Domnívám se, že je mnohem více naléhavějších
a důležitějších otázek než
tyto dvě osnovy, z nichž jedna, a to osnova o disciplinárním
řádu vysokoškoláků, má
býti uvedena v platnost podle zmocňovacího
zákona, tedy vládním nařízením.
Řekl jsem, že je mnohem více naléhavějších
úkolů, a chtěl bych poukázati, že
se nám již po léta slibovala stavba ústřední
budovy pražské německé university, že
po léta, již po dobu trvání republiky,
se dožadujeme neustále výstavby a přestavby
německých klinik a ústavů německé
školy technické. O těchto věcech se
nic nedovídáme a tu se ještě vyskytnou
němečtí politikové, kteří
tvrdí, že na poli německého školství
nemají sudetští Němci požadavků.
Chtěl bych v souvislosti s touto osnovou o zřízení
slovenské techniky v Košicích, která
je předmětem dnešní porady, poznamenati:
Vítáme, že má býti zřízena
nová vysoká škola, aniž byla zrušena
německá technika v Brně. Chtěli bychom
však kol. dr Dominovi, který zde toto své
oblíbené přání v tomto směru
při každé příležitosti přednáší,
naprosto jasně říci, že sudetští
Němci naprosto nemají nějakou zvláštní
výhodu proti českému národu proto,
že mají druhou německou techniku v Brně,
naprosto nehledě ani ke zcela rozličné hospodářské
a sociální struktuře obyvatelstva. Dal jsem
si práci a vypsal jsem ze státního rozpočtu
na rok 1937 čísla, která zcela jasně
prokazují, že osobní a věcné
náklady na obě německé techniky v
Praze a Brně dohromady nestojí stát tolik
jako jediná česká technika pražská.
Tak má na př. česká technika dohromady
103 profesory a obě německé techniky v Praze
a Brně dohromady jen 77 profesorů. Věcný
náklad na českou techniku v Praze činí
5,273.400 Kč, věcný náklad na obě
německé techniky v Praze a Brně jen 3,582.400
Kč. Je tedy zcela jasno, že nelze mluviti o nějakých
výhodách Němců. Bylo by si přáti,
aby se zde již jednou přestal uváděti
tento argument.
Jsou však ještě jiná přání
sudetských Němců, která si zasluhují
toho, aby byla připomenuta. A sice poukazuji na to, že
dřívější ministr školství
a nynější předseda vlády dr Hodža
již v r. 1926 slíbil v rozpočtovém výboru
posl. sněmovny, že bude sudetským Němcům
zřízena vlastní německá vysoká
obchodní škola. Tato německá vysoká
obchodní škola měla býti otevřena
počátkem školního roku 1927-28. Přešlo
již 10 let a nedožili jsme se v tomto směru ani
výstavby německé techniky.
Druhým naléhavým požadavkem, který
musí býti také jednou vysloven, je zřízení
lesnické školy a lesnického výzkumného
ústavu. Český národ má svou
vlastní vysokou školu zemědělskou a
lesnickou se 27 profesorskými stolicemi. Zřízení
takového výzkumného ústavu, resp.
výstavba zemědělského oddělení
v Děčíně-Libverdě je již
proto nutností, že sudetští Němci
nemají pro 900.000 ha lesní plochy, t. j. pro 38˙1%
veškeré lesní půdy v historických
zemích, vůbec žádného výzkumného
lesnického ústavu. Zákonné předpisy
však nyní stanoví, že jen absolventi vysokých
škol lesnických mohou býti připuštěni
ke státním zkouškám pro lesníky
a že k vedení hospodářství a
správy lesů nestačí absolvování
jediné německé střední školy
lesnické v Zákupech. (Předsednic tví
převzal místopředseda Košek.)
V poslední době se sdělilo veřejnosti,
že se pomýšlí na to, aby německá
společnost pro vědu a umění byla přeměněna
ve státně uznanou autonomní akademii. Jsme
zvědavi, jak dalece a kdy bude tento slib uskutečněn.
Tušíme však, že se to stane asi v té
chvíli, až se nám prakticky vezme autonomie
vysokých škol. To bude asi předmětem
kompensace a v německých vládních
stranách budou zase mluviti o velikých úspěších.
