(Schôdzka prerušená dňa 22. februára 1939 o 19 hod. 35 min., znova otvorená 23. februára 1939 o 9 hod. 16 min.).

Predseda dr. Sokol: Otváram prerušenú druhú schôdzku Snemu Slovenskej krajiny. Zisťujem, že Snem je schopný sa usnášať.

Oznamujem, že na dnešnej schôdzke rozdaný bol vytlačený iniciatívny návrh poslanca dr. Mederlyho a spoločníkov na vydanie zákona o vyhlasovaní právnych noriem Slovenskej krajiny.

Na programe je pokračovanie rozpravy o vládnom vyhlásení. Prihlásení sú títo rečníci: poslanci Florek, dr. ing. Zaťko, Čavojský, dr. Rehák, Moravčík, Maguth, Morháč, dr. Lukáč a Mach.

Oznamujem, že rečnícka lehota bola určená najviac na 30 minút.

Udeľujem slovo prvému rečníkovi pánu poslancovi Florekovi.

Poslanec Florek: Slávny slovenský Snem! Deň 21. februára je dňom historickým, patrí medzi dni našej historie a to z tej príčiny, že v tento deň odznel z úst prvého predsedu prvej slovenskej vlády prvý program budovania nového Slovenská. Pred mojím duševným zrakom pri vládnom vyhlásení vytvoril sa obraz, mozaikový obraz nového Slovenska. Pri úvodných slovách pána predsedu vlády tvorily sa obrysy budúceho kresťanského, slovenského nacionálneho Slovenska. Tento úvod, ktorý obsahuje tak mnoho skvostov pravdy, tak mnoho vzácnych výrokov, tento úvod rysoval základné kontúry, ako som spomínal, kresťanského národného Slovenska, a súčasne dal celému mozaikovému obrazu budúceho Slovenska svoj charakter, charakter, ktorí musí preniknúť do detailov každý detail, či nášho hospodárskeho, finančného, dopravného alebo akéhokoľvek iného života Jeho vzácne výroky o slovenskom nacionalizme sú tak cenné, že v nich dostáva slovenský nacionalizmus nový obsah, to sú tak vzácne zrnká pravdy, tak vzácne skvosty, že žiactvo budúcej slovenskej školy by sa ich malo naučiť nazpamäť.

Hovoril som, že slovenský nacionalizmus dostáva nový obsah, výrokom predsedu vlády "Byť slovenským vlastencom a ideálnym národovcom znamená byť oddaným budovateľom slovenského štátu" padá navždy tá dvojitá koľaj štátnosti a nacionalizmu, ktorá dvojitá koľaj vládla v prvej republike až do 6. októbra minulého roku. Jedna z dvojitej koľaje znamenala: československá štátnosť a česko slovenský národ, druhá koľaj bude: slovenský národ, slovenský nacionalizmus. A tragikou prvej republiky práve to bolo, že tieto dva základné pojmy štátotvorné sa nikdy nekryly ani kryť nemohly. Opakujem, to bola práve tragika prvej republiky Československej.

Aby som konkrétnejšie objasnil vec, po Nitre roku 1933 minister Slovák, minister školstva a národnej osvety vydáva odiózny výnos, ktorým zakazuje spomínať slovenský národ v smysle suverénnom. Jeho epigoni po stredných školách už vynechávajú "v smysle suverénnom", a zakazujú spomínať vôbec slovenský národ vo vyučovaní, pri slávnostiach a všade. Ironiou osudu stalo sa to i v mojej prítomnosti práve v slovenskej Mekke, v Turč. Sv. Martine na gymnáziu, že bývalý riaditeľ v sbore vyhlásil, že slovenský národ spomínať je nemožno, neslobodno, a súkromne volával si do svojej kancelárie študentov, žiakov, menovite účinkujúcich na študentských slávnostiach, že slovenský národ spomínať je nemožno, neslobodno. Hľa, tu oni cítili veľmi dobre, že táto dvojitá koľaj sa nikdy nestretne, cítili veľmi dobre, že hádam toto bude kedysi znamenať koniec takejto prvej republiky Československej.

Z úst pána predsedu vlády odznely veľmi vzácne slová o hmote a o vláde ducha v budúcej našej republike. Nie hmota je tá, čo dodá ducha, ale ducha dodáva slovo, ducha dodáva výchova, výučba, v širšom slova smysle škola. A preto už v rozpočtovom výbore pri pojednávaní kapitoly piatej, to jest ministerstva školstva a národnej osvety som povedal, že kľúč prebudovania nového Slovenska, kľúč výstavby nového Slovenska je v rukách práve ministerstva školstva a národnej osvety. Preto venujem veľkú pozornosť menovite škole strednej a vysokej ako aj kultúrnym našim ustanovizniam, - v týchto mojich poznámkach. Doterajšia dvadsaťročná československá škola môže organizačne zodpovedať všetkým predpokladom a podmienkam moderných prúdov, menovite požiadavkom bývalej demokracie, ale nemôže nám vyhovovať obsahom a nemôže nám vyhovovať duchom. A práve, k vôli zmene tohto ducha a obsahu musíme siahnuť na ňu aj po stránke organizačnej.

O bývalej strednej škole prvý prezident, teda Masaryk, napísal z príležitosti sjazdu stredoškolských profesorov slová, že stredná škola má jediný cieľ: učiť logicky myslieť. Týmto vlastne on o bývalej škole povedal všetko. Nám, slávny slovenský Snem toto nemôže stačiť. Toto nie je dosť, lebo škola nemôže sa uspokojiť s tým, že učí logicky myslieť. To nám potvrdzujú udalosti a vôbec pomery školské, odchovaná inteligencia, mládež minulých 20 rokov. Stredná škola musí byť okrem toho, že logicky učí myslieť, aj ústavom, ktorý vychováva, národne, nábožensky a mravne, t. j., ktorý tvorí národný slovenský charakter a ďalej, ktorý ústav učí systematicky pracovať, t. j., ktorý pripravuje svojho absolventa pre každú možnú životnú situáciu. A toto všetko chýbalo bývalej strednej našej škole a z tohoto vychádzajúc konštatujem, že potrebná, ba prepotrebná je reforma čo najzákladnejšia našej strednej školy. Pre správnu a čím trvalejšiu reformu stredného školstva musíme si stanoviť niekoľko základných bodov, rešp. zásad. Doterajšiu strednú školu, ako som spomínal, treba zreformovať duchom, pedagogicky, personálne a teda aj organizačne. Slovom zovnútorne i vnútorne, obsahove. A v týchto reformách musí nás viesť základný princíp, ako bolo konštatované pánom ministrom školstva a národnej osvety v rozpočtovom výbore, pánom predsedom vlády vo vládnom vyhlásení, musí sa uplatniť princíp národný a kresťanský. Kresťanský a národný preto, lebo tento princíp je princípom aj výstavby nového Slovenska.

Keď ministerstvo školstva a národnej osvety prikročí k týmto reformám, musí mať a vôbec i experti musia mať pred očami určitý zorný uhol, pod ktorým tieto reformy budú vykonávať. A tu si, myslím, musíme uvedomiť predovšetkým polohu nášho Slovenska, nášho slovenského štátu, musíme si uvedomiť, že nové Slovensko leží v sfére nemecko-slovanskej, je stredoeuropským a vnútrozemským štátom, neni štátom prímorským a z tohoto vychádzajúc musia sa určiť aj osnovy, menovite osnovy o vyučovaní moderných jazykov, o vyučovaní vlastivedných predmetov a ostatných predmetov vôbec. Obyvateľstvo, rešp. inteligencia a žiactvo, navštevujúce strednú školu, nemôžu sa venovať vyučovaniu a učeniu sa jazykom, na príklad angličtine a ja neviem akým obchodným veľkým svetovým jazykom tak, ako žiactvo na pr. norské, holandské, alebo ktoréhokoľvek štátu prímorského. My sme obyvatelia štátu vnútrozemského, stredoeuropského a musíme sa aj našou výzbrojou, našimi rečovými znalosťami zapať. ako som spomínal, do sféry stredoeuropskej, konkrétnejšie: nemecko-slovanskej.

Pri reformách sú určité základy, ktoré tuná len letmo spomeniem, pretože podrobnejšie o nich budeme hovoriť v kultúrnom výbore. Tak základom budúcej reformy je jednotná stredná škola na nižšom stupni. Jednotná stredná škola znamená v užšom smysle, aby sa žiactvu nižších tried podávala ucelená a jednotná látka na každej strednej škole. V širšom slova smysle znamená zase, aby žiactvo, podliehajúce povinnej školskej dochádzke aj mimo strednej školy dostalo ucelený jeden a jednotný základ vedomostí. Nejdeme teraz o tom rozhodovať, čo je správnejšie. Hovorím, na to je čas a príležitosť v kultúrnom výbore, tu len to spomeniem, že tá jednotná nižšia stredná škola v určitej forme vyžaduje slúčenie meštianky a prvých dvoch tried nižšej strednej školy, gymnázia, reálky atď. A tým by sa osemtriedna stredná škola snížila na šesťtriednu. Táto prirodzená vec má tú nevýhodu, že hádam ej spojená so snížením úrovne, niveau strednej školy vôbec. Táto rovnosť vo vzdelaní je podmienkou a predpokladom tej neobmedzenej demokracie, ktorá vládla v našej prvej republike. Na vyššom stupni, od piatej až po ôsmu triedu je plánovaná reforma v tom smysle, že kostru každej jednej strednej školy bude tvoriť asi osnova dnešného reálneho gymnázia, ktorá osnova potom bude kombinovaná vetvou alebo reálnou, v smysle dnešnej reálky, alebo vetvou klasickou, v smysle klasického gymnázia. A to tak, žeby to bola jedna stredná škola, jedno žiactvo, ale určitá časť by navštevovala hodiny reálneho gymmázia a druhá časť zatiaľ hodiny vetvy klasickej. Tak ako pred prevratom niečo takého bola gréčtina a t. zv. "görögpótló". Tu narazí správa školská na technické a personálne prekážky, lebo to znamená 19 až 21 hodín, t. j. vyžaduje plus miestností a plus profesorského personálu.

Ale, slávny slovenský Snem, darmo by sme rokovali o reforme, či obsahovej, alebo rámcovej, alebo organizačnej, alebo akejkoľvek strednej školy, keby sme neprikročili k reforme výchovy profesorského dorastu. Musím konštatovať, že toto z vládneho vyhlásenia, hádam pre obšírnosť látky vystalo. Ale dôkladná, úplná reforma a dokonalá reforma strednej školy toto bezpodmienečne vyžaduje. Už včera tu bolo spomenuté rečníkom kolegom Čarnogurskym, ktorý hovoril o nižšej škole, že podmienkou úspešného vyučovania je osobnosť učiteľova, t. j. vyučovanie je úzko spojené s vyučujúcou osobnosťou. A tu potvrdzujem to, že áno, súbežne s reformou strednej školy musí byť uskutočnená a to v prvom rade uskutočnená reforma výchovy stredoškolského profesorstva. Univerzita dodáva, ako vieme, odbornú vzdelanosť budúcemu profesorovi, ale nedostáva sa dnešnému kandidátovi profesúry vôbec metodických, praktických znalostí pre strednú školu. A idem ďalej, niet vôbec výberu osobnosti budúceho vychovávateľa stredoškolskej mládeže. A tu tvrdím, že vychovávateľ je nie totožný prosím, s úradníkom. Totižto tak by som to označil správnejšie, že úradník má svoje zamestnanie, jeho práca je zamestnaním. Profesor, učiteľ má svoje povolanie, na to musí byť povolaný, alebo ináč vyvolený, aby mohol vychovávať. Musí sám disponovať takými vlastnosťami charakteru, okrem vedomostí, ktoré ho skutočne predurčujú na túto dráhu A tu nechcem snižovať snáď úradnícky stav, keď poviem, že úradník, keď nezodpovie v tom, alebo v onom obore úradovania administratívy, dá sa inde a pri tom stole nejako len vysedí, ale, prosím, ten profesor, ten učiteľ, ten kdekoľvek príde, musí prísť len na školu. A od jeho, opätujem, osobnosti, od jeho charakteru závisí aj úspech jeho vyučovania A tu by som neváhal pokračovať vo výbere budúceho stredoškolského dorastu tak asi, ako sa pokračuje pri výbere na príklad duchovenstva a kňazstva, alebo pri výbere, povedzme, dôstojníctva. Okrem univerzity, ako vysokej školy odbornej, nech je vychovávací ústav a v tom ústave by sa pripravoval budúci profesor nielen po stránke stavovskej, ale by bol pozorovaný aj po stránke charakterovej. A jestli nedisponuje vlastnosťami, charakterom, ktorý charakter a vlastnosti hodné sú pre vychovávateľa, prosím, hneď apriori zamedziť mu prístup a možnosť prístupu na strednú školu, alebo na školu vôbec. Áno, keď dôstojník musí sa vykázať telesnou zdatnosťou a silou, keď kňaz sa musí vykázať svojim duševným založením pri kňazskú dráhu, tak nech sa vykáže budúci pedagóg aj tými vlastnosťami, ktorými má disponovať za katedrou a vo výchove vôbec. Preto, aby som len takú krátku vec spomenul, nemôžem úplne súhlasiť s tým pokračovaním správy školskej, ktorú ministerstvo zaviedlo hneď po 6. októbri, že povolilo bez akéhokoľvek predpokladu a podmienok na príklad učiteľom z ľudových škôl skladať rozdielne maturity a skladať potom odborné skúšky, teda ďalej študovať na univerzite a kvalifikovať sa pre strednú školu. Myšlienka je veľmi pekná, ale treba ju bolo obmedziť určitými predpokladmi a to alebo výtečnosťou pedagogickou, alebo predpokladmi charakterovými, alebo literárnou činnosťou, alebo čím iným. Konkrétne, aby sa ta dostali vynikajúci učitelia, ale nie len en gros, kto náhodou složí, ten príde na strednú školu. Teda s tohoto hľadiska nemôžem súhlasiť s týmto nariadením, alebo krokom.

Slávny Snem! Vládne vyhlásenie konštatuje že na zmenšenom území Slovenska nemožno ďalej rozširovať sieť stredného školstva, naopak, bude sa museť uvažovať o jeho obmedzení. Celkom správne. A ja si dovolím k tomuto poznamenať ešte to, že stredných škôl na zmenšenom Slovensku je nadbytok. A nevyhovuje ani dislokácia stredného školstva na zmenšenom Slovensku. Niet dislokačného plánu. A k tomuto chcem porovnať stav pred svetovou vojnou so stavom dnešným, resp. so stavom prvej republiky, minulého dvacaťročia. Počet ústavov stredných škôl úzko súvisí s počtom žiactva a naopak, počet žiactva zase úzko súvisí s počtom stredných škôl. To sú konečne spojené nádoby. Počet stredoškolského žiactva pred svetovou vojnou 1913 a 1914 na dnešnom Slovensku, vlastne nie na dnešnom, na bývalom veľkom Slovensku, bol spolu 14.195 žiakov na gymnáziách a učiteľských ústavoch V Československej republike v prvom školskom roku v roku 1919/1920 mali sme 13.659 žiakov, teda o niečo menej, v šk. roku 1925/26 už ich bolo 18.978, skoro 19.000 a v školskom roku 1929/30 zase vyše 19 tisíc až 500 a v roku 1938 pred okupáciou zaznamenával sa počet nášho žiactva už číslom 31.413. Po okupácii som nemohol zistiť, nevedel zistiť počet žiactva. Následkom tohoto stúpania počtu žiactva sa tvorily potom takzvané mamutie ústavy tisícové, ako na pr. bratislavské ústavy, bývalý košický ústav a podobné. Preto sa musel zvyšovať aj počet stredných škôl. Počet stredných škôl pred svetovou vojnou v r. 1913 a 1914 na bývalom veľkom Slovensku bol 60. V republike v šk. roku 1919/20 mali sme 67 stredných škôl a učiteľských ústavov. Potom v r. 1922/23 73 stredných škôl, v roku 1929/30 už ich počet zase klesol na 65 a v r. 1938/39 pred okupáciou mali sme 85 stredných škôl. V tom bolo 56 štátnych a 29 neštátnych. Po okupácii máme na území Slovenska 66 stredných škôl, z toho 44 štátnych a 22 škôl neštátnych. A keď si toto porovnáme v pomere celoštátnom, teda s územím bývalej republiky, budeme vidieť, že podľa stavu zo školského roku 1936/37 bolo v celej republike 409 stredných škôl a učiteľských ústavov. Čechy boly reprezentované 48 percentami, Morava a Sliezsko 29 percentami, Slovensko 19 percentami a Podkarpatská Rus troma percentami. Podľa percentuálnej účasti jednotlivých národností v Československej republike Slováci mali 15,64 percenta stredného školstva, kdežto reprezentovali 17 percentov obyvateľstva. My však nemôžeme sa podľa tejto normy držať, my musíme brať nie obraz z Čiech a z Moravy pre nás, my musíme pri zriaďovaní alebo redukovaní počtu stredného školstva vychádzať z našich vlastných potrieb, z nášho života, či to hospodárskeho alebo administratívneho alebo akéhokoľvek iného. Jednou z príčin preplnenosti stredného školstva je nedostatočne riešená, a nevhodne riešená otázka platenia školského platu. Nejdem sa o tom rozširovať, to patrí do kultúrneho výboru, len toľkoto poviem, že na tomto základe nemožno udržať, prosím, výhodu neplatenia stredoškolského platu. Prečo? Konkrétne: žiak strednej školy, po určitom "lenže-len" úspechu, zo samých troják rešpektíve štvorák, teda dostatočných známok, dostane - keď je chudobný - odpustenie školského platu; prepadne, stratí to, - prejde nejakým spôsobom, znova dostane, zase prepadne, ako sa to veľmi často stáva, zase dostane a tak ďalej. To je nemožný stav. Výhoda odpustenia školského platu nech je viazaná k úspechu a potom prirodzene aj k sociálnemu postaveniu dotyčného žiaka, ale hlavnou podmienkou, prosím, nech je pilnosť a prospech a to výborný alebo aspoň dobrý, ale dostatočný na žiaden pád. A tým príjem rezortu ministerstva školstva bude väčší, nie o 5 milionov korún, ale bude väčší. A ďalej druhá veľká príčina nadbytku stredoškolského žiactva je, že stredná škola je u nás nie v pravom slova smysle školou výberovou. Nepokračuje sa podľa zásady, že na strednú školu patrí žiactvo rozumove schopné, rozumove dobre podložené, ktoré látku, veľmi kombinovanú učebnú látku strednej školy bez ťažkosti môže ovládať. Preto v posledných rokoch sa veľmi často pretriasla otázka vraj zaťažovania, ohromného zaťažovania žiactva a ja neviem čo všetko a podobné. Keď bude zodpovedný výber žiactva, keď bude osobnosť profesorská a profesorova a vyučovanie na výške, vtedy odpadá akákoľvek otázka preťažovania a ja neviem čoho na strednej škole. Stredoškolskú stať končím tým, že je nadbytok stredných škôl, ale to neznamená, aby sme my museli rušiť stredné školstvo. Nie, musíme ho vhodne podľa dislokačného plánu, podľa potrieb jednotlivých krajov premeniť na školstvo odborné. A tu by som to tak označil, že musíme vykonať v našom strednom školstve správnu distribúciu, podľa toho, či to má byť stredná škola v užšom slova smysle, alebo či to má byť stredná škola odborná, teda obchodná alebo priemysel ná, alebo stredná škola potom iného smeru, živnostenská a tak ďalej.

Pokiaľ ide o školy obchodné, rešpektíve obchodné akademie, tu je stav vyhovujúci. Vyhovujúci preto, že na bývalom veľkom Slovensku sme mali 7 obchodných akademií. Na zmenšenom Slovensku máme zase 7 obchodných akademií. Obchodná akademia z Košíc bola prenesená do Prešova a iná stredná škola, teda odborná, neodpadla nám, nestratila sa. A keď si toto porovnáme v pomere zase celoštátnom, tak v Čechách a na Morave obchodných akademií bolo prvú republiku rozumiem - s vyučovacím jazykom českým 25 obchodných akademií a jedna obchodná akademia pripadla na 333.961 obyvateľov českej národnosti, to je skoro na tristotridsaťštyritisíc obyvateľov. Jedna trieda pripadala na 60.000 obyvateľov českej národnosti. U nás na Slovensku keď vezmeme 7 obchodných akademií, tak jedna obchodná akademia pripadá na 339.000 obyvateľov slovenskej národnosti a jedna trieda pripadá na 79.000 obyvateľov slovenskej národnosti. Ku tomu sa ešte pripojuje 9 obchodných škôl, teda dvoj triednych a na okupovanom území sme, jako som spomínal, nestratili. To neznamená, že by som tu apriorne vypovedal, že hádam viac nepotrebujeme; vždy zdôrazňujem zásadu, že tvorenie, ustavenie novej strednej školy je rozhodne závislé od požiadavky, pravdaže, života nášho, v tomto prípade obchodného života. Jestli je potreba, môže sa stredné školstvo v podobe pobočiek atď. rozšíriť.

Podobný stav je aj v priemyselnom školstve, čo do počtu totižto, že stratou územia nestratili sme jedinú jednu strednú školu, totižto priemyselnú školu vyššiu, iba maďarské pobočky v Košiciach. Slovenské oddelenie bolo premiestené z Košíc do Ružomberka. Ale to neznamená, že by nám počet hádam dostačoval. Treba vybudovať vyššiu školu elektrotechnickú, ako už bolo aj včera zdôrazňované tu v reči o priemysle, elektrotechnickú v Bratislave a v Banskej Bystrici, ako aj majstrovské školy elektrotechnické. Vybudovať ďalej odbornú školu papiernicko-textilnú a kamenícku, strojnícko-hutnícku a nakoľko možno premeniť odbornú školu v Banskej Bystrici na vyššiu. Dobudovať evakuovanú školu v Ružomberku, teda z Košíc, pretože strojné zariadenie ostalo v Košiciach. A len tak po týchto doplnkoch budeme môcť povedať niečo potom, že naše odborné a priemyselné školstvo hádam okyptenému, zmenšenému Slovensku ako-tak vyhovuje.

V pomere celoštátnom vidíme ohromný rozdiel medzi historickými zemami, rešp. českými zemami a Slovenskom. Priemyselné odborné školstvo v Čechách a na Morave podľa stavu posledných rokov vykazovalo toto číslo: s českou vyučovacou rečou bolo 126 odborných a priemyselných škôl, s nemeckou 102, spolu 228. Na Slovensku 18 odborných a priemyseľných škôl so slovenskou vyučovacou rečou plus jednej pobočky v Košiciach, čo som už spomenul, s maďarskou vyučovacou rečou. Keď si porovnáme po tom, že Slovensko podľa plochy vtedy tvorilo jednu tretinu územia a podľa počtu obyvateľstva jednu štvrtinu obyvateľstva celej republiky, tak primerane k tomu by sme museli boli mať aspoň 60, nie 19, ale 60 odborných a priemyselných škôl. Prirodzene tu musíme pozerať na vyvinutý stav priemyselu atď. v západných zemiach, t. j. v českých krajinách.

V odbore stredného školstva vlastného i odborného je potrebná, ako som spomínal, správna distribúcia a dislokácia školstva podľa oblastí. Nie je možné niekde školstvo skoncentrovať, iné vidieky nechať bez školstva.

No, slávny Snem slovenský, myslím, že ďaleko ťažším problémom je pre naše nové Slovensko budovanie školstva vysokého. Školstvo vysoké v prvom rade musíme prebudovať duchom, v druhom rade musíme dobudovať technicky a v treťom rade musíme sa postarať o vhodné jeho umiestenie. To sú tri veľmi dôležité veci. Nejdem sa tu rozširovať do podrobností, len toľko spomeniem, že už tá okolnosť, že bývalú Komenského univerzitu sme museli pomenovať, premenovať na Slovenskú univerzitu, hovorí veľmi jasnou rečou. Bývalá univerzita nebola vysoká škola vedy, vedy objektívnej, vedy, ktorá platila na desaťročia, ba na stáročia, nebola školou a dielňou vedy, ktorá by tvorila bola trvalé hodnoty. Univerzita Komenského bola exponovaným, tendenčným ústavom, ktorý mal na vysokom stupni, na vyššom stupni dokončiť tú tendenciu a ten plán, ktorý plán sa prejavoval a pomaly, ale sústavne realizoval v každom odvetví nášho verejného života. A tu by som odporúčal, slávny Snem, po tejto stránke na Slovenskej univerzite urobiť tabulu rasu s týmto smerom. Tabulu rasu a vybrať, vytrhať, ešte aj jeho korienky, aby nám tá burina nemohla výjsť na povrch nikdy viac. A ďalej: na novej univerzite, na nových základoch položenej univerzite musíme dbať, aby táto vysoká škola, aby táto dielňa vedy slovenskej bola na výške vedeckého tribunálu.

A s týmto úzko súvisí otázka univerzitnej autonomie. Bola by trošíčku divná hra osudu keby sme my, ako autonomisti autonomiu rušili. Ale myslím, že autonomia administratívna a politická je celkom iná, ako autonomia vysokej školy a pri tejto otázke by som si dovolil poznamenať: áno reformovať aj v tomto smere. Rozhodne zasiahnuť, ale veľmi bdieť o to a na to, aby sme sa nedotkli nijakých kriterií, ktoré kriteria tvoria charakter univerzity, charakter medzinárodný. Charakter bývalej, vlastne ani nie bývalej, ale vysokej školy datujúcej sa zo stredoveku.

Predseda dr. Sokol (zvoní): Upozorňujem pána poslanca, že rečnícka lehota už dávno uplynula.

Poslanec Florek: Prosím ešte 10 minút! - Univerzita svoju výšku vedeckej školy musí udržať. My sme národom malým, my si nemôžeme dovoľovať žiadne zvláštne, ďalekosiahle reformy na tomto poli. Ale na druhej strane univerzita nemôže byť žiadnym penzionátom. Žiadnym zaopatrovacím ústavom zostarlých vedeckých, hádam i nevedeckých ľudí, ktorí tam zakotvili a ktorí žijú zo svojho menšieho, alebo väčšieho kapitálu vedeckého.

Treba uplatniť zásadu pohyblivosti, aby sa mladé vedecké sily mohly dostať tam a uplatniť. Títo prestarlí majú príležitosť sa zachytiť v našich vedeckých ustanovizniach tam a tam a jako štátni zamestnanci by pravdaže mali svoje definitívy.

Čo sa týka dobudovania univerzity po stránke reálnych vied, musíme pomýšľať na vybudovanie prírodovedeckej fakulty. Ale myslím, že tu nás donúti finančná otázka pridružiť túto prírodovedeckú fakultu k budúcej technike.

Technika! Techniku sme sdedili evakuovanú z odstúpeného územia, ale aby som správne povedal len embrio techniky. Táto technika týmto školským rokom oproti počtu žiactva košického, kde sa prihlásilo 25 poslucháčov, má dnes vyše 60 poslucháčov v Turč. Sv. Martine. Túto techniku postupne musíme budovať svojimi ročníkmi, ale rozširovať aj svojim obsahom. Toto vybudovanie a dobudovanie techniky administratívne a technicky je otázkou rozpočtovou. To sme si povedali pri rozpočtovom výbore. Tu sa rozširovať na to nejdem, len konštatujem, že 1,726.500.- K, čo je preliminované na techniku, myslím, že nepostačuje k úplnej, nie ani k úplnej, ale k ďalšej postupnej výstavbe, budovaniu techniky. Slovenskú techniku nielen administratívne, ale aj ináč musíme budovať.

