Snem Slovenskej republiky 1939
I. volebné obdobie.
1. zasedanie.
Tesnopisecká zpráva
o 8. zasadnutí snemu Slovenskej republiky v Bratislave v pondelok 25. septembra 1939.
Obsah: |
Strana |
Oznámenia predsedníctva: |
  |
Otvorenie zasadnutia ............... |
... 2 |
Ospravedlnenie neprítomnosti ........... |
... 2 |
Rozdaná tlač ................. |
... 2 |
Vyhlásenie predsedníctva o budúcom zasadnutí ..... |
... 14 |
Zakľúčenie zasadnutia .............. |
. 15 |
Program: |
  |
Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavného zákona o štátnom občianstve .............. |
2 |
Reč zpravodaja dr. Tvrdého .............. |
2 |
Prikročenie k rozprave ................. |
7 |
Reč poslanca Hollého .......... ..... |
7 |
Reč poslanca inž. Karmasina ............. |
12 |
Koniec rozpravy ................... |
14 |
Záverečný prejav zpravodaja dr. Tvrdého ........ |
14 |
Prvé hlasovanie o návrhu ................ |
14 |
Prijatie návrhu prvým hlasovaním ....... |
14 |
Druhé hlasovanie o návrhu .............. |
14 |
Prijatie návrhu druhým hlasovaním ...... |
14 |
Príloha ...................... |
16 |
  |   |
Zasadnutie otvorené o 10. hod. 21. min.
Prítomní:
Predseda: dr. Sokol.
Podpredsedovia: dr. Mederly, dr. Opluštil.
Zapisovatelia: Šrobár, Husárek.
51 poslancov podľa listiny o prítomnosti.
Členovia vlády: dr. Ďurčanský, Medrický, dr. Pružinský, Sivák a Stano.
Z kancelárie snemu: tajomník snemu dr. Foltín a hl. radca p. s. dr. Cselko.
Predseda dr. Sokol (zvoní):
Otváram 8. zasadnutie snemu Slovenskej republiky a zisťujem, že snem je schopný sa usnášať.
Omluvil sa pán poslanec Štefan Suroviak.
Rozdaná tlač.
Na dnešnom zasadnutí rozdala sa táto tlač:
Tesnopisecké zprávy o 6. a 7. zasadnutí snemu.
Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavného zákona o štátnom občianstve.
Odpoveď ministra pravosúdia na interpeláciu poslanca Sidora a spoločníkov vo veci konfiškovania Slovenskej pravdy a Slováka.
Vládny návrh zákona o vylúčení obcí Košická Belá a Košické Hámry z obvodu okresného súdu v Prešove. Návrh prideľujem výboru ústavno-právnemu.
Vládny návrh zákona o úprave pozemkovej držby. Návrh prideľujem výboru ústavno-právnemu a národohospodárskemu.
Vládny návrh zákona o zastavení ďalšieho povoľovania dodatočného súpisu imania za účelom uloženia dávky z majetku a z prírastku na majetku. Návrh prideľujem výboru ústavno-právnemu a rozpočtovému.
Vládny návrh ústavného zákona o organizácii Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Návrh prideľujem výboru ústavnoprávnemu.
Vládny návrh zákona o priznaní vnútroštátnej pôsobností dohode medzi Slovenskou republikou a Nemeckou ríšou o usporiadaní vecí v súdnictve. Návrh prideľujem výboru ústavno-právnemu a zahraničnému.
Vládny návrh zákona o úprave služebného pomeru vydatých učiteliek, učiteliek ručných prác národných škôl a opatrovateliek. Návrh prideľujem výboru kultúrnemu a ústavno-právnemu.
Pristúpime k programu, ktorým je:
Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavného zákona o štátnom občianstve.
Zpravodajom je pán poslanec dr. Vojtech Tvrdý. Udeľujem mu slovo.
Zpravodaj dr. Tvrdý:
Slávny snem!