Stane se tak, jak prohlásil sám předseda
německé společnosti pro vědu a umění,
že jednou rukou bude se dávati, co druhá ruka
zase vezme. To je taktika, která je nám dostatečně
známa.
Musíme se dnes také s tohoto místa ohraditi
proti osnovám, které pomýšlejí
na sloučení studentských stipendií.
K jednotlivostem zaujmeme v příhodnou dobu ve výborech
přiměřené stanovisko. Jedna věc
však budiž ještě dnes zcela jasně
vyřčena: Nelze se dále domýšleti,
že je možno duši sudetských Němců
zkoušeti. Kdo to myslí vážně s
blahem tohoto státu, ten musí na delší
dobu přestati s tím, aby byli sudetští
Němci dále tímto způsobem provokováni.
Jsou provokováni všemi těmi osnovami, které
jsem zde uvedl, nehledě k tomu, že znamenají
osobní urážku vysokoškolských profesorů.
Jsou provokováni tím vším, co denně
prožíváme a jako protest proti omezování
našich vysokých škol budeme hlasovati proti této
osnově. (Potlesk poslanců strany sudetskoněmecké.)
Místopředseda Košek (zvoní):
Dávám slovo dalšímu řečníku,
jímž je pan posl. Jaross.
Posl. Jaross (maďarsky): Vážená
posl. snemovňa!
Nech je mi dovolené použiť po prvé príležitosti,
aby som v mene maďarskej menšiny Československa
pozdravil štátnu radu Švajciarskej republiky
z podnetu, že raetorománsky nárrod vo Švajciarsku,
počítajúci iba 44.000 duší, t.
j. len 1˙1% celkového počtu obyvateľstva
Švajciarska, podal návrh rade spolkového štátu,
aby jazyk raetorománsky vyhlásený bol za
jazyk štátny.
Porovnáme-li tento prejav Švajciarskej demokracie
s demokraciou našou, môžeme konštatovať,
ako ďaleko sme sa odchýlili od cesty, ohľadom
ktorej sme v r. 1918 počuli toľko krásnych
rečí a programov.
Vzhľadom na návrh, predložený posl. snemovni
o zriadení košickej techniky ocíta sa maďarská
národná menšina v ťažkej situácii.
V ťažkej situácii preto, lebo Maďari nielen
že univerzity nemajú, ale nemajú ani vysokej
školy. My Maďari stojíme na stanovisku, že
latinské slová "suum cuique" pregnantne
vyjadrujú to, ze každému musí byť
dané, čo mu morálne náleží.
Je záujmom každého národa, aby mohol
svoju osvetu zveľaďovať a rozširovať,
a preto my s našej stránky zásadne neklademe
prekážky tomu, aby Slováci obdržali svoju
techniku. Musíme však s poľutovaním konštatovať,
že keby tuná o tejto veci mali hlasovať len poslanci
zo Slovenska, bol by tento návrh hlasmi poslancov zo Slovenska
zamietnutý. (Posl. Rybárik [maďarsky]: Prečo?)
Keďže väčšina poslancov zo Slovenska
zaujíma oproti návrhu na zriadenie techniky v Košiciach
stanovisko opozičné, akiste preto, lebo tento návrh
neuspokojuje národné ašpirácie národa
slovenského.
Koncedujem-li právo Slovákov na jednu techniku,
tu musíme skúmať s hľadiska Maďarov,
prečo nemajú Maďari v republike univerzitu
a vysokú školu, a svoje stanovisko musím činiť
odvislým od toho, či školská politika,
ktorá sa v tomto štáte prevádza od r.
1918, skutočne odpovedá demokratickým zásadám
položeným do ústavnej listiny, a či
nie sú odnárodňovacie snahy a tendencie jednak
v práci úradných orgánov a jednak
v práci orgánov spoločenských, ktorou
sa tamtá práca doplňuje a ktorá znemožňuje,
aby Maďari mohli svoje školy skutočne pokladať
za svoje a aby vypojená bola možnosť odnárodnovania
maďarských detí.
Chcem-li skúmať túto otázku, musím
započať s otázkou maďarských škôl
ľudových. A tu môžem zaraz konštatovať,
že je 72 takých štátnych ľudových
škôl so slovenským vyučovacím
jazykom, zriadených "Slovenskou ligou", ktoré
jestvujú v obciach s absolutnou a prevážnou
väčšinou obyvateľstva maďarského,
takže v tých obciach niet ani toľko slovenských
detí, čo by stačilo k obsadeniu jednej triedy.
Musím konštatovať i to, že školská
politika na Slovensku neuspokojuje sa v tých obciach s
tým, aby vo školách so slovenským vyučovacím
jazykom boly vyučované iba deti slovenské
- lebo kultúrny človek nemôže nič
namietať proti tejto zásade a ja so svojej stránky
shľadávam naprosto prirodzeným, aby deti četníkov,
finančných strážnikov a československých
úradníkov, konajúcich službu na hraniciach,
boly účastné školského vyučovania
vo svojom vlastnom národnom jazyku; avšak koncedujem-li
to, musím samozrejmo protestovať proti tomu, že
tieto školy snažia sa zároveň o prilákanie
detí maďarského materinského jazyka
zo škôl maďarských do škôl slovenských.
V okrese šamorýnskom sú 4 obce, v dunajskostredskom
4, v galantskom 7, v šaľanskom 1, v komárenskom
4, v novozámeckom 2, v staroďalajskom 5, v nitrianskom
2, vo vrábeľskom 1, v levickom 1, v želízskom
7, v parkanskom 6, v krupinskom 4, modrokamenskom 5, v lučeneckom
3, vo feledineckom 6, v tornalskom 1, v rožňavskom
1, v moldavskom 1, v trebišovskom 1, v chlumeckom 5 a v michaloveckom
je 1 taká obec, kde škola s vyučovacím
jazykom slovenským nemá existenčného
oprávnenia na základe národnej zásady
rozdeľujúcej rovnakou mierou.
Keď som toto povedal, bral som ohľad na to, v ktorej
obci je taká slovenská alebo československá
pospolitosť, ktorá by mohla činiť nárok
na svoju národnú školu. K doplneniu tohoto
náčrtu nech slúži moja konštatácia,
že naproti tomu je 60 obcí maďarských
s absolutnou maďarskou väčšinou, kde niet
školy s vyučovacím jazykom maďarským.
Keby tie národné a morálne energie, ktorých
sa použije k udržovaniu tých 72 slovenských
škôl, venované boly tým 60 maďarským
obciam na udržovanie škôl maďarských,
tu by vláda dokázala úkon demokratický
a spravedlivý.
V pomere meštianok slovenských k meštiankam maďarským
musím konštatovať, že sa odnárodňovací
plán vyjadruje i v tom, že na pr. v Galante, Senci,
Moldave, Parkáne, Plešivci, Dunajskej Strede a Šale
n. Váhom boly po prevrate zriadené meštianky
so slovenským vyučovacím jazykom, avšak
neboly pri týchto slovenských meštiankach zriadené
zároveň pobočky maďarské. Tieto
obce sú povahy maďarskej, alebo so svojou najmenej
30% maďarskou menšinou zároveň povahy
maďarskej. Na poli škôl stredných a gymnázií
tiež už odo dávna ozýva sa prianie, aby
v Leviciach, Rožňave a Užhorode boly zriadené
gymnáziá maďarské alebo v rámci
jestvujúcich už gymnázií aspoň
maďarské pobočky.
S otázkou maďarskej univerzity zapodieval sa včera
kol. Esterházy a preto nech mi je dovolené
doplniť jeho vývody tým, že hlas Maďarov,
ktorý volá po univerzite maďarskej, je naprosto
oprávnený. Na univerzitách československých
študovalo v r. 1934/35 1013 univerzitných poslucháčov
maďarskej národnosti. Máme veľmi ďaleko
od toho, aby sme emigrantom ukrajinským závideli
ich slobodnú univerzitu v Praze, avšak je-li tu možnosť
zriadiť slobodnú univerzitu v Prahe pre 150 200 ukrajinských
študentov, tu nie je neoprávnená požiadavka
maďarskej národnej menšiny, keď ona urguje
zriadenie maďarskej univerzity pre maďarských
univerzitných posluchačov, ktorých je vyše
tisíc.
Pri spomínaní oprávnených nárokov
maďarskej národnej menšiny na poli otázok
školských musím vyzvať pozornosť
váženej snemovne na okolnosť, že 50% učiteľských
síl na maďarských stredných školách,
gymnáziách nie je národnosti maďarskej.
Mám za to, že túhou každého poctivého
národa musí byť, aby mládež vychovávaná
bola učiteľskými silami totožnej národnosti.
Musím upozorniť pána ministra školstva
s tohoto miesta na to, že v blízkej budúcnosti
nadchádza definitívne menovanie profesorov. Na československých
univerzitách študuje dnes už veľký
počet maďarských mladíkov a pripravuje
sa na povolanie profesorské. Získajú-li definitívu
títo profesori nemaďarskej národnosti na maďarských
gymnáziách, tu maďarská profesorská
generácia, ktorá teraz na univerzitách študuje
a svoje štúdia za krátko skončí,
nebude sa môcť dostať k miestu po dobu celých
desaťročí.
Ako som už úvodom prehlásil - každý
poctivý národovec musí podporovať kultúrne
snahy každého národa a musí rešpektovať
kultúrne záujmy iného národa. Ja so
svojej stránky, i keď ako národovec oceňujem
kultúru každého iného národa
a v zásade schvaľujem zriadenie slovenskej techniky,
preca som nútený hlasovať proti tomuto návrhu
vzhľadom na maďarské školské pomery
macošsky spravované.
Vo spojitosti s touto pregnantne kultúrnou otázkou
nech mi je dovolené zaoberať sa ešte s inou vecou.
Neskonale ľutujem, že pán predseda vlády
Hodža nemôže byť prítomný
tejto schôdze, lebo ja rád premluvím s každým
úprimne a rád sa zadívam každému
priamo do očí. Spolok Jókaiho v Komárne
zamýšľa postaviť na istom námestí
v Komárne pomník. Vedúci činitelia
spolku toho vyhľadali s poctivou loyalitou pána predsedu
vlády, aby sa zúčastnil slávnosti
položenia základného kameňa. Ako viem,
pán predseda vlády toto pozvanie prijal a zúčastní
sa slávnosti položenia základneho kameňa
pomníka Jókaiho. Dovoľte mi, abych vo spojitosti
s tým vyzval pozornosť pána predsedu vlády
na toto: Páni a kruhy, čo pripravujú túto
cestu pána predsedu vlády, sostavili program tejto
cesty so zakalkulovaním docela iných hľadísk.
Pán predseda vlády Hodža pojde do Komárna
cez koloniu Hodžovo. Najprv prevezme v Hodžove diplom
čestného občana obce Hodžova. Slávnostne
prehlašujem, že cesta do Komárna nevedie cez
Hodžovo, ale cez Zemiansku Oču. Hodžovo je kolonia,
usadená medzi maďarské obce írečite
maďarského okresu; je jedna z kolonií, ktoré
sťaby bojová čiara úderníkov
tiahnu Maďarmi obývaným krajom južného
Slovenska. (Výkřiky posl. Kopasze.) K pomníku
Jókaiho v Komárne nevede cesta cez Hodžovo,
ale cez Z emiansku Oču, obec to, v ktorej ešte i dnešný
veľký počet hlinených a trstinou pokrytých
budov ešte i dnes dokazuje, prečo nemôže
byť v maďarských dedinách toľko z
tehál postavených a škridlami krytých
budov, koľko ich je v obciach kolonistov. Pán predseda
vlády dr Hodža bol práve ministrom zemedelstva,
keď sa prevádzala pozemková reforma, a my sa
nikdy neuspokojíme s tým, že pod zámienkou
pozemkovej reformy boly v írečitých maďarských
krajoch zakladané kolonie slovenské. Táto
rana na tele Maďarov bude páliť dotial"
kým nebude zjednaná náprava.
A teraz nech mi je dovolené vyzvať vzácnu pozornosť
pána predsedu vlády Hodžu tiež
na toto: Až u príležitosti položenia základného
kameňa pre pomník Jókaiho, jednoho z predstaviteľov
národného génia maďarského, prednesie
svoju reč a bude sa dívať vôkol do očí
poslucháčstva, tu, bude-li môcť nazrieť
do duší poslucháčov, bude môcť
vyčítať z ich očí, že práve
vtedy, keď pán predseda vlády reční
pred piedestálom pomníka Jókaiho, pomník
Petőfiho v Bratislave povaluje sa vo špine maštale
mestského majera a že márne sú snahy
maďarských kultúrnych kruhov, aby tomuto pomníku
dostalo sa dajakého slušnejšieho miesta v meste
Bratislave.
Zdôrazňujem, že nebolo tu mravného dôvodu,
aby pomník Petőfiho bol odstránený
s miesta, kde stál. Ja sa úctou kloním pred
pamiatkou slovenského básnika Hviezdoslava, ale
práve na základe solidarity s vyššieho
hľadiska chápanej tvrdím, že práve
duch Petőfiho a duch Hviezdoslava pripúšťajú,
aby pomník Petőfiho mohol stáť na ktoromkoľvek
námestí Bratislavy práve tak, ako pomník
Hviezdoslava.
Ale idem ďalej: Medzi myšlienkami ľudí prítomných
pri položení základného kameňa
pomníka Jókaiho namanie sa i tá, prečo
musely byť zrúcané tiež pomníky
Kossutha v dobe ničenia pomníkov. Dovoľte mi
zdôrazniť, že Ludvik Kossuth nebol v prvom rade
predstaviteľom maďarskej štátnej myšlienky,
lebo Kossuth bol nositeľom maďarskej národnej
myšlienky; a jestliže vy pokladáte Štefanika
za nositeľa národnej myšlienky slovenskej, tu
bych sa ja, maďarský národovec, ľahko
dohodnul s národovcom slovenským, aby na tom istom
námestí mohly stáť spolu pomníky
predstaviteľov maďarskej a slovenskej národnej
myšlienky.
A tu sa nevdojak vtiera myšlienka, že v Košiciach
stál pomník honvédov, ktorý neoslavoval
iba pamiatku maďarských honvédov, ale bol v
ideovom príbuzenstve s pomníkami, ktoré po
skončení svetovej vojny odhaľuje temer každá
obec v rámci pietnej slávnosti. Pomník honvédov
v Košiciach oslavoval pamiatku honvédov padlých
v bojoch za slobodu v r. 1848/49 proti Habsburgom. Tento pomník
zbúraly ruky vandalské, na príkaz zemského
úradu bol z muzea odstránený a ztavený
v masu kovu.
Tieto myšlienky mi utkvely v pamäti teraz vo spojitosti
s pokladaním základného kameňa pomníka
Jókaiho, avšak nie preto, abych bol prekážkou
budúceho československo-maďarského vyrovnania;
avšak kto zná psychologiu národov, dobre vie,
že ku získaniu duše národa sa hodia len
poctivé a dejinami vyskúšané prostriedky.
Veľkú otázku pochopenia národov neslobodno
devalvovať prostriedkami hlučnej propagandy. (Posl.
Rybárik [maďarsky]: Koľko slovenských
škôl je v Békéscsabe?) Za maďarskú
vládu nie som zodpovedný a nie som povolaný
k tomu, abych na túto otázku odvetil. Ráčte
položiť túto otázku národnej organizácii
Slovákov v Maďarsku, tá vám na to odpovie.
Vyznávam zásadu suum cuique; ja v mene Slovákov
v Maďarsku nemôžem hovoriť.
Vážená posl. snemovňa! Bolo by mňa
tešilo, keby som bol mohol z očí do očí
sdeliť pánu predsedovi vlády Hodžovi
myšlienky, ktoré som tuná predniesol. My Maďari
milujeme poctivé, priame slovo a poctivý, priamy
pohľad, lebo len takto budeme si môcť raz podať
ruky, avšak cesta k tomu nevedie cestou lacných prostriedkov
propagandy, ale cestou priameho, poctivého, mužného
slova a priameho, poctivého pohľadu na veľké
otázky.