Čtvrtek 29. února 1940

hovaná, u týchto peňažných ústavov snížila o listinný poplatok, o 3%, takže bude činiť do konca roku 1940 len 17%. Doporučujem, aby tento dodatočný návrh bol tiež schválený. (Potlesk. )

Predseda dr. Sokol (zvoní):

K slovu sa nikto neprihlásil, preto rozprava nebude,

Žiadam pána tajomníka snemu, aby prečítal pozmeňovací návrh dr. Mateja Huťku a spoločníkov.

Tajomník snemu dr. Foltín (číta):

Návrh poslanca dr. Mateja Huťku a spoločníkov na zmenu článku XI. zákona o zmene niektorých ustanovení zákona o priamych daniach (tlač 135).

Podpísaní navrhujú, aby článok XI, bol pozmenený takto:

"Čl. XI.

(1) Tento zákon s výnimkami uvedenými v odsekoch 2 a 3 nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia.

(2) Ustanovenia čl. III., IV., V., VI. a

VII. nadobúdajú účinnosť počínajúc daňovým rokom 1940.

(3) U sporiteľní, zriadených podľa zákona č. 302/1920 Sb. z. a n., úverných družstiev uvedených v § 2, písm. b) zákona č. 239/1924 Sb. z. a n. a u Slovenskej hypotečnej a komunálnej banky zriadenej zákopom č. 77/1939 Sl. z. činí sadzba rentovej dane, vyberanej srážkou z úrokov, uvedených v § 179, ods. 2, písm. c) v znení čl.

VIII. tohto zákona sedemnásť percent (17%) až do konca roku 1940.

(4) Tento zákon vykoná minister financií v dohode so zúčastnenými ministrami".

Podpísaní: dr. Matej Huťka, Ondrej Germuška, Ján Vančo, Vojtech Husárek a Koloman Horniš.

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Záverečné slovo má zpravodaj, pán poslanec Líška. Žiadam ho, aby sa vyjadril hlavne v tom smysle, čí s navrhovanou zmenou súhlasí.

Zpravodaj Líška:

Navrhujem, aby osnova bola prijatá.

Predseda dr. Sokol:

Zisťujem, že pán zpravodaj s navrhovanou zmenou súhlasí.

Budeme hlasovať.

Zisťujem, že snem je schopný sa usnášať.

Osnova má XI. článkov, nadpis a úvodnú formulu.

Keďže bol podaný pozmeňovací návrh, chcem dať hlasovať najprv o pozmeňovacom návrhu poslanca dr. Mateja Huťku a spoločníkov a potom, ak sa pozmeňovací návrh príjme, o ostatnej čiastke osnovy podľa zprávy výborovej; ak by sa však pozmeňovací návrh zamietol, o celej osnove naraz podľa zprávy výborovej.

Sú proti tomu námietky?

(Námietky neboly. )

Námietky nie sú.

Kto súhlasí s pozmeňovacím návrhom poslanca dr. Mateja Huťku a spoločníkov, nech zdvihne ruku.

(Deje sa. )

Zisťujem, že snem prijal pozmeňovací návrh poslanca dr. Mateja H u ť k u a spoločníkov jednohlasne.

Kto súhlasí s celou ďalšou čiastkou osnovy a s jej nadpisom a úvodnou formulou podľa zprávy výborovej, nech zdvihne ruku.

(Deje sa. )

Zisťujem, že snem pri prvom hlasovaní prijal osnovu zákona podľa zprávy výborovej so zmenou čl. XI. jednohlasne.

Predsedníctvo snemu sa usnieslo podľa § 53, ods. 1 rokovacieho, poriadku, aby sa o tejto osnove hlasovalo druhý raz tiež na tomto zasadnutí.

Ad. 4. Druhé hlasovanie o osnove zákona o zmene niektorých ustanovení zákona o priamych daniach.

Zpravodaj je pán poslanec Liška. Sú nejaké návrhy na opravy alebo zmeny textu?

Zpravodaj Líška: Nie sú.

Predseda dr. Sokol:

Zmeny nie sú.

Kto pri druhom hlasovaní súhlasí s osnovou zákona tak, ako ju snem prijal pri hlasovaní prvom, nech zdvihne ruku.

(Deje sa. )

Zisťujem, že snem prijal osnovu zákona jednohlasne aj pri druhom (hlasovaní.

