Slovenčinu začal zavádzať do kostola tým, že odmietol vyspovedať Maďarov a výsledok, že len veľmi málo ľudí chodievalo do kostola. Mládež skoro vôbec nechodieva do kostola, píše spis. Spis opisuje, ako učil Macháček náboženstvo na menšinovej škole v Diakovciach. Za každé dve hodiny dostával od štátu 40 korún, miesto dvoch hodín učil však len jednu alebo ešte menej, a keď rodičia si sťažovali, Macháček odmietol vyučovať, ale vraj keď mu Slovenská liga dá ešte 1.000 korún, tak bude.
Slovenskú ligu tak rozdrobil a tak znechutil všetkých pracovníkov, že sa predseda i výbor vzdávali funkcií. Ústredie Slovenskej ligy z Bratislavy 7. februára žiada okresného náčelníka, aby pri voľbách v Slovenskej lige direktne alebo indirektne vplývali na členov miestneho sboru, aby sa do nového predsedníctva Macháček ako rozkladný živel nevolil a tak udržali pekne sa vyvíňajúcu prácu svojho sboru pri dôstojnosti a pri vzájomnom porozumení.
Zaujímavou kapitolou v jeho živote je jeho pomer k Maďarom, Dnes z Londýna kde-koho podozrieva z maďarónstva. Medzi spismi je niekoľko zaujímavých dokladov pre tento pomer. Jedného dňa akýsi pokrokový maďarský krúžok mal hrať divadelné predstavenie. Macháček prišiel na okresný úrad a žiadal náčelníka, aby to nepovolil. Keď sa to stalo, na požiadanie Maďarov, prišiel Macháček znova intervenovať, aby divadlo povolil. Ale on potom medzi miestnym maďarským obyvateľstvom rozširoval, že to ten český náčelník je zlý, ale on je dobrý, hoci náčelník bol Slovák. Medzi úradnými správami je soznam ľudí, s ktorými sa Macháček v Šale nad Váhom pravidelne denne stýkal: Ing. Vogel, Ing. Feketeházy, Lengyel, Sümeg, Gombos, Gadányi, všetko Maďari, hlásia, na Krajinský úrad, československé orgány. Ďalej hlásia, že Macháček je proti všetkým úradníkom, roznáša sa s nimi. Ako zaujímavý prípad je tam obšírne opísaný prípad volieb vo vodnom družstve. Macháček agitoval za to, aby sa právnym zástupcom družstva stal Maďar Dr. Pigler. Postavil sa proti akcií, ktorú v tomto družstve podnikol Dr. Papánek, a keď vo voľbách bol Dr. Papánek vyvolený za druhého podpredsedu a nie Macháček, tak zapeloval voľby. Je tam zápisnica, v ktorej sa hovorí, že Macháček vynadal richtárovi v Gute preto, lebo podporoval akciu Dr. Papánka do "buta panszlávov". V tomto družstve im vykonal ešte jeden protislovenský čin. Vo voľbách sľúbil štyrom kandidátom, že bude na nich hlasovať, hoci šlo o jedno miesto. Ale hlasoval na Maďara, hoci boli aj slovenskí a českí kandidáti. V referátoch Krajinského úradu je aj vysvetlenie, prečo tak hlasoval. Maďar zaplatil Macháčkovi 5. 000 korún a tí druhí somári vraj nechceli.
