Pátek 21. července 1939

Slovenský snem 1939.

1. volebné obdobie. 1. zasedanie.

Tesnopisecká zpráva

o 6. zasadnutí Slovenského snemu v Bratislave v piatok 21. júla 1939.

Obsah:

Strana

Oznámenia predsedníctva:

 

Otvorenie zasadnutia ..................

3

Dovolenky ................... ..

3

Rozdaná tlač ....................

3

Vyhlásenie predsedníctva o budúcom zasadnutí ........

25

Zaklúčenie zasadnutia .................

26

Príloha .....................

27

Program:

 

Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavy Slovenskej republiky ...................

3

Reč zpravodaja dr. Mederlyho ............

3

Prikročenie k rozprave .................

9

Reč poslanca dr. Vanču ...............

9

Reč poslanca inž. Karmasina .............

11

Reč poslanca dr. Tvrdého ..............

13

Reč poslanca Eszterházyho .............

14

Reč poslanca Čavojského ..............

16

Reč ministra, univ. prof. dr. Tuku ............

19

Reč poslanca Macha .................

23

Koniec rozpravy ...................

25

Zpravodaj sa zriekol slova ...............

25

Prvé hlasovanie o návrhu ................

25

Prijatie návrhu prvým hlasovaním .......

25

Druhé hlasovanie o návrhu ...............

25

Prijatie návrhu druhým hlasovaním .......

25

 

Zasadnutie otvorené o 10. hod. 04. min.

Prítomní:

Predseda: dr. Sokol.

Podpredsedovia: dr. Mederly, dr. Opluštil.

Zapisovatelia: Husárek, Drobný.

57 poslancov podľa listiny o prítomnosti.

Členovia vlády: dr. Tiso, dr. Tuka, div. gen. Čatloš, dr. Ďurčanský, dr. Fritz, Medrický, dr. Pružinský, Sivák a Stano.

Z kancelárie snemu: tajomník snemu dr. Foltín a hl. radca p. s. dr. Cselko.

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Otváram 6. zasadnutie Slovenského snemu a zisťujem, že snem je schopný sa usnášať.

Dovolenky.

Dovolenku od 16. júla do 20. augusta 1939 žiada pán poslanec dr. Štefan Polyák a od 10. júla do 6. augusta 1939 pán poslanec Pavel Čarnogurský.

Navrhujem v smysle § 2 ods. 4 rokovacieho poriadku, aby pánom poslancom dr. Štefanovi Polyákovi a Pavlovi Čarnogurskému žiadaná dovolenka bola udelená

Kto súhlasí s týmto mojím návrhom nech zdvihne ruku. (Deje sa.)

Návrh prijatý je jednohlasne.

Rozdaná tlač.

Na dnešnom zasadnutí sa rozdala táto tlač:

Tesnopisecká zpráva o 5. schôdzke Slovenského snemu.

Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavy Slovenskej republiky.

Zpráva rozpočtového a ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu zákona o Najvyššom účtovnom kontrolnom úrade.

Interpelácia poslanca dr. Mateja Huťku a spoločníkov na vládu vo veci znevažovania autority snemu a jeho členov.

Odpoveď vlády na intrepeláciu poslanca dr. Mateja Huťku a spoločníkov vo veci znevažovania autority snemu a jeho členov.

Vládny návrh zákona o Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Návrh prideľujem výboru kultúrnemu, rozpočtovému a ústavno-právnemu.

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Pristúpime k prvému bodu programu:

1. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavy Slovenskej republiky.

Zpravodajom je pán poslanec dr. Karol Mederly. Udeľujem mu slovo.

Zpravodaj dr. Mederly:

Slávny snem!

Zástupcovia slovenského národa, zákonodarci Slovenského štátu, majú vo svojom dnešnom zasadnutí ťažkú, ale vznešenú úlohu. Majú vložiť do budovy Slovenského štátu uholný kameň, na ktorom bude spočívať ústrojnosť štátu. Týmto základným a uholným kameňom je ústava Slovenského štátu. Slovenský národ po tisícročnej porobe, po tisícročnom bezpráví má svoj vlastný, samostatný štát, Dosiahol túžbu, prechovávanú a prenášanú s generácie na generáciu a sýtenú rodoláskou svojich najlepších synov. Svieža lipa slovenskej štátnosti, ktorá za čias Rastislava tak sľubne začala pučiť, tak radostne začala dužieť, pod privalom surovej, nekultúrnej moci zlomená padla v prach poníženia a pokorenia. No, nezanikla úplne, vrúcna túžba slovenského národa po svojskom slovenskom živote ako živná miazga prenikala s pokolenia na pokolenie a teraz v týchto pohnutých dobách, na prielome časov táto lipa Slovenského štátu znovu vypučila, znovu ožila v radostnom rozkvete sviežej životnosti. Predtisícročný štát Slovákov ožil v dnešnom našom Slovenskom štáte, vyšla navrch pravda, zmučená pravda, lebo takto to chcel Boh všemohúci, večný a spravodlivý. A dnes môžeme zapieť s našim Hviezdoslavom: "Pravda svätá - slnka zjav velebný a tichý, - trón zaujme, uchopí vládu moci, práva v spravodlivé dlane."

