Tisícileté dějiny, bohaté změnami,
spojují Němce a Čechy ve společném
životním prostoru v historických sudetských
zemích. Oba národy prožily doby spolupráce,
kdy se vzájemně duševně, kulturně
a hospodářsky ovlivňovaly, zažily však
také doby, kdy stály proti sobě v boji. Opětovně
se projevila věčná pravda, že oba národy
v tomto prostoru jsou spolu osudově spojeny a že žádný
národ nevykonával na trvalo nadvládu nad
druhým. Spolupráce byla dobou rozkvětu a
plodné tvorby, vzájemný boj pramenem nekonečného
žalu.
Kdyby český národ v duchu vzniku státu,
ústavy a odkazu jeho velkých zakladatelů
Masaryka, Beneše a Švehly uskutečnil
slib "Rovní mezi rovnými" ve všech
životních oblastech a přiznal sudetskoněmecké
národnostní skupině jako takové postavení
rovnoprávného státního národa
se všemi právy a povinnostmi a národnostní
samosprávou, obzvláště v kulturní
oblasti k zajištění domova a volného
vývoje v našem národním svérázu,
přispělo by to nejen k uklidnění,
nýbrž bylo by to i velkým státnickým
činem, který by zahájil nové velké
dějiny československého státu a uklidnil
celou Evropu.
Prohlášení pana předsedy vlády
dr Hodži "dáváme vám nejen
naději na uspokojení kulturních, sociálních
a hospodářských poměrů, nýbrž
vám zaručujeme i plnou míru všech lidských
a občanských svobod, které může
dáti svým občanům jen opravdu moderní
stát" béřeme v tomto ohledu rádi
na vědomí. Taková naděje, takové
dílo urovnání by nejen posílilo státně
politicky svobodu státu, nýbrž by bylo bezpochyby
také oním dílem, o kterém pan předseda
vlády dr Hodža praví: "Toto dílo
očekává od nás duch nové doby."
Svaz zemědělců šel od roku 1926 cestou
vedoucí k vnitřnímu smíření,
cestou spolupráce. Nemusíme ani říci,
jak tato cesta byla těžká a jak často
se nám tato cesta ztěžovala. 12 let odpovědné
vládní práce učinilo půdu státu
v národnostně politickém smyslu schopnou
setby a žní. Sama dobrá vůle, jak se
projevila v různých řečích
státníků a ve vládním rozhodnutí
ze dne 18. února 1937 dosud jen pro částečnou
oblast, nemůže stačiti našemu sudetskoněmeckému
obyvatelstvu. Musíme požadovati, aby se na české
straně pochopilo, že uskutečnění
této dobré vůle není jen úkolem
sudetskoněmecké politiky, nýbrž i úkolem
státu. Stát, který uskutečnil svůj
vnitřní mír, vytvořil tím nejlepší
a nejpůsobivější záruku pro mír
vnější, a protože chceme vnější
mír státu, bojujeme pro jeho mír vnitřní.
Žijeme dnes ve vývoji, při kterém stojí
v popředí národnostní požadavky
a nutnosti národů a jejich zajištění.
Výsledek světové války přinesl
během tohoto velkého vývoje všem národům
národnostní svobodu a existenci národního
státu. Jako národní strana přejeme
českému a slovenskému lidu dobyté
svobody a samostatnosti, musíme však žádati,
aby se pro tak zvané menšinové národy
v rámci státu učinilo vše, aby se nejen
zevně, nýbrž i vnitřně, duševně
získaly pro stát. V tomto směru se opravdu
v poslední době mnohé promeškalo. Pan
předseda vlády dr Hodža velmi dobře
tento zjev pochopil, mluvil-li o zbourání psychologických
závor, a velmi rádi béřeme na vědomí,
že se Československo nikdy neleká velkých
podnětů, neboť takové vyrovnání
přináší pro všechny nepoměrně
více výhod než krise a konflikty.
Přejeme si, aby bylo zahraničněpoliticky
učiněno vše, aby byl zajištěn mír.
V Evropě a v celém světě zuří
dnes boj mezi státy a národy, které znamenají
útočiště pořádku, zachování
jejich tisícileté společné kultury
a civilisace a křesťanské víry na straně
jedné proti mocnostem zkázy, zničení,
chaosu a bezbožnosti na straně druhé. V této
velké dějinné rozmíšce, při
které skutečně nejde o vnitřní
státní formy, k jejichž stanovení odpovídajícímu
jeho potřebám a názorům jest oprávněn
každý národ a každý stát
bez vměšování zvenčí,
musíme také my zaujmouti jasné stanovisko.
V této otázce jest stanovisko mé strany jasně
a jednoznačně namířeno proti bolševismu
v každé podobě a každé formě,
neboť jej považujeme za největšího
nepřítele lidské a národní
kultury, který chce zničiti také Bohem dané
řády národů a států.
Že si přejeme přátelský, sousedský
poměr ke všem hraničícím státům
a obzvláště k oběma německým
státům, Německu a Rakousku, jest jistě
samozřejmé. Pokud záleží na nás,
má se státi všechno, aby se dospělo
k tomuto přátelskému sousedskému poměru
uklidnění, vyrovnání a spolupráce,
neboť my jako pohraniční Němci to pokládáme
za naše dějinné poslání a chceme
tvořiti most, který má vésti náš
stát k velkému míru národů
se sousedními německými státy jako
rovní mezi rovnými.
Pravda a spravedlnost uvnitř státu a navenek, uznání
našeho národa jako rovnoprávného národa
státního, zajištění naší
vlasti a možnost v kulturním spojení s naším
lidem žíti podle našeho národního
svérázu a moci rozvíjeti naše národovectví,
to jest podle našeho mínění cesta, která
vede k vyrovnání a tím k uklidnění
a upevnění státu a k pravému míru.
Dáte-li se statečně a rozhodně touto
cestou, jsme přesvědčeni, že náš
lid neztratí víru a naději v lepší
budoucnost ve vlastní domovině, což si v zájmu
zachování míru z celého srdce přejeme.
Protože jsou vývody pana předsedy vlády
dr Hodži s to, slíbiti tuto cestu dorozumění
a míru, bude Svaz zemědělců hlasovati
pro vládní prohlášení. (Potlesk.)
Předseda (zvoní): Dále má
slovo p. posl. Esterházy. (Hlasy: Není
přítomen!)
Poněvadž není přítomen, dávám
slovo dalšímu přihlášenému
řečníku, p. posl. dr Mičurovi.
Posl. dr Mičura: Slávna snemovňa!
Po veľkej svetovej vojne v duši utrápeného
ľudstva dlhé trpkosti zamenila svetlá nádej,
že svet má azda navždy možnosť podobnej
katastrófy za sebou. Táto ideálna viera nebola
ani neoprávnená. Vtedy sa ozaj zdalo, akoby svetová
historia v budúcnosti nechcela byť viac historiou
krvavých zbojstiev, ale historiou ducha a uskutočňovania
najlepších snáh ducha v plodnej súčinnosti
národov. Z najvyššieho mravného fóra
sveta, z večného Ríma, práve tak ako
z tak veľkých ríší europských
i zo Spojených štátov amerických nieslo
sa svetom radostné heslo: Nikdy viac vojnu! Všade
vyvolalo najlepšie pochopenie, ale najkrajšiu ozvenu
našlo vari u tých národov, ktoré po
stáročnom utrpení nadobudly samostatnosti
a túžily po pokojnej práci.
Možno povedať, že ozaj boly tu najlepšie predpoklady
pre očakávanie dlhej a požehnanej pokojnej
epochy. V dušiach a srdciach národov, teda v psychologickej
oblasti, bola túha po trvalom miere takmer absolútna
a súčasne dané boly i reálne podmienky
pre organizovanie a zachovanie tohoto trvalého mieru. Hlavné
príčiny, ktoré v predvojnovej Europe tvorily
ohniská konfliktov, spočívaly na tej skutočnosti,
že jestvovaly utlačené národy, ktoré
pod cudzou nadvládou nemaly možnosť slobodne
rozvíjať svoj národný život. Demokratický
duch Europy napomáhal snahy týchto národov
po slobode a rovnoprávnosti. Ich emancipácia tvorila
veľkú úlohu času, ktorá nakoniec
musela byť vyriešená vo svetovej vojne. Netreba
zdôrazňovať, že hlavným motívom
svetovej vojny, ako to menovite nakoniec vo Wilsonových
bodoch jasne vyznelo, bola obrana práv malých národov
a zabezpečenie europskej rovnováhy. Povojnovou organizáciou
Europy bola táto úloha v rámci najkrajnejších
možností splnená. Poznáme a uznávame
fakt, ktorý bol ináč i v poslednej reči
pána ríšskeho kancléra Hitlera uznaný,
že totiž menovite v strednej Europe nie je možné
stanoviť politické hranice presne podľa etnografických
hraníc. No tvrdíme, že vznikom nástupníckych
štátov a ustanovením ochrany menšín
mierovými smluvami dostalo sa novej úprave strednej
Europy všetkých podmienok k pokojnému, rovnoprávnemu
vývoju a k plodnej súčinnosti všetkých
podunajských národov. Táto úprava
nepotrebuje iné ako čas, dobrú vôľu
a pokoj, aby mohla osvedčiť svoju plnú životnosť
a súcnosť pre dobrý pokrok, prosperitu a harmonické
spolužitie všetkých národov v podunajskom
priestore.
Preto s najväčšou rozhodnosťou prichodí
mi za mylné označiť všetky postrehy
a tendencie, ktoré dnes práve v tejto oblasti vidia
ohnisko a možnosť nových konfliktov. A s najväčšou
rozhodnosťou musíme odmietať tie a také
falošné proroctvá, ktoré príčiny
pre nové vzplanutie vojny chcú videť priamo
a predovšetkým v republike Československej.
Preto povedáme: U nás takýchto príčin
niet a ani nebude!
Tisícročná historia je naším
najlepším svedoctvom, že sme netúžili
po cudzom, nemali podmaniteľských zámerov,
ale naopak, my sme boli dlho obeťou cudzieho výboja.
Cez stáročia pripadlo nám znášať
ťažký osud ponížených a bolo
prirodzené, ľudské a čestné,
že nechceli sme zostať v otroctve. Menovite od nášho
národného prebudenia vždy a nepretržite
zápasili sme cestami a zbraniami ducha o našu slobodu
a obnovenie samostatnosti. Podobne ako Česi, i my Slováci,
ktorým z osudov československej pospolitosti pripadol
ťažší a dlhší údel národnej
poroby, neprestávali sme veriť s naším
pohronským pevcom, že "trpeť dá,
lež zhynúť nie Boh toľkej rodine!"
Odhodlaní žiť a zachovať sa, zápasili
sme o svoje právo na život a tento zápas viedli
sme v duchu najvyšších mravných ideálov
modernej Europy.
Hovorí sa, že činy sú stelesnením
ducha. Nuž áno, vtedy, keď Česi a Slováci,
vyznávajúci vždy svoju spolupatričnosť,
konečne vo svetovej vojne ako mravný a bojujúci
celok chopili sa nielen intelektuálnych, ale aj vojenských
činov, bol to duch ich národnej, ale i všeľudskej
pravdy, ktorý ich viedol a ktorý vo spojení
s demokratickým duchom sveta napokon zvíťazil.
Slávna snemovňa! Pán predseda vlády
vo svojom expozé veĽmi presvedčive zdôraznil,
že "Česi a Slováci v celej svojej dejinnej
minulosti vyznávali pravdu a bojovali za spravedlivosť.
Vo spoločnom štáte, ktorý sme utvorili
pred dvacatimi rokmi, nemienime zradiť ciele svojho snaženia
vo storočiach minulých." Áno, v tom
je naša sila. Republika Československá dostala
do vena od svojho tvorcu v blahej pamäti prezidenta Osloboditeľa
krásne heslo, že "Pravda víťazí!"
Toto je najväčší mravný fond, ktorý
nás naplňuje neotrasiteľnou vierou a pevným
vedomím, že ako bola v minulosti, tak i dnes a v budúcnosti
zostane pravda našou víťaznou zbraňou.
"Štáty sa udržujú ideou, z ktorej
vznikly". Toto je druhá veľká vodivá
smernica z duchovného poručenstva nášho
zvečnelého Osloboditeľa, ktorá je určená
usmerňovať prácu nás všetkých
za udržanie našej slobody a samostatnosti. Preto s radosťou
súhlasíme s rozhodným odhodlaním,
ktorému dáva výraz expozé pána
predsedu vlády, že "v duchu smyslu svojich dejín,
v duchu mravného a intelektuálneho založenia
svojho ľudu budujeme zo všetkých síl obnovený
štát ako skutočný domov pre všetky
jeho etnické složky. Nedávame im len nádej
na uspokojenie kultúrnych, sociálnych a hospodárskych
potrieb, ale zaručujeme im plnosť všetkých
slobôd ľudských a občianskych, ktoré
svojmu občanovi môže dať len skutočne
moderný štát."
Toto, hľa, vyplýva z tradície nášho
dejinného boja proti nespravedlivosti, akej sa nám
dostávalo v bývalej monarchii, a z celého
nášho úsilia o spravedlivosť a pravdu,
ktorých sme sa domáhali. Budovatelia a vodcovia
republiky dbajú, aby náš štátny
život uchránili od všetkého, čo
bolo príčinou rozkladu Rakúsko-Uhorska. Preto
budujeme svoj štát na zásade demokratickej
rovnoprávnosti a spravedlivosti pre všetky jeho etnické
i spoločenské složky. Táto vôľa,
táto vnútropolitická generálna línia
tkvie v našej tradícii. Život každého
národa sa vyvíjal na určitých, dejinami
vykrystalizovaných základných skutkoch. Na
takých, ktoré v jeho vývine vystupovaly ako
"charakter indelebilis". U nás týmto nesmazateľným
povahovým rysom bolo, že sme sa domáhali svojej
pravdy, ale vždy sme rešpektovali a nikdy neohrožovali
pravdu iných. Ako prví, ktorí prijali a šírili
kresťanskú kultúru v strednej Europe, zostali
sme celé tisícročie verní tejto kresťanskej
kultúre a v jej duchu usilovali sme o snášanlivosť,
shodu a súčinnosť medzi národmi. V našej
obnovenej samostatnosti pod vedením veľkého
humanistu a pacifistu, akým bol zvečnelý
prezident Osloboditeľ, nemohli sme iné ako od počiatku
vedome a dôsledne pokračovať na ceste budovania
spravedlivého mieru vo vnútri štátu
i na vonok. Toto bolo od začiatku základnou smernicou
republiky. Nech mi je dovolené zdôrazniť, že
vo vernej ideovej kontinuite so štátnickým
učením svojho veľkého predchodcu i terajší
prezident republiky dr Edvard Beneš pokračuje
v tomto spravedlivom duchu. Práve v Bratislave pri svojej
prvej návšteve ako prezident vyhlásil, že
dobre pozná národnostné složenie republiky
i snahy jednotlivých složiek, spravedlive ich hodnotí
a hľadá ich vyrovnanie vo spravedlivej syntéze
tak, aby sa každému dostalo to, čo mu patrí.
Toto, hľa, právom nazývame takým vnútorným
budovaním republiky, ktoré je zámerne a poctive
vedené snahou urobiť ju skutočným domovom
všetkých.
K tomuto svojmu veľkému poslaniu, k dôslednému
dobudovaniu svojho štátnického diela v tomto
smysle nepotrebujeme podnetov, tým menej zásahov
z vonka. Takéto zásahy, ktoré by pod akýmkoľvek
titulom znamenaly vmiešovanie sa do našich vnútorných
pomerov, musíme a budeme vždy čo najrozhodnejšie
odmietať. Sme plne usrozumení, že expozé
p. predsedu vlády dalo tejto našej vôli tak
jasný a rozhodný výraz. Tvrdím a vyhlašujem,
že republika potrebuje jedine pokoj a čas. Toto sú
tie hlavné potreby k tomu, aby svoje poslanie vo všetkých
smeroch vnútornej politiky, ako i na poli medzinárodnej
súčinnosti s plným úspechom plnila,
aby bola všetkým svojim občanom slobodnou,
skutočnou a kvitnúcou vlasťou a pevnou tvrdzou
mieru.
Slávna snemovňa! Nie sme nekritickí. Nechceme
sa len jednostranne chváliť. Nielen vieme, ale i priznávame,
že máme ešte veľké úkoly,
ktoré čakajú na svoje riešenie. Čo
je ale najhlavnejšie, máme všetkú potrebnú
dobrú vôľu a všetky zdravé predpoklady,
aby sme si všetko a čo najlepšie riešili
sami. Tomuto tvrdeniu v plnej miere prisviedča náš
doterajší vývin. Časove sme začali
svoj obnovený štát budovať vtedy, keď
po veľkej svetovej vojne, aby som tak povedal, pôda
k tomu bola až priveľmi otriasaná, v dobe, keď
sa s výbuchmi odohrávaly sociálne zmeny,
keď zanedlho s celou silou doľahla na svet hospodárska
kríza a keď potom medzinárodné napätie
stávalo sa takmer permanentným. Bez chvály
a nadsadzovania môžeme však povedať, že
všetky tieto ťažkosti sme prekonali s takým
úspechom, ktorý stavia republiku medzi najkonsolidovanejšie
a najusporiadanejšie štáty. Za celý čas
ani na chvíľu nebol u nás porušený
ústavný vývin a konsolidačný
proces. Za dvacať rokov vybudovali sme štát,
kde vládne poriadok, sloboda, pokoj a kde ani na chvíľu
nebol narušený demokratický smer. Za dvacať
rokov, vďaka politickým vodcom a práci nášho
ukázneného občianstva, vybudovali a upevnili
sme tu také štátnické dielo, ktorému
patrí nielen plné uznanie, ale ktorému bez
predpojatosti nikto nemôže uprieť plnú
životaschopnosť, trvalosť a zdravú budúcnosť.
Áno, táto skutočnosť, tento fakt, ktorý
je tu a je nepopierateľný, hovorí, že
republika Československá je útvar zdravý
a pevný, ktorý si všetky svoje problémy
a úlohy vie riešiť sám a je schopný
vzdorovať i búrkam času a výbojom sveta.
Preto, opierajúc sa o tento nezvratiteľný fakt,
so všetkou rozhodnosťou sa musíme postaviť
proti tým tendenciám, ktoré usilujú
o to, aby naočkovaly europskú verejnosť bludom,
že republika Československá pre svoje národnostné
pomery sa stala ohniskom nových, blízkych konfliktov.
V týchto tendenčných povestiach je až
priveľmi zjavná kopia úmyslu známeho
vlka, ktorý níže neho pijúcemu baránkovi
vytýkal, že mu kalí vodu. Republika Československá
v povojnovej úprave strednej Europy získala si svojou
konsolidáciou čestné postavenie medzi podunajskými
štátmi a týmto svojim postavením stala
sa nielen skutočne moderným a upevneným štátom,
ale i nepostrádateľným činiteľom
pre všeobecný mier. Pravda, ako ostatné nástupnické
štáty, i my máme svoje menšinové
problémy. Ale, ako som už zdôraznil, pravdou
je, že v duchu mierových záväzkov a v
duchu našej demokratickej sústavy i národnej
tradície našla otázka menšín v
našom štáte od začiatku takú úpravu,
ktorá nás v tomto ohľade stavala medzi najvzornejšie
štáty. Program, dojednaný 18. februára
m. r., znamená na tejto ceste nielen ďalší
pokrok, ale bez pochyby svedčí i o najlepšej
vôli vlády a svojim prevedením ako i ďalším
vývinom povedie k plnému uspokojeniu našich
menšinových spoluobčanov. Opakujem: Tento problém
si vyriešime sami z vlastného chápania vnútorných
potrieb sporiadaného štátu a k tomu nepotrebujeme
iné ako pokoj a čas.
Slávna snemovňa! Nakoľko dobre poznáme
a vieme, že isté zahraničné kruhy nielen
menšiny, ale i Slovákov veľmi často zaraďujú
medzi tie složky, ktoré sú podľa týchto
zahraničných kruhov údajne nespokojné
s republikou, nech mi je dovolené tieto a podobné
povesti tu, s tohoto miesta vyhlásiť za najväčšiu
nepravdu. Som presvedčený, že niet ani jedného
statočného Slováka, ktorý by plne
nesúhlasil s tým, keď poviem, že Slováci
bez straníckeho rozdielu - a poukazujem práve na
včerajšiu reč kol. dr Sokola - opakujem,
bez straníckeho rozdielu považujú republiku
Československú za svoj jediný, skutočný
a definitívny domov, ktorý sú odhodlaní
brániť na život a na smrť. (Výborně!
- Potlesk.) V tejto veci nech sa teda nikto na svete
nedá mýliť faktom, že je tu slovenská
politická strana, ktorá stojí v opozícii
voči vláde, alebo že Slováci, ktorým
demokratická sústava dáva plnú možnosť
uplatňovať svoje nároky, tieto nároky
uplatňujú a sa ich aj skutočne domáhajú.
Slováci majú svoje národno-politické
snahy, ako i hospodárske a iné požiadavky,
ktoré podľa jednotlivých strán môžu
sa stupňovať a javiť aj rozlične. Ale
v jednom sú absolútne svorní, a to je to,
že ich sloboda, ich národný život, ich
duchovné a národné bytie i prosperovanie
zaručuje jedine československý štát,
a z tejto osudovej danosti vyviera ich živelná a nezlomná
vernosť k Československej republike. (Výborně!
- Potlesk.)
Slováci spoločne s Čechmi za tento štát
pracovali, bojovali a žertvovali; spoločne ho tvorili
a budovali; spoločne ho spravujú a sú nezvratiteľní
v túhe a odhodlan spoločne ho za všetkých
okolností brániť a udržovať. (Předsednictví
převzal místopředseda Langr.) Preto,
lebo ako hovorí slávny profesor Denis a ako to všetci
vieme a cítime, "Čechy a Slovensko sú
nevyhnutní jedny druhému" a z tejto nevyhnutnosti
plynie, že sme my Slováci cele oddaní svojej
československej vlasti, v ktorej rastie naše slobodné
a nové Slovensko. Citovaný francúzsky historik
hovorí: "Oddať sa je ešte najlepší
známy prostriedok dobývania." V plnej svojej
oddanosti republike dobývajú si v nej Slováci
všetky podmienky svojho oživeného a slobodného
národného života a svoje rovnocenné
miesto. Dvacaťročný radostný pokrok
a vývin naplňuje nás nezlomnou vernosťou
k republike Československej, ktorá je a zostane
jediným slobodným domovom Slovákov. (Potlesk.)
Spomínam túto samozrejmosť preto, aby som
zdôraznil, že veľmi by sa zmýlil každý,
kto by pri svojich intrigách proti republike chcel kalkulovať
so Slovákmi. Pri minuloročnej protirevizionistickej
manifestácii mladej slovenskej generácie hlavný
rečník zdôraznil, že "Slováci,
keď bude treba, v obrane svojej slobody sa budú vedeť
biť ako ľúti ľvi, no nikdy viac už
nesvolia, aby ťahali cudzie jarmo". Počul som
vtedy po tejto reči poznámku československého
dôstojníka, ktorý povedal, že radosťou
je byť vojakom a členom armády tam, kde civili
horia takýmto odhodlaným ohňom. Áno,
v odhodlaní, keď bude treba, celý národ
splynie so svojou armádou, aby do posledného dychu
bránil svoju ohroženú vlasť.