Snem Slovenskej republiky začína svoju jesennú činnosť za vážnej medzinárodnej situácie. Sišli sme sa v časoch prielomových, v časoch svetodejných udalostí. Okolo nás zúri vojna a že naše územie nestalo sa dejiskom vojenných hrôz, môžeme to ďakovať Prozreteľnosti Božej, mocnému nášmu ochrancovi, predvídavosti a starostlivosti našej vlády, hrdinskosti našej slovenskej armády, a všetkým tým složkám našej národnej a štátnej pospolitosti, ktoré rozvahou, obetavosťou a prácou zaistily nám existenciu a život. Vážnosť chvíľ vyžaduje od každého občana bezvýhradne kladný pomer k Slovenskému štátu. Každý občan musí byť dnes statočným a verným bojovníkom za slobodný a samostatný Slovenský štát. Každý musí byť dnes Slovákom s plnou zodpovednosťou za svoje činy. Každý Slovák musí byť dnes na život a na smrť oddaným vlastencom. Každý musí mať dnes rozum a srdce na pravom mieste. Každý musí byť dnes dobrým pracovníkom na tom mieste, ktoré mu je určené. Mimoriadne časy vyžadujú mimoriadnu pohotovosť a obetavosť, a keď je treba, aj trpezlivé sebaodriekanie. Grécky filozof Hérakleitos hovorí: "polemos páter pantón" - boj je otcom všetkého. Slovenský národ, slovenská armáda, slovenská vláda, diplomacia, propaganda, Hlinková garda a každý Slovák vedie dnes statočný boj za svoje práva, za svoj štát, aby sa v ňom sišli všetci Slováci, Výsledok tohto boja môže byť len sjednotený a ucelený slovenský národ a lepšia budúcnosť slovenskej vlasti.
Veríme v Prozreteľnosť, v národe a v štáte. Veríme tým, ktorí v týchto tvrdých časoch stoja na našom čele. Každý dobrý Slovák musí dnes zanechať jalové politizovania, debaty a mudrovania, všetci musíme byť jedného ducha a jednej vôle. Musíme vymiesť nezdravý nános z každého kúta, musíme znemožniť každú rozvratmi činnosť. Nikto nesmie zaháľať, každý sa musí dať do roboty, každý musí dnes viac robiť, ako káže obyčajná občianska starostlivosť. Preto sa dáva snem Slovenskej republiky tiež do roboty, aby zaisťoval právne a zákonodarné našu drahú vlasť: slovenský štát. Ústavno-právny výbor slovenského snemu rokoval o vládnom návrhu ústavného zákona o štátnom občianstve vo dvoch schôdzkach. Zmeny a doplnky boly usnesené vždy v dohode s vládnymi činiteľmi, ktorí sa zúčastnili na prácach výboru.
I. Slovenský štát je svrchovaným štátom so všetkými atributami suverenity. Vznikol samostatne, nie je derivatívom bývalej Česko-slovenskej republiky, teda nie je nástupníckym štátom jej bývalej čiastky: Slovenska. Vznik slovenského štátu je originálny, a preto úplne samostatne a len z vlastnej vôle si určí svoj právny poriadok. Slovenský štát nie je viazaný doteraz platnými právnymi normami, medzinárodnými smluvami, ktoré bývalá Česko-Slovenská republika s inými štátmi uzavrela. Musí sa preto zdôrazňovať, že právne poriadky bývalej republiky - pokiaľ nie sú v rozpore s ústavou a novými zákonmi - len preto sú záväzné, že ich prvý ústavný zákon slovenského štátu ponechal v dočasnej platnosti, kým budú nahradené inými, aby sa zaistil nerušený prechod do nového nášho štátneho života, a tým bol zaistený právny poriadok a právna istota, ktorá je nezbytným predpokladom každého právneho štátu.
Keď Slovenská republika dnes upravuje skoro najdôležitejší problém svojho štátneho života, t. j. slovenské štátne občianstvo, musí vychádzať výlučne len zo zásady svojej svrchovanosti. Môže brať zreteľ len na svoje životné záujmy, nesmie sa viazať k predošlým právnym poriadkom a medzinárodnými dohodami, a keď by aj z týchto daktoré ustanovenia prevzal, urobí to svojím vlastným konštitučným aktom.
Vláda, ústavno-právny výbor, ako aj všetci tvorcovia návrhu ústavného zákona o štátnom občianstve, boli si plne vedomí toho, že pri tvorení zákona o slovenskom štátnom občianstve môžu vychádzať len zo zásady svrchovanosti Slovenskej republiky, a na doterajšie štátnoobčianske právo, na medzinárodný právny poriadok, na medzištátne smluvy, uzavreté bývalou Česko-slovenskou republikou, len natoľko sa môže brať zreteľ, pokiaľ to vyhovuje našim potrebám, pokiaľ je to v záujme Slovenskej republiky a pokiaľ je to v súlade s tými ideami, ktoré sú nezmeniteľnou základňou našej svojskej slovenskej štátnosti. Nedali sa preto nikdy pomýliť predsudkami a predstavami, mali pred očami len celoštátny záujem, postuláty zdravého štátneho života, pevného právneho poriadku bez úmyslu zrušovať odôvodnene nadobudnuté práva.
Musím verejne konštatovať, že tvorcovia návrhu ústavného zákona o štátnom občianstve pri svojej ťažkej, namáhavej a zodpovednej práci boli vyzbrojení všetkými odbornými a právnymi znalosťami, osvedčili sa takým bystrým právnym postrehom, že rokovania a pojednávania o vládnom návrhu ústavného zákona o štátnom občianstve môžu slúžiť za vzor systematickej parlamentnej práce hocktorému štátu. Tak sa mohlo stať, že na miesto spletitého labyrintu najrôznorodejších a neprehľadných zákonov a právnych predpisov štátoobčianskeho práva predkladá sa snemu zákon jasný, stručný, srozumiteľný a lapidárne zosnovovaný.
II. Tvrdil som, že štátne občianstvo je skoro najdôležitejším problémom nášho štátneho života. Štát sa obyčajne definuje: pod svrchovanou mocou na určitom území bývajúci ľudia. Štátne územie, obyvateľstvo a svrchovaná štátna moc v nedeliteľnej jednotnosti navzájom sa podmieňujú. Predsa však ľud a národ je živým substrátom každého štátu, lebo neživá zem nemôže byť svrchovanej moci alebo vláde podrobená bez ľudu, a svrchovaná moc znamená vlastne vládu nad ľuďmi, ktorí bývajú na štátnom území. Ľudia obývajúci územie štátu sú alebo občania, alebo cudzinci. Štátne občianstvo znamená príslušnosť jednotlivca k štátu. Štátny občan je členom štátu. Pomer medzi štátom a občanom je tak intímny, že zasahuje občanov bývajúcich aj mimo územia štátu. Jedine štátny občan môže byť plnoprávnym subjektom verejných a politických práv, štátny občan tvorí vlastne vôľu štátu. Akí sú občania, taký je štát. Za týchto okolností každý štát musí veľmi rozmyslené, starostlivo a svedomite rozhodnúť, že koho deklaruje a prijíma za svojho občana, teda za plnoprávneho člena štátoobčianskeho sväzku. Oprava slovenského štátneho občianstva musí sa opierať na splnenie objektívnych podmienok, nemôže ale úplne vylúčiť skúmanie subjektívnych podmienok.
III. Hlavné základy, na ktorých spočíva štruktúra návrhu ústavného zákona o slovenskom štátnom občianstve sú tieto:
a) Zásada domorodectva a praobyvateľstva. Domorodcami a praobyvateľmí slovenskej vlasti sú Slováci. Slováci zaujali územie svojho štátu pred všetkými ostatnými národami príma (occupatione a od vekov sa udržali na svojom životnom priestore. Pre Slovákov znamená občianstvo najvyššie a najšľachetnejšie národné a rasové súručenstvo. Je preto prirodzené, že bolo treba v prvom rade ustáliť štátne občianstvo Slovákov a to i tých, ktorí v dôsledku územných zmien by sa boli stali inými občanmi, na príklad v Čechách alebo iných odstúpených územiach. Oživuje sa preto predošlá slovenská domovská príslušnosť tých, ktorí ju nastúpením verejného úradu v Čechách stratili a bolo treba ponechať v platnosti smluvy uzavreté medzi bývalou Česko-slovenskou republikou a Nemeckom resp. Maďarskom, ktoré umožnily nadobudnutie slovenského štátneho občianstva.
Pravda, popri Slovákoch v slovenskom štáte žijú aj iné národnosti: Rusíni, Nemci, Maďari, atď. od dávnych čias, mnohokrát od nepamäti. Príslušníci týchto národností tiež sa stávajú štátnymi občanmi, keď ich možno kvalifikovať za domorodcov.
Uplatňuje sa tu teda v prvom rade zásada domorodectva. Čo je kritériom domorodectva? Znakom domorodectva je dávny pobyt, pevný a trvalý vzťah k štátnemu územiu. Tento pevný a trvalý vzťah najlepšie sa javí v obecnej príslušnosti, t. j. či mal niekto a od kedy mal domovské právo v niektorej obci na území Slovenskej republiky. Dlhotrvajúca a nepretržitá obecná príslušnosť ako najistejší znak domorodectva je preto podkladom štátneho občianstva. Z tohto vychádzajúc ustaľuje osnova zákona, že štátnym občanom Slovenskej republiky je ten, kto mal dňa 30. októbra 1918 na území slovenského štátu domovské právo a toto od 30. októbra 1918 do 14. marca 1939 nestratil.
b) Zásada pôvodu, ius sanguinis, je druhým základným principom štátnoobčianskeho práva. Právo pôvodu znamená to, že štátne občianstvo nadobudne dieťa narodením, keď rodičia sú štátnymi občanmi, Z tohto plynie, že deti slovenských štátnych občanov sú tiež slovenskými občanmi bez ohľadu na to, či sa narodily na území štátu alebo v cudzozemskú. V mnohých štátoch neplatí právo pôvodu, ale princip teritória: ius soli. Tak v Spojených štátoch, v Británii, vo Francii a vo väčšine juhoamerických štátov. Na základe zásady teritoriálnej nadobúda štátne občianstvo dieťa tým, že sa na území dotyčného štátu narodilo. V chystanom zákone uplatňujeme zásadu pôvodu: aby deti slovenských štátnych občanov stály sa slovenskými štátnymi občanmi. Pôvod, sväzok krvi je pevnejší, ako vzťah osoby k územiu.
c) Tretia zásada slovenského štátneho občianstva je jednota štátnej príslušnosti v rodine, a tak upevnenie manželského a rodinného sväzku i v otázke štátneho občianstva. Kresťanský duch našej slovenskej štátnosti káže, aby sme sa postavili proti tým smerom, ktoré chcú ničiť jednotu štátneho občianstva v rodine. Základným prvkom spoločností a nášho štátu je kresťanská rodina. Treba sa vyvarovať tomu, aby rodinný sväzok bol uvoľňovaný. Členovia kresťanskej rodiny sú spojení neporušiteľnými božími zákonmi, rodina je najdôležitejšia fyziologická, hospodárska a etická jednotka a je pevným fundamentom štátu. Z týchto príčin chystaný náš zákon prijíma a uplatňuje jednotnosť štátneho občianstva v rodine, keď ustanovuje, že slovenské štátne občianstvo nadobudne cudzinka, ktorá sa vydá za slovenského štátneho občana a podrží si ho i po zániku manželstva. Zásada upevnenia manželského a rodinného sväzku sa uplatňuje v osnove zákona i vtedy, keď manželka oddelene žije, alebo deti nežijú spolu s otcom, keď pri udelení štátneho občianstva hlave rodiny súčasne sa stanú občanmi manželka a maloleté deti, táto zásada uplatňuje sa pri zániku štátneho občianstva, keďže zánik štátneho občianstva hlavy rodiny zásadne znamená aj zánik štátneho občianstva manželky a členov rodiny. Chystaný zákon teda zamedzuje roztrhanie rodiny a jej členov, ba naopak, upevňuje rodinné sväzky t. j., aby členovia jednej rodiny boli aj občanmi jedného štátu.
d) Ďalšou zásadou návrhu zákona je, že trvalí zamestnanci štátu stávajú sa slovenskými štátnymi občanmi i keď nemali štátnej slovenskej príslušnosti. Štátni zamestnanci sú orgánmi štátnej moci. Povaha služobného pomeru so štátom vylučuje, aby cudzinci mohli sa stať definitívnymi a systemizovanými štátnymi zamestnancami. Títo zamestnanci sú obyčajne vo verejnoprávnom pomere so štátom, len štátny občan môže byť plnoprávnym nositeľom verejných práv, treba preto ex lege uznať štátne občianstvo štátnych zamestnancov, keď sú trvalé ustanovení a složili služobnú prísahu.
e) Musí sa uplatniť tá zásada, že štátnym občanom sa stáva ten, komu slovenská vláda štátne občianstvo udelí. Udelenie štátneho občianstva je čisto diskrecionálnym právom štátnej moci resp. ministra vnútra. Práve preto, že minister vnútra je najvyšším strážcom štátnych záujmov v obore štátneho občianstva a bezpečnou zárukou správneho použitia diskrecionálneho práva pri udeľovaní štátneho občianstva, bolo zbytočné stanoviť zvláštne podmienky naturalizácie. Doteraz platné zákonné predpisy stanovovaly síce rôzne podmienky, ktoré boly potrebné k udeleniu štátneho občianstva, avšak dvadsaťročné skúsenosti jasno dokázaly a dokazujú, že minister vnútra udeľoval štátne občianstvo z politických dôvodov aj vtedy, keď zákonné podmienky neboly splnené, naproti tomu neudelil štátne občianstvo ani vtedy, keď všetky zákonné podmienky splnené boly. Udelenie štátneho občianstva, naturalizácia, dáva možnosť, aby bolo dané slovenské štátne občianstvo užitočným, zaslúžilým a na to hodným obyvateľom.
IV. Ako som to spomenul, základom ustálenia toho, že kto je štátnym občanom slovenským, je domovské právo v niektorej obci na území Slovenskej republiky dňa 30. októbra 1918 už jestvujúce, a nepretržité trvanie tohto domovského práva až do dňa vzniku slovenského štátu, t. j. do 14. marca 1939. Stalo sa pravda i to, že medzi 30. októbrom 1918 a 14. marcom 1939 mnohí nadobudli domovskú príslušnosť v niektorej obci na území Slovenska a to bývalí Česko-slovenskí občania prijatím do sväzku niektorej obce, iní cudzinci naturalizáciou, t. j., že im bolo štátne občianstvo ministerstvom vnútra udelené na základe prísľubu domovského práva niektorej obce. Mnohým obyvateľom bolo udelené štátne občianstvo podľa ústavného zákona číslo 152/1926 Sb. z. a n. takzvaného Lex Dérer Szentiványi. Maďarská kresťanská sociálna strana podala k vládnemu návrhu zákona o štátnom občianstve svoje pripomienky a návrhy, v ktorých menovite to žiadala, aby bolo uznané štátne občianstvo tých osôb, ktoré nadobudly štátne občianstvo podľa spomenutého ústavného zákona po 30. októbri 1918. Ústavno-právny výbor návrh maďarskej strany podrobil veľmi vážnemu a dôkladnému preskúmaniu a sa s týmto návrhom zovrubne zaoberal. Po najlepšej úvahe a pri najlepšej vôli však nebolo možno tomuto návrhu vyhoveť. Keď raz bola stanovená pevná zásada, že podkladom štátneho občianstva je domovské právo v niektorej obci na území slovenského štátu dňa 30. októbra 1918 a nepretržité trvanie tohto domovského práva do 14. marca 1939, nemohlo byť uznané štátne občianstvo tých osôb, ktorým bolo toto po 30. októbri 1918 udelené, i keď sa to stalo na základe lex Dérera. Je totiž nesporné, že domovské právo možno počítať len odo dňa udelenia štátneho občianstva a že štátne občianstvo možno nadobudnúť naturalizáciou len dňom složenia štátnoobčianskej prísahy. Keď osoby naturalizované majú domovské právo v niektorej obci len od dňa naturalizácie a nemalý ho dňa 30. októbra 1918 a keď sa stály štátnymi občanmi dňom složenia štátnoobčianskej prísahy (čo sa stalo po 30. októbri 1918), nebolo im možno priznať ex lege štátne občianstvo.
Treba však predsa vyriešiť štátne občianstvo tých osôb, ktoré po 30. októbri 1918 získaly si domovské právo v niektorej obci, či už ho nadobudly prijatím do obce, alebo naturalizáciou, poťažne podľa ústavného zákona 152, 1926 Sb. z. a n. Je nesporné totiž, že medzi nimi je mnoho užitočných, spoľahlivých a riadnych občanov. Je však medzi nimi aj mnoho nebezpečných, nežiadúcich a rozvratných živlov, ktoré práve priazňou predošlého režimu, často hriešnymi, nedovolenými a chytráckymi spôsobmi získaly si štátne občianstvo. Z týchto príčin návrh zákona ustanovuje, že môžu si žiadať o priznanie štátneho občianstva všetky osoby, ktoré po 30. októbri 1918 nadobudly domovské právo na území Slovenského štátu, a to do 6 mesiacov od účinnosti zákona, a kým ich žiadosť bude vybavená, požívajú všetky práva a povinnosti štátnych občanov slovenských. Osnova zákona teda umožňuje ľahšie nadobudnutie slovenského štátneho občianstva osobám bezzávadným a na naše občianstvo hodným, pri tom však dáva právo ministerstvu preskúmať a posúdiť subjektívne podmienky, vlastnosti, užitočnosť, spoľahlivosť a zaslúžilosť tých osôb, ktorým bude štátne občianstvo priznané. Toto ustanovenie je podobné vládnemu nariadeniu číslo 15/1939 bývalej ČeskoSlovenskej republiky o revíziách štátneho občianstva, podľa ktorého do konca apríla 1939 boli naturalizovaní podrobení revízii svojho štátneho občianstva a museli podať žiadosť v tomto smysle.
V. Systematika osnovy zákona je dobrá, jednotlivé ustanovenia logicky súvisia a jedno do druhého vzájomne bez kontradikcie zapadá. Zákon sa skladá z troch podstatných častí:
a) ustálenie a deklarovanie toho, kto je štátnym občanom,
b) nadobúdanie,
c) zánik štátneho občianstva.
Tvorcovia vládneho návrhu zákona o štátnom občianstve z predošlých zákonných ustanovení prevzali tie, ktoré priliehajú k slovenským pomerom a vyhovujú zásadám našej štátnej organizácie. Tieto pravdaže nenatiahli slepo na slovenské pomery, ale prispôsobily k poriadkom a potrebám samostatného slovenského štátu. Návrh zákona obsahuje aj nové ustanovenia, ktoré všeobecný záujem, právne zaistenie štátu a terajšia doba si vynútila. Takýmto novým zákonným ustanovením bude zánik slovenského štátneho občianstva odňatím. Dá sa očakávať, že toto ustanovenie bude predmetom častých útokov, do rúcha právnických debát a kritík skrytých neprajníckych a nepriateľských výjavov proti poriadkom Slovenskej republiky. Tohto sa nemáme čo obávať a tieto môžeme povýšene odmietnuť. Zákonné ustanovenie, že minister vnútra môže odňať slovenské štátne občianstvo osobe, ktorá vyvíja nepriateľskú činnosť proti slovenskému štátu, a aby sa vyhla zodpovednosti za takúto činnosť, utečie do cudziny, že slovenské občianstvo môže sa odňať takej osobe, ktorá sa zdržuje v cudzine a tam vyvíja nepriateľskú činnosť voči štátu, že sa môže občianstvo odňať takej osobe, ktorá sa zdržuje v cudzine a vyhýba sa plneniu brannej povinnosti alebo vstúpila bez povolenia do služieb cudzej moci, že štátne občianstvo sa môže odňať osobám, ktoré z politických dôvodov emigrovaly, alebo že sa môže odňať tej cudzinke, ktorá len preto uzavrela manželstvo, aby tým nadobudla slovenské štátne občianstvo, je samozrejmé, prirodzené, rozumné a potrebné. Odňatie štátneho občianstva nie je novotou. Už rímske právo poznalo určitý druh pozbavenia štátneho občianstva a toto ustanovenie v právnych dejinách Európy predchádzalo. Zrušenie štátneho občianstva poznala aj doterajšia prax n. pr. v tom prípade, keď až po udelení štátneho občianstva vyšlo na javo, že bola zamlčaná taká prekážka, pre ktorú nemohlo byť udelené štátne občianstvo. Pripravované návrhy zákona o štátnom občianstve v bývalej Československej republike tiež obsahovaly túto inštitúciu. Mnohé štáty v záujme svojej bezpečnosti už vyniesly takéto zákony. Stačí spomenúť Maďarsko, ktoré so svojimi právnymi poriadkami je liberalistické.
Každý občan musí zodpovedať za svoje činy. Keď štátny občan je nepriateľom svojho štátu a keď pri tom zdržuje sa mimo územia svojho štátu, takže nemožno ho pohnať k zodpovednosti, nie je žiadneho dôvodu, alebo príčiny, aby ho štát za svojho občana ponechal a je správne, keď ho zo svojho štátnoobčianskeho sväzku vylúči. To isté platí na tých, ktorí z politických dôvodov emigrovali. Každý musí byť za svoje činy zodpovedný a to svojmu vlastnému štátu. Keď sa občan nedopustil hriešnych alebo nedovolených činov, nemá príčiny vyhybovať sa zodpovednosti svojmu štátu. A keď niekto z takzvaných politických dôvodov opustí svoj štát, dáva na javo svoj nesúhlas so štátom a tým svoje nepriateľské a neprajné smýšľanie voči štátu, ktorého prestal byť obyvateľom. Je samozrejmé, že na takéhoto občana štát reflektovať nemôže a musí ho ako rozkladný živel vylúčiť zo svojho organizmu.
Prípady, v ktorých možno odňať štátne občianstvo, sú v zákone presne a taxatívne stanovené. Okrem nepriateľskej činnosti voči štátu osôb zdržujúcich sa v cudzine, okrem politických emigrantov, možno odňať štátne občianstvo osobám, ktoré zdráhajú sa plniť svoju najsvätejšiu občiansku brannú povinnosť a ktoré dopustia sa najväčšej neposlušnosti tým, že bez povolenia vstúpia do služieb cudzej moci. Konečne možno odňať štátne občianstvo žene, ktorá zneužila celým naším právnym poriadkom chránený manželský sväzok k tomu, aby podvodným spôsobom nadobudla slovenské štátne občianstvo. Vôľou takejto ženy beztak nebolo uzavrieť manželstvo a založiť rodinu - preto je plne odôvodnené, aby zákon takéto prehmaty zamedzil.
VI. § 3. Ústavy Slovenskej republiky výslovne ustanovuje, že štátne občianstvo je jediné a jednotné. Terajší návrh ústavného zákona je vlastne doplňovacím zákonom ústavy. Snahou chystaného zákona je vylúčenie možnosti dvojitého štátneho občianstva, teda vylúčenie duplicity štátneho občianstva. Toto sa v podstate podarilo. Pritom všetkom nebolo možné úplne eliminovať dvojité štátne občianstvo. Plynie to z rôznorodosti zásad, ktoré sa v jednotlivých štátoch uplatňujú pri ustálení štátneho občianstva, ako na príklad z kolízie práva pôvodu a práva teritória. Dieťa slovenských rodičov stane sa príslušníkom štátu, kde platí právo teritória, ak sa narodí na území tohto štátu, kdežto podľa nášho poriadku je slovenským štátnym občanom. Má teda dvojité občianstvo. Taktiež nemožno docieliť toho, aby neboli takzvaní bezdomovci. Bezdomovcami sú osoby, ktorých štátne občianstvo nedá sa ustáliť, alebo ktoré stratily svoje štátne občianstvo a nenadobudly iné štátne občianstvo. Dvojité štátne občianstvo a bezdomovectvo mohlo by sa eliminovať len tak, keby štátne občianstvo bolo upravené všeobecne platnými medzinárodnými normami, ktoré by prijal každý štát. Eliminovanie dvojitého štátneho občianstva, poťažne bezdomovectva, musí byť preto úlohou medzištátnych smlúv. Osnova zákona dáva k tomu možnosť §-om 13-tym, podľa ktorého uznávajú sa smluvy uzavreté medzi Slovenskou republikou a inými štátmi v otázkach štátneho občianstva. Toto ustanovenie už teraz poskytuje dostatočný právny základ k tomu, aby sa vyriešilo štátne občianstvo tých obyvateľov, ktorí bývajú na odstúpených územiach, keď sa tieto územia znovu privtelia k Slovenskej republike.
VII. Ústavno-právny výbor doporučuje návrh ústavného zákona o štátnom občianstve prijať v textácii ako ju upravil. Sme presvedčení, že zásady, na ktorých návrh spočíva, splnia svoje určenie, že zákon o štátnom občianstve bude tvoriť jeden z uholných kameňov nášho štátu a vynesením chystaného zákona prispejeme k upevneniu fundamentov našej drahej vlasti: Slovenskej republiky. V tejto práci za upevnenie fundamentov našej slovenskej vlasti musíme sa sjednotiť v jedno šľachetné slovenské súručenstvo a priateľstvo, aby sme uskutočnili pravdu Hlinkovú, ktorá vedela v pravej chvíli vrátiť každého Slováka z blúdenia k národnej jednote. Majme lásku a vieru v národ, lebo ak bolo niekedy treba viery a lásky k národu, to treba dnes. V boji za svoj štát musíme si byť vedomí toho, že len jeden najvyšší národný celok môže ostať nepremožiteľný i keď by prišly akékoľvek búrky dejín. Ide o našu slovenskú budúcnosť, o naše deti a potomkov a preto každý jednotlivec dnes musí byť reprezentantom národa. Keď budeme kráčať v týchto šlapajách, i milostivý a všemohúci Boh musí nám pomôcť. (Potlesk.)
Predseda dr. Sokol (zvoní):
Teraz prikročíme k rozprave. K reči sa prihlásili pán poslanec Hollý a pán poslanec inž. Karmasin. Udeľujem slovo prvému rečníkovi, pánu poslancovi Hollému.
Poslanec Hollý:
Slávny snem!
Pre občanov a obyvateľov štátu azda najvýznamnejšou ustanovizňou je občianske a s ním úzko súvisiace domovské právo. Preto i návrh ústavného zákona o štátnom občianstve, ktorý nám vláda predložila, znamená nový a veľký krok napred v úprave a v konsolidácii pomerov v Slovenskej republike.