Snem Slovenskej republiky 1940

I. volebné obdobie.                                                                               3. zasadanie.

Tesnopisecká zpráva

o 40. zasadnutí Snemu Slovenskej republiky v Bratislave v stredu 3. júla 1940.

Obsah:
Oznámenia predsedníctva:	Strana:
	3
	3
	3
	21
Vyhlásenie predsedníctva o budúcom zasadnutí a oznámenie progra-
Program:
1. Zpráva kultúrneho a ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu
	3
	3
	4
Prikročenie k rozprave........ .....	5
	8
	13
	14
	14
	15
	15
	15
	15
2. Zpráva ústavno-právneho, národohospodárskeho a rozpočtového
výboru o vládnom návrhu zákona o vyvlastnení na asanačné, niektoré stavebné, regulačné a okrašľovacie ciele a o zriadení vše-

Reč zpravodajcu Beňáka

Reč zpravodajcu Hollého

Reč zpravodajcu Dr. Tvrdého

Rozprava odpadá

Prvé hlasovanie o návrhu

Prijatie návrhu prvým hlasovaním

Druhé hlasovanie o návrhu

Prijatie návrhu druhým hlasovaním

Príloha

Poznámka:

Miesto slov, vylúčených z tesnopiseckej zprávy usnesením predsedníctva Snemu zo dňa 4. júla 1940 podľa bodu n), § 9 rokovacieho poriadku, sú v texte hranaté zátvorky.

Zasadnutie otvorené o 15. hod, 44. min.

Prítomní:

Predseda: Dr. Sokol

Podpredsedovia: Dr. Mederly, Dr. Opluštíl

Zápisovatelia: Drobný, Germuška.

51 poslancov podľa listiny o prítomnosti.

Členovia vlády: Dr. Ďurčanský, Dr. Fritz, Dr. Pružinský, Sivák a Stano.

Za Najvyšší účtovný kontrolný úrad: predseda Šebej.

Z kancelárie Snemu: I. tajomník Snemu Dr. Foltín a II. tajomník Snemu Dr. Čelko.

Predseda Dr. Sokol (zvoní):

Otváram 40. zasadnutie Snemu Slovenskej republiky a zisťujem, že Snem je 6chopný sa usnášať.

Ospravedlnenie neprítomnosti.

Svoju neprítomnosť ospravedlnili páni poslanci: Štefan Haššík, Alexander Mach, Franz Karmasin, Teodor Turček, Vladimír Moravčík a Štefan Suroviak.

Rozdaná tlač.

Na dnešnom zasadnutí sa rozdala táto tlač:

Zpráva kultúrneho a ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu zákona o Slovenskej univerzite v Bratislave.

Zpráva ústavno-právneho, národohospodárskeho a rozpočtového výboru o vládnom návrhu zákona o vyvlastnení na asanačné, niektoré stavebné, regulačné a okrašľovacie ciele a o zriadení všeužitočného asanačno-stavebného družstva.

Zpráva sociálneho a zdravotného, ústavno-právneho a rozpočtového výboru o vládnom návrhu zákona o dočasnej úprave platov štátnych zamestnancov.

Zpráva národohospodárskeho a ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu zákona o zákaze trojpoľného hospodárenia.

Zpráva sociálneho a zdravotného a ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu zákona o ochrane nájomníkov.

Zpráva sociálneho a zdravotného a ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu zákona o povinnom vyberaní obslužného.

Zpráva ústavno-právneho výboru o návrhu poslancov Vojtecha Horáka, Andreja Germušku a spoločníkov na vydanie zákona o Hlinkovej garde a Hlinkovej mládeži.

Vládny návrh zákona o ustanovení členov župného výboru. Návrh prideľujem výboru ústavno-právnemu.

Vládny návrh, podľa ktorého sa navrhuje, aby Snem Slovenskej republiky dal súhlas podľa finančného zákona číslo 343/1939 Sl. z., ktorým sa stanoví štátny rozpočet na rok 1940. Návrh prideľujem výboru rozpočtovému.

Vládny návrh zákona o dočasnej úprave exekúcií a konkurzov, zavedených na návrh židov. Návrh prideľujem výboru ústavno-právnemu.

Predseda Dr. Sokol (zvoní):

Začneme rokovať o 1. bode programu, ktorým je:

1. Zpráva kultúrneho a ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu zákona o Slovenskej univerzite v Bratislave.

Zpravodajcom za výbor kultúrny je pán poslanec Pavol Florek a za výbor ústavnoprávny pán poslanec Dr. František Hrušovský.

Udeľujem slovo zpravodajcovi za výbor kultúrny pánu poslancovi Florkovi:

Zpravodajca Florek:

Slávny Snem!

Mocné duchovné prúdy a nacionálne snahy, ktoré charakterizujú politický, kultúrny a spoločenský i sociálny život dvoch vedúcich veľmocí európskych v poslednom desaťročí, formujú život už skoro celej

Európy. Od 6. októbra 1938, ale najmä od 14. marca 1939 základy nášho štátu kladené sú tiež v tomto duchu, ktorý sa u nás na Slovensku prejavuje v mocnej erupcii kresťanstva a nacionalizmu. Po zdolaní ťažkostí v začiatkoch budovania nového života prikročilo sa k reorganizácii univerzity, aby boly vytvorené priaznivé predpoklady pre nehatene plnenie jej národného poslania, to jest pre vedeckú tvorbu slovenskú a pre výchovu zdatného akademického dorastu. My Slováci nie sme v tom šťastnom položení, aby sme mohli budovať na osvedčenej a dávnej univerzitnej tradícii slovenskej, respektíve aby sme ju mohli nejako korigovať.

Preto musíme sa postarať o prispôsobovanie univerzít, ako inštitúcií svojou organizáciou stredovekých, podmienkam spomenutého nového života.

Podstatným rysom tradičného typu europskych univerzít je povaha korporačná a spojenie vedeckého výskumu s činnosťou vyučovacou, to jest učiteľskou. V autoritatívnych štátoch urobily sa síce prenikavé zásahy do korporačného charakteru univerzít, ale bez toho, že by reformy boly zasiahly radikálne do univerzitnej autonomie. Zásahy obmedzily sa len na zmeny personálne a na istú korektúru právnej štruktúry univerzitnej.

Po tomto stručnom úvode prikročíme k poznaniu zákonnej osnovy, o ktorej tu rokujeme.

Slávny Snem!

Slovenská univerzita v Bratislave má sa zriadiť navrhovanou osnovou a má sa postupne zapojiť do nového právneho poriadku. Osnova zákona bude iba rámcovým zákonom, v medziach ktorého jednotlivé časti rozsiahlej právnej materie budú sa môcť upravovať osobitnými legislatívnymi opatreniami.

K jednotlivým paragrafom, obsahujúcim podstatné ustanovenia, podávam toto vysvetlenie:

Paragraf prvý zákona určuje pre Slovenskú univerzitu v Bratislave latinské pomenovanie,, Universitas Slovaca Istropolitana" a poradie jednotlivých fakúlt ustaľuje podľa vzorov iných veľkých moderných univerzít a podľa stredovekých univerzitných štatútov.

Paragraf druhý určuje za úradný jazyk univerzity slovenčinu a popri nej aj latin-

činu. Latinčina sa uvádza preto, lebo univerzita vydáva diplomy a iné úradné listiny aj v jazyku latinskom. Okrem toho katolícka bohoslovecká fakulta vedľa slovenčiny musí mať za jazyk vyučovací a skúšobný aj latinčinu.

Podľa § 3 čestnými hodnostármi univerzity budú prezident republiky ako čestný rektor s titulom ,,rector magnificentissimus" a minister školstva ako čestný kancelár s titulom ,,supremus cancellarius". Tým sa chce vyjadriť osobitná ochrana najvyšších ústavných predstaviteľov štátu a ich úzky vzťah k univerzite.

Oproti doterajšiemu stavil je § 4 novotou, lebo rektora, prorektora, dekanov a prodekanov vymenuje prezident republiky. Uplatňovať sa bude systém menovací namiesto doterajšieho systému volebného. Podľa § 5 právo prezidenta republiky vymenúvať univerzitných profesorov sa v ničom nemení.

Paragraf 7 obsahuje derogačnú klauzulu, to jest ruší zákon číslo 375/1919, ktorým bola ustanovená bývalá Komenského, univerzita v Bratislave, a to preto, aby nebolo pochybnosti o tom, že teraz uzákonená univerzita je novou a jedinou slovenskou univerzitou. Výslovne sa ale podotýka, že na univerzite, teraz utvorenej, zachovajú sa z príčin právnej kontinuity práva poslucháčov a absolventov, ako i vyučovacie oprávnenia profesorov a súkromných docentov, nadobudnuté na bývalej univerzite Komenského.

Slávny Snem! Kultúrny výbor rokoval o osnove zákona najprv na zasadnutí dňa 29. marca 1940. Po tomto rokovaní vláda pozmenila svoj návrh. O zmenenom návrhu rokoval kultúrny výbor na zasadnutí dňa 27. mája 1940 a usniesol sa navrhnúť Snemu prijať osnovu tak, ako ju vláda v opravenom znení predložila. Ja tlmočím slávnemu Snemu tento návrh na prijatie. (Potlesk. )

Predseda Dr. Sokol (zvoní):

Udeľujem slovo zpravodajcovi za výbor ústavno-právny pánu poslancovi Dr. Hrušovskému.

Zpravodájca Dr. Hrušovský:

Slávny Snem!

Slovenská univerzita, ktorú vláda Slovenskej republiky týmto zákonom zriaďuje v Bratislave, je šiestou univerzitou na

Slovensku. Už v roku 1365 kráľ Matej Korvín založil univerzitu v Bratislave, ktorú poznáme pod názvom Academia Istropolitana. Táto univerzita však neprežila ani svojho zakladateľa a zdá sa, že jej činnosť trvala veľmi krátko.

Druhá univerzita vznikla na Slovensku roku 1635, keď arcibiskup ostrihomský kardinál Peter Pázmány založil univerzitu v Trnave. Táto univerzita účinkovala na Slovensku za celých 150 rokov.

Tretia univerzita, neúplná, vznikla v Košiciach v druhej polovici XVII. storočia, ale jej účinkovanie nezanechalo väčších stôp v kultúrnom živote Slovenska.

Štvrtá univerzita vznikla roku 1912 v Bratislave a jej činnosť znemožnila čoskoro vypuknuvšia svetová vojna.

Piata univerzita vznikla roku 1919 v Bratislave pod menom ,,Univerzita Komenského".

Ani jedna z týchto univerzít nebola univerzitou slovenskou. Čiastočne preto, že univerzity v starších časoch nemaly národného charakteru, čiastočne preto, že v novších časoch Slováci darmo sa dovolávali vysokých škôl, keď nemali ani škôl stredných, ba ani ľudových.

Prvá slovenská univerzita, ktorá má celou svojou činnosťou slúžiť kultúrnemu povzneseniu slovenského národa, vyjadruje sa zákonom o Slovenskej univerzite v Bratislaver o ktorom rokoval kultúrny i ústavno-právny výbor.

Založenie univerzity je historickou udalosťou v živote každého národa. O tejto udalosti učia sa žiaci v školách, táto udalosť zanecháva trvalú stopu v kultúrnom i národnom živote a preto táto udalosť i u nás je udalosťou iste významu historického.

Ústavno-právny výbor mal na zreteli práve tento historický význam prvej slovenskej univerzity, keď tri razy rokoval a pozmenenej osnove vládneho návrhu zákona. Dňa 11. júna, keď pozmenenú osnovu zákona prijal kultúrny výbor, ústavnoprávny výbor rokoval o osnove tohto zákona po prvý raz. Svedomite uvážil všetky pripomienky jednotlivých fakúlt univerzity, i tých fakúlt, ktoré do rámca univerzity ešte nepatrily, i pripomienky tých univerzitných funkcionárov, ktorých predsedníctvo Snemu o mienku požiadalo. A na

tomto rokovaní ústavno-právny výbor zaujal k vládnej osnove návrhu zákona takéto stanovisko:

Nevidel dostatok dôvodov k tomu, aby v latinskom názve Slovenskej univerzity osial výraz "Istropolitana", kedže nie je dostatok dôvodov k tomu, aby prvá Slovenská univerzita naväzovala na univerzitu Mateja Korvína, ktorá vlastne svoju činnosť ani nezačala, ani nevyvinula. Ďalej zaujal stanovisko k tomu ustanoveniu prvého paragrafu, podľa ktorého evanjelická bohoslovecká fakulta mala sa volať len evanjelickou bohosloveckou fakultou z tej príčiny, aby slovenskí kalvíni videli v tejto fakulte svoju fakultu a nechodili študovať na iné fakulty do cudziny.

K § 4 mal ústavno-právny výbor také stanovisko, že chcel univerzite nechať aspoň pozostatky univerzitnej autonómie v tom, aby jednotlivé sbory fakúlt a akademický senát navrhovaly terno pre met novanie akademických funkcionárov.

Napokon ústavno-právny výbor chcel vypustiť z § 8 druhý odsek, v ktorom sa hovorí o podmienečnom prijatí evanjelickej bohosloveckej fakulty do sväzku univerzity. Ústavno-právny výbor na tomto svojom zasadnutí prijal všetky tieto pozmeňovacie návrhy jednohlasne.

Druhý raz sišiel sa ústavno-právny výbor k rokovaniu o vládnej osnove tohto zákona 19. júna v prítomnosti pána predsedu vlády a pána ministra školstva a národnej osvety. Na tomto zasadnutí ústavnoprávny výbor až na niektoré nepatrné odchýlky zostal pri svojom stanovisku a väčšinou hlasov odhlasoval znovu tú osnovu, ktorú prijal na svojom prvom zasadnutí.

Napokon 26. júna sišiel sa ústavnoprávny výbor na spoločné zasadnutie s výborom kultúrnym, kde ústavno-právny výbor po vypočutí mienky pána predsedu Snemu priklonil sa k stanovisku výboru kultúrneho a väčšinou hlasov prijal osnovu v takom znení, ako ju prijal výbor kultúrny, číže v takom znení, v akom tento návrh zákona predložila vláda.

Odporúčam, aby Snem osnovu prijal tak, ako je na dnešné zasadnutie Snemu predložená. (Potlesk. )

Slávny Snem!

Základný rozdiel medzi národnou porobou a slobodným národným životom nie je v tom, že porobený národ má menej

práv, ako národ slobodný. Tento rozdiel je predovšetkým v tom, že zotročený národ, ktorý nemá možnosť rozhodovať o svojom osude, nenesie ťarchu zodpovednosti za svoju budúcnosť, kým slobodný a samostatný národ je v plnej miere zodpovedný za vývin svojho osudu i osudu budúcich svojich generácií a preto smysel svojho vlastenectva vidím nie v zdôrazňovaní svojich práv a výhod, ale v chápaní a v plnení svojich povinností. Ak s takéhoto hľadiska posudzujeme doterajšiu zákonodarnú činnosť Snemu Slovenskej republiky, máme pocit, že Snem, ktorý našu politickú samostatnosť vyhlásil, dobre plnil svoje poslanie, lebo vážne chápal svoju úlohu. Ak prelistujeme prvý sväzok Slovenského zákonníka, presvedčíme sa, že Snem Slovenskej republiky statočne konal prácu, ktorú pri vyhlásená slovenskej samostatnosti vzal na seba a preto mal podstatnú účasť na budovaní základov slovenskej štátnosti, lebo svojou legislatívnou činnosťou pomáhal tvoriť také podmienky nového slovenského života, ktoré svojím významom a svojimi účinkami prekračujú hranice úzkej slovenskej prítomnosti a siahajú ďaleko do našej národnej budúcnosti.

Ak všetko toto konštatujeme, robíme to nie preto, aby sme prechádzali súdu historie, ktorá spravodlivo a prísne bude súdiť štátotvornú prácu dnešného slovenského pokolenia, ktoré prvé z mnohých slovenských generácií má možnosť dokázať svoje tvorivé schopnosti, ubíjané nežičlivosťou osudu za celé tisícročie. Nechceme si vydávať vysvedčenie, aby sme neupadli do pohodlnej spokojnosti s vykonanou prácou, lebo vo vývine nášho národného života a v rozvoji našej štátnosti mohla by nastať nebezpečná porucha, keby ochabol ten. pracovný elán, potrebný k stabilizovaniu medzinárodného postavenia nášho štátu, zaisťujúci rýchlu, konsolidáciu nášho vnútorného vývinu a diktovaný spádom udalostí, v ktorých rodí sa nová Európa. Keď s toho istého hľadiska posudzujeme činnosť jednotlivých rezortov vlády a jej podriadených orgánov, musíme i pri všetkej zdržanlivosti a pri všetkej kritičnosti pri posudzovaní činnosti vládnych orgánov konštatovať, že v takých pomeroch, v akých sa tvorily základy slovenskej štátnosti, nijaká vláda na svete nebola by vykonala viac a nebola by splnila svoju zod-

povednú úlohu lepšie a úspešnejšie, ako ju splnila vláda Slovenskej republiky. (Potlesk. )

Ale napriek tomu, že toto všetko uznávame a s hlbokým pocitom zodpovednosti konštatujeme, jednako pokladáme za potrebné zdôrazniť, že v pracovnom programe našej štátotvornej činnosti musí nastať určitá zmena, ktorá by podstatne rozšírila, doplnila a prehĺbila budovateľský program nového slovenského života.