Týmto je vybavený 4. bod programu. Nasleduje 5. bod ktorým je:

5. Zpráva národohospodárskeho a ústavnoprávneho výboru o vládnom návrhu zákona o židovských podnikoch a o židovských zamestnancoch v podnikoch.

Zpravodajcom za výbor národohospodársky je pán poslanec Štefan Beňák a za výbor ústavno-právny pán poslanec dr. Vojtech Tvrdý.

Udeľujem slovo zpravodajovi za výbor národohospodársky, pánu poslancovi Beňákovi

Zpravodaj Beňák: Slávny snem!

Všeobecnou požiadavkou sociálnou a národohospodárskou je, aby patričná časť hospodárskeho života na Slovensku prešla čím skôr do zodpovedných rúk kresťanských. Toto možno docieliť jednak podnikaním kresťanského živlu a jednak jeho zamestnaním v hospodárskych podnikoch a to hlavne vo vyšších službách.

Uzákonenie predloženej osnovy dáva možnosti uplatniť sa živlu kresťanskému v oboch smeroch, lebo podnieti sa jeho vôľa k podnikaniu tým, že sa nedovoľuje židom nadobúdať nové živnostenské oprávnenia a odníma sa im už jestvujúce živnostenské oprávnenie, keď to vyžadujú dôvody verejného alebo sociálneho záujmu alebo miestne pomery. Keď sa zakladá živnosť kresťanská, môže byť židovský podnik podobného druhu zrušený, aby naši mladí kresťanskí podnikatelia neboli vystavení nekalej konkurencii.

Podľa § 3 osnovy možno židom nielen odňať živnostenské oprávnenie, ale aj donútiť ich, keď je to potrebné s hľadiska verejného a sociálneho, aby podnik arizovali, alebo odpredali kvalifikovanému kresťanskému uchádzačovi, dokonca v odhadnej cene. Možno donútiť k odpredaju aj také židovské podniky, ktoré sa neprevádzajú, alebo sú majiteľmi zanechané.

Z opatrení osnovou navrhovaných vyňaté sú podniky veľké, ktoré sa zapodievajú výrobou po továrenský, aby náš hospodársky život ani v najmenšom nebol narušený.

V § 5 maximuje sa percento židov, zamestnaných v hospodárskych podnikoch vo všetkých kategóriách. Týmto opatrením docielime hlavne zamestnávania kresťan-

ského živlu aj tam, kam doteraz neprenikol a dáva sa istota zas tým židom, ktorí budú ponechaní a pracovať chcú.

Ustaľuje sa tiež charakter podniku, či je židovský alebo arijský, čo je veľmi potrebné, aby už aj predchádzajúce zákonné opatrenia, ktoré sa na židov a židovské podnikanie vzťahujú, mohly byť úspešne realizované.

Národohospodársky výbor po dobrom uvážení a po vhodných doplnkoch predkladá návrh snemu, aby ním prispel ku konsolidácii štátu a dopomohol zapojiť sa živlu kresťanskému do hospodárskeho života v miere, ktorá mu patrí.

Navrhujem slávnemu snemu návrh tento prijať. (Potlesk. )

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Udeľujem slovo zpravodajovi za výbor ústavno-právny, pánu poslancovi dr. Tvrdému,

Zpravodaj dr. Tvrdý: Slávny snem!

Európa prežíva krízové hodiny. Milióny ľudí, národy, štáty stoja proti sebe a vedú zápas. Nervová sústava národov je napätá až do prasknutia. Konečný rozhodujúci boj môže nastať v každej chvíli. Je nesporné, že ide o boj svetonáhľadov a boj o nové zriadenie politického, hospodárskeho a spoločenského poriadku. V tomto - vo vare sa nachádzajúcom - politickom, hospodárskom a spoločenskom poriadku Európy 2000-ročná židovská otázka sa stala vážnym medzinárodným problémom.

Mnohé štáty a veľké národy sa postavily proti liberalizmu, demokracii, pacifizmu, marxizmu, slobodomurárstvu, bolševizmu a medzinárodnému kapitalizmu, keďže v tom vidia príčiny svojho ťažkého položenia, svojho úpadku a všetkých chorôb svojho ťažkého položenia, svojho úpadku a všetkých chorôb svojho národného života v presvedčení, že pathologickou príčinou tohto všetkého je medzinárodné židovstvo. (Výkrik: Tak je!) Preto v komplexe všetkých svojich problémov priznávajú židovskej otázke prímérnu dôležitosť. Ale i tie národy a štáty, ktoré neprijímajú takýto náhľad, teda či jedna, čí druhá strana rovnako uznávajú, že židovská otázka sa stala a je otázkou me-

dzinárodnou, ktorú nemôže vyriešiť ani jedon štát sám o sebe, ktorú nemožno vyriešiť len vnútornými úpravami v rámci jednotlivých štátov, lebo všetky opatrenia v tomto smere vykonané bezpodmienečne pôsobia priamo na susedné štáty a nepriamo na všetky ostatné štáty.

Preto je zjavná snaha všetkých európskych štátov riešiť židovskú otázku pomocou medzinárodnej úpravy rovnako, ako aj iné spoločné záujmy národov možno uspokojivé a dokonale riešiť len spoločne, na príklad svetové hospodárstvo, dopravu a iné problémy spoločenského a kultúrneho života.

Slovensko leží v strede Európy a preto je križovatkou a putovnou cestou európskeho ľudstva. Okolo Slovenska všetky štáty už roky a roky robia opatrenia proti židom a snažia sa židovstvo vytlačiť zo seba. V bývalom Poľsku, Rumunsku a v iných východných štátoch žijú veľké masy stále utlačovaných židov. Títo orientálni Židia odlišujú sa od ostatného obyvateľstva štátu tak vonkajším spôsobom života, šatstvom, zvykmi, ako aj svojou zvláštnou duševnosťou. V západných štátoch žije pomerne menšie množstvo židov, avšak toto západné židovstvo sa neodlišuje ostro od svojho okolia, najmä nie vonkajšími znakmi. Nemecko už roky prevádza najradikálnejšie opatrenia proti tamojšiemu židovstvu, tieto rozprestrelo aj na Rakúsko a Sudety a odstránilo židovský element z hospodárskeho, verejného a kultúrneho života do dôsledku a úplne. Na juhu Maďarsko prikročilo tiež k vyriešeniu židovskej otázky a snaží sa zatlačiť tamojšie židovstvo do dnešných hospodárskych a kultúrnych pomerov. Taliansko tiež nastúpilo túto cestu a urobilo radikálne opatrenia napriek pomerne veľmi malému počtu židov v Taliansku. Vo všeobecnosti možno teda tvrdiť, že všetky susedné štáty Slovenskej republiky začaly alebo už aj previedly mimoriadne protižidovské opatrenia. A preto Slovenská republika v tomto smere nemohla zostať izolovaným ostrovom, lebo by jej hrozilo nebezpečie, že Židia zo susedných štátov nasiaknu k nám. Slovenská republika je malým hospodárskym útvarom, preto neznesie ďalší príliv cudzincov.

Ako som to už raz pred snemom spomenul, bývalá Československá republika bola typickým vzorom nerozumného libe-

ralizmu voči emigrantom. Keď kedykoľvek a v ktoromkoľvek susednom štáte nastal politický prevrat, alebo sa zmenil režim, vždy nové a nové vlny emigrantov valily sa na Slovensko. Emigranti si tu zakladali existencie a to najmä v slobodných povolaniach, v obchode a priemysle zaujali vážne pozície, čo v nemalej miere zavinilo, že slovenský živel odtekal do cudziny za chlebom. A z tohto všetkého je treba stiahnuť ten záver, že Slovenská republika nemohla sa vymaniť z úsilia všetkých okolitých národov a štátov vyriešiť židovskú otázku.

Odhliadnuc teda od ideologických dôvodov nášho režimu, praktická potreba donútila Slovenskú republiku urobiť v židovskej otázke legálny poriadok. Židovskú otázku nemožno riešiť demagogicky, nemožno ju riešiť spôsobmi nedôstojnými, nemožno ju riešiť pre ulicu, lebo takéto riešenie by vyvolalo zbytočné komplikácie, zmätky a škody. Židovskú otázku je treba považovať za vážny problém, ktorý možno skúmať len bez zaujatosti - povýšiac sa nad politickú každodennosť - metódami štatistiky, histórie, sociológie, biológie a filozofie. (Hlasy: Tak je! Výborne!)