Tu som pri otázke umiestenia techniky. A slávny slovenský Snem, dovolím si vopred poznamenať, keďže som z dočasného sídla techniky, že nebudem tu hovoriť, ako hádam poslanec jedného mesta, to bolo kedysi pred 100 rokami, keď Ľudovít Štúr na prešporskej diete hovoril ako delegát mesta Zvolena. Ja sa pokladám v smysle vládneho vyhlásenia skutočne za delegáta slovenského národa a preto hľadisko, ktoré pri určovaní definitívneho sídla slovenskej techniky budem sledovať, bude hľadisko celonárodné, bude hľadisko slovenskej tradície, slovenskej historie, čo sa týka minulosti a do budúcnosti zase prospešnosť vysokej školy technickej v ďalších ročníkoch, rešp. v ďalších desaťročiach, ba aj storočiach. A tu som, slávny slovenský Snem, pri otázke vôbec kultúrneho centra slovenského, alebo kultúrneho strediska slovenského. Tejto otázke, veľmi dôležitej otázke, nebola venovaná doteraz patričná pozornosť. Prvá republika, správnejšie uplynulý 20ročný režim, ako môžeme všetci konštatovať, hádam mal v tomto ohľade veľký nedostatok, že začal budovať kultúrne centrum na nevhodnom mieste. Na nevhodnom mieste, musíme si to povedať, však áno, na nevhodnom mieste. Malý národ, slabý národ musí si svoje kultúrne centrum, stredisko budovať v strede. To je nad všetkú pochybnosť. Táto otázka sa pretriasala už od dôb Ľudovíta Štúra. Ľudovít Štúr vo svojich spisoch už sem-tam cíti a nadhadzuje túto otázku, že nemáme Slováci vtedy ešte národného a kultúrneho vedeckého centra a toto zabíjalo Slovákov cez celé desaťročia. Až v dobe národnej koncentrácie slovenskej, v dobe slovenského memoranda z roku 1860, v dobe matičnej a v dobe neskoršieho vývinu krásnej a vedeckej literatúry, vydávania kníh a koncentrovania sa vedúcich slovenských osobnosti, tento slabý slovenský organizmus začína si sám, inštinktívne tvoriť v slovenskom strede skromné, chudobné, ale predsa len vedecké kultúrne centrum. A tu som, prosím, zase pri tej otázke, že Slovenská Hlinkova ľudová strana vo svojom boji o autonomiu Slovenska, už či pri podávaní návrhov zákonných, alebo pri rečnení, alebo kdekoľvek pri argumentácii, vychádzala z tohoto jedine správneho stanoviska - aj vládne vyhlásenie ho zdôrazňuje - že my vývin slovenského národa musíme budovať ďalej na vývine, ktorý nám začal, v ktorom pokračoval Anton Bernolák, pokračoval Ľudovít Štúr a ďalšia doba matičná. A tento vývin sa koncentroval fakticky vo svojom skromnom stredisku v Turč. Sv. Martine i pred prevratom. Po prevrate práve nám nepriateľská jednotiaca česko-slovenská ideologia postavila na opačný pol, teda sem akési vedecké centrum a stavala ho do protivy podľa nich t. zv. "bývalého" slovenského národného duševného strediska. A my by sme nič iné nerobili, len by sme sa dopúšťali tej istej chyby, keby sme túto vatru, čo akú skromnú, ale predsa len vedeckú a kultúrnu vatru, kde sa sústreďuje duchovná i materiálna kultúra slovenského národa, duchovná v Matici slovenskej materiálna kultúra v Slovenskom národnom muzeu, nebudovali ďalej rešp. k tej vatre neprikladali nové a nové polienka. A tu nikto nemôže oddišputovať to, že každá vysoká škola, akéhokoľvek smeru je, či je smeru humanistického, či je smeru reálneho, je dielňou vedy a patrí do kultúrneho strediska. A dovoľte mi, pánovia, nerád by som išiel ďalej, len toľko poviem, že vláda pri tejto otázke, čo ako rozpočtove hádam je veľmi pri stene, alebo v kúte, alebo v rozpakoch, nemôže si voliť v otázke budúceho umiestenia slovenskej techniky zásadu, že kto dá viac. To je vylúčená vec. Totižto táto zásada by sa veľmi vypomstila, veľmi vypomstila v budúcich rokoch, desaťročiach, ba aj storočiach.

Predseda dr. Sokol (zvoní): Upozorňujem pána poslanca, že prekročil rečnícku lehotu viac ako o 30 minút.

Poslanec Florek: No, už končím, prosím, už končím! - Toto je myslím základný kameň tvorenia slovenského národného vedeckého života. A tu si pripomínaní, že slovenský štát, nové Slovensko má zvláštne úlohy a zvláštne povinnosti oproti vedeckým ústavom a ustanovizniam, oproti Matici slovenskej, Slovenskému národnému múzeu, Spolku sv. Vojtecha, Tranosciu, atď., atď.

Končím tým, že vládne vyhlásenie, ktoré odznelo z úst pána predsedu vlády slovenskej, nielen že prijímam s úplným súhlasom, ale ho so slovenským nadšením pozdravujem. Nech toto vládne vyhlásenie ako program nového Slovenska tvorí etapu práve takú, etapu dokonalejšiu, správnejšiu, akou bolo roku 1918 naše oslobodenie, ktoré oslobodenie rozšírilo do širokých, hlbokých vrstiev veľmi intenzívne národné upovedomenie slovenské. Roku 1938, rešp. vládnemu vyhláseniu z r. 1939 želám, aby vytvorilo v každom príslušníkovi slovenského národa slovenský národný charakter a aby v tomto smysle program prvej slovenskej vlády, vyslovený pánom predsedom vlády, sa stal radostnou, krásnou etapou do budúcnosti. (Potlesk.)

Predseda Sokol: Ďalším rečníkom je pán poslanec dr. inž. Zaťko. Dávam mu slovo.

Poslanec dr. inž. Zaťko: Slávny Snem! Programové vyhlásenie vlády rozprestrelo sa vari na všetky polia nášho spoločenského, teda sociálneho i súkromného života. K veciam politickým, či už sa týkaly našich vnútorných vecí, alebo politiky zahraničnej, zaujal náš klub už včera jednotné stanovisko. Preto týchto otázok mienim sa dotknúť len vtedy a natoľko, kedy a nakoľko budú súvisieť, alebo súvisia s hospodárskymi otázkami, ktorými sa dnes mienim zaoberať. Vylúčiť túto súvislosť, t. j. súvislosť medzi politikou a hospodárstvom nie je dobre možné ani pri najlepšej vôli, pretože náš hospodársky život a hospodárstvo vôbec ešte vždy do veľkej miery závisí práve od denia politického, od politických činov. Na túto neodškriepiteľnú skutočnosť by som rád hodne dôrazne poukázal práve na parlamentnom fore Slovenska.

Pán predseda vlády vyhlásil predvčerom, že vzhľadom na zjednodušenie našich politických pomerov, vzhľadom na to, že máme vlastne jednu jedinu slovenskú politickú stranu, prestávajú rozdiely medzi stranou a štátom, štát a strana je jedno. Zdá sa byť logickým domyslením tejto pravdy, keď poviem, že následkom toho nemôže byť rozdielu ani medzi politikou strany a politikou štátu. Obe sú rovnako v službách nášho národa. To znamená, že ani v jednej, ani v druhej nemožno pokračovať tak, aby nám vznikaly objektívne, či sociálne škody. Možno, že tá. alebo oná politika vyvolá určité spory subjektívne, objektívnych škôd vyvolávať nesmie. Viem, že škody tohto druhu, teda škody sociálne môžu byť zapríčiňované vo všetkých oblastiach nášho spoločenského života, jednak som toho názoru, že vari nikde nemôžu byť tak citelné a ďalekosiahle, ako práve v obore hospodárskom, pretože tu často dochádza i k násobeniu. Preto sa mi zdá byť prvou povinnosťou zodpovedného politika, aby pri každom svojom počínaní dôkladne uvážil, aké účinky vyvolá ono vo sfére života hospodárskeho. Iste budeme jednotní v názore, že je zásadne nemožné, aby pokračovaním politickým zapríčiňovaly sa národu škody hospodárske. Nebolo by dobré, keby si naši politickí činitelia neuvedomovali, že hádam každý ich počin, či už ide o reč, alebo o skutok, má i svoje reflexy hospodárske, ktoré niekedy môžu dosiahnuť s hľadiska celonárodného i katastrofálneho rozsahu.

V tejto súvislosti pokladám pre ďalší náš vývin za mimoriadne významné, že predseda vlády vyslovil zásadu, že štát ponechá voľné pole súkromnému podnikaniu a že jeho úloha v tomto ohľade bude len hájenie obecného záujmu národného. To je dobrá základňa pre rozvoj súkromného podnikania na Slovensku a i pre celkovú hospodársku politiku vlády. Treba s uznaním konštatovať, že slovenská vláda už i doteraz i v praktickom živote tejto zásady sa pridržiavala.

Slávny Snem! Skoro po slovenskom prevrate, keď sa naša územná konštelácia rúcala a značné kusy našej najlepšej zeme odpadúvaly do lona druhých štátov, počuli sme často nahlas i šeptom vyslovovanú otázku, či to hospodársky vydržíme, či sa o niekoľko dní alebo týždňov nezrútime a nestaneme sa zase ako celok obeťou toho alebo iného štátneho celku. A naša prvá slovenská vláda odpovedala vtedy na túto otázku jasne a nedvojsmyseľne: vydržíme a položila tak základy dôvery národa v seba samého a v jeho vývin do budúcnosti. Pánovia, pokladám za najsvätejšiu povinnosť slovenskej vlády, aby dokázala, že táto dôvera bola odôvodnená, a že nádeje, ktoré do nej národ vložil, budú splnené. Možno dávať sľuby a neplniť ich, ale nie na trvalo. Len tá vláda, ten režim má trvalé úspechy, ktorý sa usilovne snaží, aby nebolo rozporov medzi tým, čo sľubuje a medzi tým čo uskutočňuje. A tu by som rád pripomenul, že i naša slovenská štátnosť je sľubom a to sľubom veľmi závažným. Je to sľub lepšej budúcnosti národa, krajšieho zajtrajšku, radostnejšieho života slovenského. To je cieľ a smysel konečne každého štátneho snaženia, smysel každého štátu.

Súhlasím s názorom vlády, že štát nemôže byť účelom, ale len prostriedkom na záchranu a na zveľaďovanie trvalých hodnôt nášho národa, národa vôbec, na dvíhanie jeho kvalít hmotných i mravných. Zdá sa mi, že hádam základným predpokladom dosaženia tohto cieľa sú úspechy vlády Slovenskej krajiny práve na poli hospodárskom a sociálnom. Musí dokázať robiť takú hospodársku politiku, ktorej výsledkom by bolo ustavičné tvorenie nových podmienok, vhodných pre rozmnožovanie a pre dvíhanie kvality zárobkových príležitostí. Úloha táto je neznieme ťažká, ale nie nesplniteľná. Možno ju vyplniť len vtedy, keď si hneď na začiatku dobre uvedomíme, s akými hospodárskymi hodnotami, s akými pomerami hospodárskymi začíname.

Včera hovoril pán poslanec Turček z tohoto miesta o pomeroch vo výrobe poľnohospodárskej. A mne nezostáva nič iného, ani vtedy, keď sa budem zaoberať vo svojej reči hlavne výrobou druhotnou, len zase vyjsť z pomerov, ktoré panujú u nás práve vo výrobe poľnohospodárskej. Zdôraznilo sa včera, že vyše 66 percent nášho obyvateľstva patrí práve do tejto skupiny povolania a povedalo sa, že práve preto treba dbať záujmov tejto časti obyvateľstva. Áno, vážení pánovia, práve preto, lebo toto číslo je príliš vysoké na pomery, aké vykazuje poľnohospodársky obrábateľná pôda na Slovensku. Uvedomme si, prosím, že na Slovensku na 100 hektároch poľnohospodársky obrábanej pôdy žije dnes zhruba asi 107 ľudí. Pánovia, to je o 40 percent viac, nežli žilo na Slovensku prednovembrovom. To je o 65 percent viac, nežli žije na rovnakom kuse pôdy v Čechách, a to je, vážení pánovia, o 300 percent viac, nežli v Dánsku, poľnohospodársky pokročilom Dánsku. Produktivitu pôdy možno stupňovať, ale má svoje prirodzené hranice, ktoré určuje zákon klesajúceho výťažku. Túto hranicu neprekročuje nikto a nebudeme ju prekročovať ani my. Následkom toho zdá sa mi byť absolutne jasným, že kým na Slovensku na jedného príslušníka poľnohospodárstva nepripadá ani jeden celý hektar pôdy, do tých čias nemožno hovoriť o slušnej životnej úrovni slovenského roľníckeho ľudu ale ani o slušnej úrovni slovenského ľudu vôbec.

Súhlasím s názormi, ktoré včera vyslovil pán poslanec Turček, že bude potrebné, aby vedľa starosti o južné kraje, svojou prevahou obilinárske, starali sme sa tiež o kraje severného Slovenska, ktoré vykazujú prevažne zase výrobu živočišnú. Vláda má v úmysle organizovať sbernú službu a obchod s dobytkom v samostatnej slovenskej spoločnosti. Súhlasím, ale dodávam, nezabúdať, že značná časť našich prebytkov živočišnej výroby už dnes a pri stupňovaní tejto výroby ešte značnejšie v budúcnosti, aspoň v dohľadnom čase, - nie, prosím, na trvalo, ja sa k tomu vrátim, - musí hladať svoj odbyt v krajinách českých. To znamená, že musí byť organická súvislosť medzi podobnou organizáciou v krajinách českých a na Slovensku. Bez tejto súvislosti neviem, či by to šlo dobre.

Pán poslanec Turček - nehnevajte sa, že sa Vás toľko dovolávam - spomínal včera tiež potrebu účasti producentov-roľníkov na podnikaní priemyselnom. Pochopiteľne, že táto otázka ma celkom mimoriadne zaujíma, a nebudem v zásade nesúhlasiť s ňou. Tu ide len o to, aby to bola účasť najvhodnejšia a skutočne účasť roľníkov. (Potlesk.) Nejde o formálne riešenia, hovorilo sa o účasti na zisku. Rôznou formou možno túto účasť zaistiť a my budeme museť hľadať takú formu, ktorá by vyhovovala obom, i tomu priemyselnému podniku i tomu roľníkovi. Sledujeme objektívny účel, musíme teda vziať do úvahy obe hľadiská.

Slávny Snem! Pomery, ktoré som vylíčil a ktoré sa týkajú výroby poľnohospodárskej, sú mimoriadne závažné a sú podľa môjho názoru priamo rozhodujúce pre smer poľnohospodárskej politiky, ktorý vláda už v najbližšom čase bude musieť sledovať. Veď nemôže byť o tom sporu, že účelom poľnohospodárskej politiky je zaistenie si najvyššieho stupňa blahobytu a čo najväčšej spokojnosti roľníckeho ľudu. Nesúhlasím s tými, čo zastávajú názor, že tento cieľ spočíva v zaistení rentability roľníckeho podnikania, to je nie nič iného, ako zameňovanie účelu s prostriedkom. Rentabilita je nie účelom, je len prostriedkom, pomocou ktorého vlastného účelu dosahujeme. Ale nie je to jediný prostriedok, i keď uznávam, že je to hádam prostriedok najdôležitejší. Rentabilitu v súkromno-hospodárskom podnikateľskom systéme vyžaduje záujem podnikateľov na výrobe a bez rentability v našom systéme sa nepodniká, alebo aspoň sa nepodniká na trvalo. Čím vyššia výnosnosť, tým väčší je tento záujem podnikateľa a naopak, to je nesporné.

Uznávam tiež, že každá zmena v stupni výnosnosti má za následok súbežnú zmenu i v stupni blahobytu - hovorím o výrobe poľnohospodárskej - ale len kým z patričného výnosu pôdy žije rovnaký počet ľudí. A práve preto poľnohospodársky politik musí obracať svoju pozornosť nielen k pôde, ale i k roľníkom, musí sa starať o to, či počet príslušníkov roľníckeho stavu je, bol a či bude v náležitom pomere k rozlohe pôdy, ktorú títo majú k dispozícii. Tento pomer je rovnako dôležitý, ako výnos samotný. Konštantný vzrast životnej úrovne roľníctva ako celku možno zabezpečiť len vtedy, keď poľnohospodárska politika dbá nielen maxima výnosnosti pôdy, čo sa často zdôrazňuje, ale i optima počtu roľníckeho obyvateľstva na nej žijúceho, na čo sa zase najčastejšie zabúda.

Pánovia, po tom, čo som práve uviedol, je jasné, že na slovenskej poľnohospodársky obrábanej aj obrábateľnej pôde nežije dnes optimálny počet ľudí ale skôr, že tu máme čo robiť so značným populačným pretlakom. To je skutočnosť, s ktorou sa na trvalo uspokojiť nemôžeme, Nezdá sa mi, že postačí, keď zabránime ďalšiemu vzrastu roľníckeho obyvateľstva, ale že bude potrebné snížiť i dnešný jeho početný stav na primeranú výšku. To je, pravda, už úloha, na ktorú sama poľnohospodárska politika nestačí.

Slávny Snem! Tak prichádzam k druhému a vlastne k ústrednému problému celej našej hospodárskej a sociálnej politiky, to jest k otázke populačných prídavkov. Z vyhlásenia vlády jasne vysvitá, že dnešnú populačnosť Slovenska nepovažuje za dostačujúcu. Len tak totiž možno odôvodniť zásahy, ku ktorým sa mieni odhodlať v oblasti politiky sociálnej a tu najmä pri mzdách a platoch. Súhlasím s týmto chápaním veci, ale mám zas určité pripomienky, nehnevajte sa. Ťažko je dnes zistiť presné populačné prírastky slovenské v našom okyptenom území, pretože chybí ešte potrebný štatistický materiál. Ale je zaujímavé, že v rokoch 1933-1937 ročný prírastok činil v okresoch zabraných 8.3 promil, kdežto na území dnešného Slovenska 10.7 promil. Máme teda dnes populačnosť značne vyššiu, než bola na Slovensku prednovembrovom. V absolutných číslach vyjadrené znamená to, že na starom Slovensku mali sme priemerný ročný populačný prírastok asi 32 tisíc duší, na Slovensku dnešnom možno prísť rôznymi výpočtami k číslici 22 až 25 tisíc duší. Toto zvýšenie počtu obyvateľstva, toto ročné zvýšenie počtu obyvateľov, predpokladá aspoň úmerné rozmnožovanie možností zárobkových, ak nemá vykonávať nepriaznivý tlak na terajšiu životnú úroveň nášho národa. A jednako do nedávna najväčšia časť tohoto prírastku vtlačovala sa na pôdu, veľká časť vytlačovaná bola do cudziny a len menšia hľadala a nachádzala možnosti živobytia vo výrobe druhotnej, vo verejných službách a vo voľných povolaniach. Populačný prírastok dnešného Slovenska je ešte vždy veľmi značný, o tom nemôže byť sporu. Čo znepokojuje, to je jeho klesajúca tendencia, ktorá čím ďalej tým viac nadobúda na intenzite, tak že v bližšej alebo ďalšej budúcnosti mohla by sa nám stať osudnou. Vláda si toto nebezpečenstvo uvedomuje a preto chce prikročiť k určitým preventívnym opatreniam.. Smer, ktorý vláda v tomto ohľade sleduje, možno považovať za správny ale nie za dostačujúci. Politika zvyšovania populačnosti zdá sa mi byť odôvodnená, ako som už povedal, len vtedy, keď sa uskutočňuje paralelne s ňou ale tempom ešte intenzívnejším politika rozmnožovania pracovných príležitostí. V opačnom prípade dochádza nutne ku chudobneniu a zchudobneniu národa a to je výsledok, ktorý by sa protivil poctivej štátnej politike. Iný a okrem zmieneného vari už jediný prostriedok, ktorým takýto výsledok možno eliminovať, je: odčerpávanie populačného prírastku alebo aspoň jeho časti sťahovaním do zahraničia. Kedysi po prevrate v roku 1918 ozývaly sa aj zo slovenskej strany hlasy, že tohto prostriedku možno a treba používať. Rád by som zdôraznil, že národ, ktorý chce žiť, rásť a zveľaďovať sa v každom ohľade, musí tento spôsob umiesťovania prírastkov svojho obyvateľstva čo najrozhodnejšie odmietnuť. Na trvalo nemožno sa uspokojiť ani s takzvaným vysťahovalectvom sezónnym, pretože toto nijak neprispieva k mravným hodnotám skupiny ľudí, ktorých sa dotýka a okrem toho skrýva v sebe nebezpečenstvo veľkého tlaku na tuzemský pracovný trh, práve v dobách hospodársky najťažších, keď ich tam, kam dnes chodia, nebudú potrebovať.

Uviedol som už, že v prvotnej výrobe poľnohospodárskej niet miesta na Slovensku vlastne ani pre tú najnepatrnejšiu časť našich populačných prírastkov. Cesta do cudziny je neschodná, zostávajú teda vlastne výhradne možnosti výroby druhotnej, to jest priemyslu a živností, do ktorých zahrňujem aj cudzinecký ruch. Páni, keď uvážite akou veľkou úlohou štátnej politiky je spoločensky slušné zvládnutie tohto problému, uznáte, že nepokračujem celkom nesprávne, keď vyslovím určitú pochybnosť o tom, či mu vláda vo svojom vyhlásení venovala dostatočnú pozornosť. Jej výklady o politike zdravotníckej, sociálnej a školskej zabraly celé hodiny času, zatiaľ čo otázke nových pracovných príležitostí venované bolo len niekoľko minút. Šli by sme nesprávnou cestou, keby vláda chcela tento pomer zachovávať i pri praktickom uskutočňovaní svojho programu. Veď je nesporné, že žiadny z uvedených oborov nie je a nemôže byť primérnym bodom ľudskej činnosti. Ani v jednom z nich netvoria sa originárne dôchody, každý nám predstavuje súbor potrieb človeka, ktorých uspokojenie prichádza preň do úvahy len po krytí jeho potrieb životných, pre život neodpustiteľných. Takto teda i úspechy vlády na tomto poli, na poli kultúrnom, zdravotníckom, sociálnom a tak ďalej závisia výhradne od toho, či sa jej podarí zvýšiť celkový originárny dôchod národa slovenského, ktorý by potom umožnil i zvýšenie dôchodov odvodených. Jednako sa mi zdá byť jasným, ba i nám všetkým, že bez väčšieho počtu dymiacich fabrík a hotelov plných hostí, nestvorí u nás nikto ani viac škôl, ani zdravotných ani sociálnych ustanovizní. Badateľnejší kultúrny a sociálny pokrok nie je u nás dnes možný bez citeľného pokroku na poli tvorby a zkvalitňovania zárobkových príležitostí. Veľký program v prvom obore nebude možno uskutočniť bez realizovania veľkého programu v obore druhom. Tento druhý obor je totiž neodpustiteľným, bohužiaľ, neodpustiteľným predpokladom toho prvého.

Slávny Snem! Potrebu intenzívnej výstavby priemyslu na Slovensku snažím sa dokazovať všetkými možnými prostriedkami už dlhé roky. Jednako na dnešnom novom Slovensku, keď budujeme svoju štátnosť, ako to vyjadril pán ministerský predseda, získáva tento problém na význame mierou celkom mimoriadnou. Náš rozpočtový výbor zaoberal sa nedávno rozpočtom Slovenskej krajiny na rok 1939. I keď by som varoval pred nerozmysleným aplikovaním jeho konkrétnych úhrnných čísiel, jednako myslím, že Slovenský štát už i z vlastných príčin existenčných bude musieť veľmi usilovne hľadať prostriedky (predsedania sa ujal podpredseda dr. Mederly), ktoré by vhodne a účinne prispievaly k zvýšeniu takzvanej sociálnej či objektívnej únosnosti slovenského národa. Budovanie priemyslu je tu nesporne najnádejnejším poľom činnosti, pretože otvorí nové príjmové zdroje štátu a súčasne živobytné príležitosti pre naše populačné prírastky.

Prírodných podmienok pre výstavbu priemyslu máme mnoho, preto vláda veľmi správne zdôraznila, že pôjde o to, aby sme si vhodnou politikou tvorili ešte nutné predpoklady psychologické a hospodárske. Podmienky hospodárske vytvoríme vhodnými normatívnymi opatreniami, ktoré vyvolajú určité obete štátu v nádeji, že mu ponesú v bližšej alebo ďalšej budúcnosti bohaté ovocie vo forme daní, dávok a podobne. Budú to investície, ktoré budú mať celkom mimoriadne vysokú sociálnu výnosnosť, preto ich možno v plnom vedomí zodpovednosti podniknúť. Konkrétnou formou, v ktorej sa prejaví základňa, bude zákon o podpore industralizácie, na ktorom patričný rezort už pracuje a s ktorým už v bývalom Uhorsku mali v mnohom ohľade veľmi dobré skúsenosti.

Ale, vážení pánovia, márne budú všetky normatívne opatrenia, márne všetky finančné obete štátu, ak sa nám nepodarí stvoriť takú atmosféru psychologickú, aká je bezpodmienečne potrebná pre prilákanie podnikateľského kapitálu k nám. Ak priemyselní investori nebudú presvedčení o stálosti našich politických pomerov a o ich normálnom vývine do budúcnosti, nebudú mať záujem o našu krajinu a márne bude každé úsilie vlády, márny bude každý nátlak, ktorý by vláda v tomto ohľade chcela vynaložiť.

V tejto súvislosti má veľký význam vyhlásenie vlády, že nová ústava slovenská bude okrem iného aj garantom súkromného vlastníctva. To je zase norma, ale púha existencia normy nestačí. Dôvera vznikne len vtedy, keď vláda pri uskutočňovaní svojej praktickej politiky bude prísne dbať na jej neporušovanie a rušiteľov takýchto noriem nekompromisne hnať na zodpovednosť. Ak toto nedokáže, nebude sa môcť vykázať pozitívnymi výsledkami na tomto poli. Považujem za veľmi dôležité, aby sme si smer našej industrializačnej politiky mohli určovať sami a najmä aby sme autonomne mohli rozhodovať o stavbe nových tovární, pri čom rozhodujúcim momentom nech je pomer doterajšej výrobnej kapacity ku kapacite trhu tuzemského, ale tento pomer má rozhodovať len v zásade. Nebolo by správne, keby sme našu priemyselnú výrobu, naše nové fabriky budovali len na tomto pomere. Nestačí nám vzhľadom na to, čo som vopred uviedol, trh československý. Musíme nutne budovať náš priemysel tak, aby svoje výrobné prebytky, ktoré nebude môcť umiestiť na tuzemskom trhu, vyvážal do cudziny. Som presvedčený, že len vtedy nebudeme museť vyvážať ľudí, keď budeme vyvážať čo najušľachtilejšie tovary našich fabrík a plodiny našich polí. Netreba sa báť v tomto ohľade, slovenský výrobok si už od dávnejších časov kliesni cestu na trhy celého sveta. Slovenský výrobok najdete dnes nielen vo všetkých štátoch europských, ale aj v tých najvzdialenejších štátoch zámorských. Nemôže byť pochybnosti o tom, že slovenský export existuje, ale neexistuje v takom rozsahu, aký potrebujeme. Som rád, že vláda i v tomto ohľade chce podporovať a pomáhať tým a tam, kde súkromná námaha už nemôže stačiť.

V tejto súvislosti zdá sa mi byť dôležitá otázka štatistického zachytenia a spracovania výsledkov našej výrobnej činnosti a smeru, kam sa tieto výsledky ubierajú, kde nachádzajú svoje umiestenie. Pán ministerský predseda predvčerom zdôraznil, že bude potrebné zriadiť samostatný štatistický úrad slovenský pre zvláštne potreby Slovenska. Neviem na čo vláda konkrétnejšie myslí, ale by som rád pripomenul, že úrad štatistický respektíve jeho správne fungovanie je vecou mimoriadne chúľostivou, preto iste bude správne, keď skutočne ten slovenský úrad štatistický bude sa starať v prvom rade a hádam predbežne výhradne o tie slovenské špeciality, ale keď súčasne budeme žiadať, aby v ústrednom úrade štatistickom spracovávaly sa všetky dáta a údaje, spracovávaly sa všetky pomery, na ktorých Slovensko má záujem či už s hľadiska robenia dobrej politiky hospodárskej, kultúrnej alebo sociálnej. A musíme zvlášť zdôrazniť, že máme dnes záujem na tom, aby štatistika o zahraničnom obchode, o dovoze a vývoze bola publikovaná tak, aby z nej bolo jasne patrné akou účasťou (správne!) participuje Slovensko. Teda toto je hádam prvý taký postulát, ku ktorého uskutočneniu treba prikročiť ihneď.