V prvom roku slovenskej samostatnosti všetky snahy a starosti zodpovedných činiteľov štátu musely smerovať k tomu, aby sa zaistíly a upevníly základy slovenskej štátnosti proti vonkajšiemu nebezpečenstvu i proti možnostiam vnútorných otrasov na tom poli, kde takéto nebezpečenstvo bolo najhrozivejšie, čiže na poli politickom, hospodárskom a sociálnom. Po zaistení politickej nezávislosti a územnej integrity Slovenskej republiky, zaručenej nemecko-slovenskou dohodou a pomerom úprimného priateľstva slovenského štátu k nemeckej ríši, bolo treba stvoriť zdravé základy hospodárskeho života mladého štátu a nové podmienky hospodárskeho podnikania. Aby všetky vrstvy národa maly rovnaký podiel na výstavbe slovenskej štátnosti, ako podmienke spoločného blahobytu celého národa, bolo sa treba postarať, aby sa našiel účinný spôsob na riešenie pálčivých sociálnych problémov, čiže aby štruktúra nového spoločenského poriadku stála na pevných základoch sociálnej rovnováhy. Prevažná väčšina zákonov, na ktorých sa usniesol Snem Slovenskej republiky, a veľká väčšina vládnych nariadení v prvom roku slovenskej samostatnosti týkala sa týchto stránok nášho národného života.

Vari nik nebude pochybovať o tom, že takýto postup v budovaní základov slovenskej štátnosti bol a je správny, lebo je prirodzený čiže odôvodnený reálnym chápaním životných skutočností. A jednako je v doterajšom vývine nového slovenského života určitá neúplnosť a jednostrannosť, ktorá vyplýva z toho, že súčasne s budovaním a upevňovaním politických, hospodárskych, sociálnych a administratívnych základov slovenskej štátnosti zanedbáva sa kultúrna složka nášho národného vývinu, čiže duchovná stránka nového slovenského života. Vedúci činitelia slovenského štátneho života na čele s pánom preziden-

tom pri rozličných príležitostiach zdôrazňovali potrebu a význam tohto duchovného vzrastania slovenského života, so všetkým dôrazom poukazovali na cenu kultúrnych hodnôt a duchovných cieľov vo vývine našej národnej prítomnosti, ba z týchto prejavov mohli sme vycítiť, že vodcovia nového, slobodného Slovenska vidia záruku slovenskej budúcnosti práve v tejto duchovnej obrode a stúpajúcej vzdelanosti slovenskej národnej pospolitosti. Pán prezident republiky, pán predseda vlády i pán minister školstva a národnej osvety, reprezentanti slovenského kultúrneho života neraz prízvukovali, že slobodný slovenský národ vo svojom samostatnom štáte musí uplatniť a rozvinúť predovšetkým svoje mravné, duchovné schopnosti a uskutočňovať svoj národno-kultúrny program, lebo len takto môže dokázať svoju vyspelosť a zrelosť na úlohy, ktoré súvisia s jeho politickou nezávislosťou. A jednako, hoci všetko to bolo od počiatku našej samostatnosti pri rozličných príležitostiach a rozličným spôsobom zdôraznené, s pocitom ľútosti a obavy musíme konštatovať, že duchovný kultúrny vývin slovenského národného života nemá doteraz také podmienky, aké by potreboval a aké sa musia vzhľadom na záujem celej našej národnej budúcnosti bezpodmienečne stvoriť.

Aby nemohly vznikať nijaké nedorozumenia, vyhlasujem hneď na začiatku, že prízvukovaním národnej kultúry ako najpodstatnejšej složky nového slovenského života, nijako nechceme podceňovať složky ostatné, lebo si jasne uvedomujeme, že k plnosti národného života sú rovnako potrebné všetky. Tieto složky nemožno chápať a stavať tak, aby sa navzájom vylučovaly a dostávaly sa do protivy, lebo všetky majú rovnakú životnú dôležitosť a len v ich rovnomernom uplatňovaní je zdravý základ harmonickému vývinu rozličných stránok našej štátnosti.

Politická nezávislosť, zabezpečená vo vlastnom štáte, je široký rámec, ktorý musí národ vyplniť bohatým obsahom. K tomuto vnútornému obsahu politickej nezávislosti patrí predovšetkým hospodárska a finančná samostatnosť, s pomocou ktorej stáva sa štát živým hospodárskym organizmom, ktorý je schopný zabezpečiť samostatnosť národného života na rozličných poliach. Keďže ani politická nezávislosť,

ani hospodárska samostatnosť, ani sociálna spravodlivosť samy o sebe nemôžu byť cieľom národa, musia byť iba základom a podmienkou k dosiahnutiu vyšších, čiže duchovných cieľov národa, ku ktorým kráča národ cestou svojho kultúrneho vývinu. Národ, ktorý chce žiť slobodným životom, musí i na poli kultúrnom tvoriť také podmienky svojho vývinu, aby svoju politickú vyspelosť, hospodárske schopnosti a sociálnu vyrovnanosť podložil, dokázal a dokumentoval i svojou kultúrnou samostatnosťou. (Potlesk. )

Len kultúrne národy majú plné právo na plný samostatný život, lebo vedia okrem podmienok svojej politickej nezávislosti a svojho hospodárskeho blahobytu tvoriť svoju vlastnú národnú kultúru, ktorá je plodom najvzácnejších síl národa, pokladnicou duchovných hodnôt, prameňom jeho ustavičného mravného vzrastu a súčasne obohatením spoločnej vzdelanosti ľudstva. Len duchovné hodnoty, stelesňované v kultúrnom živote národa, dávajú plný smysel politickej samostatnosti, odôvodňujú potrebu samostatného hospodárskeho vývinu, pomáhajú nájsť správne riešenie sociálnych problémov a tak dávajú smysel a cieľ celému štátnemu životu.

Moderný štát vo svojej organizačnej štruktúre a vo svojej funkcii je výsledkom niekoľko tisícročného vývinového procesu, ktorý prechodil rozličnými fázami. V tomto vývinovom procese najdôležitejším problémom bol vzťah k štátnemu útvaru a ich vzájomný pomer. Boly časy, keď štátny útvar povstal zo surového násilia panujúcich rodov a tried a udržoval sa násilím bez ohľadu na životné záujmy národa alebo národov, ktoré štátu slúžily. Ale dejinný vývin išiel prirodzenou cestou k tomu, že priepasť medzi štátom a národom sa zmenšovala, že štát začal slúžiť národu, aby umožnil a zabezpečil všestranný rozvoj jeho životných síl. Moderný štát je politickým útvarom, ktorý zaručuje plnosť národného života a umožňuje národu účasť v rozvoji spoločnosti ľudskej. A keďže moderný štát slúži národu, musí národ slúžiť svojmu štátu, čiže národ, ktorý všetky svoje hmotné a duchovné schopnosti zasväcuje službe svojho štátu, slúži sebe, svojim vlastným národným záujmom, záujmom svojho hmotného a duchovného vzrastu. Z tohto nerozlučiteľného splynutia národa a štátu vyplýva jasný poznatok)

že každá štátnosť nesie na sebe pečať duchovných síl národa, ktoré sú základnou podmienkou sily, zdravého vývinu a odolností štátu.

Ak teda slovenský národ buduje svoju štátnosť, aby zabezpečil podmienky svojho zdravého vývinu a pevnej budúcnosti na všetkých poliach národného života slovenského, musíme si uvedomiť, že slovenská štátnosť bude sa vyviňovať a upevňovať tak, ako bude rásť duchovná sila slovenského národa, stavajúca všetky hmotné a mravné hodnoty slovenskej národnej pospolitosti, každého príslušníka nášho národa, do služieb slovenskej štátnosti. Z toho ako prirodzený dôsledok plynie, že Slovenskú republiku, ako slobodný štátny domov slovenského národa na nerozbornom základe vybudujeme vtedy, ak fundamenty slovenskej štátnosti budú rásť z duchovných prameňov slovenského národa, z duše každého Slováka, a ak všetky tehly tejto stavby našej štátnosti budeme spojovať betónovou maltou duchovných síl slovenskej národnej povahy.

Ak teda chceme v Slovenskej republike vidieť bezpečný domov a požehnanú vlasť slovenského národa a všetkých jeho budúcich pokolení, ak chceme svoju slovenskú štátnosť vybudovať, organizovať a zabezpečiť tak, aby slovenský štát v každom ohľade a v každých okolnostiach splnil poslanie, ktoré mu určil dejinný vývin slovenského národa, a aby uskutočnil odkaz všetkých slovenských pokolení tisícročnej slovenskej histórie, ktorá našu dnešnú štátnosť pripravovala, a aby slovenský národ spojený, sjednotený a preniknutý duchom svojej štátnej samostatnosti stal sa pevným duchovným celkom, je bezpodmienečne potrebné, aby sme už pri budovaní základov svojej samostatností nezabúdali na kultúrnu složku slovenskej štátnosti a aby sme hľadaly spôsoby, možnosti a prostriedky ako túto kultúrnu stránku slovenskej štátnosti programovite a s plným vedomím zodpovednosti realizovať.

Štátny útvar, ako všetko na svete, podlieha zmenám, ktoré sú dôsledkom prirodzeného vývinu. Právny poriadok, formulovaný ustanoveniami zákonov, musí sa prispôsobovať potrebám praktického života, lebo ináč nebol by normou, ale prekážkou, ktorú by prúd života musel rozbiť. Štátna správa a jej administratívna organi-

zácia musí sa prispôsobovať pomerom, lebo v opačnom prípade viedla by k úzkoprsej nepružnej byrokracii, ktorá svojou skostnatelosťou nemôže slúžiť životu. Hospodárska štruktúra štátu reaguje na všetky zmeny vo svetovom hospodárstve a podlieha ich vplyvu. Sociálna politika štátu je závislá na vývine hospodárskeho podnikania. Čím rýchlejšie a čím ľahšie, vie sa složitý štátny organizmus vo všetkých týchto složkách a funkciách prispôsobovať zmeneným podmienkam, tým ľahšie a bezpečnejšie unikne otrasom, ktoré by mohla zapríčiniť pomalosť a strnulosť a tým úspešnejšie prekoná ťažkosti, s ktorými musia predvídaví kormidelníci štátneho života počítať.

Čo sa vo vývine štátu nemení, čo vždy a v každých okolnostiach ostáva stálym činiteľom, to je národ sám.

Pravda, ak v takejto súvislosti hovoríme o národe, nemáme na mysli to fyzické kolektívum, podliehajúce fyziologickým a biologickým zákonom, reprezentované jednotlivými generáciami, ktoré sa rodia a umierajú, pod národom rozumieme tú duchovnú jednotu uvedomelého etnického celku, čiže duchovnú bytosť národa, ktorá žije vo všetkých pokoleniach, prechádza z generácie na generáciu, spojuje minulosť s prítomnosťou a rastie z duchovných síl národa. Táto duchovná podstata národnej bytosti prejavuje sa v duchovných hodnotách, ktoré národ tvorí a stelesňuje vo svojej národnej kultúre. Národná kultúra je základom národného povedomia, ktoré z jednotlivých príslušníkov etnického celku robí uvedomelých členov národa. Národná kultúra je prameňom národného citu, ktorý členov národa spája živým putom spolupatričnosti. Národná kultúra je hybnou silou kolektívnej vôle národa, ktorý má vo všetkých svojich členoch tie isté túžby a tie isté ciele. Národ, ktorý nemá vlastnej kultúry, nemá svojho samobytného národného ducha, a teda vlastne ani nie je národom a nemá práva na slobodný národný život.

Slovenský národ, majúci za sebou viac ako tisícročnú kultúrnu minulosť a vo svojej ľudovej a umelej kultúre nezvratné dôkazy hlbokých duchovných fondov, má všetky atribúty kultúrneho národa a teda i plné právo na samostatný život, v ktorom môže rozvinúť všetky svoje schopností k svojráznej kultúrnej tvorbe. Preto

každá štátnická, politická, hospodárska i sociálna činnosť, smerujúca k upevneniu slovenskej štátnosti, musí sa usmerňovať sub specie duchovných hodnôt slovenského národa a vrcholiť v kultúrnej složke slovenského národného života.

Ako pod pojmom kultúry rozumieme duchovné hodnoty vôbec, pod pojmom národnej kultúry slovenskej musíme rozumieť také duchovné hodnoty, ktoré slovenský národ tvorí z vlastného duchovného fondu, alebo si ho v svojej duchovosti prijíma a prispôsobuje potrebám vlastného vzrastu. Slovenská národná kultúra je teda súhrn tých duchovných hodnôt, ktoré sú plodom tvorivých síl slovenského ducha v rozličných oblastiach vedeckej, literárnej a umeleckej tvorby, a ktoré ako plod slovenského ducha ostávajú trvácim majetkom slovenského národa. Slovenská národná kultúra je živý mravný kapitál, uložený v nedobytnej duchovnej pokladnici národa, ktorý rastie príčinlivosťou každého slovenského pokolenia, zaručuje nepretržitú súvislosť národného života a tvorí súvislú reťaz národných tradícií slovenských.

Slovenský národ, ktorý právom robí si nárok na meno kultúrneho národa, nielen vo svojom vlastnom záujme, ale i v záujme svojho podielu na kultúrnom vývine ľudstva, je povinný tvoriť svojim silám úmerný kultúrny kapitál, lebo len týmto spôsobom dokáže svoju životaschopnosť. Ak voľakedy v časoch národného obrodenia prízvukovala sa zásada, že národ žije vo svojej reči, dnes možno túto zásadu modifikovať tak, že každý národ žije vo svojej vlastnej kultúre. (Potlesk. )

Slovenský národ, ktorý v minulosti nemal možnosť žiť plným kultúrnym životom, vo svojej štátnej samostatnosti našiel podmienky k dokonalému uplatneniu svojich tvorivých schopností na poli vzdelanosti. Slovenská štátnosť je podmienkou všestranného rozvoja národnej kultúry slovenskej a slovenská národná kultúra najbezpečnejšou posilou slovenskej štátnosti. Preto je kategorickým príkazom štátnickej múdrosti, aby všetci tí činitelia, ktorí z vôle slovenského národa nesú ťarchu zodpovednosti, za zdravý smer vo vývine nášho národného života, venovali zvýšenú pozornosť budovaniu slovenskej národnej kultúry.

V súvislosti so zákonom o Slovenskej univerzite nech mi je dovolené aspoň let-

mo poukázať na niektoré úlohy a praktícké dôsledky kultúrnej práce v slovenskom národnom a štátnom živote.

Na každom kroku môžeme sa veľmi ľahko presvedčiť o tom, že každé podnikanie, ktoré nemá pred sebou jasný cieľ, pevný pracovný program a premyslený postup, musí sa stroskotať na ťažkostiach, ktoré vyplývajú z tejto bezprogramovitosti a nesystematičnosti. Vari nik nebude pochybovať o tom, že napríklad nedostatok jasného programu v hospodárskom podnikaní môže mat priamo katastrofálne následky, ktoré môžu zapríčiniť pohromu i na sociálnom, politickom a kultúrnom poli národného života. Ale napriek tomu, že si potrebu systematickej práce začíname jasne uvedomovať, sme náklonní sa domnievať, že kultúrna práca a kultúrny život bude rásť sám od seba, bez akéhokoľvek regulovania a bez každého podporovania. Nuž bezprogramovité habkanie a náhodilosť nevypláca sa nikde a nemôže sa, uplatňovať ani v kultúrnom živote národa. Ako všade, i na poli kultúry musí mať národ ciele, za ktorými hodno ísť a ktoré treba dosiahnuť; i na tomto poli musí mať program, ktorý chce uskutočniť, aby upevnil podmienky svojho bytia; i tu musí národ vedieť voliť správny postup a správne prostriedky, aby svoj kultúrny program plnil bez nepotrebného mrhania duchovných síl.

Ciele a úlohy slovenskej národnej kultúry vyplývajú zo správneho chápania slovenského národného života. Nie je možné, aby slovenský národ na poli svojej vzdelanosti dal sa na takú cestu, ktorá by viedla k oslabovaniu nášho národného bytia a ktorá by smerovala k ohrozeniu základnej podmienky nášho národného jestvovania, štátnej samostatnosti. Naopak, slovenská národná kultúra musí v každom svojom prejave a na všetkých poliach duchovnej tvorby bezpodmienečne slúžiť slovenskému národnému životu a upevňovať podmienky jeho zdravého rozvoja. Takúto funkciu národnej kultúry slovenskej determinujú nielen osudy nášho národa z minulosti, nielen skúsenosti dnešného nášho života, ale i záujem našej národnej budúcnosti. Neprestávame zdôrazňovať, že sme početne malý národ, a správne chápeme, že túto svoju početnú malosť a z nej vyplývajúcu fyzickú slabosť môžeme vyvážiť

iba veľkosťou svojich duchovných síl. Nuž je na čase, aby sme si teda položili otázku: ako sa malý národ stane duchovne veľkým, a čo má robiť, aby svoje duchovné sily rozvil vo svojej národnej kultúre.

Prvou podmienkou duchovnej veľkosti a mravnej sily nielen malého, ale napospol každého národa je, aby národ bol jednotným mravným celkom, s jednou vôľou. Túto duchovnú jednotu národa mali na mysli tí vodcovia slovenského politického života, ktorí hneď v prvých chvíľach po 6. októbri roku 1938 vynaložili všetko úsilie, aby sa táto národná jednota Slovákov stala skutkom. Slovenský národ podobal sa rozviazanému snopu zbožia, z ktorého každý vietor odnášal klasy a rozhadzoval po cudzích poliach, kde zo slovenského zrna rodil sa nový ale cudzí život. Preto ako najdôležitejší problém nového slovenského života musíme stále a znova zdôrazňovať pevnú duchovnú jednotu slovenského národa. Nežičlivým osudom rozkmásaný snop slovenského národného kolektíva musíme usporiadať, vyrovnať a sviazať pevným povrieslom národnej súdržnosti, aby nijaké víchrice neroznášaly jeho klasy na cudzie záhony. Potrebu a význam jednoty národa chápeme všetci, ale nesmieme zabúdať, že túto duchovnú jednotu, ako jednotu myslenia, cítenia a chcenia môžeme tvoriť, prehlbovať a upevňovať len duchovnými prostriedkami, čiže národnou kultúrou. Inak reči o jednota národa budú len prázdnymi slovami bez účinku.

Vedúci činitelia slovenského života na čele s pánom prezidentom častejšie vyslovili skúsenosťami opodstatnený náhľad, že slovenský národ treba prevychovať, aby striasol zo seba dedičstvo poroby, ktoré ako kliatba leží na povahe slovenského človeka a znemožňuje mu chápať a plniť tie povinnosti, ktoré mu ukladá vlastná štátnosť. Z otázky prevýchovy slovenského človeka stal sa vážny problém, váhu ktorého uvedomujeme si všetci. Ale výchova i prevýchova je predovšetkým duchovný proces, ktorý možno uskutočňovať len duchovnými prostriedkami. Ak chceme mať nového slovenského človeka, ak chceme, aby tento nový slovenský človek mal smysel pre svoje poslanie, musíme chcieť, aby tento nový slovenský človek mal nového ducha, nový charakter, nové vlastnosti, lebo len takto bude vedieť žiť novým slovenským životom. A takéhoto

nového slovenského ducha, stvoreného z najcennejších hodnôt slovenskej duchovosti, nemožno tvoriť z materiálnych prvkov, ustavičným zdôrazňovaním hmotného blahobytu a jeho lákavou predstavou. Jedinou cestou k prevýchovo slovenského človeka a tým i prevýchove celého slovenského národa je slovenská národná kultúra, bez zveľaďovania ktorej ženieme národ do priepastí materializmu. (Potlesk. ) Národ, ktorý bude chápať svoju štátnosť len ako podmienku a záruku svojho materiálneho dobrobytu, stratí smysel pre svoje vyššie duchovné ciele a následkom svojho zhmotárčenia stratí vieru vo svoju štátnu samostatnosť, ak v tejto samostatnosti pri poruchách hospodárskeho života nenájde, ukojenie všetkých svojich materiálnych nárokov.

Je nebezpečné vychovávať národ zvučnými heslami, ktoré na oko síce vystihujú životný problém, ale v skutočnosti svojou jednostrannosťou môžu viesť národ na bludné cesty. Vo frazeologii slovenského politického boja v nedávnej minulosti často stretali sme sa s heslom, že slovenská otázka je otázkou chlebovou. Vieme dobre, že slovenská otázka nebola len otázkou chlebovou, lebo otázka slovenského chleba bola iba jednou složkou a jednou stránkou slovenského národného života. Tak sa zdá, že takéto zjednodušené a jednostranné chápanie, ako ozvena minulosti, dostáva sa i do nového slovenského života, keď sa tvrdieva, že nové Slovensko má iba jeden problém, a to problém sociálny. Národ, ktorý chce žiť slobodným životom vo vlastnom samostatnom štáte, musí namiesto takéhoto jednostranného chápania svojho života chápať celý obsah svojho národného bytia. A k takémuto chápaniu bude sa vedieť povzniesť iba vtedy, keď bude všetky otázky a všetky složky svojho života chápať a posudzovať z vyšších svojich duchovných záujmov, reprezentovaných vlastnou národnou vzdelanosťou ako najdokonalejšou formou národného života. V slovenskom človeku, ktorý má byť vždy a za každých okolností verným synom svojho národa a statočným občanom svojej slobodnej vlasti, treba budiť nielen túžbu po hmotnom blahobyte, ale i živú túžbu po dokonalejšom a plnšom kultúrnom živote.

K takémuto chápaniu národných záujmov vychovaný slovenský človek bude sa

cítiť živou súčiastkou živého národného organizmu, bude vedieť všetky svoje osobné záujmy podrobovať vyšším záujmom svojha národa, lebo pochopí, že i z jeho práce, z jeho obetí a z jeho odriekania budú žiť nasledujúce pokolenia slovenského národa. Takto vychovaný nový slovenský človek bude verným a vždy spoľahlivým občanom svojho slovenského štátu, lebo sa naučí byť hrdinom práce a obetavosti a preto bude sa cítiť šťastným, že môže svojej vlasti dať všetko, čo vlasť potrebuje.

Ak by sa niekomu zdalo, že azda nedoceňujeme význam sociálnych otázok, ktoré musíme v záujme stability slovenskej štátnosti riešiť a vyriešiť, a ak by niekto mal ten dojem, že takýmto zdôrazňovaním duchovnej stránky nového slovenského života chceme sa dopustiť krivdy na slovenskom pracujúcom ľude, tomu môžeme odpovedať týmito jednoduchými slovami: Chceme, aby slovenský pracujúci človek mal nielen dosť chleba ale i dostatočnú duševnú stravu v kultúre vlastného národa. (Výkrik: Výborne! Potlesk. )

Slovenská kultúra nesmie byť výsadou nejakej privilegovanej vrstvy, ktorá by sa následkom svojho vyššieho vzdelania chcela povznášať nad široké vrstvy pracujúceho slovenského ľudu. Pri stole slovenskej vzdelanosti musí byť miesto pre každého Slováka, lebo slovenská kultúra je spoločným majetkom všetkých členov slovenského národa. (Potlesk. )

Keďže teda národná kultúra má rozhodujúci význam pre uskutočňovanie národného a štátneho programu, čo najrozhodnejšie museli by sme zatracovať všetky snahy, ktoré vedome alebo nevedomky smerovaly by k zmaterializovaniu slovenského národa a ktoré by v dôsledku toho i funkciu slovenskej štátnosti mohly zredukovať iba na úlohy hmotného zaopatrenia občanov. Nech nik nie je prekvapený, ak takýto postup a takéto materialistické chápanie funkcie štátu pokladáme za nezdravé dedičstvo československej,, demokracie" a jej bezduchého postoja k národnému životu. Práve v týchto dňoch sme svedkami boja, v ktorom štáty s nesmiernymi zásobami hmotného bohatstva rútia sa v trosky pod úderom ríše, sila ktorej je v sile národného ducha. Tento boj, ktorý sa odohráva priamo pred našimi očami, poskytuje toľko poučenia o význame mravnej

sily národa, že len materialistickou krátkozrakosťou postihnutí jednotlivci môžu pred ním zatvárať oči.

Ale pri takomto hodnotení národnej kultúry mohol by niekto namietať: Nuž ak kultúra má pre národ taký význam, ako si vysvetlíme skutočnosť, že v radoch slovenskej inteligencie stretávame sa s jednotlivcami, ktorí môžu byť dôkazom opaku? Na takúto námietku je veľmi jednoduchá odpoveď: Slovenská inteligencia rástla v takých pomeroch, že so slovenskou národnou kultúrou často nedostala sa do užšieho styku, preto nemohla precítiť svoj osobný vzťah k duchovným hodnotám vlastného národa a svoj povrchný nacionalizmus chápe iba cez svoje osobné záujmy. Pravda, takýto úsudok možno vysloviť len o malej čiastke slovenskej inteligencie, lebo prevažná väčšina vzdelaných Slovákov napriek všetkým ťažkostiam vedela nájsť a našla svoj intímny pomer k slovenskému národnému životu a všetky svoje sily postavila do služieb svojho slovenského štátu. A ak sa v radoch slovenskej inteligencie nájdu jednotlivci, ktorí nemôžu byť príkladom tvorivého slovenského nacionalizmu, to je iba dôkaz, že i táto vedúca vrstva slovenského národa potrebuje novú výchovu a nového ducha, ktorého môže načerpať len z vlastnej národnej kultúry. (Potlesk. )

V súvislosti s národnou vyspelosťou slovenskej inteligencie dostávame sa k ďalšiemu problému slovenského národného života, pre ktorý v slovenskej literatúre ujal sa termín renegátstvo. Odrodilstvo bolo krvácajúcou ranou na tele slovenského národa a s jeho pozostatkami stretávame sa ešte i dnes, najmä za hranicami Slovenskej republiky. Ak sa zamyslíme nad príčinami tejto nákazy, ktorá decimovala náš národ v nedávnej minulosti, prídeme k záveru, že hlavnou príčinou odrodilstva bola okolnosť, že slovenský národ nemohol žiť vlastným kultúrnym životom. Slovenskému národu neodroďovali sa robotníci a sedliaci, ktorí pracovali v továrňach a na poliach, ale ich deti, ktoré pri svojich štúdiách nemaly prístup k prameňom slovenskej vzdelanosti a preto musely čerpať z prameňov cudzej kultúry. A tento prúd cudzej vzdelanosti strhol ich sebou, odtrhol ich od slovenského koreňa a zaniesol na cudzie brehy, kde sa k svojmu sloven-

skému pôvodu už viac nehlásily. Biografia stovák a tisícok takýchto stratených Slovákov dokazujú nad všetku pochybnosť, že plevel slovenského odrodilstva od koreňa vyničíme vtedy, ak na slovenskej pôde bude rásť a kvitnúť bujný a zdravý slovenský kultúrny život, ktorý bude dosť bohatý, aby nasýtil dušu každého slovenského človeka. Každú mravnú a kultúrnu hodnotu, ktorá sa rodí v slovenskej duši, musíme zasadiť do slovenskej pôdy, aby z jej plodov žil slovenský národ.

Slobodný slovenský národ, žijúci vo vlastnom štátnom domove, za nijakú cenu nesmie trpieť, aby sa jeho synovia odcudzovali svojmu slovenskému pôvodu. Tragické postavy slovenských renegátov, ako ich poznala slovenská minulosť, musia definitívne vymiznúť z nášho národného života. (Potlesk. )

Všetkých Slovákov musí preniknúť duch takého slovenského nacionalizmu, ktorý nemožno uvádzať do nijakej súvislosti s nijakým iným nacionalizmom, ako sa to robilo v minulosti a ako sa to robí za hranicami Slovenskej republiky ešte i dnes. Duch moderného slovenského nacionalizmu, vyvierajúci z hlbokých prameňov slovenských národných tradícií a založený na slovenskej národnej samobytnosti musí sa stať integrálnou složkou slovenského národného charakteru, ktorý bude imúnny proti všetkým cudzím ideológiám československého alebo uhorského pôvodu. Nový slovenský človek, preniknutý do poslednej buňky svojej bytosti duchom takéhoto exkluzívneho slovenského nacionalizmu, ostane vždy, všade a za každých okolností len Slovákom a nepodľahne nijakým svodom, ktoré v mene rozličných bombastických ideí siahajú na korene našej národnej samobytnosti. Ak v duši každého Slováka chceme vypestovať takýto štátotvorný nacionalizmus, musíme si uvedomiť, že jedinou cestou k nemu je len slovenská národná kultúra.

Ale slovenská národná kultúra, ako najvzácnejší kapitál slovenského národa, je tým jediným nevyčerpateľným fondom, z výnosu ktorého môžeme udržovať slo-

venský život všade tam, kde žijú Slováci roztratení po celom šírom svete. Donedá-

vna žil slovenský národ vo svojej podtatranskej vlasti v takých pomeroch, že nemohol rozhodovať o svojich osudoch, a

preto nemohol sa starať o tých svojich členov, ktorých bieda alebo zloba vyhnala do sveta. Dnes, keď odveká slovenská vlasť stala sa slobodným domovom slovenského národa, uvedomuejme si strašnú skutočnosť, že celá polociva slovenského národa žije za hranicami Slovenskej republiky. Slovenský národ, ktorý nežičlivosťou svojich osudov už milióny svojich príslušníkov musel obetovať na vzrast iných národov, nesmie dovoliť, aby sa celá jeho polovica, roztratená po svete, odcudzila svojmu slovenskému koreňu a zmizla v mori cudzoty. Ľahostajnosť k zahraničným Slovákom a ich národnému životu bola by zradou našich národných záujmov. Slovenská republika, územie ktorej bolo kolískou celého slovenského národa, musí byť vlasťou a starostlivou matikou všetkých Slovákov, i tých, ktorí rodnú zem svojich otcov a praotcov azda nikdy nevideli a len jej predstavu nosia vo svojich srdciach. Na dôkaz toho, že slobodný slovenský národ chce sa starať o svojich zahraničných bratov, usporiadúvame osobitné dni a mesiace zahraničných Slovákov, organizujeme sbierky na podporu ich národných snažení a posielame im bratskú pomoc. Ale i tu musíme si uvedomiť, že Slováci za hranicami Slovenskej republiky, v blízkej i ďalekej cudzine dotiaľ ostanú Slovákmi, kým budú mať slovenského národného ducha, kým budú mať túžbu po slovenskom národnom živote, po slovenskej kultúre, z ktorej budú čerpať slovenského ducha pre seba i pre svoje potomstvo. (Potlesk ) A keďže Slováci, žijúci v cudzom, prostredí, často pod silným tlakom cudzieho myšlienkového sveta, neraz v ťažkých politických pomeroch a v sociálnej biede, sami z vlastných síl a z vlastných prostriedkov nemôžu tvoriť potrebnú zásobu kultúrnych hodnôt, je nevyhnutne potrebné, aby túto duchovnú stravu vo forme slovenskej národnej kultúry v dostatočnej miere dodávala stará vlasť. Z toho vyplýva, že slovenský národ musí vo svojom slobodnom štáte žiť takým intenzívnym kultúrnym životom, aby stačil zdravými plodmi svojej vzdelanosti zásobovať i tie milióny Slovákov, ktorí sú na tieto duchovné dary svojej starej vlasti odkázaní . Ale dary môže rozdávať iba ten, kto je dosť bohatý. Je preto najživotnejším záujmom slovenského národa, aby si v samostatnom

štáte stvoril také podmienky kultúrneho života, aké k dosiahnutiu tohto kultúrneho bohatstva potrebuje. Čím skôr a čím lepšie pochopíme význam národnej kultúry slovenskej, tým bezpečnejšie zaistíme svoju národnú budúcnosť.

Takýto kultúrny kapitál tvorí si národ z takých duchovných hodnôt, ktoré vzhľadom na svoju pevnosť nemôžu podliehať zmenám a preto prežijú všetky búrky a otrasy. Ale takéto hodnoty tvoria sa len vedeckou a umeleckou prácou odborníkov, čiže základom národnej kultúry je vedecká a umelecká tvorba národa.

Slovenský národ v minulosti nemal dostatok podmienok, aby na takomto základe, podľa životných potrieb svojich národných záujmov budoval svoju národnú kultúru. Vedecká činnosť uvedomelých Slovákov často bez odbornej metodickej prípravy smerovala k tomu, aby odrážala zjavné i skryté útoky na slovenskú národnú samobytnosť. Mimoriadne schopnosti slovenského ducha, ktoré sa nemohly uplatniť na poli vedeckej tvorby, uplatňovaly sa vo vývine bohatej a svojráznej kultúry slovenského ľudu. Až vo vlastnom štátnom domove našiel slovenský národ všetky predpoklady k plnému rozvinutiu svojich duchovných síl i na poli vedeckej tvorby. Teraz prišiel čas, aby slovenský národ pred celým vzdelaným svetom dokumentoval svoju kultúrnu tvorivosť, ktorej obrazom má byť slovenská veda.

Kultúrny človek nemôže robiť rozdiel medzi jednotlivými vedeckými disciplínami, pretože všetky, ak majú naozaj vlastnosti vedeckej tvorby, sú rovnako cennými složkami kultúry. Ale národ, ktorému ide o zaistenie podmienok svojho bytia, musí sústrediť svoje tvorivé schopnosti predovšetkým na takom poli, z ktorého má ráz jeho vlastná národná individualita. Malý národ, ohrožovaný nebezpečnými prúdmi cudzích, často nepriateľských ideológií, chcejúci nielen vzdorovať a odolávať týmto prúdom, ale v takejto krútňave i utužovať a zocelovať svoju národnú individualitu, musí i svoju vedeckú tvorbu zapnúť do služieb svojho vlastného života. Cieľom slovenskej vedy nemôže byť riešenie takých problémov, ktoré so slovenským národným životom často nesúvisia. Slovenská veda musí riešiť také otázky, na ktorých závisí osud slovenského národa. (Potlesk. )

Z toho vyplýva, že vo vývine slovenského kultúrneho života musíme venovať zvýšenú pozornosť predovšetkým tým vedeckým disciplínam, ktoré vzhľadom na predmet svojho záujmu najúspešnejšie môžu slúžiť zveľaďovaniu slovenského národného ducha, slovenskej národnej a štátnej ideológie. Ide tu teda predovšetkým o tie vedné odbory, ktoré zahrňujeme do oblasti takzvaných vlastivedných disciplín. Predovšetkým chceme čo naj dôkladnejšie a najpodrobnejšie poznať územie krajiny, ktorá je našou vlasťou, aby sme poznali všetky podmienky a všetky možnosti zveľadenia slovenského národného života. Osud slovenského národa je nerozlučne spojený s týmto kusom zeme, ktorá v Slovenskej republike stala sa naším výlučným vlastníctvom. Aby sme na tomto kuse zeme pod Tatrami vedeli zaistiť pevnú budúcnosť všetkým slovenským pokoleniam, je treba túto zem a všetky jej vlastnosti i bohatstvá poznať, oceniť a využiť, lebo len takto bude slovenský národ naozaj pánom svojho domova a tvorcom svojho osudu. Všetky s touto otázkou súvisiace problémy bude treba študovať a riešiť v zemepisných disciplínach a s nimi súvisiacich vedných oboroch. Kto a ako sa postará o to, aby sa vedecké skúmanie na tomto poli cieľu primerane organizovalo?

Slovenskú republiku právom pokladáme za obnovený slovenský štát, ktorý pred desiatimi storočiami bol skutočnou stredoeuropskou veľmocou pri strednom toku Dunaja. Pri budovaní svojej štátnosti a nového slovenského života vedome a zámerne nadväzujeme na slovenskú minulosť, oživujeme slovenskú národnú históriu a sprítomňujeme si tie udalosti a tie stránky slovenských dejín, z ktorých čerpáme poučenie pre prítomnosť, odvahu k národnej práci a vieru v šťastnú slovenskú budúcnosť. Všetci priamo cítime, že poznanie slovenskej minulosti ukáže celému slovenskému národu pevnú cestu a jasný smer ďalšieho vývinu. Národ, ktorý na tomto území žil viac ako tisíc rokov, chce vedieť, čo všetko na tejto svojej posvätnej zemi prežil, skúsil, vytrpel a stvoril, aby vzrástlo jeho sebavedomie a pocit istoty, že po storočiach biedy a utrpenia v porobe zaslúžil si, aby povzbudený minulosťou žil ako slobodný národ vo vlastnom domove. Slovenská historická veda musí rekonštruovať celú túto slovenskú minulosť, aby slo-

bodný slovenský národ mal pred sebou úplný a jasný obraz svojej slávy, úpadku, veľkosti i poníženia, lebo len takto bude si vedieť ceniť svoju samostatnosť a chápať svoje povinnosti a svoju zodpovednosť. Má slovenská historická veda všetky podmienky, aby tieto svoje úlohy plnila?

Je samozrejmé, že pri skúmaní slovenskej minulosti je treba venovať rovnakú pozornosť všetkým stránkam slovenských dejín, politickým osudom slovenského národa, vývinu hospodárskych pomerov na území Slovenska, sociálnym pomerom slovenského ľudu a vývinu slovenského kultúrneho a národného života. Osobitnú pozornosť bude treba venovať archeologickému skúmaniu tých pamiatok, ktoré dokazujú kontinuitu s predhistorického a stredovekého slovenského osídlenia Slovenska, aby sa vo svetle tohto vedeckého skúmania slovenských odborníkov rozplynuly všetky fantázie o takzvaných pralesoch a neosídlenosti Slovenska v rannom stredoveku. S druhej strany bude treba vedecký záujem sústrediť na tie zjavy slovenskej minulosti, ktoré na kultúrnom poli dokazujú vývin slovenského národného uvedomenia a postupný vzrast slovenského národného života, smerujúceho vo svojom vývine k uplatneniu všetkých stránok slovenskej národnej samobytnosti. Samostatnosť slovenského kultúrneho a národného života nezačína sa na konci XVIII. storočia Antonom Bernolákom a jeho družinou, ako to do zunovania opakujeme v dejepisných literárnych príručkách, v školách i pri rozličných slávnostných rečiach. Bohatstvo tohto samostatného slovenského kultúrneho a národného života nemožno vystihovať iba tými menami, ktoré už poznáme a z ktorých tvoríme ohnivká súvislej reťaze slovenskej národnej tradície. Kultúrny život slovenský bol v minulosti o mnoho bohatší, ako sa nám zdá a slovenská literatúra najmä od XVII. storočia môže sa honosiť takými dielami, ktoré by boly chlúbou a ozdobou literatúry hociktorého kultúrneho národa. Treba len strhnúť závoj, ktorý zahaluje kultúrnu minulosť slovenského národa a treba odborne zhodnotiť všetko, čo sa pod týmto závojom skrýva. Mnoho literárnych pamiatok slovenských máme doma na Slovensku o mnohých doteraz ani nevieme, ale veľká časť literárnej pozostalosti vzdelaných Slovákov dostala sa alebo ostala v cudzine, kde alebo zapadla prachom za-

budnutia, alebo sa zaknihovala na účet kultúrnej tvorby iného národa. V tejto súvislosti dovoľujem si upozorniť na nesmierne poklady slovenského písomníctva, ktoré sa pri centralizácii archívov na území bývalého Uhorska dostaly do Budapešti alebo do Ostrihomu.

Maďarské národné múzeum (Magyar nemzeti múzeum) v Budapešti opatruje vo svojich sbierkach:

Slovenské literárne pamiatky zo XVI. storočia v rozsahu asi 1200 strán. Medzi nimi napríklad rukopisné práce Pavla Kirmezera a Nikodéma Sartoriusa.

Slovenské literárne pamiatky zo XVII. storočia v rozsahu asi 7000 strán, medzi nimi najstaršie zápisy slovenských ľudových piesní s nápevmi z roku 1630. Potom rozličné diela náboženského i svetského obsahu, napríklad od Jána Hajnala, Jána Pilárika, Pavla Záborského a iných.

Slovenské literárne pamiatky z XVIII. storočia v rozsahu niekoľko tisíc strán. Medzi nimi napríklad sú gramatika slovenskej reči od Pavla Holvéita z roku 1737, slovenské verše Alžbety Revayovej z roku 1700, slovenská tragédia z roku 1728, slovenské rukopisy Balažoviča, Bartholomaedisa, Mateja Bela, Bilinského, Adama a Pavla Doležala, Herchla, Hrdličku, Jekobeja, Karníka, Krmana, Kruddyho, Latšného, Lamaša, Lovčániho, Majora, Markoviča, Masníka, Makoša, Prokopa, Rohoňa, Simonidesa, Thurzu. Medzi týmito slovenskými pamätnosťami je i päťstostranový slovensko-latinský slovník Jána Prokopa, menší slovenský Nomenklátor a bohatá literárna pozostalosť Juraja Ribayho v rozsahu asi 900 strán.

V sbierkach toho istého múzea sú bohaté slovenské literárne pamiatky z XIX. storočia, medzi nimi napríklad rukopisy Ďurgalu, Jána Hollého, Michala Miloslava Hodžu, Jozefa Miloslava Hurbana, Jána Kalinčáka, Jána Kollára, profesora Juraja Palkoviča, Samuela Rožňayho, Horislava Škultétyho, Ondreja Šoltysa, Jozefa Viktorína, Ctibora Zocha, Ľudovíta Žellu a iných. Medzi týmito pamiatkami vynikajú najmä rukopisy Jána Hollého, Jána Kollára, Jozefa Miloslava Hurbana a rozsiahla korešpondencia Jozefa Viktorína. Spolu s týmito rukopismi je uložená i korešpondencia mladých bratislavských štúrovcov, sbierka rozličného materiálu o slovenskom

povstaní a spisy o činnosti Matice Slovenskej.

Okrem týchto slovenských literárnych pamiatok je v sbierkach maďarského národného múzea v Budapešti mnoho latinsky písaných diel od Slovákov, rozličný historický materiál o Slovensku a rozličné rukopisné pramene o živote slovenského národa v mínulosti.

Univerzitná bibliotéka (Egyetemi könyvtár) v Budapešti má tieto slovenské literárne pamiatky:

Zo XVII. storočia Lauretánsky kancionál z roku 1657, rukopis Benignusa Smrtníka: Poklad serafínskych z roku 1690, ba i slovenský preklad Pázmányovho Kalauza z roku 1634,

Z XVIII. storočia literárne pamiatky v rozsahu niekoľko tisíc strán, medzi nimi napríklad Životy otcov z roku 1764, dielo, ktoré má 2684 strán, veľký latinsko-slovenský slovník Romualda Hadbávneho "Syllabus dictionarii latino-slavonicus" z roku 1763, na 940 stranách, latinsko-slovenský slovník Adama Latšného "Dictionarium" z roku asi 1780 na 358 stranách, ďalej rukopisné práce Jána Dlabača, Antona Dulayho, Antona Hašku, Daniela Krmana, Juraja Lešáka, Jána Skopolu a iných.

Ďalej množstvo slovenských cechových listín, počnúc od XVI. storočia.

Latinské diela Jána Hannulíka, Juraja Papáneka, Jána Severiniho, korešpondencia slovenského historika Adama Kollára, Jána Severiniho, Samuela Timona.

A napokon sú v univerzitnej bibliothéke v Budapešti všetky písomnosti slovenských kláštorov, zrušených roku 1773.

Bibliotéka, maďarskej akadémie (Magyar tudományos akadémia konyvtára) v Budapešti opatruje okrem rozličných dejepisných zápisov o Slovensku napríklad korešpondenciu vynikajúceho slovenského historika Adama Kollára z druhej polovice XVIII. storočia.

Maďarský krajinský archív (Országos levéltár) v Budapješti opatruje neprieberné množstvo slovenských listín od XVI. storočia.

Archív maďarskej univerzitnej kníhtlačiarne (Egyetemi nyomda) opatruje medzi inými listinami slovenského vzťahu napríklad spisy týkajúce sa kníh, ktoré

boly tlačené v Budíne začiatkom XIX. storočia, medzi nimi veľkú cenu má rozsiahla korešpondencia o Bernolákovom slovári.

Primášsky archív v Ostrihome okrem veľkého množstva listinných záznamov o minulosti Slovenska opatruje aj bohatú pozostalosť po arcibiskupovi Alexandrovi Rudnaym, po kanonikoch Jurajovi Palkovičovi a Jánovi Mallom okrem toho rukopisné diela Antona Bernoláka, Juraja Fándliho a Jozefa Bajzu, ako aj rozsiahlu korešpondenciu Juraja Palkoviča.

Mnoho vzácnych literárnych pamiatok slovenských je i v Českom národnom múzeu v Prahe, kde sú rukopisné práce a súkromné listy Gašpara Fejérpatakyho, Sama Hroboňa, Sama Chalúpku, Jána Kollára, Pavla Šafárika, Ľudovíta Štúra, Bohuslava Tablica, Jozefa Viktorína, Jonáša Záborského a iných slovenských dejateľov.

Prepáčte prosím, že dovolil som si uvádzať tento dlhý rad mien. Chcel som ukázať, koľko neznámych pokladov slovenského ducha, koľko vzácnych plodov tvorivých schopností slovenských skrýva sa v týchto sbierkach a čaká na slovenských vedeckých pracovníkov, ktorí by postupne celé toto duchovné bohatstvo slovenské preštudovali, zhodnotili a vrátili slovenskému národu ako majiteľovi. (Potlesk).

To je len jedna oblasť kultúrnych záujmov slovenských, a jednako aké obohatenie slovenského kultúrneho života môžeme očakávať, ak postavíme do tejto práce rad dobre vyzbrojených a pre slovenskú kultúrnu a národnú vec zaujatých vedeckých pracovníkov, a ak nájdeme spôsob, aby sa i na tomto úseku národnej kultúry slovenskej začalo programovite a sytematicky pracovať.

Okrem tejto, možno povedať objavovateľskej činnosti na poli slovenskej literárnej histórie, je nevyhnutne potrebné vydať a sprístupniť rozličné časopisecké články slovenských národných buditeľov, ktoré si svojim obsahom zasluhujú, aby ich čítaly a poznaly aj iné slovenské generácie. Takisto bude treba vydať významnejšie naukové i beletristické diela, ktoré v časoch našej národnej poroby mohly vychodiť iba v nepatrnom náklade a preto dnes sú i širokej vrstve vzdelaných Slovákov okrem svojho titulu celkom neznáme. Napokon musíme sa postarať o vydanie korešpondencie slovenských kultúrnych a

politických dejateľov, lebo len takto budeme môcť poznať pramene a príčinnú súvislosť mnohých stránok slovenského národného života. Potom budeme môcť hovoriť o slovenskej národnej tradícii, lebo budeme chápať jej obsah a jej ducha a budeme vedieť na ňu nadväzovať.

Nie menej vážne úlohy má pred sebou slovenská jazykoveda, ktorá musí preskúmať dejiny slovenčiny, organizovať dialektologický výskum celej jazykovej oblasti slovenskej a pripraviť dôkladný jazykový atlas slovenský, ktorý z tejto stránky vedecky objasní otázku rozsahu životného priestoru slovenského národa a bude súčasne účinnou pomôckou pri obhajovaní slovenských národných záujmov všade tam, kde tieto záujmy budeme musieť i takýmto spôsobom brániť. Súčasne s touto prácou musí sa pripravovať veľký slovník slovenskej reči, ktorý by obsahoval celé slovné bohatstvo slovenčiny. Okrem toho musia slovenskí jazykovedci pokračovať v postupnom očisťovaní slovenskej reči od takých cudzích vplyvov, ktoré narušujú svojráz slovenčiny. Takisto bude treba sostaviť niekoľko terminologických slovníkov, aby sa stvorilo v duchu slovenčiny vyhovujúce odborné názvoslovie. Touto cestou bude sa zdokonaľovať spisovná reč slovenská, ktorá postupným vývinom dosiahne nielen svoju kultivovanú formu, ale i svoje pevné pravopisné pravidlá. Ako vidieť i na tomto poli má slovenská veda mnohé a vážne úlohy a preto musia sa nájsť podmienky, aby sa tieto úlohy mohly splniť.

Hoci Slovensko je krajinou nevyčerpateľných zásob svojráznej ľudovej kultúry, s poľutovaním musíme konštatovať, že vážna vedecká práca na tomto poli sa vlastne ešte ani dobre nezačala. Všetko, čo sa doteraz o slovenskom národopise popísalo, pochádza alebo od cudzích odborníkov alebo od domácich slovenských diletantov, ktorí mali viac nadšenia, ako odborného školenia. V pomeroch, v akých sme do nedávna žili, nikomu nezáležalo na tom, či sa slovenskej ľudovej kultúre venuje pozornosť, a či z vysokých škôl vyjdú slovenskí odborníci, ktorí by v slovenskej ľudovej kultúre našly predmet svojho vedeckého záujmu a pole svojej tvorivej práce. Kultúrny národ musí sám poznávať túto stránku svojho kultúrneho života, le-

bo práve v ľudovej kultúre najde najtypickejšie prejavy svojho ducha. Ak má byť slovenské umenie naozaj slovenské, musí mať toho slovenského ducha, ale jednotlivé prvky a složky toho svojrázneho slovenského ducha môže v ľudovej kultúre objaviť a oceniť iba solídna odborná vedecká práca. Keďže moderná civilizácia stiera tento slovenský svojráz, je treba prácu na tomto poli začať a organizovať tak, aby nebolo neskoro. Úlohy slovenského národopisu sú nielen početné, ale i veľmi pálčivé.

A takto mohli by sme pokračovať vo vypočítavaní úloh slovenskej vedy i na iných poliach a presvedčili by sme sa, že mnohé úseky slovenského kultúrneho života ležia úhorom a čakajú na svojich robotníkov. Azda ešte nikde nemala univerzita také dôležité poslanie, ako má Slovenská univerzita v kultúrnom živote slovenského národa. (Búrlivý potlesk. ) Je len treba, aby Slovenská univerzita všetky svoje úlohy pochopila a aby mala všetky predpoklady tieto úlohy splniť.

Slovenská národná kultúra ako základ slovenského národného života, musí mať korene v slovenskej pôde, musí rásť z prameňov slovenského ducha a musí tvoriť hodnoty, ktoré stanú sa večnými majetkom slovenského národa. Ale napriek tomu, že slovenský národ i v kultúrnom ohľade musí ostávať verný sebe, slovenský kultúrny život nemôže sa uzavrieť pred kultúrnymi prúdmi svojho blízkeho i vzdialenejšieho okolia. Naopak, je v záujme nášho kultúrneho života, aby sme sa dostali do živého styku s kultúrnym svetom a kultúrnym životom iných národov. Žijeme na križovatke Europy a preto nemôžeme a nesmieme sa izolovať pred vplyvmi kultúrnych prúdov, ktoré k nám prenikajú. Ale na druhej strane nemôžeme trpieť, aby i na poli našich kultúrnych stykov s cudzinou panovala neorganizovaná a príležitostná náhodilosť. Slovenská samostatnosť dáva nám možnosť samostatného rozhodovania i na tomto poli, a je len prirodzené, že slovenský národ bude svoje styky s kultúrnym životom iných národov budovať a upravovať tak, aby tieto styky podporovaly duchovný a mravný vzrast jeho vlastného života.

Slovensko v dôsledku svojej zemepisnej polohy pri strednom Dunaji od počiatku svojich dejín podliehalo silnému vply-

vu západoeuropskej vzdelanosti, ktorá k nám prúdila z rozličných krajov dnešného Nemecka. Odtiaľto prišlo k nám prvé kresťanstvo, prenikanie ktorého bolo také silné, že Slovensko stalo sa čiastkou západoeuropského kultúrneho sveta. Vplyv nemeckej vzdelanosti uplatňoval sa na území Slovenska mocným prúdom v celom stredoveku, z Nemecka alebo prostredníctvom Nemecka prichádzala k nám kultúra rytierska a mestská pod bezprostredným vplyvom nemeckej gotiky vyviňovala sa gotická kultúra na Slovensku. Úzke politické, hospodárske a kultúrne vzťahy slovenského územia k susednému Nemecku od 16. storočia maly za následok, že Slovensko výdatne čerpalo zo všetkých tých myšlienkových prúdov, ktoré k nám prichodily z Nemecka. Nemecká filozofia oplodňovala kultúrny život slovenský a pod vplyvom nemeckej filozofie rástlo i slovenské národné obrodenie. Tieto mnohostranné kultúrne vzťahy Slovenska k Nemecku v minulosti potrebovaly by dôkladného preskúmania, lebo len takto budeme môcť i v prítomnosti nadväzovať na ne ako na spoľahlivú a osvedčenú tradíciu kultúrnych stykov slovensko-nemeckých. (Potlesk. )

Samostatný slovenský štát našiel svoj správny a zdravý pomer k veľkej Nemeckej ríši, je potrebné, aby slovenský národ vybudoval taký pomer k svojmu mocnému susedovi a ochrancovi i na poli kultúrnom. Pravda, kultúrne vzťahy slovensko-nemecké nemôžu sa budovať len príležitostnými exkurziami a neorganizovaným stykom kultúrnych pracovníkov obidvoch národov. Medzi kultúrnym životom nemeckým a kultúrnym životom slovenským musí sa stvoriť systematicky organizovaná výmena kultúrnych hodnôt, lebo len takto sa budeme vedieť dôstojne reprezentovať pred vysoko vyspelým kultúrnym svetom nemeckým, a len takouto systematickou prácou budeme si vedieť z bohatej nemeckej Vzdelanosti osvojiť to, čo je v záujme europeizácie slovenského kultúrneho života potrebné. Úzky a priateľský styk Slovenskej univerzity v Bratislave so staroslávnou nemeckou univerzitou v Lipsku naznačuje, akým smerom a akým spôsobom bude treba pestovať, rozširovať a prehlbovať náš kultúrny pomer k Nemecku.

Slovenský národ ako člen veľkej rodiny slovanských národov od počiatku svoj-

ho národného prebudenia pestoval živé kultúrne styky so slovanským svetom. Nie je ani žiaducne ani potrebné, aby sme túto kultúrnu tradíciu slovanskú prerušovali, ale je potrebné, aby sme svoje kultúrne styky so slovanskými národmi vybudovali na zdravých základoch životnej reality a vzhľadom na potreby a záujmy slovenského kultúrneho života. Mnohé problémy slovenskej minulosti, slovenskej jazykovedy, slovenskej literatúry, etnografie a etnológie nie je možné riešiť bez osvetlenia týchto problémov z celoslovanského hľadiska alebo bez súvislosti s podobnými otázkami kultúrneho života jednotlivých slovanských národov. Organizácia slovanských štúdií v Nemecku, najmä v Mníchove, Lipsku, Berlíne a vo Vratislavi, môžu nám byť príkladom, akým spôsobom sa takéto kultúrne styky nadväzujú a udržujú.

Slovenský národ ako národ kultúrny nechce a nebude sa uzavierať ani pred stykmi s kultúrnym životom maďarským. Naopak, je žiaducne, aby sa takéto styky medzi obidvoma susednými národmi vyvinuly a upravovaly cestu k dorozumeniu a pokojnému spolužitiu v Dunajskej kotline, (Potlesk. )

Slovenská a maďarská veda musia riešiť nejeden spoločný problém, a keď toto riešenie i nepovedie k takým istým výsledkom, to ešte nemusí znamenať, že medzi obidvoma stranami nie je možná vzájomná úcta. Pravda, Maďari, ktorí si navykli dívať sa na slovenský národ a slovenský život z vysokého koňa, musia si uvedomiť, že majú do činenia so sebavedomým kultúrnym národom, ktorý na poli svojej vzdelanosti s mladistvým pracovným elánom chce dohoniť všetko, čo práve ich vinou museli v minulosti zameškať. (Výkrik: Tak je! Búrlivý potlesk. )

My, Slováci máme úctu k maďarskej vede, hoci poznáme a odsudzujeme jej politické tendencie, pozorne sledujeme vedeckú a literárnu tvorbu maďarskú, a uznávame potrebu kultúrnych stykov slovenskomaďarských ako predpokladu pre vývin zdravého pomeru medzi obidvoma národmi, ktorým je osudom určené žiť vedľa seba v tejto čiastke strednej Europy. Ale práve preto máme právo žiadať, aby sa i Maďari povzniesli na takéto stanovisko a aby svoju kultúrnu vyspelosť dokázali i umožnením slobodného kultúrneho života

slovenskej národnej skupiny v Maďarsku. (Búrlivý potlesk. )

Pravda, podobným spôsobom musíme nájsť možnosť pre vybudovanie kultúrnych stykov aj s inými národmi a štátmi, aby slovenský kultúrny život prijímal a naším záujmom prispôsoboval kultúrne vymoženosti europskej vzdelanosti. Slobodný slovenský národ chce mať účasť v kultúrnom vývine Europy, chce svoj kultúrny život obohacovať a oplodňovať vzdelanosťou iných národov, ale takisto chce i vlastnou kultúrnou tvorbou prispievať na obohatenie spoločnej vzdelaností europských národov. Chceme dokázať celému vzdelanému svetu, že máme právo na samostatný život, lebo vieme si zaistiť dôstojné miesto v rade kultúrnych národov Europy.

Ak uznávame potreby, úlohy a význam slovenskej národnej kultúry v živote a vývine slobodného slovenského života, musíme nájsť i spôsoby a prostriedky, aby slovenská kultúra mohla tieto svoje úlohy plniť. Pravda, veľká časť tejto práce na poli budovania slovenského kultúrneho života z vlastných duchovných fondov národa pripadne Slovenskej univerzite, ktorá musí sa súčasne starať i o to, aby slovenský kultúrny život nezaostával za súčasným vývinom europskej kultúry. Ale nesmieme zabúdať, že slovenský národ má aj iné kultúrne ustanovizne, ktoré pestovaním slovenskej vzdelanosti udržovaly slovenský národný život a nestratily svoje poslanie v národnom živote slovenskom ani dnes. Ide predovšetkým o Maticu slovenskú, ktorá ako verná strážkyňa duchovných hodnôt slovenského národa svojou kultúrnou činnosťou na poli slovenskej vedeckej, literárnej, umeleckej, divadelnej práce má veľký podiel na tom, že slovenský národný život ani v kalných prúdoch cudzoty nestratil smer svojho vývinu a cez všetky prekážky razil si cestu k dnešnej slobode a samostatnosti. Často zdôrazňujeme význam tradície, nuž nezabúdajme, že ohniskom slovenských národných tradícií bola v prvom rade Matica slovenská, ktorá i v nových pomeroch chce slúžiť slovenskému národnému životu a zveľaďovať duchovný dobrobyt slovenského národa. Matica slovenská v slobodnom slovenskom štáte rozšírila okruh svojej činnosti, preto že jej pribudlo nových úloh a vedomá svojej tradície, usiluje sa každú

svoju úlohu vykonať tak, aby upevnila základy nášho národného a štátneho bytia.

Podobne nesmieme zabúdať ani na Spolok svätého Vojtecha, ktorý od svojho vzniku za dlhých 70 rokov dával duševný pokrm desaťtisícom Slovákov doma i za hranicami a svojimi knihami udržoval v širokých vrstvách slovenského katolíckeho ľudu národné povedomie. Spolok svätého Vojtecha rástol z obetí uvedomelých mecénov v radoch slovenského ľudu. V novom slovenskom živote i Spolok svätého Vojtecha má okrem svojho pôvodného programu i mnohé nové úlohy, ktoré bude môcť uskutočňovať len tak, ak jeho činnosť najde pochopenie a podporu v celom národe. Najvzácnejšie a najbohatšie poklady slovenskej minulosti, slovenskej ľudovej kultúry a slovenskému umeniu shromažďuje a opatruje Múzeálna slovenská spoločnosť, dielo niekoľkých slovenských generácií. Všetky tieto tri kultúrne ustanovizne slovenské zaslúžily sa o tvorenie duchovných hodnôt slovenských v minulosti, a preto musia mať všetky podmienky pre rozvoj svojej činnosti i v dnešnej slovenskej prítomnosti. Tradícia všetkých týchto kultúrnych ustanovizní slovenských je zárukou, že národná kultúra slovenská má v nich svoje pevné ohniská. Treba nájsť len spôsob, aby sa ich činnosť vedela nehatene rozrastať úmerne novým potrebám slovenského života.

Ale okrem Slovenskej univerzity a osvedčených kultúrnych ustanovizní s bohatou národnou tradíciou potrebuje nový slovenský život i nové kultúrne ustanovizne, ktoré musíme založiť a vybudovať, aby organizácia slovenského kultúrneho života zodpovedala potrebám času. Jednou z týchto nových ale nevyhnutne potrebných inštitúcií je Národná knižnica slovenská, ktorá popri univerzitnej knižnici bola by druhou veľkou bibliotékou na Slovensku. Myšlienka Národnej knižnice slovenskej je nie nová, ale stáva sa zo dňa na deň pálčivejším problémom slovenského kultúrneho života a preto jej uskutočnenie nebude možné odkladať. Čím skôr bude treba založiť Slovenský bibliografický ústav, ktorý by viedol presnú evidenciu nielen o literárnej produkcii slovenskej doma i za hranicami, ale i o literatúre cudzej, ktorá sa týka Slovenska a slovenského života. Na riešenie čaká otázka slovenských archívov a organizácia archívnej

služby. Mnohé naše mestá majú bohaté archívy, ale nemajú ani vyhovujúcich miestností pre ich uloženie, ani odborných archivárov pre ich odborné vedenie, ba často ani dosť porozumenia pre ich starostlivé opatrovanie. Bude treba vyniesť zákon, aby sa otázka týchto archívov riešila tak, ako to záujem slovenskej kultúry a dobré meno slovenského národa vyžaduje.

A potom, keď sa slovenský kultúrny život rozrastie do šírky a do hĺbky, keď nám vyrastie dostatok nových vedeckých pracovníkov, potom bude môcť Snem Slovenskej republiky pristúpiť k slávnostnému aktu a odhlasovať zákon o Slovenskej vedeckej akadémii, ktorá bude vrcholom slovenského kultúrneho života.

Slávny Snem! Slovenský národ vo svojom boji o práve na národný život na prvom mieste zdôrazňoval predovšetkým svoje právo na slobodný život kultúrny, lebo vodcovia slovenského národa v minulosti správne pochopili, že národ žije predovšetkým vo svojej vlastnej kultúre a len dotiaľ je národom, kým je schopný tvoriť, rozvíjať a zveľaďovať vlastné duchovné hodnoty. Kultúrne požiadavky slovenského národa sú základnými bodmi v politických programoch slovenských, najmä v Žiadostiach slovenského národa z roku 1848, v martinskom Memorande z roku 1861, vo všetkých politických manifestoch, v ktorých slovenský národ v uplynulom dvadsaťročí formuloval svoje práva na svoju národnú samobytnosť. Plníme len odkaz slovenskej národnej minulosti a pokračujeme v duchu týchto slovenských tradícií, keď v Sneme Slovenskej republiky zdôrazňujeme význam národnej kultúry slovenskej. Zákon o Slovenskej univerzite, ktorý máme dnes v tomto Sneme, odhlasovať, je dôkazom, že slobodný slovenský štát plní a splní postupne všetky tie slovenské kultúrne požiadavky, ktoré slovenský národ v dávnej a nedávnej minulosti darmo prízvukoval ako podmienky svojho národného bytia v programoch slovenského politického hnutia. I tu sa dokazuje, že národ má len to, čo si sám vlastnou prácou stvorí. Týmto zákonom zakladá slobodný slovenský národ svoju vlastnú univerzitu, aby z nej vybudoval takú ustanovizeň, ktorá bude slúžiť slovenskej vede, v slovenskej vede slovenskej kultúre a slo-

venskou kultúrou slovenskému národnému životu.

Pri tejto príležitosti chcel by som vzniesť horúci apel na všetkých tých, ktorým osud slovenského národa je prednejší, ako ich vlastný osud, a na všetkých ústavných predstaviteľov slovenskej štátnosti, ktorí majú nielen moc a právo, ale i povinnosť starať sa o zabezpečenie podmienok plného slovenského života, aby venovali zvýšenú pozornosť slovenskej národnej kultúre.

Duch slovenskej národnej kultúry udržoval v slovenskom národe vieru v slobodný život. Slobodný slovenský národ v slobodnom štáte nech slúži svojej kultúre, aby v nej našiel smysel svojho života, prameň svojej veľkosti a záruku svojej šťastnej národnej budúcnosti. (Búrlivý potlesk. )

Predseda Dr. Sokol (zvoní):

Prikročíme k rozprave.

K slovu sa prihlásili páni poslanci Dr. Lukáč a Esterházy.

Udeľujem slovo pánu poslancovi Dr. Lukáčovi.

Poslanec Dr. Lukáč:

Slávny Snem!

Je jedným znakom hlbokého obrodenia národného života a jeho nového, prudkého a plného rytmu na Slovensku, že sa otázkam slovenskej kultúry, umožneniu jej rozvoja a jej poslania venuje toľká oficiálna pozornosť. (Predsedania sa ujal podpredseda Dr. Opluštil. ) Videli sme záruku tejto pozornosti už v prvom väčšom prejave pána prezidenta Slovenskej republiky, keď 21. februára 1939 - ešte ako predseda slovenskej vlády - vyhlásil toto: "Duchovný charakter našej literatúry, duchovný náter nášho ľudového umenia nám určuje naše miesto, aby sme i v budúcnosti hlásili sa k nadvláde ducha, ktorý je dušou našej histórie. Slovenský štát bude teda mocou duchovnou, ktorá si nebude zakladať na bohatstve, na zbraniach, na metódach brutality, lež na pestovaní duchovných hodnôt slovenského svojrázu. Súbežne so zvýšenou starosťou o zveľadenie materiálnej kultúry nového Slovenska chceme plnú pozornosť venovať i kultúre duchovnej, ktorej úroveň tvorí predpoklad napredovania národa na každom inom poli. "

Tieto slová pána prezidenta uvítal s radosťou každý, ktorému záležalo na rozvoji slovenského kultúrneho života, každý kultúrny pracovník, ktorý smysel svojho života vidí v činnosti duchovnej, vo zveľaďovaní duchovných hodnôt. A je to v línii týchto vysokých smerníc, keď sa postupne prikročuje k novému rozprúdeniu celého kultúrneho orchestru slovenského. Naplňuje nás čistá a úprimná radosť nad tým, že vtedy, keď inde sa kultúrne hodnoty ničia, vtedy, keď školy, chrámy, kultúrne inštitúcie sú v troskách, zničené hrúzami vojny, alebo sú opustené, zatvorené, vtedy u nás čulo a čiperne sa pracovalo a pracuje bez prestania. Zachovaly sa všetky podstatné slovenské inštitúcie, ba v skromných našich pomeroch rozvíjajú svoju činnosť naďalej podľa svojich možností. Utvárajú sa nové, vyrastlé z nových pomerov, ktoré naplňujú dosavádne medzery.

Slovenské školstvo, táto naša najdrahocennejšia národná klenotnica, o ktorú sme v celom XIX storočí sa márne usilovali, pracuje a vysiela prívaly nových a nových slovenských síl do národného organizmu.

V pohnutých posledných dvoch rokoch, keď išlo o priemernú existenciu národného života, povedali by sme biologického, vtedy pravda všetky nadstavby nepokračujú tak, ako za úplne normálnych okolností. Bolo treba slovenský štátny život upevňovať v jeho nákladoch, prebudovať jeho politicko-administratívne zriadenie, jeho hospodársku štruktúru, riešiť rad starých nevyriešených a zas novými pomermi vzniklých sociálnych otázok. Nie je div, že život kultúry v tomto naliehavom dianí nevzbudil takú pozornosť vo verejnosti, nesledovala táto všetko to, čo sa i v týchto pohnutých časoch na tomto poli dialo. A jednako tí, čo predsa sledovali náš vývin a život kultúrny najmä na poli školskom, museli uznať, že za spomenutých všeobecných ťažkých okolností vskutku sa vykonalo mnoho. Zdolávali sa i také obrovské úlohy, ktoré zdaly sa nezdolateľnými, alebo hrozily chaosom. Spomeniem len vyriešenie umiestenia temer tisícky učiteľov, vrátivších sa z obsadených území. Za ustavičných medzinárodných historických zmien, za relativizácie mnohých hodnôt, viesť a vychovávať slovenské žiactvo a študentstvo, starať sa o životné

možností jeho i sboru vychovávateľov, bola a je veľká práca. Videli sme ju z viacerých expozé pána ministra školstva v kultúrnom výbore; naša verejnosť mohla si ju zas povšimnúť v tlači. Keď výjdu knižne, budú výrazným dokumentom zápasu o zachovanie a zveľadenie slovenských kultúrnych hodnôt.

Slovenská vláda prináša dnes ďalší príspevok k rozvoju slovenskej kultúry: návrh neobyčajne dôležitého zákona, návrh o organizácii poťažne reorganizácii Slovenskej univerzity. Zasluhuje našu zvýšenú pozornosť a detailnú starostlivosť, lebo dotýka sa ustanovizne, ktorá má jednak reprezentatívny význam doma i v zahraničí, jednak s celým svojim dejstvovaním hlboko zasahuje do štruktúry slovenského života tým, že pripraví či už vedeckých pracovníkov, či praktických odborníkov všetkých odvetví a odborov. Univerzita je - lepšie rečeno musí byť - v hlbokom súvise s národným životom. Každá štrukturálna vada na univerzite alebo okolo univerzity má svoj nepredvídateľný odraz v národnom živote.

Zdá sa to byť zveličené, ale je tomu tak. Videli sme to napokon z nedávneho účinkovania predošlej univerzity, že i pri záslužnej vedeckej práci mnohých serióznych vedeckých pracovníkov, i pri rozvetvenej činnosti publicisticko-vedeckej bola tu určitá štrukturálna vada, nepochopenie spojitostí poslania univerzity so slovenským národným životom a jeho duchovnými tradíciami, ktorá vyvolávala akési zmätky, nepokoje, rozbroje, roztrieštenosti v študentstve, v inteligencii a medzi samými vedeckými pracovníkmi. Táto podstatná chyba sa mstila na prestýži predošlej univerzity, mstila sa i na tej práci, ktorá bola osožná. Boli sme mnohí - a tu by som mohol uviesť aj doklady - ktorí sme upozorňovali na túto vadu, či už pri kladení základného kameňa internátu vysokoškolského, či pri univerzitných demonštráciách pre neslovenské vyhlášky, pre neslovenské publikačné spôsoby. Zdanlivé maličkosti, ale stačily na to, aby okolo univerzity bolo otrávené ovzdušie, čím trpela práca.

Preto sa netreba diviť, že terajšiemu univerzitnému zákonu sa venovala v predchádzajúcom pokračovaní neobyčajná až rušná pozornosť. Veď fakt je ten, že vý-

bory opätovne sa schádzaly k rokovaniam okolo zákona, že sa návrhy zákona menily. To všetko iste preto, lebo Snem, poťažne výbory, detailne skúmaly všetky podstatné znaky univerzitného zákona, aby sa vyhlo každej chybe, z ktorej by slovenský štát, slovenský národ mohol mať neskoršie mrzutosti a neužitok.

Nechcem sa rozširovať o celom vývoji vládneho návrhu, ako i o všetkých rozpravách okolo neho, a o osude týchto rozpráv. Som však v tom položení, že celú túto otázku mohol som bezprostredne sledovať a študovať, lebo mám ako univerzitou kvalifikovaný človek k univerzite prirodzený i priamy pomer a tak samozrejmý záujem. Ako dočasný referent okrem toho považoval som si za povinnosť informovať sa podrobne i na kompetentných univerzitných miestach, ďalej u snemových odborníkov univerzitných a vôbec na všetkých tých miestach, ktoré sú zainteresované na riešení univerzitného zákona. Dovoľujem si preto pred slávnou snemovňou predniesť skromné principielné i konkrétne poznámky na okraj osnovy.

Jednou z podstatných ustanovení zákona je správne slovenské pomenovanie univerzity. To bola s každej strany veľká vada bývalej univerzity, že jej poslanie nebolo manifestované už v jej názve. Neni to nijaká malichernosť, má to vplyv na národnú psychologiu; nespomínam iné dôvody prestýžne politické. Už dávno a svorne sa žiadala slovakizácia univerzity najmä po tejto stránke. Osnova teda v slovenskom názve na toto pamätá a tým sa táto podstatná vec dáva do poriadku. Kedysi uvažovalo sa i v novinárskych debatách o pomenovaní, či pripísaní univerzity niektorému slovenského dejateľovi. Padly návrhy na Bernoláka, na Štúra atď. Dôvodová zpráva nespomína, prečo sa odhliadlo od tejto myšlienky. Vyvolil sa prostý, ale výstižný názov: "Slovenská univerzita v Bratislave". Prekvapil ale latinský podnázov "Istropolitana", proti ktorému sa odborní historici postavili viac-menej negatívne. Dôvodová zpráva rozvádza, prečo sa pristúpilo k tomuto pomenovaniu. Je tu snaha afiliovať terajšiu univerzitu na onú dobovú, matiašovskú.

Principiálnu požiadavku vyslovuje § 2 osnovy, aby úradným jazykom bola slovenčina. Čo sme všetci bez rozdielu vytýkali predtým bývalej univerzite, bola nesprávnosť v tomto ohľade. Mylné stanovisko a najmä prax boly prameňom tisícich kalamít a oprávnených pobúrení. Vzťahovalo sa to menovite na oficiálne spisy, svedectvá, tlačivá, vyhlášky, obálky kníh atď. Terajšia osnova toto všetko jasnou zmluvou eliminuje v súhlase s poslaním slovenského štátu.

Principiálnou vecou je v §§ 3 a 4 uvedená zásada nominačná. Ako ráčite vedieť, dosavádnou zvyklosťou je zásada voľby z profesorksého sboru. Pri rektorovi striedavo zo všetkých fakúlt, pri ostatných funkcionároch z celého patričného profesorského sboru. Voľby sa predostieraly rezortnému ministrovi, ktorý mal možnosť voľbu potvrdiť i nepotvrdiť a tak uplatniť určité štátne požiadavky voči autonomnému telesu univerzity. Osnova zákona túto zvyklosť mení a uvádza nominačný spôsob. Budúcnosť ukáže, či tento nový spôsob nebude prameňom mnohých vnútorných treníc v univerzitnom sbore.

V pôvodnom vládnom návrhu (§ 4) bola ešte vyslovená zásada, že univerzita je autonomná verejnoprávna korporácia. V novej osnove tohto vyslovenia už niet a je to azda i lepšie, že to neni vyslovené, keďže bolo by to i tak len zdaním, nakoľko najdôležitejší prejav každej autonomie, to jest voľba vlastných funkcionárov sa teraz už nebude konať. Uvádzam však ešte inú závažnú okolnosť. Na vysokej škole technickej ostáva spôsob volebný. Týmto - ako to i legislatívni odborníci uvádzajú - budeme mať teda v platnosti dvojaké zákonodarstvo vysokoškolské.

O iných menších otázkach v súvise s osnovou zákona sa nezmieňujem. Dovoľte mi však, slávny Snem, aby som sa zmienil ešte o prvom a o poslednom paragrafe, teda o § 8, keďže ako občan evanjelického vyznania mám priamy vzťah ku všetkému tomu, čo sa dotýka života evanjelických slovenských občanov. V § 1 zaraďujú sa do univerzitného rámca i teologické fakulty, a to tak katolícka, tak evanjelická augsburgského vyznania. Slovenskej verejnosti je známe, že tu predchádzaly určité rokovania hlavne o tom, či má byť priradená evanjelická teologická fakulta vô-

bec. Existovaly analogie pro i kontra, uvádzaly sa dôvody pro i kontra. Proti pripojeniu - ako uvádza dekan terajšej štátnej evanjelickej teologickej fakulty, ináčej aj snemovný odborník - dôvodilo sa aj tým, že fakulta je malá, má málo profesorov, nemá vedeckého dorastu. Tento dôvod nie je presvedčujúci. Na zahraničných univerzitách sú bohoslovecké fakulty (vo Švajčiarsku, Škótsku), ktoré majú o mnoho menej poslucháčov ako tunajšia evanjelická teologická fakulta. Tento rok evanjelická fakulta výnimočne má len 44 poslucháčov, lebo viacerí študenti si volili výhodnejšie povolania, kde sa snadnejšie a rýchlejšie môžu uplatniť. Predošlé roky sme mali okolo 100 až 120 poslucháčov. V zahraničí sú však bohoslovecké fakulty len s 20-30 poslucháčmi.

Profesorov na evanjelickej fakulte je pomerne málo preto, lebo je málo systemizovaných stolíc. Keď bude viac systemizovaných stolíc, bude aj viac profesorov. Evanjelici v minulosti malo dosť odborných bohosloveckých pracovníkov, že mohli z nich požičať aj cudzine. Na Pobaltí pred niekoľko rokmi účinkovali traja slovenskí evanjelickí bohosloveckí profesori: Dr. Ján Kvačala v Dorpate v Estonsku, Dr. Lúčanský a Dr. Beblavý v Kovne v Litve. Už od roku 1919 evanjelická teologia v Bratislave bola jediná vysoká škola na Slovensku, ktorá nemala ani jedného českého profesora a vystačila len domácimi silami. Na tento čas na fakulte pôsobia štyria profesori a dvaja suplenti. Jeden profesor umrel nečakane pred pol rokom, preto jeheo miesto nemohlo byť ešte obsadené. Ale v krátkom čase viacerí mladí pracovníci budú habilitovaní a tak všetky profesorské stolice budú riadne obsadené.

Pri znovuzriadení univerzity treba počítať aj s verejnou mienkou doma a v zahraničí, aby každý bol presvedčený, že u nás sa spravodlivo pokračuje proti všetkým občanom. Preto v zahraničí, aj v katolíckych štátoch, kde je malá evanjelická menšina, evanjelické bohoslovecké fakulty sú včlenené do sväzku univerzity vedľa katolíckej bohosloveckej fakulty. Takto to bolo napríklad aj v Litve pri zriadení evanjelickej bohosloveckej fakulty, k čomu dal návrh dokonca rektor - katolícky kňaz.

Slovenská vláda v rozhovoroch s poslancami evanjelického vyznania uznala potrebu zariadenia evanjelickej teologickej fakulty. S radosťou a vďakou to kvitujem. Súhlasíme s tým názorom pána ministerského predsedu, že neradi by sme boli a nechceme, aby v týchto zmietaných časoch, kedy celý slovenský národ musí byť svorne v pohotovostí, a musí si pod vedením prezidenta a slovenskej vlády hájiť svoje štátne a národné záujmy, nebola rozvírená nejaká osobitná konfesionálna otázka a dokonca vnútorný zhubný kultúrny boj, ktorý by nanovo trieštil sily celého národa. S radosťou musíme konštatovať fakt, že na Slovensku nastáva plná konsolidácia a postupná spolupráca všade medzí dvoma konfesiami. Aj pojatie evanjelickej teologickej fakulty do univerzity bude dokladom plnej ochoty a porozumenia, aké má slovenská vláda k duchovným potrebám slovenského evanjelického občianstva. Škoda však, že § 1, ktorý uzákoňuje evanjelickú teologickú fakultu, je obmedzený poťažne podmienený druhým bodom § 8, ktorý znie: "Účinnosť ustanovenia pod písmenom b), § 1 určí vláda nariadením po schválení ústavy evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku. "

Vyžiadal so si v tomto ohľade mienky príslušných cirkevných úradov a snemového odborníka, dekana patričnej fakulty. Evanjelická teologická fakulta je už štátna a nie cirkevná, preto ani jej existencia ani jej pojatie do univerzitného sväzku nemôže byť v súvise s ústavou evanjelickej cirkvi na Slovensku. Ako viem, spomínaná ústava je už vláde predložená a niet príčin, aby nebola schválená.

Slávny Snem!

Od žilinskej dohody s celou svojou dušou, žitím, bytím, celou svojou činnosťou so všetkými silami pracujeme lojálne a aktívne na línii slovenskej vládnej politiky, keďže som bol presvedčený a stojím v svojom presvedčení skalopevne a stále, že len so všetkými spoločnými slovenskými národnými silami môžeme Slovensku zaistiť život, bezpečnosť, budúcnosť, Pre toto svoje presvedčenie a konanie bol som často v minulých dvoch rokoch - v rozhovoroch i anonymných listoch - atakovaný i z blízkych mi strán. Nemýlilo ma to a nepomýli ma to, moje svedomie mi vraví, že konám v záujme slovenského ná-

roda, a vtedy som spokojný. V oblasti svojej viery a vo všetkom, s čím ona súvisí, dovoľujem si však upozorniť na nedostatky tohto 8. paragrafu. Považujem onen obmedzujúci bod za nepostačujúce, nešťastné riešenie a preto spolu s kolegami, poslancami evanjelikmi Dr. Milošom Vančom, Dr. Ing. Petrom Zaťkom, Jánom Liškom a Martinom Morháčom, nemôžem súhlasiť s týmto odstavcom.

Slávny Snem! Vieme, že sa na univerzite koná nová, základná a novým pomerom zodpovedajúca práca. S porozumením sme sledovali úsilie vlády na doplnenie stavu profesorského sboru menovaním nových profesorov z radov mladej vedecky pripravenej slovenskej generácie. Takiste za aktuálne a správne možno považovať ustavenie katedry pre nemeckého hosťujúceho profesora ako i katedry pre italskú reč a literatúru, na ktorú menovala vláda profesora Paccinyho. To nie sú len činy politicky správne, ale kultúrne nezbytné, nakoľko tieto dve veľké oblasti kultúrne musíme viac a dôkladnejšie poznať.

Z celého srdca žičím slovenskej univerzite, aby plnila svoje vysoké poslanie, ktoré jej určila slovenská vláda predloženým návrhom zákona. (Potlesk. )

Podpredseda Dr. Opluštil (zvoní):

Udeľujem slovo pánu poslancovi Esterházymu. (Predsedania sa ujal predseda Dr. Sokol. )

Poslanec Esterházy (maďarsky):

Ctený Snem!

Dovoľte, aby som sa ohlásil celkom nakrátko, aby som už vopred zahlásil, že so svojej strany s najväčšou radosťou prijímam v celosti a bez zmeny návrh zákona, ktorý leží pred nami.

Prijímam ho v prvom rade preto, lebo veď aj my Maďari vieme, čo môžeme ďakovať kultúre, a preto je nám milá každá snaha slovenskej vlády, ktorá chce slovenskú kultúru posilniť a zväčšiť. Pritom opovažujem sa veriť aj to, že azda aj my budeme môcť ľahšie napredovať s našimi niektorými kultúrnymi žiadosťami a požiadavkami, ak Slováci dosiahnu úplne svoje kultúrne požiadavky. Keď tento návrh zákona s radosťou odhlasujem, činím to s mojej strany aj preto, lebo teraz - ako vidím - je na čele kultovaného rezortu taký človek, korý má porozumenie pre

maďarské kultúrne požiadavky, a preto aj s tohto miesta vyjadrujem s najhlbšou úctou vďaku za všetko to, čo teraz učinil ohľadne našich žiadostí so zreteľom na budúci školský rok, hoci nesplnil stopercentne naše žiadosti, ale opovažujem sa veriť, že krok za krokom dostaneme sa napred.

Veľactená snemovňa !

Toľko o univerzite, toľko o návrhu zákona, ktorý leží pred nami. Keďže ale jednou z najhlavnejších fakúlt univerzity podľa môjho cítenia bude fakulta právnická, dovoľte, aby som v krátkosti a bez každého ostria mohol poukázať na jednotlivé body, na jednotlivé jestvujúce vady, ktoré by mohly byť podľa môjho náhľadu s malou dobroprajnosťou odstránené, čo by v napnutom položení Europy mohlo dva národy - Slovákov a Maďarov - sblížiť. A to je, prosím, že dnes, v júli 1940, skoro šesť mesiacov sedí na bratislavskej policii 6 ľudí z maďarskej strany, čiastočne novinári, čiastočne súkromní úradníci.

Veľactená snemovňa, ja nehovorím proti tomu, aby niekoho zadržali, ale hovorím proti spôsobu. Lebo, ak sa niekto previnil, ak niekto porušil zákon, alebo spáchal protizákonný čin, vrchnosť má možnosť vziať ho na zodpovednosť podľa jestvujúcich zákonov. To by sa malo previesť tak, že by ho na polícii, áno, držali 48 hodín, potom by ho odovzdali do väzby štátneho zastupiteľstva, tam nech zahája proti nemu pokračovanie, nech ho vypočuje vyšetrujúci sudca, štátny zástupca nech vznesie žalobu, ak je vinný, nech ho odsúdia, ak nie je vinný, nech ho pustia na slobodu. Ale sedem ľudí - respektíve teraz už len šesť, lebo jedného pustili pred dvoma-troma dňami - teda šesť ľudí, prosím, skoro polroka držať na polícii bez toho, aby ich vypočuli, páni, to predsa zapríčiňuje, že človek mimovoľne stráca pomaly vieru v právnom poriadku. Lebo ten človek, ktorý nebol vypočutý ani raz, nevie, prečo sedí, a toto neurovnáva pomer medzi dvoma národmi, medzi slovenským národom a maďarskou národnostnou skupinou, nezlepšuje tento pomer, ale práve ho zhoršuje. Súčasne by som s úctou prosil - a hlavne som smelý vyzvať tú pozornosť na pána ministra vnútra. - že jestvujúce náznaky a že úradníci, ktorí sú pod jeho správou, robia také opatrenia, ktoré sa veľmi podobajú opatreniam starého československého režimu. Tu pro-

sím, konkrétne spomeniem to, že čo je dovolené jednému, to nesmie činiť dru-

hý. [].

Predseda Dr. Sokol (zvoní):

Viac rečníkov sa neprihlásilo, vyhlasujem preto rozpravu za skončenú.

Záverečné slovo majú zpravodajcovia páni poslanci Florek a Dr. Hrušovský.

Zpravodajca Florek: Zriekam sa slova. Zpravodajca Dr. Hrušovský:

Zriekam sa slova.

Predseda Dr. Sokol:

Páni zpravodajci zriekli sa slova, preto nasleduje hlasovanie.

Zisťujem, že Snem je schopný sa usnášať.

Osnova má 8 paragrafov, nadpis a úvodnú formulu.

Pozmeňovacích návrhov niet, dám preto hlasovať o celej osnove naraz podľa zpráv výborových.

Sú proti tomu námietky?

(Námietky neboly. )

Námietky nie sú.

Kto súhlasí s osnovou, to jest s jej 8 paragrafmi, nadpisom a úvodnou formulou podľa zpráv výborových, nech zdvihne ruku.

(Deje sa. )

Zisťujem, že Snem pri prvom hlasovaní prijal osnovu zákona podľa zpráv výborových.

Predsedníctvo Snemu sa usnieslo podľa ods. 1, § 53 rokovacieho poriadku, aby sa o tejto osnove hlasovalo druhý raz tiež na tomto zasadnutí.

Ad 1. Druhé hlasovanie o osnove zákona o Slovenskej univerzite v Bratislave.

Zpravodajci sú páni poslanci Florek a Dr. Hrušovský.

Sú návrhy na opravy alebo zmenu textu

Zpravodajca Florek: Nie sú.

Zpravodajca Dr. Hrušovský: Nie sú.

Predseda Dr. Sokol:

Zmeny nie sú.

Kto pri druhom hlasovaní súhlasí s osnovou zákona tak, ako ju Snem prijal pri hlasovaní prvom, nech zdvihne ruku.

(Deje sa. )

Zisťujem, že Snem prijal osnovu zákona aj pri druhom hlasovaní.

Týmto je vybavený 1. bod programu. Nasleduje 2. bod, ktorým je.

2. Zpráva ústavno-právneho, národohospodárskeho a rozpočtového výboru o vládneho návrhu zákona o vyvlastnení na; asanačné, niektoré stavebné, regulačné a okrašľovacie ciele a o zriadení všeužitočného asanačno-stavebného družstva.

Zpravodajcom za výbor ústavno-právny je pán poslanec Dr. Vojtech Tvrdý, za výbor národohospodársky pán poslanec Štefan Beňák a za výbor rozpočtový pán poslanec Ján Hollý.

Udeľujem slovo za výbor ústavno-právny pánu poslancovi Dr. Tvrdému.

(Poslanec Dr. Tvrdý nebol v zasedacej Nakoľko pán poslanec Dr. Tvrdý nie je prítomný, udeľujem slovo zpravodajcovi za výbor národohospodársky pánu poslancovi Beňákovi.

Zpravodajca Beňák:

Slávny Snem!

Budujeme náš štát. Konštatuje sa toto denne v tlači, vo verejných prejavoch a demonštruje sa toto pri každom čine vlády a verejných činiteľov.

My musíme vybudovať náš štát, aby sme zabezpečili krajší a šťastlivejší domov nám a budúcim generáciam.

Tu predložená osnova je jedným ohnivkom reťaze tejto budovateľskej činnosti a umožňuje na poli stavebného ruchu účelnú úpravu miest a obcí po stránke asanačnej, stavebnej a okrašľovacej a dopomôže výstavbu moderným požiadavkám vyhovujúcich ustanovizní pre vývin zdravia a výchovy obyvateľstva a tiež dopomôže rôznym ústavom, podnikom ako aj jednotlivcom vystavať účelné a hygienické domky.

Pre zabezpečenie krásnej tejto akcie zriaďuje sa všeobecné stavebné družstvo s podielmi štátu, sväzkov samosprávy, miest a obcí, ktorého úlohou bude tiež zabezpečiť rýchly spád celej tejto nadmieru užitočnej akcie bez byrokratického zdržovania. Za úkony družstva štát berie záruky až do 100 miliónov a to jak za vyvlastnenie, tak i za splnenie všetkých mu daných úkonov. Štát preberá záruky do 100 miliónov Ks tiež za vyvlastnenie pozem-

kov a stavby rodinných domkov, ktoré prevedú jednotlivci.

Národohospodársky výbor, uvažujúc o rôznych možnostiach využitia dobrodenia tohto zákona, vidí v ňom možnosť značného vzostupu životnej úrovne nášho obyvateľstva, keďže napomáha sa tu snaha regulácie miest, obcí, stavby kultúrnych domov a rôznych inštitúcií a stavby rodinných domkov. Týmto dopomôžeme zbúrať následky starých nám neprajných dôb, kedy mnoho členov rodiny utískalo sa v tmavej komôrke, často chatrč s malým dvorkom poskytoval prístrešie piatim až šiestim rodinám. Máme celé obce, kde sotva nájdeme chalúpky, obývané len jednou rodinou.

Národohospodársky výbor si uvedomuje, že týmto zákonným opatrením v niektorých bodoch, napríklad pri možnosti vyvlastnenia, pri stanovení náhrady župným úradom podľa priemeru odhadovej a výnosovej hodnoty, hlboko sa začrelo do vlastníctva súkromného, ale si je vedomý tiež toho, že záujmy celku stoja vždy nad záujmami jednotlivca.

Národohospodársky výbor si uvedomuje, že v spomenutých tu štátnych zárukách valí sa určité bremeno na štát, ale to je len zdanlivé, lebo z bremena tohto nevznikajú takmer žiadne riziká, lebo riziko zaťažuje v prvom rade podnikateľa a len v druhom rade Štát a je celkom isté, že po odpočítaní rizika podnikateľa, bude mať vytvorená realita vždy aspoň takú hodnotu, že riziko štátu nebude tu vlastne žiadne. Nasvedčuje tomu tá okolnosť, že pri poskytovaní štátnych záruk postupovalo sa nielen účelne, ale hlavne dosť benevolentne, lebo v protivnom prípade úspech celého zákona bol by iluzórny.

Za vyššiu benevolenciu so strany štátu hovorí tá okolnosť, že toto je jediná možnosť na rozprúdenie nateraz už katastrofálne stagnujúceho súkromného podnikania. Treba poskytnúť aspoň jakúsi morálnu podporu so strany štátu pre podnikateľa. Aspoň morálnu podporu poskytnúť sme povinní aj podľa kresťanských zásad každému spolubližnému, tým viac teda priateľovi, veď záruka je do určitej miery len podporou morálnou. Vo svojom štáte každý občan musí vidieť svojho dobrodincu, preto štát je v prvom rade povinný ísť v

ústrety všetkým dobrým snaženiam svojich občanov.

Sme síce štátom malým, ale oplývajúcim pomerne najväčším bohatstvom. Máme všetky predpoklady k tomu, aby aj národ v ňom žijúci vyrovnal sa životnou úrovňou a bohatstvom národom žijúcim zo skromnejších darov prírody.

V minulosti nebolo dopriate Slovači, aby za tvrdé mozole dostal viac, ako kus biedneho čierneho chleba, lebo hodnoty mohol tvoriť len kapitál, práca bola len jeho nástrojom. Slovák kapitálu nemal a jako nástroj kapitálu využívaný bol do posledného dychu. Boly to hospodárske systémy, liberalisticko-kapitalistické. Nám treba si vybudovať taký systém hospodársky, podľa ktorého sociálna spravodlivosť stane sa čímsi samozrejmým a nebude sa jej treba domáhať ani zavretými päsťami, ani vytlkaním oblokov, ani štrajkmi, ale musí nám byť stálym hosťom, stálym radcom a náplňou nášho celého žitia a bytia. (Výkrík: Výborne!)

Terajší náš hospodársky systém súčasnej dobe už nevyhovujúci, prevzali sme z dôb liberalisticko-kapitalistických, len z núdze a to so všetkým živým a mŕtvym inventárom a len zato, aby sme nejaký systém mali, aby sme mali z čoho vychádzať a načo nadväzovať.

Tento z núdze prevzatý systém, tak jako v minulosti, ani teraz nezabezpečuje viac, jako tvrdé mozole a suchý chlieb. Z pracovného pomeru podľa tohto systému žiadny nemôže tvoriť také rezrvy kapitálové, ktoré by sa daly použiť k drobnému podnikaniu. Možnosti tieto vyhradené sú len kapitálu a Slovač, jako som už prv povedal, kapitálu nemá.

Ani verejné podnikanie štátne sa nemôže rozvinúť pri najväčšej ochote v patričnej miere hlavne pre nedostatok technického personálu. Následkom tohto celý náš hospodársky život stagnuje. Nezamestnanosti odpomáha sa tým, že desaťtisíce našich najzdatnejších emigruje. To, čo naši dávni slovenskí mohikáni vždy pokladali za najväčšiu krivdu páchanú na národe, emigráciu, nútení sme nielen trpieť, ale ešte aj podporovať.

Predložená osnova, jej uzákonenie a realizácia daného jej programu pri dobrej vôli patričných činiteľov v značnej miere

rozprúdi náš hospodársky život. Nahradí do značnej miery verejné práce, dopomôže jednotlivcovi k podnikaniu, priblíži kapitál k pravému mu úkolu najhlavnejšiemu, aby slúžil cieľom sociálnym, čím pripravuje prechod z hospodárskeho systému, u nás platného a terajšej dobe vôbec nevyhovujúceho na hospodársky systém sociálnej spravodlivosti, aby sa dvíhala životná úroveň a zabezpečoval sa blahobyt najširších vrstiev.

Pre možnosti dosiahnutia takýchto výsledkov národohospodársky výbor doporučuje túto osnovu schváliť. (Potlesk. )

Predseda Dr. Sokol:

Udeľujem slovo zpravodajcovi za výbor rozpočtový pánu poslancovi Hollému.

Zpravodajca Hollý:

Slávny Snem!

Dôležitosť a cieľ predloženého vládneho návrhu zákona o vyvlastnení nehnuteľností na diela verejného záujmu, na ciele stavebného ruchu a o všeobecnom stavebnom družstve odôvodnily zprávy ústavnoprávneho a národohospodárskeho výboru tak dôkladne a vecne, že pokladám za zbytočné prinášať pre návrh zákona nové dôvody, prípadne opakovať to, čo sa už povedalo. Rovnakou dôkladnosťou boly zdôvodnené i zmeny predloženého návrhu oproti pôvodnému vládnemu návrhu a preto za rozpočtový výbor po tejto stránke plne sa pripojujem k ich dôvodom.

Ako zpravodajcovi rozpočtového výboru prichodí mi však objasniť a vysvetliť ustanovenia, ktoré sa týkajú štátnych financií, prípadne štátneho majetku, najmä, že pre technické ťažkosti nebolo už možno zdôvodnenie uviesť v tlačenej zpráve rozpočtového výboru.

Konštatujem hneď na počiatku, že napriek tomu, že pôvodný vládny návrh bol vo výboroch i v zásadách pozmenený, finančné potreby na uskutočnenie cieľa, sledovaného rovnako v novej ako i v pôvodnej osnove, ostaly nezmenené.

Dá sa všeobecne povedať, že osnova dotýka sa štátnych financií, prípadne štátneho majetku v troch bodoch.

V ods. 1, § 2 sa hovorí, že na ciele stavebného ruchu treba použiť najprv pozemky štátne a štátna správa sa splnomocňu-

je, aby pozemky na tento cieľ predala za náhradu ich obecnej ceny.

O odpredaji štátneho nehnuteľného majetku máme ustanovenie vo finančnom zákone číslo 343/1939 Sl. z., v článku XXII.

Rozpočtový výbor však sledujúc intenciu zákona nevtesnal do tohto rámca finančného zákona ustanovenie ods. 1, § 2 predloženej osnovy, ale ponechal úplne voľnú ruku ministerstvu financií, aby na ciele stavebného ruchu bez obmedzenia len v dohode s ministerstvom, ktoré pozemok spravuje, štátny pozemok odpredalo.

V  ods. 1, § 14 vláda sa splnomocňuje zriadiť všeobecné stavebné družstvo na splnenie úloh, pre ktoré možno podľa toh-. to zákona vyvlastňovanie povoliť. Štát na utvorení tohto družstva zúčastní sa podielom 100. 000 Ks.

Tu pokladám za potrebné uviesť, že okrem tlačovej chyby pôvodnej dôvodovej zprávy, ktorá miesto o stotisícovom podiele hovorí o stomiliónovom, je rozdiel i v uvedení úhrady tohto členského podielu. Potrebná čiastka na úhradu týchto členských podielov štátu nedá sa zaistiť ako uvádza dôvodová zpráva opatreniami podľa článku XXI. zákona č. 343/1939 Sl. z., nakoľko tieto opatrenia majú celkom inú úlohu a cieľ. Potrebná úhrada na 100. 000 korunový štátny podiel dá sa však získať z úspor všeobecnej pokladničnej zprávy.

Tretí bod osnovy, ktorý sa dotýka štátnych financií, sú záruky, ktoré štát dáva pri plnení úloh vo vládnom návrhu uvedených.

V  ods. 2, § 14 zaručuje sa štát za pôžičku do 100 miliónov Ks, poskytnutú na splnenie záväzkov družstva.

Rozpočtový výbor pri povoľovaní tejto záruky vychodil z tohto stanoviska: Ak platia dôvody, pre ktoré predložený vládny návrh uznáva za dôležitý a potrebný, tak štát je povinný umožniť uskutočnenie programu, ktorý sa vo vládnom návrhu všeobecnému stavebnému družstvu dáva.

Ods. 3 proti pôvodnému zneniu vládnej osnovy sa pozmeňuje v lom, že pri preberaní štátnej záruky nad 1, 000. 000 Ks minister financií obdobne ako pri iných zárukách, vyplývajúcich z finančného zákona, potrebuje súhlas úsporného a kontrolného výboru Snemu. Konštatujem, že týmto obmedzením sa ani zásada, podľa ktorej sa

záruka preberá, ani výška 100 miliónov korún nijako nemení.

Podľa § 16 štát môže celkom alebo z časti prevziať v rámci finančného zákona záruku za zaplatenie náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti atď.

Táto záruka je pre jednotlivcov, verejné korporácie, podniky a iné podobné ustanovizne.

Pôvodná osnova nelimitovala ani jej výšku, v ktorej sa môže pohybovať, a neurčovala bližšie ani zásady jej preberania. Rozpočtový výbor pokladal preto za potrebné doplniť a presne určiť ustanovenie tohto paragrafu a urobil tak tým, že tieto záruky určil do rámca finančného zákona č. 343/1939 pozmeneného zákonom č. 47/1940.

Touto úpravou ods. 1, § 16 pôvodného vládneho návrhu stal sa ods. 2 toho istého paragrafu zbytočným, lebo úpravy o preberaní záruk sú už v zmienenom finančnom zákone.

Rozpočtový výbor sledoval pri tejto úprave ešte i to, aby všetky štátne záruky boly skoncentrované v jednom ministerstve.

Rozpočtový výbor po dôkladnom uvážení finančného dosahu a očakávaných blahodarných národohospodárskych účinkov odporúča slávnemu Snemu vládny návrh prijať v tom znení, ako mu bol dnes predložený snemovými výbormi. (Potlesk. )

Predseda Dr. Sokol (zvoní):

Udeľujem slovo zpravodajcovi za výbor ústavno-právny pánu poslancovi Dr. Tvrdému.

Zpravodajca Dr. Tvrdý:

Slávny Snem!

Boj bol potrebný na vydobytie slobody, práca je potrebná na udržanie vydobytej slobody. Jasným príkladom a vzorom pozitívnej práce sú naši ústavní a vládni činitelia, ktorí po vybudovaní základov a po vytvorení podmienok štátneho života venujú sa plne hospodárskemu sociálnemu a kultúrnemu vývoju Slovenskej republiky. Musíme si byť vedomí toho, že len na zdravých hospodárskych sociálnych a kultúrnych základoch postavená štátna a národná budova bude v stave odolať všetkým otrasom i v najtuhších dejinných búrkach. Preto krok za krokom sa musí organizovať

systematická práca, ktorou jedine môžeme prebudovať Slovensko na štát silný, hospodársky, sociálne a kultúrne vyspelý a v ktorom sa bude môcť uplatniť každá schopnosť národa. Svoj osud, svoje šťastie, svoju dedovizeň držíme si vo vlastných rukách. Vieme, že len slovenský štát môže zaistiť slušný a dôstojný život každému Slovákovi. To sa ale uskutoční len, ak každý občan sa zapojí do budovateľskej práce, ak každý občan čestne a statočne pracuje na výstavbe štátu. Dať sa obetave a oddane do služieb rozvoja slovenskej vlasti vlastnými prostriedkami, vlastnými schopnosťami, vlastnou prácou a to nielen v prospech jednotlivcov, ale v záujme všetkých, musí byť programom, musí byť povinnosťou každého poctivého vlastenca.

I terajší vládny návrh zákona o vyvlastnení nehnuteľností na diela verejného záujmu, na ciele stavebného ruchu a o všeobecnom stavebnom družstve dáva potrebné zákonné predpoklady pozitívnej a tvorivej práce na poli hospodárskej a kultúrnej výstavby Slovenska. Je nesporné, že cieľuprimeraná a moderná úprava slovenských miest a obcí je naliehavou potrebou slovenského života. Rozmach stavebného ruchu, výstavba, rozšírenie duchu čias zodpovedajúcich verejných inštitúcií, pretvorenie Bratislavy na hlavné mesto, ktoré dôstojne musí reprezentovať slovenskú republiku a vôbec diela verejného záujmu neznamenajú len kultúrne povznesenie štátu, ale aj hospodárske a sociálne povznesenie obyvateľstva, znamenajú veľké možnosti podnikania, rozprúdenia krvi v hospodárskom organizme štátu. A preto, keďže doterajšie predpisy neumožnily tieto úlohy splniť na širšom podklade, každý môže len vítať návrh nového zákona, ktorý umožňuje zadovážiť potrebné nehnuteľnosti na diela verejného záujmu a rozmach stavebného ruchu na úpravu hlavného mesta Bratislavy, ako aj na jednotné usmernenie celej akcie a na získanie potrebných prostriedkov.

Vládny návrh má veľkorysé koncepcie a z ich uskutočnenia každý Slovák bude preciťovať len radosť a povznesenie. Ide teda c to, aby na asanačné a s nimi súvisiace stavby, regulovanie ulíc a verejných priestorov, elektrické diela, vodovody, kanalizácie, verejné budovy a ústavy, športové štadiony, verejné kúpaliská, na okra-

šľovanie miest a obcí, na stavbu hygienickým požiadavkám vyhovujúcich obytných domov, najmä ale na úpravu hlavného mesta Bratislavy bolo umožnené vyvlastnením zaopatriť potrebné pozemky. Cieľom úspešného splnenia týchto úloh má sa zriadiť centrálna inštitúcia. Všeobecné stavebné družstvo, ktoré disponujúc potrebnými finančnými prostriedkami, bude všetky stavby a diela z jednotného hľadiska usmerňovať. Nakoľko doterajšie platné predpisy boly veľmi ťažkopádne, vyvlastňovacie pokračovanie sa uľahčuje, urýchľuje a zjednodušuje. Ústavno-právny výbor bol si vedomý toho, že ide o vec veľmi vážnu. Vyvlastnenie je nadobudnutie nehnuteľnosti alebo práva proti vôli vlastníka a tak je najhlbším zásahom do vlastníckeho práva.

Podľa § 79 Ústavy možno súkromné vlastníctvo obmedziť len zákonom. Vyvlastnenie je nielen obmedzením, ale aj odňatím súkromného vlastníctva. Vychádzajúc z Ústavy, zo základov právneho poriadku, občiansko-spoločenského poriadku a kresťansko-mravnej povahy našej republiky, treba si uvážiť najmä tieto okolnosti.

Vyvlastnením sú občania vo svojich majetkových právach radikálne dotknutí, preto môže to vyvolať u občianstva pocit majetkovej neistoty, nespokojnosť a nervozitu. Bezpodmienečne je potrebné preto, aby sa vyvlastnenie pripustilo len, ak to vážny verejný záujem vyžaduje. Záujem jednotlivcov musí sa podrobiť záujmom všeobecným a verejným. Pravda, medzi týmito záujmami treba nájsť tú mieru a hranicu, ktorú právna spravodlivosť a slušnosť, ďalej občiansko-spoločenská povaha nášho štátu vyžaduje. Verejný záujem je veľmi širokým pojmom. Od existenčných a vitálnych záujmov počnúc až po usporiadanosť malých zjavov a potrieb štátneho a spoločenského života je vlastne všetko verejným záujmom. Podstatným verejným záujmom je aj zachovanie základov nášho štátneho a právneho poriadku a takýmto základom je bezpochybne aj súkromné vlastníctvo, pravda so svojou sociálnou funkciou. Náš spoločenský poriadok je občianský, uznáva súkromné vlastníctvo tiež ako základ štátneho a právneho života, preto možno tvrdiť, že súkromné vlastníctvo je verejným záujmom.

Usporiadanosť štátu v spoločenskom živote vyžaduje tiež nevyhnutné obmedze-

nie vlastníctva vo verejnom záujme. Už v ríšskom práve sa stretávame s obmedzeniami vlastníckeho práva. V moderných štátoch v dôsledku vývoja a sociálnych potrieb širokých vrstiev sú potrebné ešte väčšie a radikálnejšie obmedzenia vlastníctva. Z tejto príčiny do súkromného vlastníctva možno zasahovať tiež len, ak takéto zásahy vynucuje vážny verejný záujem.

Dnes vlastne ťažko rozlišovať súkromný záujem od verejného záujmu, lebo tieto záujmy sa navzájom pretkávajú. Musí byť preto pripustený zásah do súkromného vlastníctva na širšom poli a tak je odôvodnené i odňatie súkromného vlastníctva vyvlastnením na splnenie úloh verejného záujmu a to aj na širšom podklade. Hlavnou zásadou vyvlastnenia je, že možno ho pripustiť len proti spravodlivému a primeranému odškodneniu doterajšieho vlastníka. Doteraz platné zákony, tak staré uhorské ako aj Československé uznávajú právo vyvlastnenie trpiaceho občana na plné odškodné. Je to tak i vo všetkých právnych štátoch, komu sa vlastníctvo vezme, má za svoj majetok dostať skutočnú náhradu. Túto zásadu spravedlivosti zachováva aj vládny návrh zákona, predložený slávnemu Snemu.

Aby sa však zamedzila špekulácia pri určovaní náhrady, nemožno hľadieť na pomery spôsobené v úmysle použiť ich ako dôvod pre zvýšenie náhrady. Nemožno hľadieť na cenu obľuby, prétiu maffectionis, alebo na hodnotu, ktorú azda nadobudne vyvlastňovaná nehnuteľnosť, keď sa uskutočnia diela, na ktoré sa vyvlastnenie žiadalo. Je chvalitebné a duchu čias vyhovuje to ustanovenie chystaného zákona, že doterajším vlastníkom môže sa poskytnúť ako náhrada hygienický vystavený dom na miesto ich domu vyvlastneného na ciele asanácie, vždy ale tak, aby osoba, proti ktorej vyvlastnenie smeruje, dostala úplnú náhradu. Týmto spôsobom sa napomáha stavebný ruch, získavajú sa nové možnosti podnikania a práce.

Podľa navrhovaného zákona sa zriaďuje všeobecné stavebné družstvo, ktoré ako centrálna inštitúcia uskutoční vytýčený program z jednotného hľadiska. Každý musí uznať potrebu takejto ústrednej ustanovizne, lebo bez nej sotva by sme mohli podnikať diela väčšieho rozsahu a väčších koncepcií.

Ústavno-právny výbor uznal potrebu vydať nový zákon o vyvlastnení, schválil zásady vládneho návrhu a podľa týchto zásad zpracoval celú matériu tak, aby bola shrnutá do jedného prehľadného a formálnym požiadavkam vyhovujúceho zákona. Zmeny a doplnky boly prevedené so súhlasom vládnych činiteľov.

Vyvlastnenie vo verejnom záujme sa pripúšťa v každom prípade, ba ústavnoprávny výbor rozšíril prípady vyvlastnenia. Na ciele stavebného ruchu možno vyvlastňovať pod podmienkami prevzatými z doterajších zákonov. V tomto prípade ide totiž prevážne o súkromný záujem jednotlivca-stavebníka. V hlavnom meste sa umožňuje vyvlastnenie na ceile stavebného ruchu, ak sa na vyvlastnených nehnuteľnostiach postavia budovy a domy zodpovedajúce regulačnému, zastavovaciemu plánu, verejnobezpečnostným alebo hygienickým potrebám. Za vyvlastnené nehnuteľnosti má sa poskytnúť primeraná skutočná náhrada, to jest odhadná obecná hodnota. Nakoľko však vyvlastnenie sa koná predsa len vo verejnom záujme, hodnota usporiadaných a zastavovaných nehnuteľností sa zvyšuje, bolo potrebné umožniť splenie všetkých vytýčených úloh zaopatrením finačných prostriedkov, čo bolo tiež po dohode s vládnymi činiteľmi vyriešené. Náhradu za vyvlastnené nehnuteľnosti určuje súd, ktorý nielen objektívne ale aj rýchle a odborne môže vyriešiť ťažké súkromno-právne otázky, s ktorými vyvlastnenie vždy súvisí.

Nakoľko vyvlastňovací výmer v zásade nemá odkladný účinok, teda diela verejného záujmu možno uskutočňovať hneď, niet prekážok, aby odškodňovacie pokračovanie sa prevádzalo riadnou súdnou cestou a tým sa docielila právna istota v záujme každej stránky.

Ústavnoprávny výbor i po formálnej stránke previedol úplne novú úpravu navrhovaného zákona. Celú materiu rozdelil na 6 dielov a síce: 1. v ktorých prípadoch možno vyvlastňovať, 2. kto môže vyvlastňovať, 3. ak osa koná vyvlastňovacie pokračovanie, 4. o náhrade za vyvlastnené pozemky, 5. o všeobecnom stavebnom družstve a 6. záverečné ustanovenia.

Možno tvrdiť, že vládny návrh, upravený ústavno-právnym výborom, je šťast-

ným normatívnym vyriešením tak vážnej právnej inštitúcie, ako je vyvlastnenie.

Ústavnoprávny výbor si želá, aby zákon o vyvlastnení nehnuteľností na diela verejného záujmu, na ciele stavebného ruchu a o všeužitočnom stavebnom družstve, bol dobrým prostriedkom na novú prestavbu našej jedinej a drahej vlasti, slovenskej republiky.

Ústavno-právny výbor odporúča prijať návrh zákona v tom znení, ako ho upravil. (Potlesk. )

Predseda Dr. Sokol (zvoní):

K slovu sa nikto neprihlásil, preto rozprava nebude.

Nasleduje hlasovanie.

Zisťujem, že Snem je schopný sa usnášať.

Osnova má šesť dielov, 19 paragrafov, nadpis a úvodnú formulu.

Pozmeňovacích návrhov niet, dám preto hlasovať o celej osnove naraz podľa zpráv výborových.

Sú proti tomu námietky?

(Námietky neboly. )

Námietky nie sú.

Kto súhlasí s osnovou, to jest s jej šesť dielmi, 19 paragrafmi, nadpisom a úvodnou formulou podľa zpráv výborových, nech zdvihne ruku.

(Deje sa. )

Zisťujem, že Snem pri prvom hlasovaní prijal osnovu zákona podľa zpráv výborových.

Predsedníctvo Snemu sa usnieslo podľa ods. 1, § 53 rokovacieho poraidku, aby sa o tejto osnove hlasovalo druhý raz tiež na tomto zasadnutí.

Ad 2. Druhé hlasovanie o osnove zákona c vyvlastnení nehnuteľností (práv) na diela verejného záujmu na ciele stavebné ho ruchu a o všeobecnom stavebnom družstve.

Zpravodajcovia sú páni poslanci Dr. Tvrdý, Beňák a Hollý.

Sú návrhy na opravy alebo zmeny textu?

Zpravodajca Dr. Tvrdý: Nie sú. Zpravodajca Beňák: Nie sú. Zpravodajca Hollý: Nie sú. Predseda Dr. Sokol:

Zmeny nie sú.

Kto pri druhom hlasovaní súhlasí s osnovou zákona tak, ako ju Snem prijal pri hlasovaní prvom, nech zdvihne ruku.

(Deje sa. )

Zisťujem, že Snem prijal osnovu zákona aj pri druhom hlasovaní.

Zakľučujem dnešné zasadnutie. Oznamujem, že najbližšie zasadnutie Snemu bude zajtra 4. júla o pol 10. hodine s týmto programom:

1.   Nevybavené body dnešného programu.

2.   Zpráva ústavno-právneho výboru o dočasnej úprave exekúcií a konkurzov zavedených na návrh židov a

3.   Zpráva rozpočtového výboru o vládnom návrhu, aby Snem Slovenskej republiky dal súhlas podľa finančného zákona slovenskej republiky č. 343/1939 Sl. z., ktorým sa stanoví štátny rozpočet na rok 1940.

Príloha k tesnopiseckej zpráve

o 40. zasadnutí Snemu Slovenskej republiky v Bratislave 3. júla 1940. Reč poslanca Esterházyho (viď str. Tesnopiseckej zprávy).

Tisztelt Képviselőház!

Engedjék meg, hogy egész röviden szólajak fel és előre is bejelentsem, hogy magam részéről a legnagyobb örömmel elfogadom teljes egészében változatlanul az előttünk fekvő törvényjavaslatot.

Elfogadom elsősorban azért, mert hiszen mi Magyarok magunk is tudjuk, hogy a kultúrának mit köszönhetünk és ezért kedves nekünk minden olyan törekvése a szlovák kormánynak, amelyik a szlovák kultúrát erősbíteni és nagyobbítani akarja. Emellett merném hinni azt is, hogyha a szlovákság maga kultúrköveteléseinek teljes birtokába fog jutni, akkor talán mi is könnyebben fogunk tudni egyes kultúr kéréseinkkel és követeléseinkkel előbbre jutni. A magam részéről, hogy akkor, amikor ezt a törvényjavaslatot örömmel szavazom meg, teszem ezt azért is, mert most a kultusztárca élén úgy látom egy olyan férfi van, aki megértéssel viseltetik a magyar kultúrkövetelések iránt és ezért innen, erről a helyről a legmélyebb tisztelettel köszönetemet fejezem ki mind azért, amit tett mostan, az eljövendő iskolaév felé a mi kéréseiket illetőleg, jóllehet, kéréseinket 'százszázalékig nem teljesítette, de hinni merném azt, hogy lépésről lépésre előbbre fogunk jutni.

Mélyen tisztelt Képviselőház!

Ennyit az egyetemről, ennyit az előttünk fekvő törvényjavaslatról. De mivel az egyetemnek egyik legfőbb fakultása érzésem szerint a jogi fakultás lesz, engedjék meg, hogy egész röviden és minden él nélkül, rámutathassak egy-egy pontra, egyegy fennálló hibára, amely nézetem szerint egy kis jóakarattal kiküszöbölhető volna, s amelyik ma a feszült európai helyzetben a két nemzetet - a Szlovákot és a Magyart - közelebb hozhatnák egymáshoz. És ez az kérem, hogy ma 1940 júliusában,

közel hat hónapja ül kérem a pozsonyi rendőrigazgatóságon 6 magyar párti ember, részint újságírók, részint magántisztviselők.

Mélyen tisztelt Képviselőház, én nem az ellen beszélek, hogy valakit ne tartoztassanak le, hanem a mód ellen. Mert ha valaki vétett, ha valaki a törvényt megsértette, vagy törvénybe ütköző cselekményt követett el, meg van minden hatóságnak a lehetősége, hogy a fennálló törvények értelmében felelősségre vonják. Ennek az volna a módja, hogy igenis a rendőrségen a fennálló törvények szerint 48 óráig tartsák, aztán tegyék át az ügyészség fogházába, ott indítsák ellene eljárást, hallgassa ki a vizsgálóbíró, az ügyész emeljen vádiratot, ha bűnös, ítéljék el, ha nem bűnös, bocsássák szabadon. De hét embert, illetve most már csak hat, mert az egyiket kieresztették két vagy három hónappal ezelőtt, de hogy hat embert tartani, kérem, közel egy félévig a rendőrségen anélkül, hogy kihallgassák, uraim, ez mégis csak azt eredményezi, hogy akaratlanul az embernek a jogrendbe vetett bizalma kezd lassan megszűnni. Mert az az ember, aki ki se lett hallgatva ottan egyáltalában egyetlen egyszer sem, az nem tudja, hogy miért ül és ez a két nemzet, a szlovák nemzet, a magyar népcsoport közötti viszonyt nem hogy egyengetné, nem hogy javítaná, hanem rontaná. Ugyanakkor kérném tisztelettel - s legfőképen itten a belügyminiszter úrnak volnék bátor a figyelmét felhívni, hogy vannak egyes tünetek s az ő adminisztrációja alatt lévő tisztviselőknek vannak egyes olyan intézkedései, amelyek erősen hasonlítanak a régi csehszlová rezsimben történt intézkedésekhez. Itt kérem konkréten fölemlítem azt, hogy amit szabad az egyiknek, azt nem szabad a másiknak. []