Vynasnažím sa na základe týchto metód podať niekoľko myšlienok o historickom vývine a povahe židovského problému na Slovensku, Je nesporné, že za tisícročného spolužitia v Uhrách sa slovenské pomery - v otázke židovskej - čo do politických, hospodárskych a spoločenských následkov a poriadkov vyvíjaly skoro rovnako, ako v bývalom Uhorsku, A nakoľko história est magistra vitae, podám stručný prehľad histórie židovstva v Uhorskom živote.

Je pravdepodobné, že menšie roje západného židovstva sa objavovaly v dunajskej kotline už spolu s rímskymi légiami. Boli to obchodníci, peňazomenci a dodávatelia. V čase príchodu Maďarov len veľmi malé množstvo židov mohlo byť v západných čiastkach krajiny. V tom čase mestský život, obchod a peňažníctvo v týchto krajoch sotva existovalo, schádzaly teda predpoklady tamojšieho usídlenia sa židov. Nemeckí a moravskí Židia príležitostne navštevovali tieto kraje cieľom uzavierania obchodov. K Maďarom sa pripojil kmeň Kabarov, respektíve Kazarov, ktorí boli židovského náboženstva. (Predsedania

sa ujal podpredseda dr. Opluštil. ) Koncom XI. storočia počet židov v Uhrách sa zväčšil. V západnej Európe boly protižidovské pohyby, preto pred týmito sa značné židovské skupiny sťahovaly na východ a tak sa dostaly do Uhorska. Kráľ Ladislav Svätý na synode v Sabolči už v roku 1092 upravil v akomsi smere postavenie židov tak, že Židia nesmeli kupovať, alebo predávať, alebo u seba držať kresťanských otrokov, nech sú akejkoľvek národnosti, alebo reči a smeli nadobudnúť majetok len v biskupských sídelných mestách.

Pomocou úverových transakcií získavajú si však Židia dôveru vysokej šľachty a aj prístup do kráľovského dvora. Majú vliv na riadenie štátnych financií, takže počas Ondreja II. nájdeme už veľa židovnájomcov daní a manipulantov kráľovskej pokladne. Toto vyvolalo veľký odpor a preto Ondrej U. roku 1222 v takzvanej "Zlalej bule" musel v 24, bode prijať a vysloviť, že Židia v budúcnosti nemôžu byť peňazomencami, mýtnikmi, solnými komorníkmi a nemôžu dostať zemanstvo. Napriek tomu Theta comes, židovský komorný gróf dostane veľké kráľovské majetky a zostáva aj naďalej všemohúcim pánom štátnych financií. V dôsledku protižidovských opatrení toledského cirkevného snemu veľké množstvo židov sa sťahuje zo západných štátov na východ - najmä do Uhorska, kde sa ich počet zväčšuje. Na naliehanie pápežského nuncia Ondrej II. roku 1231 slávnostne musel prisľúbiť, že ustanovenia Zlatej buly dodrží a židov z verejných služieb vylúči. Toto sa nestalo a preto pápežský nuncius Róbert vyhlásil nad krajinou interdiktum. Ondrej II. roku 1233 pod prísahou sľubuje, že v budúcnosti nedovolí, aby si brali Židia kresťanské ženy za manželky, aby si držali kresťanských sluhov a zaväzuje sa, že ich vylúči aj z verejných úradov. Krátko na to zomrel a svoju prísahu takto nemohol splniť. Jeho syn, Béla IV. už roku 1239 sa obrátil na pápeža, aby ho sprostil z dodržania sľubu daného Ondrejom II., aby umožnil ďalšie prenajímanie kráľovských dôchodkov židom a aby títo mohli brať účasť vo vedení štátnych financií. Pápež toto dovolil. Po tatárskom vpáde celá krajina bola jedným obrovským holovatriskom a rumoviskom, Béla IV. musel zdolať nadľudské prekážky - najmä musel uviesť do pohybu hospodársky život. Predovšetkým potreboval

na to mnoho a mnoho peňazí. Dostal ich od židov. A tak v novobudovaných mestách sa usídľujú dosť veľké skupiny židov. Roku 1251 Béla IV. vydal výsadnú listinu, takzvanú,, Židovskú zlatú bulu". Podľa tejto Židia v celej krajine mohly byť vlastníkmi kráľovského fiškusu a stáli pod ochranou koruny. Mali zaručenú osobnú, majetkovú bezpečnosť a voľnosť usídliť sa a obchodovať. Sporné veci židov vybavoval kráľovský židovský sudca, proti rozhodnutiu ktorého vo vážnych prípadoch mohli apelovať až na kráľa. Tieto koncesie vyvolaly veľké nespokojnosti, najmä v mestách, lebo mestá nedodržiavaly židom zabezpečené výsady. Počas panovania Karola Róberta z Anjou Židia boli povinní platiť okrem riadnych daní zvláštnu židovskú taxu. Ľudovít Veľký - Anjouovec roku 1360 nariadil, aby každý žid v prekluzívnej lehote opustil s celým svojím pohnuteľným majetkom krajinu. Židovské ne hnuteľnosti maly prejsť do vlastníctva štátu, ale toto nariadenie nebolo prevedené, nepreviedly ho najmä mestá, ba, o niekoľko rokov neskôr z príčin štátofinančných aj sám kráľ zrušil svoje nariadenie.

Je veľmi zaujímavé, akým spôsobom upravovaly mestá život a postavenie židov. Budínsky zákonník z roku 1421 predpisuje, že Židia musia nosiť odchylné šatstvo, nepohnuteľnosť môžu síce nadobúdať, ale na ulici môžu obchodovať len raz do týždňa, môžu bývať len v určených uliciach a každoročne sú povinní preukázať záložné listy mestskému rychtárovi. Tak vznikaly takzvané "ghettá" v mestách podľa vzoru ostatných západoeurópskych miest.

Kráľ Žigmund stále zápasil s finančnými ťažkosťami, pôžičky mu poskytovali pri tom Židia. Preto znovu potvrdil, ba doplnil privilégia židov podľa židovskej Zlatej buly, vydanej Belom IV, Dáva právo vysokým šľachticom a mestám držať židov a konečnoplatne zavádza takzvanú židovskú taxu. Za panovania Matiáša Korvína inštitúcia židovského sudcu zaniká a na miesto nej nastupuje židovská prefektúra. Prvým prefektom bol Mendel. Tento úrad zostal v jeho rodine cez štyri generácie. Židovský prefekt udržoval styky medzi židmi a kráľom, staral sa o plnenie kráľovských rozkazov a inkasoval a odovzdával židovskú taxu kráľovskej pokladníci. Po smrti Matiáša Korvína na-

stal v živote krajiny veľký zmätok. Mestá postupujú voči židom podľa svojich vlastných záujmov. Za panovania Ľudovíta II. je zmätok všeobecný. Kráľovská pokladnica je prázdna - kráľovský dvor stráda. V tomto položení kráľ predáva židom výnosné štatumy, Židia sa stávajú nájomcami daní a dostávajú do rúk vedenie a riadenie všetkých štátnych financií. (Predsedania sa ujal predseda dr. Sokol. ) Jeden budinský žid - Šalamon, pokrstený menom Imrich Fortunátus, sa stáva štátnym pokladníkom, dôverníkom a poradcom Ľudovíta II., kráľovny Márie a Ladislava Szalkaiho, ostrihomského arcibiskupa. Machinácie Imricha Fortunátusa vyvolaly také pobúrenie, že kráľ bol nútený Fortunátusa zavreť. Tomuto sa ale podarilo obrovskými sumami podplatiť strážcov, takže sa vyslobodil. Na to sa vzbúrilo vo svojom rozhorčení obyvateľstvo Budína a srúcalo palác Imricha Fortunátusa.

Krátko shrňujúc postavenie židov v Uhrách a porovnávajúc toto s postavením židov v iných európskych štátoch, možno tvrdiť, že až po bitku pri Moháči mali Židia v Uhrách priaznivé postavenie. V hospodárskom živote štátu na poli priemyslu a obchodu neraz aj vo vedení štátnych financií malí vedúce slovo. Dostali sa do blízkostí vysokej šľachty a do kráľovského dvora. Už počas Arpádovcov sa mnohí pokrstili. Takýto pokrstený žid bol na príklad Ján Thus, horvatský bán, jeho syn, Oswald Thus, zágrebský arcibiskup, Ján Hampo Ernust, hlavný župan turčianskej župy, jeho syn Žigmund Ernust, pätikostolný biskup a iní.

Po bitke pri Moháči niektoré mestá, medzi nimi Trnava a Bratislava, židov vyhnaly. Na území obsadenom Turkami, bolo postavenie židov veľmi priaznivé. Turci sa starali len o to, aby každý zaplatil presne daň. Pašovia dostávali od židov dane vždy presne. V dôsledku priateľského postoja 'Turkov voči židom, sa presťahovalo z ostatných území bývalého Uhorska viac a a viac židov na turecké územie. Mnoho židov prišlo na toto turecké územie zo západnej Európy, zo Španielska, z Portugalska, z Balkánskeho poloostrova, takzvaní Židia sefardisti. Ferdinand III., Leopold I. a potom Karol III. zakázali židom priemyselné podnikanie, na čo Židia opúšťajú mestá a usídlujú sa

v centrách latifundií. Veľkostatkári, veľkňazi a veľšľachtici vďačne prijímajú židov, lebo títo sa vždy a včas postarajú o pôžičky, odkupujú úrody, prenajímajú krčmy a iné práva. Leopold I. zaviedol takzvanú židovskú tolerančnú daň, ktorú Mária Terezia konečnoplatne potvrdila. Židovstvo celej krajiny je povinné platiť túto daň, ktorá obnáša 80. 000 zlatých. Feudálni aristokrati a držitelia veľkých cirkevných statkov už bez židov byť nemôžu. Na mamutích veľkostatkoch Eszterházyovcov, Pálffyovcov a Károlyovcov vznikajú silné a početné židovské usadlosti. Židia sú mýtnikmi, prenajímajú krčmy, pália liehové nápoje, kupujú a predávajú obilie, víno, vlnu, dobytok, poskytujú pôžičky pánom, na ich majetky pri vysokom úroku, zatiaľ čo títo sa stále zdržujú vo Viedni a o nič sa nestarajú.

Cisár Jozef II. bol odchovancom encyklopedistov, volterializmu a slobodomurárstva. Jeho tolerančný edikt zaisťuje židom slobodný náboženský život, otvára pred nimi stredné a vysoké školy, dáva možnosť slobodného usídlenia okrem banských miest, možnosť prenajímania statkov a ukladá cechom povinnosť prijímať židov za členov.

Jozef II. bol ten, ktorý prinútil židov, aby prijali nemecké mená. Počas jeho panovania sa začalo veľkorysé sťahovanie židov z Galície do Uhorska, ktoré trvalo bez prestania sto rokov. O židovskej otázke v pravom slova smysle možno hovoriť len od doby panovania cisára Jozefa II Začína sa boji židovstva o úplnú rovnoprávnosť. Už na diete roku 179091 sa ozývajú prvé hlasy v záujme emancipácie židov. Židovstvo, ktoré opustilo mestá len pod nátlakom nariadení Ferdinanda III., Leopolda I. a Karia III. sa znovu teraz vracia do miest, kde sa vždy lepšie cítilo. Tu je počiatok požidovčenia Podkarpatskej Ukrajiny, Rozprestieraniu sa židov vo veľkej miere napomáha tá okolnosť, že aj v Uhorsku sa udomácňuje systém liberalizmu a hesiel francúzskej voľnosti, rovnosti a bratstva. Na diete liberál Beőthy a Klauzal žiadajú emancipáciu židov. V rokoch 1843 až 44 uplatňujú sa princípy krajného liberalizmu. Ľudovít Kossuth je prívržencom liberalizmu. Je autorom článku, uverejneného 5. mája 1844 v časopise "Pesti Hirlap" pod nadpisom

"Židovská emancipácia"; avšak dodáva, že politickej rovnoprávností židov musí predchádzať spoločenská asimilácia židov, zdôrazňuje, že pokiaľ sa táto asimilácia neprevedie, márna bude akákoľvek emancipácia. Uhorský snem v rokoch 1839 až 1840 vynáša židovský zákon, že Židia sa môžu usídliť všade, okrem banských miest, môžu prevádzať priemysel a obchod, nadobúdať nehnuteľnosti a zakladať továrne. Slobodomurár, liberál, Bartolomej Szemere koncom júla 1849 dá vyniesť zákon o emancipácii židov. Nakoľko ale revolúcia roku 1848/49 bola potlačená, tento zákon nevstúpil do života. Počas absolutizmu sa vydáva nový židovský zákon, ktorý dovoľuje židom prevádzanie ktorejkoľvek živností, mať lekárne, výčapy, takže tieto nariadenia fakticky už urovnoprávnily židov a k plnej emancipácii bol potrebný už len formálny zákon. Veľkomocný zahraničný minister Francie Adolf Cremieu svojím vplivom všestranne napomáhal tejto emancipácií - bol žid. Už roku 1861 sa viedly dôverné porady medzi vedúcimi činiteľmi politického života a medzi zmocnencami židov o emandipáciu. Rakúsko-Uhorska vyrovnanie v roku 1867 prinieslo priaznivý psychologický okamih pre emancipáciu. Hneď po korunovaní Františka Jozefa sa schádza snem a vedúci politikovia Trefort, Koloman Tisza, Ľudovít Tisza a František Deák urgujú vynesenie zákona o emancipácii. Poslanecká snemovňa. jednohlasne prijíma zákonný článok XIV. z roku 1867 a v panskej snemovni tiež takrečeno jednohlasne sa schvaľuje emancipácia židov. Je zaujímavé konštatovať, že len 4 aristokrati boli proti emancipácií: barón Žigmund Barkóczi, gróf Podmanický, gróf Zichi a gróf Palaviccini.

Je treba spravodlivo konštatovať, že po emancipácii tak židia, ako aj uhorská spoločnosť brala asimilácia celkom vážne. Židia sa naučili maďarsky, prevzali vonkajšie zvyky, šatstvo a spôsob života ostatných obyvateľov. V roku 1869 bol zvolený prvý židovský ablegát do snemu, bol to Móric Warmann, ako delegát peňažných kruhov.

Treba vedieť, že napriek zákonu o emancipácii židov, židovské náboženstvo bolo len tolerované a nebolo prijaté. Začala sa akcia i o toto. Židia v tomto čase už prenikli do najvyšších tried a do stred-

ného stavu. V tomto čase dostávajú židovskí burziáni, veľkoobchodníci a bankári hromadné zemianstvo a barónstvo a uzavierajú sňatky s aristokratmi. Katolícky klérus a ním organizovaná ľudová strana z cirkevných dôvodov zavádza ostrý boj proti takzvaným cirkevno-politickým zákonom, najmä proti recepcii židov. Liberálna väčšina poslaneckej snemovne po dlhých debatách odhlasuje cirkevno-politické zákony, pánska snemovňa ale tieto dvakrát zamieta. Pri treťom hlasovaní bolo 107 hlasov za a 107 hlasov proti. Hlas predsedu rozhodoval a tak bol vynesený zákonný článok XLII z roku 1895 za ministerského predsedníctva Alexandra Wekerleho v prospech židov. Je pravda, ako som to už spomenul, že Židia brali asimilačný proces veľmi vážne, prispôsobili sa politickým a spoločenským pomerom a uplatňovali sa v jestvujúcich politických stranách. Pomaly, ale predsa sa dostávajú k vedúcemu slovu. Slobodomurárske lóže majú väčšinu židovských členov. V takzvanom Galilejskom kruhu, v sociálnovedeckej spoločnosti, v radikálnej sociológii, v liberálnej publicistike, v radikálnodemokratickej strane a konečne v organizujúcej sa a posilňujúcej sa sociálnodemokratickej strane sú vedúcimi činiteľmi. Z ich radov vychádzajú zakladatelia pacifistických, internacionalistických a komunistických hnutí.

Vo svetovej vojne padlo asi 500. 000 obyvateľov bývalého Uhorska, z toho 17. 000 židov; podľa percentuálneho pomeru by bolo pripadlo na židov 27. 000 padlých hrdinov. Koncom svetovej vojny bol vymenovaný prvým židovským ministrom Wilhelm (Weisfeld) Vázsonyi.

Číselný pomer židovstva v jednotlivých štátoch nevyjadruje hospodársku spoločenskú silu a kapacitu židov v rámci niektorého štátu. Na príklad v bývalom Poľsku bol percentný pomer židov aspoň 10 krát taký, ako v Nemecku, napriek tomu ale politicky, hospodársky a duchovný vliv židov v bývalom Poľsku nebol väčší ako v Nemecku. Bude poučné sa pozrieť na diaspóru židov v niektorých štátoch.

Úhrnný počet židov na celom svete je 15, 900. 000. Počet židov podľa absolútneho čísla bol najväčší v týchto štátoch:


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP