR, ovplyvňuje svojimi príbuzenskými vzťahmi a stykmi aj názorové a politicky mierou dosť značnou široký okruh svojich príbuzných na Slovensku,

3. Najpodstatnejšou mierou ovplyvňovaly však vznik protištátnej činnosti u nás pomery vnútropolitické, a to v prvom rade už spomínané politické súťaženie o hlasy ľudákov, ostré rozpory politicko-strannícke, nedostatočná očista, aj naša demokratická shovievavosť, ale aj veľmi pomaly sa zlepšujúce pomery hospodárske a všeobecný úpadok občianskej morálky, pri súčasnom nedostatku snáh a oficiálnych opatrení, ako na jednej strane priviesť všetkých otvorených aj skrytých politických odporcov československej štátnej ideológie do područia úprimnej lojality voči ČSR a na strane druhej ako presvedčiť ba priamo vštepiť všetkým občanom po 6-ročnom odlúčení, presvedčenie o nezvratnej skutočnosti, že súžitie česko-slovenské je jediným spoľahlivým pilierom existencie slovenskej suverenity a našej národnej slobody, kde vo funkcii štátotvorného národa, ako subjektu ústavoprávneho máme plnú možnosť žiť a pracovať.

Skutočnosť, že sa v tomto smere u nás nič, alebo skoro nič nepodnikalo, malo za následok, že pri prvej ešte k tomu len zdanlivej príležitosti, danej falošnými agentami zahraničnej emigrácie, ako aj ich tajnou, pod menom známou "Barcelona" vysielačkou - úmyselne rozširovanými zprávami o neodvratnej vojne medzi západom a východom a o znovuutvorení Slovenského štátu, mnoho ľudí u nás, hlavne z radu inteligencie týmto zprávam podľahlo, zmocnila sa ich zjavná psychóza alibistická, hľadanie spojenia so zahraničnou emigráciou a jej domácimi agentami zo strachu, že by v novoutvoriť sa majúcom štáte nemali dosť zásluh na výhodné zachytenie a umiestenie sa, alebo na odčinenie svojej doterajšej účasti na budovanie Čs. republiky.

To je jedna skupina okolností a podmienok z nášho vnútropolitického života, ktorá mala svoj nesporný vplyv na vznik a možnosť vzniku protištátnych skupín na Slovensku. Druhou skupinou týchto podmienok a okolností bola a je všeobecný úpadok politickej i občianskej morálky, ktorá - je to síce pre nás chabou útechou - pozorovateľná je v menšej, alebo väčšej miere aj u prevážnej väčšiny ostatných štátov. Najmä v prvých dvoch rokoch po oslobodení spodné prúdy ľudskej povahy až príliš silne zasahovaly do úpravy vecí verejných a tiež aj súkromných. Na kolbišti verejného života vynorili sa niektorí ľudia, ktorí postrádali mravnostné a duchovné vlastnosti a takíto ľudia vo svojej kvalitatívnej chatrnosti poškodzovali iných občanov štátu. Miestami takéto bezprávie vyvolalo u slušných občanov pocit neistoty a strachu a mnohý, ktorý túžil za neslobody po návrate ČSR, túžil vlastne po tom blahobyte mravnostnom a hmotnom aký mal za prvej ČSR. Keď však po oslobodení s poľutovaním zistil skoro pravý opak stavu, než po akom túžil, aký div, že stratil dôveru voči jestvujúcej politickej konštelácii a v tomto psychologickom stave bol a je náchylným k nerozvážnostiam.