Nehodnými by sme boli dobroty Božej, keby sme tento dar, náš slobodný Slovenský štát nevybudovali, nezriadili takou vrúcnou láskou, statočnou spravodlivosťou, akú vyžaduje od nás viac ako tisícročná tradícia, bolestné utrpenia slovenského národa. V histórii národa azda nebolo tak významnej udalosti, ako je dnešná, dať, utvoriť ústavu Slovenského štátu. Historická chvíľa, vznešený akt, ku ktorému človek pristupuje mimovoľne s bázňou v srdci a pohnutosťou v duši. Cítiť musíme, akoby do našich rúk vkladal osud všetky túžby, všetky žiale, všetky radosti a žalosti, ktoré národ, jeho synovia, jeho dcéry, otcovia slovenskí, matky slovenské prežívali, a my musíme tieto túžby splniť a ústrojnosťou štátu zaistiť. Máme svoj Slovenský štát a preto musíme mať aj svoju slovenskú ústavu. Krásna, vznešená, ale zodpovedná úloha.

Ústava Slovenského štátu má slúžiť veľkému cieľu, a to je: blaho a rozkvet slovenského národa. Tak ako je štát nástrojom národa, tak aj právna organizácia, právna ústrojnost štátu, vyjadrená ústavou, môže byť tiež len nástrojom slovenského národa.

Budovať ústavu možno len na istom trvalom základe. Nielen žula, nielen hmota je trvalým základom, ale sú tým ešte viac hodnoty mravné, hodnoty duševné. Slovenský národ za svojej tisícročnej poroby opieral sa práve o tieto hodnoty. Kresťanstvo, jeho viera boly jeho oporou. Slováci už pred tisíc rokmi tvorili svoje kryštalizačné centrum v kresťanstve. Vtedy, keď národy, ktoré sa dnes vyvyšujú, ešte ako kočovné kmene túlaly sa po Európe a obetovaly bielych žrebcov pohanským bohom, Slováci boli kresťania, už obetovali nekrvavú obetu spasenia na terajšom svojom území Slovenska. Preto ani ústava Slovenského štátu nemôže stranou nechať večne platné a cenné hodnoty kresťanstva. Slovenský národ je hlboko veriaci, kresťanský. Jeho viera ho zachránila pred zánikom. Slovenský nacionalizmus je v prirodzenom spojení s nábožensko-mravným základom kresťanstva. Preto, budujúc svoj Slovenský štát, dávajúc mu ústavu, musíme mať pred očami prirodzené právo, ktoré je časťou mravného zákona, vyjadreného vo večne platných prikázaniach Božích. Toto prirodzené právo nie je napísané, ale je vnuknuté v každej nesmrteľnej duši a je preto platné pre každé zákonodarstvo.

Na dvoch večne hodnotných pilieroch vybudovaná ústava bude svojská, slovenská a preniknutá stále oživujúcim duchom kresťanstva. Takáto ústava bude najlepšie slúžiť slovenskému národu, pre ktorý sa ona v prvom rade tvorí.

