Druhá možnosť na zosilnenie poľnohospodárstva - ako som už spomenul - je riešenie cenových otázok poľnohospodárskych výrobkov. Pod týmto sa všeobecne myslí, že je to požiadavka o zvýšenie cien. Proti tomuto sme už dávnu jasne oznámili, že nedožadujeme sa zvýšenia cien našich výrobkov, ale žiadame úpravu cenovú a spravodlivú reláciu medzi výrobkami a potrebami roľníka, aby sa zaistila rovnováha. Vedomý som si toho, že proti zvýšeniu cien roľníckych výrobkov sú veľmi závažné dôvody a to 1. stabilita meny, 2. fiskálny záujem štátu v súvislosti s platmi štátnych zamestnancov a 3. mzdová hladina. Ale obdobne sú závažné dôvody aj za zvýšenie cien, ako sú: 1. rentabilita poľnohospodárskeho podnikania, ktorá 2. zaisťuje nielen udržanie ale aj vyživované produkcie a po 3. uspokojenie mzdových požiadaviek poľnohospodárskeho robotníctva, ktoré je dnes najslabšie odmeňované zpomedzi nášho robotníctva. Nemalú úlohu pri vývoji cien hrá tak čierny obchod, ako aj spoločný záujem celej národnej pospolitosti. Že po stránke cenovej je tu narušená hospodárska rovnováha, k tomu sa dvorené priznal aj pán predseda NÚZ-u, ktorý na pracovnej schôdzke Pôdohospodárskeho sdruženia a Roľníckej komory nám povedal, že keď na jednej sírane drží nízku cenovú hladinu tých poľnohospodárskych výrobkov, ktoré sú pre živobytie nášho obyvateľstva nezbytne potrebné, na druhej strane ponecháva voľnému cenovému vývinu tie články, ktoré zo zásobovacieho hľadiska nie sú tak potrebné. Po tomto vyhlásení pána predsedu NÚZ-u ustáľme si tie články, kde NÚZ cenove tak citeľne nezasahuje. Tieto sú: ovocie, hydina, kone a ceckové prasce. Keď porovnáme volumen týchto článkov s ostatnými článkami, čo roľníctvo produkuje a ktoré tvoria vlastne prameň dôchodku roľníka, tak musíme objektívne ustáliť, že je to tak nepatrné množstvo, že keby cena týchto článkov dosiahla aj astronomické čísla, nevedela by vyrovnať tú obeť, ktorú roľníctvo donáša povinným odovzdávaním svojich ostatných článkov za regulované ceny. Pri tejto stati musím poznamenať stanovisko nášho Vodcu, ktorý uznal, že sociálne niveau roľníctva je v našej národnej spoločnosti najnižšie, ktoré musí byť riešené, a nás aj ubezpečil, aby sme nemali obavy, že kto tento účet zaplatí. Jasne nám oznámil, že tento účet zaplatí celá národná pospolitosť. Z týchto slov vyvodzujem, že sociálne niveau roľníctva môže byť riešené pomocou úpravy cenových relácií a preto s touto otázkou musíme sa sústavne zapodievať, aby skutočne nastala tu hospodárska rovnováha, a tak aby nosná vrstva nášho národného hospodárstva stala sa pevným základom celej výstavby národohospodárskej.

