Proti týmto námietkam dovoľte mi, aby som uviedol
tieto skutočnosti: Keď v máji 1918 došiel
do Spojených štátov prof. Masaryk, našiel
tamojších Čechov a Slovákov už
sjednotených. Americkí Slováci hneď
po vypuknutí svetovej vojny zanechali nesvornosť,
prameniacu z rozličnosti spolkov, svetonázorov a
náboženstva a všetci prij ali za vrcholnú
organizáciu amerických Slovákov Slovenskú
ligu, ktorá jestvovala od r. 1907. Čoskoro potom
došlo aj k odstráneniu sporu medzi americkými
Čechmi a Slovákmi. Slovenská liga už
22. a 23. októbra 1915 bola zastúpená na
spoločnej konferencii s českým Národním
sdružením a jej zástupcovia už 14. novembra
1915 podpísali vyhlásenie Českého
zahraničného komitétu.
Tedy nemožno tvrdiť, keď bola takátoshoda
medzi Čechmi a Slovákmi v Amerike hneď po vypuknutí
svetovej vojny, že bola potrebná Pittsburghská
dohoda v máji 1918, aby sjednotila k spoločnej práci
Čechov a Slovákov v Amerike.
Keby americkí Česi a Slováci chceli, aby
Pittsburghská dohoda platila pre Ameriku a americké
pomery, neboli by v dohode spomínali Slovensko a americkí
Slováci neboli by uzavreli dohodu s prof. Masarykom,
ako predsedom Národnej rady Československej, ale
boli by sa obrátili so svojimi požiadavkami na prezidenta
Spojených štátov amerických. (Výborne!
- Tak je! - Potlesk slovenských ľudových
poslanců.)
Tvrdenie, že Pittsburghskú dohodu podpísali
len americkí občania a že títo boli
si úplne vedomí, že nie sú povolaní
predpisovať Slovensku a národu doma, tiež neobstojí.
Sám prof. Masaryk, ktorý osnoval Pittsburghskú
dohodu, nebol občanom americkým. Podobne nebol občanom
americkým ani Ján Janček, ktorý podpísal
dohodu za Slovákov.
Slovenská Liga ako vrcholná organizácia amerických
Slovákov intervenovala viacráz v záujme Pittsburghskej
dohody už po štátnom prevrate. Dňa 9.
novembra 1922 vypracovala zvláštne memorandum, upravené
na vládu a Národné shromaždenie ČSR
a domáhala sa vtelenia Pittsburghskej dohody do ústavy
československého štátu. Odpoveď
na toto memorandum Slovenská Liga nedostala. Dňa
24. a 25. júna 1925 upravila v záujme Pittsburghskej
dohody Prívet na všetkých politických
činiteľov Československej republiky. Odpoveď
zase nedostala. Konečne Slovenská liga 31. mája
1928 rozhodla sa vyslať na Slovensko trojčlennú
delegáciu, aby táto v záujme vtelenia Pittsburghskej
dohody v súhlase so Slovenskou ľudovou stranou zakročila
u prezidenta republiky a u vládnych činiteľov.
Hneď v novembri r. 1918 po odchode prezidenta Masaryka
z Ameriky zasedal ústredný výbor Slovenskej
ligy a na tejto schôdzke Vladimír Hurban povedal
na adresu prítomných Slovákov i toto (Čujme!):
"Každý Čech chce nám dopriať
úplnú samosprávu, aby na našom území
sami sme si boli pánmi."
Ako tedy, slávna snemovňa, i z tohoto vidieť,
americkí Česi a Slováci pri osnovaní
a podpisovaní Pittsburghskej dohody vedeli veľmi dobre,
čo robia a prečo to robia.
Dohoda na konci výslovne podotýka, že podrobné
ustaovenia o usporiadaní československého
štátu ponechávajú sa oslobodeným
Čechom a Slovákom a ich právoplatným
predstaviteľom a títo pomer Slovenska k jednotnému
štátu jasne vyslovili a politicky rozriešili
prijatím ústavy.
Panie a páni, táto argumentácia je tiež
falošná. Oslobodení Česi a Slováci
podľa obsahu Pittsburghskej dohody mali právo rozhodovať
pri usporiadaní československého štátu
len o podrobnostiach, nie však o zásadách vyslovených
v dohode. (Tak je!)
V revolučnom Národnom shromaždení, ktoré
vo februári r. 1920 odhlasovalo ústavu, neboli volení
predstavitelia oslobodených Slovákov, lebo títo
vzišli len z volieb, ktoré sa konaly v apríli
r. 1920, tedy už po odhlasovaní ústavnej listiny.
(Tak je!)
Slovenská ľudová strana nezriekla sa Pittsburghskej
dohody ani odhlasovaním ústavy. (Tak je!) Dôkazom
toho je "Osvedčenie", ktoré v mene a z
poverenia jej zástupcov v revolučnom Národnom
shromaždení prečítal v ústavnom
výbore posl. dr Dolanský.
Toto osvedčenie znie takto (čte): "Dolupodpísaní
poslanci slovenskej ľudovej strany sa osvedčujú,
že sa oni síce vyjadrili, aby návrhy ústavných
zákonov z vyšších záujmov jednohlasne
boly prijaté, proti kompromisnému návrhu
pána ministra vnútra sa nebudú stavať,
s týmto však nijako nezadávajú svoju
žiadosť ohľadom samosprávy Slovenska s legislatívnym
snemom, želajú si, aby toto pre budúcnosť
zabezpečené bolo." Podpísaní:
dr Jozef Buday, dr Karol Kmeťko, dr Ján Kovalik, Jozef
Sivák a Florian Tománek. Podpis Andreja Hlinku chybuje,
slávna snemovňa, na tomto osvedčení,
lebo ten práve v tom čase sedel vo väzení
na Mírove.
Podobne nezriekli sa Pittsburghskej dohody a autonomie Slovenska
pri odhlasovaní ústavy ani členovia Slovenského
klubu v revolučnom Národnom shromaždení,
v mene ktorých posl. dr Markovič (Čujme!)
dňa 27. februára 1920 v rozprave o ústavných
predlohách učinil vyhlásenie, vo ktorom medzi
iným povedal i toto - citujem doslovne - (čte):
"....... usudzovanie viedlo zástupcov Slovenska
i dnes k tomu, že dnes, nateraz prijímajú ústavu,
prijímajú zákon, týkajúci sa
samosprávy krajov, tak, ako je predložený,
poneváč súdia, že o zemskej autonomii
slovenskej nemôžu usudzovať pod tlakom najbližšej
minulosti a že objektívne budú môcť
usudzovať zástupcovia slovenského ľudu
až vtedy, keď tento tlak prestane, keď budú
môcť sa podívať na veci pokojnejšie
a objektívnejšie a keď budú mať skúsenosť,
na koľko vyhovuje Slovensku spôsob úpravy správnej,
ako ho dávajú nám predloženě
zákony." (Posl. dr Markovič: To ste spravili
v roku 1928, keď ste odhlasovali dnešnú organizáciu
politickej správy!) Za takú autonomiu mi veľmi
pekne ďakujeme. To nie je autonomia. Podstatným znakom
autonomie je legislatívny snem (Potlesk poslanců
slovenské strany ľudové.), krajinské
zriadenie nie je autonomia. (Posl. dr Markovič: Na čom
ste sa dohodli ako vládna strana, to ste doniesli!)
Slávna snemovňa! Neobstojí ďalej tvrdenie,
že Slováci zriekli sa Pittsburghskej dohody Martinskou
deklaráciou, ktorá bola vynesená neskoršie.
Toto tvrdenie nevysvitá ani z obsahu Martinskej deklarácie
a ešte menej z udalostí, ktoré sa odohraly
v Turč. Sv. Martine pred a po vynesení deklarácie.
Karol A. Medvecký, tajomník Slovenskej národnej
rady, vo svojom diele "Slovenský prevrat" píše
na str. 345, sv. I toto (čte): "Bolo to 30.
októbra predpoludním vo výborovni Tatry,
kde sa pripravoval program pre deklaračné shromaždenie.
Pretriasaly sa návrhy Stodolov a Zochov. Vznikla debata:
Aké štáto-právne postavenie má
zaujať Slovensko v československom štáte.
Dula ubezpečoval, že Praha nám dá bielu
kartu, na ktorú Slováci napíšu svoje
žiadosti. Že postavenie to bude samosprávne,
v tom bola jednomyseľnosť, ale veľká škála
náhľadov bola o miere a forme samosprávy."
O samospráve Slovenska hovorilo sa aj po vynesení
deklarácie dňa 31. októbra 1918.
Jeden z deklarantov, dr Emil Stodola, vo svojom spise "O
samospráve Slovenska" na str. 29 píše
o tom toto (čte): "Nikto zo súdnych
politikov Slovenska nechcel urobiť ťkrok do tmyŤ,
nechcela ho ani Slovenská národná rada, keď
žiadala 31. októbra 1918 na návrh pisateľa
tohoto spisu postupné uskutočnenie samosprávy.
Pisateľ tohoto spisu - tedy dr Emil Stodola - navrhoval na
to 10 rokov."
Prof. Masaryk, panie a páni, vlastnoručne
podpísal Pittsburghskú dohodu už ako zvolený
prezident Československej republiky. Vysvitá to
j asne z Osvedčenia, ktoré vystavil v mene Slovenskej
ligy jej predseda Albert Mamatey Jozefovi Hušekovi, redaktorovi
"Jednoty" dňa 3. marca 1919, keď ho poveril
zastupovaním Slovenskej ligy v Europe a v zahraničí.
V Osvedčení tomto Mamatey píše (čte):
"Dľa tohoto poverenia p. Hušek viazaný
je držať sa v rámci a v smysle Československej
dohody, uzavretej v Pittsburghu, v Spojených štátoch
amerických, dňa 30. mája 1918 medzi predstaviteľmi
Českých a Slovenských organizácií
amerických za prítomnosti prof. Masaryka,
ktorý túže Dohodu neskoršie, už ako
prezident Československej republiky vlastnoručne
podpísal."
Slávna snemovňa! Ale Pittsburghská dohoda
zaväzuje nielen preto, že ju uzavrel prof. Masaryk
ako predseda Československej národnej rady a že
ju neskoršie podpísal už ako zvolený prezident
československého štátu, ale i preto,
lebo jej záväznosť uznali v Ženeve dňa
31. októbra 1918 aj delegáti Národného
výboru pražského a zástupci Sväzu
českých poslancov.
V prvom bode tohoto protokolu, ktorý bol napísaný
na porade delegátov Národného výboru
pražského so zahraničným ministrom dočasnej
vlády československej, stojí doslovne toto
- tento dokument najdete v knihe terajšieho p. prezidenta
dr Beneša "Svetová válka a naša
revolúcia" (čte): Prehlásili
(t. j. zástupci Národného výboru pražského
a Českého sväzu poslaneckého na jednej
strane a minister zahraničných vecí dr Beneš
na strane druhej), že uznávajú pre národ
záväznými a schvaľujú všetky
kroky, ktoré dočasná vláda krajín
československých v Paríži alebo jednotliví
jej členovia podnikli, a to i v dobe, než vláda
táto bola zriadená." Podpísaní:
František Staněk, Gustav Habermann, dr Karel Kramář,
Antonín Kalina, Václav Klofáč, Karel
Svoboda, dr Preiss, dr Edvard Beneš, dr Ivan Markovič
a dr Štefan Osuský.
Prof. Masaryk, ktorý koncipoval a podpísal
Pittsburghskú dohodu ako predseda Československej
národnej rady v Paríži, bol predsedom dočasnej
vlády československej. To znamená, že
podľa obsahu citovaného protokolu zástupci
Národného výboru pražského a
Českého sväzu poslaneckého uznali za
záväznú a schválili aj Pittsburghskú
dohodu.
Konečne neobstojí ani posledná námietka,
že Pittsburghská dohoda neplatí, lebo nevyhovuje
predpisom, ktoré platia v Spojených štátoch
amerických. Pittsburghská dohoda nie je smluvou
súkromoprávnou, ale dohodou politickou. A pre platnost
politickej dohody nie je smerodajná forma, ale rozhodujúci
je obsah. To platí v plnej miere aj o platnosti a záväznosti
Pittsburghskej dohody.
Slávna snemovňa! Ale že Pittsburghská
dohoda pri tvorení tohto štátu nebola bezvýznamným
dokumentom ani tým, ktorí dnes nechcú nič
počúť o Pittsburghskej dohode, toho najlepším
dôkazom je to, že na Pittsburghskú dohodu ako
na dokument platný a záväzný odvolávala
sa aj naša delegácia na mierovej konferencii. V dokumentoch
z mierovej konferencie máme zápis o tom, že
naša delegácia na mierovej konferencii práve
Pittsburghskou dohodou dokazovala, že pomer Slovákov
a Čechov v spoločnom štáte vyriešený
bol k obapolnej spokojenosti. V r. 1930 maďarské ministerstvo
zahraničných vecí vydalo knihu dokumentov
"A magyar béketárgyalások" - "Maďarské
mierové vyjednávania" - v ktorej v prvom sväzku
na str. 443 je obšírny list grófa Alberta Apponyiho
proti argumentom československej delegácie. (Čujme!)
V tomto liste gróf Apponyi píše (čte):
"A csehek két határozatot emlegetnek, amelyek
a szlovákoknak a csehekkel való egyesülésére
vonatkoznak". Po slovensky: "Česi spomínajú
dve dohody, ktoré sa vztahujú na spojenie Čechov
so Slovákmi." Prvá z týchto je podľa
grófa Apponyiho, predsedu maďarskej mierovej delegácie,
Pittsburghská dohoda a druhá Martinská deklarácia.
A nech mi je dovolené s tohto miesta zdôrazniť
tú divnú hru osudu, že argumenty grófa
Apponiiho proti Pittsburghskej dohode sú skoro totožné
s argumentami, ktoré nedávno uverejnil vo svojej
brošúrke proti Pittsburghskej dohode pán min.
dr Ivan Dérer. Gróf Apponyi hovorí
(čte): "Berúc do úvahy okolnosti,
neodpustiteľnou ľahkomyseľnosťou by bolo,
keby budúcnosť jedného národa bola odvislá
od tohoto dokumentu, ktorý vyjadruje názor len malého
zlomku ľudí, či viac, ešte takých,
ktorí od rokov žijú za hranicami." Aj
Apponyi proti našej deklarácii na mierovej konferencii
namietal, že americkí Slováci nemali práva
zaväzovať sa za domácich Slovákov, práve
tak, ako to robí v svojej brošúrke pán
minister dr Dérer.
Panie a páni, a teraz si iste viete domyslieť, čo
by to znamenalo pre našu republiku v očiach našej
zahraničnej verejnosti, keby sme Pittsburghskú dohodu
pokladali za neplatnú, alebo dokonca za dokument falošný.
To by znamenalo toľko, že naša delegácia
na mierovej konferencii argumentovala dokladmi neplatnými
alebo falošnými. (Tak je!) A tu, my, slovenskí
autonomisti, musíme brať do ochrany našu mierovú
delegáciu. Áno, Pittsburghská dohoda skutočne
určila náš pomer k Čechom, a ňou
bolo záväzne rozhodnuté aj o tom, aký
má byť pomer Čechov a Slovákov v republike
Československej. (Výborne! - Potlesk poslanců
slovenské ľudové strany.)
S tou istou argumentáciou, ako gróf Apponyi, útočil
na Pittsburghskú dohodu aj lord Rothermere, keď 23.
mája 1937 vo všetkých deníkoch amerického
novinového krála Hearsta uverejnil veľký
článok proti našej republike (čte):
"Keď dokument, t. j. Pittsburghská dohoda,
bol predložený mierovej konferencii", napísal
doslovne Rotherere, "nikomu nenapadlo, že Česi
a Slováci, ktorí ho prijali, boli všetci americkí
občania a ako takí asi ťažko kvalifikovaní
rozhodovať o osude strednej Europy." To je s malou štylistickou
úpravou zase skoro to isté, čo tvrdí
proti Pittsburghskej dohode vo svojej brožúrke pán
minister dr Dérer na str. 57.
Pán minister dr Dérer vo svojej brošúrke
spomína, že na Pittsburghskú dohodu odvolávajú
sa revizionisti. No, z dokladov, ktoré som citoval, vysvitá
opak toho. Je to práve revizionismus, ktorý má
záujem na tom, aby Pittsburghská dohoda vyhlásená
bola za falzifikát, za dokument neplatný. (Výborne!)
Preto, ktokoľvek u nás tvrdí, že Pittsburghská
dohoda je neplatná alebo falošná, ten pracuje
proti základom tohto štátu a pomáha
revizionizmu. (Tak je! - Výborne! - Potlesk.)
Pre nás Pittsburghská dohoda je aj dnes tým,
čím bola tým Čechom, na ktorých
útočil na mierovej konferencii gróf Apponyi,
a na jej platnosti a záväznosti nič nemení
ani to, že minister republiky Československej díva
sa na ňu zrakom grófa Apponyiho, alebo zrakom lorda
Rothermera. Pittsburghská dohoda - ako je to jasné
z jej obsahu - zaručuje politickú autonomiu Slovensku
v rámci československého štátu.
Slováci sa jej nezriekli ani po štátnom prevrate,
naopak dožadujú sa aj dnes jej vtelenia do ústavy
Československej republiky, preto Pittsburghská dohoda
zaväzuje a bude vždy významným historickým
dokumentom v boji o autonomiu Slovenska. (Výborně!
- Potlesk.)
Slávna snemovňa! V tejto dusnej atmosfére
medzinárodnej spomínam si na výrok prezidenta
Masaryka, ktorý povedal r. 1935 pri svojom odstúpení.
Štáty sa udržujú tými ideami, z
ktorých sa zrodily a ktorým ďakovať môžu
svoje jestvovanie. My slovenskí autonomisti toto vyhlásenie
prezidenta Masaryka podpisujeme a s ním úplne
súhlasíme. Československý štát
vznikol spoločným úsilím, spoločnou
domácou a zahraničnou prácou Čechov
a Slovákov. Preto, keď si chce trvale uhájiť
svoju existenciu, musí budovať svoju štátnu
samostatnosť na úplnej rovnoprávnosti českého
a slovenského národa. (Výborně!
- Potlesk.) Slováci majú právo
na politickú autonomiu Slovenska nielen preto, lebo je
tu platná a záväzná Pittsburghská
dohoda, ale hlavne preto, lebo sú osobitným národom
a ako národ majú prirodzené právo
na svojrázny národný život v tejto republike.
(Tak je! - Potlesk.)
Slováci za tento štát pracovali, Slováci
za tento štát trpeli, bojovali a umierali, preto majú
plné právo na to, aby v tomto štáte
spokojne žili, aby sa v tomto štáte cítili
doma a aby v tomto štáte popri českom národe
mali nielen rovnaké povinnosti, ale i rovnaká práva.
(Potlesk.) Toto je pravý smysel československej
štátnosti a jediný pevný základ
trvalej existencie a krajšej budúcnosti československého
štátu. Bezpečnosť, sila a budúcnosť
republiky Československej je v dohode a v úprimnej
spolupráci slovenského a českého národa.
(Potlesk poslanců slovenské ľudové
strany.)
Předseda (zvoní): Dalším
přihlášeným řečníkem
je p. posl. dr Stránský. Dávám
mu slovo. (Hluk.)
Prosím o klid.
Posl. dr Stránský: Slavná sněmovno!
Je, myslím, dostatek zřejmo, že rozprava, kterou
tu vedeme, není obvyklou rozpravou periodickou o zahraniční
situaci, jak o ní podává zprávu resortní
ministr. Co nám dalo podnět k ní a co způsobilo,
že se po premierově řeči zvedla celá
sněmovna a zazpívala státní hymnu,
jsou známé projevy v zahraničí, které
se málo šetrně dotkly našich vnitřních
záležitostí a byly veřejným míněním
celého světa vyloženy jako nemístný
zásah do nich. S odpovědí, kterou na ně
dal vůdce naší koalice, souhlasila i velká
část poslanců oposičních. Jsme
všichni vděčni dr Hodžovi za to,
že vyjádřil naši mírumilovnost
způsobem tak důstojným (Hluk.) ...
Předseda (zvoní): Prosím o
klid.
Posl. dr Stránský (pokračuje):
... aby nikdo na světě nepochyboval, že
bychom svému pokoji a blahobytu neobětovali integritu
a svrchovanost československého státu, ani
svobodu a čest českého a slovenského
národa.
Co k tomuto projevu dodati? Pro cizinu nic, neboť nic v něm
nechybělo. Po obou stránkách jako tlumočník
mírumilovnosti i jako zvěstovatel odhodlanosti mluvil
dr Hodža za nás všecky. Všecka dobrá
vůle, kterou nabídl, je dobrá vůle
nás všech. Všecky výstrahy, které
dal, my všichni podpisujeme. A rozumíme-li dobře
pojmu loyality, mohly a měly by se k Hodžovu
projevu v této části připojiti také
strany oposiční, t. j. mohly a měly by třebaže
s výhradou odlišného mínění
o věcech vnitropolitických, s dr Hodžou
a s námi odmítnouti protektorát kteréhokoliv
cizího státu nad jakýmkoliv svým zájmem.
Potlesk, který se ozval po řeči a za řeči
dr Hodži z řad oposičních, dává
nám, ostatně stejně jako ta okolnost, že
se mluvčí národního sjednocení
přihlásil mezi řečníky "pro"
a stejně jako úvodní slova, která
tu dnes promluvil p. kol. dr Sokol, vyhlídku, že
některé oposiční strany spolu s námi
berou a vezmou projev dr Hodži na vědomost.
Odepře tento souhlas strana, jejíž oposice
nesměřuje toliko proti režimu, nýbrž
proti celému pojetí Československé
republiky jakožto státu bezpodmínečně
svrchovaného ve svých bezpodmínečně
nedotknutelných hranicích. Budeme toho upřímně
litovati, ale bude aspoň jasno a přestane potom
už všecko nedorozumění mezi námi,
kterou část oposice smíme považovat
za loyální odpůrce, které si časem
můžeme nakloniti, a která část
oposice se nám představuje jako živel nesmiřitelný,
cizí nebo dokonce nepřátelský. A tu
jsme už u oné zahraniční události,
která způsobila evropskou rozpravu o československé
bezpečnosti, a po odpovědi předsedy vlády
zbývá jen, abychom si pověděli mezi
sebou v demokratické diskusi, jestli bychom opravdu nemohli
všichni bez výjimky býti jedné mysli
v tom, co se týká celého státu.