Čtvrtek 13. února 1941

Snem Slovenskej republiky 1941

I. volebné obdobie.                                                                   4. zasadanie.

Tesnopisecká zpráva

o 57. zasadnutí Snemu Slovenskej republiky v Bratislave vo štvrtok 13. februára 1941.

Obsah:

Strana

Oznámenia predsedníctva:

 

Otvorenie zasadnutia

3

Ospravedlnenie neprítomnosti

3

Od vlády došlo

3

Došlé nariadenia s mocou zákona

3

Rozdaná tlač

3

Vyhlásenie predsedníctva o budúcom zasadnutí

13

Zakľúčenie zasadnutia

13

Program:

 

1. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu zákona o

 

úprave služobných a platových pomerov duchovenstva v súvis-

 

losti s ústavným zákonom o štátnom občianstve

3

Reč zpravodajcu Dr. Tvrdého

4

Prikročenie k rozprave

6

Reč poslanca Čarnogurského

6

Koniec rozpravy

10

Zpravodajca sa zriekol záverečného slova

11

Prvé hlasovanie o návrhu

11

Prijatie návrhu prvým hlasovaním

11

Druhé hlasovanie o návrhu

11

Prijatie návrhu druhým hlasovaním

11

Rezolučný návrh hlasovaním prijatý......

11

2. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu zákona o

 

opatreniach proti všeobecne nebezpečnému používaniu traskavín

 

a všeobecne nebezpečnému zachádzaniu s nimi

11

Reč zpravodajcu Dr. Orlického

11

Rozprava odpadá

 

Prvé hlasovanie o návrhu

... 13

Prijatie návrhu prvým hlasovaním

... 13

Druhé hlasovanie o návrhu

... 13.

Prijatie návrhu druhým hlasovaním

... 13

Zasadnutie otvorené o 10. hod. 28. min. Prítomní: Predseda: Dr. Sokol. Podpredseda: Dr. Mederly. Zapisovatelia: Germuška, Drobný. 42 poslancov podľa listiny o prítomnosti. Členovia vlády: Dr. Pružinský a Sivák. Za Najvyšší účtovný kontrolný úrad: predseda Šebej.

Z Kancelárie Snemu: I. tajomník Snemu Dr. Foltin a II. tajomník Snemu Dr. Čelko.

Predseda Dr. Sokol (cengá):

Otváram 57. zasadnutie Snemu Slovenskej republiky a zisťujem, že Snem je schopný sa usnášať.

Ospravedlnenie neprítomnosti.

Svoju neprítomnosť ospravedlnili: pán minister Július Stano a páni poslanci Ján Esterházy, Dr. Eugen Filkorn, Štefan Haššík a Dr. Matej Huťka.

Od vlády došlo:

Pán predseda vlády oznámil písomne predsedníctvu Snemu, že vláda podľa usnesenia zo dňa 29. januára 1941 odvoláva vládny návrh zákona o Stavebnom úrade a Fonde pre stavbu rodinných robotníckych domkov.

Došlé nariadenia s mocou zákona.

Pán predseda vlády v smysle § 44, ods. 3 Ústavy predložil Snemu tieto nariadenia s mocou zákona:

zo dňa 17. decembra 1940, číslo 324 Sb. z. o predĺžení zmenkoprávnych lehôt,

zo dňa 17. decembra 1940, číslo 357 Sb. z. o Ústave pre školský a osvetový film,

zo dňa 16. januára 1941, číslo 9 Sb. z. ktorým sa doplňuje a mení nariadenie s mocou zákona o nemocenskom poistení verejných zamestnancov,

zo dňa 16. januára 1941, číslo 11 Sb. z. o sústredení pôsobnosti vo veciach peňažných ústavov a peňažných podnikov v Ministerstve financií, ako aj o úprave niektorých pomerov v peňažníctve,

zo dňa 16. januára 1941, číslo 16 Sb. z. o opatreniach proti neodôvodnenému zastavovaniu prevádzky podnikov a proti hromadnému prepúšťaniu zamestnancov,

zo dňa 16. januára 1941, číslo 17 Sb. z. o vybudovaní Prešovského vodovodu.

Tieto nariadenia s mocou zákona prideľujem výboru ústavno-právnemu.

Rozdaná tlač.

Na dnešnom zasadnutí sa rozdala táto tlač:

Tesnopisecké zprávy o 55. a 56. zasadnutí Snemu Slovenskej republiky.

Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu zákona o úprave služobných a platových pomerov duchovenstva v súvislosti s ústavným zákonom o štátnom občianstve.

Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu zákona o opatreniach proti všeobecne nebezpečnému používaniu traskavín a všeobecne nebezpečnému zachádzaniu s nimi.

Predseda Dr. Sokol (cengá): Začneme rokovať o 1. bode programu, ktorým je:

1. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu zákona o úprave služob-

ných a platových pomerov duchovenstva v súvislosti s ústavným zákonom o štátnom občianstve.

Zpravodajcom je pán poslanec Dr. Vojtech Tvrdý.

Dávam mu slovo.

Zpravodajca Dr. Tvrdý: Slávny Snem!

"Slovenský štát sdružuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa v kresťanskú a národnú pospolitosť. " Tieto úvodné slová Ústavy Slovenskej republiky správne vystihujú kresťanskú povahu našej národnej pospolitosti. Slováci sa medzi prvými prihlásili ku Kristovi. Pod ochranou cirkvi sa stali zdravým kmeňom ľudskej civilizácie a zachovali si svoj národný a slovenský život. Ináč by boli zmizli v priepadlisku dejín tak, ako zmizly mnohé svetovládne národy. Národ len ako kresťanský národ mohol ostať verný i svojmu slovenstvu. Slovenský christianizmus dal národu najväčších vodcov, martýrov a hrdinov, ktorí vždy a predovšetkým v kresťanskom náboženstve nachádzali príčinu dejinného výboja Slovákov, že národné obrodenie Slovákov pokračovalo vždy vedome v dielach slovenského kresťanstva, uskutočňujúc sa v dennom živote, v politike a v štátnom živote.

Slovenský katolicizmus dal národu najväčšieho syna, Andreja Hlinku, slovenské evanjelictvo dalo národu druhého veľkého syna, Martina Rázusa.