Pán minister financií vo svojom expozé v stati o peňažníctve vyhlásil, že i toho roku sa pokračuje v rozširovaní sieti mestských sporiteľní a ďalej povedal, že toho roku začaly činnosť dve sporiteľne a ďalšie dve do konca roku tiež svoju činnosť započnú. Je otázka, čí pri zakladaní mestských sporiteľní je postoj Ministerstva financií správny a či neprotirečí svojmu ideovému programu, ktorý chce v peňažníctve uskutočniť. Ministerstvo financií to bolo, ktoré na začiatku našej samostatnosti prišlo s návrhom na reorganizáciu peňažníctva, pomocou ktorej chcelo vytvoriť lepšie a životaschopnejšie peňažné ústavy tým, že provinciálne alebo slabšie ústavy proponovalo vliať do Ministerstvom financií vytvorených peňažných centrál. Ministerstvo financií odôvodňovalo svoj návrh tým - a to celkom správne - že malé peňažné ústavy nemôžu splniť tie veľké úlohy, ktoré na ne bude klásť hospodársky život, a preto ich ďalšie trvanie nie je opodstatnené. Treba ich zrušiť a vliať do väčších peňažných centrál. Peňažným centrálam sa takto zaistí väčší životný a nasávací priestor a tým sa stanú spôsobilé pre podchytenie celého nášho hospodárstva. Tento ideový program Ministerstvo financií čiastočne aj dôsledne prevádza. Vytvorili na Slovensku veľké koncentračné body, provinciálne ústavy s nimi slučujú a takto neidúci veľký počet bánk sa sdružuje v prospech úspor tak vecných ako aj Osobných. Keď takto na jednej strane Ministerstvo financií týmto koncentračným bodom životný priestor zaisťuje, nechápem jeho počínanie a neviem, či povoľovaním zakladania mestských sporiteľní samo nepodvracia svoj ideový program. Bolo by len žiadúce, aby si Ministerstvo financií zrevidovalo v tomto úseku svoj postup a pridržiavalo sa dôsledne vlastného programu.

Rozpočet na rok 1944 pre roľníctvo má svoje veľké klady, a to najmä tým, že 80 miliónovou položkou v rezorte Ministerstva hospodárstva zaisťuje sa mu pokračovanie vo zveľaďovacích akciách. S ľútosťou ale sme vzali na vedomie slová pána ministra financií, ktoré povedal pri rokovaní o zaradení položky 80,000.000 Ks do Ministerstva hospodárstva, že keď na jednej strane roľníkovi dáme, musíme to na strane druhej u roľníka v podobe daní vziať. Toto stanovisko je protikladom vyhláseniu nášho Vodcu, ktorý nás vo svojom prejave ubezpečil, že riešenie sociálnej otázky v poľnohospodárstve nech zaplatí celá národná pospolitosť. So strany finančnej správy nám roľníkom sa všeobecne prízvukuje, že roľníctvo platí najnižšie dane. Je pravdou, že pozemková daň je nízka a finančná správa rada operuje práve touto nízkou pozemkovou daňou. Skutočnosť je ale tá, že pozemková daň u roľníctva je len zlomkom toho, čím roľník prispieva na finančno hospodárenie štátu. Na dôkaz toho dovoľujem si uviesť daňové zaťaženie vlastného hospodárstva. Tento rok od 100 kj odviedol som aj so samosprávnymi prirážkami do 50.000 Ks, čo je skoro árendálna hodnota tohto hospodárstva. Aj u menších roľníkov sa dane značne zvýšily. Napríklad náš jeden miestny predseda sdruženia mi oznámil, že od 45 kj zaplatil 22.000 Ks dane. Tieto dva konkrétne prípady dokazujú, že roľníctvo aj s daňového hľadiska vo zvýšenej miere plní si svoje povinnosti. Pri tomto treba pripomenúť, že poľnohospodárstvo nemá daňové výhody a nemôže ich vyplývajúc z povahy jeho hospodárenia využiť tak ako iné výrobné odvetvia, či už pri štátnych zárukách alebo investičných odpisoch. Máme ešte všetci v živej pamäti prejav pána poslanca Dr. Zaťku, ktorý ako generálny zpravodajca rozpočtu bol povedal svojho času, že investičné odpisy umožňujú len v samotnom priemysle zvýšiť investičný ruch behom jedného roku až vyše 1 miliardy. Táto možnosť investičných odpisov je u roľníka neznámym pochopom, lebo každú investíciu referent daňovej správy berie u roľníka ako príjem zapačitateľný do daňového základu. Táto prax daňových správ znemožňuje v roľníctve investovať na úver, lebo zo zdaneného dôchodku roľník tento úver prakticky nemôže platiť. Toto sú boľastné stránky, ktoré úzko súvisia aj s rozpočtom na rok 1944.