Spoločnosť ľudská je živým organizmom, ktorý vníma duchovné prúdy doby. Vlnobitím týchto prúdov rozpútané dynamické sily nielen že majú vplyv na ľudskú spoločnosť, ale formujú v základoch jej ústrojnosť, ako nám to udalosti dnešných čias názorne dokazujú. Uzavrieť sa pred týmito silami, stavať hate, neprekonateľné hate týmto prúdom bolo by zbytočné, ba aj nebezpečné, lebo prúdy dravých, nezdolateľných síl by nás mohly zahubiť a úplne pochovať. Videli sme to pri marcových udalostiach, keď nie dni, ale hodiny rozhodovaly o tom, či sa v krútňave vín zachytíme toho prúdu, ktorý nás zo záhuby vynesie a zachráni. Buď Bohu dívala, zachytili sme sa zavčas a zachránili v poslednej chvíli. Dynamické sily dneška musia nájsť výraz aj v našej ústave, lebo bez tohto ťažko by sme našli rovnováhu složiek spoločenského života. Dejiny sa opakujú. Pokiaľ trvá harmónia práva, hospodárstva, morálky a politického stavu, vývoj ide pokojnou cestou. Sotva však v týchto složkách nastanú zmeny, dochádza k otrasom v celej ľudskej spoločnosti a len keď sa složky dostanú znova do súladu, keď sa prispôsobia novým pomerom, nastane utíšenie a vývoj pôjde svojím pokojným tokom ďalej. Staré systémy zanikajú, tvoria sa nové alebo vynárajú sa staré už zabudnuté zásady. Tieto musíme zachytiť a na základe slovensko-nacionálnom a kresťanskom včleniť do živého organizmu slovenskej národnej pospolitosti. (Potlesk.)

Udalosti valia sa úžasným tempom; systém demokracie tratí sa a na jeho miesto nastupuje systém autoritatívny, hospodárske systémy menia svoju tvárnosť, individualizmus utápa sa v kolektivizme, namiesto tried a ich bojov nastupujú stavy so svojím solidarizmom. Odkiaľ to všetko? Kde sa to len vzalo tak nečakane? Mnohí pretierajú si oči, nechápuc tieto výbuchy, nerozumejúc týmto skokom. Nátura non facit saltus, napísal Linée, ale ani dejiny spoločnosti nerady vidia skoky. Udalosti majú svoje príčiny, majú svoje základy, treba ich spojitosť sledovať, sú ony spojené reťazou príčinnosti. Zmeny v politickom a hospodárskom nazieraní majú svoje korene v prúdoch ešte minulého storočia, vyvierajú ony zo štruktúry ľudskej spoločnosti dávnych čias. Ak im chceme porozumieť, treba sa pozrieť až do XIX. storočia.

Minulé storočie nosí na svojej tvári znamenie veľkej francúzskej revolúcie. Je chaotické, náruživé, divé a odvážne, je samý oheň a dym. Vidieť na ňom násilenstvá katastrôf, ktoré zavesily ľudstvu cez utrpenia a bolesti nové heslá. Ľudstvo v minulom storočí blúznilo z oduševnenia a váľalo každú tradíciu. Prečo to robilo? Lebo sa zošklivila vláda absolutizmu. Národy stály pod tútorstvom skamenelého štátneho organizmu, ktorý nevedel nič dobrého vykonať. Štátna forma bola absolútna monarchia, ktorú výsadné skupiny zaujaly a podrobily svojim egoistickým záujmom. Nad ľudom stojí aristokracia, zemianstvo a peňažná moc. Jedno je nadutá kasta, druhé úlisný, za peniaze na všetko súci podvod. Len aristokracia a plutokracia má slovo, ostatným treba trpieť, rozhorčovať sa a hynúť. Monopolizmus nestrpel rovnoprávnosť. Ľudia boli rozdelení, jedni, aby slúžili, druhí, aby rozkazovali, jedni, aby požívali, druhí, aby robotili. Nie div, že pri tomto stave heslá rovnosti, voľnosti a práva nachádzaly úrodnú pôdu. Lebo ľudia len vtedy vidia najlepšie, že sme rovnakí, keď panuje nerovnosť, právo vtedy, keď panuje neprávosť, keď sme k zemi pritlačení, abo bezprávni žobráci. Že sa ľudstvo hodilo do liberalizmu, to bola len reakcia na tento ponižujúci stav. Liberalizmus nevyriešil pálčivé problémy ľudskej spoločnosti. Nevystihol, alebo nechcel vystihnúť, že je dvojaká sloboda, a to politická a sociálna. Politickú slobodu zaviedol, pomocou ktorej dresíroval masy ako neposlušné decko, ale sociálnu slobodu nevedel docieliť. Toto bola najhlbšia rana minulého storočia, ktorá spela až po dnešné časy, a bola prameňom, alebo lepšie rečeno kráterom, z ktorého potom soptily tie udusané, ale sa vzpínajúce dynamické sily dnešných čias.

