Dočasné Národné shromaždenie republiky Československej usnieslo sa na tomto zákone:

Dočasné Národné shromaždenie súhlasí:

1. so smluvou medzi Československou republikou a Sväzom sovietskych socialistických republík o Zakarpatskej Ukrajine zo dňa 29. júna 1945,

2. s protokolom ku smluve medzi Československou republikou a Sväzom sovietskych socialistických republík o Zakarpatskej Ukrajina zo dňa 29. júna 1945.

Zmena štátneho územia, sjednaná smluvou a protokolom, uvedenými v § 1, a zmeny štátnych hraníc nastalé v dôsledku tejto smluvy a protokolu k nej, nabývajú s medzinárodnou účinnosťou aj účinnosť vnútroštátnu.

Tento zákon nabýva účinnosti dňom vyhlásenia; prevedú ho minister vnútra a minister zahraničných vecí v dohode so súčastnenými ministry.

Dňa 29. júna 1945 bola v Moskve podpísaná smluva medzi republikou Československou a Sväzom sovietskych socialistických republík o Zakarpatskej Ukrajine; súčasne bol podpísaný protokol k tejto smluve o vytýčení hraníc, o otázkach štátneho občianstva a opcie a o iných otázkach, ktoré vyplývajú z územných zmien.

Smluva a protokol podliehajú schváleniu Dočasného Národného shromaždenia; podľa § 64, odst. 1 bodu 1 ústavnej listiny je treba, aby súhlas bol daný vo forme ústavného zákona.

Ratifikačné listiny budú vymenené v Prahe. Text smluvy aj protokolu je pripojený v prílohe k tomuto vládnemu návrhu. Mapová príloha smluvy bude daná k dispozícii pre parlamentné prerokovanie v obmedzenom počte reprodukciou ministerstvom vnútra.

Prezident Československej republiky a prezídium Najvyššieho sovietu Sväzu SSR, predchnutí želaním, aby národy Československej republiky a Sväzu sovietskych socialistických republík žily vo večnom úprimnom priateľstve a aby im vo vzájomnej úzkej spolupráci bola zaistená šťastná budúcnosť, rozhodli sa k tomuto účelu uzavrieť Smluvu a menovali svojimi plnomocníkmi:

Prezidenta Československej republiky Zdenka Fierlingera, predsedu vlády a Vladimíra Clementisa, štátneho tajomníka v ministerstve zahraničných vecí;

Prezídium Najvyššieho sovietu SSSR Vjačeslava Michajloviča Molotova, zástupcu predsedu Rady ľudových komisárov a ľudového komisára zahraničných vecí Sväzu SSR,

ktorí, vymeňiac si svoje plné moci, ktoré boly najdené v patričnej forme a v úplnom poriadku, dohodli sa na nižšie uvedenom:

Zakarpatská Ukrajina (podľa československej ústavy nazvaná Podkarpatská Rus), ktorá bola pojatá na základe smluvy zo dňa 10. septembra 1919, uzavretej v St. Germain-en-Laye ako samosprávny celok do rámca československej republiky, sjednoťuje sa v súhlase so želaním, prejaveným obyvateľstvom Zakarpatskej Ukrajiny a na základe priateľskej dohody medzi obidvoma Vysokými smluvnými stranami, so svojou odvekou otčinou - Ukrajinou a vteľuje sa do rámca Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky.

Hranica ako bola medzi Slovenskom a Zakarpatskou Ukrajinou dňa 29. septembra 1938 stáva sa s prevedenými zmenami hranicou medzi Československou republikou a Sväzom sovietskych socialistických republík podľa pripojenej mapy.

Táto Smluva podlieha schváleniu československého Národného shromaždenia a prezídia Najvyššieho sovietu Sväzu sovietskych socialistických republík.

Ratifikačné listiny budú vymenené v Prahe.

Táto Smluva bola uzavretá v Moskve v troch vyhotoveniach, a to každá v slovenskej, ruskej a ukrajinskej reči. Pri interpretácii majú všetky tri texty rovnakú moc.

Pri podpise Smluvy o Zakarpatskej Ukrajine strany sa dohodly na nižšie uvedenom:

Vytýčenie hraníc na mieste samom, ako ich má na zreteli článok 1. Smluvy, bude prevedené Rozhraničovacou komisiou, do ktorej každá z Vysokých smluvných strán vyšle troch zástupcov, ktorí budú mat' právo pribrať k rokovaniam potrebný počet znalcov.

Trovy Rozhraničovacej komisie budú znášať obidva zúčastnené štáty rovnakou mierou.

Osoby slovenskej a českej národnosti, ktoré sú príslušné (majú trvalé bydlisko) na územie Zakarpatskej Ukrajiny, majú právo optovať pre štátne občianstvo Československej republiky a to do 1. januára 1946. Opcia sa koná podľa platných zákonov Československej republiky a nadobúda účinnosti iba po súhlase československých úradov.

Osoby ukrajinskej a ruskej národnosti, ktoré žijú na území Československa (v okresoch Slovenska), majú právo optovať pre štátne občianstvo Sväzu sovietskych socialistických republík a to do 1. januára 1946. Opcia sa koná podľa platných zákonov Sväzu SSR a nadobúda účinnosti iba po súhlase sovietskych úradov.

Osoby, ktoré použijú tohoto práva opcie, prenesú svoje bydlisko behom nasledujúcich 12 mesiacov po obdržaní súhlasu príslušnej vlády s opciou, do štátu, štátne občianstvo ktorého majú prijať, pri čom môžu vziať so sebou celý hnuteľný majetok. Tento majetok nepodlieha z tohoto dôvodu nijakému vývoznému clu ani poplatku. Za nehnuteľný majetok dostanú odškodné.

Taktiež budú odškodnené za zanechaný nehnuteľný majetok osoby českej a slovenskej národnosti, ktoré musely v dôsledku nepriateľskej okupácie opustiť územie Zakarpatskej Ukrajiny. Týmto fyzickým osobám sú postavené na roveň právnické osoby, ktoré vzhľadom na národnostné složenie ich štatutárnych orgánov, aké boly pred okupáciou, je treba považovať za české alebo slovenské.

K uskutočneniu článku 1. Smluvy z dnešného dňa a článku 2. tohoto Protokolu, pokiaľ ide o otázky právne, majetkové a finančné, ustanovuje sa Likvidačná komisia, do ktorej každá z Vysokých smluvných strán vyšle svojich zástupcov, ktorí budú mať právo pribrať k prácam potrebný počet znalcov.

Do pôsobnosti tejto komisie patrí bezúplatný prevod štátneho majetku na Zakarpatskej Ukrajine z vlastníctva Československej republiky do vlastníctva Sväzu sovietskych socialistických republík.

Odškodnenie podľa článku 2., odseku 3. a 4., prevedie podľa zásad, vypracovaných Likvidačnou komisiou, československá rešpektívne sovietska vláda. Vysoké smluvné strany vymenia si soznamy vyplatených odškodnení a potom sa prevedie vyrovnanie vzniknuvšieho dlhu. Likvidácia všetkých odškodnení a úhrada rozdielu bude prevedená do 18. mesiacov odo dňa ratifikácie Smluvy.

Tento Protokol, ktorý tvorí integrujúcu časť Smluvy, podlieha ratifikácii, ktorá sa uskutoční za rovnakých podmienok ako ratifikácia hlavného smluvného aktu.