Blížime sa k vianočným sviatkom, vlastne k oslave večnej slávy. I slovenský roľník ozdobí si svoj vlastný stromček, keď aj skromne. Okolo tohto stromčeku sa síde jeho rodinka a otec s matkou radi by uštedrili svoje dietky. V izbe je tma, lebo však petroleja niet. Sviečka má cenu nedostupnej výšky a môž byť, že táto tma uľaví na srdci roľníckym rodičom, lebo aspoň nevidia ošumelosť šiat a vyčnievajúce prsty z obuvi vlastných dietok. Mohlo by sa zdať, že tu rozpráva nejaký pesimista. Ja som si vedomý všetkých tých ťažkostí, ktoré dnes slovenský roľník prežíva, ale pevne verím, že naše zákonodarstvo a slávna vláda budú aj v budúcnosti nápomocní slovenskému roľníkovi.

Keď odporúčam slávnemu Snemu predložený finančný zákon prijať, robím to v tom presvedčení, že chceme všetci bez rozdielu, aby každý náš roľník sa stal v najkratšej budúcností hospodársky silnou jednotkou, duševne vyrovnanou osobnosťou, ktorý je hrdý na svoje povolanie a oddaný až k sebažertve svojmu národu. Žiadna námaha, ale ani žiadna finančná obeť v prospech nášho roľníka nie je dosť veľká, keď splní podľa prikážu nášho Vodcu osudové poslanie našej štátnej samostatnosti. (Hlučný potlesk.)

Podpredseda Dr. Opluštil (cengá):

Slovo má pán poslanec Čulen.

Poslanec Čulen:

Slávny Snem!

Kvitujeme pokojnú reč pána poslanca Esterházyho i jeho kritiku pomerov. Je zástupcom maďarského ľudu, nuž jeho povinnosťou je brániť svojich voličov. Ale myslím, že pravda by žiadala, aby aj na druhej strane aj Slováci v Maďarsku mali takého obrancu svojich práv, akým je pán poslanec Esterházy na Slovensku. (Búrlivý potlesk.)

Práve nedávno v Maďarsku úrady odmietly prijímať predsedu slovenskej strany pána Dr. Böhma a na Slovensku naše úrady prijímajú pána poslanca Esterházyho. Masa Slovákov v Uhorsku, v maďarskom sneme nemá zástupcov, sme práve tak na tom, ako sme boli v roku 1900 a horšie ako po roku 1900. Nuž či by nebolo dobre i na tomto poli použiť zbraň najúčinnejšiu - reciprocitu? Nechceme, aby pán poslanec Esterházy tu nehovoril, opačne. Lebo jeho povinnosťou je brániť svojich voličov. Ale našou povinnosťou ako Slovákov je žiadať, aby aj naši bratia sa mohli brániť, aby v budapeštianskom sneme zasadol primeraný počet statočných slovenských poslancov, takých, ktorých by krivdy páchané na slovenskom národe bolely a radosti slovenského národa tešily. Len toľko žiadame, aby slovenskí poslanci v Maďarsku boli aspoň takí dobrí Slováci, akým Maďarom je pán poslanec Esterházy. Naša Ústava hovorí o reciprocite. Máme zaviesť do našich škôl báseň "Šurany" miesto modlitby, ako je zavedené v slovenských školách ma maďarské "Hiszek egy"? Máme vyhadzovať maďarských študentov pre maďarčinu zo škôl? Máme zaviesť reč Göre Gábora do tlače, ako sa píše po slovensky v Našej zástave? Máme zaviesť dvojjazyčné spevníky do maďarských kostolov ako je zavedené v Maďarsku? Máme mať toľko poslancov, koľko majú Slováci? Sme za vyrovnanie, ale za vyrovnanie ako rovný s rovným.