Pánovia, fabriky nemožno stavať v každom kraji nášho Slovenska, ťažko dostaneme priemyselného investora najmä do tých našich krajov, ktoré sa vyznačujú zvláštnou bohatosťou prírodných krás. A jednako i toto obyvateľstvo, ba azda predovšetkým toto, musí byť predmetom pečlivej starostlivosti vlády. Vláda bude musieť vedieť dokázať, že vie stvoriť podmienky pre exploitáciu týchto prírodných krás, že z našich hôr, vrchov, vôd obyčajných i liečivých, vie vytvoriť pramene zárobku pre ľud, ktorý okolo nich býva. I tu treba počiatočných obetí, i tu bude sa štát musieť zpočiatku vzdať určitej časti svojich príjmov, ak si bude chcieť zabezpečiť príjmové zdroje pre budúcnosť a dôchodkové zdroje pre obyvateľstvo dnešné i budúce. Nepôjde len o to, aby sme mohli vybudovať úplnú sieť hotelov a chát, vyhovujúcich nárokom dnešnej spoločnosti, ale aj o vybudovanie komunikácií, ktoré by tieto kraje sprístupnily aj pre najnáročnejších turistov a kúpeľných hostí. Vážení pánovia, fabrika, hotel, neznamenajú zárobkovú možnosť len pre tých, ktorých priamo zamestnávajú, treba si uvedomiť, že podpora výstavby takýchto podnikov je súčasne i podporou podnikania remeselníckeho a obchodného. Každá nová fabrika, každý nový hotel automaticky vyvolá existenciu celej série živností toho najrôznejšieho druhu, takže zárobkové príležitosti sa týmto spôsobom násobia.

Ale blahodarný vplyv týchto podnikov prejavuje sa veľmi vypukle i vo sfére výroby poľnohospodárskej. Ešte vždy počúvame z najrôznejších strán volanie, aby železničné dopravné sadzby boly upravené tak, aby umožnily predaj našich poľnohospodárskych produktov i na najvzdialenejších trhoch republiky. Ja neváham na tomto forume vyhlásiť, že s týmto tradičným postulátom nesúhlasím. Dopravné sadzby sa naším železniciam nikdy nepodarí snížiť na úroveň, ktorá by umožňovala roľníkovi z východného Slovenska rovnakú cenu na českých trhoch, ako roľníkovi českému. Preto tento prostriedok zhodnocovania produktov našej poľnohospodárskej výroby možno považovať len za prechodný, viacmenej za východisko z núdze. Trvalých a bezpečných výsledkov v tomto ohľade dosiahneme len vtedy, keď budeme pokračovať opačne, to jest, keď naším produkčným miestam poľnohospodárskym priblížime konzumenta. A tohto práve dosiahneme zakladaním fabrík a hotelov. Možno teda povedať: každá nová fabrika alebo hotel znamená ďalšie zhodnotenie produktov našej roľníckej výroby. Pýtam sa, pánovia, prečo by sme takúto hospodársku politiku nerobili? Vláda ju chce robiť a to nás naplňuje určitými nádejami.

Som rád, že môžem konštatovať, že naša vláda dokazuje už i prakticky svoj záujem na vybudovaní nového priemyslu tým, že konečne začína aplikovať daňové výhody, ktoré umožňuje pri novozakladaných priemyselných podnikoch zákon o priamych daniach a ktoré česko-slovenské vlády u nás aplikovať v žiadnom, ale ani v jednom prípade nechcú. Všetky tieto úlohy predpokladajú záujem kapitalistu investovať. Tento záujem musíme vzbudiť všetkými vhodnými prostriedkami a nádeje podnikateľa na nerušenosť jeho dispozičnej sféry a na občiansku rentabilitu inštituciálne i prakticky zabezpečiť.

Vláda zdôraznila právnu bezpečnosť a robí to i pri iných príležitostiach. Ale ja dnes rád by som poukázal i na konkrétne prostriedky, ktoré sú k zaisteniu tejto bezpečnosti potrebné. Podnikatelia už dlhé roky žiadajú, aby sa štát všemožne vystríhal nezákonného výkonu verejnej moci. Preto musíme žiadať, aby konečne došlo k vydaniu zákona o ručení štátu za škodu, ktorá občanovi vznikne tým, že výkonná moc nebola uplatnená zákonne. Pravda, občianstvu nevznikajú škody len nesprávnou činnosťou úradu, alebo úradov, ale aj ích nečinnosťou. Fakt, že vec občana zostáva na úrade nevybavená, môže spôsobiť prípadne i väčšie škody, ako keď je tá vec nesprávne vybavená. Preto okrem zmieneného zákona treba vyniesť i zákon proti nečinnosti úradov. Konečne by som pripomenul potrebu dôkladnej úpravy súdnej kontroly verejnej správy v nižších inštanciách. Všetky tieto opatrenia sú dnes legislatívne už tak ďaleko pripravené, že by v krátkom čase mohly už byť predmetom rokovania nášho snemu.

Právna bezpečnosť však vyžaduje ďalej, aby právny poriadok bol prehľadný a všetkým občanom prístupný. Ťažko žiadať občana, aby sa držal noriem, keď nemá možnosť presvedčiť sa o ich existencii. Vzhľadom na dnešnú neprehľadnosť noriem bolo by preto potrebné jednako aby boly preskúmané s hľadiska ich vhodnosti pre naše pomery, ako o tom hovoril už pán ministerský predseda, ale aj za tým účelom, aby sa vylúčily normy, ktoré síce formálne ešte vždy platia, ale nemajú už nijakého odôvodnenia. Konečne by bolo potrebné, aby dôležité a súvislé časti nášho právneho poriadku, ktoré sa dnes nachádzajú roztrúsené po rôznych špeciálnych zákonoch, boly shrnuté do jednotného jedného právneho komplexu. Na príklad pracovné právo, právo administratívne atď.

Ale právna bezpečnosť, vážení pánovia, je nie len otázkou noriem a ich výkonu, ale i problémom výchovy a to výchovy občianstva rovnako, ako aj výchovy úradníctva verejnej správy. Verejná správa si musí zvyknúť nebáť sa zodpovednosti za rozhodnutie, dbať zákonov a rýchle a precízne rozhodovať. Na druhej strane zas občan musí pochopiť, že i on musí priniesť obete na prospech celku a že od štátnych orgánov, od vrchnosti môže síce žiadať svoje právo, ale len svoje právo. (Hluk.)

Podpredseda dr. Mederly (zvoní): Upozorňujem pána poslanca, že rečnícku lehotu už prekročil.

Poslanec dr. inž. Zaťko: Slávny Snem! Ja už končím. (Vrava.) Je mnoho ďalších dôležitých momentov, ktoré prichádzajú do úvahy ako predpoklady pre splnenie programu, ktorý som práve načrtol. Vedel som, že v lehote 30 minút nebude ich možno ani heslovite vyčerpať všetky, preto, ako vidíte, končím práve vtedy, keď ma na to pán predseda upozorňuje. Zdôraznil by som ešte len toľko, že sú celkom mimoriadne dôležité momenty v obore dopravnom, v obore daňovom, v obore výroby elektrického prúdu atď., atď., ktoré majú často aj rozhodujúci vplyv na to, či sa určitý podnik postaví, alebo nepostaví. Týmto momentom bude treba venovať rovnakú pozornosť, ako tým otázkam, tým postulátom, tým podmienkam základným, o ktorých som dnes hovoril. Vážení pánovia! Keď slovenská vláda a vlády budúce budú dbať týchto nepostrádateľných a neodpustiteľných hľadísk, nemusíme sa báť o hospodársku budúcnosť nášho národa a potom nebudeme sa museť báť ani o jeho budúcnosť kultúrnu a sociálnu. (Potlesk.)

Podpredseda dr. Mederly (zvoní): K slovu sa prihlásil pán poslanec Čavojský. Udeľujem mu slovo.

Poslanec Čavojský: Slávny Snem! Pán predseda vlády dr. Tiso vo vládnom vyhlásení o sociálne-politickom programe povedal v úvode niekoľko viet, ktoré stoja za to, aby som niektoré z nich opakoval. Pán predseda povedal doslovne toto: "Stredobodom pozornosti vlády Slovenskej krajiny je a zostane správna sociálna politika. Teraz, po splnení túžby po samostatnosti národa, musíme vlastnými silami a dôslednou vôľou splniť program sociálneho povznesenia Slovenska! Pre tento cieľ musí priniesť obeť každý člen národa podľa zásady solidarity, lebo každý člen národa má jednakú hodnotu pre život národného celku a preto i nárok na slušnú existenciu bez ohľadu na rozdiele stavovské i triedne."

Toto sú zásady, podľa ktorých chce naša slovenská vláda robiť sociálnu politiku. Mne sa zdajú byť tieto vety vo vládnom vyhlásení perlami. Rovnako sa mi zdalo, že pri sčítaní sociálne-politického programu slovenskej vlády slávny Snem pomerne najčastejšie prejavoval potleskom svoj súhlas. Ďakujem slávnemu Snemu, ďakujem pánu ministerskému predsedovi i celej vláde za takéto správne stanovisko k sociálnej politike. Toto ma posiluje v presvedčení, že nové slobodné Slovensko bude opravdu kresťanské a sociálne spravodlivé. Pán predseda vlády spomenul niektoré obory sociálnej politiky, ale zaiste najpozoruhodnejšia je čiastka o rodinnej mzde. Tu vládne vyhlásenie hovorí, že treba prikročiť k uzákoneniu t. zv. rodinnej mzdy. Toto stanovisko vyviera z kresťanských zásad, precizovaných v pápežských sociálnych encyklikách. Viem, že zavedenie rodinnej mzdy nie je otázka ľahká a jednoduchá. Ale stojí za to, aby sa riešenia tejto otázky v najbližšej budúcnosti naša kresťanská odborová organizácia všemožne domáhala. Pri tejto príležitosti chcem upozorniť slávny Snem na veľmi nízke a nedostatočné mzdy slovenského robotníctva. Uvediem úradnú štatistiku. Je to priemerný stav poistencov robotníkov podľa mzdových tried podľa zákona o sociálnom poistení za rok 1938. Na príklad v II. mzdovej triede, kde je stredná denná mzda 8.- K, je 84.696 poistencov, t. j. 26.76%. V štyroch najnižších príspevkových triedach je spolu 63.95%, teda dve tretiny slovenských robotníkov je v štyroch najnižších mzdových triedach, ktorých primeraná denná mzda činí od 4-16 K. Len 7.56% je takých robotníkov, ktorých priemerná denná mzda činí 24.- K a len 2.66% je takých robotníkov, ktorí majú primeranú dennú mzdu 30.- K. Mzdy slovenských robotníkov pomerne k cenám životných potrieb sú už niekoľko rokov nízke a nedostatočné. A nakoľko v posledných mesiacoch zase stúply ceny životných potrieb, teraz je životná úroveň slovenských robotníkov zase nižšia. Terajší stav nie je na trvale udržateľný. Zaiste nikto nebude žiadať od väčšiny slovenských robotníkov, aby trpeli biedu. Keď by vláda bola zabránila včas zdražovaniu, nemusela byť otázka nízkych miezd tak pálčivá ako je teraz. Vo vládnom vyhlásení sa síce hovorí, že vláda urobí všetko na ochranu spotrebiteľov, a to zamedzením zdražovania, prísnym dozorom na ceny najnevyhnutnejších predmetov dennej potreby a na ich akosť.

Vo vládnom vyhlásení je aj táto veta: "Zdražovateľov a vykorisťovateľov nebudeme trpieť." Ja prosím, aby sa podľa toho dôsledne pokračovalo. Len takto bude možné vyhnúť sa sociálnym bojom a z toho plynúcim nepríjemným dôsledkom. Upozorňujem, že otázka mi je ešte viac otázkou hospodárskou, ako sociálnou. Dostatočné mzdy robotníkov sú síce na úkor ziskov niekoľko málo jednotlivcov, ale sú národohospodárskym záujmom. Pracujúce vrstvy obyvateľstva budú nakupovať potrebné poľnohospodárske a priemyselné výrobky len vtedy, keď budú mať z čoho, keď budú mať dostatočné mzdy a platy.

Vo vládnom vyhlásení je ustálený program rozličného druhu. Uskutočnenie niektorých čiastok programu závisí len od dobrej vôle vlády, kdežto uskutočnenie niektorých iných čiastok programu vyžaduje splnenie príslušných predpokladov. Napr. na stavbu dialnice potrebovala by vláda pol druhej miliardy korún. Ale na zakročenie proti zdražovateľom a vykorisťovateľom nepotrebuje vláda žiadnych mimoriadnych finančných prostriedkov. (Potlesk.) Musíme sa všemožne vyhýbať sociálnym bojom. Musíme sa snažiť s napnutím všetkých síl udržať pokoj a poriadok. Ale som nútený vyhlásiť, že sú iba dve možnosti: alebo dojde k sníženiu cien životných potrieb, alebo robotníctvo bude nútené dožadovať sa úpravy svojich miezd.

Pri tejto príležitosti chcel by som aspoň niekoľkými slovičkami reagovať na slová pána poslanca Turčeka, ktorý hovoril včera za poľnohospodárstvo a rovnako niekoľko slov k reči pána poslanca dr. Zaťku, ktorý hovoril, myslím hlavne za priemysel. Nuž, prosím, slovenskí robotníci dožičia slovenským roľníkom všetko, čo im patrí a ničoho im nezávidia. Kristov príkaz: "Hoden je robotník mzdy svojej" vieme, že platí nielen pre robotníkov, ale platí aj pre roľníkov, pre živnostníkov, pre úradníkov, pre všetkých. Ale nech odpustia páni, je určitý rozdiel medzi roľníkmi a statkármi. A tento rozdiel je nielen medzi slovenským robotníkom a slovenským roľníkom, ale je rozdiel aj medzi slovenským roľníkom a statkárom. Nie sú tam vždycky rovnaké a tie isté záujmy. Ešte slovíčko k tomu. Tuná p. poslanec Turček uviedol, že sa hlásia do štátnej služby ľudia, osoby, ktoré vlastnia 20 jutár poľa. Ja myslím, že by nebolo správne pri prijímaní do štátnych služieb, keby tam boli prijímaní majitelia 20 jutár poľa a keby tam neboli prijímaní, ktorí nevlastnia žiadne pole, ani žiaden majetok.

Pán poslanec dr. Zaťko hovoril, že rentabilita nie je cieľom, ale prostriedkom. Hovoril to vtedy, keď reagoval na vývody pána poslanca Turčeka a myslím, že to platilo hlavne na adresu poľnohospodárstva. Ale ja som presvedčený, že to isté platí o priemysle a o podnikaní vôbec. Rentabilita nemá byť cieľom, ale iba prostriedkom. Výroba má slúžiť záujmom všeobecnosti a nemá byť jedine v záujme jednotlivcov. Súhlasím úplne vo všetkom s pánom poslancom dr. Zaťkom v tom, že treba napomáhať budovanie priemyslu. O otázke nezamestnaných je vo vládnom vyhlásení podstatnou tá časť, že vláda sa stará o nezamestnaných tvorením pracovných možností, poskytovaním podpory v nezamestnanosti, prevádzaním stravovacej akcie a je pevne rozhodnutá nezamestnanosť na Slovensku odstrániť všetkými prostriedkami. S týmto všetkým možno len súhlasiť. Jednako však pokladám za potrebné upozorniť slávny Snem, že je povinnosťou vlády, alebo štátu, poťažne spoločnosti ľudskej, alebo nezamestnanému poskytnúť príležitosť k práci, alebo poskytnúť podporu v nezamestnanosti tým osobám, ktoré sú bez vlastnej viny bez práce.

U nás sa podľa zákona poskytuje podpora v nezamestnanosti podľa t. zv. gentského systému. Štát prispieva určitou čiastkou, na ktorú odborová organizácia z vlastných prostriedkov pripláca svojim členom. Je to akési dobrovoľné poistenie proti nezamestnanosti, nakoľko si robotník z platných príspevkov zabezpečuje nárok na podporu v nezamestnanosti. Tento spôsob podporovania nezamestnaných je so stanoviska hospodárskeho najúspornejší. Terajšie dobrovoľné poistenie proti nezamestnanosti mohlo by byť nahradené iba povinným poistením, na ktoré by platili robotníci, zamestnávatelia i štát.

Cieľom odstránenia, alebo aspoň podstatného sníženia nezamestnanosti pokladám za potrebné vynesenie takého zákona, podľa ktorého by mohol na Slovensku byť zamestnaný len taký robotník a zamestnanec, ktorý má príslušnosť na území Slovenskej krajiny. (Potlesk.) Výnimky by mohly v mimoriadnych prípadoch povoľovať príslušné okresné úrady po dohode so zástupcami odborovej oragnizácie. Nie je preca v novom štátoprávnom postavení Slovenska možné trpieť, aby tu pracovali cudzí robotníci vtedy, keď naši robotníci sú bez práce a bez chleba. Vo vládnom vyhlásení sa ďalej hovorí, že "vláda robí všetky opatrenia, aby sa slovenský živel nemusel sťahovať do cudziny tak, ako sa to dialo v minulosti." Je to veľmi správna reč. K uskutočneniu tohoto však je potrebné tvorenie pracovných príležitostí, ktoré tiež vláda spomína. Ale toto všetko nedá sa uskutočniť bez kapitálu. Nie sú preto správne také reči, že kapitál nepotrebujeme, a že nám stačia len pracovné ruky. Pracovné ruky našich robotníkov bez kapitálu mohly by sa uplatniť len v cudzine a to my nechceme. Slovenskí robotníci chcú, aby mali prácu a výživu doma, vo svojej vlasti. (Potlesk.) Pracovité ruky slovenských robotníkov chcú tvoriť pre svoj slovenský národ a nie pre iné národy v cudzine. (Potlesk.)

A ja idem ďalej. Skoro polovica nášho národa je v cudzine, kde sa Slováci, hnaní žitia nevoľou, sťahovali. V novom slobodnom Slovensku nám už nemá stačiť len to, aby sa ďalší Slováci nemuseli sťahovať za hranice, ale musíme pracovať tak, aby sa aspoň čiastka Slovákov z cudziny mohla navrátiť domov. Je tu teda otázka reemigrácie, ktorú odporúčam do láskavej pozornosti slávnej vlády.

Keď už hovoríme o našich za hranicami Slovenskej krajiny, dovolil by som si ešte upozorniť na jednu vec. Slovenská pravda zo dňa 17. t. m. priniesla článok, ktorého titul znie: "Slováci v českých krajinách nemajú ani najprimitívnejšie ľudské práva. " Prosím, aby vláda nechala vyšetriť, či je to pravda, čo som tu citoval. Ak je to pravda, nech sa slávna vláda postará o nápravu. Ak nie je to pravda, nech sa postará o to, aby sa takto nepísalo.

Program vlády o bytovej kultúre slovenského ľudu možno len uvítať. Upozorňujem však vládu, aby použila po ruke jej stojace zákonné ustanovenia proti zdražovaniu stavebných hmôt. Úľavy štátu na daniach a poplatkoch cieľom podporovania stavebného ruchu nevyvážia drahotu stavebných hmôt.

Je veľmi správne, keď vláda venuje patričnú pozornosť starostlivosti o mládež. Nakoľko je teraz veľa ustanovizní a spolkov, ktoré majú za úlohu starostlivosť o mládež, je potrebné, aby sa tu previedlo tiež príslušné sústredenie a zjednodušenie.

O sociálnom poistení sa vo vládnom vyhlásení hovorí medzi iným, že všetky ústavy sociálneho poistenia musia plniť svoju úlohu tak, aby sociálne poistenie bolo dobrodením sociálne slabých a aby nezaťažovalo výrobu tam, kde to nie je potrebné. S prvou čiastkou vety aby sociálne poistenie slúžilo poistencom, možno len súhlasiť. K druhej čiastke vety, aby sociálne poistenie nezaťažovalo výrobu tam, kde to nie je potrebné, žiada sa poznamenať, že tomu sa nedá vyhnúť, aby sociálne poistenie vôbec nezaťažovalo výrobu, ale je možné vyhnúť sa tomu, aby veľmi a neznesiteľne nezaťažovalo výrobu.

V obore sociálneho poistenia robotníckeho je potrebné vedieť, že nositeľkami nemocenského poistenia robotníkov sú okresné nemocenské poisťovne a nositeľom invalidného a starobného poistenia je na ten čas ešte Ústredná sociálna poisťovňa v Prahe. Či a kedy sa Slovensko aj v obore invalidného a starobného poistenia úplne osamostatní, to by malo záviseť od toho, ako to záujem Slovenska a tohoto poistenia vyžaduje.

Nakoľko sociálne poistenie má svoju samosprávu a táto je dnes v rukách našich, môžem ubezpečiť slávny Snem a vládu, že niektoré z tých úloh, ktoré si vytýčila vláda vo vládnom vyhlásení, sme už jednak splnili a jednak plníme. Príslušné zastúpenie u nositeľov so ciálneho poistenia v Prahe už máme. Aj uloženie majetku Ústrednej sociálnej poisťovne podľa jednotlivých krajín republiky môže nás celkom uspokojovať. Slovensko odviedlo na poistnom v posledných troch rokoch 11.98%, ale celkového majetku Ústrednej sociálnej poisťovni je na Slovensku uložené 14.12%, teda o vyše 2% viac, ako nám podľa zákonných ustanovení patrí.

O úrazovom poistení sa vo vládnom vyhlásení hovorí, že vhodnou reformou organizácie a správy tohoto poistenia bude sledovať Slovenská vláda predovšetkým cieľ, aby sa zjednodušením tejto organizácie a správy docielilo čiastočného zlacnenia tohto poistenia. K tomuto, žiaľbohu, som nútený poznamenať, že v posledných dňoch vláda niečo celkom iného urobila, než je v citovanom vyhlásení.

Mám tu zmienku o vládnom nariadení o poistení letných robotníkov. Túto čiastku reči však radšej vynechám a budem osobne o veci informovať pána ministerského predsedu aj pána ministra hospodárstva. Ide mi v podstate o to, aby sa pokračovalo podľa zásad a programu vlády. Vláda hovorí o zjednodušovaní a zlacňovaní. My máme na Slovensku dvoch nositeľov úrazového poistenia. V českých krajinách, pre Čechy bol jeden nositeľ, pre Moravu a Sliezsko jeden nositeľ, teraz v českých krajinách bude, teda pre Čechy a Moravu, len jeden nositeľ úrazového poistenia. Pre veľké Čechy a Moravu! A pre naše Slovensko máme dvoch nositeľov úrazového poistenia. Pri tom vládnom nariadení, ktoré mám na mysli, slávny Snem, uplatňoval sa duch starého režimu. To bolo tak: jeden nositeľ úrazového poistenia bol vždy v rukách socialistov a druhý nositeľ v rukách agrárnikov a to nebolo len v sociálnom poistení takto, to bolo aj v iných sociálnych ustanovizniach. Máme t. zv. Zemský úrad práce. Sú na jednom poschodí dva úrady. Vjedných dverách je Zemský úrad práce, ktorý podlieha pod pravomoc ministerstva sociálnej starostlivosti, teraz ministerstva vnútra, v druhých dverách je pre poľnohospodárskych robotníkov sprostredkovanie práce, ktoré podlieha ministerstvu hospodárstva. Je rozdiel len ten, že jedny dvere zafarbené boly na zeleno, druhé na červeno a preto to muselo patriť do kompetencie dvoch ministerstiev, lebo jedno bolo v rukách agrárnikov a druhé bolo v rukách socialistov. Je celkom správne, keď bude sledovaný cieľ, že sa to slúči a zruší a že prídu tieto oddelenia do ministerstva vnútra, do odboru sociálnej starostlivosti. Totižto len tak budeme môcť uskutočniť program vlády, ktorý sme počuli v jej vládnom vyhlásení.

Avšak nie len z chleba žije človek. Slovenskí robotníci majú nie len žalúdok, ale majú aj dušu i srdce. Preto nemôžem sa nepoďakovať pánu predsedovi vlády za nasledovný jeho výrok: "Nechceme byť a nebudeme otrokmi žiadnej ideologie, ktorá by nevyvierala z našej slovenskej tradície a ktorá by bola cudzia nášmu kresťanskému a slovenskému charakteru." Prosím, aby náš slovenský Snem 1 naša vláda prísne sa pridržiavali kresťanskej ideologie, aby túto starostlive v národe slovenskom pestovali. Keby národ náš stratil túto ideologiu, stratil by svoju dušu.

K politickej čiastke vyhlásenia vlády učinil prejav jeden rečník, poverený klubom našej strany. Preto nebudem sa k politickej čiastke vládneho vyhlásenia vyjadrovať. Čo sa týka zásad a programu sociálne-politického, hospodárskeho, kultúrneho a ideového, som toho presvedčenia, že tieto zásady, ako boly uvedené vo vládnom vyhlásení, môžu slovenských robotníkov celkom uspokojovať. Slovenskí robotníci bojovali v politickom zápase v prvej línii za politicky slobodné Slovensko. Bolo túžbou slovenských robotníkov, aby vláda slovenských vecí bola v slovenských rukách. Terajšia slovenská vláda je aj vládou slovenských robotníkov, lebo je vládou celého slovenského národa. Podľa toho chcú slovenskí robotníci pokračovať. (Potlesk.) Slovenskí robotníci ponúkajú slovenskej vláde svoje pracovité ruky k budovaniu nového Slovenska! A svojmu slovenskému národu chcú slovenskí robotníci dať a obetovať všetko, čo bude národ potrebovať. (Veľký potlesk.)

Podpredseda dr. Mederly (zvoní): Hlásil sa k slovu pán poslanec dr. Rehák. Udeľujem mu slovo.

Poslanec dr. Rehák: Slávna snemovňa! K politickej časti vyhlásenia vlády nemám iného stanoviska ako to, ktoré v mene všetkých nás poslancov Slovákov tlmočil predseda klubu slovenských poslancov pán dr. Buday, preca však dovolím si zvlášť vyzdvihnúť dva markantné rysy prehlásenia. 1. Jasnosť formulovania terajšieho právneho stavu Slovenska a pri tom odmietnutie totalitného systému ako nehodiaceho sa pre naše pomery. Šťastné je zdôvodnenie správneho režimu národného, národnej autority a kresťanského, ktorý vyviera z duše ľudu a korení v jeho národných tradíciach. 2. Vyzdvihujem opravdovosť programu a reálnosť hodnotenia našich hospodárskych možností. Z tohoto vyplývajúci záver o nutnosti zavedenia neúprosnej úspornosti je iste vhodný k tomu, aby do hospodárskych kruhov našich priniesol kľud a pocit právnej a hmotnej bezpečnosti. Súdim, že slovenská verejnosť bude vláde povďačná za tento príspevok ku konsolidácii pomerov.

A teraz dovoľte, aby som prešiel k hodnoteniu onej čiastky vládneho programu, ktorá sa zaoberá s verejným zdravotníctvom. Verejná mienka pozerá naň, ako na silne pasívnu položku verejnej správy, teda ťarchu. Považujem si za povinnosť postaviť sa proti tomuto jednostrannému hodnoteniu. Snáď žiadny obor neslúži tak bezprostredne verejnému záujmu ľudu, ako tento. Veď opatruje, ošetruje a chráni pred skazou najväčší poklad človeka jeho zdravie. Zdravý človek je aktívnou položkou štátu, chorý pasívnou, a zdravá mládež nádejou a budúcnosťou národa. Nemôže byť pravým nacionalistom ten, kto nechápe tento cieľ. Ale i národohospodársky význam úspešného boja proti chorobám je evidentný. Uvážme, že náklad na jedného tuberkulotika podľa odborníkov vyžaduje ešte vždy asi 90.000 K ročne. Ľahko je si vypočítať pri zistenom veľkom počte tuberkulotikov onu veľkú, snáď stámilionovú sumu straty na verejnom majetku, ktorú liečenie vyžaduje. A čo stojí, aký je náklad liečenia ostatných premnohých chorôb? Konštatujem s uspokojením, že vládne prehlásenie zaujíma v tomto ohľade stanovisko úplne moderné, ako to z ďalšieho môjho rozboru bude viditeľné.