Dnes, keď Macháček hovorí o československej jednote, hodno ju ilustrovať nejakým príkladom z jeho života. Napríklad požiadali ho, aby odbavil slávnostnú omšu v deň štátneho sviatku. Macháček sľúbil, ale keď po omši zaznela v kostole hymna, ušiel od oltára. V deň 7. marca sľúbil, že odbaví omšu. Určil čas, ale keď úradníci začali prichádzať do kostola, Macháček bol už po omši, začal ju hodne skôr, aby vraj takto napálil českých bratov. Spis oboznamuje nás ešte aj s jeho teologickými vedomosťami. Je tam reč o nevyúčtovaných kostolných peniazoch, je tam reč o tom, ako vyučoval, vlastne nevyučoval náboženstvo, je tam reč o jeho súkromnom živote, o intrigách proti úradníkom, kňazom, o nadávkach, ktorými častoval v kostole organistu, o výstupoch, ktoré sa odohrávaly na pohreboch atď., atď. A toto všetko končí listom Jozefa Országha, krajinského prezidenta. Stručne, ale výstižne: "Veľadôstojný pane, keď ste sa svojho času uchádzali o rímsko-katolícke benefícium v Šali, sľúbili ste, že po dosiahnutí tohto benefícia budete v Šali pracovať na konsolidácii pomerov a vždy v prospech národa a štátu.
Informácie, ktoré už dlhšiu dobu dostávam o Vašom šaľskom účinkovaní, nútia ma, aby som s ľútosťou konštatoval, že ste nezadržali dané mi slovo. Značím sa s úctou: Országh."
Je len pochopiteľné, že československé úrady hľadaly cestu, ako tento rozkladný prvok z háklivého pomaďarizovaného mesta odstrániť. "Úrad stojí na stanovisku, že by to mal byť dobrý slovenský kňaz, ktorý by bol k Maďarom shovievavý, ktorý by nepolitizoval, ale zato by sa staral o svoje povolanie a o slovenské bohoslužby, o slovenské modlitebné knihy a o to, aby ľud získal pre slovenské veci. " Macháčka nepokladaly úrady ani za dobrého kňaza, ani za dobrého Slováka.
Koncom roku 1939 odišiel Macháček do cudziny cez Maďarsko. V Maďarsku sa pokúsil uchytiť, sľuboval maďarským úradom, že bude v dobrom maďarskom duchu účinkovať, ak mu dajú dobrú faru. Ale tieto poznaly už jeho minulosť a maly radosť, že sa ho zbavily. Poslaly ho ďalej. Prišel do Belehradu. Sotva začal v Belehrade účinkovať, už ho aj poznali. Začiatkom januára český agent z Belehradu posiela českým emigrantským úradom v Paríži túto zprávu:
"Je zde bývalý generálni tajemník Hlinkové slovenské ľudové strany Pavel Macháček, který se vyslovil, že pojede do Paríže, zasáhne do slovenské národní rady a pak pojede do Říma. Jak skončí mise Pavla Macháčka, téžko říci, zatím o něm hodně hovoří ženy. Tak například paní Klímová si mňe včera stěžovala, že ji Macháček prenasleduje. Macháček jest človek politicky skorumpovaný a mravně zhnilý. Jest to kněz, o kterém lze právem říci: corruptio optimi pessima. Že Slovenské ľudové strany byl svého času vypuzen. Když po několika obratech se najednou octl ve slovenské frakci Šrámkovy České strany lidové a jistý známy kněz sa ptal senátora Dr. Žižky, jak mohli do strany přijmout takovou bezcharakterní kreatúru, senátor Žižka řekl: Vždyť, kdyby to záviselo na mne, nikdy by sa k nám nebyl dostal. Ale my ho museli přijmout na nátlak msgr. Šrámka, kterému jej prý doporučil minister Beneš. Kromě svých mravních poklesku sexuelního rázu, o kterých ví celé Slovensko, dopustil se Macháček také obyčejných podvodů, pro které se mu bylo zodpovídati také pred trestním soudem. O tomto také psaly svého času nejen slovenské, ale i české noviny."
Takáto kreatúra, ako Macháčka nazvaly orgány Benešovskej emigrácie, škodca slovenskej veci na exponovanom mieste, ako ho deklarovaly úrady československé, tento človek, o ktorom prvý slovenský úradník vydal osvedčenie, že nedodržal slovo, že bude pracovať v prospech národa a československého štátu, stal sa podpredsedom československej štátnej rady, mluvčím Slovákov, reprezentantom katolíckeho Slovenska, zástupcom slovenského ľudu v takzvanej českej štátnej rade, ako si ju sostavil Dr. Eduard Beneš.
Zaujímavým doplnkom jeho činnosti je napríklad aj to, že falšoval rodné listy. Mohlo by sa povedať, záslužná vec, chcel pomôcť Židom. Lenže Herman Jucker musel najskôr Macháčkovi zaplatiť za falošný rodný list 700 korún. Humanita, láska, o ktorej Macháček hovorieva, začínala až po 700 korunách.
Skoro by sme chceli protestovať, aby takéto indivídium hovorilo v našom mene, ale nemusíme. Pavol Macháček nehovorí v mene slovenského národa. Pavol Macháček hovorí v mene jednotného národa československého. Je v Londýne takým výrazným a vynikajúcim členom tohto národa československého, že sa dostal až do štátnej rady a je pravou rukou Dr. Eduarda Beneša. Ba hovorí sa, že sa má v krátkom čase stať štátnym ministrom československej vlády v Londýne. Neprichodí nám nič iné, len Benešovi gratulovať. Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá.
Nedávno som dostal malý výstrižok z istého neutrálneho časopisu. Autor bystro vychytil zaujímavú skutočnosť. Zo Slovenska za Benešom neodišiel ani jeden popredný autonomistický politik - na rozdiel od Horvatov. Odišli len niektorí úradníci, Slávik a Viest, ktorí na Slovensku dlhé roky nežili a so Slovenskom stratili kontakt. Ich najbližší príbuzní zostali na Slovensku a sú na zodpovedných miestach, a statočne pracujú v prospech slovenského štátu. A najmä je zaujímavé, že neodišli ani takí slovenskí politikovia, o ktorých nemožno predpokladať, žeby boli stúpencami takzvaného germanofilského smeru. Čo toto znamená? Pýtam sa. Len toľko, že Slováci nesúhlasia s akciou Dr. Beneša, A zo slovenských katolíkov odišiel len Macháček. A to musí aj Beneš uznať, že to nie je reklama.
Je zaujímavé, že práve v slovenskej otázke sa Beneš rozišiel aj s najpoprednejšími politikmi československého smeru, ktorí odišli do zahraničia, alebo tam boli. Tu je napríklad Hodža, Osuský, tu sú americkí Slováci, ktorí sú v takej tuhej opozícii proti Benešovi, v akej neboli vari nikdy. Rovnako sa chovajú aj Slováci v Kanade a v Južnej Amerike.
Slávny Snem! Tu sa priamo núti, aby sme prirovnávali dve zahraničné akcie: akciu z minulej vojny svetovej s touto. V minulej svetovej vojne prišiel do Ameriky syn evanjelického farára Milan Rastislav Štefánik a rozptýlil obavy slovenského kňažstva, ktoré sa dalo ihneď do práce a katolícki kňazi Martvoň, Murgaš, darovali vari okrem Bosáka najväčšiu sumu na milióndolárovú sbierku. Prišiel do Ameriky T. G. Masaryk. Slovenská tlač bez výhrady ho vítala ako jediného vodcu a reprezentanta zahraničných Čechov a Slovákov, Masaryk s našimi tak hovoril, ako oni cítili. Priznal sa, že bolo diskutované aj o možnosti samostatného slovenského štátu, ale dohodli sme sa, že nám bude lepšie, ak sa spojíme. A on povedal i napísal, ako sa máme spojiť. Neviem si predstaviť, aby sa na Slovensku vyučovalo v inej, než v slovenskej reči. Slovensko sa bude spravovať z Bratislavy a nie z Prahy. Slovensko bude mať svoj Snem, svoju administratívu, slovenčina bude výlučnou úradnou rečou na Slovensku. A keď sa Masaryk lúčil s americkými Čechmi a Slovákmi, nenapísal "Čechoslováci", ale Česi a Slováci. Takto jedine si mohol Slovákov získať, aj si ich získal.
Pravda to, čo sa stalo vyhlásením Pittsburgskej dohody za falzum, za zdrap papieru, ochladilo vieru amerických Slovákov voči každému českému politikovi, a najmä, keď v marci 1939 Bohuš Beneš vyhlásil, akoby v mene svojho strýka: "ať se Slovákum ani nesníva o nejaké autonómii v budoucím Československu", americkí Slováci videli jasne, že nejde o nič inšie, len o návrat starých krívd. A preto tak jednotne, katolíci i evanjelici, bývalí čechoslováci i autonomisti, postavili sa v tejto vojne proti Dr. Benešovi. Veď aký duch československej lásky a vzájomnosti tam panuje, vidno z rezolúcií kanadských Slovákov, vidno z toho, že si kanadskí Slováci v Oshawe do stanov novopostavenej budovy dali paragraf, že v ich budove nesmie prednášať Žid a Čechoslovák. Takto to nedávno napísal aj londýnsky časopis Čechoslovák.
Nedávno Dr. Eduard Beneš bol v Amerike. Aký rozdiel medzi jeho cestou a cestou T. G. Masaryka! Masaryka vítali aj oficiálne kruhy, ale to bolo vedľajšie, hlavné bolo vítanie stotisícového zástupu v Chicagu, manifestácia 30 až 50.000-ového zástupu v Pittsburgu a Clevelande. Slováci s nim rokovali, Slováci o ňom písali, Slováci hovorili: Toto je náš vodca, a o Benešovi napísali: nemáme s ním čo rokovať, to je cudzinec. Ak by s nami chcel o nejakej veci rokovať, nuž len cez náš zahraničný úrad, lebo my sme občania Spojených štátov.
Nesmieme zatvárať zrak nad terajšími zahraničnými úspechmi Dr. Beneša, ktoré sú iste veľké, ale musíme práve pri nich konštatovať, že nepodarilo sa mu to, čo je hlavnou podmienkou vodcovstva, získať si tých, v mene ktorých hovorí, Masaryk mohol hovoriť v mene Slovákov, mal k tomu plnú moc, dali mu ju Slováci, ktorí s ním rokovali a s ním smluvy uzatvárali. Ale s Benešom zahraniční Slováci, tí, ktorí predsa nie sú v krajine Nemcami okupovanej, tí, ktorí si môžu slobodne a voľne povedať čo chcú a čo sú, tí práve tak v slovenskej otázke hovoria, ako my tu doma. Tí hovoria takto:
"Slováci chcú žiť samosvojsky a samosvojsky môžu žiť len vo svojom štáte."
"Sme za slovenský štát. Zrúťte ho a s ním pochováte i národ slovenský!"
Z trosiek bývalého Československa povstáva slovenský národ. Žičme mu všetci, sily, zdravia a pevnej vôle vytrvať v ceste, ktorú nastúpil. Je to cesta tŕnistá, cesta ťažkých skúšok a sebazapierania a veril som vždy v životaschopnosť slovenského národa, v silu jeho ducha prekonať aj tie najťažšie ťažkosti. Bojoval som o príležitosť, aby to mohol národ dokázať. Čechoslováctvo považoval som vždy za nahnilé ovocie na zdravom slovenskom strome. Myšlienka omladiť český národ transfúziou slovenskej krvi bola nemravná a založená na falošnom predpoklade."
"Slováci majú dnes svoj štát, svoj zákonodarný Snem, svoje peniaze, svoje zahraničné zastúpenie a dobré výhľady dostať zpäť to, čo im ich odvekí nepriatelia vzali."
"Ak československá vzájomnosť nemá utrpieť smrteľnú ranu, Česi musia navždy zrieknuť sa túžby, že budú ešte raz panovať na Slovensku a nad Slovákmi. Proti takýmto úsiliam sa postavia Slováci čo najrozhodnejšie, Slováci sa nikdy nevrátila do rámca československej národnej fikcie, kde ich čaká len národná smrť."
"Americkí Slováci stoja a budú stáť pri Slovensku, pri slovenskom národe. Od tej cesty neodvrátia ich nijaké sľuby a nijaké hrozby."
Tu hla niekoľko citátov zo slovenských novín z Ameriky. Či to nie je reč naša, či f d nie je náš duch? Londýnski páni nevedeli a nevedia získať týchto našich národne uvedomelých, v demokratickej republike žijúcich Slovákov. Ani Benešovi, ani jeho klike sa nepodarilo presvedčiť amerických Slovákov, že sú Čechoslováci. Ešte aj tí, ktorí nedávno skoro už verili v túto fikciu a ktorí na nás útočili, aj tí dnes obraňujú myšlienku samobytného národa slovenského.
Hodno viesť paralelu medzi zahraničnou činnosťou T. G. Masaryka a Beneša. Masaryk si získal najpoprednejších Slovákov, či už v Rusku, či v Amerike. Za ním stál Bosák, Mamatey, Krasuľa, Bielek, Murgaš, katolíci i evanjelici, pokrokári i konzervatívni, za ním stálo všetko, čo malo medzi Slovákmi za hranicami meno a vplyv. Za Benešom kto stojí? Benau, Bedő, Wogel, Kunosi, Klinger a Paľo Macháček. Beneš môže mať veľké úspechy, ale žiaden nevyváži tú skutočnosť, že v tejto akcii, ktorú podniká, nezískal ani Hodžu, ani Osuského, ani mnohých významných Čechov a najmenej nie Amerických Slovákov. Masaryk, keď už porovnávame, nenechal v minulej svetovej vojne pozatvárať ani svojich protivníkov, nie to priateľov, ako to nechal urobiť Dr. Beneš. Medzi Masarykom a Benešom nie je rozdiel len vo výbere osôb, ale aj v sľuboch. Masaryk Slovákom sľúbil širokú autonómiu, snem, užívanie slovenskej reči v školách, v úradoch, slovenskú administratívu, primerané zastúpenie v centrálnych úradoch. A to treba podotknúť, že to sľuboval vtedy, keď Slováci nemali dostatočný počet inteligencie, nemali skúsenosti vo veciach vládnych, nebolo národne prebudeného národa slovenského, Ale vtedy Masaryk uznal slovenský národ za rovnocenného partnera. Neskôr to poprel.
Z časopisov, brošúr i rozhlasových prejavov londýnskej emigrácie je jedno jasné, že si namýšľajú, že Slováci netrpezlivé čakajú na chvíle, kedy sa budú môcť zriecť moci a vlády. Slovenskí úradníci na nič tak nečakajú, ako na to, aby sa mohli zrieknuť svojich miest a odovzdať ich Čechom. Slovenskí podnikatelia s horúcou netrpezlivosťou čakajú chvíle, kedy sa budú môcť deliť alebo nedeliť na štátnych dodávkach s Čechmi tak, ako to bolo voľakedy, slovenskí profesori nič nečakajú tak, ako aby mohli niekde na dedine mesiace, mesiace čakať na miesto, a slovenský národ na nič tak, ako na novú inváziu Čechov.
Ale rozdiel medzi Benešom a Masarykom je ešte aj po inej stránke. Je to v spolupráci s ostatnými národmi. Tu je prípad poľský. Medzi Poliakmi a Cechmi je práve ten istý pomer dnes, aký bol napríklad v roku 1935, Poľskí emigranti do štátnej rady si vymenovali akéhosi pána Kožešníka, Poliaka z Československa, čo to znamená? Pýtajú sa Česi. Či si vari činíte nárok na naše územie?,, Free Európa", poľský časopis vydávaný v Londýne, priniesol veľkú úvahu o Českom Tešíme, na ktorý si Poliaci činia nárok. Na český protest Poliaci odpovedajú, veď v roku 1938 prezident Beneš vlastnoručným listom, poslaným poľskému prezidentovi navrhol takúto korekciu hraníc. Asi pred rokom podpísali Česi a Poliaci dokument o poľskočeskoslovenskej federácii. O niekoľko málo mesiacov aj z tohto dokumentu bol bezcenný papier. Práve takým spôsobom, akým sa usilovali vytiahnuť zpod záväzku Pittsburgskej dohody, utiekli aj zpod záväzkov tejto papierovej dohody. České noviny v Londýne si ťažkajú, akou nenávisťou vraj poľské časopisy privítaly v Amerike Dr. Beneša.
Slávny Snem! Život národov má svoje prirodzené pravidlá. Sú to pravidlá života a tak, ako človek či bohatý, či chudobný rovnako potrebuje k životu vzduch, tak aj národ, či veľký, či malý, rovnako potrebuje k svojmu životu slobodu. Český národohospodár Engliš to vyjadril slovami, že každý národ chce sám sebe vládnuť. Politickým cieľom každého národa je štátna samostatnosť. Národný štát javí sa ako politickým vyvrcholením národných túžob, keďže zaisťuje národu existenciu, trvanie a vývoj. Palacký vyslovil vetu, ktorú nám aj v tejto súvislosti možno opakovať: Žiadny národ nemá právo žiadať, aby sa v jeho prospech obetoval sused. A Masaryk hovorieval: Politická samostatnosť je pre národ uvedomelý, vzdelaný životnou potrebou. Národ politický podrobený aj v najkultúrnejšom štáte je potlačený a hospodársky a sociálne vykoristovaný. Čím myslivejší národ, čím energickejší, tým ťažšie nesie nadvládu. Ak by si azda niekto položil otázku či Slováci boli pod českou nadvládou, nuž o tom hovoria číslice, ktoré šor. tu odcitoval, len z jedného odboru verejného života, a dosť. Ale vari nikto tak necharakterizoval a vtipne túto vec, ako Peroutka, keď vo svojom "Budovaní štátu" napísal: Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska nemalo ani toľko plnej moci finančnej, koľko je potrebné, aby mohlo nariadiť opravu kľučiek na dverách.
Končím, slovami Vajanského v doslove jeho skvelých "Náhľadov a výhľadov": "Náš výhľad už nejde len z hôr našich k nebu, ale on je upretý strmo na pohyby národov okolo, blízko i ďaleko."
"Ale čo si nedáme premeniť žiadnemu fóru, to je nami konštatovaná individualita slovenského národa, naznášaný, nastrádaný v ťažkých časoch, okolnostiach jeho duchovný kapitál, a sväté, žiadnej (preskripcii nepodliehajúce právo na typický, vlastný, samobytný a oddelený národný život. Tu ani politika, ani patriotizmus, ani moc, ani dômysel, ani dialektika nič nevykoná.
Naša slovenská, národná vec okrem na písanom i obyčajnom práve, spočíva na večných zákonoch prírody a jej organickom, samým Bohom utvorenom základe."
Tento rozpočet, piaty rozpočet samostatného slovenského štátu, ktorý slávnemu Snemu doporučujem na prijatie, je dôkazom toho, že Slováci aj v ťažkých časoch vedia tvoriť. (Hlučný potlesk.)
Podpredseda Dr. Opluštil (cengá):
Slovo má pán poslanec Čavojský.
Poslanec Čavojský:
Slávny Snem!
Rokovanie o štátnom rozpočte (býva vhodnou príležitosťou na to, aby sa posvietilo na jednotlivé úseky nášho verejného a politického života. Používajúc tejto príležitosti, chcem aspoň stručne prehovoriť o jednej z najpálčivejších a najaktuálnejších otázok. O potrebnosti jej riešenia hovoria jednoduchí ľudia i predstavitelia národov a štátov. Ide o otázku sociálnu.