Práve nedávno prišly zprávy z Maďarska. V Báčke odoberajú Slovákom pozemky. Slováci v Petrovci predali svoje roztrúsené menšie pozemky a kúpili si v Hortyváre v celosti väčšie kusy, na ktorých si vystavali domy. Bez akéhokoľvek úradného prípisu alebo jednania im boly role odobraté, niektorým úplne a niektorým len časti. Niektorých ponechali na týchto svojich pozemkoch, hospodáriť, lenže musia platiť od nich árendu. Pozemky boly riadne odkúpené i knižne prevedené. Naši žandári majú zachádzať takto s maďarskými ľuďmi? Žandári z Vrábel vyšetrovali Alfonza Kováča. Vypytovali sa ho pomocou tlmočníka, Magula, ktorého vyšetrovali nevedel po maďarsky a preto na každú otázku odpovedal po slovensky. Žandára Michala Mikloša to rozzúrilo a začal vytýkať: "Ha magyar kenyeret eszik tanuljon magyarul." A druhý žandár dodal: "Vagy menjen másik oldalra és csókoljon kezet Tiszónak. " Magula odpovedal, že keby bol býval na Slovensku, jedol by slovenský chlieb, ale keď je teraz v Maďarsku, je maďarský chlieb. Nie on je povinný naučiť sa maďarsky, ale žandári sa majú naučiť po slovensky. (Živý potlesk.) Na to ho žandári vyzauškovali. Ostatní dvaja prítomní žandári hneď na to opreli bodák Magulovi na prsia a bolo treba zákroku našej strany. Á takýchto krívd je na stovky a stovky, shromažďujú sa v našich archívoch a niet možnosti a niet sily, aby sme docielili v týchto pomeroch nápravu. Sme za vyrovnanie s Maďarmi, ale ako rovný s rovným. Musia zachádzať s našimi Slovákmi v Maďarsku tak, ako oni chcú aby sme my zachádzali s Maďarmi na Slovensku.

Slávny Snem!

Rozpočtové reči v Sneme bývajú vždy prierezom jednoročného života, kritikou pomerov, plánovaním do budúcnosti. Piaty raz sa slovenský Snem zaoberá rozpočtom slovenského štátu. Piaty raz dávame svetu jasný dokument slovenskej životaschopnosti. V roku 1939 zraky celého sveta boly obrátené na naše malé Slovensko, časopisy, ktoré za desiatky rokov slovo Slovák nevysádzaly, razom toto meno prinášaly vytlačené najväčšími literami na prvých stranách Slováci sa osamostatnili, chcú mať vlastný štát, to bolo heslo svetovej tlače. Na mapách prvý raz sa objavil malý fliačik, aby čitateľom vysvetlil, kde tento nový štát na svetovej mape tretia hľadať. Kto by si vtedy bol predplatil v nejakej svetovej výstrižkovej kancelárií heslo na Slovensko, bol by ich denne dostával celé balíky, a keby si ich bol roztriedil podľa nejakých hesiel, bol by zistil, že veľmi často a vo veľmi konkrétnej forme objavovaly sa o Slovensku politické proroctvá. Väčšina ich vyznievala v tom smysle, že je to otázka len krátkeho času, čo samostatné Slovensko prestane jestvovať, čo si ho susedné štáty rozdelia medzi sebou. A nie je možné, vyznievaly proroctvá hospodárskych činiteľov, aby sa tento štát udržal, i keby k tomu mal všetky predpoklady kultúrne, politické, ale chyba mu najzákladnejší predpoklad: hospodársky.

A znova a v inej forme sa objavily staršie proroctvá, proroctvá, ktorými zaháňal pražský režim myšlienku samosprávy Slovenska. Nemáte ľudí, ak by ste ich našli, nebudete ich mať čím platiť, lebo Česi prestanú na Slovensko doplácať. Slovensko sa potom shrúti. Ak by ste sa natoľko uskromnili, že by ste akosi vystačili finančne i personálne, neudržíte sa, lebo vodcovia autonomistického hnutia ihneď preveslujú do Maďarska. Tieto proroctvá sa rad radom ukázaly ako falošné. Našli sme ľudí, nepotrebujeme miliardy, ktoré nám vraj z Čiech vyplácali a v otázke slovensko-maďarského pomeru nepotrebujeme poučenia, ako sa máme my chovať. Vari v žiadnej otázke slovenský národ nemá takú jednotnú mienku, ako práve v tejto. Krátkych päť rokov samostatného slovenského života dokázalo nielen životaschopnosť slovenského národa, ale jasne nám dokázalo, že české štatistiky, s ktorými sa operovalo proti Slovensku, boly rad radom falošné. Dnes vieme, že číslice českej štatistiky boly číslice usmerňované a usmerňované tak, aby dokázaly neživotaschopnosť slovenskú. Sme svedkami zaujímavého zjavu. Pred desiatimi rokmi ministerský predseda Malypetr vyhlásil, že sa na Slovensko dopláca aspoň 1 a 1/2 miliardy ročne. Česká emigrácia dnes však tvrdí, že Slovensko dopláca na Nemecko miliardu až dve ročne. Za päť rokov samostatného života vybudovalo sa na Slovensku po každej stránke viac, ako hocikedy predtým, dal sa chlieb tisícom a tisícom Slovákov, hoci hovorili, že nebudeme mať peňazí ani na dva mesiace. Stojíme tu pred zaujímavou matematicko-politickou úlohou: kto Slovákom nahradil tie 1 a 1/2 miliardy českých peňazí, kto im dáva tie 2 miliardy, ktoré dávajú Nemcom, kde sa nabraly tie peniaze na investície, platy atď., atď. ? Na túto otázku nechcú ani z Londýna odpovedať, ale na ňu dáva odpoveď už piaty raz rozpočet Slovenskej republiky a slovenský život. Každého Slováka, ktorý sa cíti byť slobodným človekom, ktorý nechce byť služobníkom, musia s radosťou naplniť tieto výsledky. My sme si to vytvorili. To čo tu máme je dielom slovenskej práce, slovenskej šetrnosti. Tomuto sa netešia len povahy služobnícke, nesamostatné a otrocké. Žiaľbohu i také sú.

Protivníci slovenského národa, či išli z juhu alebo západu, mali proti Slovákom tú istú zbraň. Nechceli Slovákom priznať prvú vec, ktorá sa jednotlivcovi priznáva: meno. Politický boj Slovákov s Maďarmi a Čechmi v zásade točí sa okolo otázky, či Slováci sme národom alebo len vetvou? Raz vetvou jednotného maďarského národa, inokedy vetvou jednotného národa československého, Vajanský v 90. rokoch na toto odpovedal: "Dôkaz skutočného jestvovania jeho považujem za zbytočný, ešte i voči najčiernejšej nevedomosti alebo zlobe. Slovenský národ je prastará, do predhistorickosti siahajúca individualita etnografická, so svojím teritóriom ostro načrtaným. " A toto je aj naša odpoveď. Odpoveď napravo i naľavo. Len čierna nevedomosť alebo zloba môže dokazovať a debatovať o tom, či sme národom alebo nie. A touto čiernou zlobou sú presiaknutí tí, ktorí sa nám vydávajú za osloboditeľov.

Slávny Snem! Začiatkom decembra minulo 75 rokov od odhlasovania povestného maďarského národnostného zákona. V dlhej, niekoľkodennej debate stretli sa zástupcovia národností s maďarskými poslancami. Národnostní poslanci napokon vyliahli zo snemu a nezúčastnili sa rokovania. Prečo? Preto, lebo maďarskí poslanci tvrdili aj uzákonili Deákovú formulku o jednotnom nedeliteľnom maďarskom národe. A národnostní poslanci v krásnych a hlboko sondovaných rečiach tvrdili: Kto nám nechce dovoliť, aby sme sa my mohli nazvať naším pravým národným menom, kto nám nechce uznať naše meno, ide na náš život, je naším nepriateľom! Neviem, prečo by sa mal robiť rozdiel medzi Kolomanom Tiszom a Benešom, ak majú v tejto zásadnej otázke rovnaký náhľad? Lebo vraj sa zachránime, Hušek toto vtipne naznačil, ak sa utopíme v menšej vode a nie vo väčšej, to je vraj teória česko-slovenského národa. My vieme, že bez Československej republiky by nebolo bývalo samostatného Slovenska. To bola prirodzená naša vývojová cesta. Ale na tejto ceste nemožno ísť zpäť. Cesta zpäť je nemožná, to bolo heslo slovenskej politiky už pred sto rokmi.

Dňa 4. marca 1923 v Olomouci prednášal vynikajúci český politik Dr. Karol Engliš. Hovoril na tému "Národ a štát". "Stojíme pred tisícročným faktom, hovoril v úvode, že ľudská spoločnosť včleňuje sa v národnostné štáty, že národy chcú žiť svojím vlastným štátnym životom a že štáty národne konglomerované sa rozpadajú. Národnosť je mohutnou složkou štátotvornou, hovoril Engliš. Národ potrebuje k svojej trvalej existencii ovládanie národného telesa, ktoré mu umožňuje starať sa o harmonický vývoj všetkých jeho složiek, ich kooperáciu a tvorbu národnej kultúry. To je možné jedine vtedy, keď je národ suverénny a je súčasne štátom. Národ chce sám sebe vládnuť a ak je otázka kto vládne otázkou formálne politickou, potom je politickým cieľom každého národa vlastný štát, štátna samostatnosť. Samostatnosť a vlastný štát - hovoril Engliš - nedajú sa nahradiť žiadnym jazykovým zákonom. Keby nám bol býval niekto v starom Rakúsku povedal, že nám zaistí náš jazyk v škole i v úrade až do najvyššieho stupňa, nemohol nás uspokojiť, lebo mohol - majúc vládu v ruke - robiť takú hospodársku politiku, ktorá by nás prakticky vypudila z pôdy a odnárodnila. Jednotlivec bol by býval jazykovým právom uspokojený, národ nie. Ak nazveme individuálnym, právom národným právo jazykové a sociálnym právom národnú vládu národa nad sebou, potom je jasné, že národ sa nemôže uspokojiť právom individuálnym a žiada sociálne právo národné. Národný štát javí sa takto politickým vyvrcholením národných túžob, keďže zaisťuje existenciu, trvanie a vývoj národa."

Ak sú tieto zásady platné pre Čechov, ak sú platné vo všeobecnosti, nuž platia aj pre nás Slovákov. Česi sa nechceli uspokojiť ani s jazykovým zákonom, ale my v Československu nemohli sme si vybojovať ani slušný jazykový zákon.

Dr. Engliš mal pravdu. Národ sa nemôže uspokojiť individuálnym právom národným, národ potrebuje sociálne právo národné, vládu národa nad sebou. Aby Česi, českí emigranti, toto právo, ktoré si reklamovali a reklamujú pre seba, nemuseli priznať aj Slovákom, preto sa tak kŕčovite pridŕžajú stanoviska, že Slováci nie sú národom, sú členom jednotného československého národa. A takto pojem československého národa je formulka, ktorou sa hlasuje smrť slovenskému národu. Nebudem sa na široko zaoberať štatistickými údajmi, čo také sociálne právo národné, vláda národa nad sebou na Slovensku po každej stránke života znamená. Mnoho vecí sme vedeli vykonať, jedno čo sme však nevedeli patričným spôsobom speňažiť, čo sme nevedeli názorne národu povedať, to je to, že sme dostatočne propagačné nezachytili rozdiel medzi starým a novým životom. Nevieme akosi povedať: mať štát to je nielen zmeniť odznak, zástavu a niekoľko úradníkov, ale je to hlboká premena v každom odbore nášho života, to j® v prvom rade kus chleba, ktorý tu síce bol, ale bol na stole neslovenskom a dnes je na stole slovenskom. Prosím, veď my sme vlastne ani nevydali štatistiku, koľko Slovákov sa v novom štáte dostalo k chlebu, koľkým slovenským rodinám sme dali chlieb, koľko peňazí na Slovensku dostávali cudzí a v akom pomere to bolo k platom našich ľudí, ako boly obsadené centrálne úrady v Prahe, čím sme my na ne prispievali, ako boly obsadené na Slovensku atď., atď. Národu treba ukázať na tieto veci, lebo najsamozrejmejšie veci neraz bývajú najneznámejšie a najsamozremejšie veci si neraz ľudia neuvedomujú. Každá vláda okrem slovenskej znamení, že s týmto slovenským pecnom chleba sa Slováci budú musieť rozdeliť. Jedine v slovenskom režime slovenský chlieb zjedia Slováci.