Slávny Snem! Kresťanské náboženstvo a mravnosť sú nezbytnými základmi ľudskej spoločnosti. Každý opravdivý politik ctí a miluje tieto práve tak, ako zbožný muž. Rozum i skúsenosť dokazujú, že mravnosť národov nemôže byť bez zbožnosti a práve táto dáva vládam životnú silu. Kresťanský duch slovenský bol vždy tvorcom dejín Slovákov. Len tento duch mohol stvoriť podmienky víťazstva a keď nadišly časy rozhodovať o osude a živote národa, tento duch dal národu veľkých ľudí, ktorí v najpohnutejších svetodejinných prielomoch uskutočnili vrchol všetkých snažení národa: samostatný Slovenský štát. A tak nie je to nahodilé, že prvým prezidentom obnoveného štátu našich slávnych predkov je najmarkantnejší reprezentant slovenského christianizmu: katolícky kňaz. (Potlesk. )

Zo slovenskej histórie, tradície a života vyplýval preto kladný pomer Slovákov k duchovenstvu kresťanských cirkví. Veď slovenské kresťanské duchovenstvo pracovalo a bojovalo v prvých šíkoch za pri-

rodzené práva Slovákov, osvecovalo slovenský ľud vierou v lepšiu budúcnosť a rozžávalo v ňom nádej vzkriesenia slobody a samostatnosti.

Demokratická Česko-Slovenská republika bola akýmsi zvláštnym druhom po svetovej vojne vzniklého liberalistickokapitalisticko-socialistického politického a hospodárskeho spoločenského poriadku Vládnuce ideológie a režimy v bývalej Česko-Slovenskej republike najmä v prvých rokoch zaujaly voči kresťanskému svetonáhľadu, cirkví a duchovenstvu nežičlivý postoj. Rozširovaná, na slovenský ľud nanucovaná,, osveta", voľnomyšlienkárstvo a ,,pokrokárstvo" usilovalo sa zmeniť smýšľanie a cítenie Slovákov voči cirkvi a duchovenstvu. Kresťanský svetonáhľad bol často označovávaný za zpiatočníctvo, duchovenstvo a i najvyšší cir-. kevní hodnostári boli vystavení mnohým nespravodlivým útokom, uponižovaniu a potupovaniu. Slovenská živelná reakcia proti tomuto postoju a počínaniu je každému dobre známa. Reprezentantka slovenského národa Hlinkova slovenská ludová strana, podľa kontinuity slovenskej histórie a tradície v nerozlučiteľnej jednotnosti slovenského nacionalizmu a christianizmu začala, prekonala a víťazne dokončila boj za prirodzené práva a národnú slobodu Slovákov. Účasť kresťanského duchovenstva na tomto boji bola tak primérnej povahy, že zásluhy kresťanských duchovných na oslobodení národa nikto nemôže ani nebude popierať. A práve preto, že duchovenstvo v najprevážnejšej miere bolo autonomistické, centralistické strany bývalej republiky prenášaly svoj nepriateľský postoj voči Hlinkovej strane aj na duchovenstvo a všemožne sa vynasnažovaly vymaniť slovenský ľud z vplyvu duchovenstva stálym podrývaním autority slovenského kňažstva. (Posl. Mondok: Aj teraz by to radi robili - mnohí!)

Slovensku nežičlivé vládne režimy nemaly preto pochopenie pre oprávnené existenčné nároky duchovenstva. Musela to byť znovu Hlinkova strana, ktorá v jednom intervale dvadsaťročného boja vynútila úpravu platov duchovenstva. Bol to takzvaný "kongruový zákon" v roku 1926. Podľa tohto zákona, ako aj podľa vládneho nariadenia vydaného k tomuto zákonu nárok na kongruu prináleží duchovným len

vtedy, ak sú štátnymi občanmi. Kongruový zákon a spomenuté vládne nariadenie upravuje ďalej započítanie služobných rokov pre výmer kongruy a penzijných platov. Pre toto započítanie je rozhodujúci deň nadobudnutia štátneho občianstva, lebo doba strávená pred nadobudnutím štátneho občianstva vo verejnej duchovnej správe sa nezapočítava do služobnej doby.

Podľa dnes platného práva majú nárok na kongruu len tí duchovní, ktorí sú slovenskými štátnymi občanmi v smysle ústavného zákona o slovenskom štátnom občianstve. Ústavný zákon o slovenskom štátnom občianstve zrušil všetky iné právne normy, najmä uhorský zákon o štátnom občianstve, Česko-slovenský ústavný zákon vynesený podľa versaillskej resp. trianonskej smluvy a takzvaný lex Dérer. Nakoľko mnohí duchovní nadobudli česko-slovenské štátne občianstvo po 30. októbri 1918, ústavný zákon o slovenskom štátnom občianstve takto nadobudnuté občianstvo však neuznal, a nakoľko mnohí duchovní stratili - v smysle ústavného zákona o slovenskom štátnom občianstve - i pôvodné svoje slovenské štátne občianstvo, ohľadom započítania služobných rokov do kongruy a penzie týchto duchovných vznikla právna neistota, bola prerušená kontinuita, nadobudnuté práva sa staly iluzórnymi, ba dokonca de jure zanikly. Aby duchovenstvo svoje nadobudnuté práva nestratilo v dôsledku územných zmien, štátoprávnou zmenou a novou úpravou otázky štátneho občianstva, aby sa vyhovelo požiadavkám spravodlivosti a aby duchovenstvo bez svojej viny nebolo poškodené, treba kongruový zákon a k tomu vydané vládne nariadenie tak upraviť, aby v súvislosti s ústavným zákonom o štátnom občianstve platové a služobné pomery duchovenstva boly terajšiemu právnemu stavu prispôsobené.

Vládny návrh zákona je novelou kongruového zákona a vládneho nariadenia, vydaného k tomuto kongruovému zákonu. Táto novela naproti doterajšiemu právnemu stavu obsahuje tieto nové právne inštitúcie, resp. normy:

a) duchovným, ktorým bolo priznané štátne občianstve, alebo bude priznané, treba započítať služobný čas, strávený pred 14. marcom 1939, ak zostali na slovenskom území nepretržite účinkovať a i teraz účinkujú;

b) duchovným, ktorým sa po 14. marci 1939 udelilo alebo udelí štátne občianstvo, započíta sa služobný čas od dňa složenia štátnoobčianskej prísahy a len od tohto času, od tohto dňa im prislúcha nárok na kongruu. Takýmto duchovným len výnimočne možno započítať služobný čas, strávený pred udelením štátneho občianstva, ak boli pred 10. októbrom 1938 česko-slovenskými občanmi a ak nepretržite zostali, účinkovali a aj účinkujú na území Slovenskej republiky. Týmto duchovným patrí kongrua tak, ako keby boli bývali slovenskými občanmi už od 14. marca 1939;

c) v prípadoch osobitného zreteľa hodných možno započítať služobný čas, strávený v cudzom štáte - po pripojení slovenského územia k cudziemu štátu - tým duchovným, ktorí boli pred 10. októbrom 1938 česko-slovenskí štátni občania, museli opustiť susedný štát a od 31. decembra 1940 boli už na slovenskom území, ak sa stali alebo sa stanú slovenskými štátnymi občanmi.

Okrem toho osnova obsahuje ustanovenia na prípad, že sa štátne občianstvo neprizná alebo neudelí, kedy sú povinní takíto duchovní najneskôr do jedného roku vrátiť kongruové platy, vyplácané im vo forme preddavku.

Ústavno-právny výbor rokoval o tomto vládnom návrhu na zasadnutí dňa 6. februára 1941. Osvojil si meritórne i obsahové vládny návrh. V záujme právnej istoty a kontinuity nadobudnutých práv duchovenstva uznal za potrebné, aby vzhľadom na územné zmeny, štátoprávnu zmenu a novú úpravu slovenského štátneho občianstva predpisy o platoch duchovenstva boly prispôsobené terajšiemu stavu tak, ako to právna spravodlivosť a slušnosť vyžaduje, pritom ale záujmy štátu neboly poškodené. Ochrana štátnych záujmov je zaistená najmä tým, že na priznanie alebo udelenie slovenského štátneho občianstva nikto nemá právny nárok, minister vnútra podľa svojho diskrecionálneho práva priznáva alebo udeľuje štátne občianstvo, čím je daná záruka, že na dobrodeniach chystaného zákona budú účastní len tí duchovní, ktorí s ohľadu spoľahlivosti a vernosti Slovenskej republike sú na to hodní.

Ústavno-právny výbor z dôvodov spravodlivosti a ľudskosti tiež uznal za správ-

ne, aby mohla byť započítaná služobná doba strávená pri verejnej cirkevnej správe na Slovensku pred udelením alebo priznaním štátneho občianstva, keďže minister vnútra je dostatočnou zárukou, že dá štátne občianstve len takým duchovným, ktorí majú kladné vzťahy a pomer k slovenskému štátu.

Je plne odôvodnené započítanie služobného času, stráveného na území cudzieho štátu v tých krajoch, ktoré boly odstúpené tomuto cudziemu štátu, u tých duchovných, ktorí v záujme svojich slovenských veriacich zostali na odstúpenom území, obsadené územie však museli opustiť a vrátiť sa domov najneskôr do 31. decembra 1940 a na Slovensku účinkujú so súhlasom kultovej správy na sytemizovanom mieste. Je našou povinnosťou a je otázkou slovenskej cti, aby takíto duchovní, dobrí národovci, ktorí na odstúpenom území zastávali práva Slovákov a v záujme slovenskej menšiny statočnú činnosť vyvíjali a preto boli zo susedného štátu vykázaní, aby takíto duchovní na svojej existencii bez svojej viny neboli poškodení. (Výkriky: Tak je!)

Zmeny, prevedené ústavno-právnym výborom na pôvodnej vládnej osnove, sú viac-menej formálnej povahy, takže v ničom nebol naštrbený obsah a cieľ vládneho návrhu. Najdôležitejšia zmena je tá, že ústavno-právny výbor zmenil termín 31. august 1939 na 31. december 1940. Ide tu práve o započítanie služobného času, stráveného na odstúpenom území, takých duchovných, ktorí museli opustiť toto územie do konca roku 1940. Sporadicky síce, ale predsa sa vyskytly také prípady, že zo susedného štátu boli vykázaní duchovní z politických dôvodov i po 31. auguste 1939 a bolo by nespravodlivé, keby sa títo naši spoľahliví, dobrí Slováci dostali do horšieho položenia ako tí, ktorí do 31. augusta 1939 sa vrátili domov na územie Slovenskej republiky. Napokon ústavno-právny výbor sa rozhodol navrhovať Snemu rezolúciu tak, ako je vytlačená. Odôvodňuje sa táto rezolúcia tým, že je eminentným záujmom štátu tak z politického ako aj z finančného hľadiska, aby žiadosti o priznanie alebo udelenie slovenského štátneho občianstva duchovných urýchleným spôsobom a mimo poradia boly vybavené, kedže kongruové

platy a penzie sa zálohové vyplácajú tým duchovným, ktorých štátne občianstvo ani podnes nie je usporiadané.

Ústavno-právny výbor navrhuje, aby Snem prijal návrh zákona v tom znení, v akom ho upravil, a aby si osvojil rezolúciu, na ktorej sa výbor usniesol. (Potlesk. )

Predseda Dr. Sokol (cengá): Prikročíme k rozprave. K slovu sa prihlásil na strane,, za" pán poslanec Pavol Čarnogurský.

Dávam mu slovo. Poslanec Čarnogurský:

Slávny Snem!

Božia Prozreteľnosť tomu tak chce, že hovoríme o kongruovom zákone práve v radostný deň 20. výročia vysviacky troch slovenských biskupov v Nitre. Nie je nám možné nespomenúť ich veľkú prácu, 20-ročnú službu národu. O nich platia v plnej miere slová Ľudovíta Štúra:,, Dali sa do služby ducha a preto museli prejsť života cestu tŕnistú". Ale v tejto službe ducha stali sa vládcami slovenských sŕdc a každá ich myšlienka i počin nachádzaly široký ohlas v národe. Oni boli duchovnou vládou slovenského národa v časoch, keď právny svet odoprel tomuto národu vlastné právo vládnuť. Vychovali nám mladé kňažstvo nielen pokornou láskou ku Kristovi, ale kňažstvo plamenitej lásky národného zápalu. Dali náplň do výchovy mladej slovenskej inteligencie, svojou štedrou rukou prispeli k vystavaniu mnohých kultúrnych a sociálnych stánkov slovenského života.

Z tohto miesta paládia slovenského národa im ďakujeme a skláňame pred ich kniežacím duchom slovenským svoje hlavy. (Potlesk. )

Slávny Snem! Prielom v histórii nášho národa, spôsobený udalosťami 6. októbra a ešte. viacej 14. marca, spôsobil mnoho radostných chvíľ v živote celého národa, ale najmä v živote jeho jednotlivcov. Nebol to len blahý vnútorný pocit nad mravným víťazstvom národnej pravdy, ale i veľké hmotné možnosti, ktoré sa každému slovenskému človekovi otvorily. Z poddaných sa stali slobodní (predsedania sa ujal podpredseda Dr. Mederly), zo zakríknutých a poslúchajúcich spravujúci. Naskytla sa možnosť robiť takzvané životné

kariéry. Mladí osnovníci, úradníci, profesori a učitelia stali sa so dňa na deň šéfmi, rozhodujúcimi činiteľmi namiesto odchádzajúcich Čechov a ešte viacej v hospodárskom živote s veľkými hmotnými možnosťami, spojenými s miestami, ktoré museli opustiť Židia.

Slzili radosťou chudobní sedliacki robotnícki otcovia a zbožné naše matky, keď počuli vo svojich chalupách, akými veľkými pánmi sa to stali zrazu ich synovia. Bol to radostný prechod. Ale ako každá radosť býva obyčajne pomútená tmavšími zjavmi ľudského života, i my sme museli pozorovať s nevôľou a so zamyslením sprievodné zjavy radostných a dejinných chvíľ. Lebo od prvých dní sme mohli vidieť stále vzrastajúce množstvo tých, ktorí rýchlo sa pohybujúce udalostí predbiehali ešte rýchlejšou silou vlastnej chamtivosti dobebnúť na čo najvyššie spoločenské postavenie i cez mŕtvoly druhých. (Výkrik: Tak je!) Hnacou silou ich karierizmu nebol osoh národa a osoh i zodpovednosť za tých, ktorých riadenie preberali svojím novým postavením do rúk, ale len vlastný utilitarizmus.

Skutočné i zdanlivé zásluhy z boja o slovenské práva staly sa u niektorých chytro cennými papiermi, ktoré bolo treba čo najvýnosnejšie speňažiť na burze nových pomerov.

Hovoriť o tých ľuďoch, o tých zjavoch a ich následkoch, ktoré ešte v prítomnom čase po dvojročnom spravovaní slovenských vecí cítime, nie je kapitolou radostnou. Spomínam to len preto, aby tým vypuklejšie vynikala mravná hodnota skupiny slovenských ľudí, ktorí sa nesporne v dejinách našich najviac zaslúžili, ukázali najmä počas trvania bývalého štátu správnu cestu národu, ktorá ho viedla k víťazným udalostiam a zachránila tak súčasne od kataklizmy, ktorá v týchto časoch srazila toľko národov k zemi poníženia.

Touto skupinou boli a sú naši slovenskí kňazi. Kto by vedel dnes povedať, čo by sa bolo stalo s nami všetkými už v dávnejšej minulosti, ale ešte viacej v prítomností bez diela, práce, námahy a tej bezpríkladnej obetavosti slovenských kňazov? Čo by sa bolo stalo bez práce a vedenia Andreja Hlinku, Martina Rázusa a ich oltárnych bratov? Je nesporné, že

laický živel slovenský vývinom národného povedomia slovenského stále viacej sa vyvíja a rozrastá sa na ceste pravého národného charakteru. No, nesmieme zatvárať oči pred skutočnosťou, že v rozhodujúcich chvíľach, keď sa národu priznali práva, slovenská laická inteligencia, česť výnimkám, hľadala v prvom rade svoje osobné zaistenie. Tak v novembri 1918, skôr než by bolo zaistené reálne a právne jestvovanie národa v novoutvorenom Česko-Slovenskom štáte, čiastka slovenskej inteligencie rýchlo našla cesty na pražské speňažovacie burzy svojich osobných skutočných i údajných zásluh. Keby bolo viacej sebazaprenia a osobnej skromnosti u slovenského laického živlu v roku 1918, ako ináč pozitívnou budovateľskou prácou mohlo byť vyplnené 20 rokov slovenského života v bývalom štáte. Takisto i pri vzniku terajšieho samostatného štátu, počas tých dvoch rokov, koľkým nepríjemnostiam a trpkostiam sme sa mohli vyhnúť, keby čiastka slovenskej inteligencie bola videla svoje dobro v prospech celého národa a nie prospech národa vo svojom vlastnom osohu. Nie národ je pre nás, ale my sme postavení službe národu. To je najvyššie poslanie výchovy slovenskej mládeže, aby sme sa pre budúcnosť uchránili toho, čo tu bolo spomenuté.

Slávny Snem!

Slovenskí kňazi v samostatnom slovenskom štáte ostali tými skromnými a nenáročnými ľuďmi, pracujúcimi synmi národa, ako boli predtým. Len práce a starosti s výchovou nového slovenského človeka už viacej nie opozíčníka a ničiteľa cudzej nadvlády, ale budovateľa slovenskej samostatnosti im pribudlo.

Keď bolo publikované v dennej tlači, že slovenský Snem bude na dnešnom zasadnutí prejednávať vládny návrh zákona o úprave služobných a platových pomerov duchovenstva, ak niekto nevedel vystihnúť smysel doložky,, v súvislosti s ústavným zákonom o štátnom občianstve", mohol celkom oprávnene sa domnievať, že je to nový návrh kongruového zákona, ktorým sa zlepšia platy duchovenstva na Slovensku v samostatnom, kresťanskom a sociálnou spravodlivosťou naplnenom slovenskom štáte, čiže, že im bude viacej priznané, ako im dal kongruový zákon číslo 122 bývalého štátu,

v ktorom predsa v tých časoch, keď sa kongruový zákon odhlasoval, kňazi boli považovaní za príživníkov štátu.

Ja myslím, páni poslanci, že keby toto bol kongruový návrh zákona, ktorý by v zápätí znamenal zvýšenie platov slovenského duchovenstva, a to by som chcel adresovať i z okien tohto domu, žeby sme to odhlasovali čo najspontánnejšie, aby sme takto kvitovali pred vlastným svedomím a pred očami národa slovenskému duchovenstvu, že si vysoko ceníme jeho neoceniteľné zásluhy z minulosti a že súčasne pre prítomnosť i pre budúcnosť chceme tomuto stavu zabezpečiť v národe to najčestnejšie miesto vo vedení a v mravnej výchove národa. Ak v týchto počiatočných chvílach našej samostatnosti kladieme základy národnej a štátnej slovenskej tradícii, chceme ako hlavnú a trvalú zásadu tejto tradície ustáliť príkaz, aby nikdy a v nijakom prípade nestavala slovenské duchovenstvo mimo národa, alebo proti národu. Lebo takto by bol národ ochudobnený o svoje najcennejšie sily a bol by hodený na pospas chvíľkovej subjektívnej špekulačnej politike vylúčením zreteľa na večné a nepominuteľné ciele národa.

Duchovenstvo potrebujeme práve v tejto kritickej svetovej situácii, aby čo najpevnejšie držalo svoju požehnanú a pomazanú ruku na pulze národa, lebo len mravná sila a čo najtesnejšie somknutie národa v svetonázore večne platných zá-

sad može byť nádejou na štastný priechod cez túto situáciu. Zvládať, vyznať sa a predvídať obsah, rozsah i dosah súčasných svetových udalostí nie sú schopní ani tí najväčší rozumoví fenoméni svetového denia. Štát, poťažne jeho vedúci ľudia, vplývajú svojimi prostriedkami na rozum, prinucujú svojej podriadenosti i vôľu, ale nevedia sa zmocniť podstaty človeka, jeho duše. Túto dušu pochopí a ovláda ten, kto pozná nielen svet a cenu duše, ale i onú mravnú a nadprirodzenú silu, ktorej je duša podriadená a od nej závislá, teda Boha. A tu je veľké poslanie kňaza, ktorého pôsobnosť siaha ďalej ako pôsobnosť štátnych orgánov. Ak tento svetový zápas je zápasom o mravné zriadenie a zlepšenie sveta, ak má nový svet a v ňom žijúce národy dostať konečne pravý smysel života, potom je len

samozrejmé, že v slovenskom ponímaní funkcie nášho národa musíme počítať so slovenským duchovenstvom na prvom mieste. Láska k blížnemu, osobné hodnoty postaviť do služieb celku, prekonať svoj vlastný egoizmus pre dobro celku až ku krajnému osobnému sebazapreniu, naplniť život sociálnym nadchnutím, to nie je dnes len ideálnou požiadavkou života, ktorý robí človeka dobrým, to je kategorickým rozkazom stať sa takým. Ale tento kategorický rozkaz berie svoju náplň z podstaty kresťanstva. A čo je životným poslaním kňazského povolania, ak nie od kolísky až po hrob viesť každého v takom životnom zameraní, aby jeho život bol jednou výslednicou dobrých skutkov týchto veľkých ľudských ideálov. My, laici nemáme ani dostatočnej sociologickej a morálnej vzdelanosti ani fyzických predpokladov súc zaťažení starosťou o zabezpečenie vlastnej rodiny, aby sme mohli vo funkcií usmerňovateľov nového života zastat a nahradiť kňazov v plnej miere. Oni sa obetujú povolaniu, ktoré im odopiera osobné pôžitky tohto sveta, aby mohli svet zdokonaliť. (Predsedania sa ujal predseda Dr. Sokol. )

S tohto hľadiska musíme teda považovať za najnešťastnejší a najnesmyselnejší každý taký počin, ktorý by chcel slovenské duchovenstvo vyradiť z verejného života a zatisnúť ho kdesi do šera kostolov, aby bolo len akýmsi matným svetlom pred svätostánkom. (Potlesk. Výkrik: Tak je! Poslanec Šalát: To sú staroľudáci) Kristus neprišiel preto na svet, aby bol slávnostným leskom monštrancie, pre ozdobu a úctu ktorej horia voskovice na oltári, ale preto, aby žil v duši ľudskej, teda v celom živote, a kňazom určil úlohu dodávať ľudom mravnej sily, aby svoju ľudskú dôstojnosť zachovali na stupni byť schopným stánkom Bohočloveka.

Náboženstvo nie je niečo subjektívneho, ono nie je súkromnou vecou jednotlivca, lebo ono je podstatou ľudského života. Nejestvujú dve kráľovstvá: Božie a svetské bez toho, že by nemaly právo do seba zasahovať. Ak niekto, kto sa trebárs i katolíkom nazýva, chápe náboženstvo a verejný život ako niečo odlišného, nehlása nič nového. To je vec známa už od Juliana Apostatu, lebo história večne znova začína. Treba vedieť, že ak Boh nie je všetkým, vtedy je ničím.

Dnes je možno povedať, že terajší svet sa vracia ďaleko až k stredoveku. Všetky tie myšlienky, ktorými francúzske encyklopedisti priviedli veľkú francúzsku revolúciu a všetko to, čo potom z nej vyplynulo, teda liberalizmus a historický materializmus stelesnený v Marxovom a Leninovom učení, to všetko, tak sa zdá, je dnes na hlavu porazené v novoutvárajúcej sa Európe. Ich miesto zaujíma až zduchovnený dogmatizmus. Liberalizmus a Marxov materializmus maly spoločného menovateľa, ktorým bol boj proti náboženstvu vôbec a špeciálne znemožňovanie účinkovania Cirkvi a hlásania jej dogmát. A dnes nie je možné odstrániť tieto systémy účinne bez toho, aby sa neodstránil aj ich spoločný menovateľ.

Čo by to bol u nás za boj proti starému svetu, proti jeho smýšľaniu, keby sa súčasne hlásaním nového sveta príliš okate zdôrazňovalo slovenskému duchovenstvu to, že je štátom platené, od neho odvislé a preto i jemu bezpodmienečne podriadené. Ak by toto niekto príliš okate zdôrazňoval, nemohli by sme sa ubrániť dojmu, že je v tom hrozba, ako by duchovenstvo sa mohlo dostať i do stavu, že by štát zrevidoval svoj postoj voči nemu čo do plnenia kongruálnych, poťažne dotačných povinností. (Poslanec Mondok: České metódy!) Ale potom by to bolo typicky liberalisticko-marxistické chovanie sa štátnych činiteľov voči náboženstvu a duchovenstvu. A teda aký nový svet a nové smýšľanie by to bolo pre nás?

Slávny Snem! Slovenské duchovenstvo je dnes platené podľa kongruového zákona č. 122/1926 Sb. z. a n., ktorý zákon odhlasoval pražský snem v svojom najpohnutejšom zasadnutí dňa 19. júna 1926, teda v časoch, keď najpopulárnejším heslom v štáte bola rozluka cirkvi od štátu, keď na tom istom zasadnutí socialistickí poslanci upadali až do nepríčetnosti, vyhlasujúc ešte i Písmo sväté za najväčší dejinný podvod. Z toho možno usúdiť, že kongruový zákon nemohol splniť spravodlivé a sociálne vyriešenie požitkov duchovenstva. Podľa tohto zákona kňazská kongrua počína základom 9000 Ks a môže dostúpiť po desiatich trienáliách 18. 720 Ks ročne. Takéto hmotné zabezpečenie má naše duchovenstvo v samostatnom štáte slovenskom, v čase, keď kancelárske sily s ľudovým vzdela-

ním zarábajú viacej, ako dostávajú kapláni. Treba ale vyzdvihnúť na druhej strane tú skutočnosť, že za dva roky trvania slovenského štátu neprišli kňazi s požiadavkou zvýšenia kongruálnych požitkov. To je najlepšia odpoveď tým, ktorí kňazov chceli zamiešať do skupiny akýchsi ziskožravcov.

Irónia tomu tak chce, že čím viacej býva sociálnych hesiel na ústach, tým väčšie znemožňovanie a závisť i toho najmenej sociálneho kňazského platu. Tak bolo včera, tak je dnes a bude treba hodne námahy i hodne tragického poučenia na vlastnej škode, kým sa zaslepený svet odvráti od cesty takzvanej dvojitej morálky.

Na vrub tejto dvojitej morálky možno tu pripomenúť slová Dr. Luschyho, vodcu nemeckých kresťanských socialistov, ktoré povedal pri prejednávaní kongruového zákona v Prahe: ,,Podľa môjho presvedčenia nie sú námietky proti kongrue ničím iným, ako výrazom nesmieriteľnej nenávisti proti rímskokatolíckej cirkvi. Pozdravujeme z toho miesta prenasledované obete tejto nenávisti, ktoré sú obeťami svojho presvedčenia, kňazov a všetkých tých, ktorí v čase utrpenia ostávajú verní, a vyzývame ich, aby cez všetko nactiutrhanie a prenasledovanie, ktoré sú priamo symbolmi pravdivosti katolíckej cirkvi, vytrvali a katolíckemu ľudu jeho vieru, zdedenú po otcoch, chránili a udržali. " My tie isté slová s dôrazom zodpovedajúcim dnešným časom opakujeme slovenskému duchovenstvu.

Pri zmienke o hmotných pomeroch duchovenstva operuje sa často tým, že jestvujú benefície, ktoré pre niekoľkých duchovných v cirkvi sú hmotne veľmi výnosné, zatiaľ čo nižšie duchovenstvo nemá ani zďaleka takých prostriedkov. Treba vraj preto štátny zásah, aby sa cirkevné dôchodky spravodlivo a sociálne rezdelily. Páni poslanci, ktorí poznáte historické prvky majetko-právneho zriadenia cirkevného, kanonícke právo, ktoré presne stipuluje účel a užívanie benefícií, viete, že cirkev si je veľmi dobre vedomá účelnosti svojho majetko-právneho zriadenia a nepripustí do tohto zriadenia cézaropapistické zásahy zvonku.

Štát má dve možnosti zasiahnuť do majetko-právnych pomerov cirkvi a to buď možnosť odluky cirkvi od štátu, teda násil-

ne, alebo cestou konkordátu, teda cestou dohody so Svätou Stolicou. Ja som presvedčený, že túžbou celého nášho národa je čo najskôr uzavrieť konkordát so Svätou Stolicou. (Potlesk. ) Konkordátom sa nám dostane najväčšej mravnej ochrany tej duchovnej veľmoci sveta, ktorá dosiaľ prežila všetky väčšie pohromy sveta, prežila štáty, myšlienkové prevraty, ktorej pravda vždy víťazne sa skveje nad troskami ľudských výmyslov a zriadení. Posledné časy Svätá Stolica venuje až príliš mnoho pozornosti a blahovôle nášmu národu a štátu. Jeho svätosť Pius XII. používa každej príležitosti, aby žehnal nášmu podnikaniu. Jeho nedávny prejav v Katolíckych novinách je dôkazom najvyššej otcovskej lásky k nám. Sú tu teda predpoklady pre najlepšie legalizovanie vzťahov medzi Svätou Stolicou a nami cestou konkordátu. Tým žiadúcnejší je pre nás tento konkordát, keďže všetky s nami spriatelené štáty uzavrely konkordát so Svätou Stolicou.

Preto na druhej strane by sme sa s najväčším podivením museli zastaviť nad zjavom, že by na verejných shromaždeniach sa nadhadzovala otázka majetko-právneho zriadenia cirkvi spôsobom, ktorý by na všetko iné mohol poukazovať, len nie na pripravenie ovzdušia, ktoré nutne musí predchádzať utvoreniu konkordátu. V záujme národa a štátu treba snažne prosiť každého verejného činiteľa, aby sa úzkostlivo vyhýbal spôsobom, ktoré by musely mať v zapätí revíziu postoja voči nám so strany Svätej Stolice. Zmieňovať sa o pápežských encyklikách, o takzvaných katolíckych štátoch tým poľutovaniahodným spôsobom, aký sa objavil sem-tam u nás, to je nanajvýš škodlivé a nebezpečné. Naväzujeme našu štátnu tradíciu na tradíciu Pribinovskú a Svätoplukovskú. A práve táto tradícia sa tak hlboko opierala o podporu Svätej Stolice. To je pre nás záväzné.

Teší nás jedno, že Svätá Stolica má možnosť sa presvedčiť na tvári miesta o oddanosti slovenského národa kresťanskej myšlienke.

Slávny Snem! Keď dnes odhlasujeme vládny návrh zákona o úprave služobných a platových pomerov duchovenstva v súvislosti so zákonom o štátnom občianstve, nezlepšujeme tým nijako sociálne postavenie duchovenstva. Kedže tento vládny

návrh zákona nemá žiadneho finančného efektu. On odstráni len anomálie, vzniklé duchovenstvu štátoprávnymi a územnými zmenami. Zákon číslo 122 z roku 1926 viazal podmienku vyplácania kongrui na štátne česko-slovenské občianstvo. Kedže zákon číslo 255/1939 Sb. z. sprísnil podmienky nášho štátneho občianstva, v mnohých prípadoch bolo zastavené vyplácanie kongrui duchovenstvu. Týmto vládnym návrhom zákona odstraňujeme takto vzniklé neblahé následky pre duchovenstvo. Slovenské duchovenstvo si zasluhuje pozornosť so strany národa a štátu. Dalo celé svoje mravné úsilie potrebám národa. Koľko obete životov i najtrpkejších chvíľ muselo prežiť, aby mravná pravda nášho národa nebola ubitou, aby dospela k svojmu konečnému víťazstvu. Kňazské rúcho kryje srdcia tých najlepších slovenských synov, pošlých z najrýdzejších slovenských rodín. To nie je kasta stojaca mimo nás, to sú tí najlepší z nás. Ak týmto zákonom odstraňujeme niektoré prekážky, stojace v ceste ich práce, tým nesplňujeme ešte nijako svoju zaviazanosť, voči nim.

Veľký mysliteľ a štátnik kedysi napísal: Pojem národnosti nesmieme vylučovať len jazykom, ale vedľa toho a v prvom rade kultúrnym obsahom národu nášmu osudom uloženým. Rýdzosť slovenského ducha, jeho ľudová kresťanská kultúra bola väčšou obranou v minulosti ako skromná slovenská literatúra. Táto ľudová kultúra slovenská vzrástla zo semien zasiatych slovenským duchovenstvom do rodín, ktoré boly najčistejšími stánkami slovenského ducha. Podľa Goetheho človek opravdu zomiera, len keď sám tak chce. I smrť národa by nastala vtedy, keď by svojvoľne odstránil, vylúčil zo seba tých svojich synov, ktorí udržujú a rozvíjajú jeho duchovný život. Ale snahou celého nášho života a účinkovania v národe bude to, aby sme neboli my svetskí, vy duchovní - dva svety - ale jedno a to isté: Synovia toho istého národa a deti Všemohúceho. (Potlesk. ) Cesty máme rozličné, ale cieľ ten istý: Dobro nášho národa a večný cieľ jeho jednotlivcov. (Búrlivý potlesk. )

Predseda Dr. Sokol:

Viac rečníkov sa neprihlásilo, vyhlasujem preto rozpravu za skončenú.

Záverečné slovo má zpravodajca, pán poslanec Dr. Tvrdý.

Zpravodajca Dr. Tvrdý:

Zriekam sa záverečného slova.

Predseda Dr. Sokol:

Pán zpravodajca zriekol sa záverečného slova, preto nasleduje hlasovanie.

Zisťujem, že Snem je schopný sa usnášať.

Osnova má 5 paragrafov, nadpis a úvodnú formulu.

Pozmeňovacích návrhov niet, dám preto hlasovať o celej osnove naraz podľa zprávy výberovej.

Sú proti tomu námietky?

(Námietky neboly. )

Námietky nie sú.

Kto súhlasí s osnovou, to jest s jej 5 paragrafmi, nadpisom a úvodnou formulou podľa zprávy výberovej, nech zdvihne ruku.

(Deje sa. )

Zisťujem, že Snem pri prvom hlasovaní prijal osnovu zákona podľa zprávy výborovej.

Predsedníctvo Snemu sa usnieslo podľa § 53, ods. 1 rokovacieho poriadku, aby sa o tejto osnove hlasovalo druhý raz tiež na tomto zasadnutí.

Ad. 1. Druhé hlasovanie o osnove zákona o úprave služobných a platových pomerov duchovenstva v súvislosti s ústavným zákonom o štátnom občianstve.

Zpravodajcom je pán poslanec Dr. Tvrdý.

Sú návrhy na opravy alebo zmeny textu?

Zpravodajca Dr. Tvrdý:

Nie sú.

Predseda Dr. Sokol:

Kto pri druhom hlasovaní súhlasí s osnovou zákona tak, ako ju Snem prijal pri hlasovaní prvom, nech zdvihne ruku.

(Deje sa. )

Zisťujem, že Snem prijal osnovu zákona aj pri druhom hlasovaní.

Napokon hlasujeme o rezolúcii, ktorá nasleduje za výborovou zprávou.

Kto súhlasí s revolúciou, nech zdvihne ruku.

(Deje sa. )

Zisťujem, že Snem rezolúciu schvaľuje.

Predseda Dr. Sokol (cengá):

Týmto je vybavený 1. bod programu. Nasleduje 2. bod, ktorým je:

2. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu zákona o opatreniach proti všeobecne nebezpečnému používaniu traskavín a všeobecne nebezpečnému zachádzaniu s nimi.

Zpravodajcom je pán poslanec Dr. František Orlický. Dávam mu slovo.

Zpravodajca Dr. Orlický.

Slávny Snem!

V devätnástom storočí bola výroba traskavín veľmi zdokonalená, začaly sa vyrábať traskaviny veľkého trhacieho účinku a vo veľkom množstve. Nebezpečie pri výrobe, používaní traskavín, ohrozujúce život alebo zdravie ľudí prípadne majetok iného, ako aj možnosť neužívania traskavín viedly k tomu, že sa javila potreba doplniť právny poriadok predpismi o výrobe, predaji, úschove a doprave traskavín.

Javila sa potreba doplniť právny poriadok, najmä ustanovenia trestného práva opatreniami proti všeobecne nebezpečnému používaniu traskavín a všeobecne nebezpečnému zachádzaniu s nimi. Tak vydala Nemecká ríša 9. júna 1884 zákon o traskavinách, takzvaný Dynamitový zákon, ktorý obsahuje trestne-právne ustanovenia proti zločinnému a obecne nebezpečnému používaniu traskavín. V Rakúsku boly vydané podobné predpisy zákonom zo dňa 27. mája 1885, číslo 134 r. z. o opatreniach proti obecne nebezpečnému užívaniu traskavín a obecne nebezpečnému zachádzaniu s nimi.

Po vzniku Česko-slovenskej republiky ukázala sa potreba zmeniť, prípadne doplniť niektoré ustanovenia trestného práva o trestných činoch proti štátu. Táto zmena bola prevedená zákonom zo dňa 19. marca 1923, číslo 50 Sb. z. a n., zva-, ným všeobecne ako zákon na ochrana republiky, kde § 43 vyhlásené bolo za autentické znenie zákona zo dňa 27. mája

1885, číslo 134 r. z., ako bolo ono uvedené v prílohe tohto zákona a rozšírená bola platnosť tohto zákona aj na Slovensko a Podkarpatskú Rus.

Paragrafom 3 zákona číslo 1/1939 Sb. z. boly ponechané v platnosti všetky doterajšie zákony, nariadenia a opatrenia so zmenami, ktoré vyplývajú z ducha samostatnosti slovenského štátu, následkom čoho ostal v platnosti aj zákon č. 50/1923 Sb. z. a n. a tým aj zákon zo 27. mája 1885, číslo 134 r. z.

Už po utvorení samostatného slovenského štátu sa ukázalo, že doterajšie právne predpisy, vzťahujúce sa na ochranu štátu, treba prispôsobiť jednak novému duchu slovenského štátu, najmä pokiaľ ide o úvodné vyhlásenia našej Ústavy a jednak aj duchu a obsahu samotných predpisov Ústavy.

Ustanoveniami zákona zo dňa 26. novembra 1940, číslo 320 Sb. z. zrušený bol zákon na ochranu republiky okrem § 43, následkom čoho zákon zo 27. mája 1885, číslo 134 r. z. platí aj dnes.

Snemu predložený vládny návrh má za cieľ nahradiť predpisy tohto zákona.

Doterajší, nie v každom smere vyhovujúci zákon o trestných činoch, spáchaných traskavinami, nahradzuje sa tu ucelenými a praktickej potrebe lepšie vyhovujúcimi ustanoveniami, ktoré organicky zapadajú do všeobecných zásad trestného práva hmotného a do celkovej sústavy nášho právneho poriadku.

Proti dosavádnemu právnemu stavu obsahuje návrh tú podstatnú zmenu, že ustanovenia jeho majú sa vzťahovať aj na traskaviny štátneho monopolu.

Ústavno-právny výbor rokoval o vládnom návrhu zákona na zasadnutí 6. februára 1941 a uskutočnil v tomto návrhu tieto zmeny:

Názov osnovy skrátil sa na ,,Zákon o traskavinách". Nový titul s dostatočnou presnosťou poukazuje na obsah zákona a jasne vymedzuje právny úsek, ktorý sa ustanoveniami tohto zákona upravuje.

Po stránke systematiky rozdelila sa osnova na dva diely, z ktorých prvý obsahuje skutkové podstaty jednotlivých trestných činov, druhý však všeobecné ustanovenia.

V   § 1, ods. 2 vynechala sa stať "ďalej ustanovenia o traskavinách, ktoré nespadajú pod odsek 1", lebo všeobecný zákaz,, vyslovený v § 1, ods. 1, vzťahuje sa na traskaviny monopolizované, ale aj na nemonopolizované a tak vynechaná veta bola by viedla k tomu mylnému názoru, že ohľadom traskavín monopolizovaných nemení sa doteraz platný právny stav, to jest, že ohľadom týchto ani pre budúcnosť nebude platiť zákaz, vyjadrený v § 1, ods. 1.

Druhá veta § 1, ods. 2 doplnila sa vetou:,, ak nejde o zmenu platných zákonov", nakoľko zmena zákona má sa diať zásadne formou zákona a nie vládnym nariadením.

V   ustanovení § 3, ods. 2 sa použilo výstižnejšej formulácie, v podstate sa však toto ustanovenie nezmenilo.

V   § 4, ods. 1 - v súlade so skutočnou myšlienkovou náplňou tohto ustanovenia sa zdôraznilo, že sprísnená kvalifikácia, vyjadrená v druhej vete, je viazaná na poškodenie cudzieho majetku, nestačí teda pre túto kvalifikáciu poškodenie vlastného majetku vinníkovho.

Znenie § 5 sa prispôsobilo doterajšej legislatívnej úprave, použitej v obdobných ustanoveniach iných trestných zákonov, najmä zákona o trestných činoch proti štátu.

Ustanovenia § 6 pre úzku súvislosť trestných činností, uvedených v pôvodnom vládnom návrhu pod osobitnými písmenami a) a b), sa slúčily.

Paragraf 7 neobsahuje ustanovenie o takzvanom objektívnom pokračovaní, behom ktorého sa má rozhodnúť o zhabaní v tých prípadoch, ak sa nerozhodlo v tomto smere za trestného pokračovania, vedeného proti vinníkovi. Z tohto dôvodu doplnil sa tento paragraf osobitným odsekom 2, v ktorom sa odkazuje na použitie obdobných ustanovení zákona o trestných činoch proti štátu. Inak z dôvodov systematiky celý § 7 zaradil sa do druhého dielu osnovy ako § 11 a v dôsledku toho nastalo potrebné prečíslovanie ostatných paragrafov.

V § 8, ods. 2 pojem "verejne" bol nahradený uvedením skutočného obsahu tohto právneho pojmu podľa definície, vyjadrenej v § 46, ods. 2 zákona o trestných činoch proti štátu.

V   § 9 upustilo sa od kazuistických a právne neopodstatnených osobitných kvalifikácií viazaných na objektívny výsledok trestnej činnosti, nakoľko ide tu o omissívny delikt, ktorého trestnosť nemá byť závislá na objektívnych následkoch zavinenia. Trestná sadzba, použitá pre tento delikt, je totožná so základnou trestnou sadzbou, použitou pre obdobný omissívny delikt, uvedený v § 15 zákona o trestných činoch proti štátu.

V   § 10, ods. 3 vsunutím slova,, sám" sa výstižnejšie zdôraznila skutočná podstata takzvaného ,,agent provokatérstva".

Ustanovenie § 18, ods. 4 so zreteľom na podobné odkazy v § 7, ods. 2 a v § 11 vládneho návrhu sa nahradilo s poukazom na obdobné použitie § 44, ods. 4 zákona o trestných činoch proti štátu.

Paragraf 20 sa upravil podľa doterajších legislatívnych zvyklostí a výkon zákona so zreteľom na § 17, ods. 2 prikázal sa aj do právomocí Ministerstva vnútra.

Okrem uvedených zmien uskutočnil ústavno-právny výbor ešte menšie zmeny štylárneho rázu.

Ústavno-právny výbor navrhuje, aby slávny Snem osnovu schválil. (Potlesk. )

Predseda Dr. Sokol (cengá):

K slovu sa nikto neprihlásil, preto rozprava nebude a nasleduje hneď hlasovanie.

Zisťujem, že Snem je schopný sa usnášať.

Osnova má dva diely, 20 paragrafov, nadpis a úvodnú formulu.

Pozmeňovacích návrhov niet, dám preto hlasovať o celej osnove naraz podľa zprávy výborovej.

Sú proti tomu námietky? (Námietky neboly. )

Námietky nie sú.

Kto súhlasí s osnovou, to jest s jej dvoma dielmi, 20 paragrafmi, nadpisom a úvodnou formulou podľa zprávy výborovej, nech zdvihne ruku.

(Deje sa. )

Zisťujem, že Snem pri prvom hlasovaní prijal osnovu zákona podľa zprávy výborovej.

Predsedníctvo Snemu sa usnieslo podľa § 53, ods. 1 rokovacieho poriadku, aby sa o tejto osnove hlasovalo druhý raz tiež na tomto zasadnutí.

Ad 2. Druhé hlasovanie o osnove zákona o traskavinách.

Zpravodajcom je pán poslanec Dr. Orlický.

Sú návrhy na opravy alebo zmeny textu?

Zpravodajca Dr. Orlický:

Nie sú.

Predseda Dr. Sokol:

Zmeny nie sú.

Kto pri druhom hlasovaní súhlasí s osnovou zákona tak, ako ju Snem prijal pri hlasovaní prvom, nech zdvihne ruku.

(Deje sa. )

Zisťujem, že Snem prijal osnovu zákona aj pri druhom hlasovaní.

Predseda Dr. Sokol (cengá):

Týmto je program dnešného zasadnutia vyčerpaný.

Oznamujem, že podľa usnesenia predsedníctva najbližšie zasadnutie Snemu svolá sa písomne.

Zakľučujem zasadnutie.

(Koniec zasadnutia o 11. hod. 30. min. )


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP