K týmto predpokladom patrí rozhodne i vzdelanie pracovných síl. Vzdelaný a vysokokvalifikovaný robotník, roľník, technický úradník, inžinier je najlepšou zárukou prosperity našich národných i súkromných podnikov, najlepšou zárukou rozvoja celého nášho hospodárstva, najlepšou zárukou, že naše hospodárstvo obstojí v mohutnej konkurencii svetovej, zárukou toho, že Československá republika bude môcť zaplniť medzeru v Europe, vzniklú porážkou Nemecka a nestane sa štátom zaostalým, hospodársky bezvýznamným. Áno, treba si uvedomiť, že poštátnenie kľúčových pozícií hospodárskych vytvára predpoklady pre veľkorysé plánovanie a podporu školy a kultúry vôbec.

Keď posudzujeme štátne výdavky na školstvo s hľadiska potrieb ľudovo-demokratického štátu a s hľadiska rozvoja jeho hospodárstva, treba privítať prednostné umiestnenie školského rezortu v štátnom rozpočte pre rok 1946.

Rozpočet Povereníctva školstva a osvety, prijatý rozpočtovým výborom Dočasného Národného shromaždenia, je takýto:

Riadny rozpočet na r. 1946 je 1.127,307.600 Kčs, mimoriadny z prostriedkov UNRRA 54,590.000 Kčs, mimoriadny pre rekonštrukčné práce 99,350.000 Kčs, dovedna 1.281,176.600 Kčs. Okrem toho je na školstvo pamätané v mimoriadnom rozpočte Povereníctva verejných prác na rekonštrukciu 45,070.000 Kčs, na investície 26 mil. Kčs, dovedna v rezorte verejných prác 71,070.000 Kčs. Celkove sa teda pre školstvo na Slovensku pamätá v roku 1946 sumou 1.352,246.000 Kčs. Výdavky na školstvo robia 22.2 % zo všetkých výdavkov na Slovensku; 2.9 % zo všetkých výdavkov v ČSR a 26.3 % z výdavkov na školstvo v zemiach českých. školská správa slovenská má najvyšší rozpočet zo všetkých povereníctiev, čo je vzhľadom k hore povedanému správne. Pritom všetkom však nie je možné povedať, žeby potreby školské a najmä osvetové boly uspokojive dotované. Pri sostavovaní prvého školského rozpočtu v Československej republike postupovalo sa s náležitou rozvahou. Výdavky, ktoré spočívajú na voľnej úvahe, preliminovaly sa len v nevyhnutnom rozsahu. No, pritom všetkom snížilo Povereníctvo financií, ktoré sa opieralo o usnesenie Sboru povereníkov zo dňa 21. XII. 1945, podľa ktorého všetky výdavky v rezortných návrhoch štátneho rozpočtu na rok 1946, ktoré sa nezakladajú na právnych tituloch alebo nie sú národohospodársky odôvodnené, alebo nie sú nevyhnutné, majú sa vylúčiť, poťažne snížiť. Podľa tohoto bol školský preliminár snížený viac ako o štvrť miliardy (265,604.600 Kčs). Niektoré snižovania išly tak ďaleko, že pri porovnaní s preliminárom Ministerstva školstva a osvety je veľká disparita. Podpreliminovanosť je najmä citeľná v odbore ľudovýchovy, osvety, divadiel a telovýchovy. Preto právom očakávame, že čo sa nebude môcť vykonať v roku 1946 pre nedostatok úveru, vykoná sa v r. 1947.

Vysoko si vážime slov ministra školstva a osvety dr Nejedlého, povedaných v rozpočtovom výbore Dočasného Národného shromaždenia 19. t. m., keď poukázal na podpreliminovanosť viacerých položiek rozpočtu Povereníctva školstva a osvety, a dúfame, že Ministerstvo školstva a osvety vyjde v ústrety štátnej školskej správe na Slovensku pri plnení potrieb, ktoré možno označiť za spoločné, ako sú štipendia Slovákov študujúcich na vysokých školách českých, zahraničné styky, zakupovanie slovenských umeleckých diel a pod.

Potreby pre ukrajinské školstvo na Slovensku, dozor nad ním, ukrajinská ľudovýchova a telovýchova sú vykázané v samostatných tituloch. Túto skutočnosť ocenil vrelými slovami v rozpočtovom výbore zástupca Ukrajincov kolega dr Rohaľ-Iľkiv. Školským a kultúrnym potrebám bratského ukrajinského ľudu na Slovensku, vojnou tak ťažko postihnutému, vychádzalo sa všemožne v ústrety. Temer všetky vecné potreby sú pomerne lepšie dotované ako potreby slovenské, aby sa v tejto časti štátu čím skôr zahladily stopy vojny.

Rekonštrukcia školských budov a zariadení:

Najnaliehavejším problémom školskej správy na Slovensku hneď po oslobodení a dodnes ostáva rekonštrukcia školských budov a ich zariadení. Slovenské školstvo už pred vojnou trpelo veľkými nedostatkami. Vojnovými škodami na budovách a zariadeniach dostalo sa priamo do kritického stavu. Nebolo temer školy, ktorá by nebola utrpela škodu. Bolo poškodených celkom 3389 školských budov, so škodou odhadnutou na pol miliardy Kčs. Škoda na zariadení a vystrojení škôl činila asi 330 mil. Kčs. Celková škoda na školskom majetku na Slovensku bola teda 815 mil. Kčs.

Pre posúdenie rozsahu škôd na slovenskom školstve stačí si uvedomiť, že napr. len u národných škôl bolo zničených alebo poškodených 7 % školských budov a škoda takto spôsobená je vyššia ako 20ročná investícia do týchto škôl v minulosti. Každému musí byť jasné, že takéto škody nedaly sa dosiaľ odstrániť a nedajú sa odstrániť ani v r. 1946. Hneď po oslobodení pristúpilo sa všade, kde to len pomery dovolovaly, k rekonštrukčným prácam už v r. 1945. Už v tomto roku vyplatilo sa na tento cieľ vyše 50 miliónov Kčs. V roku 1946 sa na opravách intenzívne pokračuje. Na rekonštrukčné práce je zaistená suma 144,420.000 Kčs čiastočne v rozpočte Povereníctva školstva a osvety, čiastočne v rozpočte Povereníctva dopravy a verejných prác. Očakáva sa, že v roku 1947, keď bude už viac stavebného materiálu a viac pracovných síl, bude i rozpočtová čiastka na tento cieľ vyššia. Domnievame sa, že rekonštrukčné práce sa skončia už v roku 1948.

V okresoch východného Slovenska, ktoré vojnovými škodami utrpely najväčšie škody, a kde nemožno predbežne prikročiť k úplným novostavbám definitívnym, stavajú sa provizórne typové drevené školské budovy. Dosiaľ bolo postavené 21 takýchto škôl s 26 učebňami a zadaných je ďalších 78.

Dostavby a novostavby. Príznačným rysom pre Slovensko je, že i novostavby škôl majú charakter viac - menej rekonštrukčný. Mnoho bolo zanedbané v minulosti. Často sa stávalo, že podľa zákonov a iných noriem boly školy zriaďované, ale bez vlastných budov. Umiestňovaly sa a dosiaľ sú umiestnené v celkom nevyhovujúcich budovách a miestnostiach verejných alebo i súkromných. Preto naliehavosť dostavieb a novostavieb je rovnaká ako u rekonštrukcií. Najväčšmi trpia nevhodným umiestnením slovenské školy vysoké a národné školstvo. Slovenská Vysoká škola technická nemá vôbec budovu, umiestnená je v bratislavských školách učňovských. Podobne je s prírodovedeckou fakultou, právnickou fakultou a klinikami fakulty lekárskej. Na národných školách sú pomery takéto: 821 škôl nemá vôbec vlastnej budovy, umiestnené sú v budovách prenajatých, z ktorých iba 146 vyhovuje školským účelom. Keď k tomu prirátame 644 veľmi poškodených budov za vojny, 172 budov v dezolátnom stave a 620 budov veľmi opotrebovaných, ale prechodne používateľných, tak nám prosím vyjde, že na Slovensku chývajú alebo celkom nevyhovujú 2252 školské budovy pre národné školy. Keďže je celkom národných škôl na Slovensku okrúhle 4500, vychádza nám, že 5 % slovenských národných škôl nemá budovu alebo celkom nevyhovujúcu.

Ubikačné pomery ostatných škôl nie sú síce také kritické, čo však neznamená, že i tu niet čo robiť, menovite u odborného školstva, ktoré stojí vzhľadom na industrializáciu Slovenska pred veľkými úlohami a rozmachom.

Potreba školského stavebníctva je na Slovensku veľmi naliehavá. Bohužiaľ, vzhľadom na úžasný rozsah rekonštrukčných prác nie je vyjadrená v štátnom rozpočte na rok 1946 náležitými ciframi. Je to problém následujúcich rokov plánovitej výstavby. V roku 1946 zaistila sa v rozpočte a so všetkým úsilím prevedie sa dostavba rozostavaných školských budov. Dokončí sa stavba 38 škôl ľudových, 11 škôl meštianskych, 2 škôl stredných v Bratislave a v Topoľčanoch, prístavba pre Vysokú školu technickú. Okrem dostavieb začne sa s novostavbami.

Tohoto roku pristúpi sa k výstavbe prírodovedeckej fakulty, filozofickej fakulty, telovýchovného ústavu, gymnázia v Dolnom Kubíne, Brezne, k prístavbe obchodnej akadémie v Banskej Bystrici, k novostavbe vyššej stavebnej školy v Bratislave. Stavať sa bude 10 budov opatrovní, 10 ľudových škôl, 5 meštianskych škôl. V nasledujúcom roku projektujú sa stavby 94 ľudových škôl a 30 škôl meštianskych.

Potreba ďalších stavieb rozvinie sa podľa naliehavosti na ďalšie 3 roky a potom na 5 rokov tak, aby terajšie ubikačné nedostatky boly odstránené. Budúci budovateľský plán rozvinie sa podľa potrieb našej rastúcej ľudovo-demokratickej spoločnosti a jej rozvíjajúcej sa kultúry.

S výstavbou a rekonštrukciou škôl súvisí budovanie internátov. Škody spôsobené na internátoch sú trojakého rázu. Na budovách asi 4 %, na zariadeniach bolo poškodené 8 % a na zásobách 10 %. Odhadujú sa celkové škody na 70 mil. Kčs. štátne stavebné úrady previedly už najpotrebnejšie opravy na budovách, takže sú až na malé výnimky internáty v prevádzke. Temer všade doplnilo sa už ich vnútorné zariadenie. Celkom je na Slovensku 88 internátov stredoškolských, z toho novozriadených 7, 4 vysokoškolské. Zriaďujú sa tri ďalšie vysokoškolské internáty, dva v Bratislave, jeden v Košiciach. V r. 1946 dokončí sa stavba dvoch vysokoškolských internátov v Bratislave a z prostriedkov UNRRY prikročí sa k stavbe 40 internátov stredoškolských. Všetky internáty sú nariadením Slovenskej národnej rady č. 80 z r. 1945 poštátnené.

Starostlivosť o kultúrne potreby prinavráteného územia. Popri prevedení rekonštrukčných prác na školských budovách a ich zariadení ako tiež odstránení starých ubikačných nedostatkov stojí školská správa na Slovensku pred druhou časovou a veľmi naliehavou úlohou: pred kultúrnym zaopatrením obyvateľstva na prinavrátenom južnom území Slovenska. V smysle medzištátnej dohody medzi Československou republikou a Maďarskom pracuje sa dnes s najväčšou intenzitou na výmene obyvateľstva a na odsune Maďarov. Už v lete začne sa prísun Slovákov z Maďarska. Povereníctvo školstva očakáva veľká úloha: školou a osvetou začleniť obyvateľstvo južného Slovenska do národného a štátneho života, vychovávať a vzdelávať obyvateľstvo tohto územia. Bude treba venovať najväčšiu pozornosť školským a kultúrnym potrebám Slovákov, prichádzajúcim z Maďarska, ako tiež pomaďarčeným Slovákom na prinavrátenom území. Bude treba tu vybudovať veľmi hustú sieť škôl materských, ľudových, meštianskych, stredných a odborných škôl, bude treba rozvinúť najintenzívnejšiu osvetovú a politickú výchovu medzi dospelým obyvateľstvom, ktoré žilo dosiaľ v štáte napolo feudálnom a nemá ani predstavy o národe, demokracii, o právach a povinnostiach občanov v ľudovo-demokratickom štáte. Je v záujme štátu, aby toto obyvateľstvo začlenilo sa čím skôr do národného a štátneho života a aby sa rozdiely medzi ním a ostatným obyvateľstvom republiky vyrovnaly.

Keď sa vypracoval rozpočet na r. 1946, neprihliadalo sa k takému riešeniu maďarskej otázky, ako bola vyzdvihnutá na program dňa hore citovanou medzištátnou dohodou. Pravdepodobné je, že sa mnohé plány Povereníctva pre školstvo a osvetu preorientujú v smere potrieb prinavráteného územia a jeho obyvateľstva, aby sa uskutočnil historický čin a naša republika raz a navždy stala sa štátom národným a slovanským a v jej rámci Slovensko slovenským.

Zvýšenie vzdelanostnej úrovne obyvateľstva. Naša národná revolúcie, výstavba ľudovo-demokratického štátu, veľké politické, sociálne a hospodárske zmeny, ktoré prežívajú národy našej republiky, stavajú školskú správu na Slovensku i v celom štáte pred nové úlohy, pred úlohy, ktoré je potrebné riešiť hneď od začiatku, už i na základe rozpočtu pre r. 1946. Týchto úloh je pravda viac, avšak základnou tendenciou kultúrnej politiky v našom štáte, ktorá dáva smer všetkým školským reformám, školskému budovaniu, bude kultúrny vzrast našich národov, zvyšovanie vzdelanosti všetkých občanov republiky, aby sa realizovala nielen demokracia v oblasti politickej a hospodárskej, ale aj kultúrnej, aby sa výsledky vied a umení staly majetkom najširších ľudových vrstiev.

Znakom každej opravdovej demokracie je aj demokratizácia kultúry, to je úsilie, zabezpečiť a umožniť vyššie vzdelanie všetkému obyvateľstvu. Už podľa prvej vety ústavy prvej Československej republiky je zdrojom všetkej moci v štáte ľud. Po veľkých a ťažkých skúsenostiach z prvej republiky, ako aj z rokov najväčšieho národného a štátneho poníženia obnovujeme náš štát znovu na demokratických zásadách, ale omnoho širších, ako to nie jeden raz zdôraznil i prezident republiky, a hlbších. Zásada o ľudovej moci stáva sa skutočnosťou a postulátom všetkých zmien v našom štáte. V jej smysle zmenil sa systém verejnej správy vnútornej, keď na miesto byrokratických štátnych úradníkov nastúpily ľudové orgány moci, národné výbory. V jej smysle dostávajú sa do rúk ľudu aj rozhodujúce pozície hospodárske, ktoré v minulosti nie jeden raz boly zneužité proti zákonom ľudu, národu a štátu.

Tieto všetky zmeny, vytváranie ľudovodemokratickej spoločnosti a štátu, vyžadujú aj zodpovedajúcu politiku školskú a kultúrnu vôbec. Ak má ľud - a ľudom nemyslíme len málo početné vrstvy byrokracie a politikov - skutočne vládnuť v republike, musí aj vedieť vládnuť. Ak má ľud rozhodovať a spravovať dôležité veci v národných výboroch, riešiť složité otázky politické, hospodárske, sociálne a iné, ak sa má ľud zúčastňovať na správe národných podnikov, musí mať vyššie vzdelanie, ako mal vtedy, keď týchto práv a povinností nemal. (Potlesk.) Ak nemá byť ľud republiky klamaný a oklamávaný chytráckymi politikmi a prípadne aj byrokraciou, musí byť vzdelaný. Vzdelanie, vyššie vzdelanie ako dosiaľ je nie iba nejakou požiadavkou, ale je predpokladom ľudovej moci, predpokladom demokracie. (Potlesk.) Nestačí iba hovoriť o demokracii, ale dať ľudu aj predpoklady moci a medzi tieto v rozhodujúcej miere patrí aj vzdelanie, škola, kultúra. V ľudovej demokracii je požiadavka vyššieho vzdelania širokých vrstiev ľudu potrebnou politickou požiadavkou. Aby sa teda naša ľudová demokracia stala skutkom a štabilizovala sa, aby sa rozvinulo naše hospodárstvo, náš národný priemysel, zvýšila produkcia našej výroby, je potrebné prehĺbiť a rozšíriť vzdelanie ľudu po všetkých stránkach. (Potlesk.)

Táto vedúca zásada školskej politiky musí sa uskutočňovať v škole i v osvetovej výchovnej práci. Škola ako najdôležitejšie miesto výchovy v modernej spoločnosti musí byť prebudovaná najprv v jej smysle. Táto vedúca zásada musí sa prejaviť v každej škole i v celom systéme školstva. Nestačí teda podporovať vzdelanie, vedu a umenie u tenkej vrstvy národa, treba sa predovšetkým starať o to, aby všetky poklady ľudskej vzdelanosti, vedy a umenia sa staly čím skôr majetkom celého národa a aby takto naša národná kultúra kráčala vpred využitím talentov, které dosiaľ nemohly sa rozvinúť len pre nedostatok a nemožnosť vzdelania, aby sa naša národná kultúra pozdvihla, živená mocným zdrojom ľudu. V smysle tejto zásady treba podporovať naše školstvo vôbec a národné školstvo zvlášť. Preto žiadame tri veci: 1. rozšírenie povinnej školskej dochádzky, 2. sjednotenie školského systému, 3. plánovité budovanie vyšších škôl všeobecne vzdelávacích, odborných a vysokých. Povinná školská dochádzka bola dosiaľ osemročná. Domnievame sa, že za osem rokov nedosiahne žiak takého vzdelania, aby mohol byť náležite pripravený pre ľudovo-demokratický štát. Treba rozhodne školopovinnosť rozšíriť a predbežne nástojiť na tom, aby každý chlapec a dievča v našej republike dosiahlo už v rámci povinnej školskej dochádzky stupeň vzdelania nižšej strednej školy. (Potlesk.)

Sjednotením školského systému chceme zaručiť z demokracie vyplývajúcu požiadavku rovnosti vo vzdelaní a menovite možnosti vzdelávať sa na vyšších školách nie podľa majetku alebo iných náhodných okolností, ale len podľa nadania a pilnosti. My na Slovensku nemôžeme predsa trpieť stav, ktorý by niektorí páni radi trpeli, že len zato, že je školský systém nejednotný a protidemokratický, je 65 % slovenského dorastu vylúčené z ďalšieho vzdelania. 65 % slovenských detí chodí do vyššej ľudovej školy, do 6., 7., 8. ročníka, a odtiaľ sa nemôže dostať ďalej, ani za učňov. 65 % slovenských detí a ešte to niekomu nestačí. Koľko tam hynie slovenských talentov, a tých najlepších z našich chudobných slovenských dedín. 28 % slovenských detí chodí do meštianskych škôl. Prosím, poznáme meštiansku školu, nielen z kostola, ale zo školy, a vieme, že meštianska škola sa nevyrovná strednej škole. (Potlesk.) Keby sa vyrovnala strednej škole, absolventi meštianskych škôl by mali tie isté možnosti ako absolventi nižších stredných škôl. Na vysokú školu sa nedostane, povedzme 93 % slovenského dorastu, ktorý je z vysokej školy vylúčený. 93 %! Mizerných 7 % detí, ktoré prídu v jedenástom roku na strednú školu, má možnosť dostať sa na vysokú alebo akúkoľvek vyššiu školu. Prosím, kým budeme na vyššej strednej škole a univerzite čerpať zo 7 % základu a 93 % národa hodíme cez palubu, môžeme si myslieť, že kultúrne pomery sa na Slovensku nezlepšia. (Výkřiky poslanců demokratické strany.) Nežiadame preto než len jednu primitívnu vec, ktorá sa uskutočňuje dnes vo všetkých štátoch Europy: aby bolo školstvo na druhom stupni sjednotené, aby bola vytvorená jednotná nižšia stredná povinná škola. (Potlesk.) Každý, komu záleží na slovenskom národe a kto je skutočným vlastencom, musí túto snahu privítať.

Aké sú námietky? Námietky sú dvojakého druhu. Námietka pána seniora Šenšela je, že vzdelanie škodí národu a že budeme vychovávať polointeligenciu. Ja myslím, že táto námietka už neplatí. Druhá námietka, ktorá sa proti tejto zásade jednotnej strednej školy vznáša, je námietka, že vraj jednotnou nižšou strednou školou sa ničí stredná škola. To je zaujímavé, že títo páni, keď ide o celkovú reformu školského vzdelania, hovoria o strednej škole. My chceme hovoriť o sto percentách slovenských detí lebo aspoň o 90 percentách. Im záleží len na 7 percentách slovenských detí. Prosím, čo by bola povedala vtedy naša vláda a pán prezident, keby pri poštátňovacích dekrétoch bol prišiel niekto s námietkou: prosím, my nemôžeme poštátniť priemysel, lebo tým snížime životný štandard našich fabrikantov. (Potlesk.) Ovšem, táto analógia je celkom nesprávna. Sjednotením školstva v druhom stupni sa úroveň strednej školy vôbec nesníži, naopak, zvýši sa, lebo stredná škola nebude čerpať len z mizerných 7 %, ale z 90 % alebo 100 %. A tak sa nám dostane do škôl výkvet národa, ti najlepší, a nielen bohatí, zámožní synkovia, ktorí sa dostali v jedenástom roku na strednú školu, pretože bývajú blízko školy, ich rodičia majú prostriedky alebo majú dobré spojenie vlakom. (Potlesk.)