Po 6. októbri ústredné vedenie verejného zdravotníctva spolu so sociálnou starostlivosťou organizované bolo v samostatnom ministerstve. Vieme, že našich politikov viedlo pri tom presvedčenie, že otázky verejného zdravotníctva sú eminentne dôležité pre celý národ a že správa verejného zdravotníctva, ktorá bola tak starostlive budovaná po dlhé roky na širokom podklade do veľkých rozmerov, zasluhuje si túto samostatnú organizáciu. 11. decembra 1938, keď ministerstvo vnútra a ministerstvo sociálnej starostlivosti i s verejným zdravotníctvom dostaly spoločného ministra, slúčené boly v jedno ministerstvo - v ministerstvo t. zv. vnútra Slovenskej krajiny. Lekársky stav, súc si v prvom rade vedomý dôležitosti otázok verejného zdravotníctva pre celý národ, prijal tento fakt s ľútosťou, ale uspokojil sa výkladom, že v tomto opatrení treba vidieť jedine a výlučne dôvod hospodársky, úsporný, ktorý je prechodného rázu a potrvá len, kým sa hospodárske pomery neskonsolidujú. Avšak i dotiaľ, kým správa verejného zdravotníctva bude súčiastkou ministerstva vnútra, treba tomuto tak dôležitému oboru nášho verejného života vyhradiť čestné miesto v tomto spoločnom ministerstve. Treba utvoriť zvláštny zdravotný rezort v ministerstve vnútra so všetkými atribútmi jeho odbornosti a samostatnosti. Nesmieme mu nikdy odopierať zvláštny a odborný charakter. Požiadavok tento najde iste dostatočného odôvodnenia v skutočnosti, že otázky zdravotné, sociálne-zdravotné v zásade môžu riešiť výlučne len odborníci. Verejné zdravotníctvo musí byť v rukách výlučne k tomu školených, v rukách lekárov. Túto samozrejmosť formulujem v požiadavok, aby na čele zdravotného rezortu ministerstva vnútra stál lekár, za vedenia ktorého a pomocu ostatných úradníkov môže byť uskutočnený veľkolepý zdravotný, sooiálne-zdravotný program pre celý národ. Toto vedenie musí sa dotýkať jak vecnej tak personálnej stránky rezortu, jedine tak docielime, že stavba verejného zdravotníctva bude pokračovať na základoch dlhé roky pracne stavaných, ktoré už teraz sú našou pochvalou a budia rešpekt i okolo nás žijúcich národov. Som presvedčený, že neprevedením organizácie ústredného vedenia verejného zdravotníctva v týchto intenciách, nepovedieme nikdy tento sbor dopredu a budeme za jeho pád či len štagnáciu zodpovední budúcim generáciám.

Jednou z najpalčivejších otázok verejného zdravotníctva je starostlivosť o riadne a dostatočné nemocničné liečenie chorých na území Slovenskej krajiny. Tým cieľom treba revidovať sieť verejných nemocníc na Slovensku. Zmenou slovenských hraníc nastaly veľké trhliny v tejto sieti. Stratili sme štátnu nemocnicu v Košiciach a Lučenci, štátnu porodnicu v Košiciach, krajinské nemocnice v Rimavskej Sobote, Šahách, Leviciach a Nových Zámkoch. Územia terajšieho Slovenska v blízkosti týchto miest ocitly sa náhle v úplnom nedostatku verejných nemocníc a to tým viac, že geografické a komunikačné pomery len s veľkou ťažkosťou dovoľujú transport chorých zo vzdialených zostavších slovenských nemocníc. Preto stratu nemocnice v Košiciach treba nahradiť riadnou výstavbou nemocnice v Prešove. Juhovýchodné kraje treba opatriť aspoň jednou novou nemocnicou a to snáď v Hnúšti. Slovenský kraj za Malými Karpátmi, Záhorie až po Skalicu, taktiež veľmi pociťuje nedostatok blízkej slovenskej nemocnice, preto tým cieľom bude treba riadne vybudovať nemocnicu Milosrdných bratov v Skalici. Ďalšia starostlivosť má smerovať k tomu, aby sme ostatné verejné nemocnice Slovenskej krajiny riadne dobudovali, hoci i núdzovými stavbami, aby vyhovely požiadavkám v každom lekárskom obore.

Na tomto mieste treba sa zmieniť o otázke zoštátnenia nemocníc na Slovensku, aby tým všetky verejné nemocnice dostaly spoločné ústredné vedenie a boly účastné rovnakej starostlivosti v ich potrebách. Doterajšie roztriedenie verejných nemocníc na štátne a krajinské s hľadiska nového Slovenska nemá opodstatnenia a odôvodnenia. Preto treba zdôrazniť potrebu čím skoršieho zjednotenia týchto nemocníc. Súčasne treba nám uvažovať o tom, že stratou oddelenia pre choromyseľných v bývalej štátnej nemocnici v Košiciach a ústavu pre duševne chorých v Plešivci ostalo temer celé východné Slovensko bez odborného liečebného ústavu. Vzhľadom k tejto okolnosti a k tomu, že naše nemocnice majú tohto času pre naších choromyseľných absolutný nedostatok voľných miest, treba bude uvažovať o zriadení náhradných ústavov na východnom a strednom Slovensku. Tým cieľom treba sa pripraviť a uvažovať o ďalšej možnosti umiestenia choromyseľných. Podľa Krepelina, profesora nemeckého, je z každých 1000 osôb obyvateľstva 16 osôb choromyseľných. To by znamenalo, že sa na Slovensku dľa terajšieho počtu obyvateľstva nachádza asi 40.000 choromyseľných. Je pravda, že z týchto len určitý zlomok, snáď ôsma čiastka, je verejne životu a hmotne nebezpečná, avšak i keď túto sumu vezmeme, bolo by treba pre choromyseľných na Slovensku prinajmenej 3.000 postieľ - a teraz máme len asi 1.000 k dispozícii, teda ohromné mínus. Pri tom upozorňujem, že je to veľká škoda na národnom hospodárstve, poneváč tí nie pod dozorom stojaci choromyseľní častokrát zapríčiňujú ohne a všelijaké poškodenia na hmotách a na živote.

Štátne kúpele na Slovensku prevzali sme do vlastných rúk. Tým prebrali sme i povinnosť po každej stránke starať sa o ne. Slovensko svojim bohatstvom kúpeľov a klimatických miest je predurčené k tomu, aby sa stalo stredom kúpeľníctva strednej Europy. Ovšem, treba naše kúpele a klimatické miesta vybudovať na medzinárodnú úroveň, vybaviť ich spravodlive vecne i personálne, upraviť komunikačné pomery, zvýšiť propagáciu, podporovať cudzinecký ruch, umožniť naším i cudzím návštevníkom pokojný, miestnymi politickými udalosťmi nerušený pobyt. K zvýšeniu úrovne našich kúpeľov treba uviesť samozrejmú požiadavku zriadenia riadnej stolice balneologie teda kúpeľníctva na Slovenskej univerzite.

V personálnej otázke zdravotníctva na Slovensku treba prísne stáť na stanovisku slovenskom a kresťanskom. Treba umožniť, aby ľudia tohoto ducha sa dostali do väčšiny povolania lekárskeho a lekárnického. Zvlášť ale v lekárnickom stave je treba otázku majiteľov, nájomcov a správcov lekární riešiť tak, aby vyhovovala duchu slovenskému a kresťanskému. Treba súčasne zdôrazniť potrebu vybudovania pharmaceuticko-chemického priemyslu na Slovensku už i vzhľadom na potreby obrany štátu. Na tomto mieste treba tiež rozmýšľať o otázke vydávania nových lekárenských koncesií. Ďalšie rozmnoženie počtu lekární na Slovensku nemôže byť vítaným, pretože by viedlo k zproletarizovaniu lekárenského stavu, ktorý beztak je už zadĺžený sumou asi 18 milionov.

Nebude od reči, keď na tomto mieste zdôrazním potrebu vyriešenia 1 otázky telesnej výchovy, ktorá v smysle rozumného využitia času hrá veľmi dôležitú úlohu v živote národnom. Pochybená je radosť z preplnených a hmotne prosperujúcich nemocníc, viac radosti by malo byť z umenia udržať a tvoriť zdravie a tým zvýšiť vitalitu človeka. Telesná výchova v tomto je uznaným a osvedčeným prostriedkom a preto musí byť v rámci verejného zdravotníctva správne vyriešená pre celý národ. V tejto však vodcom a radcom musí byť lekár, aby telesná výchova, prevádzaná na vedeckej báze, stala sa užitočnou pre celý národ. Nakoľko sa pamätám z rozpočtovej debaty, je na položke pre podporu telesnej výchovy mládeže veľmi malá suma, snáď ani nie 30.000 K. Ťažká doba snáď nedovoľuje vláde väčšiu sumu venovať na telesnú výchovu, trebárs že musíme s pocitom smútku konštatovať, že sme v tomto ohľade veľmi zaostalí za inými národmi štátu. Dovoľujeme si však slávny Snem upozorniť na jeden fakt, že keď už nemôžeme podporovať telovýchovu, aby sme ju aspoň netrestali daňami, že tie spolky a spolčičky na Slovensku i tak slabé a ohromnou ochotou, ohromnou námahou jednotlivcov-nadšencov udržované, musia odvádzať t. zv. daň zo zábavy do mestských pokladníc. Táto daň zo zábavy, vyberaná pri športovných podnikoch, je dľa mojho pocitu kultúrnou hanbou. Snahu, aby sa mládež na zdravom vzduchu a na primeraných miestach telesne vychovávala, štát ešte zdaňuje, hoci výnos tejto dane je priamo nepatrný. Mám skúsenosť z Bratislavy, že každoročne sotva 120.000 K inkasuje mesto na tejto dávke. A z toho už pod verejným tlakom, pod tlakom verejnej mienky mestská rada polovicu udeľovala telocvičným spolkom jako subvenciu. Na vidieckych krajoch je výnos tejto dávky ešte menší, tak nepatrný, že škoda je skutočne túto dávku, vlastne zatriedenie tohoto rázu zábavy, zdaňovať. Preto by som apeloval na pána finančného ministra, jesli by bolo možné uvažovať a tým podporiť slovenský šport, aby táto dávka bola sistovaná. Konštatujem, že ešte za panovania centrálneho parlamentu boly podané tri iniciatívne návrhy v tomto smere a celá verejnosť republiky uznávala oprávnenosť tohoto zásahu, avšak v tom ohromnom byrokratickom aparáte tieto návrhy zapadly, pravdepodobne niektorá obec, snáď sama Praha, proti tomu protestovala, kde ovšem výnos tejto dávky - vzhľadom na ohromné sústredenie športu celej republiky - bol značný, ale u nás neobnáša to v celej krajine ani snáď 150.000 K.

Beriem s vďakou taktiež na vedomie pevný úmyseľ a rozhodnutie vlády postarať sa o čestný, zdravý a silný dorast. Patríme medzi národy, ktorých prirodzený prírastok obyvateľstva je veľmi značný, môžme závodiť v tom s Itáliou, Nemeckom, Poľskom a Juhosláviou. Bohužiaľ tento prírastok za posledných 20 rokov sa stále zmenšoval. Ak máme to zmenšovanie zastaviť, musíme urobiť všetky opatrenia, aby naša porodnosť zostala na terajšej výške a súčasne, aby celková úmrtnosť bola snížená. Neni to nemožné, je to prevediteľné, keby sa nám podarilo vrátiť rodinu jej mravnému poslaniu a keby sme mohli posilniť zárobkovú schopnosť každého otca a živiteľa rodiny, zabrániť tak celkom zbytočným úmrtiam matiek a kojencov. Len si uvedomme, že sme zemou, ktorá patrí medzi štáty s najväčšou kojeneckou úmrtnosťou na svete. Je to smutné ale pravdivé konštatovanie, že máme okresy, v ktorých každé piate dieťa sa nedočká prvého roku života. Naše poradne pre matky a kojencov, ktoré začal a budoval Červený kríž, ktoré rozvinulo v posledných rokoch zemské ústredie pečlivosti o mládež, vďaka práci lekárov a sociálne-zdravotných tajomníc, vykonalo už veľký kus práce. Chceme byť národom početne silným a zdravým. Sme preto presvedčení, že len systematickým vybudovaním siete dobre fungujúcej pečlivosti o tehotné ženy, matky a kojencov budeme môcť úmrtnosť matiek a detí, menovite kojencov snížiť.

Ďalej je veľmi dôležité vybudovať možnosti pre zdravý, silný a odolný dorast proti chorobám a úrazom v rokoch najväčšej zárobkovej schopnosti. Vieme, aká ťažká je dnešná naša hospodárska situácia a preto musíme urobiť všetko, čo môže uchrániť pracovnú schopnosť každého jednotlivca t. j. jeho zdravie. Musíme odstraňovať všetky škodlivé vlivy v okolí pracujúceho človeka. Nestačí čakať, kým choroba postiženého skláti, treba vzniku nemoci zabrániť. Bezpečlivosť preventívna musí byť naším rovnakým úkolom, ba väčším ako pečlivosť liečebná, ktorú tiež ovšem nesmieme podceňovať. Musím sa zmieniť niekoľkými slovami o veľkej skupine nemocí, obávaných a zákerných, ktoré postihujú naše obyvateľstvo, menovite v jeho prvých rokoch života, ktoré ho ale nešetria ani v dobe jeho najväčšej zárobkovej činnosti. Sú to nemoce prudkonákazlivé. Vieme aký ťažký zásah do zárobkovej činnosti a tým do hospodárskej sily našej krajiny nám robí brušný týf, spála, difteria, trachom, malária, infulenza, tuberkulóza atď. Je Vám istotne známe, že každého roku veľmi značný počet kojencov a nemluvniat umiera na divý kašeľ, osýpky, katary žalúdka a čriev. Nejde však len o to, že nákazlivé nemoce decimujú nám dorast svojou úmrtnosťou a tým zmenšujú počet obyvateľstva v jednotlivých triedach, ale aj o to, že tieto nemoce zanechávajú veľmi často nenapraviteľné škody na zdraví jednotlivcov a niekedy celých skupín vo forme invalidity, vylučujú týchto invalidov z práce a zárobku. Starostlivosť o týchto invalidov padá potom na ťarchu obce, krajiny, štátu, celej verejnosti a únosnosť finančnú veľmi zaťažuje. Hovorím o tejto skupine nemocí preto, že dnešná veda dáva nám prostriedky, ktorými človeka môžme aj od týchto zachrániť. Pravda, je to možné len vtedy, keď naše snahy budú pochopené aj široký publikom. Nie sú to len liečivé séra tak zv. vakciny, ktoré môžu človeka chrániť, ale je to zadováženie zdravej pitnej vody, bezpečné odstraňovanie odpadkov a čo je hlavné: uvedomelosť nášho ľudu o tom, ktoré spôsoby náležia do arzenálu proti nákazlivým nemociam. Popri tom treba zdôrazniť, že včasné rozpoznanie a izolovanie takýchto nemocných je základom a najúčinnejším prostriedkom v boji proti nákazlivým chorobám. Pozdravujem preto rozhodnutie vlády postarať sa o potrebný počet postieľ v nemocniciach vhodne geograficky umiestených a vybavených tiež po stránke osobnej a vecnej takým spôsobom, aby sa každý nemocný v nich cítil ako doma.

S týmto problémom súvisí tiež vybudovanie pathologicko-diagnostických staníc a opatrenie dopravných prostriedkov pre nemocných nákazlivými chorobami. Musím pripomenúť, že zostane celý rad nemocných, ktorých bude treba izolovať doma a tu sa neobídeme bez náležite školenej pečlivosti ošetrovateľskej v domácnosti.

Z ďalších chorôb sociálnych treba na Slovensku ešte vždy venovať pozornosť tuberkulóze a trachome. Tuberkulóza sa vyskytuje v každom veku, ačpráve najväčší počet onemocnení pripadá na mladšie osoby. Zasahuje často rušive a zhubne do organizmu jedincov v dobe, keď majú sa pripravovať pre život, alebo keď spoločnosť očakáva a žiada od nich najväčšiu výkonnosť. Náklady spojené s liečením, prípadne s podporovaním týchto nemocných, hatená produktivita, značia veľké straty v národnom hospodárstve. Treba preto uplatňovať boj proti tuberkulóze v najširšom možnom merítku a vyviňovať aj úsilie preventívne, totiž predísť vzniku choroby. S radosťou môžem konštatovať, že záslužnou prácou Masarykovej ligy proti tuberkulóze na Slovensku boly vybudované už v minulých rokoch v každom okrese protituberkulózne poradne, ktoré plnia ten úkol, že už v počiatku sa tam zisťuje choroba a v najdených prípadoch sa zariaďujú asanačné a preventívne opatrenia v rodine. Poradňa vyprostredkuje a zariadi zodpovedajúce liečenie nemocného, či domáce či sanatoriálne alebo nemocničné. Vďaka tomuto zásahu do zdravotnej výchovy ľudu a do zlepšovania sociálnych pomerov, tuberkulózy ubúda, čo môžeme badať na štatistických údajoch úmrtnosti touto chorobou. Počet úmrtí tuberkulózou na Slovensku ukazuje v roku 1937 úbytok o 2000 prípadov oproti roku 1924 teda pred 10 rokmi.

Boj proti trachomu značí ochranu jedincov pred škodlivými následkami tejto choroby pre zrak, v najhorších prípadoch pre prevenciu slepoty. Ale podobne ako pri tuberkulóze musíme si byť vedomí závažných dôsledkov trachomu s hľadiska sociálneho a národohospodárskeho. Trachom je i pri najlepšom ošetrovaní tvrdošijná choroba dlhého trvania a takej povahy, že často recidivuje. Nemocný je vyradený z pracovnej možnosti, bráni sa mu účasti na pracovných pospolitostiach, ako na pr. vo výpravách na sezonné práce, aby neohrožoval zdravé osoby. Dôsledky toho je si možno ľahko predstaviť. Boj proti trachomu na Slovensku je vedený v štátnych protitrachomových staniciach, je ich 106 a svoju činnosť rozviňujú v 10 okresoch chorobou najviac zasiahnutých. Účinkujú v nich lekári a zdravotné pracovnice, ktoré sú vycvičené pre svoje poslanie v osobitných kurzoch. A okrem prác v staniciach vykonávajú aj návštevy v rodinách nemocných, kde vyhľadávajú nové prípady choroby a poučujú ľud. Je nezbytné v boji proti trachomu - to je slovenská špecialita - intenzívne pokračovať, lebo máme úfnosť, ako v iných zemiach - v budúcnosti vlivom liečenia, poučovania a zveľaďovania sociálnych a kultúrnych pomerov ľudu, trachom úplne na Slovensku vykynožiť.

Nemôžeme nechať bez povšimnutia otázku rakoviny, je to smutný a bolestný problém a núti nás k aktívnej obrannej účasti. Na Slovensku umiera ročne touto zákernou chorobou asi 3.000 ľudí. Len čo sa nemoc táto prejaví zcela zrejmými prízrakmi, býva už zpravidla neskoro zachrániť pacienta od smrti, ktorá je vyslobodením z dlhého bolestného utrpenia. Jediným účinným prostriedkom je rozpoznanie choroby hneď z počiatku a zavedenie operatívneho liečenia roentgenom a radiom. Je preto nutné vybudovať ústredie pre vyšetrovanie produktov podozrivého nádorovitého bujenia, takrečené dioptické stanice, týmto sa umožní včasná diagnoza, liečenie v dobe, kedy je ešte možná záchrana zdravia a života. Pre liečenie s radiumom máme k dispozícii asi ½ g. radia v radiologickom ústave prof. dr. Valacha v Bratislave, asi ¼ g. radia v krajinskej nemocnici v Turč. Sv. Martine. Málo je to. Nemocnica musí mať potrebný počet postieľ pre nemocných rakovinou, lebo nemocničné ošetrovanie je nevyhnuteľné s ohľadom na potrebu operatívnych zákrokov. Všetky položky boja proti rakovine treba úplne vybudovať a v budúcnosti rozširovať, prehlbovať. Preto oceňujeme s uznaním programové rozhodnutie vlády venovať sa tejto otázke.

Vráťme sa k zárobkovej schopnosti nášho obyvateľstva. Táto musí byť vodítkom v našich snahách i o lepšiu budúcnosť. Je založená na zdraví, o ktoré musí pečovať každý jednotlivec. Zdravotnícka správa štátna, krajinská, okresná a obecná musí ho ale poučiť, chrániť sa pred škodlivými vlivmi okolia a pred nákazlivými nemociami. Poznať preto tieto, ich odstrániť, proti ním účelne bojovať, je povinnosťou zdravotnej správy, ktorá k prevedeniu svojich úkolov potrebuje náležité vzdelanie, vzdelaných a cvičených verejnozdravotníckych pracovníkov a to nielen lekárov, inženierov, sociálnych zdravotných pracovníc, pomocných ošetrovateliek, ale každého, kto má záujem o vybudovanie a uchovanie zdravia ľudu.

Na Slovensku máme veľmi mnoho problémov verejno-zdravatníckych, ktoré sú veľmi naliehavé, ako ste počuli z vládneho prehlásenia. Podpredseda dr. Mederly (zvoní): Prosím p. poslancov, aby hovorom nevyrušovali p. rečníka.

Poslanec dr. Rehák: Pozdravujem preto rozhodnutie vlády: postarať sa o káder odborne vycvičených zdravotných a sociálne-zdravotných činiteľov. Plne súhlasím, že pre riešenie verejnozdravotníckych úkolov, ktoré sú u nás v mnohom ohľade osobitné, treba vybudovať slovenský zdravotný ústav. Tento ústav by bol strediskom pre účinné riešenie zdravotníckych otázok, reprezentoval by mašu vedeckú prácu a úroveň vo zdravotníctve a slúžil by k výcviku zdravotného personálu, ako škola pre verejné zdravotníctvo. S povďakom kvitujem prehlásenie vlády, že naviazala styky a chce ďalej pokračovať v týchto s Rockefellerovou nadáciou. Som presvedčený, že tí, ktorí budú našou vládou na ťarchu tejto nadácie vyslaní, aby v Spojených štátoch a inde sa oboznámili s pokrokom odborného zdravotníctva, sa dobre osvedčia a prispejú k blahu a zdraviu ľudu.

A teraz ešte niekoľko slov o úrazovníctve. Známo je širokej verejnosti, aký ťažký je boj proti množeniu sa úrazov a aký veľký význam nielen zdravotno-sociálny, ale aj s národohospodárskeho hľadiska má úsilie o sníženie počtu úrazom postihnutých.

Zdokonaľovanie technických opatrení závodov po stránke bezpečnostnej nariaďuje štát všeobecne a dozor nad tým prevádza svojimi medzítkami. Zhubné následky úrazov zmierňujú odborné poisťovne liečebnou starostlivosťou, po prípade invalidnými rentami. Avšak všetko to nestačí. Úrazov, vzhľadom na ďalšie špecializovanie sa výroby a premávky neustále pribúda a preto treba zostriť boj proti ním, hlavne a v smysle preventívnom. Tu mám hlavne na mysli úrazy, vyskytujúce sa v pouličnej a cestnej doprave. Je zrejmé, že počet týchto je u nás privysoký, jednako vzhľadom na to, že naše silnice svojou stavbou nie sú na modernej výške, jednako preto, že obsluhujúci personál nie je na výške svojho povolania a často riskuje tú veľkú zodpovednosť, ktorú toto povolanie so sebou nesie. Je teda treba zprísniť šoférske skúšky a pripravené kurzy nakoľko možno poštátniť, aby uchádzač nielen technicky, ale aj výchovne pripravovaný bol na svoj zodpovedný ťažký úkol. Rôzne existujúce pokútne školy v tomto ohľade nevyhovujú, lebo ich hlavný záujem je prosperita. Behom jednej jedinej skúšky vyšetriť všetky potrebné schopnosti uchádzača skušobnému komisárovi je nemožné. Z toho vyplýva, že hlavným zdrojom nehôd býva nedostatočná svedomitosť šoféra ako ohľadne vedenia vozidla tak aj ohľadne jeho strojovej bezvadnosti a udržovania a tiež i zanedbania vlastnej osobnej kondície. V krátkej dobe nastane všeobecná povinnosť zmeny smeru jazdy na hradských na pravú stranu. Je evidentné, že úrazové nebezpečie bude prechodne ešte zvýšené, než sa nový poriadok vžije. Preto volám znova: treba zvýšiť pozornosť a sprísniť všetky kontrolné opatrenia k zamedzeniu úrazu. Treba kontrolovať preventívne jak vehykle tak aj obsluhujúci personál a hľadeť vhodným spôsobom inštruovať obecenstvo o modernej premávke. Hlavne kladiem dôraz na názorné vyučovanie školskej mládeže o zadržiavaní bezpečnostných opatrení na uliciach. Na dôkaz toho, že sa svedomite prevádzanými preventívnymi zákrokmi podstatne dá snížiť počet úrazov premávkových, poukazujem na výkaz policajného riaditeľstva v Bratislave, ktorý konštatuje, že v poslednom šesťročnom období celkový počet úrazov na území mesta Bratislavy klesol s 986 roku 1932 na 674 v roku 1938. Teda ročne o 312 prípadov, čo rovná sa poklesu o 32%. Tento pekný výsledok docielený bol jednako technickou úpravou vozoviek, križovatiek, jednako kontrolou premávky a školením obecenstva a mládeže a predsa i pri tomto zdokonaľovaní premávky vyžiadaly si roku minulého dopravné nehody 15 smrteľných prípadov a 119 prípadov ťažko ranených. Koľko je to škody na ľudskom zdraví a taktiež na národnom majetku! Uvádzam tu ako príklad boj, ktorý bol započatý v tomto smere v Nemecku. Minister propagandy dr. Göbbels sám v prudkej prednáške v radiu inauguroval bezohľadný boj oproti ľahkomyseľným premávkovým previnilcom, ktorí zapríčinili, že ročne priemerne 8.000 ľudí príde o život na nemeckých hradských a temer 100.000 ťažko dokaličených občanov sú trpiacimi svedkami tejto modernej pliagy človečenstva. Hromovým hlasom volá dr. Göbbels do verejnosti: Kto z ľahkomyseľnosti zaviní zánik ľudského života, je zločinec a ako s takým treba s ním zaobchodiť. Ale nedávno pri otvorení automobilovej výstavy v Berlíne sám Führer Hitler verejne pranieroval ľahkomyseľnosť a nesvedomitosť mnohých automobilistov a ako príklad uviedol, že sprísnená kontrola odňala 10 tisíc šoférskych oprávnení behom jedného roku. Vyhlásil, že kto ľahkomyseľne spácha zločin na spolublížinom, spácha ho aj na národe. Aj vo Francúzsku je mnoho tých ľahkomyseľníkov - šoférov, ktorí zapríčinili, že behom posledných rokov zahynulo niekoľko stotisíc ľudí pri automobilových nešťastiach a hmotných škôd porobilo sa vyše jednej miliardy frankov. V dôsledku toho ustanovila francúzska vláda jednu osobitnú komisiu, ktorá teraz študuje príčiny nešťastí a vláda chce urobiť poriadok osobitnými zákonmi. Už z týchto dvoch prípadov je dostatočne evidentné, čo hrozí nám pri očakávaní zhustenej premávky, taktiež že ktorým smerom sa má ubierať naša obranná akcia. Citujem zo štatistiky - štatistiky policajného riaditeľstva - že zo zapríčinených úrazov - to je veľmi poučné prosím - v minulom roku pripadlo na šoférov z povolania 22. Tu je vidieť, že dobre školený personál, ktorý rozumie aj stroju, má najmenej a vo vlastnom záujme samozrejme najmenej nešťastia. Šoféri zo záľuby proti predošlým 22 prípadom figurujú číslicou 425. Tým chcem len to dokázať, že v personálnom smere je hlavný zdroj nápravy a preto prosím, aby naše slávne úrady, hlavne ministerstvo dopravy si tejto okolnosti všimlo a všetko, čo potrebné je, nariadilo. Podpredseda dr. Mederly (zvoní): Upozorňujem p. rečníka, že prekročil rečnícku lehotu.

