Od soudců bude se nyní žádati skutečně nadlidská práce. Představte si 50letého muže, jenž vyrostl úplně v ovzduší starého dosud platného rakouského zákonodárství, pokud jde o stěžejní základy práva civilního, trestního, obchodního a exekučního. Teď najednou se bude musit od začátku přeorientovat. Již to samo bude práce nadlidská, zejména proto, poněvadž bude musit řídit také práci advokáta, staršího advokáta, jenž nebude nové právo ovládat třeba tak dokonale, jako ovládal staré právo. Co tím chci říci? Že když se bude soudcům ukládati tak ohromná povinnost, že se ta práce bude musit také hodnotit a uznávat. Nabude se moci zvednouti pokřik v řadách ostatních úředníků, poněvadž od soudce se bude žádati mimořádně veliký výkon. Podívejte se na Anglii, stát staré demokracie, jak tam je soudce jaksi vyloupnut z registru ostatního úřednictva a jak tam je ceněn a také hmotně odměňován.

Bude se musit pomýšleti na to, aby postup soudců byl zabezpečen, zejména aby se netěžilo - což není důstojné demokratického státu - z toho, když odejde president soudu na odpočinek nebo zemře, aby po dlouhou řadu měsíců zůstalo místo neobsazeno a tím aby důležitý úřad, krajský soud civilní nebo trestní třebas v hlavním městě nebo vrchní soud byl po dlouhou řadu měsíců a třebas i po celý rok i déle bez hlavy, bez pevného vedení toho, kdo odpovídá vládě i občanstvu.

Práce, která nás čeká, bude veliká. Bude to práce úmorná, ale také záslužná. Je to první veliké dílo, jež má parlament československý stvořiti. Je věcí důstojnosti tohoto parlamentu, aby to bylo dílo ze žuly. Pravil jsem s pochvalou o starém občanském zákoníku, že přetrval celé století, a musíme si přáti, aby to dílo, na němž pracovat budeme v letech 1937 a 1938, bylo dílem stejně trvalým.

Je třeba blahopřáti ministru spravedlnosti, že dovedl nejenom až do nejmenších podrobností se seznámiti, nýbrž svým duchem oživiti dílo, jímž se budeme zde zabývati. (Výborně!)

Strana, za níž zde mluvím, strana živnostensko-obchodnická středostavovská na všech kodifikačních a unifikačních dílech v zájmu státu, v zájmu republiky a v zájmu důstojnosti naší demokracie, která se nesmí projevovati jen pouhými hesly, nýbrž činy, bude pracovati ráda a s nadšením. (Potlesk.)

Místopředseda dr Buday (zvoní): Ďalším zaznačeným rečníkom je pán dr Mederly. Dávam mu slovo.

Sen. dr Mederly: Slávny senát!

Vláda predložila nám dva objemné sväzky, veľké sväzky. Z týchto jeden obsahuje zákon,

ktoeým sa zavádaz občiansky zákoník a druhý sväzok obsahuje súdny poriadok a súdnu príslušnosť. Oba tieto sväzky sú veľké, ale sú veľké nielen dľa rozsahu, ale sú veľké pre ich vážnosť a dôležitosť.

Každá vláda každej doby, každý panovník usiloval sa dať svojmu štátu, svojmu ľudu, svojej krajine čo najdokonalejšie kodexy súkromného práva. Počínajúc od Justiniana, rímskeho cisára, ktorý pomocou Treboniana dal chýrne "Digesta", a prejdúc ďalej k Napoleonovi až po našu vládu, každý sa usiloval dať skutočne dielo trvajúcej hodnoty.

Naša vláda predkladá nám tiež takýto kodex súkromného práva. Ačkoľvek je tento kodex nie úplný, nakoľko chybí z neho veľmi podstatná čiastka, veľmi dôležitý úsek súkromného práva, t. zv. rodinné právo. Prečo ho vláda nepojala do tohoto kodexu súkromného práva? Z dôvodovej zprávy sa nevieme dozvedeť príčiny. Tieto len šípime. Je to boj svetových názorov o nazeranie na stav manželský. Vláda iste vedela, že keď by násilím nanútila väčšine kresťansky smýšľajúceho občianstva rodinné právo, ktoré sa priečí jeho svedomiu, jeho presvedčeniu, vzbudila by odpor. Ale na drúhej strane vláda nemá toľko mravnej sily a toľko mravnej odhodlanosti, aby sa ridila demokratickym principom vôle väčšiny, preto sa uchádza k taktike vyhýbajúcej, uchyľuje sa k taktike obchádzania tejto chúlostivej otázky, len aby nepremeškala tú slávu, slávu kodifikátora súkromného práva.