Na tejto otázke sa zvrtne osud kresťanskej civilizácie. Od jej riešenia závisí, či svet zhorí v plameňoch boľševizmu, alebo sa zachráni.
Myslím, že na záchranu kresťanskej kultúry a civilizácie najvýdatnejšie prispeje ten národ a štát, ktorý si rozumne a spravodlivo vyrieši svoje sociálne veci.
Okrem toho my máme aj svoje špeciálne dôvody, aby sme tejto otázke venovali patričnú pozornosť. V týchto prelomových časoch ide aj o budúcnosť nášho národa, A táto sa môže zvrtnúť na našom domácom fronte, ktorého pevnosť bude závisieť hlavne od toho, ako si vyriešime naše hospodárske a sociálne otázky.
Toto musíme mať na zreteli a podľa toho musíme aj pokračovať. Nech sa to deje z nášho vnútorného presvedčenia, na základe našich potrieb a možností a v smysle ducha i litery našej Ústavy.
Do istej miery to už tak urobíme. Dôkazom toho je aj náš štátny rozpočet, v ktorom máme patričné sumy, dosahujúce spolu štvrť miliardy korún na rozličné sociálne a socialne-zdravotné ciele.
Pravda, treba toto všetko primerane posudzovať. Hovorí sa, že sa "dáva" robotníkom, alebo inej sociálne slabšej složke národa. Zisťujem, že sa dávalo a dáva aj samostatne hospodáriacim, teda podnikateľom, Dáva sa, alebo sa dávalo priemyslu, poľnohospodárstvu, živnostiam i peňažníctvu.
Ide o to, aby sa jednotlivým složkám dávalo toľko, nakoľko je to potrebné a možné a aby to bolo v súlade so záujmami celku.
A pokiaľ sa dáva, nuž dáva sa zaiste z hodnôt, ktoré jednotlivé složky národa vytvorily. Dáva kapitál, ale dáva i práca, bez ktorej by sa nemohly tvoriť hospodárske hodnoty. Práca umožňuje, aby sa malý z čoho platiť aj dane. A okrem toho aj zamestnanci platia dane priamo. Zamestnanecké vrstvy platia priamo daň dôchodkovú, ktorá sa im sráža zo mzdy a platu. Tieto srážky na dani dôchodkovej činily do konca októbra bežného roku vyše 225 miliónov korún. To je skoro toľko, ako činí platba za tú istú dobu ostatných vrstiev daňovníkov. A okrem dáme dôchodkovej prispievajú zamestnanecké vrstvy na štátny príjem v značnej miere platením rozličných spotrebných daní.
Nechcem sa hádať o tom, kto dáva viac, či kapitál alebo práca. Chcem len patričné uznanie práci!
V poslednom čase sa u nás pri rozličných príležitostiach tvrdí, že sa vraj veľa dalo robotníkom, Áno, dalo sa - veľa rečí a sľubov, čo nebolo správne a zdravé. Pôsobilo to nedobre na robotníkov, ako aj na ostatné složky národa, ktoré majú dnes ten nesprávny dojem, že sa robotníkom naozaj dalo viac, ako bolo potrebné a možné.
Pozrime sa na to, čo sa tým robotníkom po stránke hospodárskej a sociálnej dalo. Sú to príslušné mzdové úpravy a zvýšenie dôchodkov v sociálnom poistení. Toto však bolo a je samozrejmým dôsledkom zvýšenia cien životných potrieb. Jediné, čo nebolo samozrejmé a čo znamená v sociálnej politike veľký krok napred, to sú prídavky na deti robotníkov a rozšírené poskytovanie prídavkov na deti štátnych zamestnancov.
V súvise s rečami, čo sa vraj všetko robotníkom dalo, počuť kritické slová o ich výkone. Nedávno bola o tejto otázke medzi dvoma, poťažne až troma časopismi aj nevhodná polemika. Hovoria o veci aj ľudia, ktorí sa tomu nerozumejú
Pravdou je, že terajšie vojnové časy pôsobia demoralizačne aj na robotníkov a zamestnancov. Ďalej na ich výkon pôsobia aj zásobovacie ťažkosti. A pokiaľ je na mieste sťažovať si na výkon v práci, nuž potom túto chybu bolo by možno vidieť aj inde, nielen pri robotníkoch. Ináč veľká väčšina slovenských robotníkov pracuje v akorde a snaží sa preto cieľom dosiahnutia čím väčšieho zárobku, dať čím väčší výkon. Slovom veľká väčšina našich robotníkov je platená podľa výkonu.
Slávny Snem! - Čo nám oprávnene môže robiť starosti, to je smýšľanie mnohých robotníkov a zamestnancov. To nesprávne smýšľanie je aj výsledkom našich chýb, nielen cudzej propagandy.
Chybou bolo, že sa o sociálnych otázkach dosť nezodpovedne hovorilo a písalo. Nebudem uvádzať konkrétne prípady. Tieto som si vo svojej reči škrtol. A ľudia na tieto reči nezabudli a teraz porovnávajú.
Celkom správne sa zdôrazňuje potrebnosť prevýchovy. Ale i prevýchovu treba správne robiť. Ide o to, kto a ako to robí. Všetko závisí od ľudí. Akí ľudia, také pomery. Nie je správne, keď kresťanský režim reprezentujú ľudia, ktorí majú s kresťanstvom spoločné iba to, že sú v matrike zapísaní ako pokrstení. Chybou je, keď usmerňovali tí, ktorí mali byť usmerňovaní a keď viedli tí, ktorí mali byť vedení.
Niektorí páni myslia, že našli kľúč k politickej kariére, keď iné myslia, iné hovoria a iné robia.
Vážení páni! My, ktorí sme úprimnými stúpencami kresťanského svetonáhľadu a ktorí sme sa vždy snažili pokračovať podľa nefalšovaných kresťanských zásad, popri svojej činnosti v záujme slovenských pracujúcich vrstiev, snažili sme sa tieto vrstvy aj správne vychovávať. Hovorili sme a hovoríme, že príkaz "nepokradneš" platí práve tak pre zamestnávateľa, ktorý nedá zamestnancovi dostatočnú mzdu, ako platí pre zamestnanca, ktorý za plaču nedá dostatočnú prácu.
Treba prevychovávať všetky složky národa bez rozdielu, nielen niektorú alebo niektoré složky. Boli a sú dvaja, ktorí priostrujú sociálny problém. Jeden z nich hovorí,, daj", a to niekedy aj v nevhodnom čase, a ten druhý hovorí "nedám", a to aj vtedy, keď by mohol dať.
Nesprávne smýšľanie pracujúcich vrstiev mohlo by nám zapríčiniť veľa starostí aj v normálnych časoch Ale my žiaľbohu ešte nežijeme v normálnych časoch. Ľudia rozličných názorov sú zajedno v tom, že je životným záujmom nášho národa, aby bol v terajších časoch u nás zachovaný pokoj a poriadok.
Podmienkou toho však je rozumná hospodárska a sociálna politika a správna výchova.
Keď hovorím o sociálnej politike, uvedomujem si, že sociálna politika musí mať zabezpečené patričné hospodárske predpoklady. Ide o to, ako sa jestvujúce hospodárske možnosti používajú. Tu treba sociálnej spravodlivosti. Treba merať všetkým složkám národa rovnako spravodlivé. Keď treba znášať ťarchy a ťažkosti, nech sa tieto znášajú, nakoľko možno, rovnako.
Najdôležitejšími a najaktuálnejšími hospodárskymi a sociálnymi otázkami sú mzdy, platy a zásobovanie. Treba poskytovať také mzdy a platy, aké sú vzhľadom na ceny životných potrieb potrebné a vzhľadom na hospodársku nosnosť nášho podnikania možné.