A teraz ešte kratučkú dobu si vyprosujem a to aby som poukázal na jednu veľkú zdravotnú neprístojnosť, ktorá hubí štát a dediny na Slovensku. Na jednu z najsmutnejších kapitol verejného zdravotníctva. Je to veľký počet otráv luhovým kamienkom, poťažne jeho roztokmi, ktorá okolnosť má mimoriadny účinok na zdravie ľudstva. Neujde týždňa, že by ste nečítali vo verejnej tlači o znovu a znovu sa vyskytujúcej otrave na Slovensku. Voľný odpredaj luhového kameňa umožňuje jeho (použitie komukoľvek k sebevražde pre jeho lacnosť a ľahkú prístupnosť. Ale ešte horšie je, že sa roztoku lúhu používa v domácnostiach k čisteniu a to hlavne v chudobnejších rodinách. A tu z neopatrnosti domácich častokrát umožnený je prístup drobným deťom k tejto tekutine a keďže príchuť tejto tekutiny je nasládla, stáva sa často, že drobné deti vypijú roztok a za niekoľko okamihov v úkrutných bolestiach, kŕčoch, po spálení úst a útrob váľajú sa po zemi. Aký je ďalší osud týchto detí, neprajte si aby som tu podrobne vyličoval, len toľko, že 16% končí smrťou ihneď po otrave. A ostatné podliehajú, podrobujú sa dlho trvajúcej chirurgickej liečbe. Štatistika o týchto otravách vydaná detskou klinikou v Bratislave vykazuje cez desaťročie 406 takýchto prípadov, - prosím, jediný ústav! (Predsedanie prevzal podpredseda Stano.) To je priemerne na jeden rok 36 prípadov v jednom ústave. Na celom Slovensku možno odhadnúť počet týchto otráv na trojnásobný, teda 1200 za desať rokov, 200 prípadov rýchleho umretia vo veku detskom 2-5 rokov. Teda u najútlejšej mládeže. Pozastaviť sa musí každý nad tým, ako sa tu s najcennejším pokladom národa, s jeho útlou mládežou hazarduje. Ako tento smutný stav odporuje heslu tak často hlásenému, že všetko pre mládež, vysvitne len,, keď uvážime, že v iných štátoch, hlavne v západných, lúhový kameň vylúčený je z voľného odpredaja, takže tam vyskytujú sa takéto prípady len sporadicky. Musíme si doznať, že tento stav je zahanbujúci, neudržateľný a vyžaduje si neodkladnej nápravy. V Čechách a na Morave zakázaný bol predaj lúhu, lúhového kamienka už pred 70 rokmi nariadením bývalého ministerstva vnútra a obchodu vo Viedni. U nás na Slovensku je platný štatút, vydaný nariadením uhorského ministra vnútra, ktorý ponecháva lúhový kamienok vo voľnom obchode od roku 1895. Nikto nevie udať aké záujmy hospodárske, priemyselné a či obchodnícke sú to, ktoré vyžadujú ponechanie tohto smutného stavu. Jednoduchým vládnym nariadením predišlo by sa zmrzačeniu toľkých detí. O mŕtvych ani nehovorím. Či nie je mrzákom, žobrákom na celý život ten, kto nevie nikdy, ktoré sústo utkvie mu v pažeráku. Liečba nemôže všetko zachrániť. Restitúcio in integrum je len v niektorých výnimočných prípadoch možné. Inej nápravy je tu treba a to preventívnej. Klinika detských nemocníc podala svojho času iniciatívny návrh v tejto záležitosti cestou krajinského úradu. Kde väzí vybavenie tohoto návrhu? Kto ho zdržuje alebo hatí a tak zaviňuje ďalšie nešťastie? Končím apelom na príslušné miesta, aby všimly si týchto mojich sťažností a snažily sa dosiahnuť ako zmenšenia týchto úrazov, tak ale i utrpenia nevinných detí našej mládeže, ktorá aj národohospodársky znamená veľkú stratu v štáte. Veď také dieťa musí sa mesiace a mesiace ošetrovať v nemocnici a nemýlim sa, ak odhadnem na to vydané peniaze štátu na pol miliona. Za to by sme mohli mať, páni, nemocnicu a odpomoc je ľahká. Treba len vládnym alebo nariadením rezortného ministerstva vyňať lúhový kamienok z voľného odpredaja. Prosím, predkladám túto otázku snemovej a celej verejnosti a myslím, že sa dožijeme ešte nápravy. Podotýkam, že i ja sám som na centrálnych ministerstvách nesčíselnekráť intervenoval v tejto záležitosti na popud kliniky, na popud nutkania pána profesora Drdlíka, ale, bohužiaľ, v ministerstve obchodu u ktoréhosi referenta to uviazlo a nebolo možno tým hnúť.

Tým končím svoje slová a prosím, jestli som i trochu pretiahol čas, odpustite, sú to také boľastné veci verejnosti (vrava), že ich musím predniesť, musel som ich predniesť, musíme propagovať ako sa dá odpomôcť týmto veciam. (Potlesk.)

Podpredseda Stano (zvoní): Slovo má ďalej pán poslanec Moravčík.

Poslanec Moravčík: Slávny Snem! Za niekoľko mesiacov od slovenského prevratu prekonali sme taký obrovský vývoj, že si ani nevieme uvedomovať dôsledky, ktoré sa prejavujú vo vlastnom živote. Všetka nadstavba politického života, akú sme budovali behom 20 rokov, padla jedným razom, lebo sme zistili, že ona nie je potrebná k tomu, aby sme mohli s úspechom budovať slovenský život, či už v obore hospodárskom, kultúrnom alebo aj politickom. Ale v niektorých bodoch slovenského života predsa len vybudovaly sa také veci, ktoré treba ponechať, ba naopak, ktoré treba ešte ďalej rozvádzať a tak uspôsobovať, aby slovenskému životu pomáhaly.

Vo svojom prehlásení vlády povedal pán ministerský predseda medzi iným toto: "Jestli môže byť reč o totalite, tak je to len totalita národa, ktorá naznačuje všeobecne v prospech národa koncentrujúcu snahu, aby všetko, čo tu žije, tu pracuje a tu podniká, išlo v prospech národa. Za týmto cieľom utvorená jednota národa pod heslom: 'Všetko za národ', znamená teda disciplinovanú organizovanosť všetkých složiek národa do práce za blaho národa. Predstaviteľkou a vykonávateľkou jednoty národa na politickom poli je jednotná strana, ktorá pre toto základné, od minulosti odlišné svoje postavenie je viac orgánom štátnym, ako reprezentantom určitej skupiny ľudí a vo svojom složení strana táto, poťažne jej poslanci nie sú viac zástupcami tej či onej skupiny, lebo každý poslanec z hocijakej skupiny vyrastlý považuje sa za poslanca celého národa a veci svojej skupiny zapojuje do záujmovej skupiny národa". Súhlasím s týmto bodom vyhlásenia. Prvým a základným predpokladom všetkého, čo sa deje, musí byť heslo: "Všetko za národ!" Politickou predstaviteľkou tohoto národa je sjednotená strana, Hlinkova slovenská ľudová strana, ako strana slovenskej jednoty a do tohto celku politického sa musia sdružovať a sgrupovať všetky odvetvia života, všetky stavy a všetky zamestnania. Pokiaľ ide o jednotlivé stavy, tu už robotníctvo rozširuje svoje organizácie a zapojuje sa do moderného a zmeneného systému politického. Roľníctvo malo predtým niekoľko odborových organizácií politicky trochu zafarbených, menovite boly kresťanské roľnícke sdruženia, slovenská roľnícka jednota a slovenská domovina. Pretože tieto roľnícke odborové organizácie takto politicky zafarbené nemohly slúžiť novému životu, ich predstavitelia dobrovoľne sa usniesli na tom, že organizácie tieto zrušia. (Poslanec Danihel: V predpoklade!) Robili to v tom predpoklade, ako mi bolo prisľúbené, že nový život bude usporiadaný tak, že iné organizovanie v rámci hospodárskych komôr, alebo ešte starej zemedelskej rady bude schopné predstavovať tento roľnícky celok a dá taký podklad, ktorý bude môcť pomáhať slovenskému roľníctvu.

Ale od októbra už uplynula dlhšia doba a roľníctvo nemajúc doteraz žiadnej svojej organizácie, ktorá by hájila jeho záujmy, začína prejavovať určitú nespokojnosť so stavom, ktorý doteraz jestvuje. Z tohoto dôvodu treba pristúpiť ihneď k organizovaniu na novom podklade v rámci už vládou ohlásenej hospodárskej komory, čiže zemedelskej rady hospodárskej. Vážení prítomní, keď chceme, aby táto hospodárska komora úspešne plnila svoje poslanie, musí ona byť náležite zorganizovaná vo všetkých jej organizačných stupňoch. Základom tohoto musí byť miesto, obec, ktorá bude sdružovať roľníkov a tu musí byť veľký dôraz kladený, aby vskutku do nej dostávali sa len roľníci, ktorí i podľa povahy povolania do roľníckeho stavu patria. Kompetenciou týchto miestnych sborov, alebo týchto miestnych organizácií by bolo: starať sa v prvom rade o miestne hospodárske veci, potom starať sa o vzdelanie v mieste a o potreby so školením samozrejme v obci súvisiace. Tieto musia potom vysielať svojich delegátov do okresov, ktorí budú zase tvoriť okresné skupiny a tieto zase vyššie skupiny v samotnom roľníckom sneme alebo v delegácii zemedelskej, čiže hospodárskej komory.

Vážení prítomní, pri tom je veľmi dôležité, akú kompetenciu bude mať táto nová hospodárska komora vymedzenú. V prvom rade to musí byť poradný orgán slovenského Snemu a slovenskej vlády, ktorý bude podrobne prejednávať všetky osnovy zákonov a všetky hospodárske opatrenia, dotýkajúce sa roľníctva. V druhom rade táto hospodárska komora musí byť samostatne rozhodujúcim orgánom o tých opatreniach, ktoré sa dotýkajú čisto roľníctva a nemajú význam celoslovenský. Pokiaľ ide o toto všetko, musí byť táto hospodárska komora opatrená a vyzbrojená ako personálom, tak aj inými pomôckami a tu je veľmi dôležitá vec, aby personál hospodárskej komory bol na výške doby. V tom prípade, ak my budeme mať len prechodnú inštanciu v hospodárskej komore, ktorá by kvalifikovala úradníkov, referentov a pracovníkov na vyššie alebo na ďalšie stupne, povedzme na ministerstvá hospodárstva alebo na iné ministerstvá, v tom prípade nepodarí sa nám vybudovať takú roľnícku inštanciu, akú by sme chceli. Z toho dôvodu je potrebné, aby ministerstvo hospodárstva, ktoré dnes prejíma školených a skúsených referentov, vymedzilo si s hospodárskou komorou svoju kompetenciu, aby najlepšie sily neodchodily preč, aby roľníctvo pri tom neprichádzalo o najlepších pracovníkov. (Potlesk.) Aby sme však v tejto hospodárskej komore vskutku mohly mať orgán, ktorý bude vyhovovať tým drobným roľníkom, musí sa veľký dôraz klásť na volebný poriadok a na delegačný systém. Lebo len v tom prípade, keď tento volebný poriadok bude dávať aktívne a pasívne volebné právo i malým a stredným roľníkom, len v tom prípade bude táto zemedelská rada skutočným zástancom drobného roľníctva.

Pri tejto príležitosti by som chcel ešte jedno zdôrazniť. Keď boly zrušené dobrovoľné roľnícke odborové organizácie, tak sa povedalo, že čím najskôr sa pristúpi k organizovaniu nových hospodárskych organizácií zemedelskej rady. Už dlhší čas uplynul od toho a nevieme, či sa už urobily nejaké iniciatívne práce v tomto smere. Ale musím zdôrazniť, že tak, ako sa jar otvára a pomaličky bude tu leto a príde zase organizovanie odpredaju hospodárskych produktov, tak je tým naliehavejšie potrebné, aby sa čím skôr prijal zákon o novom organizovaní hospodárskej komory. (Potlesk.)

V ďalšom svojom prejave povedal pán ministerský predseda o pozemkovej reforme tieto mimoriadne záväzné veci: Pozemková reforma v smysle zákonov prvej republiky je už skoro skončená. Ostáva už len jej likvidácia zaknihovaním prídeľov a riešením úverových otázok. Postaráme sa o to, aby sa oboje čím skoršie skončilo. Ale značná strata nášho územia núti nás k tomu, aby sme zvýšenú pozornosť venovali otázke novej pozemkovej reformy. Základnou smernicou bude nám pri tom upraviť pomery v držbe poľnohospodárskej tak, aby sa odčinily krivdy, spáchané prvou pozemkovou reformou a aby sa pôda dostala do rúk tých, čo na pôde skutočne pracovali. (Potlesk.) Vážení prítomní, pozemková reforma - pôvodne zamýšľané veľké hospodárske a sociálne dielo - stala sa tým, že sa prevádzala v úplne protichodnom smysle, ako to pôvodne zákonodarci mysleli, tým dielom, na ktoré sa najviac dnes hovorí a proti ktorému je naj viacej kriku. Ale keď my hovoríme o revízii pozemkovej reformy, musíme si uvedomiť, že už teraz jestvujú v zákone samotnom také paragrafy, podľa ktorých sa táto revízia v skutočnosti dá previesť. Mám na mysli zákon z 30. januára 1920, § 51., ktorý stanovil, že pozemkový úrad môže pôdu od prídeľu vykúpiť v tom prípade, ak tento na pôde osobne nehospodári, keď hospodári špatne, alebo keď vedie nesporiadaný život. Vieme však, že v minulosti, hoci mal pozemkový úrad toto zákonné opatrenie, ani v jednom prípade tohoto opatrenia nepoužil. Pretože tohoto opatrenia skutočne nepoužil, pôda stala sa predmetom špekulácie, stala sa tým činiteľom, ktorý pomáhal hospodársky bohatnúť iným, len samotným roľníkom nie. Je preto svätou povinnosťou slovenského nového režimu, urobiť zadosť pravu roľníctva a morálnej povinnosti. Je potrebné, aby sme previedli také opatrenie, podľa ktorého by dostali do rúk pôdu skutočne roľníci. Musíme priviesť k životu § 51 už teraz jestvujúceho zákona o pozemkovej reforme. To znamená, že musíme trvať na tom, aby bohatší mešťania, verejní funkcionári alebo vysokí úradníci, ktorí majú už niekoľko dôchodkov, nepracujú a nepracovali na pôde, nemali ďalej túto pôdu a využívali ju na úkor druhých.

Prihlasujeme sa k revízii pozemkovej reformy a myslíme v tom asi tieto body: Zrevidovať pôdu, ktorá bola veľkostatkárom vypustená zo záboru podľa § 11 záborového zákona. Ďalej zrevidovať pôdu, ktorá bola ponechaná veľkostatkárom podľa § 20, (Poslanec Danihel: A zrevidovať generálne dohody!) lebo vraj išlo o pôdu, ktorá je parkom, pamiatkou alebo inou okrasou. Tieto dva §§ sú hlavne tie, ktoré akosi formálne umožňovaly ponechávať tie veľké statky, ktoré aj dosiaľ máme. V skutočnosti všetcia vieme, že nešlo o žiadnu prírodnú pamiatku, ale tu bola len určitá opora formálna. Zákonodarca ale nemal už v minulosti na mysli niečo takéhoto tvoriť.

Keď však hovoríme o revízii pozemkovej reformy, musíme zdôrazniť tiež veľmi pálčivú otázku slovenských kolonistov. Je veľmi rôzne mienenie o týchto kolonistoch. Mnoho ľudí si myslí, že sú to akísi vyhnanci z obci, ktorým sa tam nechcelo pracovať a ktorí chceli ísť na pôdu, kde sa ľahšie pracuje. Ale nezabúdajme na heslo, ktoré po prevrate znelo všade, že "Slováci musia ísť z hôr do dolín". Koľko takých chudobných Oravcov, Liptákov alebo Kysučanov sišlo sem dolu, dali do hospodárstva svoje posledné úspory z majetku alebo z hospodárstva alebo aj z Ameriky a teraz o tieto úspory prišli. Je mravnou povinnosťou našich úradov, ministerstva hospodárstva a tiež pozemkového úradu, aby preskúmali objektívne, v ktorom prípade ide o špekuláciu a v ktorom prípade v skutočnosti boly len poctivé úmysly a aby tým ľudom, ktorí majú poctivé úmysly a chcú skutočne pracovať na slovenskej pôde, táto slovenská pôda bola tiež aj pridelená. (Potlesk.)

V súvislosti s pozemkovou držbou treba nám pripomenúť to, čo povedal pán ministerský predseda ohľadne komasácie. Príčinou toho, že samotní roľníci volajú po komasácii, je nemožný dedičský zákon, ktorý dovoľuje robiť z našich rolí priamo škvarky. V tomto budeme musieť starať sa o to, aby sme zriadili dedičné hospodárstva, ktorých výmeru treba potom stanoviť po vedeckom preskúmaní. Otázkou je, ako zaistiť pôdu pre tieto dedičné hospodárstva tam, kde ony ešte nejestvujú? V tomto smere by mala mať Slovenská krajina prednostné právo výkupu v tých prípadoch, kde sa pôda predáva. V druhom ohľade musí sa dať Slovenskej krajine právo vykupovať pôdu z neslovenských, menovite však zo židovských rúk, aby ona práve u týchto najväčších špekulantov s pôdou nebola ďalej len predmetom jednostranného vykorisťovania na úkor slovenského ľudu.

Keď chceme zvýšiť intenzívnosť slovenského hospodárenia na pôde, tak si musíme všimnúť tiež ďalšieho zjavu, t. j. trojpoľného hospodárenia. V niektorých obciach ešte toto trojpoľné hospodárenie jestvuje na základe zákona z roku 1894. Kým na príklad na západnom Slovensku už tieto trojpoľné hospodárenia neexistujú, v takom krupinskom okrese má to ešte 25 obcí, sobraneckom 37, michalovskom 13 obcí. Iné okresy majú toto hospodárenie len jednotlive. Musíme si však uvedomiť, že týmto spôsobom každý rok nám prichádza nazmar alebo leží prielohom okolo 40.000 hektárov slovenskej pôdy, ktorá je ináč úrodná a ktorá sa obrábať dá. Slovenská vláda musí za každú cenu v tomto ohľade pristúpiť alebo vládnym nariadením, alebo zákonom k takému opatreniu, aby toto trojpoľné hospodárenie bolo čím skôr zrušené.

Veľmi dôležitá otázka, s ktorou sa slovenská verejnosť zaoberá, je slovenské družstevníctvo. Pokiaľ ide o slovenské družstevníctvo, tu mienka sa veľmi rozchádza. Kruhy hospodárske, ale menovite slovenské obchodníctvo žiada, aby toto družstevníctvo bolo obmedzené. Musíme však po tých skúsenostiach, ktoré sme už po 20 rokov mali, povedať, že zrušiť družstevníctvo, menovite roľnícke družstevníctvo, znamená odťať ruky slovenskému roľníckemu rozmachu. (Potlesk.) V tom prípade, jestli nebude mať slovenské roľníctvo družstevníctva, nebude sa môcť ďalej hospodársky rozvíjať. Ale keď chceme, aby ono skutočne plnilo všetko to poslanie, ktoré má, je potrebné, ako to pán ministerský predseda povedal, aby bolo odpolitizované. Jestli niektorá inštitúcia sa zakladá na dôvere osôb, tak tomu je u družstevníctva. Ak u družstiev menších, stredných alebo aj u centrál družstevných niet dôvery v osoby, v tom prípade družstevníctvo pokuľháva a neplní svoje poslanie. A druhá vec, čo musíme robiť, je to, že musíme obmedzovať aj družstevné výstreľky, lebo pod titulom družstevníctva mali sme už mnoho všelijakých priemyselných, obchodných a polopriemyslových podnikov, v skutočnosti boly to čisto rodinné a záujmové podniky (vrava, potlesk), kde ľud nemal žiadneho podielu, a kde nemohol ustaľovať vývoj tohoto jednotlivého podnikania.

Aby však družstevníctvo sa mohlo zapnúť do hospodárskeho života, treba nám vybudovať dokonalú družstevnú centrálu. My už síce máme ústredné družstvo, lenže si musíme uvedomiť, že ešte aj doteraz nie všetky družstvá podliehajú tomuto ústrediu, lebo máme niekoľko družstiev alebo sväzov, ktoré sú aj doteraz revidované z Prahy. Keď chceme, aby družstevníctvo sa zaplo do slovenského hospodárskeho plánu, musíme mať orgán jednotný, ktorý bude tejto slovenskej vláde slúžiť a to musí byť samotné ústredné družstvo aj s jeho orgánmi.

Veľmi dôležitá otázka, ktorá aj v minulosti zaujímala celé Slovensko, ale aj celú ČeskoSlovensku republiku, bola tiež otázka hospodárenia s liehom. Otázka táto zabehá čiastočne do družstevníctva, lebo jestvuje tiež časť družstevných hospodárskych liehovarov, ale na druhej strane tiež jestvujú liehovary priemyslové. Vývoj na Slovensku dial sa, môžeme povedať, v neprospech hospodárskych liehovarov. Tak uvádzam: v roku 1918 a 1919 vyrobily priemyslové liehovary v celom štáte 197.119 hektolitrov liehu, z čoho na zeme české pripadlo 181.090 hektolitrov, to je 91.8%, a na Slovensko 16.028 hektolitrov, (to je 8.2%. Naproti tomu v roku 1936-1937 vyrobilo sa celkom 1,000.291 hektolitrov, z čoho na Slovensku 293.971 hektolitrov, kým v českých zemiach 706.320 hl. liehu. Keď berieme percentuálnu účasť v liehovaroch hospodárskych, tak zistíme, že r. 1918 činila slovenská účasť 52.6%, kým česká účasť 47%, ale v roku 1937 už Čechy maly 63.9%, kým Slovensko a Podkarpatská Rus len 36.1% účasti na výrobe liehu. Vážení prítomní, tento vývoj, ako vidíme, dial sa v neprospech hospodárskych liehovarov, ktoré boly v rukách roľníctva, ale môžeme povedať tiež, že rozdelenie kontingentu liehovej výroby behom času stále sa dialo na úkor Slovenska, lebo slovenské liehovary boly postupom času zrušované, kdežto v Čechách a na Morave sa tieto liehovary zakladaly. Keď však by sme brali aj terajší stav ako jestvuje, nemôže nás rozdelenie týchto liehovarov uspokojiť. Uvediem len tieto údaje: Roku 1938, ešte pred viedenským rozsudkom, mali sme asi takto rozdelené percentuálne podniky: Roľnícke družstvá 19%, štát 0.3%, Slováci mali 5.6%, Česi 3.7%, Nemci 4.5%, Maďari 13.8%, Židia 46%, účastinné spoločnosti 6.1% a cudzinci 2%. Vážení prítomní, hovorí sa u nás o hospodárskom podnikaní a kladie sa naň dôraz. Ja sa pýtam, slávny Snem, kde treba dnes, čo sa týka liehovarníctva nejaký hospodársky rozum alebo nejaká fifika? Predsa rentabilnosť celého liehového hospodárstva zaisťuje zákon o povinnom miešaní liehu s benzínom! A tu, prosím, v tomto smere 46% majú samotní Židia a títo potom žijú na úkor Slovákov! Je možné, aby tento stav zostal? Môžeme my trpieť, aby roľníctvo dorábalo zemiaky alebo repu, ale keď už treba z toho mať primeraný úžitok, aby toto hneď prichádzalo do rúk židovských? Rozhodne tu treba radikálnu nápravu a preto prosím činiteľov v liehovom hospodárstva, aby sa tejto nápravy za každých okolností domáhali. Robia sa už určité kroky, ale to tempo odžidovčiť liehovarníctvo nám rozhodne na Slovensku nemôže stačiť.

Slávny Snem! Slovenské roľníctvo bolo vždy kladným činiteľom národných zápasov. Preto s radosťou uvítalo uistenie predsedu vlády, že vláda Slovenskej krajiny bude sa starať systematicky o jeho povznesenie. Hoci niektorí nie jemu naklonení ľudia si myslia, že roľníctvo už teraz má na ružiach ustlané, musíme povedať, že tomu nie je tak. Roľníctvo je zadĺžené a táto zadĺženosť nie je len ojedinelým zjavom, alebo následkom nejakých nepredvídaných investícií. Roľnícke zadĺženie to je stály zjav už niekoľko rokov sa opakujúci a dokumentujúci, že nejestvuje žiadna rentabilnosť roľníckeho podnikania, keď k tomu prirátame ešte prácu samotných roľníkov. V minulosti bolo už niekoľko pokusov previesť úpravu roľníckych dlžôb. No okrem sľubov a okrem tých niekoľkých nepodarených pokusov, ktoré len ešte sťažily situáciu roľníkov, nestalo sa nič. My si tu musíme otvorene povedať: nie je možné previesť t. zv. úplné oddlženie. Ale je možné zaistiť vlastný dlhodobý roľnícky úver, ktorý pomôže chudobným roľníkom, nateraz zadlženým, primerane a trošku dôstojne žiť. A len ctiť a vážiť si môžeme úsilie našich vládnych činiteľov, že v tomto smere chcú sa starať tak, aby tento roľnícky úver v skutočnosti bol aj poskytovaný. Slovenské roľníctvo týmto spôsobom prechádza do novej fáze života. Stavia sa na svoj samostatný hospodársky základ. Je to vec mimoriadnej dôležitosti a keď chceme, aby sme svoju slovenskú štátnosť, svoj slovenský štát skutočne v budúcnosti udržali, venujme tomuto roľníctvu náležitú pozornosť, lebo v tom prípade môžeme byť istí, že udržíme terajší svoj systém právny, že udržíme svoju Slovenskú krajinu, že udržíme svoj slovenský národ. (Potlesk.)

Podpredseda Stano (zvoní): Slovo má pán poslanec Maguth.

Poslanec Magúth: Slávny Snem slovenský! Naša administratívna a samosprávna verejnosť, v záujme ktorej chcem hovoriť, s veľkou povďačnosťou príjme predvčerajšie vyhlásenie pána predsedu vlády. Prednesené smernice plne vyhovujú naším potrebám.

Ako človek slovenskej dediny, zaoberajúci sa s potrebami slovenského ľudu, ktorý je, smelo môžem tvrdiť, základnou složkou nášho slovenského národa, vyhlasujem: ak sa má dvíhať úroveň slovenského národa, musí sa dvíhať úroveň dedinského ľudu. Prvou podmienkou toho je: mať na čele obcí súcich, schopných, charakterných, pracovitých, nezištných, rodu a Bohu oddaných, teda vôbec prvotriednych intelektuálov, vychovávateľov ľudu, ktorých zdarné a príkladné účinkovanie bude hlavným pilierom našej budovateľskej práce. Lebo nie zákony, ale ľudia tvoria život.

Bez dobrých a príkladných vodcov našich dedín nemôžeme očakávať zdarný a želateľný rozvoj nášho národa. A toto nás zaväzuje. Zaväzuje konať všetko to, čo je nutné a prospešné dedinskému ľudu.

Pravda, musíme si tu uvedomiť, že náš dedinský ľud na mnohých krajoch nepovažuje to, čo mu je prospešné za prospešné a čo mu je neprosnešné, za neprospešné. Mnohí dedinskí ľudia na pr. radšej majú striedave vyučovanie, ako celodenné riadne. Lebo školské dieťa môžu upotrebiť aj na gazdovské práce. A nebudú chcieť konať naturálne práce na vicinálkach, na stavbách obecných domov a kultúrnych domov len za to, aby pracovať nemuseli. A s celou rozhodnosťou môžem potom i to tvrdiť, že peniaze z mimoriadnej drevoúžitby z urbárneho lesa niekde radšej si medzi sebou rozdelia, ako by ich mali venovať na stavebný materiál pre stavbu školy, kostola, kultúrneho domu a podobne.

V takýchto prípadoch nastáva naša tvrdá ozdravovateľská práca, prejavená akoby milujúcim otcom voči vlastnému chorému dieťaťu, ktorému - ak je treba - násilne otvorí a vleje do úst chininový, hoci aj odporný, ale osožný liek.

Áno, ale kde sa prejaví táto vychovávateľská práca? Iste nie tam, kde na to niet vychovávateľov-vodcov, kde spohodlnení zamestnanci chcú konať len svoju nutnú nádenícku prácu bez lásky a záujmu k veci, ktorej slúžia len za peniaze. Isteže dedinský intelektuál, notár, učiteľ, farár atď., ktorý koná len svoje, povedali by sme, len služebnou pragmatikou predpísané práce, i to len tak, aby bolo ako bolo, nebude sa chceť starať o otázky, do ktorých ho podľa jeho názorov celkom nič.

Keďže vieme, že v mnohých a premnohých obciach, v ktorých nebolo na začiatku prostriedkov uskutočňovať nejaký predsavzatý úkol, postavili a vybudovali si pekné školy a vôbec všetko, čo vyžaduje kultúrny záujem tej dediny, hoci tej ochoty a oduševnenia za práce bolo málo, i nechtiac prichádzame k záveru, že boli to dedinskí intelektuáli, aspoň jeden ozajstný vodca dediny, ktorý neľutujúc času a námahy venovaním všetkých svojich síl, dal sa do úmornej a skoro akoby neprekonateľnej práce, ktorá doniesla svoje ovocie.

Ale pravda, či každý inteligent stojí na výške svojho povolania? Či je svornosť, jednota medzi dedinskou inteligenciou? Je medzi ňou úzkostlive zápolenie, kto väčší a menší pán? Či každý z nej koná len to, čo musí a len toľko, aby splnil služebnou pragmatikou predpísané najnutnejšie povinnosti? Otázky, na ktoré veru nejdeme odpovedať. Ale jedno je isté, že láska k národu sa meria nezištnou prácou a obeťami, ktorými sme nie povinní, ktoré donášame z lásky k rodu a z prítulnosti k národu. Za peniaze slúžiť a pracovať dokáže každý. Ale obete donášať za národ vie len národovec a nezištník, ktorý nikdy nebude vyratúvať, či zo svojej práce bude alebo nebude mať osoh, trápenie, nepríjemnosti a prenasledovania, všetko to, čo sprevádza činnosť neúnavného dedinského pracovníka.

Položenie dedinskej inteligencie je ťažké, zodpovedné a obetavé. Pravda, len vtedy, keď jej práca má presahovať úzky rámec služebnou pragmatikou predpísanej povinnosti. Povinnosti? Koľko je inteligentov, ktorí žijú svoj život na dedine tak, aby svojim životom, výsledkom svojej statočnej práce stali sa žiarivým príkladom nasledujúcich pokolení! Ak by sme mali posudzovať alebo oceňovať činnosť niektorého nášho dlhoročného, v jednom mieste pôsobiaceho inteligenta a pritom ak by sme sa mali vyjadriť nestranne, spravodlive o jeho celoživotnej práci, museli by sme len to skúmať, či vykonal niečo v prospech hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho rozvoja jemu svereného ľudu. Lebo taký človek, ktorý o nič iné sa nestará, len o svoje vlastné záujmy, o svoje vlastné ja, aby čím pohodlnejšie a spokojnejšie svoj život dožiť mohol, je suchou ratolesťou na strome nášho národného života a nezasluhuje ani ocenenie ani uznanie. Náš nový život v novom slobodnom Slovensku tú veľmi závažnú otázku napredovania dedín nemôže nechať stranou a musí jej venovať patričnú pozornosť, aby sa usmernil nie nahodilý, ale novému nášmu slovenskému životu prispôsobený vývin.

Zdrojom slovenského nacionalizmu je slovenský roľnícky ľud, ľud ochotný, ktorý nikdy nesklamal, kým naša slovenská inteligencia, česť výnimkam, bola veľmi prispôsobivá a vedela slúžiť každému i proti slovenským smerom. Už je len v duchu spravodlivosti, aby tá naša inteligencia slúžila teraz už len záujmom slovenského ľudu, ale nie tak ako chce, ako sa jej páči, ale tak, ako to záujem národa vyžaduje. Povinná služba inteligencie slovenskému národu, nezávislá na ochote a neochote toho-ktorého člena, musí sa usmerniť a upraviť výlučne so stanoviska kresťanského a slovenského. Sme autoritatívni, t. j. Písma svätého sa pridržiavajúci. Naša slovenská inteligencia po dedinách, povedomá svojej zodpovednosti a povinnosti slúžiť záujmom celonárodným, musí stáť na výške svojho poslania a musí autoritatívne zastávať to poslanie na dedine, ktoré jej bolo naším národom určené. Musí sa zvýšiť autorita a úroveň dedinskej inteligencie, aby táto svoje poslanie lepšie plniť mohla. Naproti tomu musí sa ale zvýšiť aj osobná, morálna a hmotná zodpovednosť so všetkými prevádzajúcimi vedľajšími trestnými sankciami, ako sú preloženie na vlastné trovy, pozbavenie funkcie vedúceho činiteľa a pod. Predsa každému s naším národom úprimne smýšľajúcemu inteligentovi a vôbec človeku musí byť zrejmé, že inteligent na dedine a najmä vo vedúcom postavení musí svojim príkladným životom slúžiť každému za vzor. Odhliadnuc od chýb, z ľudskej nedokonalosti vyplývajúcich, nesmie sa dopustiť takých pokleskov, ktoré nielen že budia verejné pohoršenie ľudu, ale svojím zlým príkladom a príťažlivosťou k zlému škodia a pokazia viac, ako sa tu za 10 rokov napravilo. Náš doterajší názor a náhľad na postavenie verejného činiteľa musí sa o 100% zmeniť a musíme si uvedomiť to, že každý intelektuál na dedine je hoden toľkej cti a uznania, koľké si svojou prácou a námahou vydobyl. Všetci sa musíme stať rovnocennými robotníkmi národa. Kto vo väčšom, kto v menšom postavení s rozdielom, že ten vo vyššom postavení musí si byť vedomý svojej väčšej a ťažšej zodpovednosti. Našou snahou nemôže byť len zaistenie čo najpohodlnejšieho a najspokojnejšieho života, ale v prvom rade nezištná služba národu. Táto nezištná služba národu po stránke samosprávnej a administratívnej musí smerovať k tomu, aby všetky právne predpisy, zariadenia a vôbec náš verejný život usmernil sa tak, aby neslúžil len jednotlivým stavom, ale celému národu.

Mnoho sa dnes hovorí o novom administratívnom zriadení na Slovensku, ktorého potrebu, reformy uznávanie a sme, myslím, všetci v tom presvedčení, že reforma nastať musí. O čo vlastne ide? Chceme mať spokojný, odborne zapracovaný a zbytočne nepreťažený úradnícky aparát, chceme zjednodušiť verejnú správu po stránke byrokratickej a chceme upraviť ju so stanoviska vrchnostensko-stupňového a územného tak, aby vybavenie vecí sa neodkladalo a neviazlo. Aby sme mohli mať dobré úradníctvo, musíme sa v prvom rade postarať o jeho hmotné zaistenie v duchu spravodlivosti a sociálneho citu, čo vyžaduje bezpodmienečne zrušiť systemizáciu a zaviesť automatický postup. V posledných rokoch nebolo to už úradovanie, lež fabrikovanie aktov. A prečo? Pre tú systemizáciu. V tých nešťastných politicko-strannícko-protekcionárskych časoch bolo treba vykázať prinajmenej kvantitatívny pracovný výsledok. Hlavným pomocníkom bola tu tedy pracovná kniha, vykazujúca potrebné pracovné jednotky. Vyrátaly sa teda jednotky. Vec, ktorá mohla byť razom vybavená, sa rozkúskovala a stalo sa takto z nej viac jednotiek. Prišlo do módy šibovanie aktov. Ťažším prípadom, ktoré by viac času boly vyžadovaly, sa dôkladnosť nevenovala, slovom: pracovalo sa pre kvantitu, nechajúc kvalitu stranou, len aby pracovná knižka čím viac vybavení vykazovala. Z vyšších úradníkov zase mnohí, ktorí nemali k takému niečomu prístupu, lámali si stále hlavu nad novinkami, ktoré by preukazovaly zásluhy. Tejto okolnosti možno vo valnej čiastke pripisovať tie všelijaké novoty vo verejnej správe, ktoré privádzaly so sebou novšie a novšie doplnky k základnému zákonu, nariadeniu a iným predpisom, následkom čoho nebolo možno dospieť k ustálenosti. Úradník musel stále meniť na metode, čo išlo samozrejme na úkor veci. Keď sa zavedie, na celej čiare automatický postup, keď každý štátny zamestnanec bude cítiť pevnú pôdu pod nohami, prestane toto umelé vyrábanie aktov, zmizne štréberstvo, podlizovanie a nastúpi opravdivá služba.

Sme ľudia a teda nedokonalí, plní nedostatkov, preto chyby a nedostatky úradníctva a vôbec zamestnanectva nech sa posudzujú z tohoto zorného uhlu. Nie sme proti prísnosti, proti disciplíne, ale každý disciplinárny prípad nech sa prerokuje v duchu kresťanskej spravodlivosti, v práve a nie v bezúzdnej bezohľadnosti. Disciplinárky v našej verejnej krajinskej správe tvoria zvláštnu kapitolu, veľmi bolestnú kapitolu, o ktorej nech mi je dovolené aspoň zbežne sa zmieniť. V minulosti najlepším prostriedkom odstavenia, poťažne znemožnenia niektorých, bývalému režimu z politických a podobných príčin nepohodlných ľudí - verejných zamestnancov, bola disciplinárka, na zavedenie ktorej sa príčina vždy našla. Uvediem aspoň jeden prípad spôsobu zavádzania disciplinárneho pokračovania. V roku 1933 po Pribinových slávnostiach v Nitre bývalý predseda vlády Malypetr vydal plakáty o doplácaní na Slovensko, ktoré na niektoré notariáty došly dňa 26. októbra 1933 s úpravou, aby boly dňa 25. októbra, teda deň predtým vyvesené. U istého notára práve bol prítomný učiteľ, keď tieto makulatúry došly. Čo s nimi, atď. boly otázky. Ale četníci okresnému náčelníkovi oznámili, že plakáty boly s jednodenným spozdením vyvesené. Ihneď nasledovalo telefonné, písomné a osobné ospravedlnenie, že plakáty o deň neskoršie došly. To však nestačilo a disciplinárku náčelník zaviedol. Keď však notár v disciplinárnej obhajobe svojej uviedol a za svedka volal učiteľa, ktorý dosvedčil pravý, notárom prednesený skutkový stav, náčelník proti notárovi zaviedol druhú disciplinárku pre porušenie úradného tajomstva, ktoré notár mal spáchať tým spôsobom, že umožnil učiteľovi nahliadnuť do spisov, čo obsahuje úradná pošta a čo nie. Alebo četník prišiel vyšetriť pravdivosť obsahu notárom napísanej žiadosti. I pýta sa stránky: "Kdo to dělal a co jste platil?" Stránka pravdu povedala. "Sakra, to je moc, a napíšeme o tom písemko. " Četník napísal sťažnosť stránke a stránka na uistenie, že to nič, že to len tak, i podpísala. Koniec koncov dlhé vyšetrovanie a pokuta. Prečo? Nedokázalo sa, že by bol notár viac počítal, ale múdri páni zistili, že notár za vybavenie veci, za ktoré počítal peniaze, bol na okresnom úrade osobne, k tomu si však nevyžiadal predchádzajúce dovolenie od okresného náčelníka. Takéto a podobné umelé tiene sa prirábaly verejnému zamestnanectvu s častou doložkou: o politickej nespoľahlivosti obvineného podávam zvláštnu zprávu. A kto sa zastal takto stíhaného malého človiečika? Nik na svete. Ráčte si predstaviť duševnú náladu takto stíhaného človeka, ktorého často ešte aj preložili na všelijaké miesto.

Hovorím z notárskej praxe, o tých skúsenostiach, ktoré sa naznačujú na každom kroku, že pôsobily na obecného samosprávneho činiteľa, notára, aby len to robil, čo musel, aby sa dal unášať prúdom pohodlnosti a nestaral sa o to, do čoho ho nič, o čo sa nemá, vlastne sa mu nevyplatí starať. Za bývalých 20 rokov nezistil som ani jeden prípad, že by boli zaviedli proti notárovi disciplinárne vyšetrovanie preto, že sa nestaral na príklad o stavbu prepotrebnej ľudovej školy, alebo kultúrneho domu, hasičského skladišťa, mostu, cesty a vôbec všetkého, čo v našich dedinách nemáme. Ale viem o prípadoch, keď proti snaživému notárovi, za to, že postavil mosty a prevádzal iné všeužitočné investície, zaviedli disciplinárku z príčin nie peňažnej manipulácie, ale za to, že tú a onú formálnu vec nezadržal a dopustili sa akejsi nedbalosti nedodržania predpisov, z ktorých koniec-koncov nik neutrpel nijakú ujmu. Spytujem sa, či takéto pokračovanie proti snaživým samosprávnym činiteľom nie je znemožňovanie a odstrašovanie od ďalšej práce? Dolu prúdom idú len zdochlé ryby, ale každá zdravá sa derie proti prúdu, čo smelo môžeme aplikovať aj na naše dedinské pomery, kde tiež máme rôzne prúdy. Proti nedbalcovi, ľahostajníkovi niet námietok, lebo ten o nikoho nezavadí, nikomu nič neurobí. Ale pozrime si život skutočného pracovníka, koľkých má nepriateľov, čo je samozrejmé, keď uvážime, že výsledkom jeho práce sú isté povinnosti, ktoré obyvatelia konať musia. Následkom disciplinárok býva zastavenie postupu v plate, obyčajne sníženie kvalifikácie, rôzne šikanovanie, preháňanie a podobne, a keď k tomu dodáme, že takúto disciplinárku vysokí páni teoretici ťahajú aj 5 a viac rokov, kým ju vybavia, máme hotovú kalváriu pred sebou.

Nezastúpenie nižšieho úradníctva v disciplinárnych komisiách je tiež jednou z pálčivých otázok. Pochybujem, aby pre posúdenie trestuhodnosti zamestnanca bol schopný len človek s vysokoškolským vzdelaním a teoretik, ktorý náš život na dedine v najhoršom prípade len z knižného opisovania pozná.

Sociálna spravodlivosť vyžaduje, aby rodinní zamestnanci, ktorí majú školou povinné deti, mali prednosť pred slobodnými, poťažne bezdetnými zamestnancami, keď ide o prekladanie do miest, poťažne do dedín blízkych mestám, v ktorých sú školy a dajú sa dochádzkou navštevovať. Doterajšia prax všetkému nasvedčuje, len nie tomuto, ba ešte aj dnes otcovia, žiaľbohu, školopovinných detí, ktoré niet z čoho školovať, alebo ktoré sa len s vypätím všetkých síl bez prostriedkov školujú, nechávajú sa v kútoch, kým si slobodní a bezdetní s protekciou zaujímajú miesta v mestách. Dokážme skutkami, že sme za populáciu a aj takýmto spôsobom pomáhajme otcom rodín pri školovaní detí.

Keď už sme pri prekladaní úradníctva a zamestnanectva, nesmieme zabudnúť na prax, vzťahujúcu sa na toto prekladanie, na to, ako sa zaplňujú uprázdnené miesta. Na príklad u notárov uplatňuje sa táto nemožná škodlivá prax: Ak sa niektoré miesto uprázdni alebo jeho uprázdnenie je vo výhľade, nevypíše sa súbeh, nikde sa to neoznámi, ale ten-ktorý notár, ktorý sa o tom dozvie a na miesto reflektuje, počne sháňať protekciu. Ak niet iných uchádzačov so silnejšou protekciou, akú má on a ak nemal v minulosti nejakého politického zaťaženia, mohol sa úfať, že miesto dostane. Slávny Snem! Tieto spôsoby zaobchádzania so stavom verejného zamestnanca, zamestnanectva sa v našom novom slobodnom Slovensku uplatňovať nesmú a proti ním musíme zaujať odmietavé stanovisko.

Čo sa týka riešenia dnes aktuálnej otázky II. stupňovej politicko-administratívnej vrchnosti, ktorú dnes vykonáva krajinský úrad, myslím, že tento druhý odvolací stupeň zriadením župných úradov a zrušením krajinského úradu bude treba zachovať. Keďže ide mi hlavne o dedinu, o usporiadanie jej vnútorných pomerov, nejdem sa zapodievať s touto otázkou. Štruktúra okresu v hlavných rysoch mohla by ostať ako je. Z hlavných úloh okresov aspoň toto: Okres by spravoval vicinálne cesty významnejšej polohy, doterajšie krajinské cesty majú byť poštátnené. Viedol by drobnú, hospodársku a sociálnu starostlivosť, mal by na starosti okresnú poľnohospodársku školu, gazdinskú školu, jednoročnú obchodnú školu a event. inú pre ten-ktorý okres špeciálne potrebnú ustanovizeň. Aby okres tieto svoje úlohy naj zdarnejšie mohol splniť, nebolo by chybou, keby došlo aj k slúčeniu niektorých okresov, kde by sa to pozdávalo byť účelným. Vecná kompetencia okresného úradu samého je už teraz hodne rozšírená, no našly by sa ešte veci, ohľadne ktorých by sa ona ešte mohla uvoľniť.

Obec je základnou složkou verejnej správy, musíme si dať veľmi záležať na usporiadanej a spokojnej obci. Chyby a nedostatky verejnej správy na poli obecnom sú veľké a mnohé. Nebola ona dokonalá ani pred prevratom, ale tie všelijaké novoty, ktorým po našom prvom osamostatnení za uplynulých 20 rokov vo viacerých časových intervaloch podľahnúť musela, spravily ju ťažkopádnou. Prvou a hádam najpodstatnejšou chybou bolo, že sa v roku 1922 obecným a obvodným notárom daňová agenda odňala. Že vraj taká dôležitá, pre štátny záujem dôležitá funkcia, ako je vyrubovanie a vyberanie dane, sa nesmie ponechať v rukách notárov. Prízvukujem, bol to kardinálny omyl, ktorý za pomerne krátky čas trvania prvej republiky toľko zla nakopil po našich obciach. Náš roľník, ktorý predtým stále mal svoje dane riadne predpísané a to za súčasného katastrálneho prevedenia v jeho nemovitom majetku nastavších zmien, dostal sa razom do neopísateľného chaosu. Nikdy nevedel, prečo a za čo platí a tú zle a nesprávne vyrubovanú daň my notári sme museli vyberať.

Doterajšie složenie najpodstatnejšieho obecného autonomného činiteľa: obecného zastupiteľstva treba zmeniť na zdravom a účelnom podklade. Potrebné je v prvom rade zabezpečiť v obecnom hospodárení účasť v rozhodování aj najväčším daňovým poplatníkom. Ostatní členovia by boli stavovsky delegovaní.

Skôr hamovačom, ako osožiteľom pre pohyblivosť obecnej správy sú tie všelijaké komisie. Nehovorím, že by tie komisie všade boly zbytočné. V mestách, kde je obecné hospodárenie složitejšie, kde sú obecné podniky v pravom smysle slova, kde je dosť k tomu sa rozumiacich ľudí, ktorí vedia prehovoriť k osohu veci, tam je tá alebo oná komisia prospešná. Ale v najväčšej čiastke našich obcí dostačuje obecné zastupiteľstvo samé k riadeniu obecného hospodárstva.

V obciach, ktorých hospodárenie neprekročuje 200.000 K ročitého riadneho obratu, je zbytočná finančná komisia. To isté sa môže povedať i o veľkej časti ostatných komisií. Pripomienky k obecnému rozpočtu sú umožnené tak, že obecné zastupiteľstvo zasadne vo veci rozpočtu ešte raz.

Keď sa už vyberajú obecné dávky a príspevky, nech platia na celej čiare vládnym nariadením osnované pravidlá nielen ako vzor, lež mocou normy. Iba, že sa v jednotlivých obciach výška tej-ktorej dávky určí a pri zídení termínu sa len obec v krátkosti, bez akýchkoľvek viactuctových príloh a zopakovania celého textu pravidiel ohľadom tejže dávky usnesie.

Obecný rozpočet a záverečný účet bol v poslednom čase hotovým labyrintom. Tlačivá obecných rozpočtov a záverečných účtov sa každoročne musely meniť bohvie z akých príčin. A tie všelijaké výkazy a štatistiky! Všetko sa to musí sjednodušiť.

A teraz by prišlo to najhlavnejšie: vedenie katastru pozemkového a daňového, domového, vyrubenie dane pozemkovej, domovej a zárobkovej, spolu i s obecnými a okresnými prirážkami a vyberanie týchto daní a prirážok by malo prísť ta, kde bolo pred rokom 1922, t. j. do rúk notára. Notárskemu stavu tým len pribudne na práci, no poplatníctvu a to najmä nášmu roľníkovi sa pomôže a prestane tá stála nespokojnosť v ich radoch. Pravda - a to sa musí prízvukovať, - nemôže sa to stať razom, s jedného dňa na druhý. Terajší počet notárov by túto agendu nezdolal.

Obecná prirážka nech sa zvýši na hranicu, akú jednotlivé obce potrebujú - myslia niektorí samosprávni činitelia, čo toľko znamená, že v malých obciach, v ktorých je daňový základ minimálny, často ani nie 1.000 korún presahujúci, platili by občania aj 1.000, ba aj viac procentov obecnej prirážky v predpoklade, že by vyrovnávací fond prestal. Nuž s tým nemožno súhlasiť.

Pán kolega Čarnogursky včera vyhlásil, aby náklad na cirkevné školstvo znášala v celkosti obec. Návrh dobrý, ale škoda, že neuviedol, odkiaľ vezmú malé obce peniaze a kde sú tie zdroje obecných príjmov, ktoré by sa na túto chvalitebnú vec vzaly. V takom prípade máme len jedno východisko vo veci školskej: Zaviesť v každej školskej obci, kde to okolnosti vyžadujú, školskú prirážku.

S veľkou povďačnosťou musíme prijať vyhlásenie pána predsedu vlády vo veci odstránenia nedostatku porodných babíc v obciach. Tento katastrofálny nedostatok babíc nie preto povstal, že dedinské babice majú malé platy a sa neoddalo ísť na kurz, ale preto, že bolo zákonom znemožnené prijatie našich žien do kurzov. Bolo predpísané totiž vyššie vzdelanie, ktoré naše ženy nemaly a preto prijaté do kurzov neboly. Teraz, keď sa v prijímaní žien do kurzu prejavuje veľká benevolentnosť, všade máme z dedín dosť uchádzačiek, ktoré sú ochotné aj za terajších platových pomerov vykonávať porodnícku prax. Otázku odmien babíc, kde to pomery nevyžadujú, neradno riešiť na úkor obcí, ktoré zápasia s nedostatkom peňazí. (Výkriky.)

Obvody štátnych obvodných lekárov musia sa tiež prispôsobiť a upraviť k potrebám obyvateľstva. Mnohé terajšie obvody, zdá sa, boly tvorené v záujme lekárov, lebo nie je mysliteľné, aby obec, ležiaca k najbližšiemu obvodnému lekárovi na 3 kilometre, bola pripojená k obvodnému lekárovi, bývajúcemu v sídle na 14 a viac kilometrov. A keď už máme obvodných lekárov, nech oni svoje lekárske obvody riadne navštevujú. Lebo viem z vlastnej skúsenosti, že niektorý príde len raz do roka očkovať deti. Ale presvedčiť sa o tom, či sa to očkovanie ujalo, nemá už času. To je predsa nemožné, aby lekárske obvody boly v záujme lekárov a neslúžily verejnosti. Záujem dedín vyžaduje, aby mimoškolskému vzdelaniu ľudu sa venovala plná pozornosť. Vieme, že sú predpisy, ktoré hovoria o vyučovaní v pokračovacích kurzoch. Či sa tak vyučuje všade a či len kde-tu ?

Potravné družstevníctvo v našich obciach, ktoré urobilo prielom do židovského kšeftárenia, treba všemožne podporovať a nie jeho vývoj brzdiť.

Hasičstvo na Slovensku, ktoré koná nezištnú a v záujme ochrany a obrany obyvateľstva neoceniteľnú prácu, treba na celej čiare nášho verejného života podporovať hmotne a mravne. Hasičstvo pestuje oddanosť a lásku k bližnému na základe príkazu Božieho: Miluj bližného svojho, ako seba samého, ktoré na každom kroku svojho života aj uplatňuje. A vidíme, že hasičstvo okrem toho, že chráni majetok, stará sa aj o výchovu národa. Hasičstvo slovenské, ktoré je naše, ktoré ako v minulosti, tak aj teraz slúži národu, musí nezmenene trvať a sotrvať na tých základoch, na ktorých vo svojom mnohoročnom vývine sa ustálilo v terajšej a nám nezmeniteľnej forme.

Na Slovensku máme urbariálne obce s rozsiahlym lesným a iným nehnuteľným majetkom, ktorému, žiaľbohu, nevenuje sa patričná, zaslúžená pozornosť. V týchto spoločnostiach sa prevážne gazduje, ak to vôbec gazdovaním môžeme nazvať, všelijako, len nie v záujme spoločnosti. Účtovníctvo urbárov tvorí zvláštnu kapitolu. Okresné úrady, ktoré by sa maly starať, kto vyúčtovanie spraví, nemajú na to času. A páni predsedovia s gazdami, česť výnimkám, vedú milionové majetky celkom primitívnym, nedostačujúcim a samým urbarialistom škodlivým spôsobom.

Podpredseda Stano (zvoní): Upozorňujem pána rečníka, že rečnícka lehota už uplynula.

Poslanec Maguth: Ich účty a ročné vyúčtovania často ani samé valné shromaždenie urbarialistov dôkladne neprezre. Pravda, o vyššom schvaľovaní niet ani reči. V urbariálnych účtoch vidíme takéto položky: Keď sme boli kupovať býka 300 K, keď sme býka nekúpili 500 K. Ešte mnohé iné otázky našich dedín čakajú na riešenie, o ktorých sa, bude hovoriť v budúcich našich rokovaniach.

Prvý raz sme počuli z úst predstaviteľa vlády, že ku tvoreniu nového obecného zriadenia budú povolaní aj obecní a obvodní notári, zastúpení svojím snemom, čím sa nám notárom, ako znalcom dedinského života, dostalo verejného ocenenia. Obvodní a obecní notári menom mojim vyhlasujú za toto pánu predsedovi vlády vďaku a uistenie, že my obecní a obvodní notári sme boli, sme, a budeme vernými zástancami svojho ľudu a slovenskej vláde oddanými vykonávateľmi štátnej moci; čo sme už prejavili bezvadným prevedením voľby a sčítaním ľudu v nedávnej minulosti.

Nakoniec, keďže sa to týka záujmov aj dediny, musím sa ešte zmieniť o úsilí advokátskych a verejnonotárskych kruhov.

Podpredseda Stano (zvoní): Prosím pána rečníka, aby skončil.

Poslanec Maguth: zamedziť obecným a obvodným notárom vykonávanie t. zv. súkromnej praxe. Bývalý režim, neprajúci a odoberajúci notárom skoro všetky oprávnenia, neodvážil sa toto urobiť. Nie k vôli notárom, ale k vôli ľudu, ktorý pomocnú ruku notárov aj na tomto poli potrebuje, aby nebol na pospas vydaný chamtivosti niektorých židovských advokátov. Neverím, že by naša slovenská vláda i len uvažovala o tom, čo Slovákom neprajný režim previesť sa neodvážil. Či by sme mali byť zmonopolizovaní aj na tomto úseku potrieb dedinského ľudu? Neverím a nemyslím, ba som presvedčený, že slávna slovenská vláda vydaním vládneho nariadenia o jednotnej tarife súkromných prác obecných a obvodných notárov napraví to, čo bývalá vláda v minulosti zameškala.

A toto vyžaduje aj záujem nášho ľudu so stanoviska, z ktorého musíme posudzovať a riešiť každú otázku.

S plnou dôverou prijímam vyhlásenie vlády. (Potlesk.)

Podpredseda Stano (zvoní): Ďalej má slovo pán poslanec Morháč.

Poslanec Morháč: Slávny Snem slovenský! Pán ministerský predseda v programe prvej slovenskej vlády pred 2 dňami povedal medzi inými túto významnú vetu: "Láska k národu slovenskému konkretizuje sa z oddanosti a vernosti štátu Slovenskému". Som presvedčený o tom a som si toho istý, že keď toto vládne vyhlásenie prečítali naši pohraničiari, mali z toho veľkú radosť a zadosťučinenie, lebo hádam a myslím, že sa nemýlim, keď vrele niekto miluje svoj národ a k nemu je verný, to sú najmä Slováci pohraniční.

Mám česť zastupovať pohraničiarov, videl som ich starosť, strádanie a núdzu v tých pre nás tak smutných a krutých dňoch a časoch, prežíval som a prežívam tieto s nimi, ale nekonečná a verná láska pohraničnej Slovače k svojeti dáva nielen mne, ale aj iným a nám všetkým tú najväčšiu chuť do práce pre zmiernenie ich biedy a nedostatkov.

Bola by neúprimnosť neuznať pozornosť pohraničiu, keď vláda vo svojom programe vidí všetky nedostatky a bolesti pohraničia.

Naša vláda vo svojom programe vidí potreby sedliaka, vidí, že tento dnes zápasí so samými ťažkostiami, lebo nevie a nemôže speňažiť svoje produkty. Vidí robotníka a remeselníka, že v odstúpenom území ostal ich prameň živobytia. Vidí ťažkosti obchodníka, vidí zúfalý stav priemyslu a vidí stovky detí, vyhodených na ulicu príčinou straty meštianskych škôl a gymnázií v odstúpenom území. Vidí, že pohraničie po stránke komunikačnej nič nie je iné, ako ostrov.

Keď naša vláda vo svojom programe bude dôsledná, urobí veľkú službu národu a štátu, lebo vybuduje také pevnosti, ktoré nikto a nič nepremôže. Niet lepšieho opevnenia, ako spokojný občan a to najmä na pohraničí. Aby naše hranice boly pevnostne úplné, nesmieme nabiť takú politiku, ako robila prvá hriešna republika.

S našími súsedmi žili sme v tom najhoršom pomere. A na to sme veru poriadne doplatili. Preto my musíme budovať tak: "Istá pevnosť, dobrý súsed!" Pravda, to nielen od nás závisí, ale práve tak aj od našich súsedov. Slovač z pohraničia s uznaním a oddane kvituje prácu a snahu našej vlády, slovenských zákonodarcov a vôbec všetkých verejných činiteľov. Nestrpí ale tých, ktorí by chceli ničiť to, čoho sme sa 6. októbra minutého roku dožili.

Slávny Snem! Dňom 6. októbra 1938 splnily sa túžby našich otcov, dožili sme z Božej milosti toho, začo veľa pracovali a trpeli, začo aj my mnohí podujali sme všetko možné, utláčanie, utrpenie a existenčné ničenie. Neodstrašily nás domové prehliadky, prevádzané českými ľuďmi, četníkmi, detektívmi atď. Nepohly nás ustavičné súdy a nezlomily nás tmavé a studené väzenské cely. Vydržali sme a prežili všetko, lebo sme milovali svoj rod a milovali Boha. Táto viera upevňovala v nás konečné víťazstvo a nám ho aj doniesla a to k radosti celého nášho národa slovenského. Boh nám dopomohol k slobode a v prvom rade Jemu patrí veľká vďaka od nás malých. Neviem si ináč predstaviť a neviem sa ináč pozerať na našu slobodu, len ako na nariadenie Božie a ako takú musíme si ju uctiť a vážiť tak, ako zákon Boží. Kto zákon Boží nemiluje, nectí, ten hreší proti Bohu a nemôže sa ani našej slobode tešiť. Čo my máme robiť, aby sme nehrešili a aby sme Bohom nám danú slobodu nezneužívali a aby sme jej dali trvanlivé a pevné fundamenty? Musíme všetci myslieť a pracovať tak, aby sa z našej práce tešil celý náš drahý národ slovenský. Kto si ináč počína a robí, nemá právo žiť v národe, nemôže sa menovať národovcom, ten nie je Slovákom. Národ nie je na to, aby z neho robili niektorí jednotlivci kepienky a pod týmito život a budúcnosť národa cicali, seba obohacovali a tak ho do priepasti hnali. Nie, to sa stať nesmie, to nedovolíme nikomu! A keby predsa niekto chcel inak robiť, nech by šlo o kohokoľvek, národ s tým zúčtuje. Stojíme na stráži! Naša sloboda stojí tisícročné národné utrpenie, slzy a obete a preto nemôžeme sa stať pre nikoho obchodným predmetom. Kto po nej kradmou alebo neprajnou rukou siahne, ten musí zmiznúť, v národe miesta mať nebude. Slobodný život národa musíme budovať na základe tých ideí, ktoré sme aj my mnohí za 20 rokov hlásali. Pravdu a spravodlivosť pre každého, kto s národom úprimne smýšľa a preň poctive pracuje.

Národ nestrpí tých, ktorí chcú rozoštvávať a rozbíjať, či už stavovskými heslami alebo náboženskými otázkami. Preto nesmie sa deliť na katolíkov, luteránov a grécko-katolíkov, ale nebude panovať ani český husitizmus a žido-marxizmus. (Potlesk.) Tu musí a aj bude panovať zdravý, Boha milujúci národ slovenský.

Slávna vláda, slávny Snem! Nech sa mi nezazlieva, že som použil tohoto výrazu, niet v tom ani troška zlomyseľnosti, ale naopak, robím to len z veľkej a nehynúcej lásky k nášmu drahému rodu, lebo zaň sme pracovali, zaň sme bojovali, zaň sme trpeli, zaň pracovať a bojovať aj chceme a budeme, kým nám Pán Boh zdravia dá. Výraz tento použil som preto, že mám k tomu dôkladnú príčinu. Chodím, žijem medzi ľuďom, preto vidím a počujem, čo sa robí. Sú už takí, čo sa pustili pre národ cestou nebezpečnou a chcú náš štiepať na luteránov, katolíkov a grécko-katolíkov. Táto podkopná práca, ktorú nespoľahlivé a národu nepriateľské živly, či už so strany evanjelikov alebo katolíkov, alebo gréako-katolíkov využívajú pod kepienkom náboženskej spolupatričnosti tej, alebo onej konfesie, je veľmi škodlivá, ba zrovna zhubná a nebezpečná. Kto v takejto práci nevidí zánik nášho národa, ten je naším nepriateľom. Takíto so slovenskou dušou nemajú nič spoločného a nezáleží im na tom, aby slovenský národ žil svojskym, slobodným životom, ale ženú ho do jarma otroctva, z ktorého sa ťažko vyslobodiť. Tí, ktorí na to pomýšľajú, musia si uvedomiť, že na telo národa nik a nikdy putá nepoloží. Páni, ktorí púšťajú sa do takejto ničomnej a trestuhodnej roboty, mali by priložiť ruky k práci, stavať silný zdravý domov pre šťastnú budúcnosť slovenského národa.

Slávna vláda, slávny Snem! V mene slovenských rodoľubov prosím: nepozerať ani na pravo, ani na ľavo, ale siahnuť po spôsoboch, ktoré škodcov národa urobia neškodnými. Takýmto činom urobíte pre národ viac, ako čokoľvek iné by ste urobili, lebo zachránite život a budúcnosť národa. Viem, že najdú sa ľudia, ktorí ma budú odsudzovať za niektoré výrazy, že nie som dobrým kresťanom, že túžim azda po pomste, no nie je tomu tak. Lebo to vôbec nemám v úmyslu, ale posudzujem s toho stanoviska, že keď sa odsúdi človek, ktorý niekoho zabil, hoci niekedy zabitý sám zavdal príčinu k svojej smrti, predsa len vrah bude súdený, čo je i pre laika samozrejmé. A či je život národa menej, ako život jednotlivca? Iste nie.

Podávam úprimne svoje skúsenosti za tak krátku dobu, v ktorej pracujem ako člen zákonodarného sboru slovenského. Týmto nechcem vyvolať debaty, ale len upozorniť na prípadné neblahé následky smutných a nebezpečných zjavov. Musíme preč so stranníckosťou, preč z osobničkárstvom a pracovať pod tou zástavou, pod ktorú nás shrnul 6. október a pod ktorou prisahal celý národ slovenský dňa 18. decembra 1938. (Predsedníctva sa ujal predseda Snemu dr. Sokol.)

K tomuto smeru a k takejto práci k blahu národa nášho drahého a k rozkvetu nášho drahého Slovenska Pán Boh nám pomáhaj! (Potlesk.)

Predseda dr. Sokol (zvoní): Slovo má ďalej pán poslanec dr. Lukáč.

Poslanec dr. Lukáč: Slávny Snem! Nevyhnutne musím začať tým, čím pán predseda vlády uzavieral svoj veľký prejav vládnych predsavzatí, tou pravdivou a priliehavou axiomou, ktorá bola, je a bude nielen tézou mojej maličkosti, alebo tézou pánov poslancov, pristúpivších z rozličných regií do Hlinkovej ľudovej strany, ako strany slovenského národného sjednotenia, ale je zaiste vyznaním i všetkých tých Slovákov, ktorí tento príklad nasledovali. Je to táto citovaná téza: "Nechceme byť a nebudeme otrokmi žiadnej ideologie... Našou jedinou ideologiou bude reálne chápaný záujem slovenského národa... Politický postup nie je možný bez určitej ideologie, ale je potrebné, aby sa politik vedel emancipovať i zpod vlivu najmilšej svojej ideologie vtedy a natoľko, keď a v akej miere to vyžaduje záujem národa... Reálny politik nemôže byť nikdy bez ideologie, ale nemôže byť ani v takom zajatí svojej ideologie, že by k vôli ideologii obetoval záujem národa... " Pán predseda vlády touto presnou a výstižnou formuláciou charakterizoval celý náš spoločný postup v dramatických dňoch tesne predžilinských, postup v deň 6. okt., ďalej postup v deň 7. novembra, keď nastalo i formálne sjednotenie v stranu slovenskej národnej jednoty, ďalej v deň 10. a 18. decembra, keď bol na Slovensku deň podania si rúk a zas deň volieb. V tomto období posledného pol roka, keď bolo doslovne počuť hrmenie historie a temer pod rukami cítiť ťažké vajatanie národov, v období, keď šlo o bytie či nebytie, len zaslepenec, tupohlavec, zastaralý formulkár, alebo nesvedomitý a zaťatý egoista mohol sa uzatvoriť do domnelých hradieb v skutočností však do zrúcanín ideologických. Áno, správne povedal pán predseda vlády, jediná ideologia bola v týchto časoch a je aj stále: reálne chápaný záujem národa. Záujem slovenského národa, jeho domoviny a životného priestoru, Slovenska, záujem spoločnej vlasti Česko-Slovenskej republiky vyžadoval všetkú emancipáciu zpod vlivov i najmilších ideologií politických, vyžadoval spoločné somknutie všetkých národných síl, aby samourčovací hlas bol čím mohutnejší, čím silnejší, aby ho počuli blízko i ďaleko, všade. Prelo bola to vec prirodzená a samozrejmá, že sme toto somknutie uskutočnili, že sme sa nielen že pred ním neuzatvárali, ale ho v kritických chvíľach i súrili, ako jedinú záchranu. Každý sa emancipoval zpod niečoho, každý musel časť svojich predstáv, záľub, sympatií a antipatií odsunuť stranou, keď šlo o samý základ, o zachovanie národa. Na tomto postupe nemáme nič čo ľutovať, ak by bolo treba, zopakovali by sme ho znova, tak bol jedine možný a potrebný v daných situáciách. Ba naopak, ak možno niečo ľutovať, je iba to, že toto národné somknutie nebolo skôr, dávno urobené za okolností pokojnejších, prevedené nie azda lak náhlivo, ale tým zriadenejšie, prenikavejšie in capite et membris. Ale tak či onak, je treba, aby tu bolo, aby sa prehlbovalo stále a stále, aby v sjednotených radoch somknutie bolo úprimné, uskutočnené ako bratské pracovné súručenstvo za zabezpečenie národnej budúcnosti. Je treba, aby toto somknutie síl a pracovné súručenstvo tu bolo a zostalo naďalej, ako jedine možné v týchto ťažkých časoch. Kto by ho chcel z akýchkoľvek príčin rozbiť, z jeho dohodnutej hlavnej línie vybočiť a strhnúť do akéhokoľvek dobrodružstva, bol by nepriateľom národnej veci, nepriateľom Slovenska i republiky. (Potlesk.) Kto by si vzal na seba toto efialtovské bremeno?

Historia bude naším zodpovedným sudcom, ale nemôžem iné, ako stále opakovať, čo som od októbra v tlači mnohokrát prizvukoval, že som skalopevne presvedčený o tom, že v tej situácii, v akej sa Slovensko i republika nachádzala, v Žiline docielená dohoda a sjednotenie sa na hlavnej línii bolo tak pre Slovensko ako aj pre slovenský národ, ako i v dôsledkoch pre republiku dielom záchovným. Ako prízrak sa mi marí občiansky rozbroj inde so všetkými jeho hroznými dôsledkami a nemôžem dosť ďakovať božej prozreteľnosti za vnuknutie ciest, ktorými sme všetkému podobnému nešťastiu vyhli. Ak Žilina nespravila iné pre malý národ iba toto, už to je nesmierne mnoho. Vieme však, že dohoda a jej dôsledok: ústavný zákon o novom štátoprávnom postavení Slovenska v republike Česko-slovenskej priniesol nielen vyrovnanie slovenské, ale i vyrovnanie česko-slovenské, ako to terajší predseda slovenského Snemu dr. Sokol v pražskom Národnom shromaždení vyložil. A dnes je nám dvojmo treba tohoto užšieho a širšieho vyrovnania, aby sme po každej stránke jasne usrozumení mohli rekonštruovať poranenú stavbu spoločného domova. Každá nejasnosť, nedorozumenie, spletitosť a hádky maria toto dielo novej výstavby, vzbudzujú vzájomnú nedôveru a neistotu. Ale to by bola pohroma pre budovateľskú snahu, pohroma pre celú našu budúcnosť. Potrebujeme dnes viac než inokedy dôvery medzi sebou v našich individuálnych a národných vzťahoch. Dôvera je cement súdržnosti, ak tej niet, všetko sa rozpadáva a niet takých tuhých pantov, ktoré by natrvalo mohly pripútavať ľudí a dielo k sebe. Dôvera však predpokladá jasnú a zreteľnú reč. Žilinská dohoda ju má, zákon o postavení Slovenskej krajiny ju má, musíme túto jasnú a zreteľnú reč udržať i naďalej, keď nechceme ustrnúť a skostnatieť na formulácii, ako to klubové usnesenie, tlmočené pánom poslancom dr. Budaym, správne vystihuje. Formulácia sa mení, jadro zostáva a toto jadro: politicko-štátna axioma Andreja Hlinku, citujem ako ju podáva odôvodnenie návrhu prvého nového zákona snemu Slovenskej krajiny v interpretácii pána poslanca Juliusa Stanu: Česko-Slovský štát, ale v ňom suverénne uplatňovanie sa národnej vôle slovenskej, nehatený rozvoj národne-politický, kultúrny, náboženský, hospodársky, i sociálny slovenského národa v smysle dohôd uzavretých v Clevelande a v Pittsburghu (návrh zákona strana 2.).

Na tejto politicko-štátnej axiome Andreja Hlinku v smysle žilinskej dohody sme sa všetci sjednotili, túto axiomu pohnúť, ju zvrátiť, dať jej iný smysel, bolo by proti Clevelandu, proti Pittsburghu, proti Žiline, ba proti Hlinkovi. Bolo by to zvrátenie našej spoločnej hlavnej línie. A pridajme k tomu onú jedinú ideologiu: bolo by to proti záujmom slovenského národa.

Pán predseda vlády vo svojom prenikavom expozé prizvukoval ono dátum Žiliny, ako dátum štátoprávneho zaistenia národa a základný začiatok budovania slovenského štátu, pridávame: ako člena štátneho sväzku česko-slovenského. Ako charakterizoval tento štát a jeho poslanie, to patrí nielen medzi najkrajšie pasáže vládneho prehlásenia, ale je to vzorné určovanie pre každý štát vôbec a preto klasické. Sú to slová, ktoré si budeme pripomínať častejšie, sebe aj iným, aby sa na ne nezabudlo a od nich neodchyľovalo. Znejú takto: "Duchovný charakter našej literatúry, duchovný náter nášho ľudového umenia nám určuje naše miesto, aby sme sa i v budúcnosti hlásili k nadvláde ducha, ktorý je dušou našej historie. Slovenský štát bude teda mocou duchovnou, ktorá si nebude zakladať na bohatstve, na zbraniach, na metodách policajnej brutality, lež na pestovaní duchovných hodnôt slovenského svojrázu, medzi ktoré patrí jednoduchosť života, čistota mravov, sociálne vyrovnanie stavov, na spravodlivosti založená národná snášanlivosť". Je to vskutku najkrajšia devisa, pod ktorou môže ísť slovenská vláda do budúcnosti, tedy doslovne skoro štúrovská. Túto devizu schvaľovať, jej sa podriaďovať, ju prijímať, ňou sa spravovať je nielen povinnosťou štátnych kormidelníkov, ale všetkých nás. Budeme bdieť, aby sa táto ozaj duchovná charakteristika nášho štátneho poslania nezasunula, vláda v tom môže počítať na účinnú spoluprácu a podporu.

Ale vôbec v každom rozumnom a prospešnom predsavzatí a podujatí, vo všetkých tých oblastiach, o ktorých obšírne prehovoril pán predseda vlády, chceme a budeme slovenskú vládu, či tu v Sneme ako legálni zástupci slovenského národa a či všade vo svojom pôsobení a činnosti mimoparlamentnej podporovať. Veď niet na Slovensku, dúfajme, človeka, ktorý by nechápal, aké ohromné úlohy má slovenská vláda, čo všetko musela prekonať dosiaľ, čo všetko na ňu ešte čaká. A nielen že všetci chápeme jej ťažkú prácu, ktorú mala dosiaľ a ktorú má pred sebou, ale myslím niet zodpovedného slovenského človeka, ktorý by si neprial, aby sa táto práca nevykonala so zdarom. Veď v sádzke je napokon nielen osobný úspech a ambícia ľudí, ale prostredníctvom tohoto úspechu i prospech a požehnané napredovanie celého národa. Nezdar by neznamenal len nezdar osobný, ale otras celku, ohroženie našich národných záujmov, ohroženie prosperity Slovenskej krajiny, ba i celej Česko-Slovenskej republiky. Preto od samého začiatku, od čias ako pán predseda vlády prevzal vládnu moc slovenskú za strašlivých okolností, keď nad Slovenskom bol Damoklov meč zo severa, západu i juhu, všetci sme mu priali z duše zdarný výsledok, aby zachránil pre Slovensko to, čo sa zachrániť dá. Každý jeho krok sme sledovali s účasťou a podopierali s porozumením, či to bolo v Komárne, či vo Viedni, či to boly iné jeho vnútorné konsolidačné úsilia. Každé iné stanovisko voči tejto práci, bolo by bývalo nesvedomitým hazardovaním s osudami slovenskými. Na tomto stanovisku sotrvávame i dnes, keď okamžité nebezpečenstvo od nás odtiahlo, je tu ešte úskalí a osídiel dosť, ktoré by mohly zapríčiniť katastrófu. Preto vo všetkých podujatiach prospešných pre Slovensko vláda môže počítať s našou ochotou a spoluprácou a ak by sme mali niečo ešte viac prizvukovať, je to tá okolnosť, aby táto ochota a spolupráca bola ozaj čím častejšie a cieľuprimerane použitá. V tomto smysle je dobrým podkladom a zárukou činnosť slovenského Snemu, je súčasne i odkazom a ohlasom v smysle vládneho prehlásenia toho faktu, že vláda nechce mechanickú totalitu štátnej moci, ale víta kontrolnú a iniciatívnu činnosť Snemu. I tu našiel pán predseda vlády slová vzorne klasické, hodné zapamätania: "Štátnu moc podriaďujeme zákonom mravnosti a práva, podľa ktorej zásady štát musí rešpektovať práva individua, rodiny, spoločnosti a miestnych samospráv, za sväté považuje právo rodičov na výchovu dietok, právo slobodného vierovyznania, garantuje právo súkromného vlastníctva a zabezpečuje pokojné spolunažívanie práce a kapitálu, zamestnávateľa, robotníka. Štát považuje za usmerňovateľa, ale nie za monopolného vykonávateľa individuálneho podnikania."

Nech je mi dovolené, slávny Snem, aby som k niektorým význačným častiam expozé pána predsedu vlády urobil nejaké poznámky, k častiam, ktoré ma z rozličných dôvodov predo všetkým zaujímajú. Je to časť sociálnej politiky, časť politiky kultúrnej, dotýkajúcej sa podpory umenia a časť spadajúca do oblasti verejných práv.

Plne ma zaujala časť expozé, venujúca pozornosť sociálnej politike a je svrchovane vhodné a potrebné, že pán predseda vlády pripisuje jej tak veľkú dôležitosť, že nazval ju stredobodom pozornosti vlády. V duchu celej svojej minulosti iba čo najhorlivejšie súhlasiť môžem s onou zásadou sociálneho solidarizmu, ktorú prízvukuje pán predseda vlády vtedy, keď hovorí, že každý člen národa i ten najslabší má jednakú hodnotu pre život národného celku a preto nárok na slušnú existenciu bez ohľadu na rozdiele stavovské a triedne. Tento solidarizmus správne a konzekventne uplatňovaný zmení triedne rozpory na triednu spoluprácu a tak nedá možnosti a príležitosti konfliktom, ktoré by viedly národ k priepasti a k záhube. Bolo by to mojim stanoviskom predtým a dnes je ním takiste v súhlase s prehlásením pána predsedu vlády. Nijaká preponderancia jednej výsadnej triedy, ale rozumná kooperácia všetkých v záujme celonárodného blaha. Z celého vládneho expozé pána predsedu vlády je však zrejmé, že si je vedomý toho faktu, že národ má svoje časti, vrstvy, triedy silnejšie a slabšie a že oné slabšie potrebujú zámernej výchovy, podpory, opatery, aby ich cit ľudského dôstojenstva, národná spoluhodnota nebola ponížená, zvrátená, podomletá, aby sa nevyvinul u nich trvalý pocit ukrivdenosti a tak vzdoru, hnevu a pomsty. Vieme kam by to zaviedlo. Preto súhlasím so všetkými tými predsavzatiami, súrim ich svrchovane potrebné realizácie, ktoré naznačil pán predseda vlády. Je to menovite uzákonenie rodinnej mzdy, čím bude odčinená dávna krivda robotníctva, zvýšená starostlivosť tak o nezamestnaných, ako aj o pracujúcich, na jednej strane tvorením pracovných možností, na druhej ochranou robotníctva, jeho zdravia, existencie, mzdových nárokov. Čo Slovensko súrne potrebuje, to sú kvalifikovaní robotníci, na ich nedostatok sa všetci odboroví pracovníci sťažovali, čo dalo príčinu nevyhnutnú hľadať takých inde. V našich továrniach je málo slovenských kvalifikovaných predrobotníkov, tu potom nepomôžu ponosy, že ich máme odinakiaľ. Bude treba z najšikovnejších, najlepších si vychovať a postarať sa o intenzívnejšiu návštevu odborných, priemyselných škôl.

Vláda zmiernila nezamestnanosť, menovite mladšej slovenskej generácie tým, že uzavrela dohodu s ústrednou vládou republiky o prevzatí 9000 českých štátnych zamestnancov na Slovensku. Historia bude nepredpojate hodnotiť ich prácu na Slovensku, my chápeme sociálnu i psychopolitickú nevyhnutnosť tohto opatrenia, i keď pritom sa odohralo mnoho osobných tragedií. Zdá sa mi však vhodným a prinajmenej vkusným ten dekretálny spôsob, ktorý z tejto príležitosti užívalo slovenské ministerstvo spravodlivosti, vyslovujúc odchádzajúcim za ich činnosť vďaku.

Čo vo vládnom prehlásení zvlášť vrele vítame, to je uistenie pána predsedu o podpore slovenského umenia. Expozé spomína dramatické a výtvarné umenie, ale dúfame, že to isté sa vzťahuje i na ostatne oblasti umeleckého života. Slovenskí kultúrni činitelia všetkých bývalých politických odtienkov i dosiaľ vždy svorne sa domáhali zvýšeného porozumenia pre slovenské kultúrne potreby. Či to bolo vysielaním deputácii a memorand na kompetentné miesta, či článkami, či rozbormi a poukazmi v bývalom krajinskom zastupiteľstve a výbore, či na parlamentnej tribúne pražského Národného shromaždenia, kde sa len vyskytla možnosť, vždy a všade burcovali v prospech slovenského kultúrneho života, menovite v prospech významných kultúrnych ustanovizní národných. Koľko bolo takýchto zákrokov za lepšie podporovanie Matice slovenskej, Národného muzea, Slovenského národného divadla, Spolku slovenských spisovateľov, Živeny a ostatných našich inštitúcii. Bolo to, povedal by som, ušľachtilé zápolenie, kto by mohol prekonať viac prekážok, získať viac porozumenia a čo je najdôležitejšie: viac ozajstného výsledku, pomoci, podpory. Lebo kultúrne a umelecké ustanovizne a spolky potrebujú nevyhnutne verejnej štátnej pomoci. Nemajú takých vlastných prostriedkov, ktoré by verejnú podporu urobily zbytočnou. Slovenský národný život nemá takých mecénovjedincov, ktorí by si mohli dovoliť jedným darom raz navždy zabezpečiť budúcnosť a činnosť patričných inštitúcii. Nemáme magnátov, ako Maďari, kde z daru grófa Széchenyiho - bolo to 100. 000 zlatých - založená bola vedecká akademia. Nemáme Rockefellerovcov, z ktorého základín pracujú celé univerzity. I u nás v minulosti i v prítomnosti našli sa síce ušľachtilí darcovia, ktorí darovali na takého ciele na naše pomery význačné časti, - len si spomeňme na dar Petianov na starú Maticu, - ale prirodzene to nestačilo a nestačí. Organizovanie akcií celej verejnosti pri mnohých inštitúciach hodne pomohlo a ukázalo na národnú obetavosť, ale predsa len bola a bude vždy potrebná štátna subvencia, ak činnosť kultúrnych a umeleckých inštitúcii slovenských nemá sa ustavične zadŕhať. Nemožno povedať, že predošlé obdobie republiky by v tomto ohľade absolutne nič nevykonalo a nepomáhalo, ale žiaľ, vždy sme museli poukazovať na potrebu zvýšenej opatery, väčšej potreby a často sa stalo, že naše poukazy, žiadosti, upozornenia nemaly dosť ohlasu. Uvádzam v tomto ohľade svoje pražské parlamentné reči, kde som sa s týmito problémami v priebehu 2 rokov dosť zapodieval, v niečom s úspechom, v niečom s neúspechom. Suma štátnych podpôr na slovenské kultúrne a umelecké ustanovizne za 20 rokov isteže vydala by pekný peniaz, ale mohla a mala byť hodne vyššia práve preto, lebo naše mladé a práve preto slabšie ustanovizne to viac potrebovaly, ako staršie a vyvinutejšie inštitúcie české. I v týchto veciach často prekážala neznalosť situácie, pomerov, často i byrokratická nedbalosť. Dnes, keď možnosť i zodpovednosť za vlastný kultúrny vývin je na nás samých, musíme venovať slovenskému kultúrnemu životu a jeho rozvoju zvýšenej pozornosti. Vládne vyhlásenie túto pečlivosť sľubuje. Vec slovenskej osvety a tak i potrebných podpôr pre kultúrne a umelecké ustanovizne má na starosti ministerstvo školstva a národnej osvety. Má na čele povolaného a znalého strážcu v osobe pána ministra Siváka, ktorý bol sám, myslím, dlhoročným predsedom významnej slovenskej umeleckej korporácie a tak najlepšie pozná kultúrny a umelecký svet slovenský, jeho význam i stesky. Nie som členom rozpočtového výboru a preto nemám dosť vlivu na upozornenie dôležitosti niektorých subvencionálnych faktorov. Neviem teda ako obišly, obávam sa však, aby sa duch ináče prepotrebnej sporivosti nevybíjal katastrofálne na oblasti slovenského umenia. Mám obšírne informácie od kompetentného činiteľa Slovenského národného divadla o všetkých reálnych potrebách dramatického umenia. Je to pán vládny komisár dr. Dušan Úradníček, ktorému zaiste celá slovenská verejnosť je povďačná za veľkú a ťažkú rekonštruktívnu a reorganizačnú činnosť, ktorú koná v Slovenskom nár. divadle. Mám v rukách obšírný elaborát o tom, že reálne potreby Slovenského národného divadla činia 3 aj pol miliona korún, z ktorých od predošlého ministerstva školstva dostávalo 2 miliony korún. Podľa vládneho komisára samého, ako i podľa iných divadelných odborníkov táto suma je i naďalej nevyhnutne potrebná, ak len nechce Slovenské národné divadlo klesnúť na úrovni i na význame. Dnes máme iba toto jedno oficielné divadlo, od neho závisí osud celého dramatického umenia na Slovensku, nie je teda možné, aby sa macošsky obišlo, už ani preto, aby sa neporovnávala minulosť s prítomnosťou v neprospech tejto.

Z tejto príležitosti upozorňujem znova, ako som to činil viackrát predtým inde, na osud Hudobnej a dramatickej akademie v Bratislave, ktorá prešla a prechádza ozajstnou kalváriou neistoty a zmietania. Je na čase v blízkej budúcnosti skoncovať jej neblahý stav.

Vláda vyzdvihuje ako krásne predsavzatie založenie umeleckej galerie. Je to predzvesť, ktorá iste poteší naše výtvarnické kruhy. Práve dnes večer sú porady medzi rozličnými umeleckými korporáciami a to z iniciatívy výtvarníkov, ale za účasti aj ostatných i spisovateľských kruhov, menovite zo Spolku slovenských spisovateľov o vytvorení Sväzu slovenských umeleckých spolkov. Tak celá slovenská umelecká obec všetkých oblastí sdružila by sa tesnejšie na ochranu svojich stavovských záujmov. Zodpovedá to zaiste aj intenciám pána predsedu vlády, je to záujem národný, aby sa sily skoncentrovaly. Slovenskí spisovatelia, sdružení ináče vo svojom stavovskom spolku, v osobitnom memorande vítali pána predsedu vlády a chystajú sa predostrieť svoj pracovný program ďalšej budúcnosti. Slovenskí spisovatelia v kritických dňoch nášho národa, Slovenska i republiky úzkostlivo si uvedomovali svoju povinnosť. Ich umelecké reagovania sú známe z našich revuí a dennej tlače. Boly to výkriky stesku, bôľu, varovania i radosti nad národnou záchranou. Ich práce súvisely s prameňmi celého národného života. V tom stáli a stoja pevne na slovenskej tradícii. Treba im umožňovať ich osobnostný umelecký vývin. Prosíme vládu, aby znovu zriadila umelecké cestovné štipendiá, ktoré sú k tomu nevyhnutne potrebné. Upozorňujeme takiste na zriadenie slovenských štátnych cien, ktoré nech majú výšku dôstojnú. V tom nech je nám príkladom cudzina. Ministerstvo zdravotníctva predtým udeľovalo chorým spisovateľom 50% slevu na pobyt a na liečenie v štátnych kúpeľoch. Prosíme, aby túto prax zaviedlo i slovenské ministerstvo zdravotníctva.

Napokon z dôvodov národne-prestížnych dávam na uváženie, či by po vzore francúzskom, nemeckom, talianskom, maďarskom, poľskom i českom nebolo vhodné, aby slovenská vláda pomýšľala založiť Slovenskú akademiu vied a umení, alebo - keďže Matica slovenská má vedecké odbory, - prinajmenej Slovenskú akademiu krásnych umení. Poslúžilo by to i naším medzinárodným kultúrnym stykom, poslúžilo by to našej duchovnej expanzii, ktorá môže a má byť podľa úvodných slov pána predsedu vlády naším pravým poslaním. Naše niektoré umelecké diela už i doteraz získaly nám úctu, priateľstvo a lásku. Slovenská umelecká tvorba, hodnotná slovenskí kniha, význačný slovenský autor-umelec s patričnými stykmi v kultúrnych kruhoch medzinárodných môže pre slovenskú národnú vec vykonať často viac, ako úradník-diplomat.

V kruhoch spisovateľsko-umeleckých možno počuť rozmanité chýry o opatreniach knižných, či čo do technickej organizácie, či čo do zásahov obsahových. Čo sa týka technickej stránky ide zvesť o knižnom monopolnom koncerne troch našich veľkých nakladateľstiev. Akokoľvek isteže súhlasíme s koncentráciou národných síl a teda aj s organizáciou duchovného a v tom i umeleckého života, výlučný knižný monopol s hľadiska rozvoja spisby nepovažujeme práve za najšťastnejší a prosíme slávnu vládu, aby túto okolnosť láskave uvážila. Viac nakladateľstiev znamená pre mladé debutujúce sily viac možností, určité hierarchické stupne dopredu, čulejší, tempovitejší umelecký život. Znamená možnosť výberu, nepodliehame len jednému oficielnému monopolnému vkusu, riadenému pravdepodobne úzkym okruhom ľudí.

Sme ostre proti pestovaniu "zvrhlého umenia", na šťastie v slovenskej umeleckej tvorbe je ho málo, alebo skoro vôbec nič. Práve v mene onej pánom predsedom vlády citovanej "nadvlády ducha" dúfam, ktorú spomína, nebolo by zdravé dať okovy na slobodný zdravý rozlet. Spiritus volat ubi vult.

Na koniec niečo z oblasti verejných práv a i tam z takého úseku, ktorý sa síce vo vládnom vyhlásení nespomína, ale ktorý je veľadôležitý. Ako rodák z kraja baníckeho mám k tejto oblasti - k štátnym banským a hutníckym závodom dávny a vrelý vzťah, znajúc aspoň časť tohoto úseku z vlastného častého pozorovania a informácií. Ide tu predovšetkým o štátne bane na zlato, sriebro a olovo v Banskej Štiavnici, na striebro a zlato v Hodruši. Spravované sú štátnym banským riaditeľstvom v Banskej Štiavnici. Tieto bane jestvujú už dlhé stáročia, v dôsledku čoho pracuje sa tu v značných hĺbkach. Z toho vyplýva, že treba udržovať nielen mnohokilometrové dlhé chodby, ale aj veľké sumy venovať na čerpanie vody z hlbokých horizontov. Kovnatosť dobývanej rudy je nízka, na hradenie výdavkov nepostačujúca a preto pri týchto banských závodoch sa javieva v rozpočte vykázaný veľký schodok. Zamestnaných je tam na tisíc robotníkov a okrem toho značný počet úradníkov. Niekto by mohol tvrdiť, že pri tak značnom deficite - 8,000.000 K - bolo by hádam výhodnejšie tieto závody zastaviť a čiastku bilančnej straty vyplácať ako podporu v nezamestnanosti, čím by štát ešte ušetril. Toto zdanie je však klamlivé, musíme sa tu dívať na skutočnosť, že pri týchto závodoch neplatia sa len mzdy robotníctva a platy ostatných zamestnancov, ale vyplácajú sa veľké sumy v podobe penzií, platia sa dane, nakupujú sa za veľké sumy rôzne hmoty, spravuje sa veľký štátny majetok, takže tieto závody dávajú výživu priamo nielen robotníctvu a úradníctvu, ale zabezpečujú zamestnanosť aj v iných odvetviach priemyslu a v obchode ďalším stovkám robotníctva a zamestnanectva. Banská Štiavnica - Hodruša a ich okolie je kraj neúrodný a preto veľmi chudobný, komunikačne nedostatočne vybavený. Banská Štiavnica s hlavnou traťou je spojená železnicou úzkokoľajnou, Hodruša leží 8 km od železnice. V tomto kraji okrem cigarovej továrne v Štiavnici a továrne v Sandriku nijakého väčšieho priemyslu niet, takže prípadné zastavenie tamojšieho baníctva malo by pre celý kraj nedohľadné následky. Preto musíme iba uznávať snahu slovenskej vlády, že popri značnom deficite tamojšieho baníctva bude toto ďalej udržovať a svojimi opatreniami zasahovať v tom smysle, aby podľa možnosti sa tam dosiahlo lepších výsledkov.

V znamení týchto náhľadov, pripomienok a prosieb vyslovujem k expozé pána predsedu vlády svoje kladné stanovisko dôvery a spolupráce. (Potlesk.)

Predseda dr. Sokol (zvoní): Slovo má pán poslanec Mach.

Poslanec Mach: Slávny Snem! Kto by to bol veril čo len pred rokom, že teraz vo februári 1939 budeme v slovenskom Sneme hovoriť o slovenskom štáte. Kto by to bol veril, že budeme hovoriť o vládnom vyhlásení a z neho citovať takéto slová: Tu na pôde svojho Snemu budujeme svoj štát, svoj nový štát, svoj slovenský štát. No boli takí čo verili, i keď nie v tak rýchly spád udalostí, ale boli takí, čo verili, že príde k týmto dňom. A to boli tí, ktorí mali odvahu domyslieť si poslanie národa do dôsledkov.

Vládne vyhlásenie, ktoré nehovorí len o programe do budúcnosti, ale opiera sa o veľkú a statočne vykonanú prácu, v čom je istá záruka, že vláda i budúci program uskutoční s takou istou statočnosťou, toto vládne vyhlásenie je najlepšou propagandou nového Slovenska. Niekto myslí, že základ blahobytu je v zlate. Že zlato je základ. Ja tvrdím: naším zlatom je viera v uskutočneniu realizovaní tohto vládneho vyhlásenia, viera a odvaha žiť životom takým, aký nám predpisuje toto vládne vyhlásenie. Ja po tomto vládnom vyhlásení celkom smelo by som vypísal pôžičku, lebo viem, že tá pôžička mala by úspech. Viem, že tí Vajnoráci, ktorí tu boli včera a hovoriac o svojom družstve spomínali, že tam majú 3 miliony, viem, že tie 3 miliony po tomto vládnom vyhlásení dali by na budovanie nového Slovenska, na budovanie slovenského štátu a že tak urobí každý Slovák, každá Slovenka, každý, kto má niečo odložené. (Vrava.) Toto vládne vyhlásenie, ako ráčite vidieť, vydali sme i v brošúrke. Vydali sme ho preto, aby sa stalo krvou, aby prešlo do duší, do myslí všetkých Slovákov, najmä verejných pracovníkov, vychovávateľov mládeže a ľudu, kňazov a učiteľov, veliteľov Hlinkovej gardy, notárov, starostov obcí a cez týchto do krvi celého národa. Vládne vyhlásenie je logickým dôsledkom a vyviera z manifestu 6. októbra. Boly určité obavy, že tento manifest bude odmontovaný, že smysel 6. októbra nebude realizovaný. Vďačne konštatujeme, že smyseľ revolučného žilinského manifesta je konkretizovaný v tomto vládnom vyhlásení dr. Tisu. Čo hovorí 6. október? My Slováci, ako samobytný slovenský národ, žijúci od vekov na území Slovenska, uplatňujeme si svoje samourčovacie právo a preto dovolávame sa medzinárodného zagarantovania nedeliteľnosti svojej slovenskej národnej jednoty a nami obydlenej zeme. Chceme slobodne podľa vlastnej vôle určiť svoj budúci život v plnom rozsahu, v to počítajúc aj štátnu ústrojnosť v priateľskom spolužití so všetkými okolitými národmi a tak prispieť k usporiadaniu pomerov v strednej Europe v duchu kresťanskom. Toto je smysel 6. októbra a na tomto základe, ďakujeme za to, buduje, stavia i slovenská vláda a bude stavať, ako to hovorí jej program i v budúcnosti. Keďže 6. október je logickým výsledkom odvekej túžby národa žiť samostatným, samobytného národa dôstojným životom a vládnúť suverénne nad svojou krajinou vo svojom štáte, keďže je on logickým pokračovaním snažení všetkých generácií, ktoré si uvedomily, že patria k národu slovenskému, pokračovaním práce a borby Bernolákovej, Štúrovej, Hurbanovcov a ostatných, najmä však borby Hlinkovej, podporovanej zahraničnými bratmi menovite americkými Slovákmi, tak môžeme právom povedať, že vládne vyhlásenie cez 6. október žilinský zapojuje sa do Bratislavy, manifestujúcej s americkými delegátmi Hletkom a Huškom za slobodu národa, zapojuje sa do piešťanského manifestu, ktorý pred rokmi hovoril o tom, že slovenský národ stavia sa do frontu národov protimarxistických. Zapojuje sa tento žilinský 6. október do pribinovskej Nitry, do trenčiansko-teplického sjazdu mládeže, do Jurigovho vyhlásenia v peštianskom sneme, do Pittsburgu i Clevelandu, do martinského memoranda, do shromaždení Štúrovcov a tak idúc ďalej nadväzuje až na ten Pribinov kresťanský kostolík, ktorý viac ako pred tisícsto rokmi dokazoval existenciu slovenského národa, tu pod Tatrami. Terajšie vládne vyhlásenie a fakt, že ho s najväčším nadšením a bez výhrad prijali nielen všetci slovenskí zákonodarci, ale i zástupcovia všetkých národov žijúcich v našej krajine, dokazuje, že ako tu žili Slováci od vyše tisícsto rokov, ako vedeli o Slovákoch Annales fuldenses dávno pred tisícsto rokmi, že ako tu cez Cyrila a Methoda Slováci šírili kresťanskú kultúru, že ako tu bojovali pred sto rokmi za svoje práva, tak tu žijú, ale už vo svojom štáte a tak budú žiť Slováci na veky so slávou.

Do krvi každého Slováka, do modzgov, do duše všetkých nás musí prejsť vedomie veľkého poslania slovenského národa. Toto poslanie určené nášmu národu Bohom a dejinami môžeme vykonávať slobodne len v svojom slovenskom štáte. My nemôžeme a nesmieme ináč ako plniť vôľu božiu, odkaz dejin a vôľu národa.

Počul som tu dnes slová o slabom národe. Nie, sme a budeme veľkým, sme a budeme duchom veľkým a šťastným národom, keď si uvedomíme poslanie národa slovenského a keď statočne budeme plniť našu národnú misiu na tejto dôležitej križovatke rozličných záujmov mocenských prúdov ideologických v tejto krajine podtatranskej, ktorá na jednej strane povolaná je sbližovať a vyrovnávať protivné záujmy i prúdy, kým na druhej strane, ale zrejme v prvom rade, je povolaná dávať národu slovenskému postať, aby tu tvoril hodnoty sebe i ľudstvu a žil na slávu božiu.

V minulosti i v dnešku je záruka našej bezpečnej a čo raz lepšej budúcnosti. Z našej krvi. z našich plodov, z práce našich otcov tyli iné národy a iné krajiny. Národ žil v otroctve, v cudzej službe a jednako nepadol, nezahynul, ani pod tyranom jedným, ani pod tyranom druhým. Nezahynul, lebo mal vieru a odvahu žiť. Keď nevedel doma, išiel do cudziny a tam pracoval, tam bojoval Slovák, ale vždy očami obrátenými na podtatranský kraj a na poslanie národa, žijúceho v znamení dvojkríža. Toto poslanie bolo vo vedomí, alebo aspoň v podvedomí všetkých generácií národa, i keď sa prejavilo len občas, žilo v útrobách slovenských duší, slovenských hôr, slovenskej pôdy, ba aj tých belgických alebo francúzskych baní, amerických tovární alebo argentínských rovín a vrchov.

Viera a odvaha držala nás za horších čias. Viera a odvaha, podložená tak reálnym podkladom ako je vládne vyhlásenie, musí nás hnať k vysokým métam v plnení božieho prikázania a odkazu dejín k štátu slovenskému. Propagovať toto vedomie, mať ho v krvi tak, aby si každý priateľ ale i nepriateľ nadobudol presvedčenia, že vieme, čo je naše poslanie a že ho chceme stoj čo stoj plniť v našom štáte slovenskom, musí byť povinnosťou každého Slováka a musí byť pečaťou na každom zákone slovenského Snemu, na každom počine slovenskej vlády, na každom kroku už i toho žiaka, idúceho do školy, profesora idúceho ku katedre, novinára alebo spisovateľa, kňaza alebo sedliaka, vojaka alebo dielovedúceho. Tejto myšlienke slúži a bude slúžiť naša propaganda, náš rozhlas, film, divadlo, umenie, tlač. Tým je postavené u nás všetko do služby pravdy. My nemáme čo skrývať a nemusíme vymýšľať fígle, aby sme získali pre našu pravdu svet. Len ju ukázať treba. Ak nám ktosi tvrdil, alebo by tvrdil, že v Trenčíne žijú povedzme Maďari, zaviedli sme ho tam, a presvedčil sa, že tí Maďari sú niekoľkí židia, kým všetci ostatní sú Slováci. Ak niekto nechce veriť, že od nás odlúčili sa tisíce Slovákov, povieme mu, aby išiel na tie kraje. Ak niekto pochybuje, či je židovstvo jedným z najväčších nepriateľov a nešťastí nášho národa, pošleme ho do mesta i na dedinu a uvidí, že čisto slovenským mestám židia dávali nesloven ský ráz, kým pracujúci ľud bol slovenský a presvedčí sa na tej dedine i o tom, kto ničil ľud pálenkou, kto ho oberal o ovocie práce, kto ho hnal na bubon, alebo do cudziny, kto bral 20% úroky a kto ho takýmto spôsobom pomáhal držať v otroctve cudzích režimov. Ak sa niekde ďaleko na západe niektorí štátnici, filozofi alebo čitatelia novín rozčulujú nad tým, že sa tu nejako neľudsky zaobchádza so židmi, čo je ináč nepravda, tak nech príde do našich miest, do našich dedín, a keď uvidí skutočnosť, obdivovať bude trpezlivosť slovenského ľudu, obdivovať bude jeho disciplínu a obdivovať bude pevnosť vlády. Áno, čudovať sa bude, lebo keby židia robili medzi Francúzmi, alebo Angličanmi, prípadne Američanmi to, čo u nás, tak by ich odtiaľ už dávno vyhnali.

Musíme v záujme národa vyriešiť do dôsledkov túto židovskú otázku, lebo nevyriešená je najlepšou prekážkou v ceste k slobodnému plneniu misie nášho národa v slovenskom štáte. Ďalšou prekážkou by bola i nevyriešená otázka česká a my všetci tieto prekážky nie z nenávisti oproti iným, ale z lásky a z povinnosti k národu svojmu musíme vyriešiť tak, ako sme to hlásali v časoch boja a ako to vyžaduje smyseľ nášho poslania, tak jasne vyjadrený v žilinskom manifeste a vo vládnom vyhlásení.

Ako má právo a povinnosť každý dospelý jednotlivec a ako to má i v náture stať sa samostatným, aby mohol byť osožným členom spoločnosti, má toto právo i najmenší prípadne najchudobnejší človek, tobôž má to právo národ. Vraždu nikdy nesúdili podľa toho, koľko centimetrov alebo kilogramov mal zavraždený. Ani právo národa na samostatný život sa nesúdi podľa toho. Jednotlivec i najmenší podľa božieho poriadku musí mať kus zeme, čo ako malý, musí mať byt, kde len on a nikto iný má právo domáceho pána. Kde len on a nikto iný môže povedať hoci komu: vítaj, kde len on rozkazuje a nie ten súsed, i čo by mal 10 kaštieľov. Pod Tatrami len slovenský národ môže povedať, že je tu domácim suverénnym pánom. Talian v Taliansku, Nemec v Nemecku, Maďar v Maďarsku, Angličan v Anglicku, každý vo svojom štáte vyžíva svoje národné bytie, svoju suverenitu, plní svoje národné poslanie. Na Slovensku to patrí božím právom jedine národu slovenskému. Len on tu má a musí mať svoj zákonodarný snem, svoju armádu a všetko, v čom sa prejavuje suverenita národa.

Toto vedomie, tento boží poriadok sveta musí byť v našej krvi a musí sa zračiť - ako som už povedal - v každom našom konaní. Tak ako v mojom byte, v mojej rodine, len ja mám právo povedať, kde majú stáť kachle, kde stôl, aké meno dať dieťaťu, a akou rečou má to dieťa hovoriť (hlučná veselosť), tak musí mať národ podstať v svojom štáte, ktorého je suverénnym pánom a ktorým ako človek svojím bytom, svojím bytím, vyžívaním svojho človečenstva v svojom domove a svojou rodinou zapojuje sa do spoločnosti ostatných národov. Len ten národ môže byť ľudstvu na osoh a slobodne konať ľudstvu na osoh svoje poslanie, ktorý takto koná v svojom štáte. Ináč môže sa stať stálym nebezpečenstvom, revoltujúcim elementom, ktorý stále ohrožuje poriadok sveta. Máme na to dosť dôkazov starých i nových.

Nuž nebáť sa konať naše národné poslanie. Nevravím, treba kalkulovať ako kalkulujú a správne kalkulujú naši národohospodári. Ale keď kalkulujeme, nadovšetko počúvajme na hlas svedomia, na hlas srdca, ktoré najlepšie cíti, čo je poslaním človeka a na hlas národného srdca, ktoré najlepšie vie, čo je poslaním národa. Kto bez srdca a len svojím úzučkým rozumom kalkuluje, či sa oplatí osamostatniť sa, oženiť sa, povedzme mať dieťa, kto len kalkuláciou myslí na to a nie srdcom, ten sa nikdy neodváži dačo urobiť, nikdy mu to nevyjde, nikdy nebude mať isté ako to bude a dieťa takto kalkulujúceho bez srdca obyčajne sa nenarodí. (Tak je, tak je!)

I v žití národnom treba ísť, vravím, za hlasom srdca. Toho národného. Za hlasom, ktorý vedie chlapa bez pušky často i proti celým regimentom. I proti všetkým výpočtom t. zv. rozumu. Ale nakoniec zvíťazí ten, kto ide za hlasom srdca. Videli sme pred sebou obrovskú silu protivníka. Raz za rakúsko-uhorského, raz za československému režimu. A my nemali sme azda ani jednej pušky a boli sme tak rozbití, nevedeli sme kedy a nevedeli sme ako zvíťazíme ale verili sme - mali sme odvahu, a zvíťazili sme.

Veril náš večný vodca Andrej Hlinka, verili naši martyri Mikuš, ktorého na smrť ranili v Trnave v boji za autonomiu, verili naši námestovskí martýri, veril Šoltýs v Zemplíne, veril Hanušovský, ktorý položil svoj život v Košiciach v obrane Andreja Hlinku, verily desiatky, stovky a tisícky ďalších. Verili a neverili márne. Tak ako černovskí martýri, ako Hurbanovci a ostatní nebojovali márne a nepadli márne, tak nebojovali márne ani naši martýri za autonomiu, ani tí, čo sedeli v žalároch, ani tí rodobranci, ani tí sedliaci a robotníci čo trpeli, netrpeli nadarmo, lebo verili a mali odvahu, a preto zvíťazili. Musíme mať odvahu i teraz, keď sme už urobili prvý najdôležitejší krok, odvahu plniť a splniť národné poslanie. Ja som istý, že máme túto odvahu, máme túto vieru; keď ju máme som istý, že udržíme naše Slovensko, že zostaneme tu pri Dunaji, že budeme tu večne vládnuť ako to tá pieseň naša gardistická hovorí: Od Dunaja až po Tatry. Preto treba odmietnuť stále sa opakujúce, ale prirodzene vždy bezpodstatné chýry, že to alebo ono padne, že sa vyprázdňuje Bratislava, atď.

Vo vládnom vyhlásení je niečo, že vrchný súd z úsporných dôvodov má odísť z Bratislavy. V tom niektorí už hneď videli vyprázdňovanie Bratislavy. Ja myslím, najúspornejšie by bolo, zrušiť tie vrchné súdy, ten vrchný súd, stvoriť najvyšší a ten nechať tu v Bratislave. Na každé také chýry, ktoré by maly podlamovať dôveru, že tu zostaneme, odpovedať vždy dôkazmi práce, tak ako niektoré rezorty to už dokazujú. Investujú do Bratislavy, stavajú tu, budujú tu. Toto je najlepšia odpoveď na všetky takéto pletky. Náš ľud navykol slúžiť cudzím, a preto zakrpately v ňom sily, ktoré by ho maly hnať k podnikavosti. Musí sa zmeniť mentalita tých, ktorí si myslia, že najlepší a najbezpečnejší život je život oficiála, školníka, alebo nejakého prednostu. Škola, rozhlas, kniha, noviny, umenie, všetko musí pracovať na tom, aby sme vykynožili z nášho národa zbytky otrockých zvykov a viedli ho k odvahe samostatne žiť, podnikať, zveľaďovať roľu a dielňu, tvoriť nové hodnoty a nie mať záľubu v zametaní školy, alebo v oprašovaní aktov.

Podnikať, tvoriť, ale zase nepripustiť, aby sa tvorilo len pre niektorých vyvolených z mozoľov ľudu, ale aby sa tvorilo pre všetkých, aby tu rástol blahobyt, pre všetkých rovnako. Zmenu režimu neslobodno tak chápať, že sa vymenia nejaké tie členstvá v správnych radách, nie, naopak, na príklad i na tomto poli treba urobiť poriadok radikálny, ako ho už vláda začala robiť. Politických zbohatlíkov starých poriadne odaniť. (Potlesk.) Ak ide o honorár z členstva správnych rád, zaviesť tento honorár do nejakej spoločnej kasy, z ktorej sa bude čerpať pre budovanie celého nášho štátu. Bolo by veľmi nebezpečné, keby tu niekto mohol brať nejakých 30, 40, alebo 50.000 K len za to, že si do roka 2-3 razy sadne do mäkkého fotelu daktorého podniku, kým robotník toho istého podniku nedostane za 300 dní tvrdej práce azda ani 20.000 K. Slobodné Slovensko, slovenský štát chceme a musíme mať, ale udržíme ho len vtedy, keď ho na jednej strane očistíme od mentality otrokov, od tyranstva cudzích príživníkov a keď na druhej strane tento štát prinesie zmenu nielen do vládnych siení, ale najmä do robotníckych a sedliackych chalúp. Zmenu v tom, že lepšie sa bude dýchať, že zdravší bude ten byt, výnosnejšia ta roľa, statočnejšie honorovaná tá poctivá robotnícka práca. Keď bude tu svätý kult početnej rodiny a keď v krvi nás všetkých bude vedomie spolupatričnosti v práci na budovaní nášho slovenského štátu. Toto vedomie spolupatričnosti s národom celým musíme mať najmä my zákonodarci. My musíme mať i najväčšiu vieru a odvahu budovať svoj štát, ako nám to prikazuje zákon boží, odkaz dejín a odkaz nášho večného vodcu Andreja Hlinku. V tomto znamení volám ti, slávny slovenský Snem, Na stráž. (Potlesk.)

Predseda dr. Sokol (zvoní): Viac rečníkov niet, rozprava je skončená.

Rozprava o vládnom vyhlásení v smysle § 65 rokovacieho poriadku končí sa vždy hlasovaním o tom, či Snem schvaľuje vyhlásenie vlády alebo nie.

Prikročíme k hlasovaniu o vládnom vyhlásení.

Zisťujem, že Snem je schopný sa usnášať.

Kto súhlasí s vládnym vyhlásením, tak ako ho predniesol pán predseda vlády dr. Tiso, nech zdvihne ruku. (Deje sa.)

Zisťujem, že vládne vyhlásenie prijaté je jednohlasne. (Potlesk.)

Predseda dr. Sokol (zvoní): Týmto je program 2. schôdzky Snemu vyčerpaný, schôdzku zakľučujem a oznamujem, že v smysle usnesenia predsedníctva Snemu budúca schôdzka svolá sa písomne. (Potlesk.)

(Koniec schôdzky o 14. 30 hod.)