Neraz mám dojem, ako by sa z tejto pravdy robila skoro úradná tajnosť, aby sa neukázalo, ako macošsky sa so Slovenskom voľakedy zaobchádzalo, aby to českej vláde neuškodilo. A rovnako by sa takto mala zpracovať aj štatistika hospodárska. Malypetr pred desiatimi rokmi sľúbil, že vydá túto štatistiku. Terajší pán prezident ešte ako poslanec v Prahe ho interpeloval, nuž vraj dajte tú štatistiku, nech uvidíme. Ale zabudli na ňu. Našou povinnosťou je národu ukázať, čo znamená sociálne národne právo, čo znamená, keď si národ vládne a k tejto štatistike potom netreba veľa slov, stačia číslice; niekoľko diagramov a obrázkov povie nám viac, ako najlepšia politická agitácia. Ba šiel by som ďalej, zpracoval by som tie číslice do filmu, letákov, plakátov, svetelných obrazov. Zásada, že Slovákom nikto nedá toľko, koľko si dajú sami, musí prejsť do krvi. Či ste si nevšimli, že česká zahraničná emigrácia o všetkom možnom hovorí, o úteku slovenských ministrov, o revolučných výbuchoch na Slovensku, o partizánoch v slovenských horách, ale nepovie, prečo nepripustili v minulých rokoch Slovákov do centrálnych úradov. To je ich veľká slabosť. Nikdy ani sa nepokúsila vysvetliť, ako je to možné, že za éry Dr. Beneša nebolo Slovákov na úrady, ako sa to stalo, že v slovenskom štáte v krátkych piatich rokoch sa našli od najnižších úradov až po najvyššie, že je ich už toľko, že už teraz ústami Kohna-Kunošiho uvažujú o reštrikcii slovenských úradníkov. Môže prísť hocikto a keď mu predložíme číslice, nemusíme k ním pridávať komentár, ten si urobí on sám. A ten vždy a všade musí vyznieť tak: Benešov režim bol Slovákom nežičlivý, alebo ako to napísal Neville Henderson: Česi dokázali neuveriteľnú zaslepenosť a aroganciu v zachádzaní so Slovákmi Treba si vrelé želať, aby Sa pre pokoj kontinentu vášne pána Beneša miernily.

Zaopatril som si štatistiku o pohybe štátnych zamestnancov českej a slovenskej národnosti od 1. októbra 1938 do 31. októbra 1943. Je to štatistika veľmi poučná. Sú v nej len hrubé číslice, ona by bola ešte zaujímavejšia, keby sa podrobnejšie rozobrala najmä podľa hodností, podľa platov. Tam by sme práve videli, že v rukách slovenských skoro ani nebolo rozhodujúcich miest. V Predsedníctve vlády dali sme chlieb 59 Slovákom v Štátnom štatistickom úrade 86 Slovákom, v Úrade propagandy 21 Slovákom, v Ministerstve vnútra bolo 4.384 Čechov, odišlo 4.203, nastúpilo 3.240 Slovákov, v Ministerstve financií bolo 3.747 Čechov, odišlo 3.621, nastúpilo 3.038 Slovákov, v Ministerstve hospodárstva bolo 98 Čechov, odišlo 88, nastúpilo 714 Slovákov, v podniku štátnych lesov bolo 270 Čechov, odišlo 250, nastúpilo 610 Slovákov, v Ministerstve zahraničných vecí nastúpilo 261 Slovákov, v Ministerstve pravosúdia bolo 710 Čechov, odišlo 663, nastúpilo 307 Slovákov, v Ministerstve školstva a národnej osvety bolo 3.200 Čechov, odišlo 3.035, nastúpilo 4.205 Slovákov, v Ministerstve dopravy - rezort poštový bolo 1835 Čechov, odišlo 1.678, nastúpilo 2.188 Slovákov, v rezorte železničnom miesto 4.747 Čechov nastúpilo 4.538 Slovákov, v rezorte verejných prác miesto 431 Čechov nastúpilo 423 Slovákov, v Štátnych banských a hutníckych podnikoch miesto 94 Čechov nastúpilo 106 Slovákov, v Ministerstve národnej obrany miesto 557 Čechov nastúpilo 2.210 Slovákov. Úhrnom bolo 20.541 Čechov, odišlo 19.367 a nastúpilo 21.826 Slovákov. V slovenskom znení sociálne právo národné znamenalo chlieb pre 21.826 Slovákov, t. j. chlieb skoro pre 22.000 slovenských rodín. Voľakedy organizovaným členom ľudovej strany a štátnym zamestnancom znamenalo podstúpiť perzekúciu, nechať sa odstrkovať a prenasledovať. České odborové organizácie podporovaly predovšetkým Čechov a len za nimi svojich československých členov. Za dvadsať rokov narobilo sa plno krívd. Ak sa reštringovaľo, nuž boli na prvom mieste Slováci, ak sa prepúšťalo, boli to zase oni, a ak išlo o povyšovanie, nuž boli sme poslední.

S následkami týchto krívd prešli sme aj do nášho samostatného života. Je otázkou našej politickej cti, aby sme tie staré krivdy ponaprávali aspoň v medziach daných možností. Veď ako sa môže cítiť slovenský železničiar, keď sa díva napríklad na takéto štyri číslice. V Ministerstve železníc sú štyria zamestnanci s rovnakým vzdelaním, rovnakou praxou, rovnakým zadelením, rovnakými služobnými rokmi. Jeden má 12.600 Ks, druhý 21.600, tretí 22.800 a štvrtý 24.000. Znie to skoro neuveriteľne, ale tí prví dvaja s najmenším platom sú Slováci, tí druhý dvaja sú Česi. Nehovorím, že si nezaslúžia tento plat. Konajú hodnotnú a dobrú prácu, ale tvrdím, že si ho zaslúžia aj Slováci. (Potlesk.) Ten Slovák, keby bol vstúpil do sociálne-demokratickej alebo do česko-socialistickej organizácie, dnes mohol mať aspoň taký plat, aký má ten Čech s najmenším platom. A je zaujímavé, že tento najnižší slovenský plat bol zvýšený len po veľmi tuhých bojoch, a povedal by som skoro akoby s protekciou. A preto je bezpodmienečne potrebné, aby sa aj táto otázka konečne riešila. Ak našim ľuďom ich krivdu nenapraví slovenský štát, nuž od koho budeme čakať nápravu týchto krívd? Treba s poľutovaním konštatovať, že keby bolo bývalo viac pochopenia, keby niektorí páni hore boli troška na svojej vlastnej koži pocítili tieto krivdy, že iste už sme tento boľavý problém mohli mať za sebou. Je preto potrebné, aby návrh pána poslanca Suroviaka, ktorý predložil predsedníctvu Snemu v októbri tohto roku, stali sa predmetom vážneho rokovania a aby sa uskutočnil. Hovorím, to je otázka našej politickej cti a je to otázka jednoduchej spravodlivosti. (Potlesk.)