Slávny senát! Dielo nám predložené, ako to aj dôvodová zpráva naznačuje a dokazuje, je mnohoročným dielom teoretických a praktických odborníkov. Vláda tuná ako politický činiteľ priamu účasť nemá. Vláda sice predkladá tento kodex, ale my pozeráme na tento kodex s hľadiska vyššieho, vieme, že on má riešiť súkromný život občanov nášho štátu. Preto my sa na toto dielo pozeráme s hľadiska nadstraníckeho. My chceme spolupôsobit na vytvorení tohoto diela. Čo je v ňom dobré, to pochválime, čo je v ňom zlé, to zkritizujeme a odmietneme bez toho, že by sme s tým my akosi menili náš pomer k vláde, ku ktorej pre jej protislovenskú politiku dôvery mať nemôžeme.

Dôvodová zpráva tohoto zákona sama uznáva, že nevzala za základ celkom nové právo, ale vzala za základ starý rakúsky zákoník, a síce zákoník, ktorý bol 7. júla 1810 sankcionovaný a 1. júna 1811 vyhlásený v rakúskych zemiach.

Dôvodová zpráva uznáva, že ide vlastne len o zmodernizovanie starého rakúskeho zákona a prizvukuje, že moc podstatných zmien sa nepreviedlo, a tie zmeny, ktoré sa tam previedly, sú nepodstatného rázu. Čo sa previedlo, boly to len stylizačné zmeny, aby sa týmto jasnosť a presnosť ustanovizieň akosi zdôraznila. Z tohoto vidíme, že tu nemáme do činenia s kodifikáciou pôvodnou, ale len so zmodernizovaným, so starým, 126 ročným zákonom. A keby sme tento návrh chceli kritizovať, kritizovali by sme vlastne len starý rakúsky zákon, ktorého počiatky siahajú až do doby Márie Terezie, ktorá r. 1753 určila komisiu, ktorá mala vydať a skodifikovať jednotné právo. Po 60ročnom prípravnom pokračovaní konečne r. 1806 profesor práva František Zeiler dal formu tomuto dielu súkromného práva a tak sa ono stalo potom r. 1811 zákonom.

Toto dielo svojho času bolo dielom dokonalým, malo veľkú hodnotu, bolo založené na principe spravedlivosti a uznanlivosti. Tieto vnútorné hodnoty uznáva aj sama dôvodová zpráva.

Máme teda pred sebou tento prepracovaný zákon, ktorý má dostať autoritu zákona nášho štátu a jeho platnosť sa má rozšíriť i na Slovensko. V tomto my vidíme ten veľký moment dneskajšieho pojednávania. V tomto my vidíme veľký moment tejto dejinnej události predloženia kodexu súkromného práva. Iste, že zákon, súkromné právo pojaté do zákona, ozdobené a potvrdené autoritou štátu, dáva veľkú právnu bezpečnosť občanom.

Ale na druhej strane nesmieme zabudnúť, že aj obyčajové právo, ktoré je väčšinou platné na Slovensku, má svoju veľkú vnútornú hodnotu. Obyčajové právo, ktoré vyrastá vlastne zo života, ktoré je pojítkom života, má svoju pružnosť a prispôsobivosť. A škoda bolo, že z tohoto prameňa živého, že z tohoto právneho prameňa obyčajového práva sa nečerpalo. Nečerpalo sa v takej miere, v akej by to bolo osožilo samému štátu a občianstvu. Že prečo sa to nestalo, ja vidím príčinu v tom, že väčšina kodifikátorov pochádza z Čiech a Moravy, ktorí, hádam, poznali aj literu zákona, ale nepoznali tradíciu, nepoznali ducha zákona, a tak sa nevedeli vhĺbiť doň, nevedeli priniesť tie perly, hodnoty, cennosti z tohoto prameňa živého, obyčajového práva.

Na druhej strane treba s uspokojením konštatovať to, že prevzatím dobrého vzoru náš občiansky zákoník získa mnoho. Možno, že nebude to pôvodné dielo, možná, že sa nebude honosiť akýmsi prívlastkom pôvodného dokonalého diela, ale lepšie je, prispôsobit sa dobrému vzoru a vytvoriť dobrý zákon, ako ísť za slávou, ísť za uznaním. Ako som spomenul,

rakúske právo je dielo hodnotné a čo najviac v ňom musíme hodnotiť, je to, že v ňom je mnoho kresťansko-etických prvkov, a tieto kresťansko-etické prvky dostávajú sa takto i do nášho občianskeho zákoníka. Bolo sa obávať, že keby sa nebol tento vzor bral za základ a bolo by sa siahlo po teoriách nových, nevyvretých, po teoriách kolektivizujúcich, socializujúcich, boli by sme dostali horšie dielo.

Táto predbežná rozprava, slávny senát, iste je nie ešte príležitosťou, aby sme sa my vhĺbili do podrobností tohoto zákona. K tomuto budú dlhé a dlhé pojednávania, vo výboroch a v konečnej plenárnej debate, ale už aj teraz treba, vyzďvihnúť určité vedúce myšlienky, určité princípy, ktoré už teraz treba zhodnotiť a premerať merítkom kresťanského svetonázoru. Aby sme takto dali hodnotu, cennú hodnotu tomuto dielu, treba poukázať na tieto myšlienky, ktoré ako červená niť budú sa tiahnuť týmto dielom, aby ono malo byť skutočne cenným, etickým, dobrým prínosom štátnho poriadku.

Ktoré sú tie vedúce myšlienky, ktoré nám treba už zhodnotiť? Je to predovšetkým otázka súkromného vlastníctva, hodnotenie práce a ochranna pracovnej smluvy a mravné zásady rodinného práva.

K dobru osnovy treba pripomenúť, že sa postavila na princíp súkromného vlastníctva.

Ako sa my pozeráme na princip súkromného vlastníctva? Právo vlastnícke je prirodzeným právom individuálnym. Človek svojou prirodzenosťou je pudený k spoločnému, spoločenskému životu a žije aj životom spoločenským. Ale jednotlivec má aj vo svojej individualite svoj vlastný cieľ, ačkoľvek je to nie jediný cieľ. Preto aj vo spoločnosti nemôže zmiznúť, musí aj v celku uhájiť svoju osobitnosť.

Sú isté nezadateľné prirodzené práva, ktoré sú "magna charta libertatis" svojprávneho individua, a preto musia byť spoločnosťou rešpektované. Jednotlivec ani dobrovoľne sa nemôže týchto prirodzených práv zrieknuť, lebo si ich sám nezískal. Ako si jednotlivec nezískal život, tak si aj tieto prirodzené práva nemohol získať, ale ich obdržal ľudskou prirodzenosťou od Stvoriteľa.

Sám prezident Masaryk prehlásil o týchto prirodzených právach toto: "Idea prirodzeného práva je stará. Zdedili sme ju od Grékov a Rimanov a bola posvätená katolíckou cirkvou. Obsah tohoto prirodzeného práva bol postupne politicky a sociálne formulovaný." - Ako teda vidíme, sám náš Osloboditeľ prizvukuje hodnotu kresťanskej etiky, prizvukuje hodnotu, ktorá dáva silu prirodzeným právam a pomocou prirodzených práv, ktoré sú pojaté do kodexu, aj samemu kodexu. Ktoré sú podstatné čiastky tohoto prirodzeného práva? Podstatné súčiastky sú tieto: Právo na slobodu, právo na rovnosť, právo vlastnícke, právo na život, právo na intelektuálny a mravný rozvoj a právo na česť.

V súvise s pojednávanou osnovou zaujíma nás v prvom rade právo vlastnícke. Okolo tohoto princípu práve v dnešnej dobe svádzajú sa hrozné boje. Na jednej strane princíp vlastníckeho práva považuje sa za prostriedok na vykorisťovanie biednych, na druhej strane ale bojuje sa za neobmedzené a rozbujnené právo materialistického liberalizmu, z ktorého vyrástol sobecký kapitalizmus.

Náš kresťanský svetonázor zakazuje nám, aby sme sa pridali či k jednej, či k druhej krajnosti. Chýrna encyklika Ľva XIII. "Rerum novarum" dáva nám jasné smernice v spletitom labyrinte hospodárskych a sociálnych otázok.

Mať súkromný majetok je prirodzeným právom, aké dôvody hovoria za tento súkromný majetok?

Morálna nútnosť súkromného vlastníctva vyplýva jednak z prirodzených práv človeka. Žiada to nútnosť sebazachovania, zachovania a zabezpečenia rodiny, prirodzené právo človeka na výsledok, na ovocie práce. Duševný, mravný a tiež hmotný pokrok vyžaduje inštitúciu súkomného práva a konečne súkromný majetok umožňuje pokojné a usporiadané spolužitie ľudí vo spoločnosti.

Naša kresťanská nauka ukazuje nám pravú strednú cestu. Vyznačuje nám tú aurea mediocritas aj v chúlostivej otázke práva vlastníctva. Nepripúšťa vykorisťovanie bezmajetných, ale ani neuponižuje jednotlivca na bezvýznamnú a bezprávnu buňku šedej masy kolektivizmu. Súkromný majetok má svoju sociálnu povahu. Katolícka cirkev vždycky hlásala dvojaký smysel, dvojakú povahu vlastníctva, a síce individuálnu a sociálnu. Podľa toho, či má na mysli blaho jedinca a či má na mysli blaho spoločnosti. Právo súkromné je dané prírodou, čiže samým Stvoriteľom jednak preto, aby bol zabezpečený jedinec a jeho rodina, jednak aby slúžilo celej spoločnosti ľudskej. Prikazuje nám kresťanský svetový názor, aby sme sa vyhýbali nebezpečenstvu krajnosti, na jednej strane kolektivizmu, na druhej strane prehnaného individualizmu. Prikazuje nám, aby právo vlastnícke bolo spravedlive prevádzané, aby sme nenaštrbili práva iného. Ľudia nesmú brať ohľad jedine na svoje vlastné záujmy, ale aj na dobro celej spoločnosti. Štátna moc povolaná je určovať tieto povinnosti vlastníckeho práva. Teda štát je povinný určovať podmienky užívania tohoto práva, ale svoje právo nesmie zneužívať tak, aby vlastnícke právo zničil. Vlastnícke právo a jeho prenášanie dedením musí byť zachované a musí zostať neporušené, lebo človek jestvoval prv ako štát. "Štát teda nemá práva ničiť prirodzené právo, ale len zmierňovať a uvádzať do súladu s verejnými záujmami." - Takto hovorí encyklika "Rerum novarum". Keď sa teda štát pridržiava vo svojej zákonodarnej činnosti tohoto zdravého princípu, vlastnícke právo neničí, ale naopak ho pozdvihuje, upevňuje.

Ďalej tak istú jasnú smernicu nám dáva náš kresťanský svetový názor vo veci práva práce. Ľudská práca je zaiste najčestnejší titul majetku, i keď nie je jediným titulom. Ľudská práca nie je tovarom podliehajúcim trhovej konjunktúre. Preto nemôže sa ona hodnotiť tak, ako sa hodnotí na pr. práca stroja. Na hodnotenie ľudskej práce sú iné zásady, ako pri určovaní ceny tovaru. Spravedlivá mzda je merítkom ľudskej práce a na túto spravedlivú mzdu nás zaväzuje nielen občianske právo, ale zaväzuje nás i naše svedomie, naše presvedčenie. Výška mzdy je spravedlivá vtedy, keď ona vystačí nielen pre živobytie pracujúceho robotníka, ale keď vystačuje na slušné živobytie aj jeho rodiny.

Slávny senát! Keby tieto cirkvou katolíckou hlásané zásady boly prešly do právneho poriadku štátu, a nielen do právneho poriadku, ale aj do života, dnes by sme nemali toľko trecích plôch nespokojnosti medzi masami zamestnancov a zamestnávateľov. Tieto církvou hlásané princípy majú si teda raziť cestu i v našom občianskom živote, majú si raziť cestu i do nášho právneho poriadku, teda i do nášho kodexu súkromného práva.

Nakoľko sa tieto princípy dostaly alebo sa dostanú do občianskeho zákoníka, závisí to od rozvahy zákonodarcov, ktorí sa budú vedieť povzniesť nad heslá všednej dennej politiky ku hodnotám vyšším.

Slovenská ľudová strana stojaca na základoch kresťanských s úprimnou otvorenosťou bude sa usilovať, aby uvedené zásady, trvalé hodnoty dostaly sa nielen literou do toho zákoníka, ale aj duchom. Duch spravedlivosti, uznania musí vanúť i z týchto chladných paragrafov občianskeho zákona, ak chce on byť regulátorom súkromného života. Veď práva spojené sú s povinnosťami. Práva a povinnosti musia byť v rovnováhe. Práve kresťanská etika je tou silou, ktorá túto rovnováhu zabezpečuje. Náboženské presvedčenie vytvorí citlivé svedomie a toto citlivé svedomie je ostražitejším strážcom práva a spravedlnosti ako hrozba s exekutorom, pokutou alebo žalárom. Laická morálka nestačí, laická morálka opiera sa len o hmotu, opiera sa o brachiálnu moc a táto brachiálna moc siaha len potiaľ, pokiaľ siaha rameno zákona, pokiaľ siaha rameno četníka a policajta, ale nesiaha do hĺbky duše, do hĺbky presvedčenia, nesiaha do svedomia, kde sa vytvárajú pohnútky, kde sa vytvárajú myšlienky, predsevzatia zlého alebo dobrého, kde sa vytvárajú pohnútky nášho počínania.

Ak tedy má byť tento kodex "magnou chartou" súkromného života občanov, ak má mať trvanlivosť, musia tieto zásady kresťanskej etiky presiaknuť do tohoto zákoníka, lebo bez týcho cenných vnútorných síl stane sa občiansky zákoník spletitým labyrintom chladných, bezcitných paragrafov, za ktorými najdú úkryt podvodníci a kmíni.

Občiansky zákoník svojími ustanoveniami chráni súkromný život. On skutočne doprevádza občana od kolísky až do hrobu. Ovšem zaisťuje právnu bezpečnosť občana len proti občanovi. Pri tej príležitosti by som chcel zdôrazniť, ako už bolo aj pripomenuté jedným pánom predrečníkom, že bolo by treba zaistiť právnu istotu nielen voči občanom, ale aj voči úradom. Je pravda, že toto už presahuje rámec súkromného práva a spadá viac do rámca verejného práva správneho, ale je treba, aby súkromné právo bolo chránené i voči byrokracii. Nechcem tu spomínať prípady, podľa ktorých majetková existencia občanov stáva sa mnohorazy hračkou hmotne nezodpovednej byrokracie. To sa hlavne vzťahuje na finančné úrady, kde apelačné právo je iluzorné, je len na zaslepenie očí. My veríme, že vláda vyrieši zaistenie súkromného práva aj voči úradom, že podá návrh zákonodarnym sborom tak, ako to naša ústavní listina predpisuje.

Ďalej by som ešte na jednu okolnosť chcel poukázať. Občiansky zákoník skutočne bude veľmi dôležitou normou, ktorá má prejsť s jeho podrobnosťami do života. S občianskym zákoníkom sa každý musí oboznámiť. Terminologia občianskeho zákoníka je precizná, ktorú musí každý dokonale a dostatočne poznať, všetci občania. Preto by som odporúčal, aby tento občiansky zákoník súčasne s českým textom vydaný bol aj v texte slovenskom, s dobrou slovenskou terminologiou a aby aj text slovenský bol tak autentický, ako znenie české.

Na ostatok ešte sa navraciam k otázke rodinného práva. Táto v súkromnom živote najdôležitejšia čiastka bola vynechaná iste pre rozdielne nazeranie na rodinný sväzok manželský. My kresťania - katolíci pozeráme na manželský sväzok ako na sviatosť, božou milosťou posvätený nerozlučiteľný sväzok a nie ako na smluvu občianskeho rázu. Práve z tejto príčiny u nás je rozluka manželská ne možná. Už či by v súvise s týmto návrhom, alebo neskoršie chceli nám proti nášmu presvedčeniu nanútiť obligatorné civilné sobáše alebo právnu možnosť rozluky manželskej, budeme proti tomuto pohanskému, protikresťanskému násiliu bojovať všetkými silami.

My na Slovensku vieme, čo je civilný sobáš. Obligatorne civilne sobáše sú strhnutie vznešenej idey manželského sväzku do blata, uponiženie tohoto krásneho morálneho sväzku na obyčajnú kupeckú smluvu. Vieme, čo sa robilo na Slovensku r. 1894, keď bol obligatorný civilný sobáš nanútený. Aký rozruch bol na Slovensku, aká nespokojnosť panovala v dušiach. Kresťanské Slovensko do hĺbky svojej duše bolo urazené. Civilné sobáše mnohorázy pod bodákom musely sa odbavovať. Proti presvedčeniu násilenstvom nanútili ich síce, ale slovenský ľud nikdy sa s touto pohanskou inštitúciou nevedel spriateliť, nikdy ju neprijal do svojej duše. Keď mu ju nanútili, niesol ju ako krutý útisk. Musel sa podrobiť cudzej nadvláde. Čo mal robiť? Ale duša jeho vždy zavrhovala tento pohanský skutok. Po prevrate, ako si oddýchnul, ako sa mu odľahčilo na duši, keď sa zrušila zásada obligatorných civilných sobášov. To bol naozaj štátnicky čin. Toto bol čin, ktorý utišil rozbúrenú hladinu presvedčenia. Škoda, veľká škoda by bola, keby túto utíšenú hladinu rozčerili zasa naši neprajníci hodením kameňa pohoršenia o povinných civilných sobášoch.

Kto chce svoj najvnútornejší sväzok ponížiť na obyčajné jarmočné kupčenie, kto chce tento vznešený sväzok snížiť na uličné predávanie, nech si vybaví to ako chce, ale nemožno prinútiť väčinu občianstva, aby proti svojmu presvedčeniu a svedomiu podrobila sa zasa povinným civilným sobášom, toto by bola tyrania najpodlejšieho zrna.

To isté stanovisko zaujímame i v rozluke manželskej. My milujeme svoj národ a svoj rod a som presvedčený, že i tu sedia českí vlastenci, ktorí milujú svoj český národ a chcú ho udržať. Ak ho chcete udržať, nestrkajte ho do marastu, do mravného bahna rozlúk, lebo to bude jeho hrobom. My milujeme slovenský národ, my chceme slovenský národ udržať a preto budeme bojovať proti manželským rozlukám, proti tejto rakovine čistého manželského života.

Hlinkova slovenská ľudová strana, ako som to už spomenul, uznáva veľkú dôležitosť tejto právnej normy, ktorá sa pojednáva, a chce spolupracovať na nej, chce, aby sa v občianskom zákoníku uplatňovaly tie kresťanské zásady, ktoré sotm spomenul, a nakoľko sa uplatnia alebo sa neuplatnia, podľa toho, zaujme svoje stanovisko odporujúce alebo kladné. (Potlesk senátorů slovenské stany ľudové.)

Místopředseda dr Buday (zvoní): Prerušujem túto predbežnú rozpravu ako i ďalšie pojednávanie poriadku tejto schôdze.

Oznamujem slávnemu senátu, že do výboru branného nastupuje za sen. dr Havelku sen. inž. dr Botto, do výboru ústavne-právneho za sen. Wellera nastupuje sen. Maixner, za sen. Schrammela nastupuje sen. Schmidt.

Predsednictvo senátu usnieslo sa podľa §u 40 jedn. poriadku, aby sa budúca schôdza konala vo štvrtok dňa 22. apríla 1937 o ¹/₂11. hod. s

Nevybavené odstavce poriadku dnešnej schôdze.

Konštatujem, že žiadny návrh k tomu podaný nebol.

Končím schôdzu.

(Schúze skončena) v 19 hod. 43 min.)