Snem Slovenskej republiky 1939
I. volebné obdobie. 2. zasedanie.
Tesnopisecká zpráva
o 18. zasadnutí snemu Slovenskej republiky v Bratislave vo štvrtok 30. novembra 1939.
Obsah: |
  |
Oznámenia predsedníctva: |
Strana |
Otvorenie zasadnutia ............. |
.... 2 |
Ospravedlnenie neprítomnosti .......... |
.... 2 |
Vyhlásenie predsedníctva o budúcom zasadnutí.... |
... 31 |
Zaklučenie zasadnutia ............ |
.... 31 |
Program: |
  |
1. Pokračovanie v rozprave o vládnom vyhlásení ...... |
2 |
Reč poslanca Moravčíka .......... |
. 2 |
Reč poslanca Šimku ............... |
. 9 |
Reč poslanca Horniša ................ |
. 10 |
Reč poslanca Suroviaka ... ............ |
. 14 |
Reč poslanca Mácha ................. |
. 17 |
Reč predsedu vlády dr. Tuku .............. |
. 21 |
2. Schválenie vládneho vyhlásenia ........... |
. 31 |
Príloha .................... |
. 32 |
Zasadnutie otvorené o 10. hodine.
Prítomní:
Predseda: dr. Sokol.
Podpredsedovia: dr. Mederly, dr. Opluštil.
Zapisovateľ: Drobný.
42 poslancov podľa listiny o prítomnosti.
Členovia vlády: dr. Tuka, gen. I. tr. Čatloš, Medrický, Pružinský, Sivák a Stano.
Z kancelárie snemu: tajomník snemu dr. Foltín a hl. radca p. s. dr. Čelko.
Predseda dr. Sokol (zvoní):
Otváram 18. zasadnutie snemu Slovenskej republiky a zisťujem, že snem je schopný sa usnášať.
Ospravedlnenie neprítomnosti.
Svoju neprítomnosť ospravedlnili chorobou páni poslanci Andrej Germuška a František Slameň a inostrannou zaujatosťou a to za predošlé 2 zasadnutia pán poslanec splnomocnený minister dr. Štefan Polyák.
Prikročujeme k programu, ktorým je:
Pokračovanie v rozprave o vládnom vyhlásení.
Udeľujem slovo pánu poslancovi Moravčíkovi.
Poslanec Moravčík:
Slávny snem!
Keby sme mali vystihnúť prirovnaním vyhlásenie slovenskej vlády zo dňa 21. novembra, mohli by sme povedať, že slovenská politika a všetka činnosť s ňou súvisiaca dostáva sa zpod šíreho neba tam, kde patrí, k najvyššiemu politickému fóru národa, pred slovenský snem. To je jedine správna cesta, zodpovedajúca duchu našej politickej minulosti a tradície.
Rok je skoro tomu, čo na tejto pôde rozhodujeme o svojich národných veciach, ale prvýkrát sa stáva, čo slovenská vláda dáva snemu na vedomie obsah svojej budúcej politiky, od toho času, ako bola prijatá Ústava a bol zvolený prezident republiky.
Prežívali sme také časy, kedy bolo treba ísť informovať a presviedčať verejnosť o krokoch, potrebných pre národný celok. Ako sa však odďaľujeme od pamätných revolučných dní, a ako poriadok začína prevažovať v celom našom štátnom živote, bude treba, aby sme základy svojich politických snáh neimprovizovali na verejných shromaždeniach, ale na miestach k tomu povolaných.
Tým nechceme povedať, žeby pracovný program slovenskej vlády nemal byť všeobecne známy a žeby národ nemal o ňom vedieť. Práve naopak, ak chceme, aby aj v budúcnosti bol úzky vzťah medzí tým, čo sa robí v politike a medzi vôľou národa, musíme slovenskej verejnosti dať na známosť všetky podrobnosti a odôvodniť jej, prečo sa tá alebo oná vec robí. Je však znamením postupujúcej konsolidácie slovenského štátneho života, ak vláda predstupuje pred snem so svojím programom a keď sa o ňom národ touto cestou dozvedá.
Vládne vyhlásenie vo svojom závere celkom správne konštatuje, že slovenský snem je uznaným interpretátorom želaní a potrieb národa a že jeho členovia budú hlásateľmi povinnosti voči ľudu. Toto dôležité postavenie vyplýva jednak z toho, že tento sbor bol vyvolený skoro 100% vôľou národa a jednak z toho, že jeho styk s ľudom všetkých krajov umožňuje také pozorovania, ktoré ľahko môže ujsť bedlivému oku slovenskej vlády. Lebo môžeme sa všetci akokoľvek snažiť, môžeme si ruky zodrať po lakte, ak za tým, čo konáme nestojí mienka ľudu, je všetko úsilie zbytočné a ostane bezúspešne. (Potlesk.)
Ak však slovenská vláda ráta s pomocou verejnej mienky, ba na ňu spolieha pri vykonávaní svojho programu, sú odvetvia jej práce, pri ktorých sa nedá urobiť ani krok napred, ak s nimi nesúhlasí celý národ. Medzi tieto odvetvia patrí obrana nášho štátu a s ňou súvisiaca organizácia armády, ďalej všetok život slovenského obyvateľstva mimo kasáreň tak, ako sa ho pokúsilo organizovať vládne nariadenie zo dňa 5. septembra 1939 o Hlinkovej garde.
Podmienky, za ktorých sa tvorila a jestvuje slovenská armáda, sú rozdielne od podmienok, za ktorých vznikala Hlinková garda. V mieri je však poslanie oboch spoločné t. j. pripraviť občanov na obranu vlasti. A to na obranu so zbraňou v ruke, ktorá bude vždy vtedy potrebná, keď zlyhajú všetky politické a diplomatické prostriedky. Právo na obranu svojej existencie má každý národ, podmienky pre túto obranu sú však veľmi odlišné. Kým veľké národy môžu si vyberať len tých najzdatnejších synov a vyučiť ich vojenskému umeniu, zatiaľ malý národ, ak chce, aby jeho obrana bola účinná, keď ju už pomery vyvolajú, musí stáť celý vo zbrani.
Právo obrany je mravným právom každého národa. Toto právo nadobúda vyššieho posvätenia v obrannej vojne, keď bráni človek so zbraňou v ruke národný celok, ku ktorému náleží. Obrana štátu nie je však len vecou vojenskou, ale je tiež vecou občianskou, tedy nielen výslednicou vojenskej pohotovosti a organizačnej schopnosti armády, ale tiež otázkou duševnej a hmotnej prípravy všetkého obyvateľstva štátu. Ba mohli by sme povedať, že dobrá armáda môže vyrásť len v štáte, kde je poriadok a pokoj, práve tak, ako strom nevyrastie tam, kde niet pôdy. Keď chceme hovoriť o armáde, nemôžeme si nevšimnúť pomerov, za ktorých v civilnom povolaní žijú tí, ktorí sú povolaní vo vojne alebo v mieri vykonávať najvyššiu občiansku povinnosť. Všetky armády sveta, ktoré kedykoľvek v histórii dačo dokázaly, zvíťazily len vtedy, keď bojovaly v mene nejakej vyššej ideje a to takej, za ktorou stáli nielen vojaci zasadení do bojových línií, ale za ktorú by sa boli išli biť i otcovia a deti frontových bojovníkov. Keď touto ideou je obrana národného bytia, i vtedy treba, aby celý národ bol presvedčený, že sa udrží, len ak sa chopí zbrane.
Tu je celkom jasná súvislosť medzí armádou a obyvateľstvom a ich vzájomná odkázanosť, ak majú obe složky s úspechom konať svoje poslanie. Keď teda chceme robiť správnu brannú politiku, nemôžeme ju robiť bez toho, aby sme nerobili správnu politiku v iných odvetviach nášho života.
Okrem správnej zahraničnej politiky, s ktorou musí súhlasiť celý národ, je to dobrá vnútorná politika, bez ktorej sa nezaobíde žiaden štát, keď chce vybudovať dobrú vojenskú obranu. Mohli by sme ešte bližšie označiť túto vnútornú politiku. Len ten národ je schopný viest vojnu, ktorý je vnútorne vyrovnaný, kde niet rozdielov u jednotlivých občanov medzí predpisovaním práv a predpisovaním povinností.
Naša politická minulosť bola taká, že sme ani doteraz nemohli dojsť k takémuto vnútornému mieru celého národa. Nechceme však spomínať minulosť, ako sa to často robí len preto, aby vyniknul rozdiel medzi jednými a druhými príslušníkmi národa. Keď spomíname potrebu vnútorného mieru medzi všetkými složkami Slovákov, ako nezbytnú súčiastku úspešnej brannej pohotovosti, činíme tak hlavne z toho dôvodu, že sa chceme opýtať k tomu povolaných ľudí, čo sa doteraz v záujme tejto veci urobilo. Máme na mysli brannú výchovu obyvateľstva, ktorá je priamo nutná, aby sme mali zdatnú armádu. Podľa vládneho nariadenia z 5. septembra tohto roku je k tomu povolaná Hlinková garda.
História Hlinkovej gardy nie je tak stará, aby nebola známa všetkým Slovákom. Vyrástla ona v rušných politických časoch minulého roku, vtedy, keď bolo napochytre treba vytvoriť taký ozbrojený polovojenský sbor, ktorý by nahradil vojsko, políciu a žandárstvo pre ten prípad, že by tieto orgány nechcely alebo nemohly zdolať úlohy na ne kladené v mimoriadnych časoch. Takýto v revolučných časoch vytvorený sbor má všetky prednosti a nedostatky, aké môžeme pozorovať u dobrovoľných formácií, vzniklých z nadšenia.
Je to v prvom rade svedomité konanie povinností, siahajúce až na medze sebeobetovania jednotlivcov. Veľká čiastka príslušníkov Hlinkovej gardy skutočne s nevšednou svedomitosťou a oduševnením konala povinnosti, aké jej ukladali velitelia všetkých kategórií (Výkrik: "Sláva im!") Bol som pri tvorení Hlinkovej gardy a konal som v nej povinnosti, uložené mi hlavným veliteľom Karolom Sídorom od októbrových dní až do konca marca. Mal som tedy možnosť zo začiatku ako veliteľ skupiny úderníkov, potom počas marcového vpádu maďarských vojsk ako vedúci vojenského oddelenia hlavného veliteľstva, ďalej ako redaktor úradného orgánu Hlinkovej gardy pozorovať život a do jeho vývoja zasahovať.
Na vlastné oči som sa presvedčil, keď som kontroloval vykonanie vydaných rozkazov, čo je dobrého a čo zlého v Hlinkovej garde. Jej prednosti som už vyššie uviedol. Medzi najväčšie nedostatky Hlinkovej gardy patrí to, že od rušných marcových dní nevedia jej predstavitelia, aké poslanie jej majú určiť. Nerátam vedome medzi tieto nedostatky prehmaty nezodpovedných jednotlivcov preto, že sa ony dajú odstrániť v krátkom čase, ak je k tomu dobrá vôľa. A každá organizácia, ktorá vzniká v revolučných časoch, musí zniesť medzi sebou nejaké nezodpovedné individuum dotiaľ, kým sa nepríde na jeho činnosť. Toto je však vec prechodnej povahy; Hlinková garda môže sa dostať na úskalie, ktoré si nik neželá vtedy, keď si nenájde pravé miesto v národe.
Neviem, či nekrivdím dakomu, ale nezdá sa mi, že vládne nariadenie o Hlinkovej garde správne a úplne vymedzuje jej poslanie. V § 5 tohto nariadenia sa totiž hovorí, že poslaním Hlinkovej gardy je:
1. vychovávať slovenskému národu na život a na smrť oddaných vlastencov,
2. vykonávať predvojenskú a povojenskú výchovu v rámci organizačného a služobného poriadku,
3. sledovať verejný život v slovenskom štáte, pozorovať, či zákony, nariadenia a opatrenia štátnych orgánov sú dodržiavané a v tomto smere podávať na príslušné miesta potrebné hlásenia a podnety,
4. spolupôsobiť s ostatnými zákonom určenými orgánmi pri obrane štátu a pri udržovaní verejného poriadku a verejnej bezpečnosti,
5. plniť ďalšie úlohy, ktoré jej budú svérené zákonnými predpismi.
Ako vidieť i samotné vládne nariadenie je priamo romanopisecky mnohomluvné, keď hovorí o výchove občanov na život a na smrť. Doprajme však aj právnikom radosť zo slovnej mnohomluvnosti, najmä keď ona nie je na škodu obyvateľstva. O čo je totiž prvý odstavec tohoto paragrafu všeobecnejší, o to je konkrétnejší druhý odstavec, ktorý hovorí o predvojenskej a povojenskej výchove obyvateľstva v rámci Hlinkovej gardy.
Podľa všeobecne uznávaného názoru osoba predvojensky, vojensky a povojensky vychovaná je už sama o sebe na život a na smrť oddaná svojej vlasti. Ako sme to už vyššie uviedli, vojenská výchova, či sa už robí v kasárňach alebo mimo nich, nespočíva len v náuke ako zachádzať so zbraňou v ruke, ale tiež v sústavnej mravnej a občianskej výchove každého jednotlivca. Keď sa hovorí o vojenskej výchove, je tedy celkom samozrejmé, že táto výchova musí sa diať v duchu vlasteneckom.
Omnoho ďalekosiahlejší je však 3. odstavec tohoto nariadenia. Okrem povinnosti sledovať verejný život v Slovinskom štáte, čo sa predpokladá u každého obyvateľa s najmenšími kultúrnymi a hospodárskymi potrebami, určuje sa každému príslušníkovi Hlinkovej gardy povinnosť pozorovať, či zákony a nariadenia, ako aj opatrenia štátnych orgánov sú dodržiavané a podávať o tom hlásenia.
Myslím, že tento cieľ gardy, keby ho mala vykonávať do dôsledkov, viedol by k nedoziernym následkom. (Potlesk.) Predstavte si len, žeby príslušník Hlinkovej gardy subjektívne zistil, že sudca, úradník, notár, starosta alebo iný verejný orgán podľa jeho názoru nedodržiava zákony a nariadenia. Jeho povinnosťou je o tom podávať hlásenie "na príslušné miesta", na príklad na hlavné veliteľstvo Hlinkovej gardy služobnou cestou. Aby hlavné veliteľstvo mohlo postupovať v duchu vládneho nariadenia, muselo by takéto hlásenie dať nadriadeným úradom vyšetriť. Kým by hlásenie došlo od gardistu, cez miestne veliteľstvo, na župné a potom na hlavné veliteľstvo, už by bolo aspoň v desiatich rukách. Príslušný nadriadený úrad by dal hlásenie vyšetriť a zistilo by sa, že gardista jednal bona fide, ale že nepoznal predpisy a povinnosti toho, na koho si sťažoval. Celá práca, celý kolobeh by bol zbytočný.
Z vládneho nariadenia nie je celkom jasné, koho treba pozorovať. Predpokladáme, že ono malo na mysli pozorovanie tých, ktorí sú povolaní vykonávať zákony, t. j. úrady. Preto som uviedol tento prípad. Ak však ide o kontrolu, či zákony dodržiavajú občania nášho štátu, pýtam sa, slávny snem, načo máme žandárstvo, políciu, financov a iné pomocné orgány, keď Hlinková garda má vykonávať ich činnosť? Aby tieto orgány mohly náležite plniť svoje poslanie, musia ich príslušníci byť riadne školení, vyžaduje to každý moderný štát. Kontrolovať plnenie zákona môžem len vtedy, keď poznám jeho ustanovenia. Príslušníci na príklad žandárstva musia robiť niekoľko mesiacov trvajúce kurzy, aby zaistili platnosť zákonu, no pre gardistu stačí, aby sa narodil, mal od 6 do 60 rokov a už je schopný kontrolovať. Myslím, že vláda nemienila ubierať ani autoritu ani kompetenciu svojim úradom a že tento odstavec dosial sa do vládneho nariadenia len nedopatrením.
Podľa § 5, ods. 4, má Hlinková garda spolupôsobiť s ostatnými zákonom určenými orgánmi pri obrane štátu. Ide tedy o spolupôsobenie s armádou. V akom vzťahu sú Hlinková garda a armáda, o tom vládne nariadenie nevraví, rovnako nespomína, či bude treba vydať o tom nejaké osobitné predpisy alebo rozkazy. Pomer tento však treba vyriešiť, lebo je on veľmi dôležitý pre obranu nášho štátu.
Akýmsi doplnkom vládneho nariadenia o Hlinkovej garde sú odstavce vládneho vyhlásenia, v ktorých sa znovu určuje jej poslanie a jej úlohy. V tomto vládnom vyhlásení sa medzi iným hovorí:
"Hlinková garda prevzala na seba všetky tie úlohy, ktoré rozdelene a často proti sebe plnily pred tým rozličné telocvičné spolky, lenže kým tieto vychovávaly len mizivú menšinu mládeže, zatiaľ Hlinková garda má právo i povinnosť vychovávať všetky vrstvy národa. Jej sverená telovýchova, šport atď., predvojenská a povojenská výchova bude vedená tak, aby zvýšila zdatnosť i mravnosť a tým i bojaschopnosť národa. V rámci Hlinkovej gardy prevychováme každého Slováka tak, aby sa stal sebavedomým, vzdelaným, zdravým a disciplinovaným údom jednotného národného telesa slovenského."
Neviem, či je aj takto úloha Hlinkovej gardy správne vymedzená. Každý občan tohto štátu, ktorý sa riadi nariadeniami vlády, musí byť toho presvedčenia, že Hlinková garda prevzala na seba len tie úlohy, ktoré jej vymedzilo vládne nariadenie a nič iné. Veď ako môže brať Hlinková garda na seba úlohu bývalého telocvičného spolku "Sokol" alebo "Robotníckej telocvičnej jednoty"? Vo vládnom vyhlásení sa hovorí ďalej o telovýchove a o športe. Z vládneho nariadenia, ktoré presne vyznačuje povinnosti, nič takého nevyplýva. Musím preto s poľutovaním zistiť, že nielen samotné vládne nariadenie je čo do poslania Hlinkovej gardy nejasné, ale ešte nejasnejšie je vládne vyhlásenie, ba v niektorých odsekoch je s ním v priamom protiklade.
Podľa § 1 vládneho nariadenia každý občan mužského pohlavia vo veku od 6 do 60 rokov, vynímajúc židov, koná okrem vojenskej povinnosti aj ďalšie služby na ochranu vlasti. Podľa § 3. občania slovenskej národnosti vykonávajú služby v § l uvedené v Hlinkovej garde a pripravujú sa na ňu v Hlinkovej mládeži. Jasná reč pre každého. Vládne vyhlásenie však naproti tomu hovorí: "Prihlásiť sa, ako známo, musí každý Slovák do 60. roku, ale to neznamená, že každý musí byť prijatý". Neviem si však predstaviť, ako môže taký občan plniť povinnosti o Hlinkovej garde uložené mu vládnym nariadením z 5. septembra, keď vláda nechce, aby bol prijatý. No v tomto smere odporuje si samotné vyhlásenie vlády, lebo na niekoľkých miestach spomína, že v rámci Hlinkovej gardy prevychová všetkých Slovákov, že žiada plniť povinnosti v garde všetkým Slovákom.
Ďalej je vo vládnom vyhlásení doslovne táto veta: "za gardistov, najmä za rodobrancov vyberajú sa z prihlásených ti najlepší". Darmo však hľadáme vo vládnom vyhlásení a vo vládnom nariadení o Hlinkovej garde, kto sú tí najlepší a podľa akých hodnôt sa budú vyberať. Môže prísť v úvahu dvojaké hodnotenie, alebo prijatí budú vojensky najlepší, alebo budú politicky vyhovovať, čiže budú politicky spoľahliví. V oboch prípadoch je však vyhlásenie vlády v priamom rozpore s vládnym nariadením o Hlinkovej garde. Ak pôjde o to, vybrať vojensky najspoľahlivejších pre výcvik a pre vojenskú výchovu, o tom môže rozhodovať len armáda. Neviem, ako si vláda predstavuje brannú predvýchovu s vylúčením takzvaných nespoľahlivých. Keď sa totiž bude mať ukázať v praxi branná výchova, to je ak by prišiel čas, kedy by sme sa museli brániť, vtedy je každá poctivá duša slovenská, schopná boja, vzácna a musí sa s ňou počítať. Lenže s kastovníctvom a stálym udieraním pečate nespoľahlivosti, ako to robia naše niektoré pološtátne orgány, ďaleko nedôjdeme.
Naším programom nesmie byť deliť národ, ale spojovať ho aj duchovne v nerozborný celok. Na miesto toho aj vládne vyhlásenie, - ale ešte častejšie šéf propagandy - hovoria o spoľahlivých a nespoľahlivých.
Pánovia, to je meč s ostrím na oboch bokoch! S pojmom takzvanej štátnej nespoľahlivosti stretávali sme sa častejšie. V starých číslach "Slováka" mohol by na príklad sám šéf propagandy prečítať, čo treba súdiť o štátnikoch, ktorí delia takto svojich občanov. Ale ak by azda nebolo dosť spoľahnutia na svoje vlastné pozorovanie, dovoľujem si pripomenúť slová, ktoré povedal v pražskom parlamente senátor sudetonemeckej strany Frank. Menom svojej strany ohradzoval sa proti takémuto deleniu a končil týmito slovami, ktoré majú platnosť v každom štáte:
"Na múdrom vedení štátu záleží dať ľuďom pocit svojho blaha, svojho práva, svojej bezpečnosti a slobody".
Tedy nie indické kastovníctvo na čakateľov, gardistov, rodobrancov a ešte neviem čo. Ak chceme, aby sme urobili dokonalú duševnú prípravu pre brannú pohotovosť štátu, neodďaľujme ľudí od seba, ale skôr ich pripútajme, lebo znovu opakujem, že v prípade vojnového konfliktu bude na každom záležal a som presvedčený, že každý Slovák v páde potreby pôjde hájiť svoju národnú existenciu a to aj ten, ktorému by teraz niekto chcel dať pečať nespoľahlivosti. (Potlesk.)
Nedeľte, nevyhlasujte ľudí vopred za nespoľahlivých, ako to robievali v Prahe, ale riaďte sa slovami bývalého senátora sudetonemeckej strany. Dajte ľuďom pocit svojho práva, nerobte z nich čakateľov, dajte im pocit bezpečnosti a slobody, nehrozte im každú nedeľu väzenskými celami, dajte im pocit blaha a uvidíte blahodarný výsledok svojej činnosti. (Potlesk.) Ak nepôjdete touto cestou, vravím odtiaľto, že nebude čas vystreliť ani jednu guľku na obranu, lebo ponižovaní sa ohlásia práve vtedy, keď toho bude najmenej treba.
Nedá sa dosť dobre srovnať, ako si vláda predstavuje vlastne činnosť Hlinkovej gardy. Pozorujem, že chce voľačo vytvoriť, čo nebude ani ryba ani rak. Lebo ak má byť Hlinková garda poverená predvojenskou a povojenskou výchovou, vtedy musí byť v rámci tejto gardy vychovávaný každý občan podľa doteraz platných zákonov, najmä však podľa zákona č, 131 zo dňa 13. mája 1936. Len vtedy budeme môcť veriť, že naša branná politika je správna a zdolá úlohy na ňu kladené, keď samotné vojsko bude mať priamy dozor a možnosť zasahovať do brannej výchovy. Rozhodne však popieram toto právo ľuďom, ktorí nikdy na vojne neboli a o vojenskej službe vedia len dačo z rozprávok alebo z filmov.
Ešte na jednu vec by som si dovolil upozorniť slávnu vládu. Vo svojom vyhlásení medzi iným hovorí, že Hlinková garda zachránila národ vo vojnových časoch septembrových od rozvratu a získala si zásluhy o obranu štátu. Neviem, ako je to s tou možnosťou septembrového rozvratu. Ak však vláda videla zo svojej budovy pri Dunaji, alebo hlavné veliteľstvo gardy túto možnosť, žiadam vymeniť sklo na oblokoch týchto budov, pretože skresľuje. Nik z obyčajných občanov nevidel totiž túto možnosť a myslím, že ani nie hlavné vojenské veliteľstvo, keď si dovolilo mobilizovať, keď táto mobilizácia hladko prešla a keď dokonca slovenské vojsko úspešne bojovalo. Národ, ktorý stál pred rozvratom, doteraz nikdy úspešne nebojoval, nebolo by to preto možné ani u nás.
Mohol by som na túto tému ďalej pokračovať a neskončil by som sériu rozporov, ktoré vyšlý na verejnosť o Hlinkovej garde. Vyplývajú ony z toho, že teraz vlastne nik nevie, čo určiť tomuto sboru. Jedni chcú z neho organizáciu pre brannú predvýchovu, iní politické vojsko pričlenené ku strane, ďalší telocvičný a športový spolok a konečne kultúrnu inštitúciu.
Hlinková garda prešla skoro desiatkou reorganizácií, mala hŕbu rôznych veliteľov a po tomto všetkom vláda oznamuje, že o Hlinkovej garde predloží snemu nový zákon. Dopúšťa sa však mierneho porušenia Ústavy, keď už vopred vie, aký tento zákon bude, hoci vydávať zákony patrí podľa Ústavy k povinnostiam slovenského snemu.
Hlinková garda berie si na chrbát veľký batoh, má však na to malý obrus a ešte menej síl. Keby sa poctivé venovala len brannej výchove obyvateľstva, vykonala by dielo, za ktoré by jej bol každý povďačný.
Veci Hlinkovej gardy sú však takej povahy, že sa môže o nich hovoriť bez toho, aby to národu škodilo verejne. Nie však tak o armáde. A predsa slovenská armáda je tým ohnivom, ktoré spojuje a bude spojovať aj v budúcnosti všetkých Slovákov, tým činiteľom, ktorý nás bude chrániť a zachráni v najhorších časoch.
Konať vojenskú povinnosť je najvyššia česť, akú môže dostať príslušník slobodného národa. Kto sa vyzúva z konania tejto povinnosti, musí byť potrestaný, bez ohľadu na to, k akému povolaniu patrí. V septembrových dňoch sme videli, že bolo mnoho takých, čo sa stránili zeleného vojenského odevu. Či majú na jazyku veľké alebo malé slová o vlastenectve, či si nachodia umelú prácu v ich očiach aj nezbytnú, aby boli ďaleko od kasáreň a vojska, patria medzi zbabelcov. V budúcnosti nesmie sa stať, aby pod rôznymi titulmi nenastúpili práve tí, ktorí naj tempera mentnejšie rečnievali o vlastenectve.
Každý verejne činný človek musí vedieť, kedy a čo povedať o armáde. Preto neschvaľujem rôzne debaty na túto tému, do ktorých zasahujú často ľudia, ktorí armáde nerozumejú. Netreba ísť so všetkým na trh. Sú však ľudia, ktorí pri každej príležitosti prezrádzajú veci, pri ktorých cudzím zpravodajským kanceláriám bije srdce od radosti. Nechcem sa rátať medzi túto kategóriu ľudí, a preto k veciam vojensky ináč dôverným nepripojujem pripomienky. Okrem toho od čias, ako vznikla naša armáda, bol som vždy presvedčený, že máme káder vzdelaných a schopných slovenských dôstojníkov, ktorí za krátky čas vytvoria armádu, že sa dá na ňu spoľahnúť ešte viac, ako v minulých časoch.
Nazačíname s holými rukami. Máme dobrú výstroj a výzbroj a dokonale vycvičené zálohy. Československá armáda, súc pod dozorom francúzskych odborníkov, bola v tomto ohľade dobre známa. Teraz máme v našom hlavnom meste nemeckú vojenskú misiu. Keď slúčime v dobrom pomere dve doktríny stojace na vysokom stupni, to je školu nemeckú a školu francúzsku, máme najlepšie predpoklady k vytvoreniu takej armády, na ktorú sa bude s obdivom pozerať celý svet.
Je však niekoľko otázok, ktoré nebude chcieť radiť nik z vojenských odborníkov. Sú to vecí povahy politicko-vojenskej, o ktorých sme sa už zmienili. Ide o vytvorenie takého prostredia, v ktorom by náš dôstojnícky sbor mal možnosť venovať sa svojmu povolaniu. Je to v prvom rade pomer Hlinkovej gardy k armáde. Aj o tomto pomere sa mnoho vraví, ale bez výsledku. Vojaci majú naň svoj názor, nechcú sa však miešať do politických otázok, preto o tejto vecí nerobia žiadne prejavy.
Už mnou niekoľkokrát spomínané vládne nariadenie dopúšťa sa z vojenského hľadiska takej chyby, ktorá by mohla mať pre celú našu národnú obranu nedozierne následky. Piaty paragraf, odstavec 4 hovorí totiž o spolupôsobení Hlinkovej gardy a armády pri obrane štátu. Pýtam sa, aké spolupôsobenie, čí azda také, akého sme boli svedkami v nedávnej minulosti, že armáda bránila a garda reklamovala? Neverím, žeby v prípade vojny bolo možné akékoľvek spolupôsobenie. Veď armády dvoch štátov určujú si jednotné velenie, aby ich akcie maly úspech a my - ak chceme, aby v prípade potreby obrany štátu garda spolupôsobila - musíme rovnako postupovať. Predstavte si tú frašku v kritických časoch, keby na jednej strane vysokí dôstojníci armády, na druhej strane ako spolupôsobitelia titulárni dôstojníci alebo politickí funkcionári, nevyznajúci sa ani v najprimitívnejších vojenských veciach, rozhodovali z vojenského hľadiska o našej obrane. Kam by sme takto došli! Hlinková garda nemôže na žiaden pád v prípade mobilizácie znovu vystupovať ako celok, ktorý by spolurozhodoval. Štát môže brániť len armáda a jej veleniu podriadené obyvateľstvo a Hlinková garda môže plniť svoje poslanie do chvíle, kedy treba brániť štát, potom však jej úloha musí prestať a všetko velenie musí prejsť na armádu. (Potlesk.)