Politická sloboda, založená na demokratizme, nestačila riešiť všetky otázky ľudskej spoločnosti; nevyriešila ani hospodárske a tým menej sociálne otázky. Ohľadom sociálnej slobody neurobila iné, než zlomila cechy, šablónu, hrádze a rámce a zaviedla neobmedzenú voľnosť nadobúdania majetku. Neobmedzenosť je nie ešte poriadok a pravá sloboda. Neurobila to pre sebeckosť panujúcich vrstiev a aj preto, lebo sociálny poriadok nemožno stvoriť len zákonom. Ten musí sám vyrastať. Majetok síce možno podeliť jedným ťahom pera, možno výsady zrušiť, ale sociálny poriadok uviesť do života, výnosnosť pôdy zvýšiť, remeslo zveľadiť, usporiadať pracovný poriadok, ľud kultúrne zveľadiť, urobiť ho nielen politicky, ale aj hospodársky a sociálne voľným za jeden deň nemožno, to sa politicky odhlasovať nedá, to musí rásť, to sa musí prirodzene vyvíjať použitím všetkých pozitívnych síl v harmonickej spolupráci. Tejto spolupráci má slúžiť solidarizmus.

Svet len za krátky čas môže byť omámený hlasitými systémami, skvúcimi hypotézami a farbistými heslami. Tak ako vodopád pod skalou sa ešte krúti, suští, šumí, ale onedlho sa z krútňavy vymkne a vyrovná sa na hladinu riadneho toku rieky. Život je touto riekou. Preto udalosti nemožno posudzovať v návale prudkých spádov, pri revolučnom vodopáde. Aj mútna povodeň raz musí usadnúť. Aj najtvrdšia a najhranatejšia žula, aj najostrejší úlomok sa obrúsi, vyhladí v hladký oblázok v prúde, v toku rieky. Život je kriteriumom pravdy. Aj najskvúcejšie systémy stroskotajú, keď vstúpia na pole života. Musia byť overené skutočnosťou života, lebo len tam dostanú pečať pravdy alebo bludu.

V každom spoločenskom útvare dve sily treba srovnať a do súladu doviesť. To sú: moc a sloboda. Moc nesmie zadusiť slobodu a sloboda nech neláme moc. Niet slobody bez dozoru moci a moc zas potrebuje rovnováhu. Garanciou rovnováhy, podľa doterajšieho ponímania, bolo ľudové zastúpenie. Ale ľudové zastúpenie tak, ako to demokratické systémy uskutočňovaly, je nie dokonalou formou štátnej ústrojnosti. Ľudstvu sa síce zhnusil absolutizmus monarchov, ale je nebezpečenstvo, že v triednom boji, v stranníckom parlamentarizme zjaví sa nám absolutizmus v novej podobe. Zastúpenie ľudu bez rozumných usmerňujúcich metód je strakatou mozaikou, ktorá nedáva garanciu pripravenosti, múdrosti a zákonodarnej rozšafnosti, z ktorej by mohly vznikať naozaj dobré, dokonalé zákony, a ešte menej môže byť zárukou dobrej spravedlivej vlády a pohotovej a odbornej správy. Neverme, že by demokratický parlamentarizmus bol vrcholom dokonalej ústrojnosti štátnej, že by znamenal stabilitu. Francúzsky parlament dal v XIX. storočí dvanásť ústav. Za jedno storočie dvanásť ústavných zmien. To je výsledkom neustálenej, habkajúcej politiky demokratických systémov, ktoré nevidely jasne svoj cieľ, za ktorým sa majú uberať, nevedely zachytiť tú rieku sociálneho života.

Ani nie ústavy sú chrbtovou kosťou sociálneho života, spoločnosti, ale hospodársky poriadok. Politika diplomacie, látanie ústavného mechanizmu nevie zamedziť revolúciu, ak by sa hospodársky život postavil proti právnemu poriadku. Túto protivu treba odstrániť rozumnými sociálnymi reformami a ústavu dať do harmonického súladu s hospodárskymi a sociálnymi potrebami. Dokonalé ústavy, platné pre večné časy, nejestvujú, dobré je to, čo zodpovedá životu národa a záujmom národa, a len dotiaľ je dobré, pokiaľ im zodpovedá. (Potlesk.) A dobré len vtedy, keď zachycuje život národný v jeho celej šírke a hĺbke so všetkými problémami.

Francúzska revolúcia povalila síce monopolistické spoločenstvo a stvorila spoločenstvo liberalistické, ale zastala na pol ceste, nestvorila spoločenstvo sociálne. Všetky tie erupcie, ktorých sme svedkami v dnešnej dobe, majú svoju príčinu v tomto. Rozpínajúca sila sociálneho dynamizmu nachádza svoje cesty; veď čo je vlastne povojnová nespokojnosť, či sa ona ukazovala vo zvrhlom komunizme alebo v konštruktívnom nacionalizme, už či v podobe fašizmu alebo v podobe nacionálneho socializmu? To sú tie dynamické sily, ktoré pretvárajú liberalistickú spoločnosť na spoločnosť sociálnu. Spoločnosť liberalistická emancipovala síce individualizmus, ale nestvorila spoločenský organizmus, nestvorila národnú pospolitosť, v ktorej by sa bol v plnej miere uplatnil sociálny duch. Pre túto chybu padá liberalizmus a s ním spojený systém demokracie. Jednotlivec chce mať nielen právo, ale možnosť blaha svojho tak, ako svojej rodiny, svojho národa v duchu sociálnej spravedlivosti.

Čo má byť ten duch sociálny? V čom spočíva jeho podstata?

Povedomie a vrúcne presvedčenie ľudí v pospolitosti. Všetci patríme pospolu. Hodnoty duchovné a hospodárske patria celku, lebo vznikajú zo spolupráce všetkých v prostredí spoločenského a kultúrneho života, na ktorom každý má svoj podiel. Každý jednotlivec chce byť človekom, ale nesmie zabúdať, že všetci žijeme, pracujeme a hodnoty spoločenské tvoríme spoločnou prácou. Ani jeden sa nevie uplatniť bez druhého, ani jeden nemôže opovrhovať druhým, ani jeden nemôže zatlačiť druhého, všetci všetko jeden druhému môžeme ďakovať. Každý chce ako človek žiť, pracovať, ale chce mať zo spoločného svoj podiel. Pri tomto bode si musíme dať veľký pozor, aby sme sa nedostali na bludné scestie. Kresťanský svetový náhľad dáva nám v tejto otázke na tejto krížnej ceste istú smernicu. Človek bol pred ľudstvom, jednotlivec pred spoločnosťou, rodina je staršia ako štát, preto človek a rodina majú svoje sväté práva. Tieto im dal sám Stvoriteľ, preto nikto nemá práva im ich vziať. (Potlesk.) Osobná sloboda jednotlivcov má byť ústavne zabezpečená. Nemožno jednotlivca vohnať do strakatej čriedy ako bezprávneho helotu a pozbaviť ho všetkých práv a slobody. Toto je stanovisko pohanské a vidíme v komunizme, aké hrozné následky môže mať táto pohanská teória. Mylne a nekresťanské je to stanovisko, ktoré dáva práva len spoločnosti a nedáva ich jednotlivcovi. Z toho nasleduje, že s povinnosťami patria jednotlivcom aj práva a tieto môžu byť štátom len natoľko obmedzované, nakoľko to všeobecné dobro vyžaduje. (Poslanec Šalát: Tak je! Potlesk.) Toto potom stmelí jednotlivcov v mohutný mravný celok pospolitosti a stvorí spoločenský organizmus, aký vyžaduje oživujúci duch nových čias. Človek v tomto organizme nezaniká ako bezprávny atom, ale cíti sám seba nie ako zviera, nie ako nenásytná obluda, ale ako duševný a hospodársky faktor, ktorý poznal sám seba ako čiastku celku, majúcu podiel na všeobecných hodnotách, na ktorých pracoval.

Človek tohto storočia stal sa síce pánom nad silami prírody, ale nebol pánom svojho vnútra, nebol pánom nad mocnosťami ľudského žitia, ktorého kruté boje ho viac prenasledovaly ako sama príroda. Tento vek bol materialistický, sebecký a chcel vylúčiť mravnosť z politiky, vedy, estetiky a z národného hospodárstva. Výsledok bol ten, že pri nesmiernom technickom pokroku ľudstvo upadalo, chradlo, nevedelo stvoriť podmienky harmonickej spolupráce, predpokladu to sociálneho problému, po ktorom kategorickým imperatívom volalo celé minulé storočie, a nakoniec vyvolalo sopečné erupcie dynamických síl sociálnych, ktorých sme dnes svedkovia. Preto materializmus nám ani dnes nepomôže. Treba najprv sa pokoriť pred zákonmi Stvoriteľa, ku kormidlu štátu postaviť večné zákony mravnosti, umožniť a uctiť mravné inštitúcie kresťanstva, aby sme boli schopní sociálne tvoriť. Viera, pravda a mravnosť - podmienky to sociálneho života, ktoré sa nerodia na papieri, ale v živote samom. (Potlesk.)

Keď pod týmto zorným uhlom pozeráme na udalosti dňa, keď skúmame a porovnávame pramene, z ktorých vyvieraly príčiny a pohnútky týchto udalostí, porozumieme im a jasným zrakom budeme vedieť sledovať smer, ktorým sa budú uberať. Elementárne nástupy nacionálnej sily a sociálnej priebojnosti pochopíme, čí dostavaly formu fašizmu alebo nacionálneho socializmu, a poznajúc takto ich určenie, budeme ich vedieť dostatočne hodnotiť a v našej štátnej ústrojnosti, v slovenskej ústave dostatočne a osožné použiť.

Ktoré sú to tie hybné myšlienky, tie poháňacie motívy denia, ktorého sme svedkami? Je to najmä autorita a stavovské zriadenie. Autorita a na nej vybudovaný autoritatívny systém je jeden z pojmov, ktorý sa vo verejnoprávnom živote prízvukuje veľmi často, ale jeho podstata chápe sa málo. Je to preto, lebo vídavame len jeho výsledky a nepozorujeme jeho vznik.

Autoritatívny systém javí sa nám ako protiva demokratického režimu. V demokraciách liberalizmom odchovaný kapitalizmus dával jedincom neúmernú moc, pomocou ktorej bohatí boli silní a mohli víťaziť nad slabými, i keď boli v mizivej menšine. V boji tomto meraly sa sily za kulisou rovnosti a víťazil ten, kto bol bezohľadnejší a násilnejší. Toto budilo odpor a ničilo dôveryhodnosť demokratického režimu. Ďalším nedostatkom tohto režimu bolo to, že investitúra moci a vlády diala sa púhym mechanickým sčítaním hlasov a vystavila týmto vládu v štáte nebezpečenstvu tajných a nezodpovedných síl masy.

Teórie terajšej doby neuznávajú túto sčítaciu rovnosť občanov, lebo národ je niečim vyšším ako púhym súčtom jedincov, Ľud je nie celok, ale len väčšina a táto väčšina býva ovládaná malou skupinou jednotlivcov, preto suverenita ľudu, ako ju chápala demokracia, sa neuznáva. Ľud nemožno hodnotiť len kvantitatívne, treba ho vážiť predovšetkým kvalitatívne. (Posl. Hancko: Výborne!) Práve v tomto kvalitatívnom hodnotení spočíva vláda ľudu. Podľa Mussoliniho treba, aby uvedomenie a vôľa ľudu prejavovala sa uvedomením a vôľou niekoľkých, za istých okolností i jediného človeka. Takýmto vedením, ktoré môže byť dané prírodou alebo dejinným vývojom, všetci ľudia, tvoriaci etnický celok národa, budú vedení jedným smerom jednotne. V tomto sa javí autoritatívne postavenie vlády, ktoré je charakteristickou známkou štátu v autoritatívnom poňatí. Mnohí spisovatelia vidia v autoritativizme prípad charizmatickej vlády, kde nejaká osoba nadľudskými alebo aspoň nevšednými vlastnosťami spravuje štát ako vodca, soslaný od Boha.

Každý národ musí svoje formy práva, organizáciu svojho štátu stvoriť podľa vlastných pomerov. Preto teórie, ktoré môžu byť dobré inde, nemusia byť priliehavé na naše slovenské pomery. Vyberme to, čo je dobré, a prispôsobme duši a potrebám slovenského ľudu. My našu ústavu začíname menom Božím, lebo to takto žiada duša slovenského národa. Človeka učinil Boh, aby žil v spoločnosti, ale aj spoločnosť je od Boha, t. j. všetka moc a vláda má svoj pôvod v Bohu. (Búrlivý potlesk.) Kristus povedal Pilátovi: "Nemal by si nijakej moci nado mnou, keby ti nebolo dané shora." Preto, ak chceme tvoriť autoritu, musíme sa odpútať od falošnej pýchy a uznať v prvom rade autoritu Božiu. (Búrlivý potlesk a výkriky: Tak je!) My potrebujeme autoritu, aby sme sceliť mohli našu národnú pospolitosť v jeden mohutný a pevný celok. Ale oprime si ju o túto večnú autoritu. Boh iste vždy nájde spôsob a prostriedok, ako ju stvoriť a uplatniť. Ľud mu môže byť v tomto nástrojom. Autorita môže záležať na strachu alebo súhlase občanov. Tento súhlas je prirodzenejší, len treba nájsť spôsob kvalitného výberu, aby vláda a moc prechádzala ani nie tak podľa výberu kvantitatívneho, ale výberu kvalitatívneho.


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP