Všechno naše úsilí, všechna zákonná
opatření musí směřovat k tomu,
aby žena bez obtíží a bez tak velkých
obětí, jaké přinášela
dosud, mohla sloučit poslání matky s posláním
pracující ženy. Vyvineme nejvyšší
úsilí, aby žena, osvobozená od denní
šedivé práce a vyčerpávající
práce v domácnosti, hospodářsky a
sociálně nezávislá a politicky samosprávná,
našla nejlepší cestu ke kultuře a k vyšším
cílům života.
Ženy musí míti právo na volný
čas, aby měly možnost účastnit
se veřejného života a tím i řízení
státu. Ženy musí být politicky činné
a prosazovat nejen svá práva, ale i práva
svých rodin a tím i práva celého národa,
musí mít účast ve všech orgánech
státní moci, v národních výborech,
až k účasti ve vládě. Musí
býti zastoupeny v národních soudech i v odborných
a zájmových organisacích.
S touto otázkou těsně souvisí zaopatření
žen a rodin vojáků, kteří konají
vojenskou službu. Je nezbytné, aby byly urychleně
vyplaceny vyživovací příspěvky,
neboť jen tak budou tyto rodiny zbaveny tisíce sociálních
starostí. Jen tak se mohou ženy vojáků
věnovat všem svým zvýšeným
povinnostem, které zastávají za své
narukovavší muže. Musíme dbát,
aby vojíni, kteří konají vojenskou
povinnost, nebyli ve svém zaměstnání
nijak zkracováni, ať již jsou to dělníci,
rolníci, veřejní nebo soukromí zaměstnanci
nebo živnostníci.
Urychlené sjednocení všech předpisů
a nařízení, které řeší
sociální záležitosti příslušníků
naší armády, je nezbytné. Usilujeme
o to, aby sociální otázky všech příslušníků
našeho národa a jejich rodin, hlavně příslušníků
pracujícího lidu, byly řešeny spravedlivě
v duchu lidové demokracie. (Potlesk)
Předseda (zvoní): Uděluji slovo
panu posl. Ušiakovi.
Posl. Ušiak: Slávna snemovňa!
Štát nebýva vždy v situácii tak
dobrej a výhodnej, aby bez ťažkostí mohol
udržať v rovnováhe svoj rozpočet. Na stránkach
výdavkov množia sa rubriky veľmi nutných
a naliehavých výdajov, zatiaľ čo rubriky
na stránke príjmov sa rodia veľmi ťažko.
Každý sektor verejného života reklamuje
svoje požiadavky pádnymi a silnými argumentmi.
Každá časť štátneho ústroja
sa bije o svoje miesto na slučí. Rozhodovanie o
rozpočte stáva sa bojom jednotlivých častí
štátneho aparátu o väčší
podiel na bohatstve, ktorý môže poskytnúť
štátna pokladnica.
Záleží na tom, ktorý sektor má
aké zbrane k dispozícii. Niektoré ministerstvá
sú vďaka tradícii na tom dobre. Je akousi vžitou
a prijatou zásadou, že na niektorých úsekoch
štátneho života sa nešetrí a šetriť
nesmie. Život a skúsenosti nás naučili,
že je výhodnejšie a lepšie nešetriť
napr. na armáde, na administratíve a pod., lebo
šetrenie v týchto sektoroch sa obyčajne kruté
vypomstí. Štát sa stáva menej schopným
obrany a výkonnosť jeho úradníctva klesá,
prípadne počne sa vzmáhať korupcia.
Rezorty, nemajúce takéto výlučné
postavenie, sa musia namáhavo a vytrvale dožadovať
svojho podielu. Aký tento podiel bude, o tom rozhoduje
a má rozhodovať dôležitosť, potreba
a naliehavosť tej ktorej časti štátneho
aparátu. Na niektorých rezortoch sa šetrí,
hlavne na tých, na ktorých sa hneď, alebo v
krátkej dobe, neukážu zhubné účinky
tohoto šetrenia. Tak Tisov štát šetril
na školstve, hlavne na učiteľoch, Slovenský
štát degradoval učiteľa na úroveň,
alebo lepšie pod úroveň nekvalifikovaného
robotníka.
Výsledok sa pravda ukázal, nebolo učiteľského
dorastu, učiteľské akadémie ostali prázdne,
mladí učitelia utekali do iných zamestnaní,
hromadne sa nechali aktivovať do armády, vstupovali
k žandárstvu, do úradov a vystupovali zo štátnych
služieb. Následok toho bol veľký pokles
úrovne slovenskej školy. Teda ani na školstve
sa neoplatí šetriť. Výhoda je tu len tá,
že sa to ukáže až po dvoch, troch rokoch.
Zvyklo sa šetriť na zdravotníctve, na sociálnej
starostlivosti, na odpočivných a zaopatrovacích
platoch a na iných sektoroch, hlavne na tých, kde
odpor nebol tak veľký a kde sa škody dostavovaly
neskoršie a neboly tak hneď hmatateľné.
Chcem tu prehovoriť o týchto sektoroch nášho
verejného života v súvislosti s rozpočtom.
Zdravotníctvo sa má starať o zdravie národa,
o jeho udržovanie a upevňovanie, nielen o liečení
nemocí. Aby tejto svojej úlohe mohlo urobiť
zadosť, musí byť širokou a bohaté
rozvetvenou sieťou po celom území nášho
štátu, musí zasahovať všade, i do
tej poslednej dedinky, i do najzapadlejšieho kúta
našej vlasti. Je treba rozmnožiť počet našich
nemocníc, a zmeniť ich tvárnosť, aby naozaj
vyzeraly ako stánky zdravia, liečebné ústavy.
Treba ich vysťahovať zo starých, tmavých
a pochmúrnych múrov a nasťahovať do moderných,
krásnych slnečných palácov. Mnohé
naše nemocnice aj po stránke zariadenia sú
veľmi zle vybavené, postrádajú často
aj najzákladnejšie pomôcky. Vzorom takéhoto
stavu je naša slovenská klinika v Bratislave. Práve
pred nedávnom prebehly slovenskou tlačou správy
o neudržateľných pomeroch v našej reprezentatívnej
nemocnici v štátnej nemocnici v Bratislave. Jej budovy
boly postavené r. 1857. Od tej doby sa na budove nič
nezmenilo ak nepočítame početné milióny
zbytočne vynaložené na neúčelné
opravy. Obrovské sumy sa investovaly na opravu a prestavbu
nemocničných budov, keby sa bolo ešte niekoľko
miliónov pridalo, mohla stáť nová, krásna,
moderná budova, nášho reprezentatívneho
liečebného ústavu. Za 25 rokov sa vynaložilo
18 mil. na opravy. Nemocnica nevyhovuje ani rozsahom. Od r. 1919
sa počet pacientov päťnásobne zväčšil.
Denne musia byť odmietané desiatky pacientov pre nedostatok
miesta. Šetrenie na nemocnici ani tu sa neoplatilo, lebo
milióny rok po roku plynuly do starej budovy, ktorá
ich pohltila a predsa ostala starou. Jej úplné likvidovanie
a naliehavosť postaviť budovu celkom novu sú
tak aktuálne, alebo aktuálnejšie ako pred 25
rokami, kým nás budova nestála ani jeden
milión. Na nemocnici sa teda nešetrilo, ale plytvalo
sa na ňu. O tom nás zvlášť presvedčujú
tieto čísla: za rok 1944 činily výdavky
nemocnice 36,879.175 Kčs. Nemocnica má dnes 1.900
posteli, počet zamestnancov je 871, ich plat činí
ročne 23,946.119.80 Kčs. Pri budúcom stave
by sa počet postelí zvýšil o 1.500 a
počet zamestnancov by bol 348, ich plat by činil
6,965.000 Kčs. Pri takomto stave a hospodárení
by sa úhrada na nové budovy za 20 rokov amortizovala
- a náš lekársky dorast by študoval v
takom duševnom ovzduší, ktoré by ho k
práci a štúdiu nadchýnalo a nie ako
dnes v pivničných klinikách, ktoré
nemôžu pôsobiť iným dojmom ako deprimujúcim.
Naše pomery v zdravotníctve sú preto také,
že ruka štátu k tomuto rezortu nebola dosť
štedrá a to ani v tých rokoch, keď nebolo
nutné tak úzkostlivo prehliadať rubriky výdavkov
ako je tomu dnes. Iste boly povolené značné
sumy pre účely ďaleko menej dôležité
ako sú nemocnice, ako je starostlivosť o zdravie národa.
I pri značnej starosti o to, ako naplníme štátnu
pokladnicu, nesmieme otázku tak dôležitú
posunovať stále na menej a menej významné
miesto. Každý z nás si uvedomuje hodnotu zdravia
národa a nutnosť venovať mu sústavnú
a dôkladnú pozornosť, ale keďže zhubné
následky zanedbávania tejto starostlivosti neprejavia
sa ihneď hmatateľne a hlásia sa tu aj iné
výdaje, obyčajne sa uhne s cesty. Uhne sa s uistením,
že to len pre tento raz, na budúce že si zdravotníctvo
na svoje musí prísť. Stane sa tak raz, druhý
raz a nakoniec je z toho temer systém. Naliehavosť
nápravy každý uznáva, ale veci sa s
miesta ťažko, hýbu, lebo sú výdaje
iné a často sa povie, že dôležitejšie
a nevyhnutnejšie štát pokrokový a štát
ľudový musí starostlivosť o zdravie svojich
občanov pokladať za problém prvoradý
a veľmi dôležitý.
Ak sú neuspokojivé naše pomery v sektore zdravotníctva
po stránke vecnej, nie je tomu lepšie ani po stránke
osobnej, platovej. Nejde o praktických lekárov,
ktorí obyčajne zarábajú slušne.
Ide o lekársky dorast a o výchovu vedeckých
pracovníkov, ide o tých, ktorí sa venujú
alebo chcú venovať vede, objavom, práci na
nových metódach liečenia, ide o tých,
ktorých úsilím sa veda a svet dostáva
dopredu. A práve voči týmto sa dosiaľ
postupovalo horšie ako macošsky.
Ako vstupuje mladý lekár do života? Po skončení
štúdia vstupuje do nemocnice, kde má svoje,
väčšinou teoretické znalosti doplniť
a prehĺbiť praxou pod dozorom osvedčených
odborníkov. Čím dlhšie sa v nemocnici
zdrží, tým sa jeho vedomosti viac rozšíria
a upevnia. Mladý lekár nadobude zručnosti,
rutiny a sebavedomia. Ak z takto pracujúceho mladého
muža sa má stať lekár, je nutné,
aby v nemocnici ostal väčší počet
rokov. Len rokami prace a štúdia sa stane z neho dokonalý
lekár a odborník. Kto si však môže
dovoliť ostať v nemocnici roky a roky, keď mu táto
nemocnica temer neplatí, lebo obnos 400 Kčs, ktorý
nemocnica poskytuje v začiatkoch takémuto mladému
lekárovi okrem bytu a stravy, nemôžeme nazvať
platom. Takto sú platení mladí lekári,
ktorí prešli dlhoročným štúdiom
a získali titul doktora. Keď niektorý z nich
má hodne šťastia, stane sa po čase sekundárnym
lekárom, a vtedy okrem bytu a stravy dostáva 1.100
Kčs mesačne, asistent na klinike 1.700 Kčs
mesačne. Koľko mladých lekárov si môže
dovoliť pracovať roky v nemocnici takmer zadarmo? V
nemocniciach a na klinikách môžu ostať
len synkovia bohatých rodičov, ktorí sú
vstave ich vydržiavať roky v nemocniciach, aby získali
dokonalú prax do života, prípadne aby ostali
na klinike a postúpili v tam panujúcej hierarchií
medzi vyvolených.
Ohromná väčšina mladých lekárov
odchádza však do života po krátkom pobyte
v nemocnici, po roku, po niekoľkých mesiacoch, prípadne
po 2 rokoch. Rodičia sú dlhým štúdiom
vyčerpaní a ťažko čakajú,
kedy prestanú tie nekonečné výdavky,
prípadne čakajú teraz sami pomoc. V mnohých
prípadoch sa štúdiom zadĺžili a
tu treba splácať dlh, ktorý sa zo 400 ani 1.700
Kčs platu splatiť nedá. Je nutné nemocnicu
opustiť, a to práve vtedy, keď lekárska
veda a prax sa stáva mladým mužom vlastnou,
keď do jej hĺbky počali vnikať, keď
si uvedomovali a cítili, čo je to lekárske
umenie, keď prekračovali určitú hranicu,
za ktorou sa človek stáva lekárom. Vtedy
prve treba prestať s učením a začať
pracovať. Nútia k tomu vonkajšie okolnosti, nedostatok
u rodičov, dlhy, založenie rodiny, nutnosť zarábať.
A mladý lekár - ešte nie celkom lekár
- odchádza na vidiek, do okr. mesta a lieči. Nie
je tajnosťou, že títo lekári narobia pri
svojom liečení aj mnoho škôd. A tu ten
systém šetrenia na platoch mladých praktizujúcich
lekároch sa pomstí. Mladý lekár sa
učí na svojich chybách, roky nesú
jeho metódy pečať neistoty, a len vlastnou
pilnosťou, húževnatosťou, vytrvalosťou
a stálym štúdiom sa z týchto ľudí
stávajú dobrí lekári. Netreba zabudnúť,
že z mnohých sa nestanú dobrí lekári
nikdy. Ich praxou sa tiahnú omyly a chyby, mnohokrát
tragické. Je nutné dať lekárskemu dorastu
pracujúcemu v nemocniciach čas, aby sa mohol venovať
špecializácii. Odborných lekárov je
tak málo, že ani nie so zvlášť komplikovanými
prípadmi je nutné ísť celé stovky
kilometrov k odbornému lekárovi. Čím
je tento stav zavinený? Nie tým, že by sa lekári
špecializovať nechceli, že by sa o odbor nezaujímali,
ale tým, že nebolo dosť kapitálovo silných
jedincov, ktorí by boli mohli bezplatne sedieť v nemocnici
a študovať odbor, príp. aby boli mohli určitý
odbor ísť študovať do zahraničia.
Skutočne bola vždy štátna pokladňa
tak prázdna a bola vyčerpaná vždy tak
dôležitými výdajmi, že sa nenašla
úhrada na uľahčenie štúdia snaživým
a nadaným lekárom? Nenašla sa v nej nikdy úhrada
na slušné honorovanie tzv. externých, sekundárnych
lekárov a asistentov na klinike? Nemal štát
nikdy toľko peňazí, aby sa postaral o riadne
vystrojenie a vyzbrojenie svojej prvej zdravotnej polície?
Čo je dôležité, keď nie zdravie
národa? O aký dorast sa štát má
starať, ak nie o ten, z ktorého vyrastajú tí,
čo majú národ brániť pred nemocami?
S najväčšími ťažkosťami
sa stretajú tí, ktorí chcú ostať
na klinike a prípadne venovať sa vede, získať
dokonalú špecializáciu. Na klinike panuje hierarchia,
stálych miest je veľmi málo, stupnicu predstavuje
asistent, docent, profesor. Zo spodnej triedy len vtedy sa možno
dostať hore, keď sa horné miesto uprázdni
odchodom alebo smrťou. Len systemizované miesta sú
platené, a to miesta nižšie veľmi slabo,
takže na nich nemožno zakladať existenciu. Kto
chce ostať na ústave mimo systemizované miesto,
musí pracovať úplne zadarmo. Tento nehybný,
reakčný a v skutočnosti protiľudový
a protidemokraticky systém núti mladých lekárov
živoriť a čakať roky a roky. Tých,
ktorí sa kapitálovo nevedia udržať, vyháňa
z kliniky, vyháňa ich od žriedla vedy a vzostupu.
Hlbší pohľad do tohoto systému ani nehovorí,
že by naozaj štátna pokladnica bola v tak zlom
položení, žeby nemohla slušne zaplatiť
asistentom, sekundárnym lekárom, že by nemohla
rozšíriť počet všetkých miest,
ale hovorí nám skôr o tom, že tento systém
je dômyselné takto vybudovaný, umele a tvrdošijne
udržovaný, aby všetci nepohodlní konkurenti,
najmä tí z vrstiev sociálne slabších,
sa snažili čim skôr z kliniky odisť a nechať
voľné pole pánskym synkom, ktorí sú
pre vysoké miesta a pre kariéru určení.
Doterajší systém je tak dômyselný,
že sa stávajú prípady, že lekár,
ak sa chce určitému odboru venovať a niet na
ústave voľného miesta, musí pracovať
úplne zadarmo ako volontér. Človek, ktorý
chce naozaj s láskou a nadšením pracovať
a stať sa majstrom a znalcom určitej disciplíny,
miesto odmeny a zvláštneho vyzdvihnutia je trestaný
tým, že za svoju prácu, námahu a obetavosť
nedostáva zaplatené. Lepší systém
na to, ako znechucovať a odradzovať ľudí
od vedeckej práce a ako zdržovať pokrok na tomto
poli, ani nemohol byť vymyslený.
Znám lekára, ktorý cez všetky ťažkosti
chce sa venovať tomu, k čomu cíti lásku
i náklonnosť, chce sa venovať plastickej chirurgii.
Keďže nepatril k tým vyvoleným, ktorých
môžu vydržiavať na klinike z domu, ktorí
si môžu dovoliť na klinike zdarma pracovať,
musel tento ústav zavčasu opustiť a venovať
sa praxi. Keď si v praxi nadobudol čiastku, odišiel
znovu na kliniku a tam pracoval za 400 Kčs mesačne
až do doby, kým ušetrený kapitál
trval a kým nebol znovu nútený dať sa
na praktické lekárstvo. V boji však neustal
a po rokoch odišiel druhýkrát, aby znovu na
klinike pracoval za mesačných 400 Kčs. Teraz
odchádza na svoj u plastickú chirurgiu, odchádza
z praxe tretíkrát lenže tento raz to má
trochu horšie. Kým predtým ako externý
lekár dostával mesačne 400 Kčs, teraz
bude pracovať úplne zadarmo, lebo na patričnom
ústave niet miesta a môže pracovať len
ako volontér. Aj to mal hodne šťastia a snáď
aj protekcie, že ho prijali a dovolia mu pracovať od
rána do noci, bez platu, bez honoráru, z lásky
k vede. Poznamenávam, že tu ide o plastického
chirurga, o špecialistu, akého na Slovensku vôbec
nemáme. Dosiaľ sú v tomto ohľade pomery
také, že s každým prípadom tohoto
druhu sa musí ísť buď do Prahy, alebo
do Maďarska - do Budapešti. Ide teda o veľkú
službu národu.
Vedecký pracovník by mal byť prvým predmetom
úzkostlivej starostlivosti štátu. Malo by sa
mu všemožne vychádzať v ústrety,
aby nebol podlamovaný jeho rozlet, aby nemusel zápasiť
s ťažkosťami, ktoré mu uberajú
nadšenia. Sprístupniť vedeckým pracovníkom
nielen všetky domáce vysoké učilištia
a všetky zdroje vedy, z ktorých môžu čerpať
doma, ale otvoriť im cestu do zahraničia, aby videli
výsledky svetového zápolenia a sa ho mohli
zúčastniť. Dnes do zahraničia môžu
ísť len naozaj bohatí jedinci, alebo tí,
ktorí na tento účel dlhé roky šetrili.
Je však správne sa spoliehať len na týchto
idealistov? Bude vždy dostatočný počet
ľudí, ktorí obetujú nielen svoje osobné
pohodlie, ale obyčajne vôbec svoj súkromný
život vede a pokroku? Je spravodlivé, ľudské
a demokratické žiadať takúto obeť
od ľudí, ktorí pre ľudstvo a pre jeho
blaho najviac pracujú? A žiadať ju za podmienok,
keď ich druhovia, a to druhovia menej pilní, menej
pracovití, zarábajú sumy mnohokrát
veľmi vysoké a zarábajú ich práve
na základe výsledkov práce týchto
idealistov? Je nutné, aby si každý štát,
ktorý si robí nárok na pomenovanie demokratický
a pokrokový, osvojil v tomto smere prax Sovietskeho sväzu,
kde vedecká práca je štátom vysoko honorovaná
a všemožne podporovaná. Sovietsky sväz venuje
ročne milióny a milióny na vedeckú
prácu v podobe cien za vedecké výsledky,
rozvíja svoje vedecké ústavy a dáva
možnosť nadaným a snaživým ľudom,
aby sa vedeckej práce a zápolenia zúčastňovali.
Výsledky tejto kultúrnej politiky dosiahol Sovietsky
sväz na každom poli, v nemalej miere aj na poli vojenskom.
Na Slovensku nemáme vôbec v odbore lekárstva
výskumného vedeckého ústavu V Čechách
s veľkými obeťami a energiou podobný ústav
vytvorili, ale je tam tak málo miest a sú tak bedlivé
strážené, že slovenskému vedátorovi
je tam prístup nemožný. Stav je pochopiteľný
a nemôže sa nikto pohoršovať; ústav
nestačí ani pre zeme české. Vedecké
pokusy sú nákladné. Tak bohatých jednotlivcov
a mecénov, aby podobné veci mohli robiť zo
svojich prostriedkov, nemáme. Na tak šťastné
náhody, ako je nahromadenie majetku, dostatok dobrej vôle
tento majetok obetovať a osobné predpoklady pre vedeckú
prácu u jednej osoby, spoliehať nemôžeme.
Našej vede musíme pomôcť štátnymi
prostriedkami.
Inou otázkou je tzv. verejné zdravotníctvo,
o ktoré sa starajú, alebo lepšie, majú
starať štátni obvodní lekári. Majú
dozerať nad čistotou, nad pitnou vodou, zdarma liečiť
chorých, robiť prehliadky školskej mládeže
a ešte mnoho iných funkcií vykonávať
a zdravotnými opatreniami vôbec predchádzať
chorobám. Čo vidíme však v praxi? Že
lekári sa touto prácou veľmi málo zaoberajú,
nemajú na podobné veci času, venujú
sa súkromnej praxi, čo im ani veľmi zazlievať
nemôžeme, lebo z niečoho žiť musia
a za prácu pre verejné zdravotníctvo sa temer
vôbec neplatí. Múdri strádalovia počítali
asi s tým, že lekár si súkromnou praxou
zarobí potrebnú čiastku a preto že môže
spomínané povinnosti, ktoré vyžadujú
práce a času dosť a dosť, vykonávať
za odmenu 800 Kčs mesačne. Navrhovatelia tejto odmeny
uvažovali, že lekár si zarába súkromnou
praxou, ale lekár prvé za to sa venuje súkromnej
praxi, na tejto si dá záležať a o verejnú
funkciu sa zaujíma veľmi málo, nemá
na ňu temer nikdy času. Školské deti
za celý rok nemá času prísť pozrieť
a za posledné tri dni v školskom roku ponavštevuje
všetky mu patriace školy, aby svojej úradnej
povinnosti urobil zadosť. Je možné, keby títo
lekári vôbec za verejné zdravotníctvo
nemali platené a bolo by im zdôraznené, že
ich povinnosťou k národu a štátu je bezplatne
tieto funkcie vykonávať, že by ich vykonávali
lepšie a svedomitejšie ako teraz, lebo by si boli vedomí,
že národu a štátu niečo dávajú
a snáď, by to robili aj s láskou, ale takto
ich stále prenasleduje vedomie, že ich práca
nie je vôbec zaplatená. Možno povedať,
že úspora, ktorú štát získal
na plate týchto lekárov, je veľmi pochybná
a problematická.